Videokanál poslanca

Dobrý deň. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, veľmi pekne ďakujem vám v rokovacej sále, ktorí ste zostali aj po hlasovaní, aby ste si nás vypočuli. Ja budem sa snažiť hovoriť krátko a budem to fokusovať naozaj na tú Konferenciu o budúcnosti Európskej únie.
Pani Nicholsonová, vybavte mi, aby som zarábal 1 500 eur, minimálnu mzdu ako v Nemecku. Už konečne v tom Európskom parlamente urobte niečo aj pre obyčajných Slovákov. My chceme zarábať ako Luxemburčania, tí majú najvyššiu minimálnu mzdu v Európskej únii, aj my chceme viac ako 2 000 eur zarábať na minimálnej mzde. V tieto dni dostávam veľmi veľa správ, ako sú tieto. Naozaj som nimi zasypaná, pretože naši občania si prečítali niekde v médiách, len tak okrajovo, že aktuálne v parlamente riešime práve smernicu o európskej minimálnej mzde a konkrétne sa tým zaoberáme vo výbore, ktorému predsedám, to znamená vo výbore pre zamestnanosť a sociálne veci. Tie očakávania, ktoré to v Slovákoch vzbudilo, sú obrovské, ale na druhej strane sú veľmi falošné. Akurát, že toto tým ľuďom niekto zabudol povedať.
Slováci ani po prijatí smernice nebudú zarábať 2 000 eur ako minimálnu mzdu. To vieme povedať už dnes, aj keď prakticky vo výbore dnes ešte len riešime report, to znamená správu k tejto smernici. Máme tam viac ako 900 pozmeňujúcich návrhov k tejto správe. To znamená, ešte nás čaká veľmi dlhá cesta k tomu, aby sme mali vlastne jasnú pozíciu Európskeho parlamentu, s ktorým potom pôjde Európsky parlament vyjednávať s Radou v rámci trialógov. Takže napriek tomu, že je predčasné hovoriť, ako vo finálnom znení bude vyzerať táto smernica, už dnes viem z tohto miesta odkázať občanom Slovenskej republiky, že určite po jej prijatí nebudú zarábať ani 1 500 eur ani 2 000 eur, pretože mzdy, dane a odvody sú výlučnou kompetenciou členských štátov.
Európska komisia preto len veľmi nesmelo prišla s návrhom smernice o európskej minimálnej mzde, pretože si je veľmi dobre vedomá toho, že sa pohybuje na veľmi tenkom ľade, pretože ak by zašla príliš ďaleko a chcela by napĺňať falošné očakávania ľudí, tak by jednoducho vstúpila do výlučných kompetencií členských štátov a toto si nemôže dovoliť. Preto prišla iba s návrhom, ktorý hovorí o vzorci, o premenných, o kritériách, ako by jednotlivé členské štáty mali vypočítavať minimálnu mzdu.
Je to výlučne na našej vláde, milí občania, aké mzdy vám vyrokujú vaši zástupcovia vo vláde spolu so sociálnymi partnermi. Takže ak chcete zarábať ako Nemci alebo ako Luxemburčania, s dôverou sa obráťte na ministra práce pána Krajniaka a na sociálnych partnerov, ale určite nie na europoslancov, pretože to, aké mzdy budete mať, je úplne nezávislé od toho, ako my sa v tom Európskom parlamente snažíme alebo nesnažíme.
Slovensko vstúpilo do Európskej únie pred 17 rokmi, nie? V roku 2004. A ani po takom dlhom čase, čo sme členmi Únie, čo míňame alebo teda nemíňame eurofondy, čo náš každodenný život ovplyvňuje to, akú smernicu alebo nariadenie prijímame na európskej úrovni, ani po takom dlhom čase naši občania nemajú ánung, vôbec netušia, aké je vlastne rozdelenie kompetencií medzi inštitúcie Európskej únie a medzi členské štáty, aký je vlastne vzťah Európskej únie vo vzťahu k jednotlivým členským štátom. Vôbec nevedia, aké je rozdelenie kompetencií medzi členské štáty a Európskej únie aspoň v tých veciach, ktoré ľudí naozaj trápia a zdá sa, že dnes je to na stole otázka č. 1, a to sú mzdy.
Zistiť od ľudí, aká má byť budúca Európska únia, je preto veľmi ťažká úloha, lebo drvivá väčšina občanov ani len nevie, aká je tá súčasná pozícia Európskej únie. Ako sa ich chceme pýtať, aby prišli s konkrétnymi návrhmi, ako má vyzerať Európska únia v budúcnosti, keď oni ani nevedia, ako funguje tá dnešná Európska únia? V informovaní občanov o Európskej únii si žiadna vláda od roku 2004 nesplnila svoju domácu úlohu. To, o čom vlastne je Európska únia, aké je jej postavenie voči členským štátom, čo môže ovplyvniť a čo už nemôže ovplyvniť, malo byť už 17 rokov v povinných učebných osnovách na našich základných školách. My sme pred rokmi už mali vlastne taký malý pilot, možno si niektorí na to spomínate, taký malý pilot rozhovorov s občanmi o tom, čo očakávajú od Európskej únie. Bolo to v roku 2007 a potom sa to zopakovalo na, na väčšej, na národnej úrovni a potom sa išlo do Bruselu na veľký bruselský summit, kde sa presne občanov pýtali, čo chcete od Európskej únie.
Presne si to pamätám, pretože som na tomto projekte spolupracovala s mimovládkou PDCS a bolo len vďaka týmto facilitátorom, ktorí sprevádzali občanov v týchto rozhovoroch, že sa to nakoniec podarilo, že sme mali nakoniec aspoň nejaké konkrétne výstupy. To, čo potrebujeme pre túto konferenciu, sú dobrí facilitátori, ktorí splnia domácu úlohu za všetky vlády Slovenskej republiky od toho roku 2004. Aj vtedy to bola pre nich veľmi ťažká úloha, pretože za minimálny rozpočet mali počas konferencie s občanmi nielen zistiť, aká je ich predstava o budúcej EÚ, ale hlavne ich museli najprv informovať o tom, aká je tá súčasná Európska únia, čo je to Rada, čo je to Európska komisia, aké majú kompetencie, čo je to Európsky parlament, aké má kompetencie Európsky parlament. Je úplne logické, že teraz je Konferencia o budúcnosti Európskej únie považovaná z úrovne EÚ za jeden veľmi dôležitý míľnik a zdá sa, teda všetci sa tak vyjadrujú vo svojich prejavoch, či je to von der Leyen alebo je to prezident Európskeho parlamentu David Sassoli, že naozaj do toho vkladajú veľké nádeje.
Zostali sme bez Veľkej Británie samozrejme, sme doráňaní pandémiou a zmietame sa v úplne najväčšej kríze, akú si mnohí z nás pamätáme. A je to naozaj otázka za milión, aká vlastne má byť tá budúca Európska únia? Máme harmonizovať zdravotníctvo, aby sme na rozdiel od tejto krízy dokázali pri tej ďalšej pandémii využívať nejaké štandardizované postupy liečby? Chceme to? Chcú to naši občania? Očakávajú toto od Európskej únie? Vstúpime preto do základných zmlúv? Budeme rozširovať kompetencie? Chceme väčšie kompetencie v Európe? Európsku úniu v školstve, aby sme sa už nemuseli hanbiť za to, ako dopadneme v rebríčkoch PISA? Chceme to? Bude to dobré?
Ako my už dnes môžeme čerpať z úžasného projektu Európskej únie, pretože nám dávajú na papieri aj v rámci európskeho semestru veľmi konkrétne odporúčania, ktoré by sme mali, mohli okamžite aplikovať. Ale my na Slovensku nie. My sme rezistentní, pretože my donekonečna budeme vymýšľať koleso. Nás uráža, že to koleso niekto už vonku vymyslel a že to koleso funguje, a že sú o tom dáta. Nás to uráža. Prečo by sme sa mali učiť od lepších? Budeme skúšať, nie? Tak ako so Sputnikom, tak ako s antigénnymi testami, budeme skúšať. Čo na tom, že to nakoniec nefunguje?
Ja veľmi, veľmi verím, že nakoniec sa stane proste zázrak a že sa v Konferencii o budúcnosti Európskej únie dopracujeme k veľmi konkrétnym odpovediam o našich, od našich občanov. Pevne verím, že tie samotné rozhovory nakoniec, aj keď viem, že je na to minimálne rozpočet vyčlenený, že to zveríme do rúk skúseným facilitátorom. Na úrovni vlády by sa ale mala spustiť kampaň za zvyšovanie povedomia ľudí o fungovaní Európskej únie a jej inštitúcií. A začať by bolo veľmi dobré a múdre pri smernici o európskej minimálne mzde, ktorá naozaj nespôsobí, že Slováci začnú od rána do večera zarábať ako Luxemburčania.
Veľmi pekne vám ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Mňa sa nikto nič neopýtal, tak ja si ukradnem jednu otázku, a to je od pána poslanca Nemca. Vy ste sa pýtali, že ako sa z toho bude dať financovať šport. Ja to vidím v takých dvoch líniách. Ja si myslím, že financovanie športu cez peniaze, ktoré k nám prídu z fondu obnovy, by sa mohlo diať cez reformu vzdelávania, cez reformu školstva. Tam vidím obrovský priestor.
Ale ešte väčší priestor vidím, pokiaľ hovoríme o reforme zdravotníctva, pretože ja si naozaj myslím, že predovšetkým by sme mali tie, tie peniaze, ktoré v tom systéme mali, ktoré v tom systéme máme, nasmerovať do prevencie a do preventívnych programov. A tam vidím ako keby oblasť športu, ktorá by mohla byť v rámci týchto preventívnych opatrení pokrytá a úplne jednoznačne na to môžu byť pri reforme zdravotníctva minuté aj peniaze z fondu, z fondu obnovy.

Vážené vedenie Národnej rady, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci a milí ministri, neviem, kde je ten druhý pán minister, tu je, veľmi pekne ďakujem za to, že ste si aj vy teda prišli vypočuť vystúpenia europoslancov.
Treba povedať, tak ako hovorili moji predrečníci, že sa na nás naozaj valí obrovské množstvo peňazí, ktoré musíme minúť a musíme ich minúť na zmysluplné veci a faktom je, že my nie sme dobrí ani v míňaní europeňazí a už vôbec nie sme dobrí v míňaní peňazí na dobré veci.
Z fondu obnovy dostaneme takmer 12 mld. eur. Tam rátame teda granty a rátame tam aj pôžičky. Dostaneme dva- až trikrát viac, ako splatíme, to znamená, Slovensko bude čistým príjemcom a paradoxne obstáli sme takto veľmi dobre v porovnaní s inými štátmi práve preto, že tie naše čísla z minulosti boli oveľa menej lichotivé, ako mali iné členské štáty Európskej únie. V tých eurofondoch, to znamená ten viacročný finančný rámec, by sme mali dostať zase ďalších 12 mld. eur. Toto všetko je pre nás obrovská výzva, a aby sme to nepokazili, podľa mňa sa musíme pozrieť do minulosti na to, aké chyby sme urobili, a je mi teraz úplne jedno, kto tie chyby robil, či, či súčasná vláda, minulá alebo akákoľvek, ale my sa naozaj pre budúcnosť musíme z tých chýb poučiť.
Pozrime sa najprv na celkom nedávne chyby, ktoré súviseli so štátnou pomocou po koronakríze. Európska komisia schválila, na základe dočasného rámca štátnej pomoci, prvú schému štátnej pomoci pre Slovensko vo výške 2 mld. eur, potom tá ďalšia vo výške 200 mil. eur na podporu podnikov zasiahnutých koronakrízou a potom to boli ďalšie tri schémy štátnej pomoci, ktoré boli v celkovej výške 4 mld. eur.
Teraz úplne objektívne zhodnotenie tej našej štátnej pomoci napriek tomu, že tieto peniaze z Európskej únie sme mohli míňať maximálne flexibilne. Tam naozaj padli všetky podmienky, ktoré boli v minulosti známe. Slovenské schémy štátnej pomoci prišli pomerne neskoro. My sme boli medzi poslednými krajinami, ktoré dávali na Európsku komisiu schémy štátnej pomoci na schválenie. Čo je škoda. Tá štátna pomoc bola vnímaná v porovnaní s inými krajinami ako pomerne pomalá, nedostatočná a úplne zbytočne sme mali limity na dotácie nastavené veľmi nízko v porovnaní s inými členskými štátmi. To znamená, reálne sme akože dávali menej, ako sme mohli dávať.
Toto je veľmi dôležité si to uvedomiť pre ten obrovský balík peňazí, ktorý sa na nás valí. A hlavne ak Slovensko má mať šiesty najhorší ekonomický výsledok z hľadiska HDP s veľkým očakávaným nárastom nezamestnanosti, pretože ako veľmi dobre viete, Komisia zhoršila prognózu, ekonomika celkovo eurozóny klesne o 8,7 %, Slovensko si pohorší až o 9 %.
Viete, hovoril o tom aj kolega Šimečka, že máme obrovské problémy, dlhodobé, s čerpaním eurofondov. Vyčerpali sme v poslednom období iba 35 % európskych štrukturálnych a investičných fondov, to je hlboko pod priemerom Európskej únie, ktorý je na úrovni 41 %. To čerpanie našich, teda eurofondov, je preto také mizerné na Slovensku, pretože máme veľmi komplikovanú štruktúru riadenia eurofondov. Doba medzi tým, keď si žiadateľ podal žiadosť a keď dostal prvú platbu, trvala približne 680 dní. To je absurdné v porovnaní s inými členskými štátmi.
Verejné obstarávanie. Obrovské problémy máme pri verejnom obstarávaní. Časté zmeny a celkový rozsah riadiacej dokumentácie, proste byrokratická záťaž. A paradoxne, aj keď sa administratívne kapacity v tých minulých volebných obdobiach navýšili, to znamená, máme stále viac a viac úradníkov, ktorí dealujú s tými eurofondami, celkovo na ten proces to má veľmi negatívny vplyv, pretože je ešte pomalší ako pred tým.
Aj podľa OLAF-u je hlavným problémom práve verejné obstarávanie, keďže práve pri ňom je detekovaných najviac nezrovnalostí. V tých rokoch 2014 až 2018 malo Slovensko suverénne najväčší počet nezrovnalostí pri čerpaní európskych dotácií, bolo to až 19,29 %. Pre porovnanie druhou krajinou za nami s takýmito chybami pri verejných obstarávaniach je Španielsko, ale to je iba na úrovni 3,31 %, takže to je naozaj neporovnateľné. My veľmi vyčnievame pri tých verejných obstarávaniach. OLAF za 5 rokov ukončil 14 vyšetrovaní na Slovensku v súvislosti s nejakými podvodmi pri eurofondoch, ale vôbec sa to ako keby nestretlo s ohlasom pri našich orgánoch činných v trestnom konaní. A toto je obrovský problém, lebo tým, že my sme sa nedokázali vysporiadať s korupciou pri eurofondoch, my prakticky do dnešného dňa na každého prijímateľa pozeráme ako na potenciálneho zlodeja. A toto je veľmi zlé, tu musí nastať zmena paradigmy, pretože inak ten obrovský balík, ktorý má prísť z Európskej únie, jednoducho neminieme, keď to budeme takto byrokraticky šnurovať.
Kam má Slovensko dodatočné európske zdroje investovať? Určite za mňa hovorím, ja som šéfka Výboru Európskeho parlamentu pre zamestnanosť a sociálne veci, určite automatizácia a celoživotné vzdelávanie. My veľmi výrazne zaostávame za členskými štátmi Európskej únie. Na Slovensku máme automatizáciu, to znamená robotizáciou ohrozených v súčasnosti okolo 30 % pracovných miest na našom pracovnom trhu, ďalších 30 % sa môže veľmi negatívnym spôsobom zmeniť, ak niečo neurobíme. To znamená, my potrebujeme zmenu prípravy ľudí na automatizovaný pracovný trh. Určite celoživotné vzdelávanie, tam veľmi zaostávame. Švédsko, Fínsko má najvyšší podiel dospelých v dlhodobom vzdelávaní, je to okolo 30 %. Priemer Európskej únie je 11 %, na Slovensku iba 4 %. Takže jednoznačne do tohto veda, výskum, to ani nemusím hovoriť, o tom hovorili aj kolegovia, to, samozrejme, súvisí s digitalizáciou. Európska komisia teraz v oblasti digitalizácie otvára obrovské témy, ako je vstup napríklad umelej inteligencie a podobne. Na Slovensku sme sa ďaleko nedostali. V minulom období sa iba hovorilo niečo o zdaňovaní robotov, ale prakticky, že by došlo k nejakej reforme alebo predstaveniu tej reformy, tak tam sme sa k tomu nedostali. Takže určite prepojiť potreby pracovného trhu so vzdelávaním.
Veľkou témou na pôde Európskej únie je nezamestnanosť mladých. Ja nie som veľmi zástancom toho, aby sme mladých po tom, ako si ukončia strednú alebo vysokú školu, ešte prechádzali nejakou rekvalifikáciou za ďalšie veľké peniaze. To znamená, jednoznačne treba vstúpiť do reformy vzdelávania, ktorá možno bude drahá. Ale ak sa pýtame, kde minúť, na akú reformu tie peniaze, ktoré prídu z fondu obnovy, tak je to stopercentne zdravotníctvo, určite vzdelávanie a nemali by sme sa naozaj báť veľkých reforiem, ktoré sa potom ukážu v tých pozitívnych číslach na trhu práce.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)