Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja budem veľmi krátka.
Chcem sa poďakovať Anke Záborskej za iniciatívu tohto návrhu uznesenia a vďaka tomu sme sa my ostatní, ktorí s touto témou, ktorá hovorí o slobode a zvrchovanosti, súhlasíme.
A tá správa, samozrejme, hovorí aj o slobode svedomia, ktorú okrem iného garantuje aj čl. 24 našej ústavy a zvrchovanosti Slovenskej republiky, ktorej sme sľúbili vernosť práve v tejto sále.
Dámy a páni, žiadam vás o podporu navrhnutého uznesenia preto, aby sme našim kolegom v Európskom parlamente doručili jasnú správu:
My poslanci Národnej rady Slovenskej republiky považujem za svoju povinnosť chrániť zvrchovanosť Slovenska a jeho záujmy tak, ako nám to ukladá Ústava Slovenskej republiky. Suverenita Slovenska a to aj v oblastiach ako poskytovanie zdravotnej starostlivosti, výchovy a vzdelávania je nedotknuteľná. Tieto témy patria do výlučnej kompetencie členských štátov a poslanci Európskeho parlamentu to musia rešpektovať.
Vážení kolegovia, na kultúrno-etické otázky môžeme mať opačné názory. Dokonca aj na ochranu života, aj na potraty, aj na potratové tabletky. Keď však príde na suverenitu a zvrchovanosť našej krajiny máme a dokonca musíme byť jednotní.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Na základe dohody koaličných poslaneckých klubov navrhujem presunúť prerokovanie čísla parlamentnej tlače 451, 460, 487 po prerokovaní tlače 455 a prerokovanie tlače 459 presunúť na najbližšiu júnovú riadnu schôdzu Národnej rady.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ďakujem za rozpravu, ktorá odznela k tomuto návrhu, všetkým tým pozitívnym veciam a podpore tohto návrhu. Je mi ľúto opozičných kolegov, ktorí ten návrh ani nečítali, čo bolo jasne vidno v tejto rozprave.
Ešte raz opakujem, netýka sa to všetkých vojakov a policajtov, aby tu nešírili zbytočne nejaké poplašné správy, krátko preto prečítam naozaj toho, koho sa to bude týkať.
Navrhujeme, aby sa zákon týkal
– členov Zboru povereníkov v období od 6. marca 1948 do 10. júla 1960,
– členov vlády Československej republiky alebo členov vlády Československej socialistickej republiky v období do 25. februára od roku 1948 do 9. decembra 1989,
– členov vlády Slovenskej socialistickej republiky v období od 1. januára 1969 do 11. decembra 1989,
– poslancov Národného zhromaždenia alebo poslancov Federálneho zhromaždenia v období od 10. júna 1948 do 27. decembra 1989,
– poslancov Slovenskej národnej rady v období od 18. decembra 1954 do 11. januára 1990,
– členov alebo zamestnancov Ústredného výboru Komunistickej strany Československa alebo Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska v období od 25. februára 1948 do 30. novembra 1989,
– zamestnancov ministerstva vnútra, ministerstva národnej bezpečnosti, ministerstva národnej obrany alebo zamestnancov Zboru národnej bezpečnosti zodpovedných za riadenie útvarov, Zboru národnej bezpečnosti, zložky Štátnej bezpečnosti, Spravodajskej správy Generálneho štábu Československej ľudovej armády alebo Pohraničnej stráže v období od 25. februára 1948 do 9. decembra 1989,
– príslušníkov Zboru Národnej bezpečnosti zaradených v zložke Štátnej bezpečnosti, príslušníkov Spravodajskej správy Generálneho štábu Československej ľudovej armády alebo príslušníkov spravodajských útvarov Pohraničnej stráže v období od 25. februára 1948 do 9. decembra 1989 a
– zamestnancov alebo príslušníkov právnych predchodcov vymenovaných štátnych orgánov a iných organizácií v období od 25. februára 1948 do 9. decembra 1989.
K tomu ešte rada by som prečítala, keďže mnohí hovorili, že to boli len babky a dedkovia, tak skúsim prečítať hlavné útvary ŠtB.
Hlavná správa rozviedky, I. správa ZNB, vykonávala spravodajskú činnosť v zahraničí, politickú, ekonomickú, vedecko-technickú a vojenskostrategickú špionáž. Okrem špionáže vykonávala aj politickú represiu, sledovala československých emigrantov a československých občanov legálne žijúcich v zahraničí... (výkriky z pléna, zaznievanie gongu), vykonávala aktívne a vplyvové opatrenia od dezinformácií a diskreditácií až po únosy a atentáty, v súčasnosti by sme to mohli nazvať že hybridná vojna.
Hlavná správa kontrarozviedky, II. správa ZNB, vykonávala na území Československa spravodajskú činnosť proti vonkajšiemu nepriateľovi, patrili tam hlavne cudzinci, najmä západní, proti vnútornému nepriateľovi, skutoční a domnelí odporcovia komunistického režimu, cirkvi. Vykonávala spravodajskú ochranu ekonomiky pred špionážou a sabotážami.
Správa kontrarozviedky v Bratislave ako 12. správa ZNB vykonávala kontrarozviednu činnosť celoštátneho významu na území Slovenska.
Vojenská kontrarozviedka, III. správa ZNB, vykonávala kontrarozviednu činnosť v rámci Československej ľudovej armády, sledovala zamestnancov ministerstva obrany a ich rodinných príslušníkov, vykonávala spravodajskú ochranu sovietskych vojsk v Československu.
Správa sledovania, IV. správa ZNB, pre vyššie uvedené operatívne správy vykonávala utajované sledovanie záujmových osôb a osôb podozrivých z nepriateľskej činnosti voči komunistickému režimu, sledovala vybrané zastupiteľské úrady, ubytovacie a reštauračné zariadenia. Akou formou psychologického teroru praktizovala tzv. otvorené sledovanie, počas ktorého dávala nepriateľskej osobe zámerne na vedomie, že je sledovaná.
Správa ochrany štátnych a ústavných činiteľov, V. správa ZNB, vykonávala spravodajskú, fyzickú, dopravnú, technickú a hygienicko-toxikologickú ochranu stanovených predstaviteľov KSČ, KSS, vlády, prezidenta, zahraničných delegácií a určených objektov. Ochranou najvyšších predstaviteľov komunistickej strany prispievala k udržaniu komunistického systému.
Správa spravodajskej techniky, VI. správa ZNB, pre operatívne správy vykonávala tzv. spravodajsko-technické úkony, napríklad technické a priestorové odpočúvanie, tajné prehliadky bytov a korešpondencie, tieto úkony boli vykonávané bez povolenia, samozrejme, súdu.
Správa pasov a víz popri administratívnom výkone pasovej a cudzineckej agendy získavala a sústreďovala informácie pre operatívne útvary ŠtB a pomáhala im v získaní tajných spolupracovníkov napríklad tipmi od spolupracovníkov alebo zapožičaním pre verejnosť dostupných priestorov na získaný pohovor. Na základe operatívnych informácií odmietla vydávať cestovné doklady politicky nevhodným osobám.
Správa vyšetrovania ŠtB vykonávala vyšetrovanie trestných činov proti základom republiky, v skutočnosti však išlo o politické trestné činy proti komunistickému režimu. Podieľala sa tiež na perzekúcii osôb v rámci vopred pripravených akcií operatívnych útvarov ŠtB.
Krajské správy ŠtB a okresné oddelenia ŠtB vykonávali agendu útvarov ŠtB na úrovni kraja alebo okresu. Spravodajská správa generálneho štábu bola vojenskou tajnou službou, ktorá vykonávala špionáž zameranú najmä na armády západnej Európy a NATO. Získané informácie postupovala nielen Československej armáde a vláde, ale aj členom Varšavskej zmluvy. Prispievala tým k rozvoju obranyschopnosti východného bloku a k udržaniu komunistických režimov pri živote.
Spravodajské útvary Pohraničnej stráže vykonávali spravodajskú činnosť v pohraničnom pásme. Ich hlavnou úlohou bola spravodajská ochrana štátnej hranice pred vonkajším nepriateľom a zabránenie politicky a hospodársky motivovaným útekom z Československa.
Potom by som rada ešte krátko prečítala z dôvodovej správy, lebo mám pocit, že tiež to nebolo dostatočne prečítané, ktorá sa týka podobných návrhov zákonov, ktoré boli v okolitých krajinách, u nás Parlamentný inštitút minulý rok 10. 11., určite to máte v mailoch, vám poslal celý rozpis, v akých krajinách to ako funguje, tam si to viete aj prečítať, ja to možno krátko zhrniem z tej dôvodovej správy.
Vo viacerých postkomunistických krajinách Európy došlo v minulosti k prijatiu legislatívy, ktorou boli znížené dôchodkové dávky bývalých vrcholových predstaviteľov orgánov komunistickej moci alebo príslušníkov, zamestnancov a funkcionárov bezpečnostných zložiek komunistického režimu, najmä tajných služieb, politickej polície, niektorých zložiek ozbrojených zborov. Medzi tieto krajiny patrí Česká republika, Estónsko, Lotyšsko, Maďarsko, Spolková republika Nemecko a Poľsko.
Súladnosť takejto legislatívy s ústavným poriadkom bola v niektorých zo zmienených krajín preskúmavaná najvyššími národnými súdnymi inštanciami, rovnako bola táto legislatíva opakovane predmetom aj konania pred Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý povedal a uznal oprávnenie štátu vyrovnať sa s komunistickou minulosťou a znížiť bývalým vrcholovým predstaviteľom orgánov komunistickej moci alebo príslušníkom bezpečnostných zložiek či iných inštitúcií komunistického režimu dôchodkové dávky. Štát však pri tomto znížení musí postupovať primerane, pričom nie je možné, aby novou právnou úpravou došlo k úplnej strate existenčných prostriedkov jednotlivca, t. j. odobratím nezaslúžených benefitov nemôže dôjsť k zásahu do samotnej podstaty subjektívneho práva jednotlivca na sociálne (dôchodkové) zabezpečenie.
Vo svojich rozhodnutiach Európsky súd pre ľudské práva akceptoval, že legislatíva, ktorou demokratický štát odoberá nezaslúžené benefity predstaviteľom komunistického režimu, je legitímna aj v situácii, keď k jej prijatiu došlo už po dlhšom čase alebo časovom období po páde komunistického režimu v danej krajine. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva nie je štát v tomto ohľade viazaný žiadnou špecifickou lehotou, do ktorej by bol povinný štát sa so svojou komunistickou minulosťou vyrovnať. Naopak, čím neskoršie k odobratiu nezaslúžených benefitov dochádza, tým je to pre dotknuté osoby výhodnejšie, keďže po celú dobu, dokedy táto právna úprava prijatá nebola, poberali dané nezaslúžené benefity.
A možno na koniec by som už len povedala opäť cieľ zákona a prečo ho predkladáme. Návrh zákona vyjadruje naše presvedčenie, že je nespravodlivé, dokonca nemorálne, aby predstavitelia totalitnej moci a tí, ktorí jej pri potláčaní základných ľudských práv a slobôd slúžili, boli aj naďalej za svoju činnosť v prospech totalitného režimu privilegovaní. A áno, je to odkaz aj pre nás všetkých, že porušenie základných ľudských práv a slobôd zo strany akéhokoľvek režimu nebude tolerované a že osoby, ktoré by takýto režim aktívne podporovali, nebudú za svoju službu v prospech nedemokratického režimu žiadnym spôsobom privilegované. Zároveň má tento návrh zákona aj slúžiť ako memento, že žiadne porušenie základných ľudských práv a slobôd zo strany akéhokoľvek režimu a jeho predstaviteľov nebude tolerované.
Teraz by som už iba poďakovala za diskusiu a rozpravu. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Marek, ja sa ti chcem poďakovať, že si takisto podporil ten návrh zákona a že si vlastne jasne opäť povedal, že účelom tohto zákona nie je akt pomsty, ale je to nastolenie základnej spoločenskej spravodlivosti. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Ja ešte raz zopakujem, možno už asi piatykrát, vy ste ten návrh zákona nečítali. My tam nehovoríme o žiadnej kolektívnej vine, tak, prosím, prečítajte si ho ešte raz. A netýka sa to žiadnych všetkých policajtov a všetkých vojakov, sú tam presne vypísané zložky, ktoré budem čítať v záverečnom slove, keďže ich treba asi zopakovať pre toto plénum, aby ste vedeli, koho sa to týka.
A čo sa týka vety, že prestaňme s tou nenávisťou, pán Blaha, jediný, kto tu o nenávisti hovorí, ste vy. Asi vám je to blízke. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja by som sa chcela poďakovať pánovi Osuskému a pánovi Baránikovi za podporu tohto návrhu. Je mi veľmi ľúto, že mnohí poslanci, ktorí aj na vás reagujú alebo reagujú v rozprave, vôbec ten návrh nečítali, pretože sa tu šíria pomerne poplašné správy, že sa to má týkať policajtov, vojakov. Vy si prečítajte ten návrh zákona!
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja by som k pánu Blahovi povedala jedno. Pán Blaha, vy ste to vôbec nečítali, pretože to, čo ste rozprávali, z veľkej väčšiny vôbec nesúvisí s daným návrhom.
Možno ešte krátko k tomu. Je smutné absolútne, možno až úbohé, že namiesto vecnosti ste išli úplne do osobnej roviny. A ešte smutnejšie je na tom, že ste vôbec nespomenuli tých ľudí, ktorí tu trpeli za toho režimu. A urobili ste z ľudí, ktorí porušovali základné ľudské práva, obete. To považujem úplne za absurdné.
A čo sa týka obrazu, to, ako vnímate realitu, minulosť, to, myslím si, že sa hlboko mýlite a spravodlivosť nie je pomsta. To ste asi z toho návrhu tiež asi nepochopili, neviem, či ste to vôbec čítali. A aj to hovorí o tom, aký máte vy obraz o spravodlivosti, po tom vašom prejave.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja by som sa chcela poďakovať všetkým kolegom poslancom, ktorí podpísali ten návrh zákona zo všetkých štyroch koaličných strán. Vážim si tú podporu a teším sa, že nám ide o jedno, vyrovnanie sa s minulosťou, aby tí, ktorí požívajú nezaslúžené benefity, im boli v zásade znížené.
Kolega sa pýtal na počet ľudí. Ten počet ľudí by sa, odhadujeme, že by sa mal týkať sedemtisíc bývalých vrcholových predstaviteľov tej komunistickej moci, príslušníkov a rovnako aj bezpečnostného aparátu, rodinných príslušníkov.
A myslím si, že, pán Blaha, hlboko sa mýlite.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážená Národná rada Slovenskej republiky, vážení kolegovia, prv, kým začnem prednášať svoj prejav, chcem sa poďakovať každému jednému človeku, ktorý spolupracoval na tomto návrhu, pomohol mi s tým do finálneho konca; veľká vďaka.
Súčasťou dôvery ľudí v spravodlivosť a právny štát je aj naprávanie krívd z minulosti. Aj preto dnes rokujeme o návrhu zákona o odobratí nezaslúžených benefitov predstaviteľom totalitného komunistického režimu. Nadväzujeme tak na prácu našich kolegov z minulého volebného obdobia – Jána Budaja, Eriky Jurinovej, Igora Matoviča či Janky Šipošovej.
Odobratie komunistických režimov... o, pardon. Obdobie komunistických režimov patrí medzi najtemnejšie obdobia novodobej histórie ľudstva. Jednou z hlavných charakteristík komunistických režimov v 20. storočí bola skutočnosť, že v masovom meradle porušovali základné ľudské práva a slobody a dokonca aj svoje vlastné zákony. Výnimkou nebolo ani Slovensko, kde vládol komunistický režim v rokoch 1948 až 1989. Výsledkom perzekúcií boli desaťtisíce nevinných obetí širokej škály zločinov, za ktoré bol zodpovedný totalitný režim.
Národná rada už v minulosti prijala zákon o protiprávnosti komunistického systému. Hneď v jeho prvom paragrafe je pre našu históriu a pamäť národa zachované, že komunistický režim – a dovoľte mi to zdôrazniť – konkrétni ľudia, teda tí, ktorí ho aktívne presadzovali, upierali občanom možnosť slobodne vyjadriť politickú vôľu. Systematicky a trvalo porušovali ľudské práva a slobody, pričom obzvlášť závažným spôsobom utláčali niektoré skupiny občanov na základe ich politických názorov, náboženského presvedčenia a príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Postavili vôľu a záujmy komunistickej strany a jej predstaviteľov nad zákony. Používali na perzekúciu občanov všetky mocenské nástroje vrátane popráv, vrážd a väznenia občanov vo väzniciach a táboroch nútených prác, brutálne metódy pri vyšetrovaní a v dobe väznenia vrátane fyzického mučenia, psychického mučenia a vystavovania neľudským útrapám. Zraňovali a usmrcovali ľudí pri pokusoch o útek do cudziny. Komunistický režim neváhal na dosiahnutie svojich cieľov páchať zločiny, umožňoval ich beztrestné páchanie a, opäť zdôrazním, čo je v zákone o protiprávnosti komunistického systému napísané, poskytoval neoprávnené výhody a ochranu tým, ktorí sa na zločinoch a perzekúciách podieľali.
Totalitný komunistický režim a tí, ktorí sa na jeho zločinoch a perzekúciách podieľali, majú iba na Slovensku na svedomí 71 168 ľudí odsúdených za politické delikty spolu, 8 240 ľudí poslaných do táborov nútených prác, 5 135 ľudí poslaných do pomocných technických práporov, 4 739 ľudí presídlených v rámci akcie B z väčších miest na vidiek, 112 gréckokatolíckych kňazov, ich manželiek a 486 detí, ktorých deportovali do českých krajov, 1 960 rehoľníčok a 880 rehoľníkov internovaných v sústreďovacích kláštoroch.
Kľúčovú rolu pri vyššie uvedených činoch zohrali vrcholní predstavitelia komunistickej štátnej moci, ktorí tieto činy nariaďovali, schvaľovali, riadili, kryli, tolerovali a niektorí len ignorovali. Ďalší ľudia v konkrétnych organizáciách, inštitúciách a zboroch, najmä tzv. Štátna bezpečnosť a niektoré ozbrojené zložky, činy smerujúce k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd vykonávali. Bezpečnostné zložky boli na tento účel vybavené rozsiahlym personálnym aparátom. Funkcionári, príslušníci a zamestnanci boli za služby, ktoré v prospech bezpečnostných zložiek odvádzali, odmeňovaní nadštandardne, a to nielen prostredníctvom nadpriemerných platových podmienok, ale aj vo forme oficiálnych či neoficiálnych spoločenských výhod pre nich samých, ako aj pre ich rodinných príslušníkov. Príkladom bola možnosť rýchlejšieho kariérneho postupu, privilegované zaobchádzanie v kontakte so štátnymi úradmi a podnikmi, možnosť cestovať do zahraničia na rozdiel od väčšiny ich spoluobčanov, možnosť študovať spoločensky prestížne univerzitné odbory pre ich deti, pre nich samotných a v neposlednom rade aj garancia vyšších starobných, respektíve výsluhových dôchodkov a príplatkov, ako aj nadpriemerných vdovských a vdoveckých dôchodkov pre ich rodinných príslušníkov. Tieto privilégiá, nadštandardné odmeňovanie a vyššie starobné, respektíve výsluhové dôchodky a príplatky, respektíve od nich odvodené nadpriemerné vdovské a vdovecké dôchodky, boli zamestnancom bezpečnostných zložiek a ich rodinným príslušníkom poskytované zo strany komunistického režimu práve a len preto, lebo činnosť bezpečnostných zložiek bola kľúčová pre udržanie totalitnej moci a režimu, v ktorom boli potláčané ľudské práva a slobody. Podobné privilégiá, výhody a nároky náležali tiež vrcholovým predstaviteľom komunistickej štátnej moci, vrcholovým straníckym funkcionárom a ich rodinným príslušníkom.
Vážené dámy, vážení páni, musíme to povedať nahlas a veľmi jasne. Všetky tieto privilégiá, nadštandardné odmeňovanie a z toho plynúce vyššie starobné, respektíve výsluhové dôchodky vrcholovým predstaviteľom komunistickej štátnej moci, funkcionárom, príslušníkom a zamestnancom bezpečnostných zložiek, ako aj nadpriemerné vdovské a vdovecké dôchodky ich rodinných príslušníkov odvodené od vyšších dôchodkov, respektíve výsluhových dôchodkov boli a sú z pohľadu spoločenskej, z pohľadu spoločnosti, ktorej najvyššou ašpiráciou je sloboda jednotlivca a vláda práva, nezaslúženými, nespravodlivými a nemorálnymi benefitmi ich príjemcov.
V Slovenskej republike na rozdiel od viacerých iných postkomunistických štátov zatiaľ nedošlo k vysporiadaniu sa s pretrvávajúcou spoločenskou nespravodlivosťou. Dôchodkové zabezpečenie bývalých vrcholových predstaviteľov komunistickej moci a ich aparátu v bezpečnostných zložkách je totiž aj v súčasnosti vysoko nadpriemerné, zatiaľ čo dôchodkové zabezpečenie osôb, ktorých komunistická moc a jej bezpečnostné zložky prenasledovali a obmedzovali na ich právach a slobodách, je typicky podpriemerné, až veľmi nízke. Táto spoločenská nespravodlivosť je pritom priamym následkom perzekúcie zo strany komunistickej moci a jej bezpečnostných zložiek. Prenasledované osoby boli totiž v dôsledku činov represívneho aparátu komunistického režimu často nútené vykonávať nekvalifikované, spoločensky zaznávané, a preto nízko ohodnotené práce a zamestnania. Museli stráviť časť svojho života v pracovných či iných sústreďovacích táboroch. Mnohí boli časť svojho života často viacero rokov uväznení vo väzniciach ako politickí väzni. Pritom to boli práve tieto osoby, prenasledovaní účastníci protikomunistického odboja, ktorí aktívne vystupovali proti zločineckému komunistickému režimu, bojovali za slobodu a rešpektovanie ľudských práv v našej krajine.
Vážení kolegovia, možno vás to prekvapí, ale dôchodkové zabezpečenie bývalých vrcholových predstaviteľov komunistickej moci a ich aparátu v bezpečnostných zložkách je nadpriemerné nielen v porovnaní s dôchodkami ich obetí, ale aj v porovnaní s dôchodkami bežných občanov Slovenskej republiky. Predložený návrh zákona preto vyjadruje naše presvedčenie, že neexistuje žiaden legitímny dôvod na to, aby takéto nadpriemerné dôchodkové zabezpečenie bolo založené službou v inštitúciách a organizáciách, ktoré boli základnou oporou represívneho a totalitného režimu.
Slobodná spoločnosť považuje za nespravodlivé a nemorálne, aby osoby, ktoré boli vrcholovými predstaviteľmi totalitnej komunistickej štátnej moci, a tí, ktorí tejto moci slúžili vo vymedzených organizáciách, boli aj naďalej za túto svoju činnosť v prospech totalitného režimu, ktorý potláčal slobodu a práva iných, privilegovaní formou poberania nadpriemerných dôchodkových dávok. Preto je cieľom a hlavným účelom predloženého návrhu zákona odobratie nezaslúžených benefitov poskytovaných v dôchodkovom zabezpečení bývalým vrcholovým predstaviteľom komunistickej moci a jej aparátu v bezpečnostných zložkách.
Zároveň má zákon slúžiť aj ako memento, že porušenie základných ľudských práv a slobôd zo strany akéhokoľvek režimu nebude tolerované a osoby, ktoré takýto režim podporujú, nebudú za svoju službu v prospech totalitného režimu žiadnym spôsobom privilegované.
Účelom tohto zákona nie je akt pomsty. Je ním nastolenie základnej spoločenskej spravodlivosti. Po dôkladnom štúdiu podobných zákonov, ktoré boli prijaté v iných postkomunistických krajinách a posudzované aj ich ústavnými súdmi, respektíve Európskym súdom pre ľudské práva, sme sa rozhodli navrhnúť odobratie nezaslúžených benefitov metódou nezapočítania rokov služby pre totalitný komunistický režim a jeho represívny aparát do dôchodkového zabezpečenia. Takýto zásah do dôchodkového zabezpečenia považujeme za primeraný a proporcionálny aj z pohľadu ústavy. Podľa nás je nespravodlivé, dokonca nemorálne, aby predstavitelia totalitnej moci a tí, ktorí jej slúžili pri potláčaní základných ľudských práv a slobôd, boli aj naďalej za svoju činnosť v prospech totalitného režimu privilegovaní. Dôchodkové zabezpečenie bývalých vrcholových predstaviteľov komunistickej moci a ich aparátu v bezpečnostných zložkách je nadpriemerné nielen v porovnaní s dôchodkami ich obetí, ale aj v porovnaní s priemernými dôchodkami občanov Slovenskej republiky. Odobratie nezaslúžených benefitov predstaviteľom totalitného komunistického režimu považujeme za legitímne.
Dovoľte mi zopakovať, návrh zákona vyjadruje naše presvedčenie, že je nespravodlivé, dokonca nemorálne, aby predstavitelia totalitnej moci a tí, ktorí jej pri potláčaní základných ľudských práv a slobôd slúžili, boli aj naďalej za svoju činnosť v prospech totalitného režimu privilegovaní. A áno, je to aj odkaz pre nás všetkých, že porušenie základných ľudských práv a slobôd zo strany akéhokoľvek režimu nebude tolerované a že osoby, ktoré by takýto režim aktívne podporovali, nebudú za svoju službu v prospech nedemokratického režimu žiadnym spôsobom privilegované. Zároveň má tento zákon slúžiť aj ako memento, že žiadne porušovanie základných ľudských práv a slobôd zo strany akéhokoľvek režimu a jej predstaviteľov nebude tolerované.
Vážené kolegyne a kolegovia, súčasťou dôvery ľudí v spravodlivosť a v právny štát je aj naprávanie krívd z minulosti. Preto vás prosím o podporu návrhu zákona o odobratí nezaslúžených benefitov predstaviteľom totalitného komunistického režimu. Veľká vďaka. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené dámy, vážení páni, v mene skupiny poslancov predkladám návrh zákona o odobratí nezaslúžených benefitov predstaviteľom komunistického režimu.
Cieľom a hlavným účelom tohto zákona je odobratie nezaslúžených benefitov poskytovaných v dôchodkovom zabezpečení bývalým vrcholovým predstaviteľom komunistickej moci a jej aparátu v bezpečnostných zložkách, teda osobám, ktoré sa podieľali na riadení a výkone politicky motivovanej represie v období komunizmu, resp. pracovali v inštitúciách a organizáciách, ktorých hlavným poslaním bolo udržať totalitný komunistický režim pri moci za každú cenu.
Navrhujeme, aby sa teda zákon týkal
– členov Zboru povereníkov v období od 6. marca 1948 do 10. júla 1960,
– členov vlády Československej republiky alebo členov vlády Československej socialistickej republiky v období od 25. februára 1948 do 9. decembra 1989,
– členov vlády Slovenskej socialistickej republiky v období od 1. januára 1969 do 11. decembra 1989,
– poslancov Národného zhromaždenia alebo poslancov Federálneho zhromaždenia v období od 10. júna 1948 do 27. decembra 1989,
– poslancov Slovenskej národnej rady v období od 18. decembra 1954 do 11. januára 1990,
– členov alebo zamestnancov Ústredného výboru Komunistickej strany Československa alebo Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska v období od 25. februára 1948 do 30. novembra 1989,
– zamestnancov ministerstva vnútra, ministerstva národnej bezpečnosti, ministerstva národnej obrany alebo zamestnancov Zboru národnej bezpečnosti zodpovedným za riadenie útvarov Zboru národnej bezpečnosti, zložky Štátnej bezpečnosti, Spravodajskej správy Generálneho štábu Československej ľudovej armády alebo Pohraničnej stráže v období od 25. februára 1948 do 9. decembra 1989,
– ďalej príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti zaradeným v zložke Štátnej bezpečnosti, príslušníkov Spravodajskej správy Generálneho štábu Československej ľudovej armády alebo príslušníkov spravodajských útvarov Pohraničnej stráže v období od 25. februára 1948 do 9. decembra 1989,
– rovnako aj zamestnancov alebo príslušníkov právnych predchodcov vymenovaných štátnych orgánov a iných organizácií v období od 25. februára 1948 do 9. decembra 1989.
Navrhujeme vylúčiť obdobie služby vo vymenovaných inštitúciách vrátane zárobkov, resp. vymeriavacích základov z rozsahu doby trvania služobného pomeru na účely vzniku nároku na dávku výsluhového zabezpečenia, resp. nezapočítať túto dobu do obdobia dôchodkového poistenia vrátane zárobkov vymeriavacích základov dosiahnutých v tomto období za vznik nároku na dôchodkovú dávku.
Dôležitým navrhovaným princípom je, že už poskytnuté plnenie sa nevracia. Opätovné určenie dôchodku teda bude pôsobiť len do budúcnosti.
Na účely zohľadnenia istej proporcionality medzi dopadmi služby a vplyvom takpovediac mimoslužobnej aktivity danej osoby navrhujeme ustanoviť tri okruhy prípadov predstavujúce výnimku zo služby.
Prvým prípadom je spolupráca a aktívna podpora osôb, ktoré vystupovali proti komunistickému režimu. Podpora musela vykazovať znaky aktívnej podpory, teda podpory spočívajúcej v konkrétnej činnosti. Spolupráca aj podpora musela byť na strane prijímateľa viazaná buď na účastníka protikomunistického odboja, alebo na osobu, pri ktorej je možné preukázať, že proti komunistickému režimu vystupovala a zasadzovala sa za ochranu základných práv a slobôd. Použitie tejto výnimky je smerované v prvom rade osobám, ktorých spolupráca, resp. podpora trvali dlhšiu dobu, aj keď ich trvanie nie je definičným znakom.
Druhým prípadom je tzv. jednorazová pomoc. Kvalita tejto pomoci musí byť zásadná, teda musí ísť o pomoc, ktorá svojím spôsobom a významom, ale hlavne pozitívnym dopadom na jej príjemcu presahuje moc obvyklú v medziľudských vzťahoch. Zároveň takáto pomoc musí smerovať voči podstatnému zásahu do práv príjemcu pomoci, resp. musí byť poskytnutá v čase mimoriadnej núdze alebo nebezpečenstva zo strany verejnej moci. Pojem verejná moc je v tomto prípade použitý úmyselne a myslí sa ním nielen oficiálny orgán štátnych či iných verejných zložiek, ale aj iný subjekt, ktorý fakticky atribútmi verejnej moci disponoval, hoci nemusel byť nevyhnutne v jej štruktúrach formálne zaradený.
Treťou a poslednou sú, je skupina osôb, ktorých zamestnanie či služobný pomer boli z hľadiska skutočne vykonávanej činnosti len formálne a dotknutá osoba vykonávala v skutočnosti inú činnosť. Najtypickejším príkladom sú osoby, ktoré vykonávali športovú činnosť v armádnych či policajných kruhoch.
Vážené kolegyne a kolegovia, verím, že Národná rada vedená snahou o nastolenie spoločenskej, historickej a sociálnej spravodlivosti medzi tými, ktorí odsúdeniahodnému komunistickému režimu slúžili, a tými, ktorých základné ľudské práva a slobody boli porušované, prijme predložený návrh zákona.
Ďakujem, skončila som a potom sa hlásim do rozpravy ako prvá.