12. schôdza

Reagovať na faktickú poznámku teraz bude pán navrhovateľ, pán predseda parlamentu. Nech sa páči.

Ako som vravel, nie je verejnosti prístupná Parlamentná knižnica. Je to pracovná knižnica, to znamená, prístup majú všetci poslanci, ich asistenti, zamestnanci Parlamentného inštitútu a samozrejme, keď sa nejaký historik alebo niekto nahlási, tak ten vstup dostane, ale nie je to že voľný vstup, ako to býva bežne v knižniciach, že ktokoľvek príde. Môj názor je taký, že presne takto by to malo ostať.

Posledným prihláseným do rozpravy je pán poslanec Dušan Čaplovič, nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, ja som niektoré veci povedal v rámci prvej časti rozpravy k tomuto návrhu, k návrhu tejto novely od pána poslanca Richarda Sulíka v piatok, ale chcel by som ešte niekoľko vecí doplniť a využívam túto príležitosť, ako že je možné v rámci rokovacieho poriadku sa prihlásiť aj druhýkrát v rámci ústneho prihlásenia do rozpravy. Reagujem teraz hneď na začiatku na tú vašu myšlienku, ktorú ste povedali, že neviete, kam by ste mali poslať časopis Playboy. No ja navrhujem, aby ste ho poslali na ples do Banskej Štiavnice.
Ale poďme, poďme konkrétne, poďme konkrétne k veci. Samozrejme, kým sa vyjadrím k niektorým opodstatneným či neopodstatneným návrhom a resp. k zmenám, i keď sa to týka v podstate jednej časti prílohy. Musím si dovoliť povedať na úvod ešte jednu poznámku, pán poslanec, pán predseda Národnej rady. Veľmi často počúvam niekedy netaktné tóny od vás ako predkladateľa, predsedu parlamentu, a vlastne je to neustále aj v podvedomí vašej predloženej novely. Cítim ako a znovu môžme diskutovať, môžme diskutovať či ste vy pragmatik, či ste človek, ktorý chce riešiť tie veci, by som povedal, konkrétne zo dňa na deň, alebo vo vzťahu k istému horizontu rozvoja spoločnosti a nazvem to aj kultivovane a kultúrne, lebo nebyť kultúrny a úctivý k hodnotám našej kultúry, a teraz hovorím všeobecne, pretože som, znovu to zopakujem, vy ste nerobili v múzeu, ja som začal robiť v múzeu a v múzeu bola zásada prijatá, že zbierky sa brali všetky z jedného obdobia. A potom sa urobilo, po čase sa urobila selekcia týchto zbierok, pretože pre dokumentáciu je dôležitá táto a táto zbierka a tá sa, ostatné sa potom použili, alebo dali sa do školských múzeí, alebo ponúkli sa verejnosti v inej oblasti a vrátane toho, to sa týka aj tohoto, pretože ja si myslím, že nie je žiaden problém, teda nebavme sa len o Playboyi, sú tam aj iné časopisy, aj tie detské časopisy, že by sa našiel spôsob ako po čase tieto veci vyradiť a po dohode ich presunúť do detských, sociálnych domovov a tak ďalej a tak ďalej, čo je celkom možné ako dar Národnej rady Slovenskej republiky.
Trápi ma však, pán predseda Národnej rady a pán predkladateľ, že mal som možnosť čítať jeden z vašich rozhovorov, tých je množstvo, ale najmä na internete, kde ste sa vyjadrili, že podpredsedovia parlamentu sú vaši podriadení a mrzí ma to, že práve podpredsedovia parlamentu so sklonenou hlavou na to nezareagovali. Aj to svedčí o tom, ako by sa malo, alebo nemalo v Národnej rade komunikovať. Aj v súvislosti s týmto návrhom novely zákona a ako v podstate často vnímate tento parlament, ako podpredsedovia Národnej rady sú ako keby boli vaši podriadení a my, poslanci Národnej rady, ako keby sme boli vaši zamestnanci.
Vážený pán predkladateľ, vážený pán poslanec, ešte poviem do tretice v triáde, vážený pán predseda Národnej rady, ja si myslím, že dôležité aj v súvislosti s touto novelou, resp. s vaším prístupom niektorým, povedzme tradičným, historickým, zvykovým veciam, ktoré sa v minulosti v parlamente vytvorili a dostali sa na svetlo sveta aj vo vzťahu k tejto novele, o ktorej som vám hovoril, že to naozaj bolo veľmi ťažké presadiť vo vzťahu k vtedajšiemu ministrovi kultúry pánovi Chmelovi a museli sme naozaj napnúť všetky sily aj s pánom Mikloškom, aby sme aj Parlamentnú knižnicu, nielen aj ďalšie knižnice, krajské, vedecké knižnice zaradili do povinných výtlačkov. Vydavatelia spočiatku trošku zamrnčali, zaplakali, ale nikomu sa nič neskrivilo. Neskrivil sa mu vlas na hlave a dnes to berú ako samozrejmosť, že tieto výtlačky periodickej a neperiodickej tlače prichádzajú nielen do Bratislavy alebo povedzme konkrétne do Parlamentnej knižnice, ale aj do našich regiónov, kde máme vysoké školy, univerzity a mladú generáciu, ktorí to môžu využívať.
Mňa v podstate mrzí, že sa nechcete držať poučenia, a to je, že ste stále len "primus inter pares", teda "prvý medzi rovnými". Národná rada nie je vaším podnikom a znovu to musím zopakovať aj tento prístup, ktorý volíte, aj často ten konzultatívny, že ako keby sme my mali byť sklopenými hlavami a počúvať vaše návrhy a za tieto vaše návrhy zahlasovať.
Už zakladateľ pápežskej kúrie Gregor Veľký vždy pripomínal, že je "sluha sluhov božích", čo sa často v tej pápežskej hierarchii menilo, ale on v podstate bol tým, ktorý dokázal, že slúži všetkým, i keď bol ako najvyšší, ale pritom slúžil tým ľuďom ostatným nielen v samotnej pápežskej kúrii, ale veriacim na celom svete. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Prepáčte, pán poslanec, prepáčte na chvíľočku, poprosím všetkých, ktorí majú potrebu si niečo povedať, čo sa netýka tohto zákona, nech tak urobia mimo rokovaciu sálu.

A ešte mám teraz jednu, ďakujem vám veľmi pekne, a ešte mám jednu takú historickú paralelu alebo také poučenie alebo metaforu z histórie. A to je z karolínskeho obdobia, kde významní vzdelanci ako bol Alkuin, benediktínsky mních, ktorý prišiel z Yorku z Británie a samotný autor Einhard, ktorý napísal Vita Caroli, teda Život Karola Veľkého, tak často spomína, že sa pýtali cisára Karola Veľkého, a to ako pre poučenie nielen pre vás, ale všeobecne to platí pre ľudí, sa ho pýtali cisára ako žijú ľudia v jeho krajine, v jeho cisárstve. A on im odpovedal: "V mojej krajine sú všetci slobodní ľudia rovní, ale o tom, kto bude slobodný, o tom rozhodujem ja." Asi tak je to teraz aj o našej poslaneckej slobode a rovnosti v tomto parlamente.
A teraz ešte niekoľko zásadných poznámok k samotnej predkladanej novele. Váš návrh dokazuje, že ten kto v našej spoločnosti vyznáva rozum, často musí trpieť. Platí pre vás odkaz známeho a skvelého Lavatera, francúzskeho mysliteľa, "ak chceš byť rozumný, nauč sa rozumne spytovať, pozorne počúvať, pokojne odpovedať, a keď nemáš čo povedať, prestaň hovoriť". Váš návrh je proti zachovaniu kultúrneho dedičstva a budem o tom tvrdiť, pretože je to nebývalé, aby sa poslanecká snemovňa alebo Národná rada v tomto prípade Slovenskej republiky vzdala istej výsady, ktorá tu bola vytvorená v rokoch 2004 - 2005 v parlamente, a aby sme tieto publikácie, teraz hovoríme o neperiodických, periodických, pardon, aby sme ich dostávali, aby sme ich nemuseli kupovať. Vy ste povedali, že naopak, že vy budete robiť ten výber. Výber ste tuná predniesli a že budeme ich zakupovať za zdroje finančné Národnej rady. Tam ste uvádzali cifru okolo 700, 800, 900 eur, no ale budeme pýtať v podstate tu je viacero časopisov, napr. Politické vedy, Politológia a ďalšie, ktoré ste nespomenul a je ich veľké množstvo, ktoré chodia do tejto Parlamentnej knižnice, napr. len zo Slovenskej akadémie vied alebo z niektorých univerzít. A sme radi, že tieto publikácie prichádzajú. Je to veľké množstvo, ktoré bude slúžiť nielen nám, ale bude slúžiť aj budúcnosti, pretože to, čo je napísané, to zostáva a musím znovu zopakovať, že Parlamentná knižnica si to zaslúži nielen vo vzťahu k súčasnému parlamentnému zboru, jeho asistentov a ľuďom, ktorí majú o to záujem, ale aj vo vzťahu k budúcnosti. A nebudem teraz opakovať, že tie parlamentné knižnice, teraz nebudem hovoriť o kongresovej, znovu opakujem, Kongresová knižnica má, to je to nezrovnateľné a ťažko sa k tomu dopracujeme, Kongresová knižnica má všetky publikácie z celého sveta. Sú zasielané do Kongresovej knižnice, časť dostávajú zdarma ako grátis, časť získavajú za finančné zdroje a naozaj Kongresová knižnica pokiaľ sa napr. obrátite na Univerzitnú knižnicu v Bratislave alebo na ktorúkoľvek, tak mnohé publikácie, ktoré nevieme nikde nájsť vo svete, tak ich získame práve v Kongresovej knižnici, vrátane periodických a neperiodických publikácií.
A nebudem sa teraz zmieňovať ani o tých parlamentoch, ktoré som mal možnosť navštíviť a vždy predseda parlamentu alebo spíker, podľa toho, aké bolo postavenie predsedu parlamentu, ma sprevádzal a s radosťou mi ukázal parlamentnú knižnicu či to bolo v Ottawe, či to bolo v Dubline, či to bolo v Londýne alebo aj v samotnom Paríži, Berlíne, v Prahe a vo Viedni. Všade to takýmto spôsobom nejako funguje a ich to vôbec netrápi, že vydavatelia v podstate musia posielať, alebo Národná rada alebo resp. parlamenty to zakupujú, nájdu na to veľkú časť zdrojov, lebo si uvedomujú, že to vytvorí pre budúcnosť istý benefit pre kultúru nášho štátu a dokážeme, že aj Národná rada sa chovala kultúrne a vytvárala v podstate isté zachovanie, zachovávala hodnoty našej kultúry, nášho vedeckého, kultúrneho a spoločenského života.
Samozrejme, musím tiež zopakovať, že za predchádzajúcich predsedov Národnej rady či už to bol pán Pavol Hrušovský alebo Pavol Paška tento problém ich v žiadnom prípade netrápil a naopak, pokiaľ bolo možné, tak vytvárali všetky podmienky pre to, aby sa práca Parlamentnej knižnice zefektívnila, skvalitnila a možnože pre budúcnosť raz, keď budeme mať, myslím si, trošku viacej empatie aj v tejto oblasti, túto knižnicu budeme môcť považovať, schváliť ako verejnú knižnicu k dispozícii všetkým občanom Slovenskej republiky alebo návštevníkom zo zahraničia. Tá cesta tu je pred nami a zrejme nie v súčasnosti, prirodzene, je to obmedzené finančnými zdrojmi v parlamente, ale táto cesta tu je a netreba jej nestavať mosty, alebo búrať tieto mosty, ale vytvárať tie mosty, aby v budúcnosti váš nástupca predseda Národnej rady alebo ďalší mohol takýmto spôsobom túto inštitúciu ďalej kultivovať a pretransformovať aj vo verejnú inštitúciu.
A na záver, dovoľte mi, vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán predkladateľ, pán poslanec, povedať jedno múdre konfuciánske poučenie pre nás, teda aj pre vás, teda pre všetkých, aj pre mňa: "Múdrosť možno dosiahnuť po prvé skúsenosťou, aj to je cesta najťažšia, napodobňovaním, to je cesta najľahšia a premýšľaním, to je cesta najušľachtilejšia."
Vážený pán poslanec, za vaším predloženým návrhom, napriek tomu ja sa neubránim tomu, vidím lobizmus v prospech vydavateľov a skrytý účel v tom, že ak sa zrušia tieto povinné výtlačky periodickej tlače, a vy ste hovorili zo 16 na 15, že vlastne trošku si vydavatelia v Slovenskej republike vydýchnu a v podstate im je úplne jedno, či budú 15 ich mať, či 17, v podstate to je v tej oblasti, keď to beriem z hľadiska finančného, to nie je zaťažujúce. Čím viacej vydajú publikácií, čím je väčší náklad, resp. čím je viacej prezentačných výtlačkov, recenzných výtlačkov, ktoré zabezpečujú, tam tým lepšie sa, by som povedal, prezentuje. A teraz nehovoríme, stále vyberiete len Včielku a vyberiete povedzme nejaké také časopisy, ktorých tam je možnože desať, vrátane Playboya, ale sú tam noviny a časopisy, ktoré si zaslúžia to, aby tu boli, a ak v budúcnosti sa rozhodne, tak ich môžeme niektoré venovať inštitúciám, ktorým budú v budúcnosti viacej slúžiť, keď vy hovoríte, že v parlamente nie sú využívané. Ony nie sú využívané možnože mnohé takéto časopisy ani v Univerzitnej knižnici, ani v Národnej knižnici, ale sú archivované, ale tam majú ten systém knižničný, ktorý dovoľuje po čase niektoré periodiká, neperiodiká perspektívne vyradiť, najmä pokiaľ ide o neperiodickú tlač a dať ju k dispozícii iným inštitúciám, takým spôsobom prevodu, bezodplatného prevodu a ako dar. Tam ten problém by žiaden nebol.
Čiže ja stále cítim, ako keby to bola taká cesta, ono to aj tak vždy ide postupne, kaskádovito, že najprv zrušíme periodickú tlač, výtlačky periodickej tlače, a potom po čase pristúpime s podobnou argumentáciou, priestorové problémy, nemáme na to "lidi", ako to Česi často hovoria, "dejte mi na to lidi", zrušíme aj povinné výtlačky pre publikácie. Myslím si, že treba sa, ja osobne, aj tuto na tomto váženom pléne, musím povedať, že nesúhlasím s týmto návrhom a stále tvrdím, že váš návrh nie je v prospech náš všetkých, aj pre budúce generácie a budúcich poslancov, ktorí budú pôsobiť v Národnej rade Slovenskej republiky, ale aj predovšetkým v prospech vydavateľov, ktorých záujmy v tomto prípade zrejme zastávate a možno že, keby ste mohli, tak zrušíte aj ďalšie povinné výtlačky do Štátnej vedeckej knižnice v Prešove, v Banskej Bystrici a do rôznych krajských knižníc, kde si plnia svoj účel.
Pán navrhovateľ, v piatok ste vraveli, a to si položím otázku, možnože iste mi zodpoviete, že zberáte knihy a že máte k nim vzťah, že zberáte knihy. Ale zbierať knihy a čítať, to nie je to isté, takže sa chcem vás opýtať, či ich aj čítate a či máte čas ich čítať, lebo vy hovoríte, že všetko čítate len cez internet, cez elektronické médium. A po druhé povedali ste, že ak by povinné výtlačky, a to presne citujem, neupravoval zákon, tak by ste ho ako predseda Národnej rady Slovenskej republiky už zrušili. Teda zrušili odber povinných výtlačkov. Som rád, že je to v zákone.
Už v Starom Ríme sa hovorilo, že zákony sú dané preto, aby mocnejší nemohol všetko a v tomto prípade, aby ste vy nemohol všetko. Preto na záver z dôvodov, ktoré som už uviedol, môžete súhlasiť, alebo nemôžete súhlasiť, ale na to právo legitímne mám, ako vy máte svoje návrhy, ktoré ste predniesli v rozprave, preto na záver z dôvodov, ktoré som uviedol, navrhujem, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla, že nebude pokračovať v rokovaní o návrhu zákona podľa § 73 ods. 3 písm. b) rokovacieho poriadku Národnej rady. A ak sa Národná rada rozhodne, že prerokuje zákon v druhom čítaní, žiadam ho prideliť v druhom čítaní aj na Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca sa prihlásili pán poslanec Ondrej Dostál, Ľudovít Jurčík, Miroslav Beblavý, László Nagy, Jana Kiššová, Jozef Viskupič. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Po faktických poznámkach ešte potom požiadal v rozprave o slovo pán navrhovateľ. Slovo má pán poslanec Ondrej Dostál. Nech sa páči.

Vážený pán poslanec Čaplovič, bavíme sa síce o veci, ktorá zdanlivo nie je nejako mimoriadne dôležitá, ale aj vďaka vášmu vystúpeniu sa na nej pekne ukazuje rozdiel medzi pravicovým a ľavicovým videním sveta. Podľa pravicového pohľadu, ak má štát niekomu zo súkromnej sféry niečo ukladať, musí mať na to nejaký mimoriadne vážny dôvod, či už, že je to nevyhnutné, alebo že tie argumenty sú naozaj veľmi presvedčivé. Ak niekomu mám ukladať povinnosť, aby niekde niečo zasielal, alebo niečo robil, tak musím to mať zdôvodnené. Ak chcem niekomu ukladať povinnosť, aby zasielal nejaké periodiká do knižnice Národnej rady a knižnica Národnej rady ich potom bude niekomu darovávať, vyberieme si škôlku alebo nejaký iný subjekt, tak určite to nie je nič nevyhnutné. Čiže ja nerozumiem, teda rozumiem, rozumiem vašej argumentácii. Je to typický ľavicový pohľad na svet, ale nezdieľam ju a ten návrh podporím.

Pán poslanec Ľudovít Jurčík s faktickou poznámkou. Nech sa páči.

Ďakujem, pán predsedajúci. Pán Čaplovič, ja v princípe súhlasím so spústou vecí, ktoré hovoríte z hľadiska toho verbálneho prejavu, ale poviem vám k tým filozofom asi toľko. Ja poznám aj takého, na ktorého platia vaše prejavy a ten povedal: "Kto nič neočakáva, nemôže byť sklamaný." Ďakujem.