Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda Národnej rady. Dámy a páni, pán predseda, poprosil by som ctenú snemovňu, aby preložila hlasovanie, to je tlač 1113, novela vysokoškolského zákona, z technických dôvodov na zajtra na jedenástu hodinu, ak by ste boli takí láskaví.

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda.
Dámy a páni, je to smiešne, trápne a prvoplánové, ako si takýmto spôsobom riešite vzťahy/nevzťahy so SaS-kou. Proste to sa až zle počúva, pritom pred tými tromi mesiacmi to bolo ešte všetko úplne inak. Robíte to na úkor nášho času a na úkor občanov Slovenskej republiky. Ale keď už teda ideme takto ďaleko, tak prosím vás pekne, začnite už, keď teda nemáme toho ministra kultúry, ktorý by o tom mal hovoriť, tak začnime hovoriť o koncertných sálach, začnime hovoriť o koncertných domoch, začnime hovoriť o kultúrnych domoch, začnime hovoriť o matičných domoch, začnime hovoriť o divadlách, začnime hovoriť o všetkých týchto inštitúciách, ktoré ťahajú za kratší koniec v tejto energetickej kríze. Aj toto sú všetko inštitúcie, ktoré ako budú mať veľký problém s finančnými prostriedkami. Takže poďme až takto ďaleko, keď už ste takí frajeri. A nie tuto akosi sa tuná, si tuná merať, merať svaly so SaS-kou, keď pred tromi mesiacmi, pred tromi mesiacmi ste boli najlepší kamaráti. No a teraz ešte najlepšie by bolo, keby ste ešte dali ďalšie trestné oznámenia na tú SaS-ku, aby ste si jó dokázali, akí ste vy fantastickí. Takže skutočne skvelé! Naozaj skvelé!

Nuž, ďakujeme si navzájom a ja sa chcem tiež poďakovať, lebo práve sme počuli názor z vnútra vysokej školy, človeka, ktorý v týchto veciach vie, vie vlastne najviac a je to človek z tej druhej strany toho spektra rozhodovacieho v rámci vysokej školy, lebo prehovoril rektor jednej z vysokých škôl na Slovensku, ktorého sa priamo tieto veci dotýkajú a veľmi dobre vie teda, čoho sa táto, čoho sa táto novela týka, že to nie je žiadny výmysel poslancov, ale je to vlastne zjednodušenie a zjednodušenie toho, toho zákona, ktorý v súčasnosti platí a ktorý sa dotkne v tom naj, najlepšom slova zmysle vysokých škôl v celej svojej šírke, to znamená vedenia vysokých škôl, pedagogických zamestnancov a nakoniec aj študentov. Čiže ďakujem veľmi pekne ešte raz a ako budem dúfať v ústretovosť tohto parlamentu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, v prvom rade sa chcem poďakovať, že môžeme rokovať o tomto návrhu zákona, že sme ho takýmto spôsobom posunuli do druhého čítania, že v rámci druhého čítania, tak ako sme to už povedali v prvom čítaní, budeme akceptovať všetky pripomienky vznesené na výboroch, čo sa práve v tejto chvíli udialo prostredníctvom pána rektora, pána poslanca Jožka Habánika s tým, že absolútne rešpektujeme názor ústavnoprávneho výboru a sme, samozrejme, zhodní s touto pripomienkou.
Ja by som len chcel povedať ešte, prečo táto novela. Táto novela vysokoškolského zákona vznikla na pôde vysokých škôl, preto lebo vznikla ako istá potreba, ktorá zjednodušuje život týmto vysokým školám. A ona ho zjednodušuje a hlavne ho zjednodušuje, aby som teda bol konkrétny, umeleckým vysokým školám vzhľadom na to, že práve pri tomto type škôl je minimalizovaný a jednoducho nedostatkový stále počet vysokoškolských docentov a profesorov. Aj o tom táto novela hovorí.
A chcel by som len povedať, že touto novelou ozaj nič iného nechceme v tejto chvíli dosiahnuť, iba zrušiť všetky vekové ohraničenia, ktoré nekorešpondujú vo svojej podstate so všeobecne platnými normami v rámci ľudských práv, a o tom, aby o svojich personálnych potrebách rozhodovali vysoké školy samostatne podľa svojej potreby, podľa svojho dopytu, podľa svojich predmetov, podľa svojho chcenia a vlastne aby mali v tomto smere absolútnu slobodu, aby sa nemuseli prispôsobovať zákonným normám, preto lebo tieto ozaj nekorešpondujú v tejto chvíli s realitou. A vlastne týmto pádom dostávame aj v rámci legislatívy, školskej legislatívy na rovnocennú pozíciu odborných asistentov s docentami a profesormi, čo sa týka výberových konaní, ktoré v tejto chvíli boli robené nezmyselne zo zákona, ktoré by sa museli opakovať obrok alebo teda každý rok. Čiže nič iného, nič viac a nič menej, iba vlastne rušíme vekové ohraničenia a nechávame to na samostatnú slobodu a vývoj v rámci chcenia vysokých škôl, ktorých sa to priamo dotýka.
Ďakujem vám za pozornosť, za ústretovosť a želám ešte pekný večer.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. No vráťme sa trošku k realite, vlastne prečo sme tu, prečo sa všetko toto tuná deje, prečo táto schôdza existuje. A vráťte sa do reality aj vy, pán poslanec Šefčík.
Pán Mikulec je odvolávaný hlavne preto, že rozdelil túto spoločnosť na dve časti, že spravil z občanov Slovenskej republiky občanov druhej kategórie svojím alibistickým ničnerobením, že nechráni občanov Slovenskej republiky, že sa tuná vytvorilo ovzdušie strachu. Jednoducho z toho všetkého, čo minister vnútra má robiť, a nerobí. Alibisticky sa postaví na tlačovej konferencii a zdôvodňuje niečo nejakým všeobecnou, nejakou všeobecnou ochranou namiesto toho, aby hovoril o ochrane svojho ministerstva voči nebezpečenstvu, ktoré tuná ozaj hrozí. A vy to viete veľmi dobre ako ja. A pokiaľ to nepriznáte, ste úplne mimo reality.
Tuná naozaj hrozí to, že občania Slovenskej republiky sa stali druhoradými občanmi tohto štátu a že akýkoľvek migrant má práva, ktoré sú mu zabezpečené oveľa viacej ako občan Slovenskej republiky. Choďte sa pozrieť po tých parkoviskách, kde parkujú tie luxusné autá. Choďte sa pozrieť na tie prechody, kde parkujú tie luxusné autá. Choďte sa pozrieť po tých všetkých hoteloch, kde parkujú tie luxusné autá. A to nie sú len migranti, tí, o ktorých hovoríte vy, ale to sú migranti všeobecne. Dnes na Slovensko príde ktokoľvek. Hranice sú ako ementál. Nikto sa nestará, odkiaľ ten človek príde. Choďte sa pozrieť na Zlaté Piesky. Choďte sa pozrieť na tie hotely, kto tam všetko býva a ako sa tí ľudia chovajú.
Toto všetko sú veci, o ktorých my tuná hovoríme. Proste zo slovenských občanov sa stali občania druhej kategórie. A za to môže kto? Mikulec a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán presedajúci.
V nadväznosti na to, čo povedal pán, pán doktor Raši, teda pán poslanec Raši, dovoľte aj niekoľko nesúvislých slov a postrehov z hľadiska pacienta, ktorý prichádza s týmito službami do kontaktu a nemá prečo rozumieť systému. Alebo teda nemá prečo hodnotiť ten systém taký alebo onaký podrobne. Vidí len jeho výsledky.
A tu sa treba jednoducho pozrieť do tej minulosti veľmi korektne. Kde vlastne začal tento brajgel v tomto zdravotníctve. No, bol tu jeden minister zdravotníctva, tzv. reformátor, ktorý urobil z pacienta klienta. A to si povedzme úplne otvorene. Pacient je ten, ktorého treba liečiť. Klient je ten, ktorého si treba udržiavať. To sú tí movití alebo nemovití. Hej? Proste takí existujú. Tam to všetko začalo. A my v tejto chvíli, ako po tých ix rokoch, kedy to trvalo z hľadiska tohto pohľadu, žneme výsledky tejto reformy. Tejto reformy, tohto reformátora, ktorý ešte aj dnes sa vyjadruje k tomu, aké by to zdravotníctvo malo byť alebo nie. Robil rôznych poradcov kdesi v zahraničí, ale toho klienta vymyslel on z toho pacienta. A ja som sa stal klientom a nie pacientom. Lenže ja som pacient. Ako 99, ak nie 100 % ľudí, ktorí idú k lekárovi. A tam sa zmenil tento pohľad. A toto je podľa môjho názoru jedno z najväčších svinstiev, ktoré sa v tom zdravotníctve za tie roky stalo.
Tento iný pohľad na nás všetkých, ktorí ideme k tým lekárom s istou dôverou a nerátame si s tým, nerátame s tým, že sa staneme klientami, ktorých si treba udržiavať a nie liečiť. To je všetko.

Pani kolegyňa, veľmi si vážim, že ste zostali tuná v tejto ťažkej dobe a večernej (povedané s pobavením).
Dámy a páni, ak dovolíte, len tri slová k tomuto návrhu zákona, ktorý predkladáme s pánom poslancom Habánikom, ak dovolíte. Ja by som len chcel upozorniť na jednu vetu, ktorú žiadame vypustiť, a to je to ustanovenie obsadzovania funkčných miest docentov a profesorov na dobu určitú vzhľadom na kritérium dosiahnutého veku, a chcel by som upozorniť na hlavne teda umelecké školy, ktoré sa týmto, vysoké školy umeleckej, teda vysoké školy umelecké, ktoré sa týmto zaoberajú veľmi, veľmi, veľmi vážne, a myslím si, že zjednodušíme život vysokým školám. Okrem toho to necháme všetko na nich, hej? Ony samy rozhodnú, kto áno, kto nie.
Myslím si, že takéto ustanovenie je diskriminačné opatrenie, ktoré treba odstrániť. Je diskriminačné vzhľadom aj na zdravý rozum, preto lebo máme 60-ročných mladíkov, ale aj 40-ročných starcov, samozrejme, ako to už, ako to už býva. A v tých vysokých školách, samozrejme, z hľadiska výkonu to môžeme pozorovať veľmi jednoducho a nechajme, nech o tom rozhodnú vysoké školy a nakoniec aj študenti, ktorí majú na tieto veci úplne jasný názor. Okrem toho toto ustanovenie je v protirečení nakoniec s ľudskými právami, nehovoriac o Ústave Slovenskej republiky.
Takže je to nepolitický návrh zákona, logický návrh zákona a predpokladám, že tak sa k tomu aj táto snemovňa postaví.
Ďakujem za pozornosť a ak by boli nejaké problémy, v druhom čítaní tieto veci určite opravíme so všeobecným súhlasom a akceptáciou z našej strany určite.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predseda.
Pán poslanec Sulík, pamätám sa na tú debatu veľmi dobre, tá debata bola vcelku veľmi korektná, ale buďme korektní aj teraz. Vy ste povedali len 50 % z tej debaty. Vy ste nepovedali, aký bol výsledok tej debaty. My sme sa predsa bavili o tom, že zrušenie koncesionárskych poplatkov dá sa, samozrejme, dá sa, ale potom sa musíme baviť o štátnej televízii a nie o verejnoprávnej televízii a k tomu musíme zmeniť zákon. Čiže, samozrejme, všetko sa dá, len aj výsledok tej debaty bol ten, že v takomto prípade, keď chcete vy zaviesť zrušenie koncesionárskeho poplatku, vy musíte nejakým iným spôsobom definovať tú verejnoprávnosť tej televízie, tú slobodu verejnoprávnu tej televízie a verejnú službu.
Pokiaľ zrušíte koncesionársky poplatok, zrušíte vlastne verejnoprávnosť v zmysle platenia verejnosti za verejnú službu a zavediete štátnu televíziu. A v rámci tej štátnej televízie musíte zmeniť zákon zase v tom zmysle, že teda, ako to je priame podliehanie štátu, pochopiteľne, a musíte tie peniaze kdesi zobrať. To znamená, že budú len zo štátneho rozpočtu a čiastočne z reklamy, ak to zase v tom zákone nezmeníte inak. Čiže toto bolo výsledkom tej debaty, že áno, dá sa, ale potom nie verejnoprávna televízia, ale štátna. Je to tak?

Bez toho, aby som z toho robil cirkus, pán predsedajúci, kto vám dal tieto procedurálne návrhy písomne? Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda. Veľmi krátko.
Ja sa skutočne veľmi teším tomu, čo tu odznelo. Na jednej strane to podanie ruky, nielen teda politické, aj profesné. Na druhej strane ako som veľmi rád, že teda všetci môžeme skonštatovať, že je tu zmena atmosféry v tejto snemovni. Táto snemovňa začína rozmýšľať profesne a nie politicky, proste je tu úprimná snaha vyriešiť tento problém. A ja sa veľmi teším aj z tej reakcie koaličných poslancov. Viete, kto neprijme podanú ruku, je hlupák. No, tak ako to mám inak povedať? A ja som veľmi rád, že drvivá väčšina koalície v tejto snemovni pochopila a hlavne tí odborníci a profesne znalí ľudia, ktorí sa na čele s pánom ministrom, ktorí ako rozmýšľajú ako ďalej z tohto marazmu. Proste že sú to ľudia, ktorí pochopili, že teda tuto je problém, kde každá politická prekáračka je jednoducho trápna. A k tomuto prispel pán predseda Fico, za čo mu chcem veľmi pekne poďakovať a takisto poďakovať aj všetkým tým, ktorí túto situáciu pochopili a prispeli k zmene tej atmosféry, tak ako prispeli, čo sme teda počuli vo faktických poznámkach.
Tak ešte raz ďakujem a som veľmi rád, že v druhom čítaní sa budeme o tomto zákone baviť profesne a odborne.