22. schôdza

Ja pokiaľ si pamätám, teda boli aj pani poslankyňa Kosová a pani poslankyňa Petrík prihlásené do rozpravy. No ale toto je aj dôsledok toho, akú dôležitosť prikladá Národná rada téme ľudských práv a inštitútu verejného ochrancu práv, keď opakovane odsúva prerokovanie správy, potom ju preruší, lebo sú na programe dôležité veci a potom to ani nedokážeme dokončiť na tej istej schôdzi. Takže aj ja som si potreboval vlastne oživiť, že v akom sme štádiu, kto je ešte prihlásený, lebo tá informácia, tá informácia absentovala a teda dúfam, že sa raz dožijeme toho, že budeme brať ľudské práva v tejto snemovni tak vážne, že nebudeme musieť po niekoľkých mesiacoch riešiť, že kto bol kedy prihlásený a koľko času mu zostáva.
A je to o dôležitosti ľudských práv. Je to o dôležitosti inštitúcií aj správa o činnosti verejného ochrancu práv, s ktorou pán Dobrovodský vystúpil, v júni? Teda pred niekoľkými, niekoľkými mesiacmi. Je to aj o tom, že je dobré, a to povedal tiež vo svojom vystúpení, že inštitút ombudsmana je v slovenskom právnom systéme ukotvený v rámci, v rámci ústavy. Vrátim sa teda ešte k začiatku jeho pôsobenia. Pán Dobrovodský nastúpil do funkcie po tom, čo niekoľko mesiacov, deväť mesiacov, myslím, bola pozícia ombudsmana neobsadená. Za ten čas sa nakopili prípady, ktoré neboli riešené, pretože tak je nastavený, žiaľ, systém a je to zodpovednosť, a to teda hovorím aj na adresu seba a predchádzajúcej vládnej garnitúry, že tak dlho sme sa nedokázali zhodnúť alebo teda parlament nedokázal zvoliť nového verejného ochrancu, ochrancu práv.
Úrad ombudsmana nie je bežný štátny úrad. Nie je to štátna, štátna správa ako iná. Je jeho činnosť ovplyvnená, výrazne ovplyvnená osobou, ktorá stojí na čele tohto úradu a zastáva post ombudsmana či ombudsmanky. Na druhej strane nemal by to byť politický úrad, kde zmena na poste ombudsmana znamená úplnú diskontinuitu a niekedy až úplné protichodné smerovanie v jeho činnosti. Z tohto hľadiska som rád, že pán Dobrovodský zachováva kontinuitu so svojimi predchodkyňami, najmä pokiaľ ide o jeho záujem a aktívny záujem o ochranu ľudských práv, ochranu slabších, aj aktívny prístup voči parlamentu a voči politickej moci, keď sa pripravujú a realizujú zmeny či už legislatívy, alebo iných politík v gescii vládnej moci. Ale môžeme tam registrovať aj nové momenty, jeho nasadenie v praxi a v teréne a istú akčnosť. Napokon je asi príznačné, že po tom úvodnom vstupe pán Dobrovodský začal svoje vystúpenie tým, že spomenul návštevy v zariadeniach, kde je obmedzená osobná sloboda, a teda v celách predbežného zadržania. Čo teda keď sa začne hovoriť o ľudských právach, tak asi ľudia, ktorí sú zadržaní v cépezetkách, nie sú tí prví, ktorí, ktorí napadnú ľuďom, ktorí počúvajú, že sa hovorí o ľudských právach. Napriek tomu je to, je to dôležitá téma, lebo ide o obmedzenie jednej zo základných slobôd. A teda aj vládna koalícia tváriac sa, že jej na tom záleží, tak zamestnala na niekoľko mesiacov parlament zmenami trestných kódexov tvrdiac, že teda chce chrániť aj práva osôb, ktoré, ktoré sú predmetom vyšetrovania, práva, práva obvinených. Práva osôb, ktoré sú zadržané alebo ktorým je obmedzená sloboda, ktoré sú premietnuté aj v správe a boli aj vo vystúpení pána verejného ochrancu práv. Evidentne až taký záujem u predstaviteľov koalície nebudia.
Okrem tej akčnosti v teréne a návštev a neohlásených návštev vo aj väzniciach, aj v cépezetkách, aj zariadeniach, kde sú obmedzení ľudia v psychiatrických zariadeniach, tak cítiť z vystupovania aktivít pána verejného ochrancu jeho záujem o ľudí, to, že má ľudí rád a teda, že to, čo robí, nie je preňho len prácou, ale aj poslaním. Oceňujem ten apel na ľudskú dôstojnosť, ktorý vlastne tvorí nejaké hodnotové vymedzenie práce ombudsmana a je teda osviežujúce počuť na pôde slovenského parlamentu hovoriť o svätom Augustínovi alebo Gustavovi Radbruchovi. A správa odzrkadľuje široké spektrum aktivít verejného ochrancu práv, ktoré sa týkajú osobných slobôd, politických slobôd, občianskych slobôd, sociálnych práv, práv súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, práva na priaznivé životné prostredie. Situácie jednotlivých skupín, ktoré sú v postavení slabšieho, či už ide o Rómov v marginalizovaných osadách, detí alebo detí v reedukačných zariadeniach alebo, alebo teda v zariadeniach, a práva osôb LGBTI+ a odídencov z Ukrajiny, utečencov a tak a tak ďalej.
Chcem teda oceniť to, že pán verejný ochranca práv robí to, čo má robiť v zmysle ústavy a v zmysle zákona, ktoré mu určujú náplň jeho činnosti, a teda chráni základné práva a slobody a upozorňuje na to, keď sú porušované, a ale zároveň, zároveň chcem oceniť aj to, že pán verejný ochranca nerobí svoju prácu len ako akúsi povinnú jazdu, ale aktívne sa ozýva, keď napríklad sa schyľuje k tomu, že by parlament schválil právny predpis, ktorý zasiahne do základných práv a slobôd, keď sa mení legislatíva, ktorá sa týka napĺňania niektorého zo základných práv. Aktuálne máme na stole napríklad zákon o slobodnom prístupe k informáciám, teda jeho novelu alebo novelu zákona, viacerých zákonov, ktorou sa opravuje postavenie mimovládnych neziskových organizácií a ktorou sa zasahuje do združovacieho práva, aj v týchto veciach bolo počuť hlas pána verejného ochrancu práv.
Rovnako oceňujem záujem pána verejného ochrancu práv o tému pamäti, historickej pamäti pripomínania si zločiny období našich, našich dejín, napríklad obdobia holokaustu a zločinov, ktoré boli páchané, pretože ide o najmasívnejšie porušovanie základných práv v našej histórii a je veľmi dôležité si to pripomínať. A pán verejný ochranca práv, zažil som ho na viacerých takýchto podujatiach a teda dáva tým najavo pán verejný ochranca práv svoj záujem o túto tému a svoju zaujatosť v tejto, v tejto téme, ktorá vytvára aj ten hodnotový základ, na základe ktorého pôsobí.
A ako poslednú vec by som spomenul jeho návrh kandidátky na ústavnú sudkyňu k návrhu pani doktorku Pitoňákovú a to, čo si asi mnohí nevšimli, ale bolo to zdôvodnenie toho návrhu, ktoré teda prekračovalo to, akým spôsobom iné oprávnené inštitúcie a osoby navrhujú kandidátov či už na ústavných sudcov alebo, alebo na iné verejné, verejné pozície. Bolo to podrobné, presvedčivé, vychádzalo to zo znalosti navrhovanej, navrhovanej kandidátky a z presvedčenia a z argumentovaného presvedčenia pána verejného ochrancu práv, že ním navrhnutá kandidátka by bola dobrou ústavnou sudkyňou.
Ako som teda povedal, aj toto ma presvedčuje, že pán Dobrovodský nevníma, neberie svoju prácu iba ako akúsi povinnú jazdu, ale berie ju vážne. Ani to nie je zárukou, že budúci týždeň, keď bude Národná rada hlasovať o tom, či zoberie alebo nezoberie správu pána verejného ochrancu práv na vedomie, tak to hlasovanie dopadne kladne. Hlasovali sme o správe pani Stavrovskej, komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím, ktorá naprieč volebnými obdobiami má pre svoju prácu podporu. Je oceňovaná, chválená za to, čo robí, a tiež na nej vidno, vidno to zanietenie. Napriek tomu Národná rada väčšinou hlasov tvorenou koaličnými poslancami nezobrala na vedomie jej správu, bez toho, aby čo i len jedinú výhradu k správe, k činnosti osoby komisárky prezentovali koaliční poslanci na zasadnutí Národnej rady alebo aj mimo. Mám také zlé tušenie, že nejako podobne to môže dopadnúť aj teraz, ale chcem pána Dobrovodského požiadať, aby sa, ak to tak dopadne, nedal takýmto výsledkom odradiť. Vaša práca je dôležitá. Samozrejme, bolo by lepšie, ak by sa poslanci správali inak a tiež to brali vážne, počúvali, čo hovoríte, reagovali na to a snažili sa riešiť tie problémy, o ktorých hovoríte, a meniť, meniť zákony, ale aj keď to tak väčšina poslancov nebude robiť a aj keď dokonca sa rozhodne, že ani vašu správu nezoberie na vedomie, tak vás chcem požiadať, aby ste sa tým nedali odradiť a pokračovali vo svojej práci bez ohľadu na to. Má to zmysel. (Potlesk.)

Dobrý deň. Vážený pán predsedajúci, vážený pán verejný ochranca práv, milé kolegyne, kolegovia, je mi veľmi ľúto, že ľudia za kamerami, ktorí sa teraz na nás dívajú v živom prenose, nemôžu vidieť celú sálu, lebo musím povedať, že to tu naozaj zíva prázdnotou. Keď sa pozriem na túto ľavú stranu, nevidím ani jedného poslanca koalície a tu pred sebou vidím momentálne dvoch, čiže dokopy sú tu traja poslanci koalície. Je to, prepáčte, ešte vás dvoch som nepočítala. Takže koniec-koncov z toho počtu koaličných poslancov, ktorých tu máme v sále, je toto naozaj na zaplakanie a musím povedať, že je to veľká hanba, hovorí to len o tom, akú hodnotu naozaj táto koalícia má vo vzťahu k udržiavaniu a dodržiavaniu ľudských práv a slobôd a že ich viac-menej zaujíma ľudské právo len vtedy, pokiaľ sa to jedná o ich ľudí, alebo ich ľudí, ktorí sú naviazaní na ich záujmy. Napr. sme to videli pri Trestnom zákone, alebo pri lex atentáte, kedy sa naozaj veľmi, veľmi oháňali ľudskými právami.
Ale ja mám zároveň tu pocit, že ľudskoprávna minulosť a celkovo pôsobenie v treťom sektore je dnes normálne že stigmou, ktorú v opozite tomu, čo tu deklarujú, ako im na tom záleží, cielene vytvára táto súčasná koalícia. Ja osobne mám ale ľudskoprávnu minulosť a aj minulosť v treťom sektore a som na to naozaj nepatrične hrdá, pretože pôsobenie v treťom sektore ma naučilo to, čo ma mala naučiť škola a čo ma škola nenaučila.
Ľudské práva sú totiž neodňateľné a prináležia všetkým ľudským bytostiam, nielen vyvoleným, zaručujú im rovnosť, bezpečnosť a slobodu. Okrem toho ľudské práva sa neviažu na žiadnu ideológiu ani žiadne náboženstvo a nemožno ich nijako ideologicky ohýbať. A ja som rada, že práve tento rozmer ľudských práv spomína aj táto predložená správa, ktorú sme mali možnosť čítať a ktorá je podľa mňa jednou z najdôležitejších správ nezávislého orgánu, ktorej by sme mali venovať pozornosť. Ale v predchádzajúcich obdobiach sa tu, bohužiaľ, udomácnil taký zvyk, že kriticky a na dôkazoch založený report nezávislého orgánu, ktorým verejný ochranca práv je, o zlyhaniach, pochybeniach alebo nedostatkoch v oblasti dodržiavania základných ľudských práv boli odmenené poslancami a poslankyňami tým, že správy neboli vzaté na vedomie. Mali by sme si uvedomiť, že práve tento prístup odzrkadľuje to, akú hodnotu a vážnosť prikladáme právam, ktoré sú zakotvené v európskej, teda v Ústave Slovenskej republiky a aj v rôznych medzinárodných záväzkoch, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a teda sa zaviazala aj ich dodržiavať.
V správach VOP, a to vrátane tejto, nejde len o nejaký výpočet vybraných prípadov, je to komplexná správa, ktorá nám sprostredkováva cez evidované podnety alebo konania rôzne nedostatky, zlyhania, pochybenia a najmä nečinnosť orgánov verejnej správy a ďalších orgánov verejnej moci, ktoré sú súčasťou štátneho aparátu. Rovnako ale zároveň komunikuje aj odporúčania, ktoré by sme v žiadnom prípade nemali ignorovať a hlavne by ich teda nemali ignorovať tie rezorty a inštitúcie, ktorých sa to priamo dotýka. V mojom príspevku sa budem venovať najmä oblasti, ktorým sa expertne už niekoľko desiatok rokov venujem, a to je prioritne oblasť vzdelávania a oblasť inklúzie marginalizovaných rómskych komunít, čo však neznamená, že porušovanie ľudských práv v iných oblastiach pokladám za menej závažné.
Hneď v prvej oblasti pod názvom právo na osobnú slobodu, právo na ochranu pred mučením, neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním VOP uvádza prípady, ktoré nie sú, žiaľ, jedinečné a, bohužiaľ, ani ničím výnimočné. Snáď len tým, že sa toxicky opakujú, čím nielen u obetí vyvolávajú pocit, že ide o akýsi štandard alebo normu, ktorá sa bežne v našej spoločnosti vyskytuje. A to je nielen desivé, ale najmä absolútne neprijateľné. V tejto časti je uvedených šesť prípadov policajných zákrokov voči Rómom, pri ktorých došlo k vážnym nedostatkom vo vedení úradných záznamov a v jednom prípade bolo konštatované porušenie práva na ochranu pred mučením, neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním. Išlo o policajný zákrok voči Rómom v Milhosti, pričom policajti neposkytli hodnoverné vysvetlenie zrazení, ani nepreukázali nevyhnutnosť a primeranosť použitia donucovacích prostriedkov voči jednému z dvoch, podotýkam maloletých chlapcov a jeho príbuzným. Napriek tomu, že verejný ochranca práv odporučil voči týmto policajtom vyvodiť aj disciplinárne dôsledky. Tipnite si, tieto neboli voči nim nikdy vyvodené s odôvodnením, že uplynula zákonná lehota. V ostatných prípadoch podľa správy VOP nedošlo k porušeniu práv osôb a to aj napriek tomu, že na policajnom zásahu v jednom z prípadov v Bardejove sa zúčastnil veľký počet príslušníkov polície, pričom voči trom osobám boli použité donucovacie prostriedky a minimálne jednej osobe boli spôsobené zranenia.
Povedzme si pravdu, ani toto nie je vôbec výnimočné, pretože až 80 % nahlásených prípadov diskriminácie a porušovanie ľudských práv na základe etnicity je klasifikovaných ako neodôvodnených. Rómovia si, bohužiaľ, akosi zvykli, že ak aj podajú podnet v oblasti policajného násilia, neobídu najlepšie. Spomeňme si napr. na prípad Moldavy nad Bodvou, ktorej obete prešli naozaj desať rokov dlhú, traumatizujúcu cestu za aspoň čiastočnou spravodlivosťou a ktorá je príkladom zjavnej zaujatosti vyšetrovateľa Úradu inšpekčnej služby. Radšej teda Rómovia volia cestu podnety neoznamovať.
Kým správa verejného ochrancu práv sa odvoláva na evidované podnety, z reálne vyskytujúcich sa prípadov diskriminácie na Slovensku je oznámených len minimálne množstvo. Podľa výskumných zistení 80 % Rómov prípady diskriminácie neoznámilo žiadnej kompetentnej inštitúcii. Len 41 % opýtaných Rómov vie o existencii antidiskriminačného zákona a 84 % nepozná žiadnu inštitúciu, ktorá by poskytovala pomoc obetiam diskriminácie.
Tento štát však v oblasti zvyšovania vymožiteľnosti práva napriek tomu zásadne a dlhodobo zlyháva. Riadime sa pravidlom, že čo sa neoznamuje, to vlastne neexistuje. Vo vyspelých demokratických krajinách už dávno pochopili, že ak je v niektorej z oblasti málo podnetov, tak to znamená len to, že štát neprevzal zodpovednosť a že zlyháva. Tejto koalícii však podľa môjho názoru na bezpečnosti záleží, aspoň tak to tvrdili, nie, počas predkladania toho lex atentátu, no tak teraz majú príležitosť to dokázať.
Na závere tejto časti by som ešte rada pripomenula, že napriek niekoľkým odporúčaniam VOP a aj dlhodobej diskusii o nutnosti využívania telových kamier na uniformách policajtov, ktoré by slúžili na odradenie od nezákonného používania neprimeranej sily a zároveň by boli dôkazom aj o tom, ako polícia zasahuje, tak do dnešného dňa neboli pre Policajný zbor zabezpečené. V súvislosti s nimi by sme ale nemali diskutovať len o tom, že na to nemáme dostatok finančných prostriedkov, ale najmä v kontexte dodržiavania základných práv a slobôd, a okrem toho pripomínam, že dôkazné bremeno v týchto prípadoch nesie vždy štát, ktorý musí vedieť preukázať, akú silu použil voči svojim občanom, a snáď netreba pripomínať, že aj Rómovia a Rómky sú občanmi a občiankami tejto krajiny a je našou povinnosťou pristupovať k nim rovnocenne.
Rada by som sa ešte stručne dotkla dvoch oblastí, ktorými sa dlhodobo zaoberám, a tou prvou je oblasť porušovania reprodukčných práv žien a s ňou súvisiaca absencia mechanizmu odškodnenia za nezákonné sterilizácie, ktoré sú vykonané v rozpore s právom. V tomto kontexte by som sa rada opýtala, dokedy chce vláda, preboha, ešte čakať? Prečo doteraz nebol prijatý mechanizmus odškodnenia? Tu ide o obete, ktoré naozaj utrpeli trvalú ujmu a doživotnú traumu. Obete, ktorých dôstojnosť a ľudská hodnota bola protiprávne a neľudsky pošliapaná. Dištancovanie sa od týchto činov a odsúdenie týchto činov predsa nemôže byť postačujúce. Dokonca ani samotné finančné odškodnenie nevykompenzuje tú škodu, ktorú im náš štát spôsobil, avšak nečinnosť či dokonca spochybňovanie nášho záväzku len zdôrazňuje, že presadzovanie dodržiavania základných a ľudských práv má u tejto vlády prioritu len v prípadoch, ktoré sa snažia presadiť prostredníctvom skrátených legislatívnych konaní v záujme vyvolenej skupiny, ale nie v záujme všetkých občanov a občianok tejto republiky. Doposiaľ iniciatíva odškodnenia nezákonne sterilizovaných žien vychádzala vždy len z iniciatívy poslancov, a teda je najvyšší čas, aby túto iniciatívu konečne prevzala vláda.
Napokon považujem za potrebné ešte pristaviť sa pri mne osobne najzávažnejšej oblasti, ktorou je dlhodobo pretrvávajúca segregácia rómskych detí, o nej tu nehovorím prvýkrát, a preto verím, že nikomu z vás nie je potrebné hovoriť o dôsledkoch pretrvávajúcej segregácie a s ňou súvisiaceho bludného kruhu generačnej chudoby a sociálnej deprivácie aj sociálnej separácie od väčšinovej populácie. Nech komunikujem s kýmkoľvek o rómskej otázke, ako sa dnes jej hovorí, tak vždy počúvam o dôležitosti vzdelávania ako mostu z chudoby. Problém je, že o nutnosti skoncovať so segregačnými praktikami, ktoré sú mimochodom opakom inklúzie Rómov z vylúčených lokalít, ale aj opakom kvalitného vzdelávania, tak len hovoríme a nekonáme. A to aj napriek tomu, že čelíme infringementu od 2015 za porušenie rasovej smernice, aj po tom, čo čelíme žalobe a následnej pokute od Európskej komisie. A dôvod? No ten je jednoduchý. Nechceme. Predstava, že by, v úvodzovkách, naše biele deti mali chodiť do školy, v úvodzovkách, so všivavými cigánčatami privádza, bohužiaľ, Slovákov do neprimeraného emocionálneho odporu. A kto by z politikov chcel riskovať, že stratí hlas potencionálneho voliča, všakže? So strachom však absolútne nikam nezájdeme, je potrebné, aby sme tento väčšinový postoj zmenili a možno aj svojím vlastným prístupom, pretože prejavy dlhodobo pretrvávajúceho rasizmu odsudzuje niekoľko tisíc detí na život v nedôstojných podmienkach. Súčasná vláda však razí trošku inú cestu, a to výstavbu škôlok v blízkosti osád a nielen škôl, treba povedať, že som už počula rôzne veci, ako treba im dať banku, obchod, multifunkčné centrum do osady, ale je zaujímavé, že vodu a kanalizáciu či dôstojné bývanie, no tak to nepotrebujú. Tento prístup však bude viesť len k prehlbovaniu segregácie a absolútnej sociálnej separácie.
Zo správy verejného ochrancu práv sa dozvedáme aj o námietke voči plánovanej investícii obce do výstavby segregovanej materskej školy v tesnej blízkosti vylúčenej rómskej komunity žijúcej na okraji obce, a to napriek tomu, že bolo možné dobudovaním kapacity už v existujúcej škôlke, ktorá sa nachádzala v strede obci, segregácii zamedziť. V tomto prípade je zjavné, že obec svojím zámerom porušila 3D princípy, ku ktorým sa vo vzťahu k EÚ a k čerpaniu z plánu obnovy a odolnosti Slovensko zaviazalo. A tieto tendencie táto vláda najnovšie posväcuje nápadom zriadiť národnostnú školu, ktorá vznikne transformáciou segregovanej školy na národnostnú, a pod rúškom práva na vzdelávanie v materinskom jazyku bude dochádzať k normalizácii segregácie ako zákonného stavu, pričom zrejme nikomu nevadí, že reálne ide len o udržiavanie Rómov v osadách a čo najďalej od slovenských škôl a slovenských detí. Bude to vyhovovať rodičom z majority, bude to vyhovovať obci, ktorá konečne bude môcť získať finančné prostriedky na vybudovanie školy alebo škôlky v blízkosti osady, a bude to vyhovovať, povedzme si pravdu, aj rómskym rodičom, ktorí už nebudú musieť posielať napr. svoje deti na druhom stupni do ďalšej segregovanej školy v Kežmarku. A bude to vyhovovať aj škole, ktorá bude poberať vyšší normatív na žiaka, pretože pôjde o školu národnostnú.
V tejto súvislosti mi ale dovoľte upozorniť vás, že tento prístup je v rozpore s medzinárodnou legislatívou, konkrétne Chartou základných práv čl. 21, smernicou 2000/43/ES, ktorou sa zavádza rovnaké zaobchádzanie bez ohľadu na rasový a etnický pôvod. A je v rozpore aj s našou antidiskriminačnou legislatívou či právoplatnými rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pretože ten rozhodol, že vzdelávaním detí v etnicky homogénnych školách v blízkosti znevýhodnených rómskych komunít dochádza k ich diskriminácii na základe ich etnickej príslušnosti. A zároveň Najvyšší súd poukázal aj na zodpovednosť štátnych inštitúcií za segregáciu, ktorá vznikla dokonca aj samovoľne, teda bez zámeru oddeľovať rómske deti od majority.
V roku 2023 Okresný súd v Prešove rozhodol o segregácii rómskych detí vzdelávaných v druhej zmene v základnej škole v obci Terňa, ku ktorej došlo v dôsledku prijatých rozhodnutí ministerstva školstva a okresného úradu o určení spoločného školského obvodu v danej lokalite, ako aj v dôsledku ich dlhodobej nečinnosti. Žalovaných, teda vrátane aj ministerstva školstva, súd zaviazal k prijatiu účinných opatrení na odstránenie tohto stavu. Doteraz k nim nielen nedošlo, ministerstvo namiesto toho, aby prevzalo zodpovednosť a pristúpilo k reforme školských obvodov, tak sa proti tomuto rozhodnutiu odvolalo. Ja si často kladiem otázku, že čo je zámerom takýchto postojov. Vyhnúť sa nepríjemným problémom, alebo najlepší záujem dieťaťa?
Na úplný záver mi dovoľte malé filozofické zamyslenie. Viete, aký je rozdiel medzi rasistom a antirasistom? Rasista sa pýta, ako je možné, že niektorí Rómovia sa majú lepšie, majú vzdelanie a dokonca sa dostanú do parlamentu? Ale antirasista sa pýta, prečo sa niektorým Rómom darí horšie, prečo sú chudobní a prečo žijú v takých podmienkach? Pointa je zrejmá. Kým rasisti vnímajú chudobných Rómov ako burinu, ktorú treba vytrhnúť, tak antirasisti, tí ich vnímajú ako rastliny, o ktoré je potrebné sa starať. A zároveň vedia, že jednou z hlavných príčin generačnej chudoby je pretrvávajúca segregácia.
No a na úplný záver mi, vážení kolegovia a kolegyne, dovoľte povedať, že je mi úplne jasné, že je márne vás žiadať o to, aby ste tentoraz správu verejného ochrancu práv zobrali na vedomie, bol by to minimálne dôkaz, že na dodržiavaní ľudských práv vám naozaj záleží. Ale pravdou je, že po roku fungovania v tejto Národnej rade som už rezignovala a nemám od tejto koalície žiadne pozitívne očakávania.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Dobrý deň, pán verejný ochranca práv, ja by som sa vám v prvom rade chcela poďakovať nielen za tú správu, o ktorej sa tu dnes opäť bavíme, ale, samozrejme, za vašu dennodennú prácu a tiež za trpezlivosť, pretože ste počkali niekoľko dlhých mesiacov na to, aby sme sa tu opäť stretli. A teda by som sa vám z tohto miesta chcela ospravedlniť za Národnú radu a za to, že pre túto koalíciu očividne ľudské práva nie sú prioritou, teda pokiaľ sa nejedná o ľudské práva, ktoré sú uvedené v dôvodovej správe k Trestnému zákonu, a dokázali to teda aj tým, ako sa zachovali či už ku vám, alebo aj ku pani komisárke pre zdravotné znevýhodnenia, alebo tiež ku komisárovi pre deti, myslím, že pani komisárka sem prišla trikrát, vy ste tu už tiež druhýkrát. A táto správa, o ktorej sa aj dnes bavíme, tak prišla na výbor prvýkrát, myslím, v marci, potom sme začali o nej rokovať v júni, no a teraz je už koniec októbra. Čiže prešlo dlhých osem mesiacov a ja si myslím, že keby ľudské práva boli prioritou, tak určite osem mesiacov nečakajú. Takže ešte raz ďakujem.
Ja som so všetkou úctou a rešpektom ku vám priznám, že pri vašej nominácii som úplne nevedela, že čo čakať, ale doteraz skutočne v žiadnom prípade, ktorý ste komunikovali alebo riešili, ste nejak neohýbali právo, nevsúvali ste tam akúkoľvek ideológiu či presvedčenie a svoj mandát vykonávate skutočne veľmi svedomito a zodpovedne, za čo vám taktiež ďakujem. A pán kolega Dostál to veľmi pekne povedal, že máte rád ľudí a že tá vaša funkcia, vaša práca je pre vás aj poslaním a ja sa úplne k tomuto podpisujem. A dovolila by som si aj doplniť, že skutočne bravúrne ste nadviazali na prácu bývalých verejných ochrankýň práv pani Patakyovej a Dubovcovej.
Ja som si z vášho predstavenia tejto správy v júni zapísala, že ste povedali, že v prípade krízy alebo nejakých spoločenských kríz sú vždy prvé na rane v zmysle prvé obmedzené práve ľudské práva. No ja by som chcela doplniť toto veľmi pravdivé tvrdenie citátom od Simone de Beauvoir, francúzskej filozofky, spisovateľky a feministky, ktorá povedala: „Nikdy nezabúdajte, že na to, aby boli práva žien spochybnené, stačí politická, ekonomická alebo náboženská kríza. Tieto práva nikdy nie sú úplne garantované a celý svoj život preto musíte zostať ostražití a ostražité." Tak si myslím, že to nám potvrdzuje aj história, ale, žiaľ, aj súčasnosť a keďže ženské práva sú ľudské práva, tak som si dovolila takto na to nadviazať. No a samozrejme, že aj v mojej rozprave sa budem venovať právam žien a ľudským právam a konkrétne jednému bodu z vašej správy, ku ktorému už vystupovala tak stručnejšie kolegyňa Kosová, a o tomto veľmi hrubom porušení ľudských práv vieme zhruba od roku 2003, čiže už určite viete, na čo narážam.
V roku 2003 bolo zverejnený dokument Telo i duša od Poradne pre občianske a ľudské práva a jedná sa teda o sterilizácie rómskych žien a už niekoľkokrát aj teda bývalé verejné ochrankyne ľudských práv volali po tom, aby sa konečne tieto nútené sterilizované osoby, ženy dočkali spravodlivosti, to sa, žiaľ, teda nestalo a vy opäť vo vašej správe na to apelujete, čiže ja na to nadviažem.
No prečo zrovna táto téma. Ja som na nej pracovala na akademickej pôde, a to už sú skutočne roky, už možno aj pred desiatimi rokmi, a vtedy som vlastne s tým nemala čo robiť, iba som o tom písala a teda apelovala na to, že aby sa nejakým spôsobom tento veľmi závažný problém, toto porušenie ľudských práv riešilo, no a dnes som rada, že som tu, že sme tu a že s tým skutočne závažným porušením ľudských práv môžeme niečo robiť, môžeme sa s ním vysporiadať. A ja dúfam, že k tomu skutočne pristúpime zodpovedne na tejto schôdzi, pretože na to bude opäť príležitosť.
O čom teda hovorím. Nezákonné alebo nútené sterilizácie sú sterilizácie vykonávané bez súhlasu zainteresovaných osôb. Z veľkej časti išlo v týchto prípadoch o ženy rómskeho pôvodu, ale aj o zdravotne znevýhodnené ženy alebo transrodové osoby. Nikto presne nevie, koľko v skutočnosti takýchto žien bolo, pretože mnohé, žiaľ, už ani nie sú medzi nami, nakoľko sa jednalo hlavne o obdobie medzi rokmi 1960 – 1993. Na Slovensku sa pravdepodobne vykonávali sterilizácie až do roku 2004, práve v roku 2004 bola do zákona o zdravotnej starostlivosti vložená podmienka informovaného súhlasu. Čiže sa predpokladá, že po roku 2004 by sa to už nemalo konať. Situácia je taká, že veľa žien sa nehlási, alebo sa teda nepriznalo k tomu, že boli obeťami takýchto sterilizácií. Niektoré dokonca ani o tom nevedeli, keďže zákroky sa vykonávali bez ich vedomia, následnú neplodnosť si často vysvetľovali aj ako akýsi zdravotný problém. Samotný zákrok sterilizácie, pokiaľ je teda vykonávaný v súlade so slobodnou vôľou danej osoby a teda aj ako prejav informovaného súhlasu, je v podstate klasická, nenazvala by som to bežnou, ale klasická chirurgická metóda antikoncepcie, ktorá teda vedie k trvalému prerušeniu schopnosti a možnosti reprodukcie. Myslím, že aj toto vám tak naznačí, že aké veľmi závažné je toto porušenie ľudských práv, pokiaľ sa táto sterilizácia vykonáva bez súhlasu alebo bez vedomia danej osoby. Normálne je teda k tomuto zákroku, samozrejme, potrebný súhlas, avšak v tomto období, o ktorom hovoríme, sa sterilizácie vykonávali aj bez neho. To, ako prebiehali, tak opisuje 140 svedectiev, ktoré sú teda zhrnuté v dokumente Telo i duša z roku 2003, ktorý vypracovala Poradňa pre občianske a ľudské práva, 110 z nich bolo nútených, 30 tzv. zaplatených, ale vrátim sa k tomu.
Ak niekto povie, že súhlas bol daný v jednej z tých foriem, tak je potrebné skutočne si položiť, že akým spôsobom. Bol slobodný? Bol informovaný? Bol jasný? Nútené sterilizácie neprebiehali rovnako. Nie je tam teda jeden modus operandi alebo jedna forma, ktorá by sa diala tým ženám. Spoločnou charakteristikou však bolo, že tie, o ktorých hovorím, sa vykonávali hlavne počas cisárskych rezov. Problémom je teda to, akou formou boli vykonávané. Prvou je napríklad manipulácia spojená s klamstvami, ktoré boli týmto ženám podsúvané. Napríklad sa im hovorilo, že ide o zvratnú formu antikoncepcie, alebo aj že cisársky rez je takým veľmi riskantným spôsobom pôrodu a že keď už jeden mali, toto je druhý, musia im vykonať sterilizáciu, pretože tretie alebo štvrté tehotenstvo by bolo skutočne veľmi riskantné pre ich život, niekedy im povedali, že je to jednoducho nutné.
Druhým typom boli sterilizácie spojené s nátlakom alebo dokonca s vyhrážkami. Sú zdokumentované prípady, keď žene hovorili, že umrie, ak jej zároveň nevykonajú počas toho cisárskeho rezu sterilizáciu. No, viete si predstaviť, alebo teda väčšina asi neviete, ale skúste si predstaviť ženu v pôrodných bolestiach, ktorej niečo takéto povedia, navyše často s veľmi slabou znalosťou slovenského jazyka, aká vydesená je a že skutočne súhlasí alebo podpíše čokoľvek, čo jej je predložené a, samozrejme, že aj tá dôvera voči lekárom a lekárkam je tam veľká, pretože v tom momente jednoducho neviete, čiže sa na to akoby spoliehali. Niekedy sa zdravotníci a zdravotníčky vyhrážali dokonca týmto ženám odobratím ich detí. A pričom ženy, samozrejme, súhlasili, keďže o ne nechceli prísť.
Niektoré zariadenia sa obhajovali tým, že v určitom období bola týmto ženám vyplatená finančná kompenzácia. No v tom čase bola finančná kompenzácia vo výške ročného platu a viete si predstaviť niekoho, kto z mesiaca na mesiac nemá čo do úst a ponúknu mu podstate ročný plat, to nazvem, tak súhlasí s hocičím. Môžme v tomto prípade hovoriť o informovanom súhlase? Môžme hovoriť o tom, že tá žena to skutočne chcela a že to bola jej vôľa? Ja si myslím, že rozhodne nie.
Posledným typom bola, a to považujem skutočne, nechcem to nejako hierarchizovať, ale toto je to asi najzávažnejšie, sterilizácia bez akéhokoľvek vedomia ženy. Jednoducho jej tú sterilizáciu vykonali, nepovedali jej to, nebola k tomu žiadna zdravotná dokumentácia a proste sa to stalo a žena prišla o reprodukčnú schopnosť a nevedela, že jej bolo niečo takéto vykonané. Tak si to len predstavte, aký obrovský zásah do reprodukčných práv, vôbec do života tých žien to bol. Niektorí lekári a lekárky sa bránili, že tieto sterilizácie boli zdravotne nevyhnutné a že šlo teda o zdravotnú indikáciu a zachránilo to život rómskym ženám, no samozrejme, že toto je argument, ktorý bol vyvrátený či už teda medicínsky, alebo tými následnými svedectvami. Tieto nútené sterilizácie sú, a možno teraz vás šokujem, ale myslím si, že tie slová ani nie sú dostatočné na to, aby sme skutočne mohli obsiahnuť to, že o čo v tých nútených sterilizáciách šlo, sú skutočne výsledkom a prejavom systémového rasizmu a diskriminácie. Vidíme to presne na tom, že kedy a komu boli tieto sterilizácie robené. Často boli dokonca považované za efektívnu formu obmedzenia reprodukčnej schopnosti rómskej menšiny, za spôsob, ako vyriešiť rómsku otázku. Veľakrát sme počuli aj, že rómske rodiny majú príliš veľa detí a sterilizácia je jediným spôsobom, ako ich mať nebudú a tým pádom nebudeme mať problémy s osadami. A niečo takéto, tieto citáty, lebo však je vám jasné, že to nehovorím ja, sú za prvé absolútne nepravdivé a za druhé je to hrozné čo i len vysloviť, a že takto môže niekto uvažovať.
Keď tieto hrôzy vyšli v roku 2003 na povrch, keď boli teda zverejnené v tej správe, ktorú som spomínala, tak veľa ľudí si hovorilo, že to nie je možné, že jednoducho prečo by to lekári robili, že tie ženy si to pravdepodobne vymýšľajú. No ak stratili všetky v tom určitom období zrazu reprodukčnú schopnosť, zrazu ich bolo toľko neplodných, stávalo sa to Rómkam, stávalo sa to po cisárskom reze v určitých zariadeniach, tak si myslím, že to je príliš veľa náhod na to, aby sme kohokoľvek obviňovali z toho, že si niečo takto závažné a skutočne veľmi intímne akokoľvek vymýšľa. No a ide skutočne o veľmi hrubé porušenie ľudských práv a ja dúfam, že už po tom roku 2004, keď sa teda prijal zákon o informovanom súhlase, sa na Slovensku nič také nedialo a že sa ani nikdy nevrátime do takéhoto obdobia, aby sa niečo takéto mohlo diať. Tieto ženy sa na Slovensku následne veľmi márne domáhali spravodlivosti a keď sa pozrieme na to, v akých prípadoch sa u nás Rómovia a Rómky nedomôžu spravodlivosti, tak je jasné, že spravodlivosť u nás nefunguje rovnako pre všetkých a všetky.
A koniec koncov aj tá správa pána verejného ochrancu práv o tom vypovedá, pretože dokumentuje hneď niekoľko takýchto situácií. Vypovedá to aj o tom, že napríklad aj v tom súdnictve existujú rôzne stereotypy, rôzne druhy stereotypov a tiež formy a prejavy predsudkov rasizmu a diskriminácie. Ľudia ich majú v sebe hlboko zakorenené, aj keď niekedy o sebe teda tvrdia, že nie sú rasisti, ale jednoducho tie predsudky nejakým spôsobom vedú ich rozhodnutia. Toto všetko sa dialo aj pri nútených sterilizáciách, pretože na Slovensku dlho neboli súdne uznávané a keď už, tak to odškodnenie, ktoré bolo priznané, tak bolo skutočne, nepoviem, že smiešne, lebo na tom nie je nič smiešne, ale v sume okolo 1 300 eur. Predstavte si, že žena stratí reprodukčnú schopnosť na celý život a je odškodnená vo výške 1 300 eur. V Štrasburgu naopak sa tieto ženy, teda tie, ktoré pokračovali ten svoj boj za spravodlivosť, domohli spravodlivosti a tam teda to bolo mnohonásobne vyššie. Aj keď ja by som chcela teda povedať, že nejde len o to finančné odškodnenie, aby sme si zasa nemysleli, že to je len, že takto sa vyrieši tá otázka, nie, to je len akási náplasť na to, čo sa im v skutočnosti stalo. Ale je to aspoň taká náplasť, ktorú im môžeme priznať, pretože tú traumu im už nejakým spôsobom, žiaľ, zo životov vymazať nemôžme.
Nápravy sa teda dočkali iba tie ženy, ktoré to dotiahli až do Štrasburgu, a naopak všetky tie stovky ostatných sa doteraz žiadnej spravodlivosti nedočkali. Stále márne čakajú a my sme doteraz ako štát neboli schopní vytvoriť spravodlivý a férový mechanizmus na odškodnenie týchto skutočne hrozných činov. Vláda Igora Matoviča sa 24. novembra 2021 konečne, a mám chuť povedať aspoň, týmto rómskym ženám ospravedlnila. Po všetkom tom medzinárodnom, európskom aj národnom tlaku napríklad aj teda od verejných ochrankýň práv, ale, samozrejme, aj vďaka neúnavnej práci poradní pre ľudské práva sme sa vtedy dočkali aspoň tohto prvého, ale dôležitého kroku. A pre niekoho sa to môže zdať možno také symbolické, ale myslím si, že je to veľmi zásadný krok. Jasné, že žiadna, ani len tá súčasná vláda nie je zodpovedná za tie ohavné činy, ktoré sa v minulosti diali, ale myslím si, že je zodpovedná za to, čo robí momentálne a malo by byť jej povinnosťou, aby tú „náplasť", o ktorej som hovorila, a teda aspoň to finančné odškodnenie týmto ženám priznala.
Vážený pán verejný ochranca práv, aj vo vašej správe voláte po tom, aby sa vytvorila medzirezortná pracovná skupina v gescii ministra spravodlivosti, úlohou ktorého by bolo vytvoriť skutočne efektívny nástroj, mechanizmus na odškodnenie týchto nezákonných sterilizácií. Po už spomínanom ospravedlnení zo strany vlády Igora Matoviča prišla aj poslanecká iniciatíva, konkrétne od pána poslanca Polláka, a táto, žiaľ, vtedy sa nepodarilo ju teda presadiť, ale bola len, mám chuť povedať, poslaneckou iniciatívou. Opäť to nebolo niečo, čo by presadila vláda. A práve dnes si myslím, že je načase, pretože už je neskoro, na to, aby aj minister spravodlivosti Susko prišiel s takýmto mechanizmom. My sme v júli opäť upozornili na tento problém a na to, že tento mechanizmus neexistuje, s kolegyňami Kosovou a Plavákovou a vytvorili sme už konkrétny návrh, ktorý sme teda ministrovi Suskovi ponúkli. On potom ústami svojej štátnej tajomníčky sa nechal počuť, že vytvorí takú pracovnú skupinu, tak od júla na ňu ešte stále čakáme, a myslím, že to potvrdí aj kolegyňa predsedníčka ľudskoprávneho výboru pani poslankyňa Plaváková. Neviem teda, čo na tom tak veľmi dlho trvá, ale, vravím, je čas, je neskoro a je skutočne našou povinnosťou aspoň takýmto spôsobom tým ženám pomôcť. O konkrétnostiach, ktoré sú momentálne v návrhu pána poslanca Polláka, ktorý teda opäť predložiť ten svoj, ale zapracoval doň aj pripomienky, ktoré sme mu adresovali v júli, sa ešte na tejto schôdzi budeme baviť, ale čo je dôležité pripomenúť a teda na to by som chcela poukázať, je, aby si toto plénum skutočne uvedomilo, že je čas na to a je úplne jedno, či to bude poslanecký návrh alebo vládny, ale je čas na to, aby sme toto hrubé porušenie ľudských práv odstránili.
Tento zákon by mal byť vládny z dielne ministra spravodlivosti a mala by sa zaň, samozrejme, potom postaviť aj celá koalícia, ja v to dúfam, a nielen koalícia, ale aj opozícia, my všetci, uvidíme teda, že či sa vytvorí aj tá pracovná skupina, my sme každopádne naďalej pripravené či už teda podporiť zákon pána poslanca Polláka a v druhom čítaní tam zapracovať ešte nejaké pripomienky, alebo spolupracovať s ministerstvom spravodlivosti na vládnom návrhu. Je to skutočne potrebné a ja verím, že aj vystúpenie pána verejného ochrancu práv vás o tom presvedčilo. Ja vám ešte raz ďakujem a aj za to teda, že poukazujete aj na tento problém a snáď už čoskoro naň nebudete musieť poukazovať.
A tiež by som sa chcela pridať k pánovi poslancovi Dostálovi, dúfam, že to hlasovanie budúci týždeň, ktoré pravdepodobne vieme, ako dopadne, vás neodradí, veď o to by šlo ľuďom, ktorým nezáleží na ľudských právach.
A ukončila by som to citátom od spisovateľa Orwella, ktorý povedal, že: „Sloboda je právo hovoriť ľuďom, čo nechcú počuť." A túto slobodu nám zatiaľ nezobrali. Takže ďakujem aj za to, že ste tu.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, aj kolegyni Jurík za opätovné pripomenutie dôležitého bodu, ktorý nám tu stále chýba v tomto pléne parlamentu zo strany vlády, teda odškodnenie sterilizovaných rómskych žien. Je zjavné, že minister spravodlivosti má asi plné ruky práce iných vecí, ako je napríklad oslobodzovanie ľudí z väzenia, ale na dôležité problémy, ktoré majú bežní ľudia na Slovensku, mu nezostáva čas. Áno, bolo to ešte v júli, keď tu bol komisár Rady Európy pre ľudské práva, ktorý opätovne vyzýval k tomu, aby bol prijatý tento odškodňovací mechanizmus, pretože v tomto Slovensko dlhé roky zaostáva, bola nám sľúbená tá pracovná skupina, ja som ešte, myslím, že to bolo 19. septembra, posielala žiadosť ako predsedníčka ľudskoprávneho výboru ministrovi spravodlivosti o zaradenie do tejto pracovnej skupiny, zatiaľ som žiadnu odpoveď nedostala, vlastne ani neviem, či existuje alebo neexistuje, aj keď pán minister mi tu tak s takým úsmevom pred pár týždňami hovoril, že teda odpoveď nejakú dostanem, ale zatiaľ žiadna, tak by som ho aj z tohto miesta chcela opätovne vyzvať, aby mi nejakú odpoveď adresoval a hlavne aby tú pracovnú skupinu skutočne zriadil, pretože neviem, ako dlho ešte budeme čakať, kým konečne toto záväzné porušovanie ľudských práv budeme v tomto pléne riešiť spôsobom tak, že prijmeme nejaký záver, ktorý tým ženám zabezpečí odškodnenie.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
Dámy, páni, ešte raz ďakujem za možnosť byť v tejto rozprave. Ďakujem aj za povzbudivé slová zo strany poslankýň, poslancov. Ja som veľmi rád, že skoro za tie dva roky mojej činnosti tento dialóg s parlamentom funguje, nemusí to byť práve v deň, keď prerokuvávam svoju správu, keď som tu dnes s vami, ale za tie dva roky som absolvoval veľké množstvo stretnutí a konzultácií s poslankyňami a s poslancami naprieč celému politickému spektru, takže ja vám aj ďakujem, že ste prijali tú moju výzvu, že ako parlamentný ombudsman som tu pre vás na prípadné konzultácie, najmä ak potrebujete skonzultovať, či váš návrh zákona náhodou nesmeruje k zníženiu ľudskoprávnej úrovne. Takže bez ohľadu na to, ako dopadne vaše rozhodnutie, je to plne vo vašich rukách, ako zahlasujete za túto správu, tá kooperácia bude pokračovať.
Mojím cieľom je, aby sme si spoločne vytvorili taký lepší ľudskoprávny svet, také žičlivé, milé Slovensko, ktoré tie princípy právneho štátu vyznáva, a aj tie rómske deti, o ktorých dneska bola reč, určite sa nepýtali na tento svet, keby vedeli, koľko ľudskoprávnych faciek dostanú v živote. Ja keď si pozerám tie podnety, ktoré sa týkajú rómskych detí, tak som si nakreslil takú pomyselnú čiaru života tých detí. Si zoberte, že ak sa vôbec tie deti dostali na svet, ak tie matky neboli nezákonne sterilizované, tak sa narodili, už v prvých dňoch života zažívajú diskrimináciu v nemocniciach. Matky Rómky rodia v iných izbách, to znamená, ešte ani tie deti nevnímajú a už sú v tom svete. Deti trošku sú väčšie, dostanú sa do školského vzdelávania, ktoré im dá ďalšiu segregačnú facku. To znamená, nedostane sa im plné vzdelávanie. A tie facky pokračujú zľava, sprava. Bol covid, ktoré deti boli karantenizované? A mám to aj v správe. Zase deti, ktoré vyrastali, na rómskych uliciach boli prihlásené, teda na uliciach, kde bola rómska komunita. Deti podrastú, prvé konflikty s políciou, dostanú tým pomyselným obuškom zase od toho policajta. Celá fáza života týchto detí sú facky.
Takže, dámy a páni, prosím, skúsme spoločnými silami vytvoriť ten svet, aby tie deti sa ako keby mohli narodiť do lepšieho sveta, do láskavej Slovenskej republiky.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci, za slovo.
Vážené pani poslankyne, poslanci, ďakujem vám za možnosť historicky vystúpiť so správou, ktorá má ale inú povahu ako tú, ktorú som prezentoval v predchádzajúcom bode. Prečo ide o historický moment? Ide o historický moment z dôvodu, že Slovenská republika ratifikovala opčný protokol k Dohovoru OSN proti krutému, neľudskému zaobchádzaniu. Tento mechanizmus NPM, národný prevenčný mechanizmus, bol zriadený 1. mája ´23, kedy sa zmenil zákon o verejnom ochrancovi práv. Možno trochu na začiatku na odlíšenie, aký je rozdiel medzi mojou správou, ktorú som predniesol v predchádzajúcom bode, a v tomto.
V tejto mojej správe, ale aj v správe pani komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím a pána komisára, ktorý po mojom bode vystúpi, vás informujeme o stave ľudských práv na základe podnetov, ktoré dostávame. Táto správa Národného preventívneho mechanizmu vám má práve ukázať pokrok v našej krajine, čo sa spravilo pre to, aby nedochádzalo k mučeniu, ku krutému zaobchádzaniu v miestach, kde sú ľudia obmedzení na slobode. Dohovor OSN definuje, čo je mučenie. Nebudem s tým nejako bližšie vás oboznamovať, je to v správe.
Úlohou NPM, národného prevenčného mechanizmu, je, aby sa prostredníctvom pravidelných návštev zmeny systému vedeli nastavovať kritické body, kde by sa mohlo, mohol štát alebo systém dopúšťať krutému ľudskému zaobchádzaniu. My to riziko identifikujeme, vydáme správu, na tú nám reaguje konkrétne zariadenie, či už obvodné oddelenie Policajného zboru, príslušná psychiatria, to znamená všade, kde sú ľudia držaní proti svojej vôli. Lebo je dokázané, už to hovoril aj Aristoteles, keď niekomu dáte moc, má automaticky tendenciu ju zneužívať. A keď má ešte niekto moc vás spútať a obmedziť na tej slobode, tak to platí trojnásobne, že môže mať sklon vás týrať.
Slovenská republika mohla ísť cestou, že zverí na národnej úrovni národný preventívny mechanizmus buď jednému orgánu, ale zákonodarný zbor rozhodol, že sa táto kompetencia rozdelí medzi tri orgány. Rozdelené je to tak, že ja ako verejný ochranca práv vykonávam tento medzinárodný záväzok vo vzťahu k Ženeve k podvýboru proti mučeniu v oblasti, kde sú ľudia obmedzení na slobode, väzba, obvodné oddelenia Policajného zboru, kde sú tzv. cely policajného zaistenia, určené priestory, trest odňatia slobody, detencia, azylové zariadenia alebo zariadenia, kde sú zaistení cudzinci iregulárni, to je zariadenie Sečovce, Medveďov.
Pani komisárka alebo komisár pre osoby so zdravotným postihnutím má zase na starosti zariadenia, kde sú ochranné liečenia alebo zariadenia domovov sociálnych služieb, kde sú ľudia proti vôli, teda napríklad na rozhodnutie opatrovníka sú odkázaní. Pán komisár pre deti má zase na starosti zariadenia, kde sa vykonávajú tie opatrenia sociálnoprávnej ochrany, to znamená rodiny poručenský súd vyňal dieťa z rodičovskej starostlivosti a zveril buď do reedukačného zariadenia. Počuli ste vlastne závery pána Žilinku, a teda ktoré sme aj spoločne prezentovali, takže napríklad aj tieto zariadenia, sú to sanatóriá, centrá pre deti a rodiny.
Mne ako verejnému ochrancovi práv však teda zveril právomoc zákonodarca, aby som koordinoval ten národný preventívny mechanizmus a aj vo vzťahu k vám ako k Národnej rade predkladal za všetky tri inštitúcie túto správu. Komunikujeme aj s medzinárodným orgánom, t. j. SPP, to je podvýbor proti mučeniu. Vy určite poznáte, že na Slovensko chodí CPT, to je ale výbor Rady Európy. Nedávno tu boli, úzko s nami konzultujú veci. Toto je iný mechanizmus, SPP, to patrí pod Ženevu, OSN, podvýbor na prevenciu mučenia.
Dôležité je ešte povedať stručne, že každý z týchto orgánov si zachovávame svoju autonómiu, máme svoju metodiku, ako skúmame v tejto oblasti, ako vykonávame návštevy, to znamená tu zákonodarca nám nechal plnú autonómiu. Ja, moja úloha je potom vydať túto súhrnnú správu, od všetkých troch subjektov vám to vlastne zhromaždiť s tým ale, že keď vás potom zaujíma, čo-ktorý orgán našiel v ktorom zariadení, na ich webovej stránke komisariátov alebo našej si potom nájdete závery ku konkrétnym zariadeniam, ktoré sme kontrolovali.
Čo sme spravili v roku 2023? Len veľmi stručne. Bol to polrok fungovania NPM, ale sme sa, samozrejme, chystali metodicky, chodili sme na skusy v rámci Vyšehradu. Tuto chcem aj poďakovať poľskému ombudsmanovi, ktorý nás vo Varšave hostil, ukázal nám celý ten model, lebo Poliaci ratifikovali dávnejšie. S Maďarmi máme výbornú kooperáciu, takže sme skôr chodili na také prípravné stáže, ale aj sme vykonali viacero monitoringov. Pokiaľ ide o verejného ochrancu práv, za náš úrad my sme vykonali monitoring v útvare zaisteneckom pre cudzincov v Sečovciach, k tomu je aj vydaná osobitná správa, ktorú nájdete na webovej stránke, ak teda máte záujem, sa s ňou môžete oboznámiť, je v tejto farbe, v zelenej ju nájdete. A potom dneska som mal aj tlačovú konferenciu, čo som našiel v cépezetkách, v celách policajného zaistenia, v určených priestoroch pri dvadsiatich dvoch návštevách.
Dovoľte mi teda toľko len stručne a samozrejme potom v rámci rozpravy som k dispozícii.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi ako určenému spravodajcovi Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny uviesť správu výboru k výročnej správe Národného preventívneho mechanizmu za rok 2023, tlač 223.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím č. 262 z 5. apríla 2024 pridelil predmetnú správu na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny. Vo svojom rozhodnutí zároveň určil Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny ako gestorský výbor, ktorý podá Národnej rade Slovenskej republiky správu o výsledku prerokovania uvedeného materiálu vo výboroch a návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky. Oba určené výbory prerokovali danú správu a v uzneseniach odporúčali Národnej rade predmetnú správu zobrať na vedomie.
Gestorský výbor na základe uznesení výborov odporúča Národnej rade Slovenskej republiky zobrať na vedomie výročnú správu Národného preventívneho mechanizmu za rok 2023, tlač 223.
Správa výborov bola schválená uznesením gestorského výboru č. 25 zo dňa 23. apríla 2024. Týmto uznesením ma výbor poveril, aby som uviedol správu na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky a predložil návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré tvorí prílohu tejto správy.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ja len veľmi v krátkosti. Chcela by som v prvom rade poďakovať pánovi verejnému ochrancovi práv za prednesenie tejto správy. Myslím si, že Národný preventívny mechanizmus je naozaj veľmi dôležitou súčasťou ochrany ľudských práv, obzvlášť preto, že sa dotýka ľudí, ktorí sa nachádzajú v miestach, teda kde sú obmedzovaní na osobnej slobode. Teda sa nachádzajú v mimoriadne zraniteľnej situácii a o to dôležitejšie je, aby sme vedeli ochrániť ich práva.
Mohli by sme tu polemizovať o tom, že či tento systém, keď máme jeden koordinačný orgán, ktorým je verejný ochranca práv, a potom samostatne aj komisariáty vytvárajú v podstate svoje správy, ale aj pracujú v rámci tých jednotlivých svojich kompetencií, je to najlepšie, pretože aj na výbore sme sa potom stretli s tým, že správa síce zhrňuje činnosť aj verejného ochrancu práv, ale aj komisára a komisárky, ale máme tu zastúpeného len pána ombudsmana ako ten koordinačný orgán a potom je veľmi ťažké napríklad, aj keby sme tu konkrétne otázky sa chceli pýtať vo vzťahu k tým jednotlivým komisariátom, tak pán verejný ochranca práv v podstate len koordinuje tie informácie. Tak to aby nám bolo, aby nám bolo v tomto pléne jasné. Čiže to je možno na zváženie do budúcna, akým spôsobom sa k tomu s tým vysporiadať.
Ale teda vecne, čo sa týka ochrany práv ľudí na miestach, kde sú obmedzovaní na slobode. My sme práve v pondelok boli na poslaneckom prieskume aj s kolegom Prostredníkom, ktorého tu nevidím, ale s pánom poslancom Hazuchom tiež, a kde sme teda sa venovali situácii nejakého podozrenia z policajnej brutality na policajnej stanici, tak sme si trošku tak vyskúšali prácu, ktorú aj verejný ochranca práv vykonáva práve na miestach, kde dochádza k obmedzovaniu osobnej slobody, a naozaj aj tie podmienky, ktoré sme tam videli, nie sú veľmi, ako ich pomenovať, dôstojné, alebo ťažko nájsť slová, naozaj je to katastrofa, aj ako tie policajné stanice vyzerajú. Čo sme tam zistili teda ako jeden zo zásadných problémov, je to, že nie sú dostatočne zabezpečené kamerami, to sa týka aj telových kamier policajtov, ktorí vykonávajú zákroky. To je síce iná téma, ale myslím si, že naozaj miesta, kde dochádza k nejakému obmedzovaniu osobnej slobody, by sme mali vedieť aj v mene ochrany ľudí, ktorí sa tam nachádzajú, či už ako nejakí podozriví, alebo akokoľvek sa tam dostali, by sme to mali vedieť zabezpečiť, ale aj v podstate v mene ochrany tých policajtov a policajtiek, ktorí tam pracujú, pretože ťažké je potom vyhodnocovať tú situáciu, keď vlastne nemáme konkrétny audiovizuálny záznam. To sme my tam zistili ako naozaj veľký problém v tejto situácii, pretože ťažko sa potom posudzuje, či tam došlo k nejakej policajnej brutalite napríklad, alebo nie, keď vychádzame len z nejakých výpovedí.
Čiže ja by som to len v krátkosti zhrnula. Naozaj si myslím, že je skvelé, že tu prvýkrát máme túto správu a že takým aj poctivým spôsobom sa verejný ochranca práv venuje aj miestam, kde dochádza k obmedzovaniu osobnej slobody, pretože naozaj musíme byť schopní zabezpečiť aj ľuďom, ktorí sa v týchto miestach nachádzajú, ochranu ich práv, pretože sú tam naozaj v takej situácii, kde sú odkázaní na ľudí, ktorí sa tam nachádzajú, nemôžu, samozrejme, nikam odísť. Čiže tá situácia, ako som už spomínala, je veľmi zraniteľná a o to dôležitejšie je, aby sme tomu venovali pozornosť. A ja chcem poďakovať teda pánovi verejnému ochrancovi práv, že sa aj tejto téme tak poctivo venuje.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Podobne ako pani poslankyňa Plaváková, aj ja sa chcem pripojiť k tomu poďakovaniu pánovi ombudsmanovi za záujem o tému práv osôb na miestach, kde je obmedzená ich osobná sloboda, a aj teda v kontexte tej spolupráce s komisárkou pre osoby so zdravotným postihnutím a komisárom pre deti. To je asi téma na nejakú, na nejakú ďalšiu diskusiu, že či teda ten systém, keď v podstate tri inštitúcie spolupracujú na Národnom preventívnom mechanizme a na správach, je optimálny, či by, či by nebol lepší ten systém nastaviť, nebolo lepšie nastaviť ten systém inak, aby tú zodpovednosť niesla, niesla povedzme že jedna, jedna inštitúcia, alebo naopak, či potom nevtiahnuť reprezentantov tých zvyšných dvoch inštitúcií vo väčšej miere aj do prezentácie tých záverov. Asi, asi by nebolo optimálne, aby tu vystupovali všetci traja, ale možno, možno na výbore, kde sa otázky kladú a kde teda tá diskusia, predpokladám, že bola živšia ako teraz tu v pléne, kde vystúpila iba pani predsedníčka ľudskoprávneho výboru, tak možno tam by na to mohol byť priestor, aj keď teda nepochybujem, že pán ombudsman by vedel sa vyjadriť aj k tým veciam, ktoré majú pôvod v, teda v činnosti a v zisteniach iných komisárov.
No a opäť vyjadrujem isté poľutovanie, že koaliční poslanci napriek deklarovaniu záujmu o práva týchto osôb tu k tomu nejako nevy... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)