Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne. Chcem zareagovať na časť debaty, ktorá nejakým spôsobom podľa mňa úplne idealizuje ten pohľad do minulosti. Nemyslím si, že treba sa pozerať do minulosti len na niečo, čo bolo v ten moment, ktorý sa má opakovať. Treba byť kritický aj pri pohľade do budúcnosti, aj na prítomnosť, aj na minulosť.
A ešte chcem zareagovať aj k tomu, že, Milan, ty dokazuješ každým tým svojím príspevkom, že nie je téma, ktorá sa nedá obrátiť na hodnotovú tému. Tentokrát je hodnotovou témou tretia hodina telesnej výchovy. A teraz k tej idealizácii minulosti, a to nehovorím preto, že teda to obdobie nebolo pekné alebo nemalo svoje pozitíva, ale teda ja som z generácie, ktorá vyrastala v komunizme. Narodil som sa v 80. a potom som zažil aj prevrat a príchod tej novej slobodnej generácie a aj nám hovorili, aj mne teda osobne konkrétne hovorili, že strašne veľa času trávim za počítačom, že budem mať pokrivenú chrbticu, že sa nebudem vedieť pohybovať, že ohluchnem, lebo počúvam wolkmen príliš nahlas. Dneska tu sedím, nie som hluchý, pohybujem sa, ako som sa pohyboval zamladi. To znamená, že nerobme z tej minulosti niečo, nejaký ideál a z tej prítomnosti niečo, čo je zlé. Mne tak isto moja stará mama hovorila, že chodím len po vonku miesto toho, aby som viac času trávil v prírode, dojením kráv a podobne a tak isto si spomínam z tej svojej generácie na tú drezúru, ktorú sme mali na telesnej výchove. Úplne zbytočnú drezúru, kedy nás nútili robiť cvičenia, ktoré nám nevyhovovali, kedy sme behali dvanásťminútovky v telocvični, lebo vonku bolo škaredé počasie, či... (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne.
Pán Urban, vy máte ten návrh zákona naštudovaný a ten pozmeňujúci návrh? Pretože ste tu vystúpili s tým, že podporujete pozmeňujúci návrh pani Horváthovej, lebo doktor má mať posledné slovo. To v našom návrhu je definované, že lekár má posledné slovo a má rozhodnúť o tom, že či to, či ten rodič alebo zákonný zástupca tam bude, alebo nie. Ja z tej debaty mám naozaj pocit, že tu každý triafa od boku, ale toto nie je že len zdravotnícka otázka.
Vy hovoríte, že mali sme kontaktovať aj lekárov. Jednak s lekármi to bolo diskutované veľmi intenzívne, ale po druhé, a to je veľmi dôležitý dôsledok, Marek, aj pre teba, tejto debaty, že my sa tu v rámci toho pozmeňujúceho návrhu a nášho návrhu, bavíme naozaj o právnej veci, ako to právne čo najlepšie napísať, aby aj tí lekári potom z toho mali osoh a aby aj tí rodičia z toho mali osoh a aby to bolo v poriadku.
A, pán Urban, hovoríte, že na onkológii áno, že tie boli postupne budované. Neboli postupne budované, ja som na tých onkológiách bol, keď tam ešte rodičia nemohli ležať a nemohli byť s tými rodinami. Tie nemocnice sú rovnako staré, ako sú staré iks ypsilon ďalších nemocníc. A keby na tých onkológiách nič nebolo, keby to nebolo umožnené, tak tu dneska stojíte a rozprávate o tom, ako to nie je možné. Na onkológiách to funguje, záhada, tak hovoríte, áno, no tak na onkológiách to funguje, lebo tam sa to budovalo postupne, ale nikde inde to nebude fungovať. Keby to fungovalo teraz aj na pediatrii, tak poviete, no tak na pediatrii to funguje, na onkológii to, ale nikde inde to fungovať nebude. No to, jednoducho to nie je pravda.

Ďakujem pekne.
Marek, ja som rád, že chcete podporiť zákon. Ja mám pocit z tejto debaty, že je tu nejaké právnické nedorozumenie, že v zásade len na tom to stojí. Lebo to, čo hovoríme my, je toto: "Prítomnosť osoby podľa prvej vety môže byť ošetrujúcim lekárom v nevyhnutnej miere a na nevyhnutný čas obmedzená, ak by bola nezlučiteľná s povahou poskytovaného zdravotného výkonu." Vy hovoríte, že to je príliš všeobecné a nahrádzate to, "ak prítomnosť takejto osoby nenaruší alebo nenarúša poskytovanie zdravotnej starostlivosti, alebo ak neexistujú iné závažné dôvody." O čo menej, o čo viac je to konkrétne? Po prvé, chýba vám tam, že kým, kto povie, ak prítomnosť takejto osoby nenaruší alebo nenarúša poskytovanie. Kto to povie? Že už v tomto ste veľmi všeobecní. A po druhé, nemáte tam ani, ani to časové hľadisko. To znamená, že vlastne podľa vášho zákona to môže urobiť na neobmedzený čas. A obidve... No a to je ten problém, ktorý vlastne, na ktorý, na ktorý sa naráža už teraz, že vlastne potom sa tí rodičia naozaj môžu báť. A kto bude dbať na to, že čo je to, vlastne nie je sa tam o čo oprieť, že je to na nevyhnutný čas, lebo vlastne vystavujete bianko šek. To znamená, že ani osoba, ktorá to povie, ani čas, na ktorý to môže byť uplatnené, a hlavne, hlavne prikladáte tam úplne neurčitú kategóriu "ak neexistujú iné závažné dôvody", ktorá táto, práveže táto formulácia nemá právne opretie sa v slovenskej legislatíve.

Ďakujem pekne.
Evi, spomínala si tú chrípkovú epidémiu alebo prístrojové obmedzenia, pardon, priestorové obmedzenia, no to je proste presne tá vec, ktorá sa rieši tou vyhláškou, čo sa týka nejakej epidémie, tak takéto veci v tom slovenskom právnom systéme riešia už iné zákony. Rovnako to, keď by bol napríklad násilný ten rodič a tak ďalej, to nemusí byť v tejto právnej úprave. To je tá podstata. Preto, preto to, čo hovoríme my, že to znenie, ktoré dneska v tom zákone je, tak ono neni náhodou tak široké, ale tam sa naozaj nemusia riešiť všetky, všetkých milión ďalších situácií, lebo tie dôležité riešia iné zákonné úpravy a tie úplne konkrétne má riešiť tá vyhláška, koniec koncov, na ktoré, na ktoré sa odvolávaš aj ty, Evi, no.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
Tiež by som chcel zareagovať najmä na to, čo bolo povedané pani poslankyňou Evou Horváthovou, ale aj na ďalšie veci. Nadviažem na kolegu Baránika, ktorý hovoril, že cíti také tri prístupy. Ja tu cítim ako keby také dva prístupy. Prvá skupina hovorí, že to nie je vôbec možné kvôli tomu, ako tie nemocnice dneska vyzerajú. Druhá skupina vlastne, to budú asi aj poslanci teda OĽANO, hovoria o tom, že aj to je možné, ale vedia si predstaviť inú právnu úpravu.
K tej prvej skupine by som už len veľmi v krátkosti, lebo teda tvrdošijne trvá na tom, že to teda nie je možné, sú to poslanci fašistických strán tuná vľavo. Bolo aj teda povedané, že, pánom Urbanom, že onkológie na Slovensku na to boli pripravované, tie nemocnice a tak ďalej. Ja som na tých onkológiách bol aj pred desiatimi rokmi, keď možno nevyzerali tak, ako vyzerajú dneska. Tie onkológie na to neboli pripravené. Naozaj sa tam zvládali, zvládal takýto pobyt dieťaťa s rodičom veľmi improvizovane a opakujem znova, že samozrejme, že keď vytvoríte takúto možnosť v podmienkach, kedy to nie je stopercentne možné, samostatná izba pre rodiča, samostatná posteľ pre rodiča, tak vznikajú aj konfliktné situácie. To nikto nepopiera. Ale tých konfliktných situácií bolo veľmi-veľmi málo a ten benefit, ktorý priniesli tieto, tento spoločný pobyt, je oveľa-oveľa väčší, alebo spýtam sa sály teda, že či počuli poslanci o nejakých veľkých konfliktoch, ktoré nastávali v nemocniciach, onkológiách, alebo nastávajú v nemocniciach medzi rodičmi a zdravotníckym personálom. Ja, ja také niečo nepoznám a nepočul som o tom.
Čiže možno je to len o slabej predstavivosti toho, ako by to malo fungovať, pretože nikto tu teraz nejde vytvoriť... ďakujem veľmi pekne, že odchádzate, Milan Mazurek, môžte si ísť ponadávať s pánom Urbanom spoločne na záchod. Takže nemá to, nemá to fungovať tak... (Reakcia z pléna.) A vy mi nemáte čo skákať do reči. (Reakcie z pléna. Vstup predsedajúceho.)

Blanár, Juraj, podpredseda NR SR
Páni poslanci! (Povedané súbežne s rečníkom.)

Lehotský, Tomáš, poslanec NR SR
Ale nemáte čo skákať do reči, pán Kočiš. Dodržiavajte... (Reakcie z pléna. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Blanár, Juraj, podpredseda NR SR
Páni poslanci, nechajte pána Lehotského, nech vystúpi (reakcie z pléna) a prihláste sa s faktickou poznámkou.

Lehotský, Tomáš, poslanec NR SR
Pán Mazurek ma nazval kreténom, to nie je osobná rovina pre vás? (Reakcie z pléna.) No vás. No vás. (Reakcie z pléna.)

Blanár, Juraj, podpredseda NR SR
Páni poslanci!

Lehotský, Tomáš, poslanec NR SR
No však ste fašisti. (Reakcie z pléna.) Ale však ste fašisti.

Blanár, Juraj, podpredseda NR SR
Pán poslanec Mazurek!

Lehotský, Tomáš, poslanec NR SR
Dobre. Takže chcem tým... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Blanár, Juraj, podpredseda NR SR
Pán poslanec Lehotský, máte slovo, vystupujte, a poprosím všetkých, ak máte výhrady, tak môžete reagovať vo faktickej poznámke na jeho vystúpenie.

Lehotský, Tomáš, poslanec NR SR
Ďakujem veľmi pekne.
Takže nemá to od začiatku fungovať tak, že v nemocniciach budú päťhviezdičkové hotely, kde bude mať každá rodina vlastnú izbu, každý rodič vlastnú posteľ a tak ďalej. Nie, takto sa to, bohužiaľ, nedá. A ten nábeh bude nejakým spôsobom postupný a v tej vyhláške, ktorú, na ktorú sa tak často odvolávame, vlastne ukazujeme aj tú cestu.
Ďalej by som chcel zareagovať na to, čo povedala Eva Horváthová. Evi, ty si vravela, že si nebola prítomná na tom prvom čítaní k tomu zákonu, a hovorila si, že ja som spomínal súkromné nemocnice, že tam to funguje nejakým spôsobom lepšie. Nie je to pravda. Ja som spomínal súkromné nemocnice Penty kvôli tomu, že mal som osobnú skúsenosť, a teda že niektoré tie nemocnice to zvládajú lepšie, iné horšie, pretože každá z nich je inak pripravená na to, aby takúto službu poskytovala. Takže v tejto súvislosti som to hovoril.
A potom si vlastne citovala ten prevádzkový poriadok, to nazvem (?), tej jednej súkromnej nemocnice, kde sa vlastne hovorilo o tom, že neberte toho rodiča s dieťaťom alebo nejaká taká podobná formulácia. No a presne táto citácia vlastne podporuje to, že tento zákon je potrebný, pretože toto je presne to, ako dneska tie vnútorné nemocnice niektoré fungujú, že si urobia ten prevádzkový poriadok tak, že napriek tomu, že nejaké právo je v tých medzinárodných dohovoroch, tak ho ignorujú a vytvoria si podmienky, kedy ony môžu rozhodovať o tom, či to dieťa zoberú do nemocnice, alebo nezoberú do nemocnice. Existencia tohto zákona vlastne vytvára právne, právnu možnosť rodiča oprieť sa o niečo. To je veľký rozdiel, a preto ja som vlastne rád, že si to citovala, lebo to potvrdzuje to, že potreba tohto zákona je veľká.
Hovorilo sa o tom, že výsledkom tohto celého bude, že nemocnice budú musieť znižovať počty lôžok. Tak len tak zaglosujem, že vlastne tie počty lôžok v tých nemocniciach sú vysoké dneska. To znamená, že aj keby došlo zrazu k zníženiu, nie sme proti, ale hlavne nemyslím si, že toto nastane, pretože to prispôsobenie sa, ani na tých onkológiách na Slovensku akože nedochádzalo k znižovaniu lôžok. To prispôsobenie sa tým, tejto požiadavke alebo tomuto právu bude prichádzať postupne a bude prichádzať v súlade s nejakým priestorovým a technickým vybavením každej tej nemocnice individuálne. Preto je dôležitá tá vyhláška, ktorá pomenuje, ako na to ísť.
A opäť zacitujem tú českú úpravu, ak to umožňuje dispozičné a priestorové usporiadanie daného oddelenia alebo operačnej sály.
Chcem sa dotknúť aj, aj toho, čo tiež hovoril pán Urban, ale myslím, že to tu zaznelo aj niekde inde, teda že lekár by mal mať posledné slovo. To je presne to, čo sa v tom našom návrhu zákona hovorí, teda že lekár rozhoduje o tom, že či pri tom zdravotníckom úkone ten rodič môže byť, alebo nemôže byť, čiže to tam presne je napísané.
Hovorila si o osobných skúsenostiach, teda že čo v prípade nádchy, čo v prípade nejakých komplikácií. Opäť sa pozriem do toho, do tej vyhlášky a robím to len kvôli tomu, aby sme si vedeli predstaviť, že takáto vyhláška dokáže upraviť fungovanie a doplnenie vlastne tohto zákona. A v tej vyhláške sa píše: "Typickým príkladom, kedy poskytovateľ zdravotných služieb môže právo na nepretržitú prítomnosť zo zákona obmedziť, je, ak zákonný zástupca či osoba blízka prejavuje známky infekčného onemocnenia, intoxikácie alebo sa prejavuje agresívne alebo dokonca násilne." Čiže toto sú presne veci, ktoré sa nedávajú do zákonov, ale dávajú sa do týchto nižších právnych úprav, v tomto prípade vlastne do vyhlášky, tak ako je to v Českej republike.
To isté sa týka vlastne toho príkladu, ktorý si spomínala s tou kanylou. Opäť je to prípad, kedy lekár si rozhodne, či chce to dieťa, toho rodiča mať pri tom dieťati pri výkone toho zdravotníckeho úkonu, alebo nie.
A v tejto súvislosti sa vlastne chcem spýtať, Evi a Marek, že aký je právny rozdiel vlastne toho, čo ste vy navrhli v tom pozmeňováku, a toho, čo, toho, čo píšeme, toho, čo sa píše vlastne v navrhovanom zákone, lebo my hovoríme, že "prítomnosť osoby podľa prvej vety môže byť ošetrujúcim lekárom v nevyhnutnej miere a na nevyhnutný čas obmedzená, ak by bola nezlučiteľná s povahou poskytnutého zdravotného výkonu". Pre vás toto znenie bolo príliš neurčité a príliš všeobecné, aj keď slovenská legislatíva pozná tieto výrazy a vie, čo s nimi. To, že ich lekár nepozná, to v tejto chvíli odložím, lebo ani, predpokladám, že nepozná všetky výrazy, ktoré sa nachádzajú vo všetkých zdravotníckych zákonoch. Ale čo je podstatné, a to sa pýtam, že v čom je ten rozdiel, lebo vy vlastne hovoríte v tom zákone, že "ak prítomnosť takejto osoby nenaruší alebo nenarúša poskytovanie zdravotnej starostlivosti alebo ak neexistujú iné závažné dôvody". Že toto už nie je všeobecný, všeobecné, všeobecný výraz, všeobecná definícia? Podľa mňa rovnako je. A ten rozdiel, aj na to, na čo upozorňovala Vlaďa Marcinková, je v tom, že ona si prešla tú definíciu s ústavnými právnikmi, pretože sa to týka ústavných práv, a oni zadefinovali to znenie tak, ako je napísané v tom zákone. Ono sa môže, môže zdať, že je príliš široké, ale ono pamätá na všetky tie ďalšie, ďalšie možnosti, ktoré môžu nastať. Preto je také široké, ale zároveň ono vie byť veľmi určité, pretože na každú tú, na každú tú situáciu, ktorá môže nastať, sa môže aplikovať. A znova hovorím, že to vaše, tá vaša definícia nie je nijak inak konkrétnejšia, ba dokonca je všeobecnejšia, lebo iné závažné dôvody, to už vôbec nikto nevie, čo, čo znamenajú, hej, že to je dôvod, prečo ten pozmeňujúci návrh je problematický z tohto pohľadu.
Ďalej si hovorila o tom, že všetci lekári hovoria, alebo zaznelo to tuná od pani Kaveckej, myslím si, že všetci lekári hovoria, že to nie je možné, že to nie je dobré a tak ďalej. Ty si vlastne citovala to stanovisko hlavného pediatra. Opäť, ten zákon nebol určite konzultovaný len s právnikmi. Vlaďa sedela s množstvom lekárov, s množstvom odborníkov, nakoniec Marek Krajčí, bývalý minister zdravotníctva, je s tým, je s tým znením v poriadku, ministerstvo zdravotníctva je s tým znením v poriadku. To znamená, že to nie je tak, že teraz všetka zdravotnícka obec je proti. To nie je pravda a plus navyše hovorím, že aj ministerstvo zdravotníctva a bývalý minister ešte aj z vášho hnutia je okej s tým zákonom.
Nateraz všetko. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Zareagujem teda znova na pána Kočiša.
Pokiaľ si viete predstaviť, že takáto možnosť funguje na onkologickom oddelení, ubezpečujem vás, že je veľmi málo horších a komplikovanejších prípadov ako onkologické alebo ťažšie ako onkologická liečba, kedy tie deti sú vystavené veľkej možnosti nákazy, keď majú veľmi ohrozenú svoju imunitu. To znamená, že ten proces na onkológii je veľmi prísny a ak je to možné zabezpečiť na onkológii za súčasného stavu nemocníc a súčasného financovania, tak hovorím vám znova, že je veľmi málo oddelení, ktoré sú z tohto pohľadu komplikovanejšie. Čiže, veď môžete sa porozprávať aj s pánom Urbanom, vaším kolegom a lekárom.
A k tej výhrade toho súkromia. No viete, že ak sa k tomu postavíme tak, že vieme si to všetko predstaviť, ak bude mať matka a dieťa samostatnú izbu, tak naozaj to budeme v roku 2046, nejaké naše deti, debatovať presne o tom istom. Pretože mať nemocnicu, kde budú jednolôžkové, dvojlôžkové izby pre matku a dieťa, pri tom, ako vidíme, ako tento štát dokáže stavať nové nemocnice, je čistá chiméra. To znamená, že opakujem znova, môžme sa na to pozrieť tak, že to nie je možné, lebo nemáme stavebnú technológiu na to alebo nemocnice vybavené, alebo potom sa môžme pozrieť na to, ako je to možné, ako je to možné napríklad v tej Českej republike. A to súkromie v nejakej obmedzenej miere sa dá zabezpečiť aj tak, že teda ako sa to robí v praxi, že je nejaký paraván, ktorý oddelí ten priestor. Nakoniec, keď je dieťa na nejakej trojlôžkovej izbe s ďalšími deťmi, tak podľa toho vášho výkladu už ani dneska nemá chránené súkromie.
Ďakujem.

Pán predsedajúci, ďakujem veľmi pekne. Zazneli tu informácie, ktoré hovorili teda proti tomuto zákonu. Ja by som rád aspoň na niečo z toho zareagoval.
Pán Kočiš hovoril o tom, že si nevie predstaviť stráviť dni, noci s dieťaťom povedzme na stoličke. Máte aj osobnú skúsenosť teda. Po prvé, ten zákon nehovorí, že to ten rodič musí urobiť. Samozrejme, ak nebude chcieť, tak to neurobí. Ten zákon mu to umožňuje ako rodičovi. Moja osobná skúsenosť z dlhodobej práce v charitatívnej organizácii Dobrý anjel je tá, že rodičia, ktorí majú dieťatko či už vážne choré, alebo možno aj menej vážne choré, urobia všetko pre to, aby s tým dieťaťom ten čas stráviť s dieťaťom v nemocnici mohli, pretože si veľmi dobre uvedomujú, aké benefity to pre to dieťa znamená. Kľudne sa choďte pozrieť na onkológie po Slovensku, či už v Bratislave, Košiciach, v Banskej Bystrici, a uvidíte mamy, ktoré ležia niekedy na zemi, ale aj sedia na stoličkách. Takže to je reálna skúsenosť tých rodičov, ktorí, opakujem, môžu, nemusia túto možnosť využiť a veľmi radi ju využívajú, keď cítia, že to dieťa takúto podporu potrebuje.
Ďalej ste hovorili o tom, že nemocnice sú personálne poddimenzované, a tým pádom nebude možné niečo takéto vykonať. Aj kolegyňa Vladimíra hovorila o tom, že a aj keď sa informujete alebo viete, ako moderné zdravotníctvo má fungovať, ten rodič sa stáva v západnej Európe, v Amerike, to znamená v krajinách, ktorými by sme sa mali inšpirovať v tom zdravotníckom systéme, stáva sa integrálnou súčasťou zdravotnej starostlivosti a západná medicína veľmi rada využíva rodičov na to, aby pomáhali zdravotnej starostlivosti, či už je to v takých činnostiach, ako je kŕmenie, no a potom aj nejaké polohovanie a tak ďalej. Samozrejme, že je to vždycky prípad od prípadu, ako to, aký ten pacient chorý je alebo nie je. Čiže, samozrejme, viem si predstaviť situácie, kedy môže nastať nejaká, nejaké nedorozumenie medzi, medzi rodičmi a personálom danej nemocnice, ale v drvivej väčšine prípadov z mojej skúsenosti a to teda nielen z Dobrého anjela, ale aj z pôsobenia v nemocniciach Sveta zdravia, penťáckych nemocniciach, kedy sme obhospodarovali 17 nemocníc, tak moja skúsenosť je, že, samozrejme, takéto prípady nastanú, ale v oveľa väčšej miere tie prínosy presahujú tie negatíva.
Ďalej chcem ešte teda povedať, reagovať aj na pána Valockého, ktorý tu už teda nie je, že teda slovenské zdravotníctvo na to nie je pripravené, že si to nevie predstaviť na operačných sálach a tak ďalej. Otázka znie, že dokedy budeme čakať, lebo tak ako vidíme v súčasnosti vývoj slovenského zdravotníctva, tak ide veľmi pomaly, ak vôbec dopredu. To znamená, že ak chceme naplniť toto právo, ku ktorému sme sa zaviazali už v medzinárodných zmluvách, tak potom sa asi načakáme ďalších 20 – 30, možno tu o 40 rokov niekto iný bude presadzovať tento zákon a opäť vystúpi niekto, kto bude hovoriť teda, že slovenské zdravotníctvo na to nie je pripravené.
Ale aby som odpovedal konkrétne na tie výhrady, ktoré zazneli od pána Valockého, ktorý hovoril o tom teda, že nie je možné to poskytnúť a nie je možné mať dieťa na... rodiča na operačnej sále, tak to je presne to, čo hovorila kolegyňa Marcinková o tom, že do zákona sa nedávajú úplné konkrétnosti o tom, ako to má fungovať. Na to sú napríklad vyhlášky, vykonávacie predpisy a tá referencia na Českú republiku vychádza aj v tomto. To znamená, že ten zákon je rovnako stručný, ako je stručná úprava, ktorú navrhujeme, a zároveň odkazuje na to, že vznikne nejaká vyhláška, ktorá bude upravovať fungovanie aj napríklad na, aj napríklad na jednotkách intenzívnej starostlivosti alebo na operačných sálach. No a tá vyhláška, ktorú, ktorú máte aj vy k dispozícii, hovorí napríklad toto, ja sa ospravedlňujem, bude to v českom jazyku: "Právo na nepretržitou přítomnost rodičů u detí tedy není právem absolutním, bezbřehým a lze je omezit, pokud se dostane do střetu s iným základním právem", v tomto prípade s právom na, s právom na zdravotnú starostlivosť. A skúmajú sa tam rôzne požiadavky. Jedna je požiadavka vhodnosti, požiadavka potrebnosti a požiadavka primeranosti v užšom slova zmysle. To znamená, že práve to, čo sa nedá dať do znenia toho zákona, pretože taká je legislatívna prax, tak sa upravuje v takejto vyhláške. To znamená, že to nebude bezbrehá, bezbrehé právo týchto rodičov. Bude sa posudzovať.
A potom tá vyhláška ďalej hovorí, a teraz sa dostanem k tomu pánovi Valockému, že teda ako sú upravené, aká je upravená prítomnosť týchto rodičov na operačnom sále. Napríklad "na operačním sále (uspaní před zákrokem a probuzení po zákroku)" a v tej vyhláške sa píše: "nepretržitou přítomnost zákonního zástupcu lze s ohladem ke stavebně technickému a provozní stránce či epidemiologicko-hygienickému režimu omezit na operačním sále, zejména v průběhu zákroku jako takového. Potřebná predoperační příprava včetne premedikace je prováděná na oddělení či v předsálí operačních sálů nebo operačního traktu za přítomnosti doprovodu dětského pacienta. Zákonní zástupce doprovází dítě spoločně se zdravotním personálem, na samotní operační sál spravidla nevstupuje."
To znamená, že toto sú presne tie ďalšie pokyny, ktoré ale nemôžte dať do zákona, lebo taká je legislatívna prax. Sme tvorcovia legislatívy, tak by sme to mali vedieť, ktoré sú, ktoré sú následne riešené v takýchto vyhláškach, ktoré jasne upravujú, ako, aký má byť ten režim tej prítomnosti toho leká... toho, toho rodiča na jednotlivých oddeleniach, a takto je to spracované v tej vyhláške pre ambulantnú sféru, pre štandardné lôžka, pre operačné sály, pre jednotky intenzívnej starostlivosti a tak ďalej. A toto je presne to, v čom sa, na čo sa my v tom zákone vlastne aj odvolávame, že ministerstvo takúto vyhlášku vytvorí a jednotlivé nemocnice sa budú prispôsobovať tomu, ako majú fungovať. Sú nemocnice, ktoré môžu sa prispôsobiť tej vyhláške lepšie, sú nemocnice, ktoré sa môžu prispôsobiť tej vyhláške horšie, samozrejme, lebo máme rôzne nemocnice na Slovensku, ale práve táto vyhláška to umožní tak, aby boli komfortní aj rodičia, ale, samozrejme, aj nemocnica a lekári.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Vážený pán predsedajúci, vážené poslankyne, vážení poslanci, podľa § 80 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku predkladám informáciu o výsledkoch rokovania výborov k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíry Marcinkovej, Mariána Viskupiča a Vladimíra Ledeckého na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tlač 1362).
Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 1976 z 2. februára 2023 rozhodla, že návrh zákona prerokujú výbory: ústavnoprávny výbor a výbor pre zdravotníctvo.
Ústavnoprávny výbor súhlasil s predloženým návrhom zákona a odporučil Národnej rade Slovenskej republiky návrh zákona schváliť s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi, ktoré sú obsiahnuté v druhej časti informácie.
Výbor pre zdravotníctvo o návrhu zákona nerokoval, nakoľko podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov nebol uznášaniaschopný. Gestorský výbor nedostal žiadne stanoviská poslancov, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol návrh zákona pridelený.
Návrh spoločnej správy výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíry Marcinkovej, Mariána Viskupiča a Vladimíra Ledeckého na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tlač 1362a), prerokoval výbor dňa 14. marca 2023. Stanovisko gestorského výboru ani návrh spoločnej správy neboli schválené, keďže návrh gestorského výboru odporučiť Národnej rade Slovenskej republiky predmetný návrh zákona schváliť nezískal súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných členov výboru podľa § 52 ods. 4 zákona NR SR č. 350/1996 o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
Predseda výboru ma poveril, aby som na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky informoval o výsledku prerokovania predloženého návrhu vo výboroch. Podľa § 80 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku budem navrhovať, aby sa o bodoch 1 až 4 informácie hlasovalo spoločne.
Pán predsedajúci, skončil som, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne.
Rozmohlo sa nám tu klamstvo nielen v Národnej rade, ale po celom Slovensku. Pán Kuffa, ten príklad, ktorý ste povedali, nie je pravdivý. Ja neviem, odkiaľ čerpáte informácie o tom, že by Ukrajina potláčala práva Ukrajincov alebo Rusov, Ukrajincov s ruskou národnosťou, ktorí žili niekde zrejme na východe, ste mysleli. Ja tou informáciou nedisponujem. Viem, že sa táto informácia vyskytuje v obehu. Ale nie je nikým potvrdená, nikým teda relevantným, samozrejme.
V rámci pozorovateľskej misie od roku 2014 bolo v Donbase v Luhanskej republike množstvo pozorovateľov, myslím si, že nejakých 800 - 900. Neboli preukázané, nebolo preukázané žiadne utláčanie Rusov, Ukrajincov ruskej národnosti, o ktorých ste vy spomínali. Čiže ten príklad, o ktorom hovoril pán Mičovský, bol úplne správny. Tam jednoducho vtrhol sused, ktorý sa rozhodol, že polovička tej chodby by mala patriť popravde jemu, lebo tam býval predtým, bývala predtým babička, ktorá tam už nebýva. To bolo úplne správny príklad, pán Kuffa.
No a toto klamstvo sa vinie celou to debatou dneska, tou celkovou diskusiou. Ja som sa snažil to nejakým spôsobom sám pre seba zhrnúť to, o čom sme sa tu rozprávali. Možno nebudem úplne kompletný, ale sám pre seba som si to zhrnul v niekoľkých bodoch.
Po prvé sa tu hovorilo o tom teda, že či, že áno, ruská vojna je zlá, ktorú vedie na Ukrajine, ale čo USA, čo Azerbajdžan, čo neviem kto ešte všetko. Na to odpovedal Peter Osuský veľmi dobre podľa mňa, že nikomu v tejto Národnej rade nie je upreté, aby nejaké uznesenie tohto druhu napísal a predniesol ho tu. Kľudne nech tak urobia poslanci, ktorí toto pociťujú za problém, o ktorom sa treba rozprávať. Nemám s tým najmenší problém. Ale aby v debate, v ktorej ide rusko-ukrajinský konflikt a uznesenie k tejto agresii zaznievalo 99 % materiálu alebo faktov alebo kvázi faktov, o tom, čo spravili Spojené štáty vtedy a vtedy, čo spravila nejaká iná krajina vtedy a vtedy, a čo sme vtedy, ako sme sa vtedy ozvali, tak to považujem úplne za nekorektné.
Ďalej sa tu spomínalo, že teda nejde o vojnu medzi Ruskom a Ukrajinou, ale teda, že ide o vojnu medzi Ruskom a Spojenými štátmi. Je to, samozrejme, obľúbená téma konšpirátorov a klamárov, že je tu nejaký vyšší poriadok vo svete, ktorý sa neriadi medzinárodným právom, riadi sa pár ľudí, ktorí niekde zasadajú. V tomto prípade sú to nejakí Američania a nejakí Rusi, ktorí si parcelujú tento svet. Presne od takéhoto poriadku sme sa snažili po druhej svetovej vojne utiecť. Presne kvôli tomu vznikla aj OSN, presne kvôli tomu vzniklo vojnové medzinárodné právo, aby a medzinárodné právo vôbec, aby to nemohlo byť tak, že keď si väčší a silnejší povie, tak napadne toho slabšieho a potom sa k stolu prizve jedna mocnosť, druhá mocnosť, tretia, štvrtá, piata mocnosť a rozhodnú sa o tom, ako svet bude vyzerať. Tak tomu sme sa snažili po druhej svetovej vojne vyhnúť a tento systém nejakým spôsobom funguje. Rusko tento systém vyprovokovaním agresie a vojny na Ukrajine ničí a kto hovorí a kto fandí Rusku v tom, aby mu to bolo odpustené, tak vlastne chce sa vrátiť k systému, kde silnejší bude mať navrch pred slabším. A ako tu zaznelo už niekoľkokrát pred tým, Slovensko je veľmi malá krajina a to by sme si najmä my mali veľmi dobre uvedomiť.
Ďalej tu zaznievalo to, že, že a čo Ukrajina, čo v období medzi 2014 a 2022, koľko tisíc mŕtvych tu bolo. Opäť, treba sa vrátiť k faktom. Na Ukrajine nebola žiadna občianska vojna. Na Ukrajine nebolo žiadne dokázateľné potláčanie, systematické potláčanie ľudských práv ruskej menšiny na východe Ukrajine, Ukrajiny, o takom niečom nie sú dôkazy. Samotným faktom alebo potvrdením tohto celého je, že Rusko používalo aj túto teóriu, prečo Ukrajinu napadlo. Potom skočilo na to, že nenapadlo ich kvôli tomu, ale napadlo ich, napadlo Ukrajinu kvôli tomu, že ukrajinský režim je nacistický, fašistický, treba ho odstrániť. Potom sa rozhodlo, že ani to nebol ten dôvod a že dôvodom bolo to, že západ chcel rozširovať NATO aj o Ukrajinu a tak ďalej. Tých dôvodov sa strieda množstvo, ani jeden z nich nie je pravdivý. Ten pravdivý dôvod je, že Rusko sa neuspokojilo s tým, že prišlo o svoje územia po rozpade Sovietskeho zväzu. A tá postupnosť je taká, že ruskí zelení mužíkovia prišli na Donbas, prišli na Luhansko, prišli na Krym a vyprovokovali násilné prebratie týchto oblastí. Vyprovokovali potom už konflikt, pri ktorom áno, zomierali aj ľudia, bohužiaľ, ale je to chyba Ruska a Putin to priznal tým, že týchto mužíkov vyznamenal následne.
Ďalšia, ďalšia, ďalší z tých argumentov bol, že s Ruskom sa nehodno zahrávať, lebo Rusko je nukleárna mocnosť. Áno, situácia je vážna, to nikto nepopiera. Rusko je nukleárna veľmoc, tak ako ďalších šesť alebo sedem štátov tohto sveta. Čo je ale teda alternatíva k tomu? To znamená že Rusko si môže vo svete robiť úplne čo chce. Môže si zaklopať Ukrajine, môže obsadiť Ukrajinu. Môže zaklopať na Slovensko, môže si zobrať Slovensko. Kde sa to zastaví? A kedy sa to zastaví, ak budeme ustupovať. Tak ako som povedal v jednej zo svojich faktických poznámok, nie je pravda, že vojna sa nedá vyhrať aj proti nukleárnej mocnosti. Príkladom je napríklad Spojené štáty americké, ktoré niekoľko vojen prehrali. Aj napriek tomu, že boli nukleárna veľmoc, museli odísť z Kórei, museli odísť z Vietnamu, museli nakoniec odísť aj z Afganistanu a tak ďalej.
A paralela alebo teda precedens je aj na strane Ruska, spomínal som, že Rusko prehralo vojnu v Afganistane v osemdesiatych rokoch, kde tiež násilným spôsobom vtrhlo a nakoniec s veľkými stratami, neporovnateľnými, bohužiaľ, k tomu, čo sa deje dneska, muselo z tejto krajiny odísť a malo nukleárne zbrane, mohlo ich použiť, nestalo sa tak. To znamená, že povedať, povedať áno Rusku, skloniť sa pred Ruskom, len kvôli tomu, že má nukleárne zbrane a môže sa vyhrážať, považujem za veľkú chybu, ktorá sa môže vypomstiť neskôr oveľa, oveľa väčším vojenským konfliktom.
Zaznieval, zaznieval mier, ako posledný z mojich bodov, už to tu viackrát bolo spomínané, mier, dobre, ale aký mier? Mier za cenu toho, že povieme, že svetový poriadok, ktorý tu bol nastolený po druhej svetovej vojne, kedy silnejší si nemôže dovoliť na slabšieho, ale musí rešpektovať medzinárodné zákony, bude narušený. Takýto mier chceme? Chceme mier, v ktorom budeme mať za suseda Rusko, s jeho imperialistickými chúťkami? Chceme taký mier, kedy, kedy budeme už len čakať na to, kedy nám tiež zaklope na dvere a prepadne náš štát a zoberie si naše územie a bude vraždiť našich ľudí? Takýto mier chceme?
Veľmi veľa sa tu rozprávalo o tom, že sa ten konflikt predlžuje dodávkami zbraní. Ja sa naozaj čudujem poslancom v tejto Národnej rade, ktoré, ktorí študovali na slovenských vysokých školách, stredných školách a základných školách a študovali o tom, ako prebiehalo Slovenské národné povstanie, ako prebiehala druhá svetová vojna. Predsa Slovensku počas SNP tiež pomáhali s dodávkami zbraní, aby sme sa mohli brániť, aby sme mohli vzdorovať nepriateľovi. Toto je považované za zlé alebo toto títo poslanci považujú za zlé.
Blížim sa k záveru svojho času, čiže zopakujem už len to, že, že toto uznesenie považujem za veľmi dôležité, napriek tomu, že niektorí poslanci si myslia, že sa kvôli tomu, že kvôli tomu nezlacnejú rožky, tak říkajíc, ale je to veľmi dôležité uznesenie, pretože ukážeme, kde Slovensko naozaj v tomto konflikte stojí.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne.
Ja navrhujem, aby ľudia, ktorých to tu nezaujíma, aby tu vôbec nesedeli, obliekli si plášť Supermana a išli zachraňovať slovenský priemysel. Pán Urban, vy v tom vašom vystúpení ste tak rozprávali, ako keby to bola taká nejaká stolová hra, že veď sa pozrite na mapu na Krym, kde leží, tí Rusi tam mali v Sevastopole svoju základňu, prenajímali si ju, potom ho zabrali, potom im Ukrajinci prestali posielať vodu. Že akože ja nerozumiem tej logike, že čo ste tým chceli povedať? Že teda Rusi na ten Krym majú nárok, lebo na mape vyčnieva do Čierneho mora, to znamená, že niekto si môže začať robiť nárok na časť Slovenska, lebo niekam vyčnieva. Nerozumiem úplne tomu presne, ale zase ste to sa snažili relativizovať, že tak Rusi niečo urobili, Ukrajinci niečo urobili. No nie. Tá postupnosť bola taká, že Rusi zabrali Krym a potom Ukrajinci im prestali púšťať vodu. Tak to bolo a ten časový, tá časová súvislosť je veľmi dôležitá. Lebo vy ste hovorili o tom, že ten konflikt začal tak, že, že bola nejaká, nejaká vojna na Ukrajine, že občania boli nespokojní, ale tak to nebolo. Na Ukrajine nebola žiadna občianska vojna. Žiadny nespokojný juhovýchod sa nechcel odtrhnúť od Ukrajiny. To nie je pravda. Tam Putin poslal svojich vojakov, ktorí robili nepokoje a ozbrojenie, zabrali časť Donbasu a časť Luhanska a Putin to aj priznal. Čiže zasa je tam nejaký problém s tým, čo je pravda, čo nie je pravda a stále sa tu objavuje to magické eskalovanie vojny a že Amerika eskaluje tú vojnu. Ako Amerika eskaluje tú vojnu? Rusko napadlo Ukrajinu. Rusko momentálne sa snaží dobyť Bachmut... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)