Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, téma je tak široká, že som usúdil, že bude asi múdrejšie nerobiť si nejaké extenzívne poznámky. Navyše ešte si myslím, len že tí, čo sa boja, sa pripravujú, iní improvizujú. Nie, neimprovizujem, je to téma, ktorá mi je blízka celé roky, a je strašne veľa vecí, ktoré by som v tejto chvíli chcel povedať.
Hovoríme o troch správach. Tie správy sú veľmi dobre...
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, téma je tak široká, že som usúdil, že bude asi múdrejšie nerobiť si nejaké extenzívne poznámky. Navyše ešte si myslím, len že tí, čo sa boja, sa pripravujú, iní improvizujú. Nie, neimprovizujem, je to téma, ktorá mi je blízka celé roky, a je strašne veľa vecí, ktoré by som v tejto chvíli chcel povedať.
Hovoríme o troch správach. Tie správy sú veľmi dobre vypracované podľa môjho názoru a ja necítim nejakú potrebu kriticky čokoľvek v nich komentovať, ale považujem to za vhodnú príležitosť, podobne ako pán spravodajca, pán predseda výboru pre európske záležitosti, že považujem toto za dobrú príležitosť povedať niečo celkove nielen k našej zahraničnej politike, ale k situácii Európy, k situácii sveta a podobne.
Ale na úvod by som chcel podobne ako môj predrečník pán poslanec Klus povedať, že čo sa týka predsedníctva Slovenskej republiky v Rade Európskej únie, tak asi dlžíme rezortu aj všetkým ľuďom, ktorí sa na realizácii tej funkcie Slovenskej republiky v Európskej únii podieľali, slovo vďaky, lebo nepočul som ho dosť často a patrilo by sa, lebo toto nie je politikum. Nemyslím si, že toto by malo byť čosi, čo by malo byť predmetom nejakých opozično-koaličných naťahovaní, pretože išlo o to, že aké služby Európskej únii, akú tvár poskytne Slovenská republika Európe. A môj taký univerzálny pocit z toho je pocit ako dosť dobre zvládnutej úlohy.
Ja sám som zažil tých akcií, ktoré súvisia s predsedníctvom tej či onej krajiny pomerne veľa. Viete, že každý polrok sa odohráva medziparlamentná konferencia o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike a spoločnej bezpečnostnej a obrannej politike Európskej únie vždy v predsedajúcej krajine a za tie roky v tejto funkcii som ich zažil dosť, takže ich môžem porovnávať. A chcem povedať, že tá, ktorá sa odohrala začiatkom septembra v Bratislave, bola jedna z tých najkvalitnejšie pripravených, ktoré som zažil, a to máme do činenia so štátmi, ktoré majú omnoho dlhšie skúsenosti s podobnými funkciami a možno aj omnoho väčšie prostriedky k dispozícii. Čiže chcem povedať, že klobúk dole. Ale tých akcií okrem tohoto boli desiatky až stovky a o všetkých mám pozitívnu spätnú väzbu. Takže ešte raz, nielen pánovi ministrovi a rezortu, ale, ale celej tej armáde ľudí, ktorí sa na tom podieľali, pánovi štátnemu tajomníkovi Korčekovi, ale aj tých, ktorých mená nikto nepozná, vrátane pracovníkov tejto Kancelárie Národnej rady a všetkých ďalších, chcem povedať, že good job. Naozaj, to je bilancia slovenského predsedníctva. A to, že to alebo ono sa nedoriešilo a že slovenské predsedníctvo hádam mohlo byť v tom či onom asertívnejšie, je len teoretizovanie, pretože v podstate predsedajúca krajina v podstate nie je tá, ktorá môže úplne svojvoľne diktovať ani témy ani, ani dôrazy, jednoducho väčšina toho, čo sa stáva témou toho či onoho predsedníctva, je jednoducho, prinesie história, prinesie čas. Nie je to, to nie je na našej ľubovôli.
Chcem povedať, že som zažil napríklad predsedníctvo Litvy v Európskej únii, kde hlavnou témou litovského predsedníctva malo byť Východné partnerstvo a kde som práve na tejto konferencii videl zosypať sa celý koncept Východného partnerstva v priamom prenose. A to tak napríklad, že vtedy sa ukrajinský prezident Janukovyč rozhodol nepodpísať asociáciu; pripravenú asociačnú zmluvu s Európskou úniou. A vtedy sa stali ďalšie veci, napríklad Arménsko podpísalo colnú úniu s Ruskom a tak ďalej a vlastne celý ten zoznam krajín Východného partnerstva, v podstate celý ten koncept ako stratil na aktuálnosti a nebol to určite litovský úmysel ani to nebol zámer litovského predsedníctva. Proste to prudký medzinárodný vývoj jednoducho priniesol.
Takže ešte raz k tej správe o slovenskom predsedníctve chcem povedať, že Slovensko to predsedníctvo zvládlo, Slovensko to zvládlo úspešne a chcem za to vysloviť vďaku. To je jedna vec.
Ďalšia vec je, že sa rozprávame aj o Slovensku v Európskej únii nielen vo funkcii predsedajúcej krajiny, dnes predsedá Malta, ale rozprávame sa o Slovensku v Európskej únii, ktorá stojí na akejsi križovatke a ide sa vyvíjať nejakým spôsobom.
Pán predseda Blaha spomenul ten; pardon, to bol pán kolega Klus, spomenul ten, tú bielu knihu, ktorú prezentovala Európska komisia, ktorú prezentoval Jean-Claude Juncker, s tými piatimi scenármi. K tomu chcem povedať, ako hovoria naši nemeckí kamaráti, Gott sei dank. Že vďakabohu, že niečo prezentovali. A po prvýkrát, teda to je pozitívum tej bielej knihy, neprezentovali proste nejaký, nejaký návod, že takto to má byť a takto to bude, ale prezentovali alternatívy s tým, že je na, je na európskych krajinách, je na členských krajinách, aby nielenže si z tých scenárov vybrali, ale aby rozhodli. K tým scenárom za chvíľu sa vrátim, ale poviem len toľko, že to celkom určite nebude tak, že si lídri sadnú, vyberú niektorý z piatich scenárov a potom sa pobeží podľa neho. To tak nie je a nemôže byť, ale aj tak vďakabohu za to, že autori tej bielej knihy urobili materiál, ktorý je otvorený a je určený na diskusiu. To nie je časté, častý typ produkcie, by som povedal, európskych štruktúr a veľmi to oceňujem.
A teraz k tým jednotlivým scenárom. Tých scenárov, ktoré sa týkajú priamo Slovenska, je päť, ktoré uvádza Európska komisia. Ten prvý hovorí, že bude všetko tak ako doteraz. Ten scenár je, teda to znamená, že so všetkými tými zakopnutiami, ťažkopádnosťami a so všetkým tým, čo môže snáď v Európskej únii vyvolávať nespokojnosť, ale čo je výsledkom historického vývoja. Tento scenár nie je veľmi žiaduci, lebo niečo sa zmeniť musí, ale je pomerne pravdepodobný, lebo Európska únia je v situácii, kde sa pomerne ťažko dospieva k jednotnému názoru. To je prvý scenár.
Ten druhý scenár je, že, to je taký vysnívaný scenár euroskeptikov, ktorí sa ešte boja povedať priamo, že treba z Európskej únie vystúpiť, tak ten scenár je, že celá Európska únia sa bude redukovať na jednotný trh. K tomu scenáru chcem povedať toľko, že je to teda donebavolajúca hlúposť napriek tomu, že si to myslí aj časť súčasnej britskej politickej reprezentácie, je to donebavolajúca hlúposť, lebo to obsahuje aj také smiešne koncepty akože napríklad, že majme spoločný trh, ale nebudeme podliehať Súdnemu dvoru, ktorý dozerá na pravidlá toho spoločného trhu. No, páni, to je nezmysel, to je akože, že majme dopravu a majme, samozrejme, aj pravidlá cestnej premávky, ale na čo nám je dopravná polícia, lebo však každý vie sám za seba, ako má dodržiavať pravidlá. No to je nezmysel! A tých nezmyslov je pri tomto koncepte strašne veľa. Jednoducho spoločný trh je jedným z najdôležitejších detí teda európskej integrácie, ale je ich súčasťou a neexistuje sám osebe. Ten spoločný trh je produktom rokov a rokov a desiatok rokov vývoja a nie je možné ho vyňať z celého balíka európskych spoločných záležitostí a mať len ten a všetko ostatné zrušiť. Tento scenár je vysoko nepravdepodobný, lebo je prakticky vylúčené, že sa na ňom európske krajiny dokážu dohodnúť.
Ešte k tomu treba povedať čosi ďalšieho v súvislosti s brexitom. Málokto si to už dnes uvedomuje, ale jednotný trh, spoločný trh je brainchild, teda duševným dieťaťom Margaret Thatcher, ale hlavne britskej politiky. Britská politika v podstate trvala a vniesla nakoniec tento trhový princíp do procedúr Európskej únie a považujem za šialený paradox, že s takou robinhoodovskou statočnosťou práve Briti sa hrnú do toho, že ten spoločný priestor Európskej únie, ktorý spoluvytvárali, že idú opustiť. Viete, že, tí, ktorí sú mladší a nesledovali to s takými zovretými rukami, že čo sa deje, tak im to nedochádza, ale ten spoločný priestor Európskej únie, to nie je len britský prínos, čo sa týka, čo sa týka jednotného trhu, ale to je aj britský prínos, čo sa týka koncepcie ľudských a občianskych práv. To je z veľkej časti dielo britských právnikov, ktorí tento koncept, ktorý sa Európa potrebovala po 2. svetovej vojne a po celom tom, autoritárnej minulosti naučiť, tá úcta k slobode a k liberálnej demokracii, to proste odkiaľsi pochádza. A teraz to Británia opúšťa. Tak toľko k tomu jednotnému trhu. Jednotný trh, samozrejme, je jeden z najdôležitejších aspektov existencie Európskej únie a našej existencie v Európskej únii a, samozrejme, že to je jedna z vecí, ktoré potrebujeme dobudovať. Nie izolovane vytrhnúť. Čiže ten druhý scenár tiež nie je veľmi realistický.
Tretí scenár a štvrtý scenár obsahujú v sebe najviac prvkov realizmu. Ten tretí scenár je, že robme viac vecí teda, že bude sa prehlbovať integrácia vo viacerých aspektoch fungovania Európskej únie. A ten štvrtý scenár je podobný, lenže sa obmedzí počet vecí, v ktorých fungujeme bližšie, zjednotenejšie, ale že tam bude tá integrácia intenzívnejšia, bližšia. Povedzme, viem si vybrať také akože spoločná obranná politika spolu so spoločnými nákupmi vojenskej techniky, spoločná vonkajšia ochrana hraníc a tak ďalej.
No a ten piaty scenár, k týmto dvom sa ešte vrátim, ale ten piaty scenár je taký, že sa jednoducho bude natoľko prehlbovať európska integrácia, že príde v podstate k vytvoreniu akéhosi federálneho štátu. A všetci nad týmto scenárom mávli rukou ako nad totálne nerealistickým a ja sa nedivím, lebo je to jedna z vecí, na ktorej sa Európa ťažko v tejto situácii dokáže dohodnúť. Ale považoval by som za chybu, aby sme úplne zabudli na diskusiu o tomto scenári, pretože toto napriek tomu, s čím vstupujú do debaty proste tie euroskeptickejšie subjekty, toto je pôvodný sen otcov Európy, otcov európskej integrácie Schumana a ďalších. Jednoducho toto je škoda zahodiť ako tému diskusie, pretože od tejto diskusie sa môže odvíjať, že čo vlastne sme schopní implantovať do toho tretieho a štvrtého scenára.
A teraz sa dostanem k tomu, čo si myslím, že je pravdepodobné. Európa, toto je dobré na diskusiu, Európa sa nebude vyvíjať presne ani podľa jedného z týchto scenárov, Európa bude robiť to, čo sa v danej chvíli ukáže možné, praktické a uskutočniteľné. Bude to podľa všetkého akási kombinácia, akási kombinácia tretieho a štvrtého scenára a to povedzme, že teda robiť menej vecí a hlbšie a robiť viacej vecí, vo viacerých veciach sa integrovať.
Napríklad nový francúzsky prezident Macron povedal, že Európska únia potrebuje, keď už máme jednotnú menu, tak spoločnú fiškálnu politiku a možno aj spoločného ministra financií. A ja by som strašne varoval pred tým, aby sa nad týmto niekto ironicky chechtal, lebo podľa môjho názoru v tomto je logika. Tam, ja neviem, či potrebujeme aj tak úplne unifikovanú daňovú politiku, ale niečo musíme urobiť, aby sme ten projekt spoločnej meny udržali, a toto je zrejme to, čo budeme musieť urobiť. A pravdepodobne aj mnoho ďalších vecí.
Náš štátny tajomník Ivan Korčok, ktorý je, vlastne v ktorého agende je všetko, čo sa týka Európskej únie, a bolo aj naše predsedníctvo, tak publikoval taký článok, kde hovorí, že vlastne sú tri oblasti, ktoré musí Európa dobudovať. Tá jedna je už spomínaný spoločný trh, tá druhá je už spomínaná spoločná mena a tá tretia, tá tretia, je, je, je, vyfúklo mi to z hlavy (rečník sa obrátil na ministra), spoločný trh, spoločná mena a Schengen, samozrejme, Schengen.
Schengen je čosi, čo sme vytvorili v dobrej viere a pre slnečné počasie. Zrušili sme medzi sebou hranice a ja to stále vnímam ako sviatok. Tí, ktorí sú mladší odo mňa, ktorí majú, o generáciu sú mladší a tak ďalej, nevedia oceniť, čo to znamená prejsť voľne, bez obmedzenia cez hranicu. Nevedia, čo to znamená, že prenajať si alebo kúpiť si bývanie v Kittsee alebo v Rajke, alebo v Paríži. Ja viem, že mnohí to nerobia, ale len ten samotný fakt, že sa to dá urobiť, je neuveriteľná zmena v našich životoch a viem, čo hovorím, lebo 41 rokov svojho života, prvých, som strávil v totalite a za ostnatými drôtmi. A nielenže sa nedalo nezastať na hranici, nedalo sa dostať cez hranicu a strieľalo sa na tej hranici.
Schengen treba dobudovať, lebo to je projekt do dobrého počasia a projekt, ktorý nepočítal, že Európa sa stane vysnívaným miestom a útočiskom pre milióny ľudí z tretieho sveta, z Afriky, z Blízkeho východu. A, samozrejme, aj to, čo súvisí so Schengenom, že dublinské pravidlá boli nastavené na to, že migranti síce prichádzajú, žiadatelia o azyl síce prichádzajú, ale že toto je zvládnuteľné v tých okrajových, hraničných krajinách Európskej únie. V danej chvíli nie je a tie dublinské pravidlá sú fajn, ale potrebujú prerobiť.
Čiže ak sa bavíme o budúcnosti Európskej únie, a s tým ja z celého srdca súhlasím s Ivanom Korčokom, bavme sa najmenej o týchto troch veciach: Schengen, eurozóna a spoločný trh. A, samozrejme, aj o ostatných veciach, európska prokuratúra, bezpečnosť, a tak ďalej, to všetko je na programe dňa, ale tieto tri sú kľúčové, a bavme sa o tom, čo na to Slovensko.
A teraz, ja som bol dlho známy tým, že som bol veľmi, ale veľmi skeptický k mnohým veciam, čo sa diali na úrovni celoeurópskej. Napríklad som zblízka pozoroval vznik Lisabonskej zmluvy. Vtedy sa, kedysi v Laekene na základe Laekenskej deklarácie rozhodlo, že Európa musí zjednodušiť a urobiť zrozumiteľnejšou zmluvnú základňu Európskej únie, a za tým účelom sa zvolal konvent o budúcnosti Európy, ktorého sa zúčastňovali parlamenty členských krajín proste svojimi delegáciami. A to bolo ešte predtým, než sme sa celkom stali členmi Európskej únie, takže nejak; ale mohli sme už do toho vstupovať. Ale teraz si predstavte konvent, ktorý má dajme tomu 300 – 400 ľudí, ktorí ovšem nie sú stáli členovia, pretože do nášho života, nášho života volených politikov permanentne vstupujú voľby. Čiže ten konvent sa v priebehu svojho asi dvojročného alebo dvaapolročnej existencie menil. Predsedal mu vtedy bývalý francúzsky prezident Giscard d´Estaing a každý z tých prítomných na tom konvente pravidelne dostal dve alebo tri minúty, aby vystúpil a povedal svoj názor na čokoľvek. To znamená, že tam zaznievala kakofónia naprosto vzájomne nesúvisiacich proste diskusných príspevkov a na konci proste Giscardovi úradníci pripravili dokument, ktorý sa volal ústava, ústavná zmluva pre Európu a o ktorom tvrdili, že toto je výsledok ťažkých kompromisov a tej debaty, ktorá tam prebiehala. Neviem, asi som chodil na nejaké iné zhromaždenie, ale to s tou debatou vôbec nesúviselo.
Niežeby to bol blbo pripravený dokument, nakoniec on dnes je známy pod názvom Lisabonská zmluva, ale on bol hrozne dlhý a ťažkopádny, doteraz tá Lisabonská zmluva nesie, by som povedal, tieto nedostatky. Ale nebol to dokument plný nezmyslov, len bol ťažkopádny proste, bol; podľa mňa Lisabonská zmluva, ak to má byť ústavný základ existencie Európskej únie, tak je pre väčšinu ľudí, aj pre väčšinu z vás, stavím sa, že je tu minimum ľudí, ktorí naozaj proste urobili také sebapoškodenie a celé to prečítali od začiatku do konca, to sa zle číta proste. Dá sa to čítať, ale číta sa to zle. A nie je to tá ústava, ktorá sa dá strčiť do vrecka, do vrecka proste saka. Dobré ústavy sú také, niektoré sú dokonca nepísané, ako tá britská napríklad.
Dobre. To potom neprešlo cez referendum, pretože neviem prečo, ale referendum vo Francúzsku, referendum v Holandsku, časť ľudí verí, že referendum je ten správny nástroj, ako dospieť k pravde a dobrému riešeniu. No nie je, najmä keď sa jedná o zložité veci. Plebiscit je obyčajne v takom prípade skôr deštruktívny ako pozitívny nástroj, pretože po prvé, zanechá za sebou vždy rozdelenú spoločnosť, a po druhé, väčšina ľudí hlasuje o veciach, ktorým ale absolútne nerozumie. Hlasujú inštinktívne a hlasujú na základe... proste emócií. Dobre. Prosím? (Rečník sa obrátil na ministra.) Áno, áno a hlasujú vždy o svojej vláde, dobrá poznámka pána ministra, hlasujú, rozumiete, hlasujúci vo Veľkom Krtíši alebo v Olomouci alebo, neviem, vo Ferencvárosi proste nehlasujú, nehlasujú v takom prípade o scenároch fungovania Európskej únie, ale hlasujú o svojej nahnevanosti na slovenskú, českú alebo maďarskú vládu, alebo nenahnevanosti. Toto je ten problém.
Najzábavnejšie referendum, ony sú aj ďalšie, napríklad toto posledné ústavné referendum v Turecku bolo tiež dosť zábavné teda, lebo neverím, že Turci en masse rozumeli, o čom hlasujú, inštinktívne hlasovali. Ani to britské referendum nebolo sviatkom rozumu a demokracie. A jedno z najsmiešnejších bolo referendum o novej ústave v Egypte, kde okolo 40 % ľudí, to prezident Morsi vypísal referendum vtedy a 40 % ľudí v Egypte je negramotných a to bol dosť dlhý, asi 20-stranový text.
No dobre, tak sa prepísal ten dokument, presnejšie trošku sa upravil a prepísal sa jeho názov a už to nebola ústavná zmluva pre Európu, ale Lisabonská zmluva, jedna z ďalších zmlúv, ktoré definujú zmluvnú základňu Európskej únie a dnes žijeme podľa nej. A k tým scenárom vývoja v rámci toho treba povedať, nie je to najgeniálnejší dokument, ale to je ten, ktorý máme, a ten, na ktorom sme sa dokázali dohodnúť, a ten, podľa ktorého v danej chvíli žijeme. A nesmieme si nahovárať, že niekto z nás príde s geniálnym nápadom, niektorí si to tu nahovárajú, a všetci povedia, ahá, budú mať silný Aha-Erlebnis, to je zážitok aha, a zmenia celú základňu Európskej únie na čosi jednoduché, nekostrbaté. No nie, to je nereálne. Každá ďalšia snaha dospieť k revízii zmluvnej základne Európskej únie bude rovnako pracná, rovnako zložitá a rovnako dlhá, ako bola tá cesta, ktorou končila Lisabonská zmluva. Ja som osobne zažil cestu od Maastrichtskej zmluvy v roku 1991 či ´2, tuším, až po Lisabonskú zmluvu, to bolo 20 rokov vyše, a zložité.
A teraz sa dostávam ešte na chvíľočku k téme brexitu a k tomu, čo má robiť slovenská zahraničná politika. Nedávno vyšiel, pred dvomi-troma dňami taký prieskum európskej verejnej mienky, že Európania sa zhodujú na tom, že treba s Britmi vyjednávať tvrdo. Ale to je, prepáčte mi ten hrubý výraz, to je tak strašný bullshit, preboha, na čom sa zhodujú Európania, ktorí ani nemajú potuchu, aké komplikované rokovanie čaká Európsku úniu a Veľkú Britániu. Lebo mám obavy, že ani pani Theresa May ešte nevie celkom presne, čo ju čaká. A mám taký pocit, že aj v Európskej komisii neprevažuje jasno, že čo sa bude diať, pretože pravdepodobne to rozmotanie budúceho vzťahu Veľkej Británie k Európskej únii bude rovnako komplikované, akým spôsobom to vznikalo, cez všetky tie štádia. To nie je vec, ktorá sa dá proste, že si sadne pár múdrych hláv a vyrieši to. To; no nevyrieši, pretože do toho budú vstupovať, do toho budú vstupovať záujmy, postoje, emócie jednotlivých členských krajín, takže bude to zložité.
A ešte by som chcel povedať jednu vec, že kedykoľvek budeme špekulovať o tom, čo má robiť Slovensko, tak Slovensko nemá že držať hubu a krok, práve naopak, Slovensko má byť aktívne a asertívne, ale má byť na strane tých, ktorí sa snažia dospieť s Veľkou Britániou k dohode čo najvýhodnejšej pre obe strany. Je naším životným záujmom, aby Veľká Británia zostala tak blízko pri nás, pri Európskej únii, ako je len možné. Aby bola súčasťou spoločného trhu, aby bola súčasťou našej spoločnej bezpečnostnej politiky, pretože Veľká Británia je v danej chvíli krajina, ktorá má najmocnejšiu a najlepšie vybavenú armádu. Bez nej uvažovať o spoločnej obrane Európy je omnoho ťažšie ako s ňou.
A ja si myslím teda, že je po prvé dobré, že Slovensko bude pri tom stole, kde sa bude rokovať, hoci nebude rokovať Slovensko, a po druhé, že je dobré, že Slovensko už deklarovalo, že nech už sa vyberieme ktorýmkoľvek smerom, je dôležité byť úplne v strede toho všetkého. Periféria je rizikové miesto, periféria Európskej únie nie je miesto pre statočné sebaurčenie a samostatnosť, periféria je miesto, kde hrozí všetko možné. A som rád, že naša zahraničná politika deklarovala, že my potrebujeme byť priamo v jadre.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis