Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ešte predtým než vôbec začnem reagovať na interpeláciu alebo na odpoveď na moju interpeláciu, by som chcel zdôrazniť, že táto téma, na základe ktorej som interpeloval pani ministerku, je mimoriadne citlivou témou v našich vzťahoch a účel tejto otázky alebo interpelácie nebol vyvolávať vášne, účelom nebolo tu robiť politiku, ale skutočne som bol veľmi zvedavý na to, že aký pohľad na ministerstvo spravodlivosti na súdne spory, ktoré ešte aj dnes prebiehajú a ktoré sa odvolávajú na Benešove dekréty a na nich nadväzujúce zákony alebo nariadenia Slovenskej národnej rady so silou, silou zákona.
Konkrétne sa jednalo o dva prípady. Jeden prípad bol vedený na Okresnom súde v Bardejove a neskôr na Krajskom súde v Prešove. Je to prípad Bosits. Neviem, či mám asi obsiahlejšie hovoriť o tom. Ale jednalo sa v skratke o to, že pán Bosits je občanom Maďarskej republiky a v roku 2009 ho Lesy Slovenskej republiky zažalovali na Okresnom súde v Bardejove z titulu, že pozemky, ktoré užíva, jedná sa o 36 ha lesa, mu mali byť skonfiškované, resp. mali byť skonfiškované ešte jeho otcovi s odôvodnením, že jeho otec bol bezpochyby Maďar. Pán Bosits obidva spory vyhral, resp. na obidvoch stupňoch vyhral. Následne došlo k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora na Najvyšší súd s odôvodnením, aby si štát zachoval svoju prirodzenú autoritu a tie pozemky, lesné pozemky skonfiškoval. Najvyšší súd vyhovel dovolaniu generálneho prokurátora. Vtedy sa pán Bosits obrátil na Európsky súd pre ľudské práva a tento spor vyhral. Je pravdou to, čo hovorí pani ministerka, že ten spor sa netýkal priamo merita tej veci, čiže neposudzoval Benešove dekréty ako také. Posudzoval spor, ktorý bol vedený, a tento spor označil ako spor, ktorý, ktorý Slovenská republika nemala viesť. V tej interpelácii alebo v odpovedi na interpeláciu pani ministerka na jednej strane priznáva, že o tomto probléme je treba diskutovať. A na druhej strane tvrdí to, že keďže to nie je prioritou v programovom vyhlásení vlády, čo nie je, tak o tom diskutovať netreba. Pretože tie dekréty sú dobré, tak ako sú, splnili si svoj účel, ten svoj historický účel, týkajú sa len uzavretého okruhu prípadov a nezakladajú právne účinky.
Ďalší dôkaz toho, že tie právne účinky zakladajú ešte aj v roku 2020, sú medializované prípady ohľadom výkupu pozemkov alebo nevykupovania pozemkov pod D4R7. A teraz sa v žiadnom prípade nechcem zastávať podvodníkov, ktorí na tom, na tom chceli zarobiť a ktorí chceli ukrátiť Slovenskú republiku o nemalé finančné prostriedky, ale zastávam tých vlastníkov, ktorí sú reálnym vlastníkmi, nikdy nebol vlastníkom týchto pozemkov štát a dnes im majú konfiškovať na základe tohto zákona č. 104/1945 Z. z.
Vážené dámy, vážení páni, toto (rečník zobral do ruky hárok papiera, ukazujúc ho plénu) je rozhodnutie z roku 1946, konkrétne z novembra, z 27. novembra, na základe ktorého mal byť môj dedo s celou rodinou, s mojím otcom deportovaný do Maďarska. Toto je história, vôbec sa jej nechcem ďalej venovať, ale toto (rečník opäť zobral do ruky hárok papiera, ukazujúc ho plénu) je súčasnosť, toto je žaloba Slovenského pozemkového fondu z roku 2019, ktorá sa dotýka ešte stále týchto zákonov a obracia sa na nich a tvrdí, že na základe týchto zákonov majú byť tieto majetky skonfiškované. Píše sa rok 2020.
Ešte raz, nechcem vyvolávať vášne, chcem len to, aby v 21. storočí nebolo možné konfiškovať majetok na základe zákonov, ktoré majú 75 rokov. Všetci dobre vieme, že tieto zákony v roku 1948 stratili platnosť a stratili svoju účinnosť. Čiže sa na nich hľadí akoby na mŕtve právo, ale všetky tieto prípady hovoria o tom, že to mŕtve právo nie je, že sa ešte stále slovenské súdy, resp. orgány štátu obracajú na súdy s tým, aby sa na základe týchto zákonov ten majetok zobral.
Opakujem, nezastávam sa podvodníkov s pozemkami, ktorí na tom chcú kšeftovať. Zastávam sa obyčajných ľudí, ktorých vlastnícke právo nikdy nebolo premlčané, ktorých vlastníctvo alebo vlastníctvo ktorých predkov nikdy nebolo prevedené na štát, pretože všetci dobre vieme, že sa v tom čase diali, diali aj obrovské chyby v týchto, v týchto konfiškáciách. Boli vydávané konfiškačné rozhodnutia, ale majetok nikdy neprešiel do vlastníctva štátu na základe chýb vtedajších úradníkov. Čiže toto vlastnícke právo týchto ľudí nikdy nebolo premlčané, nikdy nebolo scudzené a dnes Najvyšší súd povie, že áno, malo to byť skonfiškované, pretože jeho predok, konkrétne sa bavíme o pánovi Bositsovi, je Maďar.
Žiadam vás preto, aby sme o tomto probléme diskutovali, aby sme o ňom diskutovali verejne a aby sme tento problém raz a navždy vyriešili a nezametali ho pod koberec.
Veľmi pekne ďakujem.
