Milan, prosím ťa, Milan. Pán predsedajúci, ďakujem veľmi pekne za slovo. Ja ten úvod netradične venujem Milanovi Potockému, kým tu ešte sedí, neviem, či náhodou neodíde. Nie som od neho zvyknutý na to, že reaguje zjednodušovaním. A v zásade vždycky reaguje seriózne, tak o to viac ma mrzí, že tentokrát to tak nebolo. Mám k tomu, čo si povedal, tri poznámky. Spomínal si, Milan, že SaS argumentuje ekonomicky a to aj v tejto oblasti. Ja tu sedím...
Milan, prosím ťa, Milan. Pán predsedajúci, ďakujem veľmi pekne za slovo. Ja ten úvod netradične venujem Milanovi Potockému, kým tu ešte sedí, neviem, či náhodou neodíde. Nie som od neho zvyknutý na to, že reaguje zjednodušovaním. A v zásade vždycky reaguje seriózne, tak o to viac ma mrzí, že tentokrát to tak nebolo. Mám k tomu, čo si povedal, tri poznámky. Spomínal si, Milan, že SaS argumentuje ekonomicky a to aj v tejto oblasti. Ja tu sedím v rámci tejto debatu od začiatku a padali tu aj čísla, ale žiadny z tých argumentov nebol ekonomický. Vždycky sa moji predrečníci, aj poslanci, kolegovia, ktorí sa zapájali do faktických poznámok skôr obracali na realizovateľnosť daného, daných opatrení, resp. na ľudskú stránku daných opatrení. To je prvá vec.
Druhá vec je, že tú ekonomickú oblasť si do toho práve vtiahol ty, keď si upozornil na to, že ako chcem riešiť demografickú krivku. No neexistuje žiaden odborný argument, ktorý hovorí o tom, že demografickú krivku sa nejakému štátu niekde podarilo vyriešiť zákazom alebo obmedzovaním interrupcií. Také niečo nie je. Čo však je, sú štúdie, ktoré jasne hovoria a tie fakty sú známe už roky, čo pomáha zlepšovať demografickú krivku. A to sú práve prorodinné opatrenia, ktoré súvisia napríklad s tým, že sa balansuje ten vzťah a tá rovnováha medzi pracovným životom a osobným životom a tak ďalej. Čiže toto sú práve tie opatrenia, ktoré, na ktoré by sme sa mali zamerať, ak to chceme zmeniť.
A tretia vec, ktorú mi nedá, tak ostro si tu vypichol migrantov, a to mi príde už, už taká tá, taká tá agenda, ktorá sa k tebe vôbec nehodí, ani k tomu, ako vystupuješ. Lebo šlo to smerom, kde si nás vyzval teda, že ako chceme riešiť demografickú. Tak priznajte, že tu chcete naháňať migrantov. Bol by som rád, keby táto debata zostala v prísne takej slušnej rovine a nevytvárali sme bubákov tam, kde nie sú. Ani aby sme nepomenovávali ľudí, ktorí prichádzajú do tejto krajiny s cieľom nájsť si tu lepší život nejakým hanebným oslovením. Takže toľko k tebe Milan. Prepáč, že som sa ti takto venoval, ale nedalo mi to.
A teraz skúsme k tomu zákonu, ktorý tu pani Záborská s ďalšími predkladateľmi predkladá.
Už tu odzneli viaceré veci. Ja možno začnem tým, čo mne tak podprahovo vadí v rámci toho zákona a potom sa budem sústrediť aj na jednotlivé body.
Na aktuálnej schôdzi je tento zákon ďalším zo série pokusov o akúsi kresťanizáciu fungovania nášho štátu. Čiže to je to, čo mi možno v tom podprahovom ponímaní vadí. Toho štátu, ktorý, teda o sebe hovoríme, že sme sekulárnym štátom. To znamená, že v našej krajine je oddelená svetská moc od tej cirkevnej. Keď sme sa teda väčšinou dohodli, že spravovanie vecí verejných teda ako naša spoločnosť fungovať bude, chcem riešiť bez zásahu cirkví, bez zásahu náboženstva. Pravidlo oddelenia svetskej a cirkevnej moci je natoľko dôležité, že je zakotvené aj v našej ústave, ktorá hovorí, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na ňu, neviaže sa na nijakú ideológiu a nijaké náboženstvo. Toto máme napísané v ústave. Napriek tomu sa aj na tejto schôdzi opakovane stretávame so zákonmi, ktoré nie sú odborné, ale práve ideologické. Snažia sa vnášať taký ten kresťanský pohľad do fungovania našej spoločnosti. Tieto zákony prinášajú zástupcovia akejsi verzie kresťanského konzervativizmu. Ale teda o aký konzervatizmus ide? My sme zvyknutí, bohužiaľ, v Európe a vo vyspelejších európskych krajinách funguje zvyčajne všetko lepšie a rovnako tak je to, bohužiaľ, s týmto druhom konzervativizmu, ktorý nie je európsky, ale taký povedzme slovenský opäť.
No na schôdzi máme niekoľko zákonov, ktoré vyzliekajú tento typ konzervatizmu donaha. Odhaľujú, že medzi jeho hlavné črty parí spiatočníctvo, netolerantnosť a ponúkanie jednoduchých riešení na zložité problémy. Napríklad citlivú veľmi zložitú problematiku transrodových ľudí riešia, rieši tento druh konzervatizmu jednoduchým administratívnym zákazom zmeny rodného čísla. Namiesto toho, aby sme sa snažili deti pripravovať zdravo a bezpečne sexuálne žiť. Konzervatívci v tomto parlamente sa chcú na slovenských školách tváriť, že sex neexistuje a v zásade zakazovať sexuálnu výchovu. A problematiku interrupcií chcú riešiť zmenou jej názvu, rozdávaním letákov od náboženských spoločností či zasahovaním do súkromia žien.
Ak nás malo niečo 20. storočie naučiť, je to aké obrovské riziko predstavujú pokusy nachádzať jednoduché riešenia na zložité problémy. Svet ale aj život každého z nás je komplikovaný. A to, že v súčasnosti nedokážeme niečo pochopiť z rôznych dôvodov, neznamená, že máme siahnuť po prvom riešení, ktoré nás napadne, pretože je v súlade s naším doterajším pohľadom na svet. Práve naopak. Mali by sme chcieť každý deň provokovať naše názory tvárou v tvár novým životným situáciám, ktoré rozmanitosť prináša. Pretože len tak môžme v tejto rozmanitosti prežiť život tolerantný voči všetkým ľuďom.
A zákon, ktorý predkladatelia nazvali zákonom o pomoci tehotným ženám rozhodne nie je zákonom pochopenia a tolerancie. Ide opäť o zákon, ktorý presadzuje ideologickú agendu, nie fakty a odbornosť. Už tu bolo spomenuté, že prichádzajú z veľkým počtom opatrení, ktoré sa dajú rozdeliť do takých viacerých skupín. Ja sa nechcem opakovať, to znamená, už nebudem hovoriť o tých opatreniach, ktoré v zásade tu aj boli pochválené, či už ide o ten inštitút tzv. utajovaného pôrodu alebo možno aj ten jednorazový príspevok tehotnej žene, ktorá čaká plod, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou to dieťa bude ťažko zdravotne postihnuté. Ani sa nebudem teda venovať už tomu núdzovému bývaniu, ktoré tu bolo spomenuté. Možno spomenie ešte jedno z takých tých opatrení, ktoré sa tvári teda, že pomáha. V skutočnosti je to len zásterka pre, pre nejaký fundamentálnejší dôvod, prečo predkladatelia predkladajú ten zákon. A to je ten, a to je tá druhá správa, druhá lekárska správa, na ktorú má mať nárok žena, ktorá má podstúpiť umelé prerušenie tehotenstva na základe zdravotných dôvodov. To znamená, že jej alebo dieťaťu hrozí poškodeniu zdravia alebo dokonca smrť. Tu vlastne predkladatelia hovoria teda, že prinášajú takýto benefit pre, pre takéto tehotné ženy. Treba však povedať, že tzv. second doctor opinion už dneska v legislatívne slovenskej, samozrejme, zakotvený je. Každý z nás, predpokladám, že má nejakú skúsenosť s využitím tohoto práva, keď si chcel nejakú diagnózu potvrdiť či už z dôvodu, že nefungovala liečba, alebo to bolo, to bolo nejaká vážnejšia diagnóza. Každý z nás predpokladám, že už v živote sa s niečím takýmto stretol. A teda toto právo každý z nás, ktorí tu sedíme, má či je to už druhá správa, tretia správa alebo ôsma správa. A to bez ohľadu na to, či tento zákon bude alebo nebude schválený.
To boli nejaké opatrenia, ktoré teda buď sa môžu nazvať, že, že aj reálne pomáhajú alebo teda, že nepomáhajú, neškodia. Ale sú v zásade zbytočné v rámci legislatívneho fungovania. A potom je drvivá väčšina tých opatrení, ktoré nepomáhajú, ale vyložene škodia. A teda príklad už spomínal aj môj kolega predrečník pán Dostál. A išlo o to vzťahovanie sa tej 48-hodinovej čakacej doby aj na, aj na umelé prerušenie tehotenstva zo zdravotných dôvodov. To, ako som pochopil, je tam, je tam, je tam chybou a bude sa to riešiť, ak ten zákon náhodou prejde do druhého čítania. Dúfam, že teda nie. A musím povedať, že aj ja som dúfal, že sa to tam dostalo chybou, lebo nedáva to žiaden zmysel.
Tým druhým závažným dôvodom, ktorý by mal podľa mňa diskvalifikovať jednoznačne tento zákon, a to teda musím povedať, že pani Záborská, ste v piatok hovorili, keď ste uvádzali tento zákon, že predlžovanie tej 48-hodinovej lehoty momentálne v tej vašej novele nie je, čo nie je pravda. Pretože de facto sa v tom vašom návrhu to predlžovanie 48-hodinovej lehoty nachádza a to takým spôsobom, teda že síce nemeníte bod, od ktorého sa tá 48-hodinová lehota začína rátať, ale meníte to, čo má predchádzať tej štyridsať, spusteniu toho, tej 48-hodinovej lehote. A vy hovoríte, že alebo teda zaväzujete lekára pred odoslaním a teda pred spustením tej 48-hodinovej lehoty, zistiť splnenie všetkých podmienok na vykonanie umelého prerušenia tehotenstva podľa tohto zákonu osobitného predpisu. A to je obrovské pole pôsobnosti pre svojvôľu niektorých lekárov. Ja rozumiem, že väčšina lekárov sa o to nepokúsi, ale určite sa nájdu aj takí a potom tie mamičky budú de facto v rukách takýchto lekárov, ktorí budú naťahovať možno to objektívne posúdenie všetkých podmienok, ktoré máte ako podmienku v tom zákone, aby to nahlásenie odoslali. A nič na tom nemení ani skutočnosť, že lekár má poslať toto hlásenie bezodkladne po uvedení zistených skutočností, lebo kto posúdi, ako dlho môže lekárovi taká kontrola, overovanie všetkých týchto, všetkých týchto posúdení trvať. To môže byť deň, pár hodín, pár minút. Je to veľmi otvorená možnosť, ktorá prináša obrovské riziko a keď sme v minulosti tu diskutovali o tých rôznych variantách potratových zákonoch, tak sme viedli siahlo dlhé debaty o tom, či tá lehota má byť 48 hodín, či má byť kratšia a v zásade sme sa tu bili aj, aj o hodiny a len táto jediná úprava v tom vašom návrhu môže znamenať, že to predĺženie tejto lehoty sa kľudne natiahne aj o týždeň. Takže myslím si, že toto je jednoznačne opatrenie, ktoré by mala identifikovať táto, toto plénum a jednoznačne tento návrh by nemal prejsť do druhého čítania. Pretože ide v rozpore so všetkým tým, o čo sa tu vlastne snažíme tie dlhé mesiace už v zásade roky.
No to boli dve, dve opatrenia, ktoré, ktoré sú podľa mňa veľkým porušením nejakého práva ženy aj toho, čo tu už roky platí. no a potom je ten zákon vyplnený množstvom opatrení, ktoré neubližujú v takom rozsahu, ale ktoré v konečnom dôsledku znižujú dostupnosť interrupcií. A to rôznymi spôsobmi. Ja predpokladám, že nestihnem hovoriť o všetkých, tak potom sa prihlásim aj do ústnej rozpravy. V každom prípade začnem niečím, čo tu teda úplne nezaznelo, a to je teda návrh, kedy predkladateľ navrhol získavanie dodatočných údajov od tehotných žien, ktoré postúpili interrupciu. Cieľom takejto povinnosti získavania týchto dodatočných informácií má byť získavanie podrobnejších informáciách o matkách, ktoré môžu pomôcť k zlepšeniu zdravotnej starostlivosti, informovanosti, prevencie a sociálnej pomoci. To je vlastne z dôvodovej správy. Čo na prvý pohľad znie logicky, že teda zistíme, čo je problémom a dôvodom interrupcie a urobíme všetko pre to, aby sme, aby sme sa tomu vyvarovali, ale ako to už teda býva, život je omnoho komplikovanejší ako takéto zjednodušenie.
No predkladatelia síce citlivo vnímajú, že interrupcia je veľmi ťažký a stresujúci zážitok, rovnako citlivo však už nevedia zhodnotiť to, čo to v praxi môže znamenať pre hodnovernosť takto získaných informácií.
A ja si pomôžem úryvkom z rozhovoru, ktorý poskytol vedec Martin Kanovský v Denníku N. Pán Kanovský s dotazníkmi a dátami o interrupciách reálne pracuje a je aj, je aj autorom jednej z najrozsiahlejších štúdií k interrupciám z posledného obdobia. No a na otázku, čo si myslí o odpovediach, ktoré by chceli predkladateľky dodatočne zisťovať od, od takýchto žien, ktoré podstúpili interrupcie, si okrem iného myslí toto:
"Tie dáta, ktoré by sme mali z dotazníka pani Záborskej by boli informáciou o tom, aké sú reakcie žien v stresovej situácii. Rozhodne by to neboli dáta o skutočných dôvodov, pre ktoré sa ženy rozhodujú pre umelé prerušenie tehotenstva. Predstavte si, že sa nejaká rodina dohodne, že si nemôže dovoliť ďalšie dieťa. Otázka je, či by to v dotazníku takto aj uviedli. Informácie skôr treba zbierať štandardnými spôsobmi. Dopytovaním, šetrením, s odstupom času. Sú rôzne psychometrické metódy, ako to robiť, ktorý môžu dodať plastickosť hĺbkovej sondy dobre vytipovaných lokalitách založené na zúčastnenom pozorovaní a podrobných rozhovoroch. Ale všeobecne sa neodporúča zbierať dáta v emocionálne vypätých situáciách. Tie dáta by situáciu viac skreslili, ako nám reálne niečo užitočné povedali."
Toto povedal vedec, ktorý sa venuje expertnému zisťovaniu údajov dotazníkovou metódou a ktorý teda vypracoval aj túto veľmi podrobnú štúdiu. Ale nemusíme byť vedcom, nemusíme byť jadrovým fyzikom, aby vám, aby nám aj z letného pohľadu na možnosti, ktoré ako dôvod podstúpenia interrupcie ponúkajú predkladatelia v danom dotazníku, kde chcú zisťovať tieto informácie, bolo jasné, že pán Kanovský má pravdu.
Tak len sa skúsme zamyslieť, že koľko žien po absolvovaní umelého prerušenia tehotenstva asi uvedie ako jeho dôvod napríklad ohrozenie kariéry, narušenie psychickej rovnováhy, alebo že tehotenstvo je následkom náhodnej známosti. Tak predpokladám, že v reálnej situácii bude takýchto žien minimum a naozaj dôjde len k skresľovaniu tých, tých údajov.
Predkladatelia síce v dôvodovej správe píšu, že príčiny pre umelé ukončenie tehotenstva, iné ako teda zdravotné, na Slovensku do veľkej miery zostávajú neznáme. No práve zo štúdie pána Kanovského sa však môžeme dozvedieť, že všetko potrebné v zásade už existuje, a okrem iného teda hovorí aj o najčastejších dôvodoch, ktoré vedú rodičov k interrupcii, a teda stačí si to len doštudovať a ja opäť zacitujem z toho rozhovoru: "Podľa vašej štúdie sa rodiny pre interrupcie rozhodujú najmä zo socio-ekonomických dôvodov. Dá sa z toho odvodiť, čo môže štát urobiť, aby bolo interrupcií ešte menej? Prípadne má štát do interrupčnej politiky vôbec zasahovať, keď počet zákrokov každý rok klesá?" Odpoveď: "Vo všeobecnosti platí a ukazuje sa to aj v štatistikách na Slovensku, že keď rastú príjmy domácností, klesá miera umelého prerušenia tehotenstva. Úlohu tam však hrala aj osveta či dostupnosť antikoncepcie. Ľudia, ktorí sú bohatí a dobre zabezpečení, sa vedia aj lepšie chrániť, aj si lepšie zmanažovať príjem. Každý štát a každá vláda vám povie, že zvýšiť príjem domácností je jej cieľom.
No zo spomenutého je úplne zrejmé, že rozhodne nežijeme v nejakom informačnom vákuu a stačí si teda podrobne preštudovať už dostupné štúdie a resp. sa pozrieť do iných krajín na riešenia, ktoré ponúkajú. Odporúčam škandinávske krajiny osobitne. A hlavným dôvodom podstupovania interrupcií prekvapivo je teda zlá ekonomická situácia a riešenia sú známe už desiatky rokov, ja som ich spomínal na začiatku, keď som sa venoval tej poznámke Milana Potockého. Ide o zlepšenie ekonomickej situácie, zväčšovanie kapacity škôlok, ale aj zlepšovanie možností, ako si popri materskej budovať kariéru. Čiže nie je pravda, že dôvodom, prečo by sme mali získavať tieto informácie, je nejaká nedostupnosť informácií a potrebu robenia si nejakého prehľadu o tom, ako s týmito interrupciami zatočiť, lebo tie dôvody nepoznáme. Nie je to pravda, okrem toho teda, že existujú krajiny, kde sa to už roky rieši, tak aj existujú štúdie na Slovensku, ktoré to zisťujú, ale myslím si, že je aj úplne zjavné, že čo sú tie základné dôvody. No a tak zostáva otázka, čo je skutočnou motiváciou potreby zisťovania ďalších a ďalších informácií od žien, ktoré podstúpili umelé prerušenie tehotenstva, a tu sa dostávame k tomu, že, k tomu, čo som na začiatku povedal, teda že nie všetky tie opatrenia vyložene ubližujú, tak ako tie dve prvé spomínané, ale snažia sa o to, aby ten prístup k tým interrupciám bol menší, aby ten prístup k informáciám tehotným ženám čo najviac znepríjemnil.
No a obávam sa, že skutočným dôvodom je teda klásť čo najviac prekážok, pretože predkladatelia si povedali, že už keď nevieme zabrániť umelému prerušeniu tehotenstva, jeho úplným zákazom alebo predlžovaním, priamy predlžovaním tej lehoty, spravme túto skúsenosť pre ženy čo najviac bolestivou. Vieme, že si prechádzajú ťažkým obdobím, vieme, že to pre nich nie je náročné, ale napriek tomu sa rozhodli a rozhodli sa slobodne, tak im to ešte otrávme, čo sa dá. Nech vystresované, utrápené musia písať o tom, prečo sa rozhodli pre najťažší krok vo svojom živote. Nech to jednoznačne nie je zadarmo, takéto rozhodnutie. No a toto sa obávam, že je skutočným dôvodom zbierania týchto citlivých informácií.
Za tú minútu ešte sa chcem povenovať perličke z tohto dotazníka na záver. V časti, kde sa zadáva rodinný stav ženy, ktorá podstúpila umelé prerušenie tehotenstva, sa predkladatelia rozhodli ako možnosť vyhodiť registrované partnerstvo. Zacitujem zo zdôvodnenia: "Právny poriadok Slovenskej republiky nepozná pojem registrované partnerstvá, a teda tento pojem je potenciálne zmätočný, a preto je bezpredmetné ho zhromažďovať. Predkladatelia tak najskôr v jednom zo zákona z tejto schôdze zatočia s rodným číslom kvôli právnej istote a potom vyhodia registrované partnerstvá v inom zákone kvôli potenciálnej zmätočnosti. Tým problém pre nich prestáva existovať. Zostávajú už len dve otázky, čo vyplní napríklad cudzinka, ktorá žije v registrovanom partnerstve, ktoré jej uznali v kultúrne vyspelejšej krajine. A druhá otázka, kto je tu skutočne zmätený?"
No a takýto... Bohužiaľ, už to nestihnem. Prihlásim sa do ústnej rozpravy.
Ďakujem.
Skryt prepis
