Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Ja budem v takom zmierlivom tóne.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, keď som sa ocitol na kandidátke do Národnej rady Slovenskej republiky, ľudia sa ma pýtali, či som sa zbláznil. Do politiky predsa normálni ľudia nevstupujú. Ľudia nemajú vysokú mienku o politikoch, to dobre vieme. Na chvíľu som o sebe zapochyboval, či som naozaj v poriadku. Kolegovia psychiatri ma naďalej tolerovali, tak som si...
Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Ja budem v takom zmierlivom tóne.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, keď som sa ocitol na kandidátke do Národnej rady Slovenskej republiky, ľudia sa ma pýtali, či som sa zbláznil. Do politiky predsa normálni ľudia nevstupujú. Ľudia nemajú vysokú mienku o politikoch, to dobre vieme. Na chvíľu som o sebe zapochyboval, či som naozaj v poriadku. Kolegovia psychiatri ma naďalej tolerovali, tak som si vydýchol, že to so mnou až také zlé nebude. Žil som v domnienke, že budem v Národnej rade prezentovať aj iný ako všeobecný mainstreamový pohľad na svet. Po tom, čo sa obchodník či skôr podvodník s pozemkami stal prezidentom, som si povedal, že na Slovensku môže byť hocikto hocičím. A, bohužiaľ, moja katastrofická predpoveď sa naplnila.
Nechcem sa stavať do úlohy odborníka na psychiatriu alebo psychológiu, lebo ním jednoducho nie som. Ak sa to len dá, tak sa v čo najväčšej možnej miere snažím nehodnotiť iných ľudí, lebo sa môžem mýliť, a tým môžem druhým ľuďom ublížiť. Ale moja trpezlivosť má svojej hranice, hlavne ak už nejde o banálne veci, ale o fungovanie slovenského štátu, v ktorom žijem ja i moja rodina, bohužiaľ.
Položme si otázku, je azda niečo zlé na tom, aby sme do vysokých, od vysokých štátnych ústavných činiteľov požadovali posúdenie psychickej spôsobilosti vykonávať tak závažnú a zodpovednú prácu, prácu, ktorá ovplyvňuje životy všetkých obyvateľov Slovenska? Nie, podľa mňa, na tom určite nie je nič zlé. Keď aj mnohí bežní občania potrebujú psychologické testy, napríklad pre držanie zbrane, je namieste, aby tieto testy podstúpili ľudia, ktorí ovplyvňujú životy nás všetkých. Ľudia, ktorí majú v rukách moc, ľudia, čo dávajú príkazy silovým zložkám, armáde, polícii. Títo ľudia môžu byť omnoho, omnoho nebezpečnejší ako nejaký mládenec, čo sa venuje športovej streľbe.
V bežnej populácii sa odhaduje, že medzi nami chodí podľa rôznych zdrojov cirka 1 až 2 % ľudí s poruchou osobnosti. V niektorých profesiách je však ľudí s poruchou osobnosti podstatne viac. Napríklad medzi biznismenmi, vedúcimi pracovníkmi alebo manažérmi sa predpokladá, že až 3, či dokonca 5 % ľudí má poruchu osobnosti, dokonca tie psychopatické charakteristiky až 15 % ľudí. Medzi väzňami v ústavoch na výkon väzby má poruchu osobnosti dokonca 15 až 20 % odsúdených. Na internete som hľadal, ako je to s politikmi. Bohužiaľ, dáke relevantné údaje som nenašiel. Ale podľa tých dostupných dát tá prevalencia porúch osobností medzi politikmi štatisticky vychádza ako v bežnej populácii. Neviem, či tie prieskumy sú kúpené, snáď. Takže aj medzi nami, bohužiaľ, sú tu minimálne dvaja-traja, ktorí majú túto poruchu. Ak však zoberieme do úvahy fakt, že mnohí politici sú súčasne aj biznismeni a mnohí skončili ako odsúdení, je viac ako pravdepodobné, že u politikov možno očakávať vyšší výskyt duševných porúch. Osobne si určite nedovolím ukázať na niekoho prstom. Bol by to povrchný, podľa mňa nekorektný úsudok, možno i politicky podfarbený, ale mali by sme sa určite zamyslieť nad tým, komu ľudia zverili moc ovplyvňovať osud občanov Slovenska.
Varovaním nám môžu byť príklady z minulosti. Anglický historik, spisovateľ a člen britského parlamentu Edward Gibbon povedal: „História je len o málo viac ako zoznam zločinov, hlúpostí a nešťastí ľudstva.“ A za týmito nešťastiami ľudstva sú často skrytí politici, ktorí sú jednou skupinou ľudí vnímaných ako hrdinovia a druhou ako monštrá, počnúc Caligulom, ktorý údajne vymenoval svojho koňa za senátora, Nerom, Ivanom Hrozným, Leopoldom II., Hitlerom až po Ceausesca či Georga Walkera Busha. Ich osobnostné charakteristiky znamenali pre ľudí žijúcich v ich dobe katastrofu.
Viem, že navrhovaný zákon v Národnej rade neprejde. Je to nepísané pravidlo, že koalícia jednoducho nesmie podporiť opozičný návrh, ale tento návrh aspoň môže primäť koalíciu zamyslieť sa nad svojím štýlom vládnutia, štýlom komunikácie a môžme i porozmýšľať o výmene niektorých ústavných činiteľov, ktorí, bohužiaľ, nespĺňajú kritériá na tak zodpovednú prácu nielen po stránke odbornej, vedomostnej, ale i psychickej.
Slovensku chýbajú všeobecne akceptovateľní autentickí lídri, vzdelané autority s víziou.
Ďakujem.
Skryt prepis