Videokanál poslanca

Pán predseda Danko, no toľko absurdnosti na jednom mieste som už dávno nepočul. Nazvali ste sa nadriadeným Lucie Ďuriš Nicholsonovej. Dovoľujem si Vás upozorniť, že vy nie ste nadriadeným nikoho z nás, môžete byť nadriadeným svojim podpredsedom v Slovenskej národnej strane, ale nie ste nadriadený ani podpredsedníčke Národnej rady, ani nikomu z poslancov.
Vyčítate opozícii, že škandalizuje, hádže špinu, má osobné útoky, robí si posmech, a potom poviete, že veľmi ťažko sa reaguje na ženu, a vzápätí Luciu Ďuriš Nicholsonovú urážate, že tomu nerozumie, že o tom nič nevie. Úplne v protiklade s tým, čo ste predtým povedali.
A veľmi často sa chválite tým, že Slovenská národná strana je štandardná politická strana. Dnes ste hovorili o tom, ako ste si vyberali svojich ministrov do vlády, tak presne takto sa štandardná politická strana nespráva. Štandardná politická strana má dosť vlastných ľudí, aby si dokázala nominovať členov do vlády. Vy ste nikoho nenašli, vy ste museli hľadať ľudí mimo svoju stranu.
A mimochodom, slovo neštandardná alebo slová neštandardná politická strana sa začali používať v 90. rokoch, keď vaša Slovenská národná strana, Slotova Slovenská národná strana bola jednou z neštandardných strán a tvorila koalíciu s Vladimírom Mečiarom a jeho HZDS a Jánom Ľuptákom a jeho Združením robotníkov Slovenska. Tieto tri strany boli neštandardné. Takto ten pojem vznikol. A dnes ste dokázali, že SNS je neštandardná aj naďalej.
Hovorili ste tu plačlivo o tom, že niekto tu ohovára Slovenskú republiku alebo žaluje na štát, no keby ste mali čisté svedomie, tak sa s tým fínskym novinárom stretnete a porozprávate. Toto je rétorika mečiarizmu, ktorý hovoril, že kritika je žalovaním v zahraničí. V jedinej veci s vami súhlasím, Kotleba sa smeje, ale nie preto, že my vás kritizujeme, ale preto, že vy kradnete. (Potlesk.)

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, žijeme zaujímavý rok, rok 2018, v ktorom si pripomíname viaceré dôležité historické výročia, okrúhle a historické výročia, udalosti, ktoré poznamenali históriu našej vlasti v 20. storočí.
V októbri, 28. októbra si pripomenieme sté výročie vzniku Československa, vzniku demokratickej Československej republiky, ktorá založila demokratickú a humanistickú tradíciu, na ktorú nadväzuje alebo prinajmenšom by sa mala snažiť nadviazať aj Slovenská republika, ktorá sa hlási k demokracii, hlási k myšlienkam slobody a právneho štátu.
Pripomenieme si alebo pripomíname si však aj, aj ďalšie okrúhle výročia, ktoré už nie sú také potešujúce. Napríklad rok 1938, keď prvá Československá republika skončila. Skončila pod tlakom zvonku, prišla v dôsledku Mníchovskej dohody o Sudety a skončilo, skončilo aj jej dovtedajšie demokratické usporiadanie, čo rok nato, alebo teda polroka nato viedlo k jej úplnému zániku, k okupácii českých krajín a k vzniku Protektorátu Čiech a Moravy a vzniku fašistického slovenského štátu, ktorý sme tu mali v rokoch 1939 až 1945.
Toto obdobie našich dejín bolo neblahé, bolo to obdobie totality, bolo to obdobie, keď štát vyviezol desaťtisíce vlastných občanov na smrť. A nemá zmysel polemizovať o tom, či všetci, alebo niektorí vedeli alebo nevedeli, čo sa s našimi židovskými spoluobčanmi a v koncentračných vyhladzovacích táboroch bude ďalej diať, bol to nesporne zločin, za ktorý nesú zodpovednosť predstavitelia vojnového slovenského štátu.
Ale ten štát bol zlý, režim toho štátu bol zlý aj v iných ohľadoch, bol spojencom nacistického Nemecka, viedol vojnu proti spojencom a bol to štát nedemokratický, bol to štát, v ktorom neboli rešpektované základné práva a slobody.
Žiaľ, v 20. storočí to nebolo jediné temné obdobie našich dejín. V ’45. síce fašistický slovenský štát skončil, ale tým sa obdobie totalít na Slovensku, a teda v Československu neskončilo. Demokracia, ktorá bola obnovená, bola iba taká čiastočná demokracia na spôsob národného frontu, ale áno, ešte to bola snaha o demokraciu, ale už o tri roky, v roku 1948 a 70. výročie februárového komunistického puču už máme tento rok za sebou, to je jedno z tých výročí, ktoré sme už absolvovali, prišla nová totalita. Prišla totalita komunistická, ktorá zdanlivo bola čímsi iným, pretože komunisti v 2. svetovej vojne po tom, čo Sovietsky zväz sa najprv spojil s nacistickým Nemeckom a spoločne napadli Poľsko a rozdelili si Európu, tak potom sa stali nepriateľmi a aj Sovietsky zväz bol na strane víťazných mocností a spoločne so západnými, so západnými demokraciami porazili nacistické Nemecko, ale to oslobodenie nebolo tak úplne oslobodenie, lebo znamenalo vystriedanie jednej totality druhou.
V roku ’48 sa komunisti zmocnili moci a opäť sme tu mali likvidáciu demokracie, mali sme tu systém, ktorý bol totalitný, založený na diktatúre jednej politickej strany, ktorá bola neskôr dokonca uzákonená v ústave, mali sme tu systém, ktorý potláčal základné práva a slobody, absentovali politické a občianske slobody, absentovala sloboda prejavu, ľudia boli za prejavenie svojho názoru prenasledovaní, väznení a v tých prvých rokoch aj popravovaní. A za celú dobu svojej existencie napriek pokusu o čiastočnú demokratizáciu a ktorý, ktorý nastal v roku ’68, ale bol to, bol to naivný pokus, ktorý nemal šance na vyhliadky, a bol veľmi rýchlo udusený intervenciou sovietskych tankov, tak napriek tomuto pokusu komunistický režim ostal totalitný a zločineckým režimom od začiatku až do konca. Aj komunistický režim v 80. rokoch napriek tomu, že nemal také brutálne prejavy, ako povedzme v rokoch 50., bol totalitným režimom, nebol, nebol demokratickým systémom, nebol systémom založeným na slobode.
Až prišiel november ’89, ktorého okrúhle výročie si nepripomenieme tento rok, ale až budúci rok, ktorý s obdobím totalitných režimov na Slovensku alebo teda v tom čase v Československu dokázal skoncovať, a odvtedy tu máme systém, ktorý je demokratický, a napriek všetkým problémom s mečiarizmom, napriek všetkým tým turbulenciám, ktoré zažívame aj dnes, na Slovensku odvtedy máme demokratický systém. Máme to napísané dokonca aj v ústave, dokonca v čl. I ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa konštatuje, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, a premieta sa to aj v iných ustanoveniach legislatívy, že Slovenská republika nestavia na kontinuite s fašistickou ani s komunistickou totalitou, ani so slovenským štátom, ktorý sme tu mali v období rokov 1939 až ’45, ani s komunistickým režimom z rokov ’48 až ’89. Máme viaceré zákony, ktoré o tom hovoria. V symbolickej rovine si to pripomíname štátnymi sviatkami. Štátnym sviatkom je 29. august, výročie vzniku, výročie vypuknutia Slovenského národného povstania, ktoré bolo vzopätím občanov Slovenska proti fašistickému režimu a proti jeho spojenectvu s nacistickým Nemeckom.
A ďalším štátnym sviatkom je 17. november, ktorý vzdialene síce pripomína aj, aj Deň študentstva a, a to, čo sa dialo v Prahe v novembrových dňoch roku 1939, ale predovšetkým pripomína novembrové udalosti z roku 1989, keď občania komunistického Československa vyšli do ulíc a zvrhli komunistický režim. Odvtedy už ubehlo takmer 29 rokov a obe tieto udalosti sú štátnymi sviatkami, existuje viacero ďalších zákonov, ktoré, ktoré konštatujú zločinnosť ako komunistického, tak fašistického režimu a deklarujú Slovenskú republiku ako demokratický a právny štát. A napriek tomu sa ešte stále deje nielen to, že máme tu, máme tu pomníky, ktoré sú rezíduami komunistického režimu, ktoré tu prežívajú z čias, z čias komunizmu a neboli, neboli odstránené alebo umiestnené do nejakých, do nejakých múzeí, ale sú nanovo inštalované pomníky, pamätníky, pamätné tabule pohlavárom, či už fašistického, alebo komunistického režimu, máme tu ulice a námestia pomenované po, po potentátoch týchto dvoch zločineckých režimov a nič sa s tým nedeje, a preto sme aj s kolegami prišli s návrhom zákona, ktorého účelom je zakázať umiestňovanie pamätníkov, pomníkov a pamätných tabúľ oslavujúcich komunistický, fašistický alebo nacistický režim a zároveň zakázať pomenovávanie ulíc a verejných priestranstiev po predstaviteľoch týchto zločineckých režimov. Nie smerom dozadu, tú ambíciu možno niekedy v budúcnosti by sme mohli mať, v tejto chvíli prichádzame s tým, aby sme to upravili smerom dopredu, aby sa takéto veci už nediali.
Rád by som povedal aj čosi bližšie o tom, akou formou to chceme spraviť, ale keďže je už 19.00 hod., tak... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
To dopoviete v piatok.

Dostál, Ondrej, poslanec NR SR
... schôdza končí a dopoviem to, keď budeme pokračovať. (Povedané so smiechom.)

Pán poslanec Bernaťák, nie je to celkom k téme zákona o veterinárnej starostlivosti, ale týka sa to vášho vystúpenia, kde ste hovorili o Istanbulskom dohovore a o tom, že ste proti ratifikácii, ale že podporíte všetky návrhy, ktoré budú pomáhať boju proti domácemu násiliu, a dokonca aj dvakrát prísnejšie, ako je to v Istanbulskom dohovore.
No nepovedali ste pravdu, pretože ja som také návrhy predložil na tejto schôdzi, keď sme rokovali o novele Trestného zákona, som predložil dva návrhy, ktoré by pomohli zefektívniť boj proti domácemu násiliu. Jeden z tých návrhov vychádzal priamo z Istanbulského dohovoru a z analýzy ministerstva spravodlivosti, ktoré konštatovalo, že v tomto ohľade slovenská legislatíva nie je celkom v súlade s Istanbulským dohovorom, nebolo to nič ideologické, boli to praktické veci, ktoré pomohli, by pomohli zefektívniť boj proti násiliu páchanému na ženách. A ten návrh nebol schválený. Ten návrh ani koaliční poslanci, ani vy ste nepodporili.
Takže nie je pravda, čo ste povedali, že podporíte akékoľvek návrhy, ktoré boj proti násiliu pomôžu zlepšiť a spraviť účinnejším.

Vážená pani verejná ochrankyňa práv, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážená pani spravodajkyňa, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som aj ja mal zhruba tri poznámky k správe verejnej ochrankyne práv o činnosti za rok 2017.
Ako prvé by som chcel oceniť kontinuitu s vašou predchodkyňou Janou Dubovcovou, ktorá je zreteľná aj z tejto správy. Je to zreteľné z tém, ktorým sa, ktorým sa nová verejná ochrankyňa práv venuje. Zvlášť by som zdôraznil, že dôležité je to, čo by som nazval starostlivosť o slabších, starostlivosť o ľudí, ktorí častokrát nedokážu svoje práva obhajovať, obhajovať sami. Samozrejme, že ľudské práva majú rôzne dimenzie, týkajú sa, týkajú sa množstva, množstva ľudí, mnohí z ľudí dokážu svoje práva chrániť aj sami ako účastníci konaní alebo prostredníctvom iných nástrojov právnej ochrany, vrátane, vrátane súdov. Ale sú potom skupiny, ktoré častokrát to nedokážu samé a keď sa stanú predmetom porušovania základných, základných práv, tak často nie je nikto, kto by sa ich zastal. Preto je veľmi dôležité, aby inštitúcia, ako je úrad ombudsmanky, tieto prípady sledoval. A mám teraz najmä na mysli, najmä skupiny, ako sú deti a ochrana práv detí a ako je, ako sú príslušníci segregovaných rómskych, rómskych komunít.
Aj v tejto správe ombudsmanky dôležitú úlohu zohráva téma porušovania práv detí v súvislosti s činnosťou sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately, téma, téma resocializačného zariadenia Čistý deň alebo teda, čo sa týka rómskej menšiny, zásahy v rómskej osade Zborov, alebo teda riešenie situácie občanov po požiari v Žiline, alebo otázka segregovaného vzdelávania a toho, akým spôsobom Slovenská republika pristupuje k tejto téme.
Kontinuitu napríklad vidno aj v tom, že jedna z prvých vecí, ktorú správa spomína, je tá téma vyhradených priestorov na policajných staniciach, ktoré nespĺňajú, nespĺňajú parametre ciel predbežného zadržania, teda to, čo vyžaduje zákon. To bola jedna z prvých vecí, ktorú sme v súvislosti s vašou predchodkyňou riešili v tomto volebnom období v parlamente. Boli tam aj legislatívne odporúčania, ktoré, samozrejme, že sa nenaplnili. Čiže áno, nie je asi zdrojom všeobecnej popularity na Slovensku zastávať sa Rómov z osád, upozorňovať na to, že aj väzni alebo zadržané osoby majú svoje práva, ale je to potrebné a máme tu úrad ombudsmanky práve z tohoto dôvodu, aby sa týmto témam venoval, čo ešte raz hovorím, že oceňujem a ak na vás za to huláka fašistický poslanec, tak je to len potvrdenie toho, že to robíte dobre a môžte byť s tým spokojná.
Ako druhé, druhú poznámku by som chcel, by som chcel si všimnúť prístup opozície a vládnej koalície. Iste viete, že ste boli zvolená do úradu najmä hlasmi poslancov vládnej koalície. Demokratická opozícia mala alebo podporovala inú kandidátku. Napriek tomu, keď sa teraz pozriem po sále, tak je tu poloprázdno, tak ako častokrát bývalo počas vystúpení vašej predchodkyne. A je to opäť aj tak, že traja koaliční, štyria koaliční poslanci sú, boli tu tak aj pri prednášaní vašej správy. Opozičných poslancov tu tiež nie sú, nie sú masy, ale predsa len je nás trochu viac. Čo ma teda teší, že demokratická opozícia má intenzívnejší záujem o tému dodržiavania ľudských práv, ako vládna koalícia. Ale zároveň ma mrzí, mrzí prístup, prístup vládnej koalície k tejto dôležitej, dôležitej téme. A tu by som dal do pozornosti opäť legislatívne odporúčania, s ktorými sa verejná ochrankyňa práv zvykne obracať na parlament, ktoré, bola taká tradícia, že parlament s tým nič nerobí. No tak sme sa to pokúsili zmeniť. A či už išlo o tie cely alebo teda vyhradené priestory na policajných staniciach, ktoré nespĺňajú parametre stanovené zákonom a nie sú to cely predbežného zadržania alebo policajného zaistenia, alebo pokiaľ ide o tú správu o porušovaní práv detí v zariadeniach sociálno-právnej ochrany a sociálnej kurately a teda fakt, že pri postupoch týchto orgánov nie vždy je zohľadňovaný najlepší záujem dieťaťa, tak práve na základe vašich odporúčaní, alebo odporúčaní vašej predchodkyne sme spolu s kolegyňami a kolegami z opozície prišli s nejakou legislatívnou iniciatívou, s ktorou v normálnej krajine by mal prísť príslušný rezort, ale teda neprišiel. A teda v trochu menej normálnej krajine by parlament sa mal vážne zaoberať podnetmi opozičných poslancov, ktoré sú spracované na základe odporúčaní verejnej ochrankyne práv. Tuto k tomu bola diskusia opäť najmä za účasti zopár opozičných poslancov, maximálne prizerania sa niekoľkých koaličných poslancov. Čiže v tomto ohľade nie sme celkom normálnou krajnou.
A posledná, tretia poznámka sa týka dôležitosti alebo významu základných práv a slobôd, ktorých dodržiavanie kontroluje, sleduje, monitoruje úrad verejnej ochrankyne práv. Základné práva a slobody sú dôležité samy o sebe. Sú podstatou liberálnej demokracie, slobodnej demokratickej spoločnosti a zasluhujú si ochranu ako také. Ale niektoré z týchto práv zároveň plnia úlohu akéhosi lakmusového papierika, ktorý upozorňuje na zlyhávanie demokracie a právneho štátu nielen tým samým, čo, čo oni predstavujú, teda konkrétny problém porušenia konkrétneho práva, ale aj tým, že signalizujú, že niekde sa niečo deje a v dôsledku toho, že sa niekde niečo deje, myslím, niečo nekalé deje, potom to vedie k tomu, že sú porušované, porušované niektoré základné práva.
A opäť to možno nájsť vo vašej, vo vašej správe, kde právo na informácie, ktoré je veľmi často porušované práve vtedy, keď orgány verejnej moci, štátnej správy, samosprávy, robia niečo nekalé a nechcú sprístupniť tú informáciu. Vy na to upozorňujete v súvislosti s porušovaním práva na informácie, ktoré sa týkalo slovenského predsedníctva, činnosti ministerstva zahraničných vecí. Keď orgány verejnej moci postupujú korektne, nič nezatajujú, nikomu nič nedohadzujú, nemajú žiadne agentúry Evky, tak nemajú problém odpovedať na položené otázky novinárov alebo na žiadosti o informácie, ktoré si niekto vyžiada prostredníctvom zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Ale pokiaľ, pokiaľ sa tam nejaké agentúry Evky objavia, tak je problém a teda lakmusový papierik, podľa ktorého to zistíme, je, že sú odmietané infožiadosti alebo teda odmietané je sprístupnenie informácií, na ktoré nie je zákonný dôvod, aby boli, aby boli odmietnuté. A teda vy tam spomínate tento prípad v súvislosti so slovenským predsedníctvom, ale takýchto prípadov aj v samospráve, aj teda v štátnej správe takýchto prípadov je obrovské, obrovské množstvo.
Ďalšie, ďalší prípad, spomínate prieťahy v reštitučných konaniach, ktoré jednak narúšajú vlastnícke právo, keď ste minule v parlamente informovali, tak bolo to až neuveriteľné, koľko na niektorých úradoch trvajú reštitučné konania a koľko by trvali ešte desiatok rokov, pokiaľ by nenastalo nejaké zásadné, zásadné zrýchlenie. A ako sú porušované aj práva účastníkov konania v súvislosti s reštitučnými konaniami. Ale samozrejme, že aj toto je problém sám o sebe, ale je to aj problém, a o tom sme sa dozvedeli v uplynulých týždňoch v súvislosti s tým, čo sa deje na Slovenskom pozemkovom fonde, ako sa vypočítavo odďaľujú nároky reštituentov a potom to dobre informovaní a vplyvní jednotlivci a firmy dokážu, dokážu zobchodovať. Častokrát tie informácie vyznievajú ako činnosť, činnosť organizovaného zločinu a áno, sprievodným znakom toho je aj porušovanie vlastníckych práv neúmernou dĺžkou reštitučného konania alebo iným narušením procesných práv účastníkov.
Alebo, a tým už skončím, malé vodné elektrárne zdanlivo, zdanlivo pozitívna vec. Ideme chrániť životné prostredie, ideme bojovať proti globálnemu otepľovaniu. Ale aj v súvislosti s výstavbou malých vodných elektrární dochádza k porušovaniu práv účastníkov konania, ako konštatovala jedna zo správ verejnej ochrankyne práv, dochádza k porušovaniu v širšom slova zmysle práva na životné prostredie. A opäť to nie je len tak, opäť to nie je len, že sa to stalo, ale že sú za tým nekalé záujmy a biznisy konkrétnych ľudí a konkrétnych firiem, ktorí boli vopred informovaní o tom, že aj na takejto veci sa dá urobiť biznis, pretože my sme v tomto smere veľmi, veľmi zaujímavá krajina, kde sa dá robiť biznis takmer so všetkým. A sprievodným javom robenia pochybných biznisov, teraz nemyslím podnikanie, ale myslím biznis, ktorý niekto robí prostredníctvom napojenia sa na štát alebo na samosprávu, je aj porušovanie základných práv a slobôd. A na viaceré z takýchto porušovaní upozorňuje aj správa verejnej ochrankyne práv. Takže ja sa tiež chcem pripojiť k tým hlasom, ktoré vám ďakujú za túto správu a zaželať vám veľa odhodlania do ďalšej činnosti. Určite ho budete potrebovať.

Kolega Baránik, ja samozrejme, že súhlasím. Keby orgány činné v trestnom konaní fungovali iným spôsobom, ako fungujú u nás, tak možno by tie veci vyzerali inak, aj keď tá miera vymožiteľnosti práva je rovnako veľký problém, ako problém rozdrobenosti, rozdrobenosti obcí s tým, že práve ten prípad Turej napríklad, napríklad svedčí o tom, že ten starosta bol niekoľkokrát odsúdený. Vždycky dostal podmienku, pretože orgány, orgány činné v trestnom konaní usúdili, že podmienka stačí na, stačí na prevýchovu. Takže mňa by naozaj zaujímalo, samozrejme, že niečo je vec represie a niečo je vec, niečo je vec nastavenia kontrolných systémov, ale nízka vymožiteľnosť kontroly povedzme na úrovni hlavných kontrolórov, kontrolórov je problémom. Takže možno by ma napríklad, napríklad zaujímal aj teda názor pána predsedu na tú ostatnú novelu zákona o obecnom zriadení, ktorá umožnila, umožnila starostom ukladať úlohy hlavným kontrolórom, proti čomu aj samotní hlavní kontrolórovia (pozn. red.: správne má byť "kontrolóri") protestovali, pretože to vnímali ako oslabenie, oslabenie svojho postavenia. Takže či to nejako reflektujete aj vy.

Vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia. Trochu zmením tému. Rád by som sa vo svojom vystúpení trochu povenoval problematike kontroly samospráv, kontroly územnej samosprávy, konkrétne, konkrétne samosprávy na úrovni, na úrovni obci a úplne konkrétne na úrovni tých najmenších obcí.
Kontroly samospráv sa dotýkajú viaceré časti správy o činnosti Najvyššieho kontrolného úradu. Špecifickou je téma pripravenosti na tzv. e-Government, čiže elektronický výkon verejnej správy, kde kontrola NKÚ konštatovala nepripravenosť tretiny samospráv, ktoré neboli k 1. novembru 2016, keď sa tá kontrola uskutočnila, pripravené vykonávať verejnú moc elektronicky a aj pri tejto kontrole, a teraz zacitujem: "sa previl vzťah medzi dosiahnutými výsledkami a veľkosťou konkrétnej samosprávy. Väčšie samosprávy dosahovali lepšie výsledky najmä z dôvodu lepšieho financovania informačných technológií a vyspelosti procesov na podporu elektronizácie".
V ďalšej časti správy sa hovorí o kontrolách vykonaných na podnet na základe podnetu občanov, ktoré sa týkali hospodárenia, nakladania majetku v menších obciach. Správa hovorí o piatich takýchto kontrolách a konštatuje na základe ich výsledkov, že väčšina podnetov je oprávnená a týka sa problémov, na ktoré NKÚ upozorňuje pravidelne. Spravidla sa týkajú nedodržiavania zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy a územnej samosprávy, nespoľahlivosti finančného výkazníctva, porušovania jednotlivých ustanovení zákona o majetku obcí, porušovania zákona o verejnom obstarávaní, nedostatočnej činnosti obcí ako správcov daní a nedostatočného vnútorného kontrolného systému.
Je pochopiteľne pravda, že problémy v oblasti nakladania s majetkom, v oblasti použitia svojich financií majú nielen malé obce, má ich aj štát, o tom hovorili viacerí kolegovia predo mnou. Majú ich samozrejme aj väčšie mestá. Ten väčší objem finančných prostriedkov samozrejme, že nie je žiadnou zárukou toho, že sa financie vynakladajú hospodárne, efektívne a transparentne. A aj keď pri tom spomínanom e-Governmente to, že mestá alebo väčšie mestá majú väčší balík prostriedkov na zabezpečenie elektronického výkonu moci, nemusí vždy znamenať iba to, že technicky sú na tom formálne lepšie, ale niekedy aj to, že je väčší priestor pre divné obstarávania a pre zneužitie tých prostriedkov. A napokon aj správa konštatuje v tom druhom aspekte v hospodárení, že napríklad také Košice mali veľmi vážne problémy s hospodárením. Z tej kontroly krajských miest tam z hľadiska objemu finančných prostriedkov vyšli veľmi závažné zistenia a najväčšie problémy alebo objemovo najväčšie problémy práve vo vzťahu ku Košiciam, ktoré sú druhé najväčšie mesto na Slovensku a ktoré v čase, ktorého sa kontrolné zistenia týkajú, viedol Richard Raši, ktorý bol za odmenu za takýto spôsob narábania s verejnými prostriedkami povýšený na, z primátora krajského mesta na podpredsedu vlády.
Ale chcel by som sa vrátiť k tým menším obciam, ktorým sa venuje intenzívne aj Združenie občanov miest a obcí Slovenska, ZOMOS, ktorého som tiež členom a ktoré rieši práve prípady veľmi zlého hospodárenia obcí a malých obcí a zneužívania moci, pretože tie kontrolné zistenia majú dva aspekty vo vzťahu k malým obciam. Jeden aspekt spočíva v tom, že malé obce jednoducho majú menej zdrojov, majú slabšie kapacity nedokážu si, nedokážu si zabezpečiť prostriedky na plnenie si základných samosprávnych funkcií a väčšinu, väčšinu svojich zdrojov minú na svoju vlastnú prevádzku. Ale problém malých obcí a aj tie, o ktorých hovoria zistenia Najvyššieho kontrolného úradu, majú aj iný aspekt.
Ten druhý aspekt spočíva v zneužívaní moci, v rozkrádaní, v korupcii, ktoré sa v tých menších obciach deje doslova na hulváta. To, čo sa na úrovni štátnych podnikov alebo ministerstiev deje všelijakými sofistikovanými schémami, keď manželky štátnych nominantov nakupujú a predávajú pozemky a haly a podobné, podobné nehnuteľnosti, kde naozaj musí mať človek nejaké zákulisné informácie dostať nejaký typ alebo veľmi hlboko premyslieť nejakú, nejakú schému, ako sa to deje, tak v týchto menších obciach naozaj sa dejú veci typu, že starosta si nechá posielať miestne dane na svoj vlastný účet miesto toho, aby ich príslušné subjekty platili, platili na účet obce, alebo starosta bez súhlasu zastupiteľstva založí kultúrny dom, ktorým má ručiť za nejakú pôžičku, ktorá ale reálna nie je, pretože tie peniaze z pôžičky, z pôžičky neprídu a obec to nie je schopná, schopná splácať. Príde o kultúrny dom, má dlhy také, ako žiadna obec na Slovensku v pomere k svojmu majetku. Dostane sa do nútenej správy.
A teraz hovorím o obci Turá v okrese Levice, ktorá bola vypichnutá v správe NKÚ ako zvláštny príklad. Hovorím o tom aj preto, pretože minulý rok počas jedného z výjazdov už spomínaného združenia obcí, Združenia občanov miest a obcí Slovenska, ZOMOS, som sa aj ja mal možnosť stretnúť s vtedy zastupujúcim starostom alebo zástupcom starostu pánom Valkovským a informovať sa o katastrofálnej situácii v tej obci, kde môžete si to prečítať aj v tej správe, aké všetky nedostatky a teda ak si nejaké nedostatky v hospodárení obce a s nakladaním s jej majetkom možno predstaviť, tak v obci Turá sa toto všetko, toto všetko dialo.
Obec Turá v tom období, keď som tam bol, zrovna nemala starostu, pretože ten starosta, ktorý to spôsobil, Jozef Bogár v dôsledku odsúdenia prišiel o mandát starostu. Pripravovali sa nové predčasné voľby a výsledkom tých nových predčasných volieb bolo, že si občania zvolili za starostku jeho manželku, ktorá v tom čase, keď sa všetky tie nešváry diali, mu robila účtovníčku. Čiže niekedy je to naozaj zložité, zvlášť v týchto malých obciach a teda veľmi oceňujem, že NKÚ v správe, v závere, v tej časti o samosprávach odporúča ministerstvu vnútra opätovne sa zaoberať myšlienkou ďalšej etapy reformy územnej samosprávy, nakoľko sa neustále potvrdzuje skutočnosť, že menšie obce nedokážu zabezpečiť výkon pôsobnosti v potrebnom rozsahu a zároveň v nich zlyhávajú vnútorné kontrolné mechanizmy.
Ak bude priestor v záverečnej reči, tak mňa by zaujímalo, pán predseda, aj ako bývalý predstaviteľ samosprávy, aké má predstavy o tom, ako by bola uskutočniteľná tá ďalšia etapa reformy verejnej správy, pretože ja som tiež presvedčený, že bez municipalizácie komunálnej reformy a spájania obcí sa väčšina týchto problémov nebude dať efektívne riešiť, teda tých problémov v malých obciach, o ktorých hovoríme. Ale zaujímalo by ma, či vidíte aj nejaké cesty systémových riešení zefektívnenia kontroly v súčasnom stave, teda čo sa týka postavenia hlavných kontrolórov, ich činnosti alebo možnože silnejšieho postavenia Najvyššieho kontrolného úradu vo vzťahu k obciam a čo my pre to môžme urobiť z pohľadu parlamentu a legislatívy, lebo opäť to viem z praxe, že niekedy zúfalí ľudia v tých obciach vidia v NKÚ jedinú záchranu, pretože tie vnútorné kontrolné mechanizmy veľmi často zlyhávajú.
Ďakujem za pozornosť.

Len stručne. V rozprave vystúpilo sedem poslancov. Neprekvapilo to, všetko boli poslanci demokratickej opozície. Poslanci vládnej koalície sa tiež neprekvapivo, ale teda, žiaľ, zapojili do rozpravy iba troma faktickými poznámkami, keď reagovali na vystúpenie poslanca Matoviča, ktoré sa ich zrejme aj osobne dotklo.
Hovorím, že je to zvláštne z dôvodu, že rokujeme o ústavnom zákone o skrátení volebného obdobia Národnej rady. V podstate je to však niečo podobné ako schôdza o vyslovení nedôvery celej vláde, lebo to, prečo opozícia navrhuje skrátiť volebné obdobie, je presvedčenie, že táto vláda musí skončiť čím skôr. A teda pri rokovaní o vyslovení nedôvery vláde zloženej zo strán SMER – sociálna demokracia, SNS a MOST– HÍD tu takmer nebolo počuť žiadny hlas na obhajobu tejto vlády zo strany poslancov vládnej koalície, o členoch vlády ani nehovoriac.
Sme zvyknutí, že keď sa rokuje o poslaneckých návrhoch zákonov, tak sa koaliční poslanci veľmi nevyjadrujú k tým opozičným. Výnimočne sa to stane, ale je to naozaj výnimka, nie pravidlo. A dokonca, dokonca mnohokrát aj k vládnym návrhom diskutujú iba opoziční poslanci. A keď na minulej schôdzi časť opozície bojkotovala schôdzu, tak schôdza prebehla miesto troch týždňov za dva dni.
Takže obávam sa, že kolegovia z vládnej koalície nedávali pozor, lebo tu väčšinu času ani väčšina, drvivá väčšina z nich prítomná nebola. Ale opakujem, je to zvláštne, toto nebol bežný návrh zákona. Toto bol návrh zákona o skrátení volebného obdobia a nikto z nich nepovažoval za potrebné obhajovať svoju vlastnú vládu. Hlasovať budeme v utorok o jedenástej.

Pán poslanec Matovič, v tej úvodnej časti svojho vystúpenia si hovoril aj o tom, že kto čo kedy pre koho urobil, teda myslím z vládnej koalície, pre oligarchov v pozadí, a teda použil si tam aj slovné spojenie, ktoré ma najprv zarazilo a nerozumel som mu, a potom si ho ešte zopakoval, a to slovné spojenie znelo, že "rybníček pre Beljajeva". Chvíľu som tomu nerozumel, ale teda potom som pochopil, že Rišo Rybníček, primátor mesta Trenčín, je v tom nevinne a myslíš tú vodnú plochu, ktorá sa nachádza pri načierno vybudovanej haciende oligarchu Beljajeva. Takže dúfam, že som to správne pochopil. Ďakujem.

Ďakujem obom kolegom za reakcie. Pán poslanec Baránik sa pýtal, že či som to nemyslel tak, že tu vlastne nemáme vládu Roberta Fica a Petra Pellegriniho, za ktorou stoja oligarchovia, že v skutočnosti je to vláda tých oligarchov, lebo tu pracujeme s ľuďmi, ktorí si potrebujú pýtať povolenie nielen na to, čo majú robiť, ale povolenie na to, aby mohli odísť. Takže ďakujem za upresnenie, kolega Baránik.
Pani poslankyňa Zimenová povedala, že v normálnej krajine by za čo i len jednu z tých vecí, o ktorých som hovoril, padala vláda a u nás ani to všetko nestačí. Tak áno, presne o tom to je. Máme tu ministra obrany Gajdoša, ktorý rozohráva analogickú kauzu, za ktorú v Slovinsku padla vláda a slovenský premiér z tých čias už bol odsúdený, a tu sa tvárime, že sa nič nedeje, že transparentne vyberáme. Opakovane je pán minister Gajdoš usvedčený z toho, že klame, že zavádza, že všetko je dopredu pripravené, o všetkom sa už dávno rozhodlo a iba sa tvárime, že niečo pripravujeme, niečo vyberáme, o niečom rokujeme. Opakovane zaznievajú tie informácie a nič sa nedeje. Smejú sa nám do očí. Tento stav je chorý a treba ho čím skôr ukončiť.

Vážení páni poslanci, pani poslankyne, vážená pani predkladateľka, vážený pán podpredseda Národnej rady, sú obdobia keď sa v politike rozhoduje o štandardných veciach. O tom, či bude vládnuť pravica alebo ľavica, či bude krajina viac liberálna alebo konzervatívna, či sa presadí taká alebo onaká vecná, sektorová reforma, či sa dane trochu zvýšia alebo trochu znížia, alebo prípadne inak nastavia. A potom sú iné obdobia, keď je to úplne inak. Sú obdobia, keď sa rozhoduje o celkovom smerovaní krajiny. O jej civilizačnej príslušnosti, Západ alebo Východ, Európska únia a NATO alebo éra vplyvu Ruska. Liberálna demokracia, slobodná spoločnosť, rešpektovanie ľudských práv alebo autoritatívny či poloautoritatívny systém, v ktorom vláda likviduje opozíciu, ovláda občiansku spoločnosť, spochybňuje nezávislosť médií. Vláda práva a vláda vymožiteľnosti práva alebo skorumpovaný oligarchický systém prerastený s organizovaným zločinom.
Na Slovensku máme skúsenosti s oboma typmi časov alebo období. Na Slovensku sme si zažili tretiu vláda Vladimíra Mečiara, keď sa doslova rozhodovalo, či budeme krajinou na spôsob Lukašenkovho Bieloruska, alebo sa spolu s našimi susedmi z Višegrádskej štvorky s Českom, Poľskom a Maďarskom staneme súčasťou Európskej únie a Severoatlantickej aliancie.
Potom sme chvíľu žili iné časy a zdalo sa, že tento spor, táto otázka, či budeme štandardnou liberálnou demokraciou a západnou krajinou alebo poloautoritatívnym režimom kdesi na periférii ruského vplyvu, zdalo sa, že táto otázka je vyriešená.
Ale potom sme sa opäť vrátili do časov, keď sa rozhodovalo o celkovom smerovaní krajiny. Mali sme tu prvú vládu Roberta Fica, keď sa Mečiar a jeho HZDS a Slota a jeho SNS vrátili do vlády so všetkým, čo k tomu patrí. S korupciou, klientelizmom, zneužívaním moci, Harabínom, nástenkovými tendrami. Potom sme tu mali vládu Ivety Radičovej. Vládu, druhú vládu Roberta Fica, keď SMER vládol sám, a zdalo sa, že je to trochu lepšie, že keď tam nie je Mečiar a Slota, že aj SMER sa správa kultivovanejšie, civilizovanejšie, európskejšie. Akoby nastala nejaká zmena k lepšiemu. Ale bolo to len navonok, bolo to len mimikry. My sme si na to pomaly zvykali, opozícia kritizovala vládu, ako by to bola štandardná vláda, kde sa rozhoduje o tom, že aké budú dane, ako bude nastavený sociálny systém, alebo aké budú pravidlá trhu práce. Bolo to také varenie žaby. Ale ten skorumpovaný oligarchický systém prerastený s organizovaným zločinom, ktorý sme tu mali za Mečiara a ktorý sa tu začal vracať za prvej vlády Roberta Fica, sa tu objavil a objavoval opäť a upevňoval si svoju skutočnú moc. Ale to varenie žaby malo efekt. Strana SIEŤ, ktorá mala ambíciu vystriedať vládu SMER-u, po voľbách sklapla, česť výnimkám, ktoré to neurobili, a išla do vlády s Robertom Ficom, čo ju úplne zničilo. Strana MOST – HÍD, ktorá patrila dlhodobo ku kritikom Roberta Fica a jeho štýlu politiky, ktorá bola dlhodobo súčasťou demokratickej pravo-stredovej časti politického spektra, ktorá vysielala signály, že chce vystriedať druhú vládu Roberta Fica, išla do vlády s Robertom Ficom napriek očakávaniam veľkej časti svojich voličov. A naďalej v tej vláde ostala aj po poslednej kríze.
Dnes tu máme zdanlivo novú vládu, vládu Petra Pellegriniho. Ale viac ako vláda Petra Pellegriniho je to ešte stále vláda Roberta Fica, štvrtá vláda Roberta Fica. Stále tu máme kauzy, ktoré so zvýšenou intenzitou sme začali vnímať a verejnosť ich začala vnímať po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej aj zásluhou jeho investigatívnej práce, ale aj zásluhou toho vzopätia, ku ktorému sa novinári vypäli po tom ohavnom čine, ktorý mal zrejme zastrašiť aj ostatných investigatívnych novinárov, ktorí píšu kriticky o korupcii, klientelizme, zneužívaní moci, ale ten efekt bol presne opačný. A nielen oni odpovedali zvýšeným úsilím, odpovedala aj občianska verejnosť, odpovedala politická opozícia.
Tie kauzy sa na nás valia skoro denne. Bezprostredne po tom, čo sme sa dozvedeli, že bol Ján Kuciak a Martina Kušnírová zavraždení, sme sa všetci dozvedeli o prepojeniach mafie, doslova mafie, nie nejakých oligarchov, nejakých finančných skupín, mafie, talianskej mafie až na najvyššie miesta vládnej moci. Na Úrad vlády, na ľudí, ktorí boli s premiérom Ficom v tesnom a bezprostrednom kontakte. Polícia pritom mala informácie, že tí talianski mafiáni, ktorí boli prepojení s ľuďmi z premiérovho okolia, že tí talianski mafiáni sú talianski mafiáni a nie slušní Taliani podnikajúci na Slovensku. A polícia pod vedením Roberta Kaliňáka nekonala.
Dozvedeli sme sa o tom, ako ohavne sú zneužívané agrodotácie, ako ohavne sú zneužívané platby v poľnohospodárstve. Ako sú zastrašovaní, vydieraní, zneužívaní farmári, roľníci, ktorí na tej pôde robia alebo chcú robiť. Dozvedeli sme sa, ako sú nedostatočne zverejňované informácie napríklad o agrodotáciách, ako príslušné orgány nekonajú, aj keď sa o tom dozvedia, a nechávajú voľné ruky zločinu, mafii a všetkým tým, ktorí ten systém zneužívajú. Dozvedeli sme sa o tom, že Slovensko bolo nejakou formou zapletené alebo zrejme zapletené do únosu vietnamského občana vietnamskou tajnou službou z Nemecka. Pokračuje škandalózne obstarávanie motorových obrnených vozidiel, zrejme najväčší kšeft Slovenskej národnej strany. Aj Slota sa môže schovať oproti tomu, čo sa tu dnes deje. Minister sa tvári, minister Gajdoš sa tvári, že je to štandardné, že prebieha nejaký výber, a v skutočnosti sa dozvedáme, že všetko bolo už dávno dohodnuté.
Mali sme tu krátko ministra vnútra, ktorý bol ministrom medzi Robertom Kaliňákom a jeho pravou rukou Denisou Sakovou. Tomáš Drucker nebol schopný odvolať policajného prezidenta Tibora Gašpara, nevedel sa rozhodnúť, či sa má za neho postaviť alebo ho má odvolať. A tak sám radšej odstúpil, aj keď to možno nebol pravý dôvod, prečo odstúpil. Ten pravý dôvod možno spočíval v informáciách, ktoré sa objavili o realitnom biznise jeho manželky. Ale v realitnom biznise sú úspešní aj iní predstavitelia SMER-u – sociálnej demokracie vrátane pani ministerky Sakovej, vrátane pána podpredsedu Blanára.
Celkom čerstvo sme sa dozvedeli o tom, že boli skartované dokumenty o 270 obstarávaniach na ministerstve vnútra. Prokurátor špeciálnej prokuratúry Vasiľ Špirko upozornil na korupčnú kauzu na ministerstve vnútra a miesto toho, aby špeciálna prokuratúra začala konať a preverovať jeho informácie, on sám bol šikanovaný, najprv disciplinárne, a keď sa to preukázalo a keď to zverejnil, tak znova bude disciplinárne stíhaný.
Informácie o tom, že bola tu nejaká divná výzva na eurofondy na výskum v rezorte ministerstva školstva, ktorá síce viedla k výmene ministra za súčasnú pani ministerku Lubyovú, ale k žiadnym závažnejším, závažnejším dôsledkom a vyvodeniu zodpovednosti nedošlo.
Alebo to, že pán premiér Pellegrini kupoval byt od J&T v čase, keď predkladal vláde návrh na vyhlásenie štatútu významnej investície pre J&T, tak to sa už v tejto chvíli môže zdať ako úplne drobnosti s porovnaním tými vecami, s ktorými sme konfrontovaní.
Takmer denne sa môžme dozvedať nové a nové informácie o tom, ako sú šikanovaní a zastrašovaní novinári, ktorí kritizujú vládnu moc a upozorňujú na korupciu. Pavla Holcová, ktorej bol odobratý mobil proti jej vôli, spolupracovníčka Jána Kuciaka. Polícia chce z neho dostať dáta miesto toho, aby si o nejaké informácie požiadala. Trestne stíhaní za ohováranie sú novinári. Keď novinári napíšu o podozreniach z korupcie, tak orgány činné v trestnom konaní nejdú trestne stíhať tie podozrenia, ale tých novinárov, ktorí to oznámia. Novinárky Trendu Zuzana Petková a Xénia Makarová. Lukáš Milan, ten dokonca už neprávoplatne bol odsúdený trestným rozkazom za ohováranie Pavla Pašku. Nie novinár, ale Ondrej Janíček, ktorý prehovoril o korupcii sudkyne Moniky Jankovskej, toho času, toho času štátnej tajomníčky na ministerstve spravodlivosti, ten je obvinený, ten dokonca mal byť väzobne stíhaný, neviem, ako to dopadlo, za ohováranie, čo je teda niečo úplne, úplne unikátne.
V RTVS sa deje normalizácia. Sú vyhadzovaní neposlušní novinári, sú degradovaní, ako Oľga Baková. Sú im zakázané živé vstupy ako Zuzane Hanzelovej, štyrom externistom nie je predlžená zmluva. Chvíľu bol pracovníkom RTVS konšpirátor Gustáv Murín. Bola zrušená relácia Reportéri. Aby toho nebolo málo, tak stále intenzívnejšie je spochybňované zahraničnopolitické smerovanie Slovenskej republiky smerom na Západ, a nielen hanbou tohto parlamentu, Ľubošom Blahom, ale aj rečmi vtedajšieho premiéra Roberta Fica, ktoré boli konšpiračné, šírili konšpiračné teórie. A zopakovali to po ňom aj ďalší poprední predstavitelia SMER-u vo vysokých štátnych funkciách. Proruské reči predsedu parlamentu a SNS Andreja Danka v ruskej dume.
Čiže áno, tá otázka opäť je taká, korupčný, oligarchický systém alebo vláda práva. A táto otázka so sebou nesie aj ďalšiu otázku, či chceme byť súčasťou Západu alebo sa pokojne staneme súčasťou sféry vplyvu Ruska. A je možné, že čoskoro budeme opäť čeliť aj tej otázke, či tu máme mať aj naďalej liberálnu demokraciu alebo tu budú stále silnejšie prítomné prvky nejakého autoritatívneho alebo poloautoritatívneho systému, ktorý bude uťahovať skrutky nezávislým médiám, politickej opozícii, občianskej spoločnosti.
Základný problém ale ešte stále je, že polícia a prokuratúra nestíhajú korupciu a trestnú činnosť politikov a oligarchov, ktorí za nimi stoja, ale tých, ktorí na ňu upozorňujú. Takmer denne dostávame nové a nové informácie, ktoré to potvrdzujú. A takto to nemôže ísť ďalej. Čím skôr skončí vláda Petra Pellegriniho alebo v skutočnosti štvrtá vláda Roberta Fica, tým lepšie pre Slovensko. Robert Fico naozaj nikam neodišiel. Robert Fico naozaj ešte stále je pri moci.
A ak môžeme niečo urobiť pre to, aby sa táto neúnosná situácia skrátila čo možno najviac, tak je našou povinnosťou to urobiť. My sme to urobili formou, že opozícia predložila ústavný návrh o skrátení volebného obdobia, a všetci, ktorí si uvedomujú, v akej katastrofálnej situácii a neúnosnej situácii sa dnes Slovensko nachádza, musia hlasovať za tento návrh.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)