Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Monika, musím ťa naozaj pochváliť, bola tam naozaj emócia. Trošku mi to pripomenulo, keď som aj ja bol v rozprave pri tejto téme a už som si tiež svoje emotívne výlevy tu nechal, takže som rád, že aj niekto iný. Vieš dobre, ja som to už možno aj spomínal, že k tej hádzanej som mal veľmi blízko, lebo som bol generálny manažér jedného profesionálneho európskeho klubu a, presne ako si povedala, v tej dobe bolo v československej lige alebo v interligy, ktorá sa hrala ako jediná v rámci Slovenska a Česka ako spojená liga. Bolo najskôr osem slovenských tímov, štyri české a postupne sa to tak preklápalo, že je to teraz úplne opačne, že máme len štyri alebo päť tímov, ktoré sú vlastne konkurencieschopné v československej lige, čo je úplne nešťastné.
Ale chcel som povedať ešte jednu vec, si mi trošku tak pripomenula, keď sa aj, a teraz nehovorím len o pani prezidentke, ale aj iní politici a keď máme olympijských víťazov, Maťa Tótha, Nasťu Kuzminovú alebo Zuzanu Rehák Štefečekovú, tak všetci sa s nimi pýšime, všetci sa s nimi fotíme a všetci sme radi. Ale keď títo istí ľudia nahrajú video a nahrajú video o podpore troch hodín telesnej výchovy, tak už zrazu to tým politikom, ktorým to nevyhovuje, už to zrazu nezdieľajú alebo už zrazu nie sú k nim tam blízko. Takže budem veľmi rád, keď si tí politici, ktorí sú proti tomu, aby si pozreli videá, podporné stanoviská aj týchto osobností, ktorí niečo v športe, v živote dokázali, ktorí nás reprezentujú oveľa lepšie ako my, bohužiaľ. A keby som mohol reagovať na pani kolegyňu Zemanovú, tak by som sa jej spýtal, že koľko mala ona hodín telesnej výchovy a že či boli vtedy lepšie podmienky a či náhodou nebolo oveľa viac vtedy detí v školách. Odpovede asi všetci veľmi dobre poznáte.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán predseda výboru, ty si na jednej strane povedal nejakých zástupcov siedmich organizácií, len pri všetkej úcte si myslím, že oni nezastupujú úplne všetkých tých, ktorých sa to týka, pretože viac ako polovica tých zriaďovateľov alebo škôl, alebo učiteľov s tým nemá absolútne žiadny problém. Môžeme hovoriť o desiatkach primátorov, o stovkách učiteľov, môžeme hovoriť o desiatok tisíc detí a o státisícoch rodičov, ktorí to chcú a ktorí si to želajú a pre ktorých je to veľmi dôležité, a aj pre nás, lebo zdravie a pohyb detí je najviac. A rozumiem tým školám, že každá zmena je bolestivá, ale tak ako tu už povedal aj môj predrečník, tak, bohužiaľ, ministerstvo školstva nás od roku 2020 úplne ignorovalo. Už v roku 2021 sme dali jednohlasne žiadosť na ministerstvo a uznesenie výboru, aby takéto niečo pripravili od roku ´22, aby tri hodiny telesnej výchovy boli v rámcových učebných plánoch. Len, bohužiaľ, tí, ktorí mali za to najviac bojovať, tak tí na ministerstve boli vždy proti tomu a proti zvyšovaniu trom hodinám. Nehovoriac o tom, o Rakúsku, kde je od septembra z troch na päť, v Maďarsku päť, v Poľsku štyri a tak ďalej. Takže čakali sme tri roky. Určite to nie je narýchlo, určite to tie školy vedeli a vedia. Veď vo februári alebo v marci sa už schvaľovalo prvé čítanie. Hovoríme o tejto téme už naozaj tak strašne dlho, že čakať ďalej už nemá význam. A posúvať tento termín o ďalšie roky by zase znamenalo to, že by k tomu nikdy nemuselo dôjsť.
A ty, pán predseda výboru, si ešte povedal veľmi dobrú vec, že už keď sa to teraz schváli, tak už sa to bude ťažko rušiť potom v ďalšej vláde. A to si presne trafil klinec po hlavičke. Takže aj to je jeden z tých dôvodov, kedy to treba urobiť naozaj teraz. Každá škola sa s tým určite vysporiada a nemusí to byť len v telocvičniach, ako tu je niekedy umelo podsúvané.

Marek, samozrejme, nesúhlasím s tým, čo si povedal, že 90 % času tu nebolo k téme, ja si myslím, že 100 % času tu bolo k téme a veľmi dôležitej téme. Hovoril si o ministerstve. Ako sme my mohli čakať na ministerstvo, že čo pripraví, keď samotné ministerstvo a ich zástupcovia boli proti tým trom hodinám telesnej výchovy, tak aký sme tam mali, ešte sme mali čakať ďalšie tri roky alebo päť rokov, alebo desať rokov? Veď preto je to poslanecký návrh, pretože ministerstvo bolo proti tomu, a to si treba povedať.
Ďalšia vec. My nehovoríme, že to musí ísť z disponibilných hodín. Mne to je osobne úplne jedno, nech to ide z disponibilných hodín alebo nech to ide v rámci, z rámcového učebného plánu aj hodiny naviac. Na to už je ministerstvo, aby na to buď vyčlenilo peniaze, alebo nie. My nehovoríme, akým spôsobom. My hovoríme, že to treba takto urobiť. A keďže si to ministerstvo nebolo schopné napriek výzvam z výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, tak sme to museli urobiť my, to je celé. A to, že to, keď to neurobíme teraz, tak to nebude, tak to si za tým stojím. A tu tiež nebudem súhlasiť s tebou, veľmi dobre vieš, ak by sme odložili účinnosť, tak sa to dovtedy môže päťkrát zmeniť a už to zase by nikto nedal na pravú mieru. Čiže je to dôležité, aby to platilo teraz.
Nesúhlasím ani s tým, že sú nie pripravené na to školy. Hovoríme o tom už niekoľko rokov a v marci bolo schválené prvé čítanie, kedy predsa každá jedna škola, každý jeden zástupca už vedel, že s pravdepodobnosťou to prejde. Takže nie, nehovoríme o tom, že to ideme teraz schváliť v máji, v júni, už v marci bolo prvé čítanie, kde to schválila väčšina poslancov tu koaličných aj opozičných s výnimkou, samozrejme, SaS-ky, koho iného?
Ale súhlasím, samozrejme, s tebou a som rád, že aspoň v niečom sa teda zhodneme v tomto, že nie je, alebo nie je nevyhnutné, nie je dôležité to teda, nie je, nie je prekážkou to, že niektoré nemajú telocvičňu, školy, ale že to vedia tú telesnú nahradiť úplne iným a že telesná výchova je najdôležitejšie z tohto pohľadu tých ostatných hodín, ktoré si chceli jednotlivé školy ukázať, lebo zdravie je najviac.

Ďakujem pekne, kolegovia, za milé slová. Len chcem povedať, že tu nejde o ani moje, ani Karolove, ale predovšetkým nás všetkých, a tak sme k tomu, myslím, že od začiatku pristupovali. Takže sa veľmi teším, že toľko ľudí aj napísaných na, pri tomto zákone, ktorí bojovali spolu s nami za to, a bude to výsledok určite nás všetkých.
Takže ešte raz ďakujem a verím, že to všetko teda dobre dopadne.

Ďakujem za slovo. Ešte raz, ja budem naozaj veľmi rýchly, lebo všetko, čo som chcel povedať, som povedal v rozprave pred približne dvomi hodinami.
Sme naozaj na jednej lodi všetci a v utorok budeme hlasovať o tejto novele. Ja si myslím, že sme urobili naozaj kus dobrej roboty a chcem poďakovať nielen, nielen kolegom z koalície, ale aj z opozície. Spolu s Karolom sme venovali tomu, dovolím si povedať, najviac času a strávili sme dlhé hodiny a hodiny vysvetľovania, presviedčania a všeličoho iného na to, aby ten zákon a novela prešla. Verím teda, že to podporí sa najviac naprieč teda politickým spektrom.
Musím sa aj priznať s jednou vecou, že ak to teda prejde v utorok, čo veľmi dúfam, tak som ho vyzval aj na tenisový zápas. Som rád, že tú ponuku prijal, priznal sa mi, že už začal trénovať včera na mňa, lebo nevie odhadnúť, aký, nevie odhadnúť, aký som hráč, a ja mám rád takéto výzvy, aj keď vyhrať nad ním v tenise je asi taká pravdepodobnosť, asi ako to, že SAS-ka podporí tento návrh, ale nevzdávam to teda a veľmi sa na to teším. (Rečník sa zasmial.) Karol vraví, že to je dosť veľká šanca, tak uvidíme, ako to nakoniec dopadne.
Chcem zažiť naozaj to ten utorok, keď dúfam, že to prejde a dúfam, že budeme nielen hrdí my, ale že budeme hrdí možno aj o desať, dvadsať rokov, keď naše vnúčatá pôjdu do základnej školy a možno aj vďaka nám, že sme tomu trošku prispeli aj my, a že vďaka nám možno budú mať tri hodiny telesnej. Možno už vtedy štyri hodiny telesnej výchovy týždenne a vtedy si povieme naozaj, že to malo zmysel, a že sme tu neboli nadarmo, že sme niečo urobili pre, pre naše deti, pre naše vnúčatá a to bude taký výsledok, ktorý nás asi bude najviac tešiť. Takže verím, že sme urobili maximum pre to, že sme sa snažili presvedčiť argumentami všetkých, aj tí, ktorí váhali, či tento zákon podporiť, alebo nie, tak verím, že sa to podarí, že to bude nakoniec, že to prejde celým politickým spektrom.
A na záver by som chcel poďakovať naozaj Karolovi, ktorý, bez ktorého by to tu nebolo, a teda verím, že už v utorok budeme čo mať "oslavovať" a že pomôžeme tým deťom tak, aby ten, zdravie a pohyb bola pre nich priorita, aby to mali možnosť robiť, lebo 90 % tých detí a rodičov to naozaj chcú, takže my sme a určite budeme na ich strane.
Ďakujem veľmi pekne.

Ja musím povedať, pani kolegyňa, že to bol jeden z najmilších nesúhlasných prejavov, aký som kedy počul, nejaký typ (povedané so smiechom) zákona. Ja normálne ani nechcem povedať niečo proti tomu, lebo, lebo mne je to až blbé. Ale ja musím, ale musím povedať jednu vec predsa, že ja som si už tú výzvu splnil tvoju nejakú, že ja som, samozrejme, s niekoľkými riaditeľmi volal, a musím povedať, že všetci mi povedali, že už s tým rátajú, že všetci videli, že, alebo vedia, počujú, že o tejto diskusii alebo táto diskusia už prebieha strašne dlho, takže všetci s tým rátajú a všetci na konci povedali, že naozaj, že ak to už ideme spraviť, tak to spravme teraz. A dokonca niektorí aj v Bystrici aj zo základných škôl už majú zavedené tieto tri hodiny telesnej výchovy, čo ma, samozrejme, veľmi teší.
A aby som ešte dodal jednu vec. Ja súhlasím s polkou tvojho návrhu, že aby tá platnosť alebo to posunutie účinnosti bolo o rok, ale ja by som k tomu pridal taký, taký nový zákon alebo novú novelu, že by sme už išli o rok na štyri hodiny a plus by sme zaradili do toho stredné školy. Takže toto môžme potom spraviť (povedané so smiechom), toto môžme spraviť potom o rok, ale tiež si myslím, že je dobré, aby sme to zaviedli už teraz od septembra, že tí riaditelia a učitelia si s tým určite poradia. A dávam ti sľub, že ešte zavolám ďalších do utorku a dám ti potom výsledok, že čo sa zmenilo alebo ako zareagovali aj ostatní.
Takže ešte raz naozaj ďakujem a verím, že nakoniec možno ešte do utorka ťa skúsime nejakým spôsobom prehovoriť, keď ti ukážeme výsledky telefonátov aj s tými ďalšími riaditeľmi.

Ja tiež zareagujem, Monika, na tú hádzanú, lebo si mi teraz prehĺbila také moje spomienky. Ja som pred 20 rokmi bol manažérom profesionálneho ženského hádzanárskeho klubu, dokonca vraj vtedy najmladší v Európe. A presne ako aj u vás, tak aj u nás tá hádzaná skončila v Banskej Bystrici, čo ma veľmi mrzí, lebo to bolo veľmi populárne. A dokonca to bol a je stále jediný šport, kolektívny, a myslím, že aj, aj celkovo šport, ktorý si ponechal tzv. československú ligu. Už vtedy to začalo a doteraz vlastne do dnešných dní je to jediný šport, kolektívny, kde je stále československá liga, nie slovenská a česká, len s tým rozdielom, že vtedy, keď sme začínali, tak bolo osem slovenských tímov a štyri české. A teraz v posledných rokoch to je už presne naopak. Postupne sa to vyrovnalo, lebo šesť českých tímov, potom 6 : 6 a teraz je ten pomer úplne opačný.
A zase sme pri tom, čo prejdem k tej tvojej druhej téme, v Čechách vyriešili problematiku športu tiež elegantne, kedy, kde vznikla Národná športová agentúra, kde to financovanie športu je oveľa vo väčšej miere ako u nás. A to tiež malo za následok aj u nás zrušenie mnohých klubov, nielen hádzanárskych, ale aj iných.
Neviem, či si ma teda počúvala, ale presne to, čo si ty hovorila, som hovoril ja v rozprave o tom ministerstve. My sme už spravili niekoľko krokov aj s predsedom parlamentu Borisom Kollárom, nielen na návšteve prezidenta Slovenského olympijského športového výboru, a túto tému ministerstva športu a cestovného ruchu už sme dosť výrazne rozvinuli. A je to presne, ako si aj ty povedala, nutné urobiť tak, aby ten šport mal také postavenie na Slovensku, aké si zaslúži nielen kvôli financovaniu, ale aj kvôli tomu, aby mal niekto kto búchať po tom stole na tej vláde a na koaličných radách, aby mohol za ten šport bojovať. Aby sme tu my poslanci nemuseli predkladať takéto zákony, ktoré by malo predkladať samostatné alebo samotné ministerstvo. Bohužiaľ, doteraz to bolo tak, že oni boli proti športu, čo je... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Mne sa páčilo, ako kolega presne povedal takú výbornú myšlienku, že je to o ľuďoch, že ten, kto to chce, ten učiteľ alebo riaditeľ školy, keď to proste chce urobiť, tak to urobí a vôbec nie je problém to, že je telocvičňa plná, lebo je tam veľa detí, alebo prší, alebo niečo iné. Lebo napríklad niektorých z nás oslovili aj s tým, že či nemôže byť jedna hodina do mesiaca napríklad aj vyučovanie o zdravej, zdravej výžive. Super nápad napríklad. Takže dá sa to vyriešiť určite aj takto.
A chcem podporiť aj tú myšlienku, že určite ak sa to neurobí teraz, a to je všetkým jasné, tak sa to už neurobí nikdy. Čiže žiadny nejaký taký, možnosť alebo spôsob, že teraz ideme to odkladať a bude to platiť neskôr. No nebude, lebo vždy sa nájde niečo a niekto, kto to bude blokovať. Takže najlepší čas a jediný čas, kedy sa to dá urobiť, je teraz a myslím si, že sme už dosť dlho čakali a dosť dlho sme dávali možnosť samotnému ministerstvu, aby to zaviedlo. A keďže to nebolo schopné ani nechcelo a nebolo to v ich prioritách, aby mali deti viac pohybu, tak sme to museli spraviť neštandardne takýmto poslaneckým návrhom.
Takže určite najlepší čas teraz. Určite je to všetko o ľuďoch a myslím si, že keď budeme chodiť po tých školách postupne, ja som sám členom rady škôl v niekoľkých škol... v niekoľkých školách, tak budeme vidieť tie výsledky už po jednom roku, tak ako je to aj v iných krajinách.

Ja chcem veľmi pekne poďakovať kolegom za tie ich názory a príspevky. Veľmi rád ešte doplním jednu informáciu, že ktorú som asi nespomenul, že netreba zabúdať, že tu prebehlo aj niekoľko konferencií na túto tému, ktorú organizoval ešte aj Karol Kučera, za čo mu treba poďakovať, kde boli jasné výsledky, jasné závery, ktoré ako keby boli, ako keby boli zabudnuté, že čo sme sa tam dohodli, alebo aké uznesenia z toho vzišli, kde boli nielen zástupcovia slovenských škôl, ale dokonca zahraničných z niekoľkých krajín, akí, aké dávali nám podnety a dávali nám príklady, ako to funguje u nich. Tak my namiesto toho, aby sme si tie príklady zobrali, tak ministerstvo školstva to ako keby celé hodilo do koša.
Takže verím, že naozaj zvíťazí nakoniec ten zdravý rozum a, bohužiaľ, keď sme sa nemohli spoľahnúť na tých, ktorí mali stáť prví na tých barikádach, to znamená na ľudí od ministerstva, že by mali oni nás v tom podporovať, nie opačne, a to nehovorím len o tejto téme, len o téme troch hodín telesnej výchovy. To hovoríme o téme napríklad bystrického EYOF-u, čo bol najväčší športový festival na Slovensku, ktorý sa tu kedy konal s najväčšou účasťou. Viac ako 2 500 mladých športovcov z päťdesiatich krajín, ktorí tiež boli proti tomu, a keby, dovolím si povedať, nebolo nás vtedy poslancov a nášho tlaku, tak to tu ani nie je. Takže tí, čo by mali stáť prví na tých barikádach a bojovať za to, tak tí boli proti tomu. A čo mi je strašne, strašne ľúto, lebo vždy sa hľadá len spôsob, ako sa to nedá.
Takže ešte raz naozaj všetkým ďakujem a verím, že to už spolu dobojujeme celé.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Páni ministri, milé kolegyne, kolegovia, viete veľmi dobre, mnohí ma poznáte, že tento bod mi je veľmi blízky, pretože som športovcom telom aj dušou a bojujeme o túto novelu a o tento zákon o troch hodinách telesnej výchovy doslova už nie niekoľko dní a týždňov a mesiacov, ale už to môžme rátať na roky. A začnem na začiatok asi takým malým príbehom.
Ja keď som išiel nastúpiť do prvej triedy základnej školy a prišiel som na ten školský dvor v prvý školský deň, tak som tam videl množstvo, množstvo detí, ktoré boli nastúpené v radoch, bol tam prvý rad, druhý, tretí, štrnásty, pätnásty, a až potom som vlastne zistil, že tých šestnásť radov znamená, že nás bolo šestnásť prvých tried. Ja som bol 1.N, za mnou bola ešte 1.O a 1.P, to znamená takmer 500 prvákov v jednej z bystrických škôl. Koľko si myslíte, že sme mali vtedy hodín telesnej výchovy? Boli tri. Boli tri hodiny telesnej výchovy a len 500 prvákov nás tam bolo v jednej škole. Si myslíte, že sme vždy mali voľnú telocvičňu každá jedna trieda? No nie. Keď sme ju nemali voľnú, išli sme von na škvarové ihrisko, v zime sa šli korčuľovať, v lete na dlhú prechádzku alebo vonku hrať futbal a volejbal. Ale tri hodiny telesnej výchovy sme mali aj v prvom ročníku, aj v druhom, aj v treťom, aj v siedmom, aj v ôsmom. A to isté potom aj na strednej škole. Týmto chcem len povedať a dať takú odpoveď neprajníkom alebo možno tým, ktorí sa vyhovárajú, že na to nemáme vytvorené dnes podmienky, že vtedy tie podmienky boli ešte horšie.
Dnes sme, alebo do dnešného dňa sme zrekonštruovali desiatky možno stovky tých telocviční, pribudli školské areály a tie podmienky sú oveľa lepšie teraz, keď sú dve hodiny telesnej výchovy, ako pred tými tridsiatimi, štyridsiatimi rokmi, keď boli tri hodiny telesnej výchovy. A nehovoriac o tom, že vtedy bolo žiakov v jednotlivých školách možno dva až trikrát viac, ako je teraz. A nie možno teda, ale, ale určite podľa dostupných štatistík. Takže argument ten, že nemáme na to vytvorené podmienky, je podľa mňa, keď budem slušný, úplne nezmyselný a myslím, že hovoria vtedy len tí, keď hľadáme spôsob, ako sa to nedá a nie, ako sa to dá. A toto je taký možno najlepší príklad a odpoveď na to všetko.
Druhý argument, ktorý sa často používa poslednú dobu, je ten, že na to nebudú školy pripravené, alebo že je to narýchlo. Tak tu sa musím aj ja zasmiať, lebo keď sme nastupovali do Národnej rady, doteraz si to pamätám, pred viac ako tromi rokmi, tak už vtedy moja prvá veta na výbore bola, že jeden z hlavných cieľov a čo si najviac želám, je to, aby sme zaviedli tri hodiny telesnej výchovy. Už pred dvomi rokmi výbor pre vzdelávanie, mládež a šport prijal uznesenie, kde sme zaviazali ministerstvo školstva, aby zmenil rámcový učebný plán tak, aby boli tri hodiny telesnej výchovy na základných a stredných školách. Pred dvomi rokmi. Pred rokom sme to zopakovali znovu a tu chcem pripomenúť, že nielen koaliční poslanci, ale aj všetci opoziční vo výbore to podporili. Nehovoriac o tom, že už v marci, alebo február, marec tohto roku sme tento zákon schválili v prvom čítaní. Takže tiež nejaký argument na to, že je to narýchlo, podľa mňa nie je správny a tiež nechcem, aby sme hľadali spôsob, ako sa to nedá, ale, ale to, ako sa to dá.
Áno, možno niektoré školy, niektorí učitelia budú mať s tým malý problém, ale to prináša asi každá jedna zmena. Že verím, že to naozaj všetci zvládnu, ja som sám hovoril s niekoľkými nielen učiteľmi, riaditeľmi škôl, telocvikármi a každý na konci toho rozhovoru povedal, že ak to treba niekedy urobiť, tak to treba urobiť teraz, lebo už to nespravíme nikdy.
A mňa vôbec mrzí, že tu prechádza takáto debata, že prichádza debata o tom, a polemika, či vôbec treba tri hodiny telesnej výchovy. Veď čo je viac ako život a zdravie našich detí? Pozrite sa, ako je to v okolitých krajinách. V Rakúsku od septembra budú namiesto troch hodín telesnej výchovy na základných školách päť. V Poľsku sú to štyri. V Maďarsku tiež päť. A my sa tu bavíme vôbec o tom, či je správne zaviesť tri hodiny telesnej výchovy? Prinavrátiť alebo akým spôsobom? My sme bola jediná krajina v Európskej únii, ktorá po roku 2007, kedy rezolúcia Európskeho parlamentu nariadila členským štátom, aby zaviedli minimálne tri hodiny telesnej výchovy, ktorá to spravila opačne, že sme od roku 2008 znížili z troch hodín na dve. Jediní v Európe. Hádam vám nemusím pripomínať, čo to znamená, že keď je väčší pohyb na školách, majú deti viac športového pohybu, že to má ne... neb.. že to má veľmi dobré výsledky aj na iné učebné plány a iné, iné, iné predmety v tých školách. A to nie je môj výmysel, to je štatistika, to sú vedecké výskumy, ktoré to dokazujú, že deti v školách a v krajinách, kde majú viac pohybu, tak majú lepšie študijné výsledky aj v ostatných predmetoch.
Tretím takým argumentom, ktorý sa tu, ktoré tu v pléne bolo, použitý, bol ten, že, aby sme si to zhrnuli, prvé teda tie podmienky, druhý ten čas a tretí, že niektoré školy nemajú prístup k tým telocvičniam. Áno, súhlasím, niektoré deti nemajú prístup k telocvičniam, je ich presne 12 % v rámci Slovenska a preto to riešime pozmeňujúcim návrhom spolu s predkladateľom, kde hovoríme, že tie školy, kde nemajú prístup k telocvični, tak tento zákon alebo táto novela bude mať odklad o dva roky od roku 2005. Čiže vychádzame v ústrety aj tým, ktorí naozaj na to podmienky nemajú. Aj keď si myslím, že ten, kto chce si nájsť podmienky, tak si ich nájde, lebo kto nemá voľnú telocvičňu alebo voľný vonkajší areál, tak môže ísť vonku, môže ísť s tými deťmi na prechádzku a dá sa to vyriešiť. Je to všetko o ľuďoch, o tých učiteľoch, o tých zriaďovateľoch a o samotných riaditeľoch.
Tu chcem povedať ešte dôležitú jednu vec a čo chcem poprosiť, vyzvať možno naozaj zriaďovateľov, riaditeľov škôl, učiteľov, aby keď sa budú zavádzať tri hodiny telesnej výchovy, aby neboli zavedené - každá jedna hodina v rôznych troch dňoch, ale aby to urobili tak, ako sme to mali my. To znamená, aby bola jedna dvojhodinovka plus ďalšia hodina. Prečo to hovorím? No jednoducho preto, že dvojhodinovkou dosiahneme to, že síce zvýšime len o 50 % počet telesnej výchovy hodín z dvoch na tri, ale keď spravíme dvojhodinovku, tak zdvojnásobíme, teda o 100 % zvýšime počet minút telesnej a športovej výchovy na tých školách. Jednoducho preto, že tam nebude prestoj, že tam nebude prestávka, že tam nebude čas na prezliekanie, že tam spojíme prestávku a vznikne nám takmer dvojhodinový čas, kedy môžu ísť deti von, kedy môžu ísť v zime na korčuľkoch, kedy môžu ísť, ja neviem, na dlhšiu prechádzku, keď nie je voľná telocvičňa, môžu ísť hrať vonku futbal, volejbal a každý podľa, samozrejme, svojich možností, na plaváreň napríklad, u nás v Banskej Bystrici často to využívajú.
A poviem jeden ešte pekný príklad. V zime napríklad sme boli, bola tiež spojená dvojhodinovka v jednej základnej škole a išli deti bežkovať, išli deti bežkovať okolo jazera a tí čo nemohli, tak sa korčuľovali. Takto si to predstavujem a takto sa to dá. Všetko je to len o ľuďoch. Tak prosím všetkých, nehľadajme spôsob naozaj, ako sa to nedá, ale ako sa to dá. A mňa veľmi mrzí, že tu vôbec musíme my predkladať poslanci takýto návrh o troch hodinách telesnej výchovy, pretože to si treba povedať na rovinu, dva alebo tri roky to ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu brzdilo a ich jednotliví predstavitelia, či to bol pán minister alebo štátny tajomník, alebo dokonca úradníci, ktorí tam sedeli a ktorí povedali, že len cez našu mŕtvolu schválime tri hodiny telesnej výchovy. Nie je toto choré, že tu ide jeden človek rozhodovať o tom, či budeme mať zdravšie deti? Veď nieže tento zákon nestojí štátny rozpočet ani jedno jediné euro, my vlastne prinesieme do štátneho rozpočtu peniaze tým, že budeme mať zdravšie deti. Veď pomôžeme celému zdravotníctvu. Vy to nechcete, tí, ktorí o tom pochybujete?
V prvom čítaní podporilo tento zákon 111 poslancov. Symbolicky tri jednotky ako tri hodiny a, samozrejme, s výnimkou kolegov z SaS, ktorí, ma veľmi mrzí, že tu nesedí teraz ani jeden, veľmi ma to mrzí. (Reakcia z pléna.) Bodaj by, bodaj by športovali, ako hovorí pán kolega. Ale myslím si, že to tak nie je. A to sú presne oni, ktorí sú typickým príkladom toho, ako každú jednu vec sa snažia zhodiť pod stôl, ktorá môže pomôcť a už neviem, čo môže byť dôležitejšie ako zdravie, zdravie našich detí. A tie nezmyselné argumenty, ktoré sme tu počúvali počas troch rokov, tak sme sa už nemohli na to pozerať a preto chcem poďakovať aj Karolovi, hlavnému spolupredkladateľovi spolu so mnou, že sme to museli zobrať do vlastných rúk a spraviť to ako poslanecký návrh. V dnešnej dobe pocovidovej sa ideme vôbec baviť a prehovárať niekoho, či je to potrebné? Čo sú všetci blbí v tých ostatných krajinách, keď majú štyri, päť hodín telesnej výchovy? A ja dúfam, že toto nebude posledné slovo, že v ďalších rokoch to nebudú tri, ale že to budú štyri, päť hodín telesnej výchovy a že sa to rozšíri aj na stredné školy, lebo to je veľmi podstatné. Nehovoriac o veľkej podpore všetkých, samozrejme, športových zväzov, športových osobností, Slovenského olympijského športového výboru. Ja som sám o tejto téme rozprával s viacerými prezidentami zväzov. Samozrejmé, že sú všetci nadšení. Ale nezabúdajme na tých, ktorých sa to hlavne týka, a to sú rodičia a deti. Takmer 90 % rodičov a detí chce minimálne tri hodiny telesnej výchovy. To vám tiež nestačí takýto argument? Pre 30 % detí je pohyb v škole počas vyučovania jediným ich športovým a telesným pohybom, jediným. Keď zavedieme tri hodiny, môžme prinavrátiť medziškolské súťaže. Veľmi dobre si všetci pamätáte, ktorí tu sedíte, keď ste chodili do základnej školy, tie turnaje medzi tými školami, či to bol volejbal, basketbal, alebo vybíjaná. Teraz sa to úplne stratilo. Ale prečo? No preto, že keď sú dve hodiny telesnej výchovy, štyridsaťpäť minút jedna hodina, z toho prezliekanie, možno tridsať, hovoríme o tridsiatich piatich minútach, tak sa to, samozrejme, spraviť nedá. A toto je tiež jedna z vecí, ktoré by bolo dobré obnoviť, súťaženie a samotný, samotný pohyb a zdravie.
Možno by sme sa o tejto téme ani nebavili, keby sme mali ministerstvo športu alebo ministerstvo športu a cestovného ruchu, tak ako je to v iných krajinách. My patríme medzi len tri-štyri krajiny v Európe, kde šport patrí pod školstvo alebo školstvo, vedu a výskum, kde ten šport je vždy na pokraji, na tretej, štvrtej koľaji, lebo športu, vedu, výsku... školstva, vedy, výskumu a športu. A to nemôže takto byť. Keď môžme mať samostatné ministerstvo kultúry, tak si myslím, že môžme mať aj samostatné ministerstvo športu a cestovného ruchu. Prečo? Jednoducho preto, že tam konečne môže byť niekto z vlády, ktorý príde na tú koaličnú radu alebo na vládu, buchne po tom stole a bude za ten šport bojovať. A nebudeme to musieť my tu poslanci predkladať tri hodiny telesnej výchovy, lebo tam bude niekto priamo na vláde, ktorý bude mať slovo. Nehovorím, samozrejme, o samotnom, o samotnej komunikácii so všetkými zväzmi. Všetci sú tomu naklonení. Nielen spomínaný Slovenský olympijský športový výbor, ale sami sme hovorili, či ja alebo predseda parlamentu Boris Kollár, keď sme boli na návšteve u nich. Aj s ostatnými, s ostatnými prezidentami. Ja osobne aj s Mirom Šatanom z hokejového zväzu, s Jánom Kováčikom z futbalového a s ďalšími. Vymenujem len napríklad futbal, volejbal, basketbal, hádzaná, kanoistika, biatlon, atletika. Všetci to, samozrejme, vítajú, nielen tri hodiny, ale aj samotné prípadné zavedenie ministerstva športu a cestovného ruchu, samozrejme až po prípadných ďalších voľbách a budem za to bojovať, aj naše hnutie určite, ak nám dajú ľudia dôveru, tak určite podporíme vytvorenie tohto ministerstva. Nieže to bude stáť ďalšie, ďalšie prostriedky. Samotná sekcia športu by sa zobrala z ministerstva školstva, samotná sekcia cestovného ruchu z ministerstva dopravy a mali by sme konečne samostatné ministerstvo športu a cestovného ruchu.
Mám štatistiky zo všetkých krajín Európskej únie, plus môžme hovoriť o Islande, Švajčiarsku alebo Nórsku. Nikde to tak nie je ako u nás, iba v Albánsku, myslím, na Malte a v Lotyšsku. Všade má ten šport väčšie postavenie. A to nehovorím o prostriedkoch, ktoré sa dávajú do športu v súvislosti alebo k podielu všetkých výdavkov štátu. U nás je to len necelých pol percenta. Priemer v Európskej únii je to, jedno percento výdavkov štátu ide na šport. V Maďarsku napríklad dva a pol percenta. Toto je ďalšia vec, ktorú proste musíme urobiť a musíme zmeniť. Nemôžeme mať potom zdravšie obyvateľstvo a hovoriť, že deti sú len na počítači, na tabletoch a že nemajú pohyb. Áno, nemajú. Začína sa to od toho útleho detstva, od toho prvého ročníku na tej základnej škole, aby mali k tomu vzťah, aby si vybudovali ten vzťah k športu a pomôže to, samozrejme, aj ostatným zväzom, lebo si oveľa ľahšie budú vedieť vybrať tie talentované deti, lebo budú mať na to čas. Nebudú mať na to len dve štyridsaťpäť minútové hodiny, z ktorých sa aj tak ešte pätnásť minút alebo desať minút prezlieka, ale budú tam mať aspoň tie tri hodiny. To znamená, s dvojhodinovkou budú mať oveľa väčší čas na to. Budú sa vedieť viac venovať tým všetkým športovým aktivitám. Veď si dobre pamätáte, keď ste vy chodili. Každý sme vedeli šplhať, každý sme vedeli spraviť kotúľ, každý sme vedeli hrať tie kolektívne športy. Teraz? Samozrejme česť výnimkám. Ale som presvedčený, že je to preto, lebo tých hodín je málo. A toto je prvý krok.
Keby bolo na mne, tak navrhnem pozmeňujúci návrh, aby to bolo štyri alebo päť hodín telesnej výchovy a plus aj na stredné školy. Čo môže byť ešte lepšie v tejto dobe, ako toto urobiť? A najkrajšie na tom je to, že to nestojí štát vlastne ani jedno jediné euro. A my nehovoríme, že to musí byť z disponibilných hodín. Nech si to ministerstvo školstva vyrieši, ako to bude najlepšie. Nech vyčlenení povedzme ďalšie milióny na to a nech to zaradí ako ďalšiu hodinu do rámcového učebného plánu. To nám je úplne jedno, ale nech to tam proste je. Myslím, že na to máme zhodu naozaj všetci.
Šport je fenomén, šport je niečo, čo spája ľudí ako nič iné na svete. Pozrite sa, čo to spravilo s našimi, s našimi ľuďmi alebo s naším obyvateľstvom, keď mali hokejisti úspechy, futbalisti, Peťo Sagan, Peťa Vlhová a ďalší, ako to vie spojiť národ. Tak ja dúfam, že aj tento zákon dokáže spojiť celú koalíciu-opozíciu, že nebudeme tu politikárčiť a že to naozaj úplne, najradšej by som si to želal, aby to úplne všetci schválili, lebo čo je viac ako život a zdravie našich detí.
Ďakujem.