Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán predseda.
Pomenoval si, Michal, niekoľko absurdností tohto zákona a celej tej situácie. Viackrát sme tu počuli, že nám vyčítajú, vtedajšej vláde vyčítajú: nepočúvali ste odborníkov. Profesor Krčméry bol prvý, ktorý sa dal zaočkovať, až na pokraj svojich fyzických síl chodil do relácií a vysvetľoval, čo to znamená pandémia covidu. Premiér Fico, súčasný premiér Fico organizoval protesty a hovoril o tom, nedám sa zaočkovať a nedajte sa zaočkovať, nepočúvajte odborníkov.
Ja sa čudujem, že nám to teraz vyčítate. Je zaujímavé, že odškodnení budú tí, ktorí počúvali politikov vtedajšej opozície, česť výnimkám, a spochybňujete celosvetových odborníkov, ako bol profesor Krčméry.
Rozmýšľala som nad tým, čo bolo pohnútkou k tomuto zákonu, nič iné mi nevychádza z toho, len že to bola pomsta a nenávisť. Aspekty a výmysly, ktoré prisudzujete jednému manšaftu, vtedajšej vláde, len za to, že vám nevyhovoval kapitán, je pre mňa absurdné. Keby premiér Matovič bol vtedy prešiel suchou nohou cez Dunaj, tak poviete, že to urobil preto, že nevie plávať. A nehnevajte sa, ja si myslím, že takýto vážny zákon, aby ešte viacej rozdeľoval spoločnosť, je treba stiahnuť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predseda.
Pán kolega, spomínali ste aj vy, tak ako mnohí, mnohí kolegovia obetavosť zdravotníkov na všetkých postoch. Mňa ale aj vtedy, možno si viacerí na to pamätáte, zamrzela, nebola to správa v jednom médiu, kde ten autor napísal, že zdravotnícki pracovníci, že to je, proste to sa dá naučiť, že to je ako cvičené opice. A aj toto boli veci, ktoré, alebo vyjadrenia, a to bolo jedno, či to bola správa, či to bol fejtón, či to bol blog, alebo komentár, vnášalo neistotu medzi ľudí. Ja som si vtedy povedala, žijem v Bojniciach, a som si hovorila, keby tento pán, ktorý to napísal, nedajbože dostal covid, tak sa môže obrátiť, že mu v tej bojnickej zoologickej záhrade zabezpečíme ošetrovanie.
Musíme si hlavne v takýchto situáciách dávať pozor, a to je aj teraz počas tejto epidémie, ktorá je na Slovensku, lebo to, čo sa, budovanie a dôvera v zdravotníctvo sa u ľudí buduje dlhé roky, možno aj desaťročia, stáročia a dá sa pokaziť jedným vyjadrením, jednou vetou z minúty na minútu. Dávajme na to veľký pozor!
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda.
Občas, keď počúvam túto debatu od predkladateľov zákona, tak rozmýšľam, tak rozmýšľam, že či som žila v tom čase v tejto krajine, pretože ix vecí sa mi zdá úplne vymyslených. Bola to situácia, keď sme nič nevedeli. Keď sme nevedeli, že odkiaľ to prichádza, nepoznali sme to, neovládali sme to, a navyše to prinášalo smrť. Takto to bolo u nás a takto to bolo aj v iných krajinách. Jeden rozdiel bol medzi nami a tými inými krajinami, že zatiaľ čo iní čelili novej hrozbe spoločenskou solidaritou, tak my sme hľadali škriepky, vinníka, my sme sa dohadovali, my sme robili protiakcie proti tomu, čo navrhovali odborníci. Medicína je veľmi-veľmi ťažký odbor. Dalo by sa povedať, že je to križovatka vedných disciplín, a preto si treba vážiť odborníkov. Keď som porovnávala ostatné krajiny, viacero mojich príslušníkov, rodinných príslušníkov žije v rozvinutých západných krajinách, tak som chcela vedieť, ako to tam vyzerá, tak Francúzsko bolo mnohokrát oveľa horšie na tom, ako sme boli my, a pritom Francúzsko malo pred 150 rokmi Louisa Pasteura, za posledných 25 rokov malo 13 nositeľov Nobelových cien, malo skúsenosti s teroristickými islamistickými útokmi aj veľkými katastrofami, ale my sme v tomto boli úplne, proste nechcem povedať, že nevzdelaní, ale boli sme v tom outsideri a napriek tomu čas sme využili na to, aby sme sa hádali.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. pán predseda.
Ja rešpektujem pripomienky k návrhu či už vlády, alebo, alebo KDH, ktoré predniesla pani poslankyňa Plaváková. Ja viem, že naše názory idú často ako, ako dve koľajnice, ktoré sú rovnobežné a nestretnú sa, ale to nevadí. Dôležité je to, aby sme sa vzájomne rešpektovali. Ale pani poslankyňa urobila jednu takú zaujímavú prešmyčku. Povedala, že rozoznávame, že v ústave by malo byť, že rozoznávame dve pohlavia. A potom hovorila o tom, že čoho sú, čoho sú... čo... čo sa spôsobuje ženám a aká je politika voči ženám. Spomínala chudobu, spomínala násilie a spomínala viaceré veci, a že aj vláda, aj politika vôbec, a nielen u nás, ale na celom svete je ľahostajná k týmto poľutovaniahodným a odsúdeniahodným veciam. Ja som sa veľa angažovala aj v boji proti násiliu, aj za to, aby ženy nežili v chudobe, pretože sú najviac poznačené chudobou.
Ale neviem si vysvetliť, aký súvis na to, čo sa pácha na ženách s tým, že sú dve pohlavia. To predsa nemá nič spoločné. Jedno je konštatovanie, že sú dve pohlavia, a druhé je to, že ženy sú často diskriminované, že sa u nich nedodržujú základné ľudské práva, tak toto, toto rešpektujem, ale ten súvis medzi týmito dvoma oblasťami – nie.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predseda.
Ja mám jednu otázku na pána kolegu a myslím, že aj na pána ministra. Privítala som, keď sa pán minister vyjadril pred nejakým časom, že bude trvať na audite v rezorte zdravotníctva, a predpokladám, že nezávislom audite, pretože po takomto audite sa volá už roky, pomaly desaťročia v zdravotníctve, len nevidím celkom logiku v tom, že pred tým, ako sa tento audit urobí a ako z neho vzídu isté výsledky, sa skracuje pracovný čas v zdravotníctve. To by mal byť výsledok, to by mal byť výsledok auditu, že bude lepšie fungovať zdravotníctvo, keď bude skrátený pracovný čas, a nie predtým to dať do zákona.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predseda.
Ja len krátko dodám, že možno niekto chce bagatelizovať 25. marec, a tvrdí, ’88, a tvrdí o tom, že, tvrdí to, že si nezaslúži, aby bol štátnym sviatkom, stačí, že si ho budeme pamätať, ale keby to nebol deň, ktorý vážne ohrozil existenciu vtedajšieho režimu, keby vtedajší predstavitelia to neboli považovali za kývanie svojich základov, tak by neboli sa uchýlili k takému brutálnemu zásahu, ako to urobili. Neboli by vyslali ani tie delá, ani psov, ani policajtov, vojakov, ani by neboli zatýkali ľudí, ktorých držali niekoľko dní vo väzení, pretože by si povedali, však nech si ticho pomodlia ruženec a držia v rukách sviečky, však my sme na toľko silní, pevní, že nás nič neohrozí, čiže bolo to skutočne zatrasenie základmi komunizmu a uvedomovali si to aj sami predstavitelia vtedajšieho režimu a myslím, že si to uvedomoval aj vtedajší svet, ktorý to pripomínal. Dokonca si to pripomenul aj Európsky parlament.
Čiže dajme tomuto dňu to, čo mu patrí, aby to bol štátny sviatok bez nároku na pracovné voľno.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda.
Vážená kolegyňa, vážení kolegovia, je mi cťou, že z tohto miesta môžem hovoriť o udalostiach, ktoré zásadným spôsobom prispeli k pádu totalitného režimu a otvorili cestu k demokracii.
Nedávno sme si pripomenuli 35. výročie Novembra ’89. Rozprávame však aj o tom, čo tejto udalosti predchádzalo.
Rada by som vás požiadala o podporenie novely zákona o štátnych sviatkoch a pamätných dňoch, ktoré predkladáme spolu s pánom poslancom Vašečkom z Kresťanskej únie.
Hovoríme o udalostiach, ktoré vyústili do tichého protestu vo svetle sviečok, v modlitbe veriacich i neveriacich, v pokore, no s odhodlaním proti hrubej sile zriadenia, ktoré desaťročia dusilo ľudskú dôstojnosť a šliapalo po slobode vo všetkých jej významoch.
Je našou povinnosťou, a nielen generácie, ktorá má 25. marec 1988 v živej pamäti, pripomínať tichý protest za slobodu dôrazne a nahlas pripomínať, vysvetľovať a zdôrazňovať význam Sviečkovej manifestácie, ktorej posolstvo vyústilo do pádu komunizmu v novembri 1989. Bolo to prvé takéto verejné vystúpenie občanov vo vtedajšom socialistickom Československu. Totalitný komunistický režim šokovalo a vyslalo jasný, silný signál aj do zahraničia. Sme presvedčení, že takáto prelomová udalosť si zaslúži nielen spomienku, ale aj oslavu.
Spolu s kolegom z Kresťanskej únie Richardom Vašečkom, navrhujeme, aby Deň zápasu za ľudské práva sa stal štátnym sviatkom Slovenskej republiky bez nároku na pracovné voľno.
Zásadné medzníky našich novodobých dejín nemôžu zapadnúť prachom.
Ak dovolíte, vrátim sa o rok dozadu, kedy sme si pripomenuli 35 rokov od Sviečkovej manifestácie. Médiami sa prehnali autentické zábery z Hviezdoslavovho námestia, kedy proti tichu a pokore tisícok ľudí brutálne zasiahli vodné delá, kropiace autá, slzný plyn, obušky, psy a tajní. Iniciatíva zorganizovať pokojné verejné občianske zhromaždenie vzišla z prostredia tzv. podzemnej cirkvi s cieľom podporiť náboženské i občianske práva. Išlo o menovanie biskupov na uprázdnené stolce, úplnú náboženskú slobodu a úplné dodržiavanie občianskych práv.
Návratom v čase v daždivých uliciach Bratislavy sme začali aj konferenciu Náboženská sloboda vo svetle Sviečkovej manifestácie, ktorú som so svojím tímom a podporou Ústavu pamäti národa zorganizovala ako vtedajšia splnomocnenkyňa vlády pre slobodu vierovyznania a presvedčenia.
Význam tzv. Bratislavského Veľkého piatku zdôraznil vo svojom príhovore aj kardinál Kurt Koch, vatikánsky prefekt Dikastéria na podporu jednoty kresťanov, počas návštevy Slovenska slovami:
„Túto sviečkovú manifestáciu iniciovali veriaci, ale zároveň nechala zaznieť požiadavke plného rešpektovania občianskych práv v Československu pre všetkých občanov, veriacich i neveriacich. Zrodila sa z koreňov náboženského a občianskeho disentu, z tajnej cirkvi, z laického apoštolátu, zo samizdatu, zo zavraždených kňazov a rehoľníkov, z desiatok rokov nespravodlivého väznenia, z utrpenia intelektuálov.“ Toľko citát.
Z kontektu historických udalostí a ich presahu do súčasnosti je zrejmé, že 25. marec ako štátny sviatok nebude sviatkom ideológie, ale ľudskosti, sviatkom, ktorý bude generáciám pripomínať, že ľudské práva náboženské i občianske sú aj dnes krehkou komoditou, ktorú treba chrániť, a vždy sa za ňu oplatí bojovať už len z úcty k tým, ktorí za ňu zaplatili najvyššiu cenu.
Zásahom štátnych bezpečnostných zložiek Verejnej bezpečnosti a Štátnej bezpečnosti proti Sviečkovej manifestácii boli hrubo zasiahnuté občianske práva a slobody, najmä sloboda zhromažďovania, zaručená Ústavou Československej socialistickej republiky z roku 1960.
Bol porušený aj Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ktorý Československá socialistická republika prijala v roku 1976, a tiež boli porušené závery helsinského Záverečného aktu KBSE z roku 1975 a Záverečného dokumentu následnej Madridskej konferencie z roku ’83. Dôsledkom bola perzekúcia mnohých účastníkov a organizátorov Sviečkovej manifestácie.
Tým, ktorí sa pýtajú, prečo si tento deň nestačí iba pamätať, 25. marec je deň, keď sa všetko zmenilo. Definitívne sa ukázalo, že ľudia sa prestali báť a zločinný komunistický režim sa už nevie udržať pri moci inak ako násilím na svojich vlastných bezbranných občanoch. Brutalita tohto zásahu šokovala Slovensko i svet. Už o pár mesiacov sa režim zrútil. Bez odvahy tých, ktorí so sviečkami v rukách vyšli na Hviezdoslavovo námestie brániť svoje občianske a náboženské práva, by to také jednoduché nebolo. Ďakujem za seba, ďakujem za Slovensko. Každý rok pociťujem obnovenú nádej, že spoločné dobro zvíťazí.
Verím, že náš návrh, aby sa 25. marec, deň výročia Sviečkovej manifestácie stal štátnym sviatkom, bez nároku na pracovné voľno, podporíte.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda.
Ďakujem, Anežka, že si vystúpila aj s tým svedectvom, čo si povedala, skutočne že často to bola manipulácia a nátlak, a mnohé tieto ženy sa ani dokonca života nedozvedeli, že v podstate boli sterilizované, pretože ak medzitým nechceli mať deti alebo si to vysvetlili inak, alebo neboli operované, takže možno tie počty boli ďaleko vyššie, ako máme teraz dôkazy.
Ale ešte jedno by som chcela povedať, že aj v súčasnej dobe ženy, ktoré mali dvakrát cisársky rez, sú mnohokrát posúvané gynekológmi k tomu, aby boli sterilizované bez toho, aby sa lekári poskúsili o to, to dieťa zachrániť alebo to, aby tá žena mala aj ďalšie, ďalšie dieťa. Poznám ženy, ktoré šesťkrát porodili cisárskym rezom, čiže aj tu to, že tri cisárske rezy a dosť, a sterilizácia, je niekedy za vlasy pritiahnuté a mali by sme si to uvedomiť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predseda.
Som tak trochu pamätníkom v tomto parlamente a pamätám si to, že prvýkrát táto téma bola otvorená buď za prvej, alebo druhej vlády Mikuláša Dzurindu, ale myslím si, že prvej, čiže v rokoch ’98 až 2002, čiže je to skoro 25 rokov, čo sa nevieme vysporiadať s touto témou. A ja skutočne, Peter, oceňujem tvoju aj trpezlivosť, aj takú cieľavedomosť a vytrvalosť, aby si opakovane podával tento, tento návrh. Musíme si uvedomiť, že to nie sú len, ako si to pomenoval zverstvá nášho komunistického režimu, lebo aj ten, ktorý bol u nás, ale sú to, spomeňme si na Čínu, kde boli nútené sterilizácie robené z rovnakého dôvodu, z toho, aby sa proste, aby sa potlačila demografická krivka tejto, tejto skupiny ľudí. A aj počas môjho pôsobenia v Európskom parlamente som celých 15 rokov dávala v každej jednej správe, ktorá sa týkala rozvojovej politiky, pretože toto sa deje denne aj v krajinách tretieho sveta, v Afrike, v Južnej Amerike.
Čiže dotiahnime to dokonca. Ja skutočne chcem požiadať súčasnú koalíciu, aby za tento návrh zahlasovala, aby sme zo seba zmyli aspoň čiastočne tú vinu, na ktorej sa podieľame.
Ďakujem pekne.