12. schôdza

Ďakujem. Posledný, aha prepáčte. Reaguje pani Dubovcová, nech sa páči.

Pán kolega, ďakujem veľmi pekne za otázku, ktorú ste mi položili. Áno, ja sa týmito otázkami zaoberám dlhý čas. A musím konštatovať, že sa zaoberám najmä naším zákonodarstvom, našimi zákonmi a našimi postojmi k určitým veciam. Myslím si, že je na mieste, aby Slovenská republika zareagovala na kroky Maďarskej republiky, ale nemyslím si, že vhodnou reakciou je práve zmena nášho zákona o štátnom občianstve.
Som presvedčená o tom, že diplomatickou cestou sa aj reaguje na tieto veci, a že budeme na tej diplomatickej ceste úspešní. A tiež som presvedčená o tom, že nejaké podrobnosti o uznávaní štátnych občianstiev je dobré dohodnúť v medzištátnej dohode, ktorá potom má platnosť nad zákonmi platiacimi v obidvoch republikách.
Pokiaľ ide o našu predchádzajúcu právnu úpravu, považujem ju za veľmi dobrú, a to z toho dôvodu, že na základe pôvodného zákona o štátnom občianstve tu podľa mojich vedomostí nevznikli žiadne problémy. Takže, ja by som privítala, keby sme sa pokúsili vrátiť do toho predchádzajúceho obdobia a riešili problémy, ktoré vznikli medzi nami a Maďarskou republikou iným spôsobom.

Ďakujem. Posledný rečník, pôvodne prihlásený ústne, je pán poslanec Číž. Je tu, nech sa páči.

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda. Vážené kolegyne, kolegovia, dostávame sa ku koncu diskusie o návrhu zákona, ktorý má podľa môjho názoru nesmiernu dôležitosť. Zasahuje do nesmierne dôležitej sféry a tvorí jednu z podstatných náležitostí súčasnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky Slovenska.
Je pre mňa nepochopiteľné, že táto téma v kontextoch, o ktorých sa pokúsim hovoriť, je prakticky nie žiadnym predmetom pozornosti nášho ministerstva zahraničných vecí. Neviem si predstaviť štát, v ktorom tak zásadnú vec riešime, kde je aj stanovisko vlády, akože podporné, teda aj následne bez zodpovednosti vlády za výsledok, pretože je to vec poslaneckého zboru a nie vlády. A táto vláda, pán minister Dzurinda, ale dramatickým spôsobom ignoruje túto diskusiu a nezaregistroval som v poslednom období ani jeden jeho verejný prejav, ktorým by slovenskej verejnosti povedal, že akým spôsobom chce vzniknutej situácii zaujať úlohu ministerstvo zahraničných vecí, teda následne aj vláda. Hlavne, aké nástroje chce použiť pri riešení tejto situácie. Ako ju vôbec vníma túto situáciu. Do akej miery tie ohrozenia, riziká, porušenia medzinárodných zmlúv jednak multilaterálnych, ale aj bilaterálnej, to znamená hrubé porušenie zmluvy medzi Maďarskom a Slovenskom pri dôslednom mierovom spolunažívaní, a teda predovšetkým dobrom susedstve, aby som citoval aj z názvu tejto zmluvy.
Totálna absencia a vlastne to vyzerá tak, že pár poslancov sa amatérsky alebo odborne podľa, samozrejme, dispozícii jednotlivých poslancov, zaoberajú otázkou, ktorá má podľa môjho názoru zásadný vzťah k tomu, ako má vyzerať zahraničná politika Slovenskej republiky, ale hlavne životným záujmom Slovenskej republiky. Denunciácia akejkoľvek úvahy na túto tému sú spravidla vydávané časťou liberálnej opozície a samozrejme aj politickou reprezentáciou maďarskej menšiny, sú vydávané za akési prejavy nacionalizmu, častokrát rasizmu, dokonca, pričom používanie týchto slov spravidla je kontrolované iba veľmi, veľmi málo.
O čo ide. Vážené kolegyne, kolegovia, v Maďarsku bol prijatý, teda naozaj zákon o dvojitom občianstve, ale diskutovať o tomto zákone bez širších súvislostí, bez základných nuans vnútropolitického vývoja v Maďarsku, ktoré sú inak ako zásadnými otázkami bezpečnostnej politiky Slovenska, prakticky nie je možné. Veď, kto je Viktor Orbán? Aká je politická cesta Viktora Orbána od roku ´90? Aké sily reprezentuje? S kým spolupracuje? Aký je ideový obsah, ideový obsah aktivít, ktoré dnes už realizuje v pozícii predsedu vlády a s poslaneckým zborom, kde má možno šesťdesiat alebo možno viac percent poslancov, a kde jednoducho disponuje ústavnou väčšinou? Aké kroky môže urobiť Maďarsko pri realizácii týchto záujmov? Sú tieto záujmy štandardné, samozrejmé, patria do arzenálu európskeho politického uvažovania? Do akej miery predstavujú zásadné bezpečnostné riziká pre Slovensko, ako také?
Tieto otázky, už úplne a ďalší problém, ktorý tu ešte je. Mediálny priestor ako sprostredkovávame tento konflikt verejnosti, čo sa dozvedia občania? Ako to vyzerá s verejným priestorom? Je dostatočne pluralistický? Naozaj dochádza, aby dával priestor všetkým zásadným názorom, ktoré reprezentujú veľké skupiny poslancov tu, teda veľké skupiny voličov, vedieme polemiku o hodnotách, o ktorých sa hovorí alebo sú, alebo nie sú podávané skutočnosti iba jednostranne? Dokonca sú pravdivé otázky časti slovenskej verejnosti, ktoré hovoria o tom, že jednoducho verejný priestor Slovenska je kontaminovaný aj záujmami iných krajín, a že jednoducho v praktickej činnosti novinárskej na Slovensku, jednoducho tento moment cítiť. Je to pravdivé? Nie je to pravdivé?
Vážené kolegyne, kolegovia, politická zodpovednosť nás všetkých nás núti bez toho, aby sme roznecovali akékoľvek vášne, nás núti zaujať k tomu stanovisko, pretože, chcem ako základný motív svojho uvažovania povedať vec, ktorú cítim, aj v strane, ktorú reprezentujem. Zásadným predpokladom medzinárodných vzťahov je dobré spolunažívanie. Dobré spolunažívanie medzi štátmi je, má významnú pridanú hodnotu, upokojuje pomery, vytvárajú sa priateľské prostredia, výrazne sa vytvára lepší priestor pre hospodársku komunikáciu, pre rozvoj vzájomného turizmu, pre vedeckú výmenu, pre komunikáciu medzi občanmi, pre výber, pre výmenu kultúrnych a iných hodnôt a výdobytkov, zvlášť v krajinách, ktoré kedysi fungovali v jednom politickom spoločenstve. Táto hodnota je nezastupiteľná a nemá alternatívu.
Slovensko, pokiaľ viem, nevznáša voči nikomu žiadny územný nárok, má politiku dobrej susedskej spolupráce zapísanú vo svojom vienku ako základnú a primárnu politiku. Nemá žiadne výhrady voči nikomu, rešpektuje susedné krajiny, nemá, ale absolútne žiadnu požiadavku voči žiadnej krajine. Toto Slovensko už 20 rokov pertraktované v európskom prostredí ako krajina pomaly rasistická, ako krajina, ktorá je vnútorne zásadným spôsobom rozdelená, ako krajina, kde je veľká časť politickej reprezentácie, ale menšinovej časti občanov, pomaly už 20 rokov alebo minimálne 15 rokov, permanentne atakuje Brusel rôznymi, akože negatívnymi javmi, ktoré sa na Slovensku dejú a toto malé Slovensko, ktoré má veľmi malý geopolitický potenciál, ktoré si môže veľmi ťažko chrániť svoje záujmy, sa stáva pomaličky pre časť Európy agresorom.
Niečo tu, vážené kolegyne, kolegovia, logicky, ale nehrá. Na druhej strane sa objavujú názory a sú myslím, že tieto názory sú relevantné, že na juh od Slovenska existuje štát, ktorý ako jediný v Európe a už ako jediný vôbec, ako člen Európskeho spoločenstva, má veľmi výrazné prejavy politické, vnútropolitické v tom smere, že neuznáva výsledky druhej svetovej vojny, neuznáva hranice povojnového usporiadania.
Vážené kolegyne, treba citovať z prejavov, čo všetko sa povedalo v maďarskom parlamente, kde povedzme, že až 300 poslancov freneticky tlieskalo pri rôznych vyjadreniach. Mám vám ich prečítať? Budem naozaj veľmi, veľmi opatrný pri týchto vyjadreniach, lebo naozaj, už ak si niečo, ale absolútne neželám je to, aby sa zhoršovali vzťahy medzi našimi krajinami. Ale vyjadrenia, ktoré odzneli v maďarskom parlamente typu, a dokonca nie je vylúčené ani to, keď medzinárodný vietor bude priaznivo viať, tak v zmysle Helsinského záverečného aktu mierovým spôsobom môže sa uskutočniť zmena hraníc ľudovým hlasovaním, spoločnou vôľou tam žijúcich ľudí, ale takýchto vyjadrení je samozrejme, čítam len to najmiernejšie, takýchto vyjadrení je o potrebe budovať armádu, vážené kolegyne, kolegovia, preto aby, možné riešiť zásadnú traumu, ktorá sa v maďarskej spoločnosti diskutuje minimálne 20 rokov, to je to, tzv. trianonská trauma. Čo znamená trianonská trauma? Vyjadrenia parlamentu? Roztrhali maďarský národ. Je potrebné zjednotiť cezhraničie, aj cez hranice, aj politicky.
Mechanizmus, ktorý tu funguje, nebudem popisovať vlastnými slovami, aby som nebol obviňovaný z toho, že som subjektivistický a nebodaj, teda nacionalistický. Český komentátor, historik Ivan Šebestík napísal prednedávnom jeden článok.
Dovoľte mi, keďže veľmi výrazne charakterizuje isté momenty, nad ktorými sa minimálne treba zamyslieť, ako nad rizikami, tak tieto by bolo dobré možno odcitovať. Dovoľte mi využiť ten čas rokovania o tomto bode programu a niečo z tohto článku prečítať. Maďarský parlament sa chystá novelizovať zákon, podľa ktorého by Maďarom žijúcim v zahraničí bolo umožnené dvojité občianstvo. Zákon vyzerá nevinne a pokiaľ by ho niekto kritizoval, dá sa mu oponovať tým, že podobné zákony už existujú v iných krajinách, že nejde o nič špatné. Isteže, záleží ovšem na tom, ako sa to vezme. Prečo by napríklad Maďar žijúci na Slovensku nemohol mať vedľa slovenského, tiež maďarský pas. Keď sa na to pojme takto izolovane, tak vlastne každá námietka voči tomu vyzerá zlovoľne. Hovorí, ale tento autor zároveň, že tieto veci sa práve takto izolovať nesmú. Predstavujú podľa neho v skutočnosti iba začiatok procesu, ktorý býva spravidla nevyhnutný a nezadržateľný. Vôbec nejde o navýšenie práv národnostných menšín žijúcich mimo území niektorého štátu, ale skutočne, ale skutočne vždy a za všetkých okolností o starostlivo premyslený postup voči krajine, v ktorej menšina existuje. Vtedy sa častokrát nedeje nič zlého, často, práve naopak, napriek tomu sa problémy spolunažívaním odniekiaľ vynoria, napobtnajú a žijú vlastným nezadržateľným spôsobom. Pripomína to, hovorí skôr živelnú katastrofu, ako dielo ľudského myslenia.
Čo je potrebné, tvrdí autor, k tomu, aby takýto problém vznikol. Predovšetkým musí na území niektorého štátu žiť národnostná menšina, ktorá na rozsiahlejšom teritóriu niekoľko regiónov získa majoritnú pozíciu, dokonca aj voči národu, ktorý je v krajine v štátotvornom postavení a má všade inde v iných regiónoch početnú prevahu. Na danom území o ňu však z rôznych dôvodov postupne často po dlhom vývoji príde. Ďalšou dobrou, aj keď nevyhnutnou podmienkou pre vznik problému je, aby región, v ktorom má menšinová majorita, ležal v tesnej blízkosti štátu, ktorý utláčanie tých svojich ľudí starostlivo sleduje a nepraje si nič iného, než sa ochrániť pred zlobou jej utlačovateľov. Heslá, pod ktorými sa zdanlivá starostlivosť o príslušníkov národnostných menšín odohráva, sú stále rovnaké. Nedostatok vyšších odborných škôl, absencia nápisov v materskej reči, nutnosť používať v úradnom jazyku majoritný jazyk, málo novín, málo časopisov, málo kníh, málo štátnych dotácií, málo regionálnych dotácií, údajné potlačovanie kultúrnych aktivít a ešte pár ďalších.
Väčšinou je to pravda iba z časti alebo vôbec. Privilégia, ktorými si majoritné nároky väčšiny predchádza, sa spravidla nezmieňujú. Pokrok v tejto oblasti je prehliadaný a dosiahnuté úspechy nestoja za nič. Myslím, že len veľmi ťažko nevidieť analógiu medzi takýmto postojom vnímania slovenskej politickej reality u nás.
Dôležité je, že s týmto procesom sa nedá ani veľmi čo robiť, lebo sa vždy bezpečne, tvrdí autor, utrhne z reťaze. Jeho pravidlá sú jednoduché a iba v 20. storočí sa zopakovali na niektorých miestach Európy spôsobom, ktorý pripomína, buď to opisovanie v škole alebo ukazuje spoločného projektanta. Národ, ktorý je týmto procesom vo svojom vlastnom štáte dotknutý reaguje podľa svojej vlastnej úrovne. Ak je aspoň trošku ľahko nacionalistický, tak konflikt k masívnej spokojnosti provokatérov akceleruje veľmi rýchlo.
Príkladom je napríklad Kosovo. To sa v období Juhoslovanskej federácie, ovšem ešte pred príchodom Miloševiča, ktorý sa rozhodol zachrániť Kosovo brutálnou silou, tešilo takej miere autonómie, že k úplnej samostatnosti chýbal, obrazne povedané, iba jeden milimeter, tvrdí autor. Napriek tomu boli kosovskí Albánci v krajine nespokojní. Dôvod je prostý. Ono totiž vôbec nejde o skutočné práva menšín. To sú, to sú skoro vždy v týchto prípadoch iba zámienky smerujúce k vyprovokovaniu štátotvorného národa k represiám, ktoré potom prejdú k zdanlivo legálnym ..... voči utlačovateľom. Presne tento scenár uplatňoval Konrad Henlein v 30-tych rokoch minulého storočia v Československu a veľmi podobne postupovali aj Albánci v Kosove, ktorých jediným programom bolo Veľké Albánsko a Juhoslávia nielen že nemohla ich nároky nikdy uspokojiť, ale ani nemohla.
Pre nacionalistov nemôže byť horší výsledok len ako ten, keď sú zvrchované, keď sú ich požiadavky vrchovatou mierou naplnené. Musia si okamžite vymyslieť nové požiadavky, až vyhodí, až vyložia na stôl tak vrcholnú nehoráznosť, že i ten najtrpezlivejší národ nakoniec urobí to, čo potrebujú. Teda sa nechá vyprovokovať k neuváženému a represívnemu konaniu a nakoniec vlastne príslušníci menšín vypadajú ako obete a ako bojovníci za nezávislosť.
Toto sú ale extrémne prípady, ktoré sa snáď už nikdy, tvrdí autor, v Európe nebudú opakovať, aj keď ich tieto praktiky úspech Kosova v podstate legalizoval a historicky rehabilitoval. Väčšinový národ, ale nemusí byť vždy iba tzv. nacionalistický, môže sa dokonca jednať o veľmi rozumný, tolerantný, vstriecny a vysoko demokratický národ. Napriek tomu mu to v jednaní s majoritnou väčšinou aj s ich ochrancami v zahraničí, nie je vôbec nič platné. Takáto rozumná a zmierlivá centrálna vláda znáša modré z neba, ale vďaky sa nedočká. Politicky zástupcovia minority vždy iba ohrnú nos a zabručia: No tak dobre, toto ste splnili, ale nemyslite si, že to stačí. Samozrejme, že nestačí, nikdy nebude stačiť. O práva menšín totiž vôbec nejde. Nebudem ďalej pokračovať v čítaní tohto článku. Je to nezávislý, nezávislý moravský historik, ak dovolíte, len jeho postrehy v danom prípade sú veľmi zaujímavé, a ak chceme korektne a objektívne posudzovať bezpečnostné riziká, ktoré Slovensko má, pravdepodobne nad tým porozmýšľať trošku musíme.
Ako vyzerá národnostná politika u nás, ako vyzerá, ako vyzerajú medzinárodné dohody a dokumenty, ktoré túto politiku upravujú? Vážené kolegyne, kolegovia, dovolím si tvrdiť, že mnohí z vás nečítali tak zásadné, tak zásadné medzinárodné dokumenty, ako je Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín, ale aj niektoré ďalšie, ďalšie dokumenty, ktoré sú ako prioritne a základné a ktoré naznačujú, akým spôsobom Európa organizuje svoju národnostnú politiku.
Skúsme si pozrieť do tzv. úvodných ustanovení Rámcového dohovoru na ochranu menšín o tom, čo hovorí o menšinovej politike, ako má vyzerať. Majúc na zreteli, že vytvorenie ovzdušia tolerancie a dialógu je nevyhnutné na to, aby kultúrna rozmanitosť mohla byť zdrojom a činiteľom jej rozdeľovania, ale obohacovania každej spoločnosti. Máme pocit, že mechanizmus uplatňovania menšinových práv u nás na Slovensku spĺňajú toto kritérium menšinovej politiky, a teda nepriamo potom nástroja, ktorý má donútiť väčšinovú spoločnosť, aby realizovala menšinové práva? Nie je jej základným predpokladom to, čomu trošku hovoríme aj lojalita, čo, pán predseda klubu KDH Hrušovský povedal, že slovo, ktoré celkom nemám rád. Nie je náhodou obsiahnuté aj v tejto vete?
Ďalšie ustanovenie, ktoré tu je. Majúc na zreteli, že vytvorenie tolerantnej a prosperujúcej Európy závisí nielen od spolupráce medzi štátmi, ale vyžaduje si aj cezhraničnú spoluprácu medzi miestnymi a regionálnymi orgánmi bez ujmy na ústave a územnej celistvosti každého štátu. Sú to zásady, ktoré starostlivo sledujeme pri diskusiách na túto tému na Slovensku? Ak sa stanovujú zásady, ktoré sa majú rešpektovať a z nich vyplývajúce záväzky s cieľom zabezpečiť v členských štátoch ochranu národnostných menšín, tak zásadnou podmienkou je rešpektovanie štátnej zvrchovanosti a územnej celistvosti štátov.
Vážené kolegyne, kolegovia, toto sú základné výkladové ustanovenia pre Rámcový dohovor o ochrane menšín. Dovoľte mi, aby som ešte raz zdôraznil, že toto je jedna zo zásadných vecí, v akej atmosfére uplatňujeme národnostnú politiku, aké nástroje, metódy používame, a či naozaj metóda tolerancie, spolupráce, kultúrnej rozmanitosti a povznesenia duchovnej Európy je súčasťou týchto, týchto dokumentov. Do akej miery vnímajú, vnímame národnostnú politiku u nás vo väzbe na toľko žiadaný občiansky princíp, ktoré Európska únia vlastne urobila ako základný moment zjednocovania Európy pri rešpektovaní kultúrnej rozmanitosti, nezávislosti, jazykov, kultúry a všetkého ostatného. Je úlohou Európy pri rešpektovaní národnostných menšín ohrozovať stabilitu regiónov? Je úlohou Európy vytvoriť podmienky pri ochrane národnostných menšín, aby sa spochybňovalo povojnové usporiadanie Európy?
Vážené kolegyne, u nás je vždy veľký problém v tom, že do akej miery sú tieto riziká, kde hovorím aj o krokoch, ktoré sa odohrávajú na juhu našej hranice, do akej miery sú reálnym nebezpečenstvom pre Slovensko. Je to iba nezodpovedné vajatanie jedincov, patrí to k štandardom sociologických štatistík krajín, kde vždy tých 10 až 15 % obyvateľov má tendenciu viac inklinovať k ochrane národnostných práv a častokrát pritom používa málo akceptované prostriedky a nie je v súlade s hodnotovým systémom Európy? Alebo ide o nejaký iný moment. Aká je intenzita ohrozenia Slovenska v tomto zmysle? Čo vlastne možno očakávať, a kam asi bude smerovať konečný cieľ takýchto aktivít pokiaľ existujú?
Vážené kolegyne, kolegovia, kto sa chce korektne zaoberať bezpečnostnou otázkou Slovenska a zabezpečovať dve základné funkcie štátu, ochranu hraníc, územnej nezávislosti a suverenity svojho vlastného štátu, musí sledovať všetky aktivity v okolí, ktoré sú adresované vo vzťahu k jeho územiu, ktoré vyslovujú nároky na toto územie alebo na iné aktivity, ktoré sú v tomto území, ktoré napr. rozširujú právo upravovať pomery svojim občanom na susedné krajiny na princípe krvi.
Vážené kolegyne, ... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Prepáčte, pán poslanec. Poprosil by som, kolegov hore, keby mohli ísť diskutovať von, počuť vás až sem, páni Paška, Krnáč, venujte, prosím vás, pozornosť rečníkovi. Ďakujem pekne. Nech sa páči, pán Číž.

Vážené kolegyne, kolegovia, skúsim nadviazať na to, čo som hovoril. Veľmi dôležitou otázkou, s ktorou sa musíme zaoberať je predovšetkým to, čo vlastne znamená inštitút dvojakého občianstva pre našu krajinu. V diskusii, ktorá tu prebieha, ja cítim buď zámernú alebo neuveriteľnú neinformovanosť o skutočných procesoch, ktoré sú v Európe. Už 100 alebo 150 rokov sa učí na právnických fakultách a na politologických fakultách to, že ľudstvo prebieha vo svojom vývoji rôznymi štádiami. Kedysi sme fungovali v rodovej spoločnosti, potom sme existovali v kmeňovej spoločnosti, a vtedy sme hovorili, že obyvateľstvo bolo organizované na základe skutočnej alebo domnelej rodovej, alebo pokrvnej príslušnosti k niekomu. Ale potom jedného dňa prišiel moment, keď vznikol štát. A viete, aký je základný znak štátu? Organizácia obyvateľstva podľa územia. To znamená, že na danom území už nežijú ľudia, ktorých základným znakom je, že pokrvne, či skutočne alebo domnele patria, ale to, že jednoducho predmetom jurisdikcie daného štátu sú všetci obyvatelia, ktorí sa nachádzajú na danom území. To je základný znak. Návrat k organizácii štátov podľa krvi a podľa rodovej príslušnosti je princíp, ktorý sa už v Európe nenosí minimálne 60 rokov.
Vážené kolegyne, odtiaľ preto, lebo spôsobil niekoľko svetových vojen a v európskej histórii, modernej sa preliali, ale nesmierne desiatky alebo stovky ton krvi na báze takéhoto princípu, takže evidentne tu ide o návrat späť. Ale skúsme sa pozrieť na Európsky dohovor o štátnom občianstve. Ako je možné, že v našom mediálnom prostredí sa jednoducho nedostal do verejnosti ani jeden hlas odborníka na medzinárodné právo.
Vážené kolegyne, kolegovia, možno to bude pre vás nové, pre Európu je zásadným spôsobom problém odstraňovať bipolitizmus. Ako dvojité občianstvo, pre kristove rany, veď zákon, Európsky dohovor o občianstve bol vytvorený na to, aby sa odstraňoval bipolitizmus, aby sa nerozširoval, aby sa stanovili hranice pre tento bipolitizmus, predovšetkým vo väzbe na humanitárne dôvody, žiadne iné tento zákon neuvádza a s tým, že treba doriešiť vždy dôsledky, ktoré vyplývajú z dvojitého občianstva.
My tu už pomaly žartujeme na tú tému, že ako to vyzerá, že keď jednoducho občan bude prisahať na dve rozdielne ústavy, a čo sa bude diať, keď sa tie štáty dostanú do konfliktov. Aké záujmy pri ochrane územnej integrity pri ochrane suverenity štátu, pokiaľ je suverenita jedného štátu atakovaná druhým, a ten dotyčný má občianstvo obidvoch štátov. Jeden, dvaja, piati, desiati, stovky neznamenajú nič a nie sú rizikom, ale potenciálne riziko, že to bude 200 tisíc občanov, to už rizikom je. A to nie je predsa možné, aby štát nezačal toto riziko vnímať. On ho predsa nemusí vnímať žiadnymi nepriateľskými aktmi, musí ho vyhodnocovať, objektivizovať, musí stanovovať mieru a kvantitu ohrozenia, musí zvažovať, aké možné prostriedky, politické a iné má k dispozícii, samozrejme, musí sa obrátiť pravdepodobne a musí hľadať základné prostriedky v medzinárodnom prostredí a bude zvažovať vlastné sily a bude aj samozrejme v korektnej a serióznej diskusii hľadať a do akej miery je intenzita ochrany záujmov tej národnej integrity a územia pre Európu 21. storočia akceptovateľná.
Takže obrovskú nezodpovednosť k tomu, čo sa deje v štáte ani nie tak vo väzbe, aké praktické kroky, ale ako vnímame túto skutočnosť, ako ju vyhodnocujeme, či to je alebo nie ohrozenie, aký je priestor mediálny, ako naša spoločnosť sa môže vyrovnávať a diskutovať o istých mierach tohto ohrozenia a potom korektne a objektívne získavať voličskú podporu pre riešenia, ktoré bude verejnosti navrhovať. Ak to tak nie je, má to niečo spoločné s demokraciou? Je nejaká väčšina, je nejaká skupina ľudí, ktorá má právo vnucovať spoločnosti väčšinové názory bez toho, aby s tou verejnosťou korektne diskutovala? Tie štandardné nástroje politika vzťahu k spoločnosti dnes nebudem rozoberať. Nepochybne je to vzťah relatívne širší a nedá sa ho zviazať kazajkou nejako dopredu určených ustanovení. Ale absolútne v tomto smere rezignovať na akúkoľvek demokratickosť riešenia problému pod vedením, pod zástavou, že ja som predsa ten, ktorý som nositeľom tých najlepších riešení, to jednoducho do modernej spoločnosti nepatrí a je to principiálne nedemokratické, toto by som tu chcel, ak dovolíte, zvýrazniť.
Aby som sa vrátil. Európsky dohovor o občianstve, dovoľte mi, aby som aj k nemu zaujal niekoľko slov. Vážené kolegyne, aby ste mi rozumeli, že prečo Európsky dohovor o občianstve pokladám za dohovor, ktorého hlavnou úlohou je obmedziť bipolitizmus, vytvoriť priestor, samozrejme v rámci zjednotenej Európy pre čo najširšie, tzv. budúce európske občianstvo a pracovať na znakoch tohto občianstva, v čo najvyššej možnej miere, aby naozaj voľný pohyb osôb, tovaru, rozširovanie práv občanov jednotlivých členských štátov na území iných štátov, to sú predsa všetky štandardy, ktoré výrazne uvoľnili prostredie, kde už problém národného občianstva tak, ako sa to stavia v Maďarsku, nemá, ale absolútne žiadne oprávnenie.
Pokiaľ môže maďarský občan prísť, má trvalé bydlisko na území Slovenska, môže sa ako u všetkých európskych štátov zúčastňovať volieb do európskeho zastupiteľstva. Tento občan môže nadobúdať pozemky, môže sa zamestnať, môže pracovať, môže mať trvalý pobyt, čokoľvek. Toto rovnako platí pre všetkých občanov našej republiky vo vzťahu k Maďarsku a pre všetkých občanov Maďarska pre nás. Aký iný štandard môže mať rozširovanie občianstva, kde ani technické princípy vlastne neplatia, kde elementárne veci európskeho dohovoru, ako je úplne samozrejme predpokladaný princíp trvalého pobytu, lebo to je jeden z dôvodov, prečo uplatňujeme dvojité občianstvo, lebo jeden občan žije v inom štáte. Tento dohovor hovorí, že môže štát stanoviť až 10 rokov trvalého pobytu preto, aby mohol povoliť občianstvo a akceptuje to európsky dohovor, ako samozrejmý a štandardný pre všetky krajiny Európskej únie. Ani z logiky jednotlivých ustanovení tohto dohovoru predpokladá, že tvorcovia ani nepredpokladali, že môže niekoho vôbec napadnúť ešte v 21. storočí, aby sa udelilo občianstvo osobám, ktoré nemajú trvalý pobyt na území štátu, a aby sme išli úplne do toho najväčšieho "absurdistanu", ktorý tu existuje, dokonca ani nie, že sa udelí aktom vykonaním sľubu na území štátu, ktorého občan dostáva občianstvo, ale na zastupiteľskom úrade.
Budúci občan Maďarskej republiky nemusel byť, hovorím teoreticky, nikdy v živote v Maďarsku, má vzťah mentálny, lebo sa cíti, že je Maďar, nemusel byť nikdy v Maďarsku a ani do Maďarska nevkročiť a bude maďarským občanom. Je toto logické? A samozrejme, vyvstáva tu otázka: Kto a prečo toto robí? Aby sme sa, páni kolegovia, náhodou si nemyslíme, že sa nejako mýlime v prejavoch v maďarskom parlamente pri frenetickom potlesku sa o týchto veciach hovorí, áno, ide len o prvý krok.
Vážené kolegyne, kolegovia, aký je ďalší krok po pridelení občianstva. Vieme, že masívne ďalšie vytváranie legislatívneho prostredia pre ďalšiu, úplné občianstvo maďarské, neustále pokračuje. Sú známe už dnes vyhlásenia poslancov, teda vedúcich predstaviteľov politických strán Fides-u aj Kresťanskodemokratickej strany o tom, že neexistujú dva typy občianstva. Bude iba jedno, jedno komplexné občianstvo, čiže každý bude reálnym a skutočným občanom, kto bude dvojité občianstvo Maďarska. Ako to bude s jeho občianstvom iným, to už maďarský zákon o tom nepredpokladá, a o tom absolútne nič nehovorí. Vytvárajú sa podmienky pre volebné právo, intenzita príprav je taká veľká, že všetci avizujú, že v septembri, októbri je tu k dispozícii zákon o voľbách, ktoré môže aj, v ktorých sa môžu zúčastniť aj osoby s dvojitým občianstvom.
Vážené kolegyne, kolegovia, naozaj sa zdržím z dôvodov priateľských vzťahov a nevyhnutnosti vytvárania atmosféry spolupráce tomu, aby som citoval všetky vyjadrenia v tomto smere, ktoré musia každého seriózneho štátnika znepokojiť, pokiaľ v jeho susednom štáte sa objaví taká veľká intenzita nárokov na jeho územie a na jeho občanov. Každého seriózneho politika na Slovensku musí minimálne znepokojiť situácia, keď sú tu pokusy urobiť zo slovenských občanov jednostranným aktom, principiálne porušujúc dohodu o dobrej spolupráci medzi Maďarskom a Slovenskom, vyrobiť ďalšie desiatky a možno 100 tisíc občanov tohto štátu. O tom, že ide o politické zjednotenie maďarského národa cez hranice, o tom tam, ale absolútne nikto nepochybuje, hovorí sa o tom na pôde parlamentu, vážené kolegyne, kolegovia, vrátane toho, že tuším pán Semjén hovorí v tejto súvislosti, že v danom prípade ani nemá význam sa obracať a brať ohľady na európske ohlasy, ktoré sa tu ukazujú, pretože my sme jeden národ a otázky maďarstva a národnosti presahujú všetky iné hodnoty, na ktoré treba v maďarskom parlamente prihliadať. Je to môj voľný citát, nezapamätal som si tento výrok celý naspamäť. Dúfam, že som ho prezentoval dobre.
Vážené kolegyne, kolegovia, ešte by som sa chcel tomu venovať, teda vzhľadom na to, že v politickom dialógu, ktorý vedieme je jeden zásadný problém, ktorý cítim. Na jednej strane snaha nás, ktorí máme názor zhruba taký, ktorý ja tu prezentujem, to znamená, že vnímame isté riziká, že potrebujeme tieto riziká vyhodnocovať, že na tieto jednostranné akty a na hrubé porušenie medzinárodnej zmluvy, medzinárodných zmlúv ako takých, ale zároveň aj medzištátnej zmluvy je potrebné primeraným spôsobom reagovať, že treba reagovať v pozitívnom duchu v snahe vyriešiť tento problém, ale na druhej strane, tvrdo a jednoznačne naznačiť, že takýto postup v civilizovanej Európe je neprípustný.
Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, iba jednu hypotetickú otázku. Vieme si, teda, pokiaľ by sme chceli maďarský postup akceptovať ako samozrejmý a normálny, kde jednoducho náš štát nemá žiadny dôvod, aby naň reagoval, tak sa len trošku opýtam, teda, ak je táto hodnota univerzálna, čo je samozrejmým jej predpokladom, potom sa pýtam, ako to asi bude vyzerať so stabilitou Európy, ak sa teda rozhodnú napr. Nemecko, že tiež má pocit, že je roztrhaný národ po celej Európe, že urobia fórum poslancov Nemeckej kotliny, že budú volať a na zasadnutí orgánov, ktoré budú orgánmi nemeckého parlamentu, budú sedieť politickí reprezentanti iných štátov, budú diskutovať o tom, akým spôsobom zmenia politické pomery v danom štáte napr. tým, že budú nabádať a cielene žiadať autonómiu pre všetkých Nemcov žijúcich v zahraničí a podobne. Čo sa stane, keď týmto spôsobom a tento princíp uzná Rusko, pretože má 40-percentnú menšinu v Estónsku, Lotyšsku, ak dovolíte, ešte aj v Litve. Ako to bude v Ukrajine, kde má 40-percentnú menšinu, teda asi ako vyzerá základná politika pre udržanie bezpečnosti a mieru a stability v regiónoch. Je to tento spôsob? Dobre, ak by sme na chvíľočku uznali, či už aj, vážení kolegovia, vrátane pána Dostála, že áno, ten maďarský zákon nie je celkom dobrý, takže potom, ale ak pripustíme a zostaneme u časti opozície aspoň v tejto pozícii, potom je tu ďalšia pozícia, ako má asi vyzerať Slovenská republika, ako majú vyzerať jej reakcie, ako bude vnímať intenzitu, aké budú nástroje, ktoré bude Slovenská republika používať na to, aby zabezpečila svoju ohrozenú a narušenú suverenitu, pretože jednoducho do integrity jej legislatívy na vlastnom území zasiahla legislatíva iného štátu, hrubo porušiac ustanovenia Európskeho dohovoru o občianstve.
Vážené kolegyne, kolegovia, toto sú otázky, o ktorých musíme diskutovať a obávam sa, že veľká väčšina diskutujúcich sa k týmto otázkam nevyjadrila, neprípustným spôsobom situáciu zľahčovala, a ak dovolíte, u niektorých mi tento jednostranný a subjektívny komentár, prejavili hrubú a viditeľnú neznalosť daného problému. Myslím si jednu vec, že vyjadrovať sa k takýmto zásadným veciam by predsa znamenalo u každého pána poslanca aspoň trošku ambíciu poznať skutočný charakter existujúcich stavov. Keby ste si pozreli, vážené kolegyne, kolegovia, nie nejaké jednostranné nacionalistické táraniny, pozrite sa, ako vyzerajú depeše z ministerstva zahraničných vecí, ako vnímajú oficiálni zástupcovia Slovenskej republiky v Maďarsku tamojšiu situáciu? Čo sa v tých depešiach píše. Nebudem ich tu citovať, pretože naozaj majú dôverný charakter, ale skúste sa na to pozrieť, ak chceme o tomto rozprávať. To je totiž nevyhnutný predpoklad, aby ste mali k tomu niečo povedať a na druhej strane, aby ste svojimi správaniami a tvrdeniami nevytvárali situáciu, ktorá je charakterom nezodpovednosti, neznalosti stavov s možnými dôsledkami.
Možných vývojov je samozrejme veľa. Ešte nikdy v takejto intenzite nezazneli snahy, nikdy v maďarskej spoločnosti nebol tak významne akceptovateľný a do praktickej politiky premietnutý princíp trianonskej traumy. Existujú vážne politické inštitúty, ktorých úlohou je politická integrácia maďarského národa v územiach iných krajín.
Vážené kolegyne, kolegovia, ešte malý, drobný nezanedbateľný fakt. Existujú naozaj v Európe krajiny, ktoré udelili dvojité občianstva jednostranným aktom občanom susedného štátu. Preto je toľká nepochopiteľná pre mnohých zdržanlivosť Rumunska vo vzťahu k tomuto štátu. No preto, lebo udelili dvojité občianstva Moldavcom, jednostranným aktom. Ale čo tým chceli povedať? Jednostranne tým demonštrovali územné nároky na Moldavsko, že Moldavsko patrí do Rumunska. Jednostranne dvojité občianstvo tohto typu sa vyskytujú v európskej a svetovej praxi len tam, kde sú u tých štátov územné nároky v masovom rozsahu.
Našiel som takéto ustanovenie napríklad v Španielsku vo vzťahu k Iberijským krajinám, kde samozrejme, ale ústava hovorí o tom, že musia tam byť dvojstranné zmluvy, ale je tam v tej ústave malý priestor, že v istých situáciách si môže Španielsko urobiť aj jednostranné zmluvy v tomto smere, ale zase vo vzťahu k veľmi silným menšinám, ktoré žijú v týchto krajinách s tým, že samozrejme, to okaté nebezpečenstvo územných nárokov, tam neprichádza do úvahy. Tam je viditeľná politicky identifikovateľná snaha chrániť za istých okolností svojich občanov, ktorí sa hlásia k Španielsku. A tiež to nie je princíp, ktorý by bol v Európe nejakým dramatickým spôsobom preferovaný, je reziduálny a vznikol dávno, ešte v minulom storočí, v jeho prvej polovici.
Takže, vážené kolegyne, kolegovia, na záver môjho vystúpenia, mi len dovoľte povedať, že súčasná situácia nie je jednoduchá. V Maďarskej republike akcelerujú každým dňom rôzne typy implementácie post trianonskej traumy do praktickej štátnej politiky. Pozrite si, prosím vás pekne, vážené kolegyne, pani Dubovcová a ďalší navrhovatelia, hovorím to korektne, pozrite si, ako vyzerá zákon o národnej súdržnosti v Maďarsku. Aké stanovuje ciele, nebudem z neho zatiaľ citovať, lebo naozaj nechcem roznecovať vášne, ale je to niečo, čo nemá obdobu v porevolučnom európskom vývoji od roku 1945.
Takže, vážené kolegyne, kolegovia, ja som presvedčený, že náprava týchto vecí, navrátenie sa do štandardnej európskej politiky, rešpektovať to, že záujmov a pocit krivdy Európy je hrozne veľa, ale že jediným riešením týchto spôsobov je integrácia, je permanentné humanistické uvoľňovanie prostredia, povyšovanie úloh individuálnych ľudských práv, vytváranie atmosféry spolupráce a korektného spolunažívania. Akékoľvek jednostranné hrozenie silou, používanie sily jednostranných právnych aktov nacionalistickým rátaním, tam cesta Európy nie je a pred týmito snaženiami treba chrániť aj samotných občanov Maďarskej republiky. Tobôž už nie obyvateľov Slovenskej republiky maďarskej národnosti.
Preto vyzývam aj politickú reprezentáciu maďarských občanov, teda slovenských občanov maďarskej národnosti, aby zvažovali svoju zodpovednosť za stav, ktorý tu je. Žiadame ich, aby si pozreli ten citovaný článok toho autora, o ktorom som uvádzal, o tom plazivom nacionalistickom vajataní, ktoré ale, ak ho nazvem aj vajataním, ktoré za prvej v 20. storočí spôsobil dve krvavé vojny, obrovské tragédie a až milióny ľudských životov.
Vážené kolegyne, kolegovia, je čas našej politickej reprezentácie, politológovia naznačujú, že geopoliticky sme si nevytvorili ešte politickú reprezentáciu, ktorá je schopná kultivovane vnímať a realizovať štandardy svojich bezpečnostných východísk. Pevne verím, že možno táto diskusia prispeje k tomu, že sa takáto skupina politikov alebo, ak chcete, teda ... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Prepáčte mi, pán Číž, prosím vás pekne, máme ...

... geopolitickej reality, a že Slovensko v tomto smere zostane štandardným štátom, ktoré je korektné, priateľské, preferujúce dobré susedské vzťahy, ale zároveň schopné zabezpečiť aspoň základné atribúty svojej suverenity a územnej celistvosti. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem aj ja za tento prejav pána poslanca Číža. S faktickými poznámkami sú prihlásení traja poslanci. Keď kolegovia ukončia aplauz, tak dávam slovo pánovi poslancovi Rafajovi. Predtým ešte by som poprosil o kľud v miestnosti, po týchto troch faktických poznámkach a prípadnej reakcii pána poslanca Číža, budeme ihneď pokračovať hlasovaním. Máme tri body na programe. Nech sa páči, pán Rafaj, máte slovo.

Ďakujem za slovo a musím hneď na úvod vyjadriť súhlas s tým, čo hovoril pán poslanec, a to v skratke, že Slovensko je v práve. Opäť poslanec Národnej rady trafil klinec po hlavičke, ktorým je permanentný revizionistický atak Maďarska, ktoré demonštratívne neuznáva podmienky mierového usporiadania po prvej a druhej svetovej vojne, ale na rozdiel od deväťdesiatych rokov počnúc rokom 2001, keď prijalo prvú exteritoriálnu normu v podobe zákona o preukaze zahraničného Maďara, útočí a spochybňuje aj priamo suverenitu Slovenskej republiky a súčasne aj princípy medzinárodného práva, čoho dôsledkom je zákon o dvojakom občianstve, a čoho následným dôsledkom je naša reakcia a naše diskusie.
Možno by nás mal priviesť k nejakej pravde Istvan Simicko, ktorý sa pri cieľoch zákona v Maďarskom parlamente priamo odvolával na údajnú nespravodlivosť Trianonskej mierovej zmluvy. Teda to, čo ste hovorili, pán poslanec, nie je len deklaratívne, ale je aj politický postoj významných politikov Maďarskej republiky.
A aké je z toho poučenie a záver? Mám pocit, že stále plačeme na nesprávnom hrobe, pretože nie my, ale Maďari musia meniť zákon. Maďarsko nepočúva naše plamenné diskusie. Verím, že teraz sa Fides rehoce, ako my sa tu vlastne hádame o podstate, pretože jeho podstata zostane stále v platnosti a nemáme účinný nástroj zabrániť tomu podstatnému, ktorým je vlastne žiadanie a vydávanie pasov aj štatútu občana v zahraničí. A poprosil by som kolegov, aj pána Hrušovského, keby boli teraz tí slušní politici. Ďakujem pekne.