Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády, členovia vlády, kolegyne, kolegovia, po prvom dni prebiehajúcej schôdze parlamentu, po pondelku, boli niektorí ľudia rozčarovaní z hádok, ktoré si v parlamente vypočuli. Iných ľudí sme zasa vystrašili tým, čo sa dozvedeli z priebehu tejto schôdze v nasledujúcich dňoch. Konkrétne ich vystrašila informácia o tom, že tretia vláda Roberta Fica chce byť vládou kontinuity. Pri tom všetkom, čo je známe o spôsobe vládnutia druhej a tretej Ficovej vlády, to berú ako nebezpečné vyhrážanie.
Programové vyhlásenie vlády je okrem iného, okrem predstavenia zámerov vlády v jednotlivých oblastiach, možné využiť aj na deklarovanie toho, ako vláda vidí samu seba, či na akési zdôvodnenie alebo v našom prípade dokonca ospravedlnenie svojho vzniku, ak ide o vládu koaličnú a zloženú zo subjektov, ktoré pred voľbami nevyjadrovali jasne vôľu vytvoriť po voľbách spoločnú vládu a prinajmenšom niektorých zo svojich voličov rozhodnutím ísť spolu po voľbách prekvapili a zaskočili.
Tretia vláda Roberta Fica to vo svojom programovom vyhlásení robí najmä týmito slovami, ktoré tu už v rámci rozpravy boli citované: "V časoch spoločenských búrok a vášní bola krajina v dejinných zlomoch Slovenského národného povstania alebo naposledy pri odmietnutí autoritárskej politiky na konci 20. storočia schopná vytvoriť široký spoločenský a politický konsenzus ľavicových a pravicových síl. Dnešná vláda je pokračovateľom a nositeľom tejto myšlienky stojacej na premise nevyhnutnosti historického kompromisu štandardných politických síl v záujme krajiny." Toto zdôvodnenie však kríva a kríva na obe nohy. Tretia vláda Roberta Fica sa hlási k spolupráci demokratov a komunistov počas Slovenského národného povstania a pravice s ľavicou v opozícii proti tretej Mečiarovej vláde a neskôr vo vládnej koalícii počas prvej vlády Mikuláša Dzurindu.
Nemám ani v najmenšom úmysle bagatelizovať zlo, ktoré predstavuje fašizmus. Či už fašizmus Tisovho slovenského štátu, spojenca nacistického Nemecka Adolfa Hitlera, alebo fašizmus jeho súčasných pohrobkov, ktorí v marcových voľbách prvýkrát organizovane napochodovali do slovenského parlamentu. Fašizmus je zlo, je nebezpečný, je chybou ho podceňovať, je nesprávne relativizovať jeho nebezpečenstvo. Považujem za, aby som citoval klasika, psiu povinnosť všetkých slušných a demokratických politikov sa voči fašizmu jasne a jednoznačne vymedziť a bojovať proti nemu. Ja som tak urobil prihlásením sa k iniciatíve Stop fašizmu a k záväzkom v nej obsiahnutým, ktoré sú založené na dôslednom odmietnutí fašizmu a dištancovaní sa od fašistov. Spolu so mnou tak urobilo aj niekoľko ďalších poslancov z radov demokratickej opozície, ale aj vládnej koalície. Budem rád, ak nás časom bude viac. Rešpektujem však, ak sa niektorí kolegovia rozhodnú vymedzovať voči fašizmu a fašistom a bojovať proti nim iným spôsobom.
Čo však rešpektovať nemôžem, je zdôvodňovanie potreby vzniku tejto vládnej koalície hrozbou posilňovania fašistických tendencií v spoločnosti. Pretože efekt takéhoto spojenia môže byť presne opačný. Politici ním smerom k voličom vysielajú odkaz, že na ich hlase až tak veľmi nezáleží. Volíte zmenu a dostanete kontinuitu. Toto je tiež nebezpečné a obávam sa, že podporu extrémistov v spoločnosti to môže skôr posilniť ako oslabiť. A to teraz hovorím pokojne, bez emócií, bez toho, aby som mal potrebu hovoriť o zrade či používať nejaké iné silné slová. Ale naozaj to vidím práve takto. A naozaj sa obávam, že to veci skôr zhorší, ako by ich zlepšilo.
Ak sa vrátime k textu programového vyhlásenia, tak analógia so Slovenským národným povstaním kríva. Počas druhej svetovej vojny sa demokratický Západ zoči-voči smrteľnej hrozbe agresie nacistického Nemecka spojil s komunistickým Sovietskym zväzom. Komunizmus pritom nie je o nič menej zločinným ako nacizmus alebo fašizmus. A Stalin nebol o nič menším zločincom ako Hitler. Sú však chvíle, keď nemáte inú možnosť, ako vyháňať čerta diablom. Preto aj spojenie demokratov s komunistami proti fašizmu počas SNP bolo logickým a správnym krokom.
Spojenie až do volieb opozičných strán MOST-u a SIET-e s predvolebne vládnym SMER-om a jeho pridruženou firmou SNS ničím podobným nebolo. Nespochybňujem právo vedení politických strán rozhodnúť sa pre také alebo onaké spojenectvo. Či už to bolo správne alebo nie, nech si riešia so svojím svedomím a so svojimi voličmi, ja nie som ani jedno, ani druhé. Ale celkom určite to nebola historická nevyhnutnosť, ako sa nám to snažia nahovoriť a ako nám to podsúva aj programové vyhlásenie vlády. Určite vstup do vlády s Ficovým SMER-om nebol nevyhnutný, určite mali MOST a SIEŤ pred sebou aj iné možnosti.
A ako to už pri analógiách býva, aj táto kríva aj na druhú nohu. Tú, ktorou je odvolávanie sa na spoluprácu pravice a ľavice zoči-voči mečiarizmu. Pravicové a ľavicové strany v 90. rokoch v slovenskom parlamente naozaj spolupracovali. Spoločne čelili autoritárskym tendenciám tretej Mečiarovej vlády, spoločne ho vo voľbách v roku 1998 porazili a spoločne v roku 1998 vytvorili vládnu koalíciu a prvú vládu Mikuláša Dzurindu. Bol to však práve Robert Fico, líder súčasnej vlády, koalície a jej dominantnej strany, ktorý už v roku 1999, teda po jednom roku od vzniku tejto vlády širokého politického a spoločenského konsenzu pravice a ľavice ako prvý odskočil a spojil sa s Vladimírom Mečiarom, predstaviteľom tej autoritárskej politiky, proti ktorej bola spolupráca pravice a ľavice namierená. A neskôr s ním dokonca štyri roky vládol. Je preto nedôveryhodné, ak sa dnes tradície spolupráce pravice a ľavice proti autoritárskej politike dovoláva vo svojom programovom vyhlásení vláda, ktorej predseda svoju politickú kariéru založil na tom, že spoluprácu pravice a ľavice opustil a spojil sa s predstaviteľmi autoritárskej politiky, proti ktorej tá spolupráca bola namierená. (Potlesk.)
Ešte perfídnejšie vyznieva téza o premise nevyhnutnosti historického kompromisu štandardných politických síl v záujme krajiny. Zrejme sme už za dve desaťročia zabudli, čo slová štandardný a neštandardný znamenajú. Dovolím si to pripomenúť. V 90. rokoch sa za štandardné označovali politické strany, ktoré boli schopné sa zadefinovať v rámci štandardného politického spektra a nájsť si partnerov v rodinách demokratických politických strán západného sveta, teda napr. konzervatívne, kresťanskodemokratické KDH, liberálno-konzervatívna Demokratická strana, liberálna Demokratická únia, tri maďarské menšinové strany, z ktorých dve sa hlásili do liberálnej, jedna do konzervatívnej rodiny, socialistické či sociálnodemokratické strany ako SDĽ alebo Sociálnodemokratická strana Slovenska. Termínom neštandardné strany sa vtedy označovali populistické a v štandardnom spektre nezaraditeľné subjekty ako Mečiarovo HZDS alebo Ľuptákovo ZRS, či extrémistické strany ako KSS alebo vtedajšia nacionalistická SNS Jána Slotu.
Robert Fico v roku 1999 opustil vtedy už relatívne štandardnú stranu SDĽ a založil SMER, ktorý sa zaradil medzi neštandardné strany, a to nielen z hľadiska nejakého hodnotenia politológov či publicistov. Z hľadiska toho, ako sám seba v prvých rokoch svojej existencie prezentoval a definoval. Denník SME uverejnil 16. septembra 1999 článok, v ktorom informoval, že Robert Fico vystúpil z SDĽ a v článku sa uvádzalo, "avizuje, že založenie jeho politickej strany bude niečím neštandardným, nezvyčajným a predstaví to o niekoľko týždňov". A aby sme sa nevyhovárali na to, že to len zlí novinári zo SME prekrútili slová budúceho premiéra, tak môžeme použiť aj jeho vlastné slová. Robert Fico v rozhovore nazvanom Slovenská cesta do pekla, ktorý bol uverejnený v týždenníku Extra 23. septembra 1999, uviedol: "Budem sa snažiť o maximálne korektné vzťahy s opozíciou i koalíciou. Je tu priestor na niečo iné, neštandardné." Čiže politická strana, ktorá v roku 1999 programovo a premyslene vznikla ako neštandardná politická sila, sa dnes dovoláva nevyhnutnosti historického kompromisu štandardných politických síl. To jsou ale paradoxy.
"Nastupujúca vláda je vládou kontinuity a pokroku," tak znie prvá veta jej programového vyhlásenia. A žiada sa dodať, že viac kontinuity ako pokroku. Maximálne tak totižto onoho Haškovského mierneho pokroku v medziach zákona, ako to tu už spomenul včera Peter Osuský.
Vláda tvrdí, že občania vyjadrili podporu programu, ktorý je založený aj na štrukturálnych reformách a systémových zmenách v relevantných oblastiach spoločnosti. Ani toto, žiaľ, nie je pravda. Jednak preto, že asi málokto z voličov v deň volieb tušil, že sa jeho vôľa pretransformuje do takto zloženej vládnej koalície, ale hlavne preto, že od tejto vlády žiadne skutočné štrukturálne reformy ani žiadne skutočné systémové zmeny očakávať nemožno a ani text programového vyhlásenia nedáva dôvod si myslieť, že by nejaké skutočné reformy či zmeny boli na obzore.
Dovolím si jeden citát: "Ficova vláda chce výrazne rozširovať pôsobenie štátu v ekonomike. Chce viac regulovať, viac prerozdeľovať, viac selektívne podporovať vybrané podnikateľské subjekty či odvetvia, viac prognózovať a plánovať, viac organizovať a koordinovať hospodárstvo, dokonca aj viac priamo podnikať prostredníctvom štátom vlastnených podnikov." Týmito slovami hodnotila Občianska konzervatívna strana v roku 2012 programové vyhlásenie druhej Ficovej vlády a z tohto hľadiska naozaj na tom hodnotení niet veľmi čo meniť, lebo tretia Ficova vláda bude vládou kontinuity s druhou Ficovou vládou. Miesto vytvárania priestoru pre slobodné konanie, súkromné podnikanie a súkromnú iniciatívu opäť sľubuje spoliehanie sa na to, že štát niečo zariadi, podporí, zorganizuje a pod. a zaplatia to, samozrejme, občania.
Z vyrovnaného rozpočtu sa už pomaly stáva niečo ako diaľnica do Košíc. Má byť dosiahnutý vždy až za horizontom práve aktuálne prebiehajúceho volebného obdobia. Najnovšie je to rok 2020. Ak tu po ďalších voľbách vznikne opäť vláda, ako je táto, tipol by som si, že najbližšou métou, keď Slovensko bude mať vyrovnaný rozpočet, bude rok 2024. Vláda nemá v pláne šetriť, nemá v pláne znižovať verejné výdavky, práve naopak. Stanovuje si také ciele, na ktorých realizáciu bude potrebné verejné výdavky zvyšovať. Neplánuje prebujnelú štruktúru verejných inštitúcií redukovať a aspoň niektoré z nich rušiť, zlučovať, zoštíhľovať či privatizovať, naopak, plánuje vytvárať nové. A aby mohla míňať viac, otvára si k tomu dvierka tým, že už v programovom vyhlásení signalizuje snahu hľadať ústavnú väčšinu pre zmenu ústavného zákona o dlhovej brzde, napr. zohľadňovaním strategických verejných investícií pri uplatňovaní sankcií. Na to by sme si ako opozícia mali dávať pozor.
Ak by bol rok 2016 bodom nula, tak niektoré z proklamovaných, vládnych zámerov idú dobrým smerom. Napríklad zámer zrušiť daňové licencie alebo povinnú zdravotnú službu. Rok 2016 však nie je bodom nula, a teda ťažko hodnotiť ako pozitívum, že súčasná Ficova vláda ide rušiť nejakú problematickú alebo zlú vec, ktorú iná Ficova vláda v minulosti zaviedla. A to ani nie hneď, ale len niekedy neskôr ako v prípade daňových licencií právnických osôb, alebo nie úplne ako v prípade daní z príjmu právnických osôb. Tie druhá Ficova vláda zvýšila z 19 na 22 % a tretia Ficova vláda ich ide znížiť z 22 na 21 percent. To nie je ani to povestné pol na pol, ale len tretinová náprava škody, ktorú táto vláda, keďže sa hlási ku kontinuite s predchádzajúcou vládou, v minulosti spravila.
Plánované zmeny v oblasti daní a odvodov sú doslova len kozmetické. V niektorých aspektoch dokonca hrozí zhoršenie, napr. vo forme zvýšenia špeciálnych daní či odvodov, či rozširovania okruhu subjektov, na ktoré sa majú vzťahovať. Zámery v oblasti zlepšovania podnikateľského prostredia sú zväčša nekonkrétne a dá sa povedať, že tiež odrážajú ľavicový pohľad na svet. Miesto odbúravania regulácií vláda sľubuje pripraviť nový zákon o malom a strednom podnikaní. Miesto toho, aby štát nechal podnikateľov na pokoji, chce im pomôcť tým, že bude spracovávať opatrenia, podporovať rozvoj centier, identifikovať zlyhania trhu a podobne. Zámer znižovať administratívne zaťaženie pri podnikaní si nepochybne zaslúži podporu aj od opozície, ale vyvoláva úsmev, ak sa nachádza vo formulácii "vláda bude pokračovať v prijímaní komplexných riešení na znižovanie administratívneho zaťaženia pri podnikaní". Aké pokračovanie v znižovaní administratívneho zaťaženia pri podnikaní? A kto ho tu doteraz zvyšoval? Nie náhodou osem rokov z uplynulého desaťročia práve tie Ficove vlády, ku kontinuite s ktorými sa súčasná Ficova vláda hlási?
Vláda si kladie za cieľ podporou hospodárskeho rastu vytvoriť ďalších 100-tisíc pracovných miest. Nie je to však vláda, kto pracovné miesta vytvára, pracovné miesta vytvára súkromný sektor a vláda mu v tom môže najviac pomôcť tým, že sa doňho bude starať čo najmenej. To však súčasná vláda, žiaľ, nemá v úmysle robiť.
Ľavicový charakter tejto vlády je zrejmý aj z toho, že predstavy, podľa ktorých je potrebné čo najviac funkcií štátu zrušiť alebo sprivatizovať, označuje za zjednodušené. Táto vláda sa otvorene hlási k silnejšiemu štátu. Z pohľadu ľavicovej politiky je to určite legitímny cieľ, zvláštne je len to, že táto vláda má štyroch členov, z ktorých traja sa sami situujú niekde od stredu doprava. Na programovom vyhlásení vlády to však vidieť nie je ani najmenej. Je to pochopiteľne ich vec a je to napokon vláda kontinuity, kontinuity s ľavicovou vládou. Viem, že aj na Slovensku sú ľavičiari, ktorí nepovažujú SMER za skutočne ľavicovú stranu, akú by si predstavovali, ale inú tu, žiaľ, nemáme a z pohľadu mňa ako pravičiara liberálno-konzervatívnej orientácie SMER nepochybne ľavicový je, je ľavicový z hľadiska rozsahu zasahovania štátu do ekonomiky a do životov občanov a z tohto hľadiska je ľavicové aj programové vyhlásenie tretej vlády Roberta Fica a ja zaň ako pravičiar preto hlasovať nemôžem.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
