12. schôdza

Ďalej je prihlásený do rozpravy pán poslanec Igor Štefanov. Pripraví sa pán poslanec Ivan Chaban.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, ja vyslyším pána kolegu Suju a nebudem spomínať tragédiu, ktorá vlastne toto všetko rozbehla. Matej, pardon, prepáčte.
Spomeniem, ale iné tragédie. V decembri minulého roku strieľal policajt zo špeciálneho útvaru zvláštnych policajných činností v Devínskej Novej Vsi. Ďalší bývalý policajt strieľal v Humennom. Takýchto prípadov by sme našli aj viac. Títo ľudia zjavne mali psychotesty. Ja si kladiem otázku a vyslovím predpoklad, že ak by bola novela tohto zákona alebo tento zákon v platnosti v takom znení ako ho pán minister predkladá, ako by bol ten zákon zabránil týmto ľuďom strieľať tam, kde strieľali. Z boha šťastie, že nedošlo k žiadnej tragédii, ale mohlo dôjsť. Odvtedy sa stali aj ďalšie tragédie. Nejakí zločinci dopichali ľudí, dobili poriskami. Jednoducho, žiaľbohu je to realita, a aj keď chápem dobrý úmysel pána ministra, že chce bojovať proti kriminalite a znížiť tie možnosti a tie následky rôznych útokov, či už teda so strelnými zbraňami alebo chladnými zbraňami, nie je možné celkom tieto z nášho života vymazať.
Nedá mi trošku nezareagovať aj na to, čo hovoril pán kolega Přidal. Nebuďme naivní. Tu skutočne v tejto celej Európskej únii je možné zohnať, zadovážiť si strelnú zbraň. Ja súhlasím s tým, čo hovoril pán kolega Pado, že keby ste možno vedeli, koľko je na Slovensku nelegálne držaných strelných zbraní, možno by ste si, ak ho ešte nemáte, možno by ste si aj sám zadovážili zbrojný preukaz a nejakú krátku guľovú zbraň. Áno, tak potom je to v poriadku.
Chcel by som byť, ale vecný. Nemám v úmysle proste zdržiavať. Mnoho vecí bolo povedaných mojimi predrečníkmi. Dotknem sa len veľmi okrajovo § 20, ktorý hovorí o zdravotnej spôsobilosti a psychickej spôsobilosti. Pre mňa je to len priestor na to, aby sa vytvoril biznis pre klinických psychológov. Nič iné. Pokiaľ ide o § 28 návrhu, kde sa spomína v písm. o) umožniť policajnému útvaru vstup do obydlia za účelom kontroly zbrane, ak je držiteľom zbrane kategórie A, B. C. No, vzhľadom na dôvody, prečo tento zákon vzniká, sa mi zdá veľmi tvrdá táto dikcia zákona, obzvlášť, keď čl. 21 Ústavy Slovenskej republiky hovorí, že obydlie je nedotknuteľné a nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.
Ja viem, pán minister môže namietať, že tento článok má aj ďalšie odseky, ale v tých odsekov je určitá gradácia. V ods. 2 sa hovorí, že domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným konaním a v ods. 3 sa hovorí, že nedotknuteľnosť obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia, majetku, osobnú ochranu práv a slobôd. Mne sa zdá, že tuto sa snažíme bucharom rozbíjať orech. Taká sila je úplne zbytočná.
Pokiaľ ide o písm. r) a § 28 vidím tu, samozrejme, súvis dostaviť sa na výzvu policajného útvaru na vybavenie záležitostí týkajúcich sa na úseku zbraní a streliva a v § 28 súvis je v tom, že umožňuje držiteľovi zbrane niesť zbraň za účelom znaleckého posúdenia alebo kontroly zbrane policajným útvarom. Nehnevajte sa na mňa, ale trošku mi to zaváňa takým šikanovaním a vytváraním priestoru na to, aby príslušný policajný útvar alebo policajný úradník, aj to sú ľudia z mäsa a kostí. Je tu určitý priestor na vytvorenie šikanovania strelcov, či už je to poľovník, či už je to športový strelec alebo zberateľ. Toto nie je policajný štát, domnievam sa. Určité kritériá by sme mali rešpektovať neustále.
Pod bodom 16 sa skrýva § 28, teda novelizovaný a ten znie: Držiteľ skupiny E zbrojného preukazu musí mať uloženú zbraň kategórie B uvedenú v § 5 ods. 1 písm. f) u držiteľa skupiny D alebo E zbrojnej licencie, ktorý mu môže vydať túto zbraň iba za účelom výkonu oprávnenia podľa § 27 ods. 4 písm. b) a tak ďalej a tak ďalej. Nebudem ten odsek celý čítať. Samozrejme, kto vie, o čom je tento odsek, tak ho chápe, ale vidíte sami, že je pomaly až ťažké ho prečítať, nie to na prvý pohľad pochopiť.
Veľmi jednoducho povedané, držiteľ zbrojného preukazu E, to sú dlhé guľové zbrane na športovú streľbu, alebo teda upravené zbrane, ktoré strieľajú dávkou a sú upravené na jednotlivú streľbu na športové účely. Takúto zbraň jej držiteľ by bol v zmysle tohto zákona povinný ísť niekam, kde tú zbraň má uloženú, odtiaľ si ju zobrať, ísť na strelnicu, tam sa venovať svojej záľube, potom túto zbraň vrátiť naspäť do tohto úložiska v zmysle tohto zákona. Ale ja sa pýtam a zas vyslovím predpoklad, ak by bola už takáto novela aktuálna a platná v tom čase, keď, nebudem sa teda vracať k tej udalosti, ale vymodelujme si čokoľvek, ako nám tento zákon a táto dikcia zabráni alebo ako zabráni niekomu, kto si pôjde túto zbraň vybrať z tohto úložiska, spácha nejaký zločin a potom možno s úsmevom na perách, nechcem byť ironický, ale zanesie tú zbraň naspäť. Zdá sa mi, že jednoducho, ak sa niekto rozhodne spraviť taký hrozný čin, tak mu tento zákon a proste táto dikcia nezabráni takéto niečo urobiť. Nebudem sa vracať už k tomu, čo som hovoril predtým, keď bol tento zákon prvýkrát predložený pred stiahnutím o riziku zhromažďovania zbraní, ktoré sú veľmi účinné, veľmi výkonné na jednom mieste.
Ďalej tu čítam, že orgán dozoru je povinný vykonať kontrolu bezpečného uloženia zbrane a streliva u držiteľa zbrane kategórie A. Mám za to, že tu je treba trošku vojsť do zákona a pripomenúť si, čo je to zbraň kategórie A. Ja budem citovať priamo zo zákona, aby som sa náhodou nepomýlil: Zbraňou kategórie A je zakázaná zbraň, zakázané strelivo a zakázané doplnky zbrane. Napríklad, nebudem hovoriť všetko, ale dám aspoň pár príkladov. Zakázanou zbraňou je vojenská zbraň, odpaľovacie zariadenie na výbušné strely, samočinná zbraň, zbraň vybavená zakázaným doplnkom zbrane a tak ďalej. Veď držiteľmi, alebo teda takéto zbrane predsa nie sú v civilnom sektore. Takéto zbrane má armáda, má polícia, prípadne colná správa. Ja celkom, prosím, zberatelia na výnimku. Áno, pán minister má pravdu, ale orgán dozoru je povinný vykonať kontrolu u takýchto osôb.
Ja nechápem jednu vec. Ten orgán dozoru bude vykonávať kontrolu aj v armáde, aj v polícii, aj v colnej správe, aj u všetkých ozbrojených zložiek, ktoré takéto zbrane vlastnia. Predsa odpaľovacie zariadenie, mám pocit, že asi ani na výnimku v Slovenskej republike asi nikto nemá. Tak mi to príde trošičku také zvláštne.
Zas na druhej strane, zbraň s úpravami sťažujúcimi jej kriminalistickú identifikáciu, zbraň s pozmeneným alebo odstráneným výrobným číslom. No, nezaváňa vám to trošku manipuláciou a trošku podsvetím, prečo by človek, ktorý drží v legálnej alebo má v legálnej držbe zbraň, prečo by odstraňoval výrobné číslo, alebo prečo by si na ňu montoval zakázané prostriedky? Čiže znova vyslovujem ten predpoklad a znova sa pýtam, ako by novela toho zákona zabránila legálnym držiteľom, proste takýmto spôsobom. Zbraň kategórie A je v podstate len v držbe ozbrojených zložiek, prípadne ako pán minister poznamenal správne, zberateľmi, ale tých neviem, či je až také veľké množstvo. A na druhej strane potom stojí podsvetie. To je to, tá súčasť našej spoločnosti, o ktorú samozrejme, nikto z nás nestojí, ale žiaľbohu je tu.
Ja osobne sa domnievam, že nepopieram, teda snahu pána ministra o riešenie problému, ale mám pocit, že tento výstrel, minul cieľ. A keď sa pozriem aj do doložiek vybraných vplyvov, vplyvov na podnikateľské prostredie, niektoré ďalšie veci, keď sa pozriem na dôvodovú správu, neviem sa ubrániť pocitu, že ten zákon alebo tá novela zákona, smeruje niekam inam, ako by smerovať skutočne mala. Nezohľadňuje absolútne, ako už bolo povedané, skutočné vplyvy na podnikateľské prostredie. Nezohľadňuje skutočne vplyvy na jednotlivcov, držiteľov zbraní, ktorých skutočne nie je na Slovensku málo, sú to mnohokrát skupiny stavovské, pre ktorých je česť byť v takýchto stavovských skupinách a veľmi striktne dodržiavajú určité zásady a pravidlá.
Nebudem ďalej zdržiavať toto plénum. Znova zopakujem, podľa môjho názoru tento zákon nerieši problém, ktorý ho vyvolal a neodstráni ďalšie možné takéto činy. Otvorene hovorím, že my tento zákon a hovorím za celú Slovenskú národnú stranu, nepodporíme. Ďakujem.

Faktické poznámky som nezaregistroval, a preto dávam teraz priestor na vystúpenie ďalšiemu rečníkovi, a to je pán poslanec Ivan Chaban. Nech sa páči, pán poslanec.

Ďakujem, pán podpredseda. Vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, najskôr sa predstavím. Nevlastním zbraň, ani ju nechcem, pretože nezaručím, že by som ju nepoužil a pokladám sa za normálneho. Mám na to aj opakované psychologické vyšetrenia, čo to potvrdzujú a taktiež nefandím poľovníkom. Som lekár a som psychiater, a tu je pes zakopaný, pretože od určitého času v našej legislatíve a nemyslím tým len tento zákon, sa vyskytuje vyšetrenie psychologické ako nejaká norma, ktorá sa rovná aj lekárskemu vyšetreniu, a to nie je pravda.
Lekár je absolvent lekárskej fakulty a končí ako všeobecný lekár, a tým má právo hodnotiť stav všeobecne. Teraz nehovorím za psychiatrov. Nehovorím o rovnítku psychiater k psychológovi a núti ma k tomu aj to, že debaty s kolegami v kuloároch, ale aj s laickou verejnosťou nerozlišujú medzi psychiatrom a psychológom. Nechápu ten rozdiel. Neviem, kde to bolo, kedy to vzniklo v legislatíve, ale vo viacerých normách sa vyskytuje ako lekárske vyšetrenie a psychologické vyšetrenie podmienené.
Lekár, už som spomínal, že je absolvent lekárskej fakulty. Psychológ je absolvent filozofickej fakulty, hovoríme tu o jedinom type psychológa, ktorý na filozofii spraví jedno odborové štúdium na psychológiu. Nehovoríme o tom množstve iných psychológov, ktorí sú dnes v komore a nemajú možnosť pracovať ako klinickí psychológovia. Ja obraňujem praktických všeobecných lekárov. Ten jediný má možnosť diagnostikovať stav, pretože on hodnotí tak telesné parametre fyzické, ako aj psychické. Psychologické sú prídavné. Lekár má k tomu všetky náležitosti. Má chorobopis, kde od narodenia vie popísať životnú históriu človeka, má možnosti rozboru tej osobnosti, zistiť príčinu, čo sa stalo, či bola nejako narušená alebo nenarušená a za tretie, a to je najdôležitejšie z môjho pohľadu, má aj možnosti úpravy, čo psychológ nemá. Ten zisťuje okamžitý stav a jak je tvrdené, že päť až sedem rokov odhadne, nie je to pravda.
V psychodiagnostike filozofuje a je spolu účinný na tvorbe diagnózy, lebo je filozof. Nepreberá zodpovednosť, nepreberá zodpovednosť za záver, ani za diagnózu, ani za úpravu, už som to spomínal. Čiže on môže popísať príznaky terajšieho stavu. Nemôže to uzavrieť v zmysle diagnózy, že niekto má demenciu alebo je retardovaný, môže napísať že má 91 IQ alebo 75, ale nemal by napísať, že to je mentálna retardácia. To platí všade na svete, že toto môže len lekár, tak ako môže určiť, že je to poúrazový stav, alebo taká a taká príčina a upravuje sa podľa tohto liečebného plánu.
My sa snažíme a bolo to tu povedané, spraviť prevenciu. V predloženom zákone to skôr vidím ako represiu normálnych ľudí, pretože pokiaľ som sa narodil normálne, pokiaľ mám chorobopis síce takýto hrubý, ale nemám žiadne zmeny správania, nemal by nikto ma šikanovať a posielať na psychologické vyšetrenie, keď to nepotrebujem. To by mal byť náš občiansky princíp. Samozrejme, že je to na dlhší rozbor a argumenty, ale epizodické zlyhanie v človeku sa môže vyskytnúť hocikedy. Tie príčiny môžu byť rôzne, z okolia, môžu byť z vnútra neho, môže dostať duševnú chorobu z večera na ráno a toto neopraví päťročné vyšetrenie alebo aj jednodňové vyšetrenie.
Nebudem rozoberať príčiny, prečo sa to tam dostalo, do našej legislatívy, ale je to tam takto. A ja napádam to, že v našich zákonoch je konštatované, že psychológ vyšetruje psychický stav. Psychológ stanovuje psychologický profil osobnosti, a to je sto a jedno. A len ten praktický lekár pre dospelých dnes, kedysi všeobecný lekár, má k tomu všetky možnosti, aby pribral očiara, keď potrebuje, keď má niekto deväť dioptrií, či môže nosiť zbraň, aby prijal po ochrnutí neurológa, aby prijal aj psychológa, jak je to treba. Jak bol úraz mozgu, alebo ak sa niečo stalo v tej osobnosti. Ale je to jedna zo sto skladaniek, také puzzle, kedy len ten praktický lekár by mal mať toto právo a v tom zmysle, keď hovoríme, že psychológ zaručí päť rokov. Každý lekár povie, že to nie je pravda a povie to 100 % lekárov.
Na záver v poznámke, vidíme, že debatujeme aj o tom, o čom nevieme. Ako praktický lekár, viem, že psychológov je ako šafranu. Týchto klinických psychológov. Klinický psychológ by mal absolvovať psychiatriu. Mal by absolvovať niečo, nejaký výcvik, aby rozlíšil, čo je to duševne chorý a čo nie je duševne chorý. Vo vyhláške a vo svojich kritériách majú vycitované všetky poruchy a typy osobností, ktoré sú aj normálne, ako obmedzujúce, či vydajú alebo nevydajú svoje povolenie. Je to o tom, že je to na ich dojmológii a na ich dobrovoľnosti. A toto by nemali byť 100 % zodpovední za polovičku hodnotenia stavu človeka. Je ich ako šafranu, v Žiline sú dvaja, čo absolvovali psychiatriu.
Ja si neviem predstaviť, že 150 tisíc vyšetrení dokážeme absolvovať, keď dnes sa čaká, nie je to podstatné, samozrejme, zákon môže byť prijatý, keď sa čaká na vyšetrenie tri až päť mesiacov. Ľudia s akútnou poruchou zdravia, k do diagnostikovaniu, keď to potrebuje lekár, čakajú pri invalidných dôchodkoch, pritom ako im nasadiť lieky, pri potvrdení svojho stavu tri až päť mesiacov. To nemôže odhadnúť množstvo psychológov, ktorých potrebujeme, ročne to sú dve, tri, štyri desiatky, presne neviem, čo môžu tuná, ale pár desiatok, čo tuná vyprodukuje náš štát a nemajú klinickú prípravu. Čiže stanovisko psychologickej komory ako takej, že psychologické vyšetrenie patrí do zákona, neberiem na správnu mieru.
Bazálne vyšetrenie lekára vždy bude, tak to existuje v každej legislatíve, ten musí zhrnúť, akí sme ľudia, a ten musí prebrať, aj preberá tú zodpovednosť. Nie v psychologických zariadeniach končia títo ľudia, ale končia v zariadeniach podľa toho, či zodpovedajú alebo nezodpovedajú za svoje správanie, ktoré štát musí pripraviť.
Ja si myslím, že tuná nám chýba veľa roboty, a tam sa musíme zamerať a ja v tomto zmysle ponúkam tú robotu, ale 150 tisíc ľudí, ako tak vyhnať na psychologické vyšetrenie, nie je prevencia, ale je šikana. Ďakujem. (Potlesk.)

S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Chabana sa prihlásili pán poslanec Kalist a pán poslanec Novotný. Uzatváram možnosť reagovať s faktickou poznámkou. Slovo má pán poslanec Kalist Peter.

Ďakujem. No, ja som tiež lekárom, takisto nevlastním zbraň, nie som ani poľovník a dokonca nie som ani psychiater, ako kolega, ale chcel by som plne podporiť kolegu Chabana v jeho obrane praktických lekárov. Lekári sú právne zodpovední za svoje závery a diagnózy a ja plne rozumiem snahe o nejakú prevenciu, predvídanie zmien, snahe o zastavenie ďalších tragédií. Nie som však presvedčený o tom, že takéto rozsiahle testovanie skutočne nejakým tragédiám zabráni. Ďakujem.

Pán poslanec Viliam Novotný, nech sa páči.

Ďakujem pekne za slovo. Chcel by som sa poďakovať svojmu kolegovi, pánovi poslancovi Chabanovi za jeho odborné vystúpenie a odborný pohľad na problém, ktorý dnes prerokúvame. Naozaj, ja rozumiem tomu, že sa stal otrasný trestný čin a občas sa takéto otrasné trestné činy stávajú, a že správny postup je hľadať preventívne opatrenia, aby sa takéto trestné činy nestávali alebo stávali len v minimálnej miere. Rozumiem aj tomu, že jedným návrhom je akási ochrana pred takýmito skutkami formou povinných psychologických vyšetrení, povinných psychologických testov. Fakty ale neklamú a sú to fakty z oblasti medicíny, o ktorých hovoril veľmi dobre pán doktor Chaban, ktorý je odborník na túto problematiku, je psychiater. Môžme urobiť ktorémukoľvek človeku psychologické vyšetrenie, ktoré nám povie, že v danej chvíli tohto vyšetrenia je naprosto v poriadku, ale neznamená to, že v priebehu niekoľkých týždňov alebo mesiacov nemôže mať reakciu v afekte, počas ktorej napríklad zneužije strelnú zbraň.
Tým pádom je takéto vyšetrenie veľmi sporné a je otázne, na čo by sme ho do tohto zákona dali, keď neslúži na prevenciu, ktorú si všetci prajeme.
Preto sme aj na výbore pre zdravotníctvo, po zvážení všetkých týchto argumentov nakoniec schválili návrh pána poslanca Chabana vypustiť psychologické vyšetrenia, povinné psychologické vyšetrenia z novely zákona. Chcem len poznamenať, že za tento poslanecký pozmeňovací návrh hlasovali všetci poslanci výboru pre zdravotníctvo, koaliční aj opoziční.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán poslanec Chaban nemieni reagovať na faktické poznámky. Takže dávam teraz slovo pánovi poslancovi Kvasničkovi, ktorý je riadne prihlásený do rozpravy, ako predposledný písomnou formou. Nech sa páči.

Vážený pán podpredseda, pán minister, milí kolegovia, som rád, že nemusím povedať, milé kolegyne, to, že tu nie sú je symptomatické k téme, ktorú preberáme a aj k tomu, v ako ja chcem možno aj trošku odľahčiť tento náročný rokovací deň, pretože môj pohľad nebude ani praktický, ani právnický, bude jednostranný, jednostrunný, bude zaujatý a bude aj nekorektný zámerne.
Myslím, že sa v demokratických parlamentoch a ich politických schémach nestáva často, aby rokovali o zákonoch, ktoré nemajú, a ak áno, iba zanedbateľné politické konotácie.
Mám dosť dobrých dôvodov nazdávať sa, že taký je aj zákon z proveniencie ministerstva vnútra, ktorého akcelerátorom ako všetci vieme, boli hrozné udalosti z Devínskej Novej Vsi. Ale nielen ony, rovnako aj nárast nekontrolovateľného, a tým menej vypočítateľného násilia a zdanlivo iracionálnej agresivity. Som presvedčený, že motívy tohto zákona sú teda nielen afektívnej, reaktívnej povahy, ale aj povahy primerane racionálnej a dokonca si dovoľujem tvrdiť, aj mravnej.
Dovoľte mi, však vrátiť sa k úvodnej téze, že ide o právnu normu, ktorá je politicky takmer irelevantná. Tu totiž nejde o politiku, ale ak mi dovolíte malú filozofickú licenciu, o srdce muža, lovca, predátora, o žľazy, pudy a atavizmy, o agón, zápas, vymedzenie biologickej niky vlastného mužského terénu, ako ho popísal holandský kulturológ Hackinga. Ako učiteľ literatúry a umenia mám dosť dôvodov rozmýšľať o tom práve takto. Anatómiu mužskej emocionality, pokiaľ ide o lov a zabíjanie, pričom nehovorím, že sú to synonymá, veľmi dobre až vášnivo charakterizoval Ernest Hemingway, najmä v skvelej poviedke Krátky, šťastný život Francisa Macombera, aj keď tu sa boháčska poľovačka na leva premení na osudný výstrel lovcovej manželky, ktorá v hluku paľby napokon skolí vlastného nenávideného muža.
U Turgeneva, aby sme použili aj romantickejší príklad v Poľovníkových zápiskoch, nad témou lovu prevláda metafora ruskej duše, pospolitosti a úcty k prírode, ako ju výtvarne zväčšili peredvížnici, najmä Levitan a Šiškin. Ochranárstvo môžeme vnímať ako veľmi silný, avšak nie jediný rozmer lovu. U Jacka Londona dominuje kult mužskej sily, večné pomeriavanie sa so živlami prírody, ale aj adrenalínová túžba po dobrodružstve a chlapskej kompánii. A ona zaznieva, či chcete alebo nie aj v týchto diskusiách.
Najviac však tento live motív atavizmov, teda hlbinných, podvedomých pudov a ľudskej deštruktivity rozobral William Goldwing vo svojej fascinujúcej próze Lord of the Flies, Boh múch. Nevinní chlapci na lodi britského kráľovského loďstva stroskotajú na neznámom exotickom ostrove, kým sa orientujú vo vzrušujúcom teréne, ich súdržnosť nesie všetky znaky priateľstva, rešpektu a vzájomnej pomoci. Až po tejto ostrovnej iniciácii začne brachiálny vnútorný zápas o to, kto je tu väčší samec, vodca, zvodca. Chlapci sa rozdelia na lovcov a zberačov. Možno aj tam smeruje tá paralela, k tomu, čo hovoril Martin Fronc, k tým váham.
Civilizovaná časť bráni tradície, hodnoty, symboly, zodpovednosť, spoločnú bezpečnosť. Druhá skupina chlapcov pod náterom výchovy a dobrých mravov nachádza druhovú agresivitu opretú o dedičný hriech, ktorý tak láka liberálov s otrepaným konceptom v ničom nezakotvenej slobodnej vôle. Ale veď hej, časť chlapcov sa slobodne rozhodne prekročiť krehkú líniu nevinnosti, a keď padne prvý kameň a kamaráta s rozbitou lebkou a purpurovou vlnou za jeho roztriešteným mozgom spláchne morský odliv, na vraždu je zamiesené. Darmo Ralpf oplakával stratu panenského priateľstva, to animálne, vždy v kritických chvíľach vypukne a zotrie krehký náter kultúry, výchovy, vzdelania i civilizácie.
Prepáčte mi túto dlhšiu literárnu parabolu, aj ostatné čitateľské narážky, nazdávam sa však, že sú v mnohom symptomatické aj vo vzťahu k téme, ktorú tu diskutujeme a tou je, či sa to niekomu páči, alebo nie, agón, zápas, lov. Áno lov trofejí, medailí, represívnej prevahy, demonštrácia pýchy a moci, ktorá je neraz len chabo maskovanou protézou impotencie, nudy a frustrácie, ak dovolíte.
Možno ste videli film American Beauty, keď ten penzionovaný vojenský veterán narve do náhodného spoluobčana všetok svoj hnev a hnus zbytočného života. Aby bolo celkom jasné, nijako nepopieram altruistické, opatrovateľské, chovné, homeostatické dôvody poľovníckej praxe. Mám však silné príbehy, ktoré mi hovoria o rizikách vyzbrojovania sa. Jedným z nich je každoročné plesové stretnutie s jedným náruživým lovcom, rodičom študentov školy, z ktorej som prišiel. Keď mi v unavenej etylovej tonalite rozpráva svoje farbisté lovecké zážitky, vždy ma vydesí, ako prudko sa mu zježia chlpy na hrubých lekárskych rukách, ktoré vyčuhujú spod zelenej rovnošaty. Pre úplnosť tohto možno netypického príkladu treba azda povedať, že v záhrade svojej vily strieľa aj na mačky, vtáctvo, hydinu i zatúlaných psov. Tak ho to vzalo, páni.
Mohol by som ešte jednu narážku, ktorú tu nemám spomenúť, keď vládni úradníci v roku 63 avizovali, že národnému umelcovi Milošovi Alexandrovi Bazovskému v Trenčíne na Kukučínke prídu odovzdať, prídu odovzdať titul národného umelca, ktorý bol nielen honorom, ale prinášal aj istú apanáž. Bazovský, ktorý nikdy nepoklonkoval žiadnej moci, ich privítal, privítal guľovnicou. Áno, oni prišli s tým diplomom, s tým menovacím dekrétom za národného umelca a Molko Bazovský po nich strieľal. Viete, takže s tými zbraňami sa naozaj dá, možno poviete, že sú to bizarné príklady, ale aspoň vás zabavím.
Chcete iný príklad? Chcete iný príklad? Na moju hodinu sa hodný kus po zvonení dovlečie študent, ktorý sa zakecal počas obedňajšej prestávky, to sa stáva aj iným lúmenom. Aj to, že nepozdraví, ani sa neospravedlní, beriem pomaly ako normu. Čo sa však z mojich noriem celkom vymyká, je jeho úľavné dvojité odgrgnutie po azda výdatnom obede. V tej chvíli sa aj vo mne prebúdza agón, dokonca túžba, nepoviem, že vraždiť, pedagóg by to nemal, zápas, boj o elementárnu slušnosť. Jeho počin lokalizujem pred celou triedou, kam si v blízkosti lichvy a dobytka, čím pochopiteľne nechcem urážať dobytok. Milý študent sa však urazí a začne sa vyhrážať svojím otcom, ktorý mi ukáže, ktože je tu pánom.
A naozaj, hneď na druhý deň sa starostlivý otec dostaví do školy a s okázalo viditeľnou zbraňou za pásom ma zatiaľ neakčne umravňuje. Vraj ja jeho syna urážať nebudem, ani ho zhadzovať pred spolužiakmi. Hej, hej. V tomto príbehu s bývalým vojakom, či policajtom sa zatiaľ nestrieľalo. Hovorím zatiaľ. Nič menej, už len vyhrážka tohto typu niečo signalizuje, obzvlášť na pôde školy. Prinajmenšom signalizuje zmenu paradigiem, agresivity.
Znovu opakujem, aby to bolo jasné. Nemám nič proti poľovníkom, vojakom, ani proti policajtom, voči zodpovedným držiteľom zbraní. Rovnako ako ani nič s pivovarníkmi, o to viac, že pivo nepijem. Divinu v primeranej miere konzumujem, čo však nechápte ako pozitívny vzťah k zabíjaniu. A nechcem byť ani pokrytec, ako mnohí tolstojovci, ktorí u svojho guru v Jasnej Poľane vegetariánčili, no na prvej železničnej zastávke sa potom ládovali klobásami a fašírkami. Akt zabíjania ma desí, rovnako ako zabíjanie zabíjajúcich. Ak môžem takto voľne skrátiť dojem z Mailerovej knihy The Executioner's song, ktorá bola do slovenčiny preložená ako Katova pieseň. Ešte aj, keď som kedysi vo filmovom klube videl film Mustangy, na základe literárnej predlohy Arthura Müllera s Marilyn Monroe a Clarkom Gablem v hlavných úlohách, mal som pocit, že niet, mám rád tú vetu, niet nad rýchle ženy a krásne kone, len sa nesmú strieľať. Nemyslím si, že je náhodné, že spomínaný papá Hemingwaya skôr ako si vložil hlaveň pušky do úst, miloval lov a rovnako aj býčie zápasy, a ich tzv. hrdinov, machov, frajerov. Chcel som si to skonfrontovať s vlastnou skúsenosťou skôr, ako Európska únia definitívne zakáže túto brutálnu šou, hovorím o koride, ale súvisí to so zabíjaním a s vášňou pre krv.
Aj preto by som najradšej vynechal zážitky z ostatného leta v Andalúzii a najmä rituálny bitúnok koridy s býkmi pomočenými strachom a reťazami hustých slín pod krvácajúcim chrbtom a šijou. Tento krajný výron mužského hrdinstva naozaj nemusím.
Napriek všetkým pravdám o vášni, o pasii, o zvýšenej rezistencii na bolesť a krutosť, a to som ešte neprišiel stále k tomu najpodstatnejšiemu, ak sa vraždí ľudský život. A je celkom jedno, či v prenatálnej, či pozdejšej fáze. Ak sa ľudská vôľa nevie v kritických chvíľach zastaviť ani na tejto hranici, tak potom na akej. A kritickou chvíľou sa stáva temer každý okamih stále zložitejšej existencie. Absolútne hranice našej socio-genetickej, kultúrnej a duchovnej identity vloženej do príkazu nezabiješ, sa čoraz viacej relativizujú. Aj keď tomu dávame sofistikované mená a vražednosť balíme do pojmových eufemizmov. Miesto civita del amore Pavla VI. menšinovo, no o to zlovestnejšie, dohlcuje kultúra smrti. Aj keď tento pojem Jána Pavla II. obsahuje intenzívne vnútorné protirečenie, veď to čo zabíja, nemôže byť kultúrou, iba, ak jej mediálne zaujímavou karikatúrou.
Zákon o zbraniach a strelive je naozaj vo svojej existenciálnej podstate apolitický. A som nesmierne rád, nech mi to odpustí Svätý Hubert, aj spišský pomocný biskup Andrej Imrich, aj rýdzo kresťanský, lebo umenšuje zlo a zväčšuje šance pre zodpovednosť a úctu k originalite každého ľudského života. Viem, že iritujem vlastníkov zbrojných pasov, ale aj z ich prostredia rovnako viem, že keby to bolo v ich moci, mnohým zo svojich kumpánov by nezverili ani neškodnú striekaciu pištoľ. Možno konvenuje psychológom, psychoterapeutom, či lekárom prvého kontaktu, ktorý sa márne, a to by som oponoval aj Ivanovi Chabanovi, márne budú môcť domnievať, že majú nástroje, ktorými vidieť do ľudského srdca, duše a hlavy. Nemajú. Devínsko-novoveský skrat totiž nemá logiku. Napriek tomu považujem za logické minimalizovať terén iracionality.
Tá apolitickosť má totiž jedno podstatné, podstatné meno. Bezpečnosť našich, vašich, mojich, tvojich, bez ohľadu na to, či volia silných lovcov, problematických otcov, zvodcov, demagógov, et cetera.
Na záver mi dovoľte, v tejto prvej časti, lebo ešte budem mať druhú, kde je pozmeňovací návrh, na záver mi dovoľte, môj proti zbrojný, aj proti zbraňový, nie však nevyhnutne pacifistický paján odľahčiť veršami slovenského klasika Jána Smreka. Báseň vznikala vo vojnovom kontexte, ale aj dnes sme vo vojnovom kontexte, keby ste mali v rukách knihu Petra Kreefta ako vyhrať kultúrnu vojnu, naozaj sme vo vojne. Sme vo vojne o princípy, o hodnoty, sme vo vojne o emócie, sme vo vojne s atavizmami, ktoré vždy nás tak prekvapujú a vedia sa vždy vyrútiť. Takže z tejto básne Bacardi, dovoľte, aby som zacitoval, že: "ani nebude dobre na svete, kým ruky, ktoré plnia náboje, nenavrátia sa ku plneniu fliaš." Prečo má tiecť len krv? Nech tečú nápoje, nech miesto hromobitia kanónov, znie krotký cengot čiaš. Na zdravie! A pripíjam na dobré zákony. (Potlesk.)