Videokanál poslanca

Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, keď som počul pána Kuffu Štefana, ako rozprával o 1 300-tisíc nenarodených deťoch, tak mi prišiel na um taký vtip. Áno, možno sa vám zdá divné, že taká vážna téma a ja idem rozprávať vtip, lenže ten vtip práve našou témou dostáva úplne iný význam. Pôvodné znenie bolo, že keď sa spýtali mladého muža, že prečo sa neženíš, tak odpovedal, no ja za to nemôžem, že moja svokra, ešte keď bola dievča, tak zomrela. Za 70 rokov to už nie je iba 1 300-tisíc nenarodených detí. To už sú dve-tri generácie. Teraz už nikto nepovie, že potrat je dobrý. Prečo si ho potom naša spoločnosť vyberá tak často? Keď každý chce vo svojom živote byť šťastný, mať sa dobre, byť dobrým, prečo potom ten zlý potrat má miesto v našej spoločnosti? Odpoveď sa zdá jednoduchá, lebo zlé okolnosti, mnohé zlé okolnosti. Určite nevieme všetky vyriešiť, ale niektoré môžeme zľahčiť účinnou pomocou.
Na to ale potrebujeme poznať dôvody, pre ktoré sa či žena, či muž rozhodujú pre potrat. Tie sa nedozvedáme, preto navrhujeme aktuálny dotazník rozšíriť o udanie dôvodu. Nie ako podklad pre posúdenie nejakou komisiou, ale na to, aby sme vedeli, kde treba pomáhať. Vieme, že dôvodom sú často sociálne a ekonomické nedostatky. Ako často? Nevieme, lebo nezisťujeme.
Nenarodené dieťa je v našej legislatíve v prvom trimestri tak bez významné, že jeho život môžeme ukončiť bez udania dôvodu. Nemá hrob, nemá meno, neviem, nevieme, prečo zomrel. Niektorí vravia, že nie, že to nebol ešte človek, že jeho život ešte nezačal. Ak by sa mŕtva spermia náhodou stretla s mŕtvym vajíčkom, tak po ôsmom týždni by im začalo byť srdce? Život dieťaťa je pokračovaním života rodičov. Kedysi niektorí vedci tvrdili, že keď dáme handry a zrno do drevenej debny, po troch týždňoch v nej vzniknú myši. Blchy a vši vznikajú z prachu a špiny. Samozrejme, sa mýlili, ale takisto ako tí, čo rozprávajú o zhluku buniek. Z človeka sa vyvinie iba človek, ani korytnačka, ani slon, ani kameň. Stáva sa niekedy, že sa z človeka vyvinie pes alebo sup, niekedy aj prasa, ale až po jeho narodení. Niekedy by pre nenarodené ľudské dieťa bolo lepšie, keby bolo považované napríklad za orla, lebo tým by sa u nás stalo zákonom chráneným v každej fáze vývinu. Ak sa rozhoduje o tak dôležitej hodnote, ako je ľudský život, musíme pre to rozhodovanie vytvoriť maximálne vhodné prostredie. Slobodu rozhodovania bez časového tlaku, stresu, bez obavy z osamelej, sociálne odkázanej budúcnosti. Bez strachu, že na všetko bude sama. Bez stresu z nedostatočnej informovanosti. Preto je potrebných tých 96 hodín, druhá správa a sociálna pomoc.
V tehotenstve je budúca matka veľmi citlivá na všetko, čo sa týka očakávaného dieťaťa. Ak lekár povie, je vysoká pravdepodobnosť poškodenia plodu, matka počuje iba slovo poškodenie, vysoko pravdepodobné poškodenie. Na to, aby si uvedomila, že ide iba o pravdepodobnosť, potrebuje čas, pokoj. Zažili sme si to aj my s manželkou, pravdepodobnosť 1 ku 60, z veľkej časti vypočítaná na základe veku. Takáto správa vie riadne človeka rozrušiť. Aj keď pred nami nestála otázka beriete, neberiete, ako napr. v spomínanej Ukrajine, iba obava z toho, ako to zvládneme, lebo s Božou pomocou sa nemáme čoho báť. Aj keď nevieme, aké to bude, aké ťažké to bude, vieme, že s ním to bude O. K, že to zvládneme. Vyzerá to ale tak, že už neveríme ani Bohu, ani ľuďom, ani sebe, ale veríme, že to už bude iba horšie. Lenže my, neviem, ako to bude, ako to bude o rok, o päť rokov, o 50 rokov.
Práve niečo cez 50 rokov mala pani, ktorá našla svojho biologického otca. Toho pána poznám. V mladosti ju ako nemanželské dieťa dali na adopciu a na starobu, keď vlastné deti sa rozutekali po svete, sa toto pôvodne nechcené dieťa, ale ktorému dali život, stalo prijatou milovanou dcérou nielen vlastného otca, ale aj jeho manželky. Teraz je ich spoločníčkou a opatrovníčkou v rokoch, kedy im ubúdajú sily. Vedeli, ako to skončí, keď sa rozhodli pre adopciu? Alebo teraz jednoduchšie pre potrat? Dieťa nie je problém, ktorý treba odstrániť. Problémom sú vzťahy, chýbajúci otec, podpora v rodine, financie, bývanie, vlastná pohodlnosť, tie riešme. Nepodporujem rýchle a konečné rozhodnutia. Podporme správne rozhodnutia, v ktorých je život, lebo bez života nebude nič, preto hlasujme za.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, Národnej rade bola doručená žiadosť Súdnej rady, na základe ktorej má Národná rada navrhnúť Súdnej rade Slovenskej republiky siedmich kandidátov na členov disciplinárnych senátov, štyroch sudcov a tri iné osoby.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky vyzval oprávnené subjekty, aby predložili príslušné návrhy kandidátov Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady. V určenom termíne a následne po predĺžení tohto termínu oprávnené subjekty predložili tri návrhy iných osôb ako sudca a štyri návrhu sudcov.
Ústavnoprávny výbor na 21. schôdzi 7. júla 2020 návrhy prerokoval a uznesením č. 67 konštatoval, že navrhnutí sudcovia Katarína Batisová, Kristina Glezgová, Marián Trenčan a Dagmar Valocká, ako aj iné osoby, ako sudca Martin Hapčo, Viliam Karas a Veronika Puškár Škodová, spĺňajú podmienky ustanovené v zákone o sudcoch.
Ústavnoprávny výbor odporučil vykonať voľbu podľa ustanovení zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky a volebného poriadku o voľbe a odvolávaní iných funkcionárov schváleného uznesením Národnej rady 498 zo 17. júna 2011.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem. Pán poslanec Dostál, slovenský jazyk takisto ako ostatné jazyky reflektuje skúsenosť, živú sk..., životnú skúsenosť národa, otec, mama sa niekedy mení na otčim, macocha. To nehovorí o tom, že každý otec bude otec bude dobrý a každý otčim bude zlý. Ale vo všeobecnosti, by takéto slová nevznikli, keby nebola tá skúsenosť, keď povieme macocha, tak vlastne každý už máme predstavu, že asi ako to bolo alebo ako to je. My si môžeme odsúhlasiť, čo chceme, ale skúsenosť je vlastne iná.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážená pani verejná ochrankyňa práv, vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi pár poznámok a otázok k správe o činnosti pani verejnej ochrankyne práv za rok 2019.
Na strane 21 rozprávate o reprodukčných právach žien. Uvítali ste, že Národná rada neprijala päť návrhov zákona, ktorých zámerom bola ochrana nenarodených detí. Tieto deti, z ktorých sa niektoré nenarodili do konca bez udania dôvodu, sa žiadnych reprodukčných práv nedožili a nedožijú. Pri prijímaní týchto zákonov sa neriešili reprodukčné práva, ale právo na život. A to nielen život dieťaťa, ale aj matky a otca. Pretože takáto vec zasiahne do života poriadne.
Pro choice spoločnosť tvrdí, že interrupcia je to lepšie, zodpovednejšie riešenie, konečné riešenie, potom už bude dobre. Lenže keď sa ozve svedomie, matka, otec sú s ním sami bez reklamných rečí odborníkov na práva žien, ktorých sa to priamo netýka. Verím, že šiesty návrh zákona Národnej rady prijme a zlepší ochranu nenarodených detí a ich rodičov.
Na strane 63 definujete dúhovú rodinu, citujem, "ide o mamy a otcov, ktorí svoje deti podporujú a vytvárajú im láskyplné rodinné prostredie a zázemie". A ďalej, "sme presvedčení, že deťom nemôžu ublížiť milujúci rodičia a rodinné prostredie, v ktorom funguje súdržnosť, rešpekt a pomoc".
No, samozrejme platí, ale pre normálnu, obyčajnú rodinu. Prívlastok dúhová ale odkazuje na Dúhový Pride, kde sa dve ženy alebo dvaja muži snažia vydávať za rodičov. Deti, ktoré u nich vyrástli ale hovoria, že mali dve mamy alebo dvoch otcov. Nenazývajú ženu otcom a muža matkou. Vyzerá to teda tak, že tu správa neochraňuje právo, ale vytvára chaos.
Veď zákonodarca v Slovenskej republike neexperimentuje s pojmom dúhová rodina. Zákonodarca prijal novelu zákona o rodine č. 175/2015 Z. z., v ktorej v čl. 3 vyjadruje, citujem, "spoločnosť uznáva, že pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je najvhodnejšie stabilné prostredie rodiny tvorenej otcom a matkou dieťaťa".
Dovoľte mi pripomenúť, že za novelu zákona o rodine dňa 26. júna 2015 hlasovalo až 98 poslancov Národnej rady. Ústavná väčšina poslancov sa zhodla na tom, že slovenská spoločnosť považuje za najvhodnejšie prostredie pre dieťa, čo slovenská spoločnosť považuje za najvhodnejšie prostredie pre dieťa. Opakujem, pani verejná ochrankyňa práv, rodina tvorená otcom a matkou dieťaťa. Ani tisíc správ neprepíše túto zásadu slovenského rodinného práva.
Sú to zložité veci, ktoré sa nedajú rýchlo a ľahko vyriešiť, ale je veľmi dôležité hľadať pravdu a liečiť zlá láskou a nie sankciami. Preto spomínam sankcie, lebo na tej istej strane chcete sankcionovať rodičov, ktorí chcú pre svoje deti to najlepšie vzdelanie. Chcete sankcionovať napriek tomu, že iba využívajú svoje právo na výchovu.
Som učiteľ a za 8 rokov praxe som učil iba Rómov, keď nerátam tých 5 až 7 % majority, reálne lokálnej minority. Začínal som v Letanovciach, kde časť rómskych žiakov žila v raji, slovenskom. Pokračoval som v Markušovciach, v dedine s hradom, kaštieľom aj letohrádkom. Keď som dostal ponuku kandidovať na miesto riaditeľa inej základnej školy, nešiel som, lebo tam bolo málo Rómov. Väčšina si všíma iba tých, ktorí vyrušujú, neprispôsobivých, špinavých, ale ja som spoznal aj krásnych ľudí medzi Rómami a dokonca ich je aj väčšina.
Prečo to tu hovorím? Lebo jedno aj druhé je pravda. Napriek tomu, aký pozitívny vzťah mám ku Rómom, svoje deti by som do takej školy nedal. Jednoducho preto, lebo by som ich chránil pred patologickými javmi, ktoré deti prinášajú zo svojich domovov do školy, či to je nezáujem o vzdelanie alebo násilné riešenie problémov. Kto je silnejší, kto je hlasnejší, ten má pravdu.
Na strane 81 hovoríte: "Verejná ochrankyňa práv preto odporučila Národnej rade, aby prijala právnu úpravu, ktorá zabezpečí implementáciu zákazu diskriminácie a obzvlášť segregácie vo vzdelávaní a vytvorí efektívny systém jej monitorovania a sankcionovania." Som rád, že dávate v tejto oblasti odporúčanie, ale ešte by som bol radšej, ak by ste pomenovali konkrétne riešenia, zvlášť ak sa spomínajú sankcie. Vy ako profesorka práva to viete lepšie ako ja, že ak chce niekto niekoho sankcionovať, v podmienkach právneho štátu platí, že sankcia môže prísť len vtedy, ak niekto poruší zákonom stanovenú povinnosť. Táto povinnosť musí byť konkrétna, že?
Pýtam sa preto, čo ste mali presne na mysli, keď ste písali odporučenie pre Národnú radu? Aké sankcie a hlavne za porušenie akého pravidla správania? Má byť pokutovaná škola alebo zriaďovateľ? Alebo rodičia, ktorí sa rozhodnú vybrať pre svoje dieťa inú školu? Ak by sme mali obmedziť právo rodičov na výber školy pre dieťa a naviac pod sankciou ich obmedzovať vo voľbe školy, obávam sa, že by sme narazili na ústavné právo rodičov na výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 Ústavy Slovenskej republiky. Platí: starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov, deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Potom zrušíme celé neštátne školstvo? Alebo iba niektorým rodičom uprieme právo na výber školy?
Ak by sme zaviedli tieto sankcie pre rodičov, docielili by sme akurát to, že do mesta by už deti nedochádzali, lebo by sa tam presťahovali celé ich rodiny. Inklúzia by neprebiehala nielen v škole. V našej škole napríklad už neprebieha, lebo je tam, ako som vravel, 97 % Rómov, ale ani v dedine, nehovoriac už o novovzniknutej nenávisti. Chvalabohu, táto vláda má vážny záujem na pozdvihnutí rómskeho národa. Zlepšením materiálnych podmienok života a hlavne zmenu v srdci. Mnoho financií sa minulo na rómsky problém, ktorý je v skutočnosti viac náš ako ich, ale bez úžitku. Príliš často išlo iba o premenovanie fasády, pod ktorou ostal stále ten istý človek - Róm so svojimi problémami, toxickým stresom, generačnou chudobou, vytlačený na okraj spoločnosti.
Potrebujeme budovať vzájomný rešpekt a úctu. Potrebujeme zmierenie medzi našimi národmi. Chceme vari stále oko za oko, kým svet neostane slepý? Máme sa čo učiť od Rómov, tak ako oni od nás. Slovensko je tak naša, ako ich domovina. Keď sú Rómovia privandrovalci, my sme takí istí. Po stáročiach života vedľa seba si potrebujeme odpustiť a snažiť sa o prijateľné spolužitie. Tak nám Pán Boh pomáhaj.
Ďakujem. (Potlesk.)