Ďakujem veľmi pekne.
Vážené pani ministerka, vážený pán predsedajúci, milí kolegovia, kolegyne, dovoľte, aby som vystúpil v rozprave ohľadne zákona o Slovenskej televízii a povedal vám pár vecí aj ohľadne môjho pozmeňujúceho návrhu alebo doplňujúceho návrhu. Niektorí novinári ma dnes zastavili a povedali, že, medzi riadkami, že, pán Malatinec, máte tam taký maličký pozmeňovací návrh. Ale ja ich chcem opraviť, pretože to nie je maličký pozmeňovací návrh.
Táto téma, o ktorej budem hovoriť vo svojom príspevku, si zaslúži väčšiu pozornosť, ako si tu všetci dokážeme uvedomiť. Pretože hovoríme o Slovákoch žijúcich v zahraničí, ktorí udržujú slovenskú kultúru, a sú reprezentanti Slovenskej kultúry. A máloktorí z nás ľudí, žijúcich na Slovensku, vieme o ich živote, ako túto našu krajinu reprezentujú a zaslúžia si našu pozornosť.
Prepáčte, kolegovia, budem osobný. Dnes, v tento deň v Báčskom Petrovci práve v týchto hodinách prebieha pohreb skvelého človeka Janka Kováča z Petrovca, ktorý viedol folklórnu skupinu Petrovskú družinu a chcem mu touto cestou za všetko poďakovať, že tú slovenskú kultúru v Báčskom Petrovci udržovali a udržovali slovenské tradície, o ktorých môžme hovoriť o 250, 280 rokov v tých komunitách v rámci dolnozemských Slovákov.
Extra Slovaciam non est vita, alebo po slovensky povedané mimo Slovenska nie je život. Všimnime si, že drvivá väčšina napríklad historických diel sa vymedzuje názvom dejiny Slovenska a nie slovenské dejiny. Predpokladám, že keby sme v metodologickej rovine začali skúmať slovenské dejiny v ich komplexnej národnej šírke, určite by sme dospeli k názoru, že je nutné analyzovať aj fenomény, ktoré sú mimo územia Slovenska. Keď ale pristupujeme k téme, že predmetom historického záujmu sú dejiny Slovenska, vytvoríme si bezpečnú zónu, v ktorej budeme reflektovať iba na to, čo sa udialo v samotnom území dnešného Slovenska a nie v širšom celonárodnom kontexte. Ak sa pohybujeme iba na bežnom území súčasného politického vymedzenia Slovenska, je vysoko pravdepodobné, že na nič nezabudneme. V opačnom prípade sa ale vystavujeme nebezpečiu, že vstupujeme na relatívne málo prebádané územie.
Vystavujeme sa takému tenkému ľadu, že nám niekto niečo aj povie o historických prácach Jozefa Maliaka, Samuela Čelovského, Samuela Jovankoviča, Miroslava Kmeťa, Ondreja Drugdu či akademika Kmeťa. Ale viem sa dať aj v situácie uvažovania v týchto potencionálnych historikov, kto bude pátrať po týchto prácach, kto to bude všetko čítať a interpretovať, a čo keď v tejto interpretácii šliapnem vedľa, lebo neviem, či napríklad niečo z toho je už prekonané, poznačené ako nepresné a tak ďalej. Takýto potencionálny historik si iste uvedomuje, že by sa dostal do nezávideniahodnej situácie, v akej sa ocitol aj Tido Jozef Gašpar, dramaturg Slovenského národného divadla v Bratislave, ktorý v liste 12. 11. 1926 píše dramatikovi Vladimírovi Hurbanovi Vladimírovi do Starej Pazovy v súvislosti s premiérou jeho teda diela Reštaurácie: "Je mi úprimne ľúto a vyslovujem to v menej celej divadelnej správy, že sme opomenuli uvedomiť Vás na čas o chystanej premiére. Stalo sa to práve preto, že nám ani Vaša ctená adresa nebola poruke."
Zabudnúť pozvať autora na premiéru jeho hry v Slovenskom národnom divadle v Bratislave? Vajanský by iste lakonicky skonštatoval, že my sme azda najzábudlivejší národ na svete. Uviedol som to ako príklad, aby sme na Slovákov žijúcich v zahraničí nezabudli. Sú to naši reprezentanti, hovoríme o cca milión ľudí, ktorí udržujú slovenskú kultúru a sú našimi reprezentantmi.
Zmena nazerania na kontext slovenskej kultúry nielen vo vzťahu k apelu dolnozemských Slovákov, koncentrovaného do Abaffyho citovaného zvolania: "Nezapomnite na potratených nás!", ale, a nad týmto argumentom by sme zrejme, by sa zrejme dalo vážne pouvažovať reflektovanie, zakomponovanie viacerých javov z kontextu slovenskej dolnozemskej kultúry by malo prispieť aj k obohateniu a zmene nazerania na jednotlivé fenomény z kontextu slovenskej kultúry na Slovensku.
Uvediem dva príklady. Ten prvý je historicky z obdobia II. svetovej vojny, keďže nás tu očakáva tento rok 80. výročie Slovenského národného povstania, dovoľte mi ho uviesť. Ten prvý je historicky z obdobia II. svetovej vojny. Juhoslávia bola okupované fašistickým Nemeckom a ďalšími krajinami v apríli 1941. Už v lete toho istého roku sa začal protifašistický odboj v podobe rozličných diverzantských akcií, do ktorých boli zapojení aj vojvodinskí Slováci. Už na jeseň toho istého roku prišlo k prvým tragickým zlomom 28. októbra 1941, ôsmi takíto diverzanti boli v Petrovci popravení obesením a už poobede, ako dokladá Samuel Jovankovič, o týchto represáliách nad vojvodinskými Slovákmi vďaka dobre zorganizovanej spravodajskej sieti v radoch vojvodinských Slovákov informuje aj Rádio Londýn. V ďalšom priebehu vojny sa formovala samostatná slovenská Jánošíkova rota. Ďalej v roku 1944 bola v Petrovci formovaná samostatná XIV. vojvodinská úderná slovenská brigáda. Ďalej jeden z popredných organizátorov protifašistického odboja z radov vojvodinských Slovákov, MUDr. Ján Bulík, inak prvý predseda Matice slovenskej, bol prezradený a v roku 1942 popravený v koncentračnom tábore v Mauthausene a konečne aj dvaja Slováci, Janko Čmelík a ďalší. Boli za svoje protifašistické martýrium vyznamenaní najvyšším juhoslovanským vyznamenaním Radom národného hrdinu a jednu malú slovenskú enklávu na Balkáne možno viac než dosť.
O týchto udalostiach, osobnostiach vojvodinskí historici, a to nielen historizujúci ochotníci, napísali rad štúdií a špecializovaných monografií, no na strane druhej, ak si všimneme doteraz najobjemnejšiu prácu o dejinách Slovenska a Dejiny Slovenska I až IV, ktoré vydala Slovenská akadémia v rokoch osemdesiatych.
Aby sme predsa len nekrivdili tomuto dielu, odcitujem úryvok z tej 600-stranovej syntézy, v ktorej sa spomína uvedený slovenský dolnozemský odboj v časti, v ktorej sa hovorí o cezhraničných presahoch partizánskych akcií na územie štátov, hraničiacich so Slovenskom, sa uvádza: "tak v prvom polroku 1944 sa odohrali ojedinelé partizánske akcie v oblasti Nového Mesta pod Šiatrom, neďaleko od vtedajších hraníc Slovenska i na Zakarpatskej Ukrajine, ale aj v Báčke a dosť. Ako keby toho antifašizmu na Slovensku bolo tak veľa, že o tieto udalosti a o tieto osobnosti nestojíme."
Kolegovia, uvádzam vám príklady z histórie, aby som upriamil pozornosť na týchto Slovákov žijúcich v zahraničí. Taká väzba, moja spomienka z detstva, pred vojnou v Juhoslávii si pamätám veľmi dobre na vysielanie Novosadského rozhlasu, ktorý vysielal aj na územie dnešného Slovenska krásne dolnozemské piesne z oblasti Báčskeho Petrovca, Starej Pazovy a ďalších. A mali tí ich Slováci kontakt a naši Slováci, tu žijúci na Slovensku, s našimi zahraničnými Slovákmi.
Vraciam sa teda k základnej otázke. Neprišiel už okamih, kedy by sme sa na koncept slovenskej kultúry nemali pozrieť... kontext slovenskej kultúry nemali pozrieť iba cez prizmu politických hraníc, ale cez prizmu národného kolektívu? Ako som už raz napísal o tom, že Kant je nemecký filozof a asi nikto nepochybuje, aj keď celý život prežil na území dnešného Ruska, ani že Šafárik je slovenský vedec, aj keď väčšinu života prežil mimo územia Slovenska, uzavrieť svoj analytický pohľad iba do geta politických hraníc aktuálneho štátu, je cesta k ochudobneniu vlastnej podstaty. Slovenská kultúra by sa mala uvedomiť, by si mala uvedomiť, že vedieť, že slovenský antifašistický odboj máme v prostredí dolnozemských Slovákov už od roku 1941 rovnako ako fakt, že prejavy tzv. radikálnej moderny máme aj v slovenskej literatúre akurát v prostredí Dolnej zeme. Nevedieť to a ignorovať výzvu poznať to, je rovnako, ako nevedieť, či máme stále dve nohy, alebo nám jednu už amputovali. Mali by sme sami seba poznať v komplexnosti, takí, akí sme, z hlavy po päty, lebo len vtedy, keď vieme, či máme jednu alebo dve nohy, sa môžeme správne pripraviť na cestu. To fakt si vážne pripúšťame otázku, že extra slovaciam non est vita?
Ešte mi dovoľte pár slov, aby som sa vyjadril a potom prednesiem, určite to poviem, ako sa patrí, odôvodnenie môjho pozmeňujúceho návrhu, ale by som chcel ešte pár slov aj k tomu, čo povedali moji kolegovia.
Plne podporujem môjho kolegu Dušana Jarjabka, pretože povedal veľmi vážnu vec, ktorú vnímam ako rodák z Banskobystrického kraja, že v zákone o Slovenskej televízii a rozhlase sa chce posilňovať postavenie regionálnych štúdií, a je to správne. Dušan Jarjabek hovoril o postavení, kde pôsobí viac ako 90 umelcov symfonického orchestra, o pôvodnej tvorbe. My v Slovenskom rozhlase sme mali aj excelentný orchester. Orchester ľudových hudobných nástrojov, ktorý nám nefunguje, ktorý sa robí na výkony, na zmluvy o umeleckom výkone, ale systematická práca vydávať zaujímavé diela v oblasti tradičnej ľudovej hudby alebo diela vážnej hudby v symfonickom orchestri, to je úlohou! Vráťme sa a sledujme tieto javy, ktoré by sa mali rozbehnúť v kontexte pôsobnosti Slovenského rozhlasu. Áno, spolu s pani ministerkou aj v našom výbore sme o tom rozprávali, že pomoc regionálnym štúdiám nie je naraz dať veľký obnos finančných prostriedkov, ale treba na to postupnosť, pretože by to naše regionálne rozhlasové štúdiá nezvládli ani minúť tie prostriedky. Ale som rád, že hovoríme spoločne o tom, že percentuálne bude narastať príspevok pre tieto regionálne štúdiá.
Takže dovoľte mi, aby som ešte pár slov povedal o aktuálnej spolupráci. Dňa 31. 5. 2016 bola podpísaná zmluva o vzájomnej spolupráci medzi Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Rozhlasom a televíziou Slovenska.
Zbadali sme to, kolegovia? Bolo to niekde vidieť? Už v 2016 zmluvné strany sa zaviazali spolupracovať pri zabezpečovaní a šírení informácií o Slovákoch žijúcich v zahraničí doma i vo svete, s cieľom podporovať povedomie obyvateľov Slovenska a krajanov o kultúrnych hodnotách, tradíciách a o spôsobe života krajanov ako súčasti spoločného národného kultúrneho dedičstva a prispievať tak k upevňovaniu a rozvoju vzájomných vzťahov medzi Slovákmi žijúcimi v zahraničí a Slovenskou republikou ako ich materskou krajinou. Táto zmluva sa napĺňa účasťou redaktorky Ingrid Slaninkovej na podujatiach organizovaných Úradom Slovákov žijúcich v zahraničí, resp. jej účasťou na zahraničných služobných cestách. Vstupom z uvedených ciest sú rozhlasové reportáže o slovenských komunitách žijúcich v zahraničí, vysielanie v programe nášho rádia.
Ja si osobne myslím, že kapacita slovenskej televízie by mohla byť oveľa väčšia, aby zasiahla a reflektovala na život Slovákov žijúcich v zahraničí. Niekedy by stačilo, keby v spravodajstve sa objavili informácie o zahraničných Slovákoch, aby sme vychovávali naše deti. Keď som, poviem vám takú moju príhodu obyčajnú a ľudskú, som mojej dcére povedal, že či vie, že na severe Srbska v minulosti žilo 70-tisíc Slovákov. Dneska sa to naše deti neučia ani v učebniciach. A hovoríme o komunite Slovákov, ktorí žijú vo Vancouveri, v New Yorku, v Austrálii, v Londýne, v Paríži a iných svetových metropolách, kde prezentujú našu kultúru. Sú to vyslanci našej slovenskej kultúry, ktorí i keď život ich zavial, odvial od svojej rodnej krajiny, sú to reprezentanti, o ktorých by mala Slovenská televízia poskytovať informácie širokej verejnosti.
Pán predsedajúci, odôvodním pozmeňujúci návrh a následne ho predložím.
Odôvodnenie: Doplnenie činnosti Slovenskej televízii a rozhlasu vysielať programy zamerané na Slovákov žijúcich v zahraničí, jednak tých, ktorí tvoria slovenské autochtónne menšiny v okolitých krajinách strednej a východnej Európy a slovenské tradičné komunity v krajinách západnej Európy a zámoria ako aj vysťahovaných Slovákov z novších migračných vĺn, tzv. novej diaspóry. Slovenská televízia a rozhlas prostredníctvom odborných televíznych a rozhlasových vysielaní rôznych mediálnych žánrov o Slovákoch žijúcich v zahraničí podstatne prispeje k budovaniu silnejších vzťahov medzi Slovákmi žijúcimi v zahraničí a Slovenskou republikou a rozšíri povedomie slovenskej verejnosti o problematike tzv. krajanstva, a taktiež prispeje k udržiavaniu a rozvoju slovenského povedomia vo vzťahu k Slovákom žijúcim v zahraničí.
Doplňujúci návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Romana Malatinca k vládnemu návrhu zákona o Slovenskej televízii a rozhlase a o zmene niektorých zákonov, tlač 278.
V čl. I § 5 ods. 1 sa písmeno e) dopĺňa deviatym bodom, ktorý znie:
„9. Program zameraný na Slovákov žijúcich v zahraničí".
Ďakujem. Skončil som.
(Potlesk.)
