Videokanál poslanca

Gregorová. Ďakujem, Michal, že si túto tému nasvietil práve cez duševné zdravie a teda jeho skôr nedostupnosť než dostupnosť v tejto krajine. A naozaj je to vec, o ktorej sa tu už bavíme roky. Ja rovnako musím, bohužiaľ, skonštatovať, že moja skúsenosť, či už zo základnej, či už zo strednej školy, je naozaj strašná. Nedalo sa nikdy nikam dostať, pretože tá naša psychologička jednoducho buď tam nebola, alebo keď tam bola, tak bola a proste jej termíny boli vybukované a vlastne moja prvá skúsenosť s tým, ako by to mohlo fungovať a malo, bola, keď som začala chodiť na vysokú školu v susednom Brne, kde sme teda mali na škole dostupnú teda školskú psychologičku a vlastne až tam som pochopila, že sa to dá, že to môže zabezpečiť aj štát. Ona naozaj, naopak, práveže bola k dispozícii vždy a aj som teda u nej niekoľkokrát bola a teda túto možnosť som využila a myslím si, že je to jeden obrovský aspekt toho, prečo si mladí ľudia vyberajú štúdium aj v zahraničí, pretože tá duševná pohoda a to, ako sa v tej škole cítia, a to, aký pocit im tá škola dáva z toho, že im záleží, jej záleží na tom, aby sa tam cítili naozaj bezpečne, tak to je tiež veľká súčasť kvality. Zdieľania jednoducho mrzí ma, že po rokoch vašej vlády sme sa vlastne stále nikam nepohli. Ďakujem.

Gregorová. Ďakujem pekne za slovo. A teda ja som veľmi spokojná s tým, akými ľuďmi sa obklopujem, a teda ďakujem v prvom rade všetkým kolegom a kolegyniam za faktické poznámky a ďakujem im za to, že sa, na rozdiel od tejto koalície, tejto téme a mladým ľuďom naozaj dlhodobo, roky, poctivo, systémovo venujú a že sem tieto témy prinášajú opakovane napriek tomu, že vy nemáte vôbec o diskusiu záujem. A pani Matejičková, vy ste sa práve presne predviedli, pretože ani pri tejto téme, ani pri potom, čo sa stalo, si neviete odpustiť útoky na práve študenta Mura, ktorý bol predstaviteľom toho odporu, ktorý mladí ľudia voči vášmu vládnutiu majú. Bol schopný zmobilizovať veľké množstvo ľudí, odkázali vám, čo si myslia, a vy ho opakovane urážate, používate ho vo svojich prejavoch, takže by som vás poprosila, aby ste to prestali robiť, pretože on rovnako ako Deni Kollár tu teda medzi nami nesedí, keď už teda to chcete takto brať. A naozaj, akože mrzí ma, že potrebujete naďalej urážať, tak mohli ste radšej zostať ticho. Ďakujem.

Už? A, dobre. Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia. Dovoľte mi nadviazať na moju kolegyňu z Progresívneho Slovenska a povedať, že koordinovaný systém ochrany mladých ľudí pred radikalizáciou je určite krok, ktorý nám na Slovensku dlho chýba a je naozaj potrebný. A o to naliehavejšie potom, čo sa včera stala ďalšia hrozná tragédia na základnej škole v Staškove a ja by som aj z tohto miesta chcela tiež vyjadriť úprimnú sústrasť pozostalým a veľa síl raneným. Návrh zákona o systéme ochrany pred radikalizáciou a mobilizáciou k násiliu je, povedzme, že dobrý základ, len pre mňa je naozaj paradoxné, že ho prináša koalícia, ktorej predstavitelia sami neraz používajú mimoriadne agresívny jazyk alebo legitimizujú ľudí z radikálnej scény. Pravidelne obhajujú Daniela Bombica, ktorého Špecializovaný trestný súd tento rok uznal vinným zo všetkých skutkov obžaloby týkajúcich sa extrémistickej trestnej činnosti, napríklad. Bratričkujú sa s Andrewom a Tristanom Tateovcami, ktorí, pripomeniem, čelia desiatkam obvinení, vrátane znásilnení, ublíženia na zdraví a obchodovania s ľuďmi. Aj za sexuálne vykorisťovanie. A nemusíme vôbec chodiť tak ďaleko. Predseda vlády Robert Fico o vtedajšom predsedovi ÚRSO Andrejovi Jurisovi verejne povedal, že keby ho chytil, zaškrtí ho vlastnými rukami. Vtedajšiemu premiérovi Hegerovi zase odkazoval, že keď ho stretne, vopchá mu rožok do huby. Takto jednoducho nemá vyzerať jazyk demokratickej politiky. No a aj tento týždeň, kým sa všetci príčetní ľudia aj odborná verejnosť snažili vyzvať ľudí, aby teda nejakým spôsobom nepanikárili, aby nešírili dezinformácie predtým, ako sa uzavrie vyšetrovanie, tak premiér Fico už po niekoľkých hodinách poznal príčiny tragédie a na tlačovej konferencii teda uviedol konkrétne, že za to môže zlá výchova rodičov, strata autority pedagógov, počítačové hry a násilie vo filmoch. Čo konkrétne urobil on a jeho vláda pre bezpečnosť detí a učiteľov na školách, čo urobili preto, čo je ich podľa mňa hlavnou zodpovednosťou, tak o tom od premiéra nepadlo ani jedno slovo. SMER už dnes otvorene spolupracuje so stranou Republika, v ktorej teda ten ich prvoplánový extrémizmus síce nahradili obleky a nejaký akože sofistikovanejší slovník, no podstata zostala úplne rovnaká. A spomínam to špeciálne preto, že keď pánovi premiérovi tak veľmi vadia počítačové hry a livestreamy, tak Milan Mazurek a Milan Uhrík dnes cielene využívajú práve počítačové hry a tieto livestreamy, aby sa dostali k mladému publiku. Mazurek sám vysvetľoval, že tak chcú zvýšiť dosah svojich videí medzi mladými ľuďmi. A citujem, aby progresívcom zakrútili politickým krkom. V jednom zo streamov pri pohľade na zbraň povedal, že keby sme takýto samopal mali na hraniciach, nemali by sme problém s nelegálnou migráciou. Progresívne strany označoval pravidelne za úchylákov, degenerátov a mládež chce podľa vlastných slov zachraňovať pred progresívnym duševným morom. Na jednom z týchto streamov dokonca aj jedna z jeho spoluhráčok chcela upáliť progresívcov. Teda popri hraní na diskutujú členovia Republiky s divákmi v čete, medzi ktorými sú mimochodom veľmi často aj maloletí a tieto prenosy sú prešpikované radikálnymi vyhláseniami, podnecujú násilie voči menšinám a spochybňujú pravidelne historické udalosti. Samotný bývalý asistent Milana Mazureka v jednej z upútaviek divákov otvorene lákal na tento prenos slovami, aby sa pripravili na poriadnu dávku nenávisti, rasizmu, homofóbie a sexizmu. Týmto spôsobom na pravidelnej báze mladému publiku podsúvajú extrémistické videnie sveta, nenávistné vyjadrenia ako niečo úplne bežné, ako niečo vlastne moderné a cool vo formáte, ktorý zámerne robia práve pre mladých ľudí. A preto ma po tomto všetkom zaráža aj to Pravidelnej báze mladému publiku podsúvajú extrémistické videnie sveta, nenávistné vyjadrenia ako niečo úplne bežné, ako niečo vlastne moderné a cool vo formáte, ktorý zámerne robia práve pre mladých ľudí. A preto ma po tomto všetkom zaráža aj to, kolegovia z HLAS-u, že sa napríklad taká pani poslankyňa Puškárová, ktorá tu momentálne nie je, ale teda nevedela jasne vyjadriť, že Republika pre ňu nie je možným koaličným partnerom. Kolegovia z HLAS-u, naozaj práve pri zákone, ktorý teda vy prinášate, ktorého cieľom má byť boj proti radikalizácii, by podľa mňa mala byť táto hranica úplne jednoznačná. Extrémizmus a radikalizácia v demokratickej spoločnosti nemajú miesto a už vôbec by ich demokratické strany alebo teda strany, ktoré sa tak tvária, nemali normalizovať tým, že im nechávajú otvorené dvere pri politickej spolupráci. Takže, ak chceme chrániť mladých ľudí pred radikalizáciou a mobilizáciou k násiliu, mali by sme sa pýtať na to, aký jazyk politici sami používajú? Aké vzory legitimizujú? S kým sa fotografujú? Koho normalizujú vo verejnom priestore a koho sú ochotní považovať za politického partnera? A ja sa chcem dnes ešte pristaviť pri dvoch veciach, ktoré v tomto návrhu zákona buď nie sú, alebo sú v ňom zlé a na ktoré dlhodobo aj s kolegami a kolegyňami upozorňujeme. Po prvé, do tohto zákona je teda prilepená, už ako tu zaznelo, úplne iná téma, a to je zákaz sociálnych sietí pre deti do 16 rokov, ktorý sa má overovať spôsobom, ktorý v Európskej únii zatiaľ neexistuje. Čiže takto pripravený zákon bude v praxi takmer… bude mať takmer nulový účinok, keďže táto technológia ešte nie je k dispozícii. No a kým sa tak stane, tak už budeme poznať tú európsku, tú celoeurópsku reguláciu. A pritom naozaj ide o dôležitú, o veľmi dôležitú a komplexnú tému, ktorá si za mňa zaslúži naozaj poctivé riešenie. Zároveň Slovensko, ako dobre vieme, samo o sebe nemá voči firmám ako Meta, Google a iné tieto veľké spoločnosti dostatočnú váhu, takže riešenie naozaj musí prísť na celoeurópskej úrovni spolu so zmenou toho návykového dizajnu, ktorý teda platformy majú, a to sa práve teraz aj deje. Európska komisia zrovna tento týždeň predstavuje tzv. EU Kids Act, teda spoločné európske pravidlá pre vekovú hranicu na sociálnych sieťach a aj pre povinnosť, aby platformy boli bezpečné už tým ich dizajnom. Takže prijímať vlastnú, podľa mňa narýchlo zlepenú slovenskú úpravu práve v čase, keď Európska únia rieši tú celoeurópsku komplexne, nedáva žiaden zmysel. O chvíľu ju budeme musieť prerábať, teda budete ju musieť prerábať, uvidíme, aby s európskymi pravidlami nebola v rozpore. Takže tento návrh naozaj na mňa nepôsobí ako premyslené riešenie, ale ako nejaký narýchlo nalepený leukoplast na naozaj veľký a vážny problém. No a po druhé. A na toto by som naozaj chcela špeciálne upriamiť pozornosť, a je to, že práca s mladými ľuďmi, s deťmi, ale teda najmä s mladými ľuďmi, nemôže byť obmedzená len na zákazy a príkazy. Štát zlyháva v ponuke alternatívnych riešení pre mladých ľudí, napríklad alternatív trávenia voľného času, a pritom dobrých príkladov z praxe je nespočetne veľa. Nie sú to ale jednoduché titulkové riešenia. Pretože efektívna ochrana pred radikalizáciou sa nezačína až vtedy, keď už treba zasiahnuť, ale začína sa omnoho skôr. Lenže to by ste museli chcieť vidieť celý tento problém naozaj komplexnejšie. Práca s mládežou, vážený pán minister, je dnes na Slovensku chronicky podfinancovaná. A ročne je na ňu z Ministerstva školstva vyčlenených len podľa mňa smiešnych 5 miliónov €, pokiaľ ide o tie sociálne siete, tak odborná verejnosť sa zhoduje, že čím viac života mladých ľudí sa odohráva online, tak o to viac potrebujú bezpečný priestor a bezpečné priestory na trávenie času offline. Bezpečnejšie miesta, kam môžu prísť, lebo nie pre každého je to zrovna doma. Kde nájdu ľudí, ktorým môžu dôverovať, ktorých poznajú, kde môžu so svojimi kamarátmi stráviť voľný čas, napríklad kým čakajú na spoj po skončení školy. Potrebujú bezpečnú komunitu. No a takýto systém je v okolitých európskych krajinách už úplne bežným štandardom, do ktorého tie krajiny investujú desiatky miliónov eur ročne. A u nás tých zopár desiatok nízkoprahových klubovní napríklad, a nehovoriac o ostatných organizáciách, ktoré dennodenne pracujú s mladými ľuďmi, funguje nie vďaka štátu, ale vďaka odhodlaniu tých daných ľudí, vďaka krátkodobým projektom, vďaka sponzorom, ktorých si zoženú, či ochote niektorých samospráv. Stabilný systém podpory od štátu neexistuje a budem ho aj ja preto tu navrhovať a teda budem veľmi rada, ak ho podporíte. To, že s týmto zákonom naozaj veľmi súvisí. Online svet, duševné zdravie, prvá práca či bývanie nie sú oddelené problémy a sú to veci, ktoré sa zrovna mladých ľudí veľmi, veľmi citlivo dotýkajú. A žijú ich mladí ľudia naraz. Všetky tieto problémy a situácie. Lenže štát ich stále rozdeľuje podľa toho, že u koho na ministerstve na stole ako keby pristanú a chýba tu niekto, kto sa na to pozrie tak, že čo mladý človek potrebuje počas celého obdobia dospievania. Keď sa osamostatňuje, a nie až vtedy, keď má diagnózu dlh alebo príde o prácu, ale pred tým všetkým. A presne toto, bohužiaľ, robí aj tento návrh, pretože financuje odborníkov, ktorí zasiahnu už až vtedy, keď je niekto označený za rizikového. Nefinancuje vôbec stabilne to, čo dokáže riziko zachytiť skôr, než sa niekto v nejakom spise ocitne. Tak by podľa mňa nemala vyzerať politika pre mladých ľudí. Nemá sa začať konať až vo chvíli, keď už poznáme nejaký konkrétny problém. Politika pre mladých ľudí by mala vytvárať podmienky, v ktorých sa mladí ľudia budú môcť rozvíjať. Bude sa im dariť skôr, než sa problémy nahromadia. Takže opakujem, potrebujeme podporiť naozaj dostupné priestory na trávenie voľného času, nielen pre malé deti, ale práve pre tých mladých ľudí, o ktorých sa tu bavíme. Stabilné financovanie pre organizácie, ktoré dennodenne s tými mladými ľuďmi pracujú dlhodobo a majú dobré know-how. Nemusíme vymýšľať vôbec nič nové. Podporu duševného zdravia, atraktívne nové pracovné príležitosti pre tých mladých ľudí, aby teda nám nekončili na úradoch práce, a dostupnejšie bývanie. A základom je aj to, že mladí ľudia musia mať naozaj slovo pri rozhodovaní, možnosť spolurozhodovať a nie ako kulisa, ale ako skutoční partneri. Takže kolegyne, kolegovia, tento návrh, ja verím a myslím si, že má naozaj dobré jadro, ale totálne zle prilepenú a úplne technicky nefunkčnú prílohu. Chýba mu stabilné financovanie práve tej časti, ktorá by mohla reálne pomôcť a ktorá by fungovala hneď od prvého dňa. Na ochranu detí pred radikalizáciou nám v tejto krajine chýba systém, ale nielen ten, čo zasiahne už, keď je zle, ale ten, čo bude s deťmi a mladými ľuďmi každý jeden deň. Ktorí budú vedieť, kde ho nájdu. Bude v škole, bude v ich komunite, napríklad aj teda v tých spomínaných klubovniach, ktoré by mali byť na každom rohu.

Už? A, dobre. Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia. Dovoľte mi nadviazať na moju kolegyňu z Progresívneho Slovenska a povedať, že koordinovaný systém ochrany mladých ľudí pred radikalizáciou je určite krok, ktorý nám na Slovensku dlho chýba a je naozaj potrebný. A o to naliehavejšie potom, čo sa včera stala ďalšia hrozná tragédia na základnej škole v Staškove a ja by som aj z tohto miesta chcela tiež vyjadriť úprimnú sústrasť pozostalým a veľa síl raneným. Návrh zákona o systéme ochrany pred radikalizáciou a mobilizáciou k násiliu je, povedzme, že dobrý základ, len pre mňa je naozaj paradoxné, že ho prináša koalícia, ktorej predstavitelia sami neraz používajú mimoriadne agresívny jazyk alebo legitimizujú ľudí z radikálnej scény. Pravidelne obhajujú Daniela Bombica, ktorého Špecializovaný trestný súd tento rok uznal vinným zo všetkých skutkov obžaloby týkajúcich sa extrémistickej trestnej činnosti, napríklad. Bratričkujú sa s Andrewom a Tristanom Tateovcami, ktorí, pripomeniem, čelia desiatkam obvinení, vrátane znásilnení, ublíženia na zdraví a obchodovania s ľuďmi. Aj za sexuálne vykorisťovanie. A nemusíme vôbec chodiť tak ďaleko. Predseda vlády Robert Fico o vtedajšom predsedovi ÚRSO Andrejovi Jurisovi verejne povedal, že keby ho chytil, zaškrtí ho vlastnými rukami. Vtedajšiemu premiérovi Hegerovi zase odkazoval, že keď ho stretne, vopchá mu rožok do huby. Takto jednoducho nemá vyzerať jazyk demokratickej politiky. No a aj tento týždeň, kým sa všetci príčetní ľudia aj odborná verejnosť snažili vyzvať ľudí, aby teda nejakým spôsobom nepanikárili, aby nešírili dezinformácie predtým, ako sa uzavrie vyšetrovanie, tak premiér Fico už po niekoľkých hodinách poznal príčiny tragédie a na tlačovej konferencii teda uviedol konkrétne, že za to môže zlá výchova rodičov, strata autority pedagógov, počítačové hry a násilie vo filmoch. Čo konkrétne urobil on a jeho vláda pre bezpečnosť detí a učiteľov na školách, čo urobili preto, čo je ich podľa mňa hlavnou zodpovednosťou, tak o tom od premiéra nepadlo ani jedno slovo. SMER už dnes otvorene spolupracuje so stranou Republika, v ktorej teda ten ich prvoplánový extrémizmus síce nahradili obleky a nejaký akože sofistikovanejší slovník, no podstata zostala úplne rovnaká. A spomínam to špeciálne preto, že keď pánovi premiérovi tak veľmi vadia počítačové hry a livestreamy, tak Milan Mazurek a Milan Uhrík dnes cielene využívajú práve počítačové hry a tieto livestreamy, aby sa dostali k mladému publiku. Mazurek sám vysvetľoval, že tak chcú zvýšiť dosah svojich videí medzi mladými ľuďmi. A citujem, aby progresívcom zakrútili politickým krkom. V jednom zo streamov pri pohľade na zbraň povedal, že keby sme takýto samopal mali na hraniciach, nemali by sme problém s nelegálnou migráciou. Progresívne strany označoval pravidelne za úchylákov, degenerátov a mládež chce podľa vlastných slov zachraňovať pred progresívnym duševným morom. Na jednom z týchto streamov dokonca aj jedna z jeho spoluhráčok chcela upáliť progresívcov. Teda popri hraní na diskutujú členovia Republiky s divákmi v čete, medzi ktorými sú mimochodom veľmi často aj maloletí a tieto prenosy sú prešpikované radikálnymi vyhláseniami, podnecujú násilie voči menšinám a spochybňujú pravidelne historické udalosti. Samotný bývalý asistent Milana Mazureka v jednej z upútaviek divákov otvorene lákal na tento prenos slovami, aby sa pripravili na poriadnu dávku nenávisti, rasizmu, homofóbie a sexizmu. Týmto spôsobom na pravidelnej báze mladému publiku podsúvajú extrémistické videnie sveta, nenávistné vyjadrenia ako niečo úplne bežné, ako niečo vlastne moderné a cool vo formáte, ktorý zámerne robia práve pre mladých ľudí. A preto ma po tomto všetkom zaráža aj to Pravidelnej báze mladému publiku podsúvajú extrémistické videnie sveta, nenávistné vyjadrenia ako niečo úplne bežné, ako niečo vlastne moderné a cool vo formáte, ktorý zámerne robia práve pre mladých ľudí. A preto ma po tomto všetkom zaráža aj to, kolegovia z HLAS-u, že sa napríklad taká pani poslankyňa Puškárová, ktorá tu momentálne nie je, ale teda nevedela jasne vyjadriť, že Republika pre ňu nie je možným koaličným partnerom. Kolegovia z HLAS-u, naozaj práve pri zákone, ktorý teda vy prinášate, ktorého cieľom má byť boj proti radikalizácii, by podľa mňa mala byť táto hranica úplne jednoznačná. Extrémizmus a radikalizácia v demokratickej spoločnosti nemajú miesto a už vôbec by ich demokratické strany alebo teda strany, ktoré sa tak tvária, nemali normalizovať tým, že im nechávajú otvorené dvere pri politickej spolupráci. Takže, ak chceme chrániť mladých ľudí pred radikalizáciou a mobilizáciou k násiliu, mali by sme sa pýtať na to, aký jazyk politici sami používajú? Aké vzory legitimizujú? S kým sa fotografujú? Koho normalizujú vo verejnom priestore a koho sú ochotní považovať za politického partnera? A ja sa chcem dnes ešte pristaviť pri dvoch veciach, ktoré v tomto návrhu zákona buď nie sú, alebo sú v ňom zlé a na ktoré dlhodobo aj s kolegami a kolegyňami upozorňujeme. Po prvé, do tohto zákona je teda prilepená, už ako tu zaznelo, úplne iná téma, a to je zákaz sociálnych sietí pre deti do 16 rokov, ktorý sa má overovať spôsobom, ktorý v Európskej únii zatiaľ neexistuje. Čiže takto pripravený zákon bude v praxi takmer… bude mať takmer nulový účinok, keďže táto technológia ešte nie je k dispozícii. No a kým sa tak stane, tak už budeme poznať tú európsku, tú celoeurópsku reguláciu. A pritom naozaj ide o dôležitú, o veľmi dôležitú a komplexnú tému, ktorá si za mňa zaslúži naozaj poctivé riešenie. Zároveň Slovensko, ako dobre vieme, samo o sebe nemá voči firmám ako Meta, Google a iné tieto veľké spoločnosti dostatočnú váhu, takže riešenie naozaj musí prísť na celoeurópskej úrovni spolu so zmenou toho návykového dizajnu, ktorý teda platformy majú, a to sa práve teraz aj deje. Európska komisia zrovna tento týždeň predstavuje tzv. EU Kids Act, teda spoločné európske pravidlá pre vekovú hranicu na sociálnych sieťach a aj pre povinnosť, aby platformy boli bezpečné už tým ich dizajnom. Takže prijímať vlastnú, podľa mňa narýchlo zlepenú slovenskú úpravu práve v čase, keď Európska únia rieši tú celoeurópsku komplexne, nedáva žiaden zmysel. O chvíľu ju budeme musieť prerábať, teda budete ju musieť prerábať, uvidíme, aby s európskymi pravidlami nebola v rozpore. Takže tento návrh naozaj na mňa nepôsobí ako premyslené riešenie, ale ako nejaký narýchlo nalepený leukoplast na naozaj veľký a vážny problém. No a po druhé. A na toto by som naozaj chcela špeciálne upriamiť pozornosť, a je to, že práca s mladými ľuďmi, s deťmi, ale teda najmä s mladými ľuďmi, nemôže byť obmedzená len na zákazy a príkazy. Štát zlyháva v ponuke alternatívnych riešení pre mladých ľudí, napríklad alternatív trávenia voľného času, a pritom dobrých príkladov z praxe je nespočetne veľa. Nie sú to ale jednoduché titulkové riešenia. Pretože efektívna ochrana pred radikalizáciou sa nezačína až vtedy, keď už treba zasiahnuť, ale začína sa omnoho skôr. Lenže to by ste museli chcieť vidieť celý tento problém naozaj komplexnejšie. Práca s mládežou, vážený pán minister, je dnes na Slovensku chronicky podfinancovaná. A ročne je na ňu z Ministerstva školstva vyčlenených len podľa mňa smiešnych 5 miliónov €, pokiaľ ide o tie sociálne siete, tak odborná verejnosť sa zhoduje, že čím viac života mladých ľudí sa odohráva online, tak o to viac potrebujú bezpečný priestor a bezpečné priestory na trávenie času offline. Bezpečnejšie miesta, kam môžu prísť, lebo nie pre každého je to zrovna doma. Kde nájdu ľudí, ktorým môžu dôverovať, ktorých poznajú, kde môžu so svojimi kamarátmi stráviť voľný čas, napríklad kým čakajú na spoj po skončení školy. Potrebujú bezpečnú komunitu. No a takýto systém je v okolitých európskych krajinách už úplne bežným štandardom, do ktorého tie krajiny investujú desiatky miliónov eur ročne. A u nás tých zopár desiatok nízkoprahových klubovní napríklad, a nehovoriac o ostatných organizáciách, ktoré dennodenne pracujú s mladými ľuďmi, funguje nie vďaka štátu, ale vďaka odhodlaniu tých daných ľudí, vďaka krátkodobým projektom, vďaka sponzorom, ktorých si zoženú, či ochote niektorých samospráv. Stabilný systém podpory od štátu neexistuje a budem ho aj ja preto tu navrhovať a teda budem veľmi rada, ak ho podporíte. To, že s týmto zákonom naozaj veľmi súvisí. Online svet, duševné zdravie, prvá práca či bývanie nie sú oddelené problémy a sú to veci, ktoré sa zrovna mladých ľudí veľmi, veľmi citlivo dotýkajú. A žijú ich mladí ľudia naraz. Všetky tieto problémy a situácie. Lenže štát ich stále rozdeľuje podľa toho, že u koho na ministerstve na stole ako keby pristanú a chýba tu niekto, kto sa na to pozrie tak, že čo mladý človek potrebuje počas celého obdobia dospievania. Keď sa osamostatňuje, a nie až vtedy, keď má diagnózu dlh alebo príde o prácu, ale pred tým všetkým. A presne toto, bohužiaľ, robí aj tento návrh, pretože financuje odborníkov, ktorí zasiahnu už až vtedy, keď je niekto označený za rizikového. Nefinancuje vôbec stabilne to, čo dokáže riziko zachytiť skôr, než sa niekto v nejakom spise ocitne. Tak by podľa mňa nemala vyzerať politika pre mladých ľudí. Nemá sa začať konať až vo chvíli, keď už poznáme nejaký konkrétny problém. Politika pre mladých ľudí by mala vytvárať podmienky, v ktorých sa mladí ľudia budú môcť rozvíjať. Bude sa im dariť skôr, než sa problémy nahromadia. Takže opakujem, potrebujeme podporiť naozaj dostupné priestory na trávenie voľného času, nielen pre malé deti, ale práve pre tých mladých ľudí, o ktorých sa tu bavíme. Stabilné financovanie pre organizácie, ktoré dennodenne s tými mladými ľuďmi pracujú dlhodobo a majú dobré know-how. Nemusíme vymýšľať vôbec nič nové. Podporu duševného zdravia, atraktívne nové pracovné príležitosti pre tých mladých ľudí, aby teda nám nekončili na úradoch práce, a dostupnejšie bývanie. A základom je aj to, že mladí ľudia musia mať naozaj slovo pri rozhodovaní, možnosť spolurozhodovať a nie ako kulisa, ale ako skutoční partneri. Takže kolegyne, kolegovia, tento návrh, ja verím a myslím si, že má naozaj dobré jadro, ale totálne zle prilepenú a úplne technicky nefunkčnú prílohu. Chýba mu stabilné financovanie práve tej časti, ktorá by mohla reálne pomôcť a ktorá by fungovala hneď od prvého dňa. Na ochranu detí pred radikalizáciou nám v tejto krajine chýba systém, ale nielen ten, čo zasiahne už, keď je zle, ale ten, čo bude s deťmi a mladými ľuďmi každý jeden deň. Ktorí budú vedieť, kde ho nájdu. Bude v škole, bude v ich komunite, napríklad aj teda v tých spomínaných klubovniach, ktoré by mali byť na každom rohu.

No, ďakujem veľmi pekne za slovo a teda aj vzhľadom na to, čo sa tu udialo, tebe ďakujem veľmi pekne za tvoj príspevok. Naozaj obsiahla si tam toho strašne veľa a pod všetko by som sa podpísala, ak by, ak by to teda šlo. A kolegovia z HLAS-u, tak naozaj predvčerom ste tvrdili, že zákon proti radikalizácii musí ísť okamžite na rad. Už by to aj tak nemalo žiaden reálny význam. Účinnosť tým nezmeníte a dnes sme dva dni ďalej a vaša vlastná koalícia už ani nevie garantovať normálne hlasovanie v parlamente. SNS avizuje, že teda nebude hlasovať, kým nebude vyriešené ministerstvo životného prostredia. Takže predvčerom ste nám vysvetľovali, že zákon musíte predradiť, lebo ide o naliehavú bezpečnosť detí. Dnes môže jeho schvaľovanie stáť, lebo sa koalícia opäť nevie dohodnúť na jednom ministrovi. Úprimne, pôsobí to asi rovnako presvedčivo, ako keď nám váš pán minister Eštok po jeho výlete na F1 vysvetľoval, že vlastne Ministerstvo životného prostredia. Takže predvčerom ste nám vysvetľovali, že zákon musíte predradiť, lebo ide o naliehavú bezpečnosť detí. Dnes môže jeho schvaľovanie stáť, lebo sa koalícia opäť nevie dohodnúť na jednom ministrovi. Úprimne, pôsobí to asi rovnako presvedčivo, ako keď nám váš pán minister Eštok po jeho výlete na F1 vysvetľoval, že vlastne on tam riešil online nenávisť voči pilotom F1. Takže, ak vám skutočne išlo o naliehavosť a bezpečnosť detí, mali by ste urýchliť to, aby táto vláda skutočne fungovala, respektíve aby Slovensko malo funkčnú vládu, a teda odhlasovať si predčasné voľby, aby reálne opatrenia pre ľudí na Slovensku sa tu dali schvaľovať, a bezpečnosť naozaj slovenských škôl, bezpečnosť detí a pedagógov by nemala čakať na to, kedy si SNS, HLAS a SMER tuto vydiskutujú svoje personálne.

No, ďakujem veľmi pekne za slovo a teda aj vzhľadom na to, čo sa tu udialo, tebe ďakujem veľmi pekne za tvoj príspevok. Naozaj obsiahla si tam toho strašne veľa a pod všetko by som sa podpísala, ak by, ak by to teda šlo. A kolegovia z HLAS-u, tak naozaj predvčerom ste tvrdili, že zákon proti radikalizácii musí ísť okamžite na rad. Už by to aj tak nemalo žiaden reálny význam. Účinnosť tým nezmeníte a dnes sme dva dni ďalej a vaša vlastná koalícia už ani nevie garantovať normálne hlasovanie v parlamente. SNS avizuje, že teda nebude hlasovať, kým nebude vyriešené ministerstvo životného prostredia. Takže predvčerom ste nám vysvetľovali, že zákon musíte predradiť, lebo ide o naliehavú bezpečnosť detí. Dnes môže jeho schvaľovanie stáť, lebo sa koalícia opäť nevie dohodnúť na jednom ministrovi. Úprimne, pôsobí to asi rovnako presvedčivo, ako keď nám váš pán minister Eštok po jeho výlete na F1 vysvetľoval, že vlastne Ministerstvo životného prostredia. Takže predvčerom ste nám vysvetľovali, že zákon musíte predradiť, lebo ide o naliehavú bezpečnosť detí. Dnes môže jeho schvaľovanie stáť, lebo sa koalícia opäť nevie dohodnúť na jednom ministrovi. Úprimne, pôsobí to asi rovnako presvedčivo, ako keď nám váš pán minister Eštok po jeho výlete na F1 vysvetľoval, že vlastne on tam riešil online nenávisť voči pilotom F1. Takže, ak vám skutočne išlo o naliehavosť a bezpečnosť detí, mali by ste urýchliť to, aby táto vláda skutočne fungovala, respektíve aby Slovensko malo funkčnú vládu, a teda odhlasovať si predčasné voľby, aby reálne opatrenia pre ľudí na Slovensku sa tu dali schvaľovať, a bezpečnosť naozaj slovenských škôl, bezpečnosť detí a pedagógov by nemala čakať na to, kedy si SNS, HLAS a SMER tuto vydiskutujú svoje personálne.

Ďakujem, vážení kolegovia, kolegyne, vážený pán predsedajúci, vážený pán minister. Vízia Slovenska do roku 2040 nie je dielom vlády Roberta Fica. To už tu dnes viackrát zaznelo. Je výsledkom práce mnohých odborníčok a odborníkov a za túto prácu im chcem v prvom rade aj ja naozaj poďakovať. Zároveň dovoľte, nedá mi nespomenúť včerajší útok na akademickú obec v Kyjeve. Ruský dron zasiahol historickú budovu Národnej akadémie vied Ukrajiny, budovu, v ktorej ľudia napriek všetkým okolnostiam a podmienkam tvorili, študovali, robili výskum a posúvali poznanie dopredu. Pri útoku zomrel najmenej jeden človek a ďalší boli zranení. No a je absurdné, že sa to deje v meste a deje sa to v krajine, o ktorej nám náš premiér opakovane rozpráva spôsobom, ako keby tam vlastne žiadna vojna neprebiehala. O to viac si vážim jasné stanovisko Slovenskej akadémie vied, ktorá tento útok odsúdila a pripomenula jednu jednoduchú, ale vlastne veľmi dôležitú vec. Útok na akadémiu vied je útokom na poznanie, vzdelanosť a kultúrne dedičstvo a myslím si, že práve dnes, keď rokujeme o dokumente, ktorý vznikol vďaka práci našej akademickej obce a má hovoriť o budúcnosti Slovenska, tak je dôležité povedať, že vedci, vedkyne, odborníci a teda Slovenská akadémia vied si nezaslúžia uznanie len vtedy a rešpekt, keď vláda potrebuje peknú víziu, ale zaslúži si ho každý jeden deň. Nechcem preto ani ja tento dokument odbiť ako nejaký vládny marketing a chcem sa k nemu postaviť poctivo. Zároveň ja veľmi vítam diskusiu o budúcnosti a zároveň ju vnímam aj ako otázku, či generácia mladých ľudí, ku ktorej sa teda stále radím, bude na Slovensku chcieť žiť aj o 14 rokov. No a treba zároveň aj povedať, že vládna koalícia si týmto dokumentom nastavila nepríjemné zrkadlo. Na jednej strane premiér pri predstavení vízie hovoril, že nie je možné žiť iba zo dňa na deň. S tým sa nedá nesúhlasiť, lenže takmer o mesiac neskôr jeho vláda presne takto žije, funguje a žije od jedného hlasovania k druhému. Koalícia nevie garantovať vlastnú väčšinu a koncom septembra verejnosť, ani teda nikto z nás zatiaľ nepozná ani základné parametre rozpočtu. Kolegovia, kolegyne, predkladáte nám víziu na 14 rokov v čase, keď naozaj neviete naplánovať ani nasledujúce tri mesiace a to nie je iba nejaký situačný paradox, ale to je vlastne podstata celého problému. Premiér Fico dnes nehovorí ako nejaký nový politik, ktorý práve objavil problémy Slovenska. Je predsedom vlády po štvrtý raz. Hovorí, že musíme myslieť nad rámec jedného volebného obdobia. No on mal tých volebných období niekoľko. To je dosť času robiť všetko to, čo dnes táto vízia označuje za nevyhnutné. A najlepšie je to vidieť na mladých ľuďoch a hovorím to preto, že mladí ľudia naozaj nie sú jeden rezort alebo jedna téma, ani jedna kapitola tohto dokumentu. Mladí ľudia potrebujú kvalitné školstvo, dostupné bývanie, dostupnú starostlivosť o duševné zdravie, dobrú prácu, podporu v praxi, teda pri praxovaní, bezpečie aj dôveru v štát naraz. Vízia otvorene priznáva, že z našich maturantov približne pätina študuje v zahraničí a vracia sa ich len 40 %. To nie nie je nejaká úspešná medzinárodná mobilita, ako by to tu možno pán minister školstva rád pomenoval, ale to je krajina, ktorá vychováva talent, investuje doň a potom veľkú časť tohto talentu proste odovzdá iným štátom. A vízia ponúka aj riešenia. Kvalitnejšie vysoké školy, dostupné bývanie pre študentstvo, lepšie príležitosti doma, aktívnu spoluprácu so slovenskou diasporou a jednoduchší návrat na Slovensko. Pre ľudí teda, ktorí odišli, a aj celé ich rodiny. Lenže mladého človeka na Slovensko fakt nevráti ani jedno štipendium, ani jedna pekná kampaň. Rozhodnutie vrátiť sa je rozhodnutím o celom živote. A je presne o tom, či tu nájde zaujímavú prácu, či dostane škôlku pre dieťa, či si môže dovoliť bývanie, aj to, či pravidlá platia pre všetkých, či štát nezmení zákony zo dňa na deň, či verejné inštitúcie fungujú a či sa vláda správa k jeho budúcnosti zodpovedne. Odliv talentu, ktorý tu sledujeme, to nie je len problémom školstva. To je hodnotenie mladých ľudí o stave krajiny. Ďalším príkladom je práve bývanie. Vízia konštatuje, že v roku 2024 žilo sedem z desiatich mladých ľudí vo veku od 18 do 34 rokov s rodičmi. Ceny nehnuteľností sa medzi rokmi 2015 a 2025 zdvojnásobili a rástli rýchlejšie než príjmy. A to nie je iba otázka komfortu. Totiž, ak sa mladí ľudia nevedia osamostatniť, odkladajú rodinný život a aj návrat zo zahraničia napríklad. Vláda potom na jednej tlačovej konferencii plače nad demografickým vývojom Slovenska, plače nad demografiou a na druhej strane ponúka sľuby o nájomných bytoch, ktoré pre väčšinu mladých ľudí dodnes nie sú žiadnou reálne dostupnou možnosťou. Vízia pritom pomenúva konkrétny smer, nie ten. Viac nájomného bývania, využívanie zanedbaných a nevyužívaných budov, rýchlejšie povoľovacie procesy, lepšie plánovanie miest a bývanie prepojené s dopravou, službami a pracovnými príležitosťami. No namiesto toho v tomto parlamente, okrem namiesto takýchto návrhov, sledujeme návrhy, že koalícia sa pokúša ešte aj oslabiť ochranu nájomníkov. Veľmi podobné je to napríklad aj pri kapitole duševného zdravia. Vízia hovorí o systematickej podpore na školách, dostupnej komunitnej starostlivosti a krízovej intervencii. Pripomína, citujem, že školy musia byť prostredím, ktoré pomáha zvládať tlak na výkon. Najvyšší kontrolný úrad zistil, že v roku 2024 pripadalo na jedného školského psychológa v priemere 710 žiakov. V niektorých okresoch to bolo viac než 3000 a tri okresy nemali školského psychológa vôbec. Takmer tri štvrtiny oslovených škôl v tomto prieskume uviedli, že potrebujú ďalších odborných pracovníkov, ale bránia im finančné limity a nedostatok ľudí. A to je rozdiel medzi víziou a realitou, ktorú žijeme špeciálne v dnešný deň. Nestačí mladým ľuďom zakázať sociálne siete a tváriť sa, že sme vyriešili ich problémy. Bez psychológov, bez dostupnej pomoci, kvalitnej digitálnej gramotnosti a bezpečných miest, kde sa môžu stretávať, riešime iba následky a podľa mňa neriešime ani tie. Aj organizácie pracujúce s mladými ľuďmi, nízkoprahové priestory dnes do veľkej miery fungujú iba vďaka nadšeniu dobrovoľníkov, vďaka nadšeniu ľudí v teréne, krátkodobým projektom a ochote niektorých samospráv. Stabilný systém podpory na Slovensku v porovnaní s inými rozvinutými európskymi krajinami stále nemáme. Pritom samotná vízia hovorí, že neformálne vzdelávanie a práca s mládežou majú rozvíjať tvorivosť, spoluprácu, kritické myslenie a vzťah k hodnotám spoločnosti. No tak, ak to vláda myslí vážne, tak zrovna toto, tento parlament je to miesto, kde môže práve vládna koalícia konať okamžite a podporiť aspoň niektoré z našich návrhov zákonov. Vízia zároveň hovorí o demokracii a právnom štáte, o nezávislých médiách, aktívnej občianskej spoločnosti a kultúre otvorenej diskusie. A to priamo súvisí s mladými ľuďmi, pretože my nemôžeme od škôl očakávať, že budú učiť kritické myslenie a odolnosť voči dezinformáciám, ak členovia vlády spochybňujú odborníkov, útočia na médiá a dennodenne rozdeľujú ľudí na svojich a nepriateľov. Škola môže učiť kultúru dialógu. Ak však mladý človek vidí v správach každý deň presný opak od najvyšších predstaviteľov štátu, štát sám podkopáva túto prácu učiteľov a pedagógov. Odolnosť voči dezinformáciám sa nezačína zákazom, začína dôveryhodnosťou dospelých a v prvom rade dôveryhodnosťou štátu, v ktorom tí mladí ľudia žijú a vyrastajú. Tak sa prosím netvárme dnes, že ak sa tu schváli toto uznesenie k vízii, tak tým je práca hotová. Uznesenie parlamentu samo nepostaví jediný byt, nezamestná školského psychológa, nevráti domov jedinú vedkyňu, vedca, ani jedného mladého človeka, študenta, ktorý odišiel. Takže, ak má mať tento dokument význam, musí byť nielen skutočne záväzný, ale hlavne by ho vláda mala začať brať vážne a riadiť sa ním. Už najbližší štátny rozpočet musí Vedca, ani jedného mladého človeka, študenta, ktorý odišiel. Takže, ak má mať tento dokument význam, musí byť nielen skutočne záväzný, ale hlavne by ho vláda mala začať brať vážne a riadiť sa ním. Už najbližší štátny rozpočet musí ukázať, že tomu tak je, keď ho teda uvidíme. Vážené kolegyne a kolegovia, v roku 2040 budú mať dnešní 18-roční ľudia 32 rokov. Nebudú hodnotiť, aká pekná bola publikácia, o ktorej dnes hlasoval parlament. Budú hodnotiť, či si na Slovensku boli schopní vybudovať normálny život. Slovensko tu bude aj po vás, aj po Róbertovi Ficovi. Bude tu aj po nás. Otázkou je, v akom stave. A otázkou je aj to, koľko mladých ľudí tu ešte bude. Vízia môže byť dobrá mapa, ale mapa nemá význam, ak vláda každý deň kráča opačným smerom. Takže, ak chceme, aby mladí ľudia verili v budúcnosť Slovenska, nestačí im túto budúcnosť opísať a sľubovať. Musíme im ju začať dokazovať rozhodnutiami, ktoré robíme dnes a, ak budeme riešenia stále odkladať na tých ďalších, tak sa nám môže veľmi ľahko stať, že tí ďalší budú už svoje firmy, svoj výskum, svoje kariéry a svoje rodiny budovať niekde inde. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem, vážení kolegovia, kolegyne, vážený pán predsedajúci, vážený pán minister. Vízia Slovenska do roku 2040 nie je dielom vlády Roberta Fica. To už tu dnes viackrát zaznelo. Je výsledkom práce mnohých odborníčok a odborníkov a za túto prácu im chcem v prvom rade aj ja naozaj poďakovať. Zároveň dovoľte, nedá mi nespomenúť včerajší útok na akademickú obec v Kyjeve. Ruský dron zasiahol historickú budovu Národnej akadémie vied Ukrajiny, budovu, v ktorej ľudia napriek všetkým okolnostiam a podmienkam tvorili, študovali, robili výskum a posúvali poznanie dopredu. Pri útoku zomrel najmenej jeden človek a ďalší boli zranení. No a je absurdné, že sa to deje v meste a deje sa to v krajine, o ktorej nám náš premiér opakovane rozpráva spôsobom, ako keby tam vlastne žiadna vojna neprebiehala. O to viac si vážim jasné stanovisko Slovenskej akadémie vied, ktorá tento útok odsúdila a pripomenula jednu jednoduchú, ale vlastne veľmi dôležitú vec. Útok na akadémiu vied je útokom na poznanie, vzdelanosť a kultúrne dedičstvo a myslím si, že práve dnes, keď rokujeme o dokumente, ktorý vznikol vďaka práci našej akademickej obce a má hovoriť o budúcnosti Slovenska, tak je dôležité povedať, že vedci, vedkyne, odborníci a teda Slovenská akadémia vied si nezaslúžia uznanie len vtedy a rešpekt, keď vláda potrebuje peknú víziu, ale zaslúži si ho každý jeden deň. Nechcem preto ani ja tento dokument odbiť ako nejaký vládny marketing a chcem sa k nemu postaviť poctivo. Zároveň ja veľmi vítam diskusiu o budúcnosti a zároveň ju vnímam aj ako otázku, či generácia mladých ľudí, ku ktorej sa teda stále radím, bude na Slovensku chcieť žiť aj o 14 rokov. No a treba zároveň aj povedať, že vládna koalícia si týmto dokumentom nastavila nepríjemné zrkadlo. Na jednej strane premiér pri predstavení vízie hovoril, že nie je možné žiť iba zo dňa na deň. S tým sa nedá nesúhlasiť, lenže takmer o mesiac neskôr jeho vláda presne takto žije, funguje a žije od jedného hlasovania k druhému. Koalícia nevie garantovať vlastnú väčšinu a koncom septembra verejnosť, ani teda nikto z nás zatiaľ nepozná ani základné parametre rozpočtu. Kolegovia, kolegyne, predkladáte nám víziu na 14 rokov v čase, keď naozaj neviete naplánovať ani nasledujúce tri mesiace a to nie je iba nejaký situačný paradox, ale to je vlastne podstata celého problému. Premiér Fico dnes nehovorí ako nejaký nový politik, ktorý práve objavil problémy Slovenska. Je predsedom vlády po štvrtý raz. Hovorí, že musíme myslieť nad rámec jedného volebného obdobia. No on mal tých volebných období niekoľko. To je dosť času robiť všetko to, čo dnes táto vízia označuje za nevyhnutné. A najlepšie je to vidieť na mladých ľuďoch a hovorím to preto, že mladí ľudia naozaj nie sú jeden rezort alebo jedna téma, ani jedna kapitola tohto dokumentu. Mladí ľudia potrebujú kvalitné školstvo, dostupné bývanie, dostupnú starostlivosť o duševné zdravie, dobrú prácu, podporu v praxi, teda pri praxovaní, bezpečie aj dôveru v štát naraz. Vízia otvorene priznáva, že z našich maturantov približne pätina študuje v zahraničí a vracia sa ich len 40 %. To nie nie je nejaká úspešná medzinárodná mobilita, ako by to tu možno pán minister školstva rád pomenoval, ale to je krajina, ktorá vychováva talent, investuje doň a potom veľkú časť tohto talentu proste odovzdá iným štátom. A vízia ponúka aj riešenia. Kvalitnejšie vysoké školy, dostupné bývanie pre študentstvo, lepšie príležitosti doma, aktívnu spoluprácu so slovenskou diasporou a jednoduchší návrat na Slovensko. Pre ľudí teda, ktorí odišli, a aj celé ich rodiny. Lenže mladého človeka na Slovensko fakt nevráti ani jedno štipendium, ani jedna pekná kampaň. Rozhodnutie vrátiť sa je rozhodnutím o celom živote. A je presne o tom, či tu nájde zaujímavú prácu, či dostane škôlku pre dieťa, či si môže dovoliť bývanie, aj to, či pravidlá platia pre všetkých, či štát nezmení zákony zo dňa na deň, či verejné inštitúcie fungujú a či sa vláda správa k jeho budúcnosti zodpovedne. Odliv talentu, ktorý tu sledujeme, to nie je len problémom školstva. To je hodnotenie mladých ľudí o stave krajiny. Ďalším príkladom je práve bývanie. Vízia konštatuje, že v roku 2024 žilo sedem z desiatich mladých ľudí vo veku od 18 do 34 rokov s rodičmi. Ceny nehnuteľností sa medzi rokmi 2015 a 2025 zdvojnásobili a rástli rýchlejšie než príjmy. A to nie je iba otázka komfortu. Totiž, ak sa mladí ľudia nevedia osamostatniť, odkladajú rodinný život a aj návrat zo zahraničia napríklad. Vláda potom na jednej tlačovej konferencii plače nad demografickým vývojom Slovenska, plače nad demografiou a na druhej strane ponúka sľuby o nájomných bytoch, ktoré pre väčšinu mladých ľudí dodnes nie sú žiadnou reálne dostupnou možnosťou. Vízia pritom pomenúva konkrétny smer, nie ten. Viac nájomného bývania, využívanie zanedbaných a nevyužívaných budov, rýchlejšie povoľovacie procesy, lepšie plánovanie miest a bývanie prepojené s dopravou, službami a pracovnými príležitosťami. No namiesto toho v tomto parlamente, okrem namiesto takýchto návrhov, sledujeme návrhy, že koalícia sa pokúša ešte aj oslabiť ochranu nájomníkov. Veľmi podobné je to napríklad aj pri kapitole duševného zdravia. Vízia hovorí o systematickej podpore na školách, dostupnej komunitnej starostlivosti a krízovej intervencii. Pripomína, citujem, že školy musia byť prostredím, ktoré pomáha zvládať tlak na výkon. Najvyšší kontrolný úrad zistil, že v roku 2024 pripadalo na jedného školského psychológa v priemere 710 žiakov. V niektorých okresoch to bolo viac než 3000 a tri okresy nemali školského psychológa vôbec. Takmer tri štvrtiny oslovených škôl v tomto prieskume uviedli, že potrebujú ďalších odborných pracovníkov, ale bránia im finančné limity a nedostatok ľudí. A to je rozdiel medzi víziou a realitou, ktorú žijeme špeciálne v dnešný deň. Nestačí mladým ľuďom zakázať sociálne siete a tváriť sa, že sme vyriešili ich problémy. Bez psychológov, bez dostupnej pomoci, kvalitnej digitálnej gramotnosti a bezpečných miest, kde sa môžu stretávať, riešime iba následky a podľa mňa neriešime ani tie. Aj organizácie pracujúce s mladými ľuďmi, nízkoprahové priestory dnes do veľkej miery fungujú iba vďaka nadšeniu dobrovoľníkov, vďaka nadšeniu ľudí v teréne, krátkodobým projektom a ochote niektorých samospráv. Stabilný systém podpory na Slovensku v porovnaní s inými rozvinutými európskymi krajinami stále nemáme. Pritom samotná vízia hovorí, že neformálne vzdelávanie a práca s mládežou majú rozvíjať tvorivosť, spoluprácu, kritické myslenie a vzťah k hodnotám spoločnosti. No tak, ak to vláda myslí vážne, tak zrovna toto, tento parlament je to miesto, kde môže práve vládna koalícia konať okamžite a podporiť aspoň niektoré z našich návrhov zákonov. Vízia zároveň hovorí o demokracii a právnom štáte, o nezávislých médiách, aktívnej občianskej spoločnosti a kultúre otvorenej diskusie. A to priamo súvisí s mladými ľuďmi, pretože my nemôžeme od škôl očakávať, že budú učiť kritické myslenie a odolnosť voči dezinformáciám, ak členovia vlády spochybňujú odborníkov, útočia na médiá a dennodenne rozdeľujú ľudí na svojich a nepriateľov. Škola môže učiť kultúru dialógu. Ak však mladý človek vidí v správach každý deň presný opak od najvyšších predstaviteľov štátu, štát sám podkopáva túto prácu učiteľov a pedagógov. Odolnosť voči dezinformáciám sa nezačína zákazom, začína dôveryhodnosťou dospelých a v prvom rade dôveryhodnosťou štátu, v ktorom tí mladí ľudia žijú a vyrastajú. Tak sa prosím netvárme dnes, že ak sa tu schváli toto uznesenie k vízii, tak tým je práca hotová. Uznesenie parlamentu samo nepostaví jediný byt, nezamestná školského psychológa, nevráti domov jedinú vedkyňu, vedca, ani jedného mladého človeka, študenta, ktorý odišiel. Takže, ak má mať tento dokument význam, musí byť nielen skutočne záväzný, ale hlavne by ho vláda mala začať brať vážne a riadiť sa ním. Už najbližší štátny rozpočet musí Vedca, ani jedného mladého človeka, študenta, ktorý odišiel. Takže, ak má mať tento dokument význam, musí byť nielen skutočne záväzný, ale hlavne by ho vláda mala začať brať vážne a riadiť sa ním. Už najbližší štátny rozpočet musí ukázať, že tomu tak je, keď ho teda uvidíme. Vážené kolegyne a kolegovia, v roku 2040 budú mať dnešní 18-roční ľudia 32 rokov. Nebudú hodnotiť, aká pekná bola publikácia, o ktorej dnes hlasoval parlament. Budú hodnotiť, či si na Slovensku boli schopní vybudovať normálny život. Slovensko tu bude aj po vás, aj po Róbertovi Ficovi. Bude tu aj po nás. Otázkou je, v akom stave. A otázkou je aj to, koľko mladých ľudí tu ešte bude. Vízia môže byť dobrá mapa, ale mapa nemá význam, ak vláda každý deň kráča opačným smerom. Takže, ak chceme, aby mladí ľudia verili v budúcnosť Slovenska, nestačí im túto budúcnosť opísať a sľubovať. Musíme im ju začať dokazovať rozhodnutiami, ktoré robíme dnes a, ak budeme riešenia stále odkladať na tých ďalších, tak sa nám môže veľmi ľahko stať, že tí ďalší budú už svoje firmy, svoj výskum, svoje kariéry a svoje rodiny budovať niekde inde. Ďakujem veľmi pekne.

Gregorová. Ďakujem za slovo a ďakujem, Tina, teda aj za tvoj rozsiahly príspevok. Ako si povedala, kým my tu dnes v parlamente riešime štátny záverečný účet, tak ľudia riešia, ako zaplatiť ten svoj. A aj ako si ty spomínala, začal sa nový akademický rok, tak príďte ako mladý človek študovať do Bratislavy. Internát sa vám pravdepodobne neujde, pretože sa mnohé súbežne už niekoľký rok prerábajú. Miest je dlhodobo málo. Náhradu ministerstvo žiadnu nezabezpečilo ani alternatívu, tak si nájdite komerčný nájom. Ďakujem pekne. Priemerný nájom v Bratislave momentálne je 937 eur a bývanie s energiami je medziročne drahšie o 7,4 %. A vôbec sa tu nemusíme baviť nevyhnutne len o študentoch a študentkách. Stačí si predstaviť mladú rodinu, ktorá žije možno niekde na dedine, ďalej od veľkého mesta. Jeden potrebuje ísť ráno do práce, druhý potrebuje odniesť deti do škôlky, dostať seba do práce. Autobus ide párkrát za deň, vlak pravdepodobne nejde alebo spoje nesedia, nechodia na čas a pre takúto rodinu auto vôbec nie je luxus, ale základ normálneho života. Ceny palivových hmôt, benzín nad 1,80, nafta momentálne takmer 2 €. Čiže internát možno nebude. Byt, zaplatiť drahý nájom, vlaky, študenti ich síce majú zadarmo, lenže to ešte vôbec neznamená, že budú aj na čas a že budú skutočne využiteľné, preto, kam sa potrebujú dostať. A popri tomto všetkom ľudia riešia svoje životy a vláda týždenne rieši Tarabu, koaličné spory, sama seba, premiér má ešte aj čas si rozhnevať našich ostatných spojencov a potom sa pýtame, prečo majú mladí ľudia úzkosti a prečo odchádzajú a prečo tu vlastne nechcú.