18. schôdza

Ďakujem pekne. No, pán poslanec Ondruš bol oficiálny reprezentant klubu SMER, ako taký vystúpil prvý v debate. Vy ste si ho vybrali ako svoje zrkadlo. To, že ja som vám povedal, že je krivé, nie je problém primárne ani mojej arogancie, ani mojej sebestrednosti, to je problém váš, koho ste si vybrali a čo hovoril.
Pán poslanec Jasaň, no myslím, že je to reprezentatívne. Vy najprv poviete lož ako faktickú poznámku a potom ako obranu poviete, že ale my by sme toho boli schopní. Viete, pripomína mi to ten vtip, kde v električke niekto vynadá mladému, že nepúšťa starších si sadnúť, a keď poznamená, že ten človek stojí, tak tá odpoveď, to je český vtip, je: "Kdyby sedel, taky nepustí." Tak to je, musím povedať, že naozaj tiež dobré zrkadlo vašej strany a možno aj vás osobne. Ja som invektívy osobné nepoužil, vy ste ich použili hojne, ale preto tu nie sme, aby sme si vymieňali, takže načo na ne reagovať. Len zopakujem. Ak pán Ondruš bude vaše zrkadlo, nehnevajte sa, keď vám budem hovoriť, že je krivé, nekvalifikované a lživé. To je celé.

Vážený pán predsedajúci, pán minister, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, nedá mi, aby som hneď v úvode ale nezareagovala, ale nie je tu pán Beblavý, ale ja mu odkazujem, aj keď je na chodbe, hádam to bude počuť, že tak, ako sa mu nepodarilo skončiť dve vysoké školy na Slovensku, určite by neskončil ani právnickú fakultu s takýmto vystúpením, akým tu vystúpil. To je len z môjho pohľadu. A bola by som veľmi rada, keby si osvojil aj to, čo povedal pán Jasaň, pretože nehovoril o zrušení minimálnej mzdy stanovenej osobitným zákonom, hovoril o zrušených násobkoch teda minimálnej mzdy podľa stupňa vzdelanosti našich ľudí. A ja si myslím, že skutočne nie je možné, aby človek vedecký pracovník mohol dostať minimálnu mzdu na úrovni 317 eur takisto ako človek... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

... ktorý skončil základnú školu, resp. ani neskončil základnú školu. Rovnako oceniť týchto dvoch ľudí podľa mňa je rovnako neprípustné.
Ako vždy k Zákonníku práce prebieha obrovská diskusia a, samozrejme, je na to dôvod, pretože ja považujem Zákonník práce za najdôležitejší zákon, ktorým štát zabezpečuje systém základných sociálnych práv fyzických osôb garantovaných Ústavou Slovenskej republiky, ale aj medzinárodnými pracovnými normami. Táto ochrana nie je paritná voči hlavným účastníkom pracovných vzťahov, teda zamestnávateľ, zamestnanec, odborová organizácia, ale prioritne smeruje voči zamestnancovi. Zvýšená ochrana zamestnancov vyplýva z prirodzeného vzťahu zamestnávateľa voči zamestnancovi, ktorý na rozdiel od obchodnoprávnych vzťahov či občianskoprávnych vzťahov nie je, ale ani nemôže byť rovný.
Zamestnávateľ ako vlastník výrobných prostriedkov a organizátor celého pracovného procesu má v rukách nepomerne viac nástrojov na zabezpečenie svojich záujmov ako zamestnanec. Práve na vyváženie tohto nerovného postavenia slúži pracovnoprávne zákonodarstvo, ktorého úlohou je garantovať zamestnancovu ochranu v zmysle dôstojnej práce, ochrany života, zdravia, uspokojivých pracovných podmienok, férového odmeňovania za vykonanú prácu, ale, samozrejme, aj zladenie osobného a pracovného života. Pracovnoprávne zákonodarstvo ako súčasť systému práva má svoje špecifiká, ktoré je pri koncipovaní legislatívnych opatrení nevyhnutné rešpektovať. Z tohto hľadiska predložený návrh zákona je nesystémovým zásahom do pracovného zákonodarstva, miestami poznačený ignoráciou jeho základných princípov.
Ak už teda vláda prikročila k novelizácii Zákonníka práce, tak potom bolo nevyhnutné vychádzať z princípov európskej právnej a sociálnej kultúry, kultúry vyznávanej Medzinárodnou organizáciou práce, ale aj z tradícií nášho pracovného práva. Pracovné právo vyplývajúce zo Zmluvy o založení Európskej únie, zo smerníc Európskej únie, z Európskej sociálnej charty a z dohovorov Medzinárodnej organizácie práce, rozvíjajúcich tieto články, vždy malo, má a musí mať ochranné prvky voči zamestnancovi. Tieto rešpektujú všetky členské štáty Európskej únie. Pracovné právo Európskej únie sa dotýka a ovplyvňuje takmer polovicu národných pracovnoprávnych úprav všetkých krajín Európskej únie vrátane Slovenskej republiky. Všetky sociálne normatívy, ktoré vyplývajú zo základnej Zmluvy o založení Európskej únie vrátane jej zmien a doplnení majú priamu právnu účinnosť, preto priamo a bezprostredne zaväzujú nielen štátne orgány pri tvorbe národných právnych predpisov, ale aj všetky právnické a fyzické osoby každého členského štátu, teda aj zamestnávateľov. Aj Slovenská republika je teda povinná plniť záväzky vyplývajúce zo Zmluvy o založení Európskej únie, a teda aj tých článkov zmluvy, smerníc, nariadení, rozsudkov Európskeho súdneho dvora, ktoré sa týkajú pracovného práva. Tieto majú za cieľ podporovať zamestnanosť pracovníkov, zlepšovať pracovné podmienky, životné podmienky tak, aby sa dosiahla ich harmonizácia pri zachovaní dosiahnutej úrovne, aby sa dosiahla primeraná sociálna ochrana, aby sa rozvíjal sociálny dialóg, ľudské zdroje a aby sa do práce včlenili všetky princípy dôstojnej práce. Ide o európsky sociálny model.
Keď hovoríme o európskom sociálnom modeli, musíme do spoločných hodnôt zahrnúť aj hodnoty formulované Radou Európy v takých dokumentoch, ako je Dohovor o ľudských právach a slobodách, Európska sociálna charta, Európsky zákonník sociálneho zabezpečenia, ale predovšetkým dohody obsiahnuté v agende a dokumentoch Medzinárodnej organizácie práce. Ako vieme, Slovenská republika je nástupníckym štátom bývalej Československej republiky a bola spoluzakladateľom tejto významnej inštitúcie. Aj vaša vláda by sa mala hlásiť teda k týmto hodnotám. No nejde len o prihlásenie sa. Náš štát ratifikoval celý rad dohovorov Medzinárodnej organizácie práce a tieto medzinárodné dohovory, normy teda, majú v zmysle čl. 7 ods. 5, čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky dokonca platnosť pred slovenskými zákonmi.
Ochrana zamestnancov je zároveň aj hlavnou agendou Medzinárodnej organizácie práce. V súlade so zásadami ustanovenými v Deklarácii Medzinárodnej organizácii práce o základných zásadách a právach pri práci z roku 1998 a v agende o dôstojnej práci je pozornosť sústredená i v posledných rokoch prioritne aj na také otázky, ako je výzva štátov, aby vo svojich vnútroštátnych politikách neopomenuli porovnávať ekonomický rast, tvorbu pracovných miest a dôstojnú prácu, aby prostredníctvom zákonov garantovali účinnú ochranu pracovníkov v pracovnom pomere, aby zabezpečili spravodlivú hospodársku súťaž a vylúčili akékoľvek možnosti sociálneho dumpingu. Aby garantovali efektívne uskutočňovanie zamestnaneckej participácie vrátane kolektívneho vyjednávania, aby zaručili adekvátne postavenie odborovej organizácie, a teda účinnú ochranu odborových funkcionárov pred poškodzovaním ich práv zo strany zamestnávateľa.
V týchto súvislostiach dovoľte mi citovať aj niektoré z myšlienok, ja som to už kedysi tu citovala, ale za iného zloženia poslancov, bývalého nemeckého ministra práce a uznávaného nemeckého politika pána Franza Müntenferinga, ktoré som, ako povedala, citovala, ktorý, kde jednoznačne zacitujem, hovoril: "Štát založený na sociálnych princípoch je prejavom spoločnosti, v ktorej sloboda, spravodlivosť a solidarita sú kľúčovými hodnotami. V Európe už nie je potrebné diskutovať o tom, že v politike sa očakáva zodpovednosť za spoločné dobro a zabezpečenie spravodlivosti, a to aj napriek tomu, že v mnohých oblastiach dochádza ku globalizácii. Politika hrá stále najdôležitejšiu úlohu pri formovaní spoločnosti. Je to výlučné privilégium štátu. Štát má úlohu vytvárať rámcové podmienky pre vnútrospoločenskú solidaritu. Sociálny štát sa rovná organizovanej solidarite. Verí v slobodu jednotlivca a rovnosť. Sociálny štát prijíma opatrenia na ochranu občanov pred vznikom nepredvídaných životných udalostí a zároveň garantuje, že podpora v stave núdze nie je milosťou", zopakujem, nie je milosťou, "ale vynútiteľným právom. Tieto princípy platia v celej Európe. Z toho dôvodu sme sa už dohodli na sociálnych cieľoch v rámci našej metódy otvorenej koordinácie napr. v oblasti zamestnanosti, sociálnej integrácie, zaopatrenia starších, ale aj v oblasti zdravotnej starostlivosti a dlhodobej starostlivosti, avšak je potrebné zdôrazniť, že vnútorný trh môže a mal by byť modelovaný sociálnym spôsobom.
Druhým základným pilierom je sociálny trh. V Nemecku bol pripravený návrh sociálnej trhovej ekonomiky od obdobia druhej svetovej vojny a ukázalo sa, že je konkurencieschopný. Bol navrhnutý začiatkom 19. storočia a existuje jemu veľa podobných ekonomických systémov v iných európskych štátoch. Sociálna trhová ekonomika je dôkazom toho, že sociálny rozmer je nevyhnutným predpokladom pre ekonomický rast. Je to atraktívny návrh a je premietnutý aj do Lisabonskej stratégie. Lisabonská stratégia sa zameriava na dohodu o novom strategickom cieli Európskej únie, aby sa súčasne posilnila zamestnanosť, ekonomická reforma a sociálna kohézia ako súčasť znalostnej ekonomiky. Potrebujeme jeden trh v Európe, ktorý nie je zameraný len na krátkodobé zisky, ale aj na zachovanie zdrojov. Trh produkujúci zisky, ktoré sú užitočné pre každého, a trh, ktorý je ekonomickým, ekologickým a sociálnym modelom pre svet." To je koniec citátu.
Tento citát, si myslím, že absolútne zapadá na vystúpenie pána poslanca a pána Dr. Číža. Veľmi si vážim jeho vystúpenie a myslím si, že nad jeho slovami sa je potrebné zamyslieť.
Pýtam sa vás, pán minister, ale aj ostatných poslancov zo strany, ktorá si dala vznešený názov Sloboda a solidarita, ako je súladný návrh zákona, ktorý tu predkladáte, s myšlienkami o slobode a solidarite vyslovenými týmto v Európe uznávaným ministrom, ktorého som si tu dovolila zacitovať?
Rada by som poukázala aj na sociálnu náuku cirkvi katolíckej, ako ju sformuloval Ján Pavol II. vo svojich encyklikách, či už to bolo CENTESIMUS ANUS alebo LABOREM EXERCENS o ľudskej práci. Podľa tejto náuky "vlastníctvo výrobných prostriedkov, ak neprináša hodnoty, ale slúži len na prekážanie iným s cieľom dosiahnuť taký zisk, ktorý nevyrastá z celkového zveľaďovania práce a spoločenského bohatstva, ale z ich útlaku, neprípustného vykorisťovania, špekulácie a marenia solidarity, tak takéto vlastníctvo kapitálu a výrobných prostriedkov je nemorálne a z hľadiska prirodzených ľudských práv aj neprípustné. V spoločnosti, v ktorej sa popiera základné ľudské právo, a to právo vlastnou prácou zabezpečovať si prostriedky na obživu a slušnú životnú úroveň nielen pre seba a pre svoju rodinu, v ktorej opatrenia hospodárskej a sociálnej politiky neumožňujú zamestnancom dosiahnuť uspokojivú úroveň zamestnania, nemôže získať ani morálne oprávnenie vtedy, keď zodpovedným spôsobom a v primeranom čase vytvára pracovné príležitosti a ľudský rozvoj pre všetkých.
V rámci slobody trhu uznáva sociálna náuka cirkvi oprávnenú funkciu zisku ako ukazovateľa prosperujúceho podniku. Ak podnik prináša zisk, znamená to, že náležite použije výrobné faktory a ľudské potreby primerane uspokojuje. Lenže zisk nie je jediným ukazovateľom podniku. Aj v mnohých podnikoch s dobrou hospodárskou bilanciou sú totiž zamestnanci ponižovaní, zneužívaní, nedostáva sa im primeranej odmeny za prácu, ktorou pre vlastníka vytvorili zisk. To je nielen morálne neprípustné, ale neprípustné aj z hľadiska budúcej výkonnosti podniku a zachovania jeho vitality. Veď cieľom podniku nie je výlučne tvorba zisku, ale aj existencia samého podniku ako spoločenstva ľudí, ktorí sa rôznym spôsobom usilujú naplniť svoje základné životné potreby a zároveň tvoria aj zvláštnu skupinu slúžiacu celej spoločnosti. Zisk je teda regulátorom podniku, ale nie jediný. Okrem neho treba brať do úvahy ľudské, morálne faktory, ktoré sú z perspektívneho hľadiska takisto podstatné pre život v podniku." Toľko z encykliky CENTESIMUS ANUS.
Ešte zacitujem Jána Pavla II., a to nasledujúce slová: "Ide teda o to, aby sa práca človeka i sám človek nezdegradovali len na úroveň tovaru, ale aby zamestnanec bol primeraným spôsobom aj chránený v rámci podmienok života a práce."
Bohužiaľ, tohto cieľa sa treba aj v súčasnosti domáhať. Čo vy na to, páni z KDH? Ako sa postavíte k týmto vysoko humánnym myšlienkam a do akej miery podporíte snahu o likvidáciu týchto myšlienok, ktoré sme my do Zákonníka práce zakomponovali a ktoré dnes pán minister tak necitlivo a buransky zo Zákonníka práce vyhosťuje?
Pozrime sa teda, ako je predloha prerokúvaného zákona súladná s týmito princípmi.
Popri viacerých zmenách formulačného charakteru, voči ktorým nenamietam a ktoré ani nič neriešia, predložený návrh novely zákonníka považujem za hrubý zásah do existujúcich práv zamestnancov, ktorý závažne znižuje doterajší rozsah sociálnej ochrany zamestnancov. Viaceré ustanovenia nie sú súladné s duchom medzinárodných pracovných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Pre zásadný nedostatok téz považujem jasne viditeľnú snahu o prenášanie podnikateľského rizika zamestnávateľa na zamestnanca. Ide napr. o reťazenie termínovaných pracovných pomerov, zníženie zodpovednosti zamestnávateľa za neplatnú výpoveď, naviac pripomínam, že tieto ustanovenia sú dokonca v rozpore s medzinárodnými dohovormi.
Dámy a páni, ak to nechápe pán minister, mali by ste sa sami zamyslieť nad tým, že nie zamestnanec, ale zamestnávateľ je ten, kto musí za každých okolností niesť riziko svojho podnikania. Zamestnanec má svoju pracovnoprávnu zodpovednosť, ktorá sa však nemôže stotožniť a zamieňať so zodpovednosťou za výsledok podnikateľa a podnikania, a teda za výsledok činnosti svojho chlebodarcu. Viaceré ustanovenia obsahujú nedovolenú diskrimináciu zamestnancov. Obsahuje dokonca prvky nútenej práce, zavedenie 56-hodinového pracovného času, neprimerane vysoký počet hodín práce nadčas, hodín práce nadčas, nádenníckej práce, opätovne reťazenie pracovných pomerov, ktoré tu už bolo.
A ja sa pýtam, pán Mihál, kam sa chcete s týmito tendenciami dostať? Ideme späť do prvej polovice 19. storočia? Ideme do právnej kultúry ázijských štátov typu Bangladéš či Taiwan? Či sa chcete postupnými krokmi prepracovať naspäť do nevoľníctva?
Za vrchol arogancie považujem zrušenie minimálnych mzdových nárokov. To naozaj chcete, aby vysokoškolsky vzdelaných zamestnancov vykonávajúcich intelektuálne náročné práce, napríklad výskumných pracovníkov, mohli vaši sponzori platiť rovnako ako ľudí so základným vzdelaním alebo dokonca s neukončeným základným vzdelaním? Aj ukrajovanie ochrany odborových funkcionárov a práv odborovej organizácie je evidentnou snahou o obmedzenia, o elimináciu akcieschopnosti odborovej organizácie. Ale zároveň aj priamo o jej likvidáciu ex lege. Čo v konečnom zámere v kombinácii so snahou o rozbitie jednoty zamestnancov môže byť aj snaha o zabránenie zamestnancom účinne obhajovať svoje práva.
Čo je to za farizejskú politiku, ak rušíte doterajšiu úroveň zákonnej ochrany zamestnancom s odvolávaním sa na možnosť kolektívneho vyjednávania? Prečo potom neposilníte postavenie odborovej organizácie a ochranu odborových funkcionárov tak, aby títo mohli slobodne a bez akéhokoľvek rizika šikanovania vyjednávať so zamestnávateľom priaznivejšie pracovné podmienky, mzdové podmienky, sociálne podmienky pre všetkých zamestnancov, či sú, alebo nie sú členmi odborov? Vy to nielenže nerobíte, práve naopak, znižujete rozsah odborovej organizácie a tiež oslabujete ochranu odborových funkcionárov.
Zástanci predloženej novely najmä z radov niektorých podnikateľských žralokov a rýchlozbohatlíkov z prostredia Republikovej únie zamestnávateľov najčastejšie argumentujú tézou o nevyhnutnosti čeliť konkurencii v rámci globálnej hospodárskej súťaže. Nemožno však súhlasiť s tendenciou neoliberálnych politikov o zabezpečovaní konkurencieschopnosti razantným znižovaním nákladov na cenu práce a súťažením v tomto smere s ázijskými či juhoamerickými firmami. Ak v minulosti čelný predstaviteľ Republikovej únie zamestnávateľov opakovane požadoval Zákonník práce priamo zrušiť alebo ho zmeniť tak, aby mohol razantne znížiť náklady na zamestnanca, prispôsobiac sa praktikám zaobchádzania so zamestnancami v textilných fabrikách v Južnej Ázii, a vy dnes k týmto požiadavkám pripájate, ja sa potom pýtam: Kde sú vaše hranice znižovania nákladov na zamestnanca? Kde sa zastavíte? Pri práci za misku ryže alebo pri detskej práci? Naozaj si myslíte, že v civilizovanej Európe s jej sociálnou a humánnou históriou a kultúrou, ku ktorej sa všetci tak hrdo hlásime, je možná adekvátna cesta za ziskom, za prosperitou a hospodárskym rastom prostredníctvom nástrojov sociálneho dumpingu, juhoázijským praktikám zaobchádzania so zamestnancami?
Ja to skutočne chápem ako spiatočnícky návrat do 19. storočia.
Najcennejšie, čo máme, máme ľudské zdroje a ľudskú pracovnú silu a mali by sme sa snažiť čo najviac ju vzdelávať a dávať ľuďom čo najviac možností a zručností, aby sa dokázali živiť sami.
Chápem a chcem vás ubezpečiť, že vnímam potreby úspory výrobných nákladov a nevyhnutnosti flexibility práce, avšak musím zásadne odmietnuť tvrdenia, že kľúčovým nástrojom zabezpečenia konkurencieschopnosti je cesta razantného znižovania nákladov spojených s ľudskými zdrojmi. Naopak, ak hovoríme o vedomostnej ekonomike, nemožno nespomenúť zamestnanca ako nevyčerpateľný zdroj prosperity. Rovnako považujem za pomýlené, absolútne scestné mýty o tom, že obmedzením práv zamestnancov dosiahneme vyššiu zamestnanosť. To ste akí ekonómovia, páni predkladatelia, keď hovoríte takéto bludy?
Za dôkaz považujem, aj niektorí lakomí zamestnávatelia, keď sme v roku 2007 predkladali podobu našej novely Zákonníka práce, tvrdili, že posilnenie práv zamestnancov povedie k prepúšťaniu a k znižovaniu zamestnanosti. Opak sa stal pravdou. Behom roka sme dosiahli najnižšiu evidovanú mieru nezamestnanosti, 7,36 % v auguste v roku 2008, kým nastúpili dopady z celosvetovej finančnej krízy. Nezamestnanosť klesala. Podarilo sa aj v roku 2010, počnúc mesiacom február, naštartovať klesanie miery nezamestnanosti. Vy, ktorí ste sa uchádzali a pred voľbami ste pravidelne pomaly každý týždeň zvolávali tlačovku a hovorili o opatreniach, ktoré urobíte a ktoré budú smerovať k okamžitému riešeniu vysokej miery nezamestnanosti, ste túto mieru nezamestnanosti, evidovanú mieru nezamestnanosti ešte zvýšili. Čo je ešte horšie, výrazne ste zvýšili nárast dlhodobej miery nezamestnanosti takmer o 50-tisíc ľudí. A dlhodobá miera nezamestnanosti je jeden z najrizikovejších faktorov, ktorý tu máme a ktorý sa najťažšie rieši.
Z návrhu zákona je viac ako jasné, že sa usilujete o zámerné dávkovanie neistoty, ktorého cieľom je postupné zbavovať zamestnancov sociálnych práv, paralyzovať odbory, tlačiť na znižovanie miezd neplatených či málo zaplatených nadčasov, či iných bonusov pre zamestnanca. Nie ste, samozrejme, osamelí v týchto snahách. Je príznačné, že vás k tomu tlačia neoliberálni ekonómovia, ale hlavne niektorí podnikatelia, s ktorými ste v spojení a ktorí sú vašimi sponzormi a ktorých nemožno nazvať inak ako raní kapitalisti.
Je preto logické a v modeli sociálnej Európy aj odôvodnené, že európska koncepcia dobrej práce vychádza z princípov flexikurity, ktoré popri hospodárskej prosperite, konkurencieschopnosti firiem a flexibilite trhu práce kladú dôraz aj na bezpečnú prácu, ktorej zamestnanec používa aj adekvátne sociálne istoty. Tieto princípy sú zakomponované vo viacerých záväzných dokumentoch Európskej únie, okrem iného je to, samozrejme, aj Stratégia Európa 2020. Tento koncept je však, ako sa mi zdá, pánovi ministrovi absolútne neznámy pojem. Nielenže na ňom nestavia filozofiu zákonov, ktoré nám tu postupne predkladá, ale zrušil aj tzv. Národný projekt flexiistoty, na ktorý sa Slovenská republika zaviazala a ktorý je povinný vypracovať každý členský štát Európskej únie.
Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, táto novela Zákonníka práce je zlá a neodborná, škodí ľuďom práce, posúva ich do pozície ľahko platenej pracovnej sily bez adekvátnej sociálnej ochrany, bez adekvátnych garancií spravodlivej mzdy za prácu. Dotýka sa viac ako dvoch miliónov jedného státisíc šesťdesiatosemtisíc zamestnancov. A preto tento návrh zákona nielenže nepodporím ja, ale ani strana SMER - sociálna demokracia. Ale tak ako pán poslanec Ondruš podal poslanecký návrh, v ktorom povedal, aby nebol postúpený tento zákon do druhého čítania, bol vrátený na prepracovanie, pridávam sa k tomuto návrhu.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pani poslankyňa, dovoľte mi, aby som vám poďakoval za naozaj komplexný pohľad na problematiku hlavne preto, že v tomto prvom čítaní je naozaj potrebné aktivity tejto vlády, samozrejme, až spätne následne pána ministra dostať do kontextov, o čo vlastne ide, aké sú, aké sú sociálne procesy okolo nás, ktoré sú také základné konštanty, ktoré charakterizujú toto vývojové štádium. A procesy toho bezuzdného liberalizmu, ktorý tu pôsobil v podstate od roku 1985 a vyvrcholil obrovskou krízou, ktorá doteraz, doteraz oslabuje a problematizuje vývoj v jednotlivých krajinách, samozrejme, v rôznej intenzite, tak u nás, kde všade vo všetkých krajinách prebiehajú zásadné diskusie, analýzy, hovorilo sa o páde kapitalizmu, o hľadaní nových foriem organizácie, minimálne neplatnosť mnohých téz, ktoré sa vnucovali, osobitne teda hľadanie zdrojov zadlžovania, prečo to tak je. A hlavne hľadanie toho, do akej miery bude ešte ekonomika znásilňovať, alebo teda absolútne zaberať spoločnosť, obyčajnú, normálnu spoločnosť, dokedy pravidlá bohatých ľudí, ochrana ich majetku a ich rozvíjania budú princípmi, ktoré budú určovať život celej spoločnosti. Kde je ten moment, kým ešte v ústavách našli vo všetkých krajín Európskej únie právo človeka na dôstojný život, na dôstojné miesto v spoločnosti a na dôstojné hájenie jeho práv? Presne tak ako vlastníkov súkromného majetku.
Vážení páni, vy ste úplne vypustili pri absolútnej ochrane súkromného vlastníctva to, čomu sa hovorí verejný záujem a väčšinový záujem spoločnosti. To je neuveriteľné, čo v tomto smere robíte.
Ďakujem aj za slová, ktoré ste hovorili o kresťanskej sociálne náuke. Máme v parlamente tri strany, ktoré sa hlásili ku kresťanstvu, okrem KDH predsa aj predseda Bugár bol predsedom Maďarského kresťansko-demokratického hnutia. Aj SDKÚ má napísané, že sú kresťania. Ako je možné, že ale absolútne ignorujú princípy kresťanskej sociálnej politiky, ktoré spolu ale so sociálnou demokraciou spôsobili blahobyt Európy v rokoch 1950 až 1980? (Potlesk.)

Vážená pani poslankyňa, aj ja vám veľmi pekne ďakujem za prednášku, ktorú gro otvoril historický exkurz a dohady bez relevantných argumentov.
Minister práce Jozef Mihál rokoval o novele Zákonníka práce s generálnym riaditeľom Medzinárodnej organizácie práce. Stretnutie inicioval pán minister, pretože - ako sme sa mohli všetci presvedčiť - má veľký záujem na tom, aby boli pripravované zmeny v Zákonníku práce plne v súlade s medzinárodnými dohovormi. Z tohto dôvodu sa snaží o úzku spoluprácu s Medzinárodnou organizáciou práce. Predstavitelia Medzinárodnej organizácie práce tento fakt vnímajú veľmi pozitívne a priamo na stretnutí s ministrom dohodli mnohé podrobnosti. Nový Zákonník práce je teda plne v súlade s legislatívou EÚ a medzinárodnými zmluvami.
Zasa sme teda kontaktovaní s manipuláciou a so zavádzaním. Nič iné sme nečakali. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Pani kolegyňa Tomanová, ja vám veľmi pekne ďakujem takisto za ten historický exkurz, pretože je potrebný pre mnohých poslancov v tejto snemovni, aby sme si jasne povedali, že čo sa vlastne udialo.
Keď sme my predkladali v roku 2007 Zákonník práce, tak bolo nám vyčítané, že sme sa nedohodli so zamestnávateľmi. Táto novela Zákonníka práce prichádza do Národnej rady bez dohody odborov a bez dohody vlastne zamestnávateľov. Čiže absolútne dohody neboli naplnené.
Ďalej nám bolo vyčítané, že ako stúpne nezamestnanosť. Tak, vážení, ozaj potrebujete ten, ten historický exkurz, pretože jednoducho tú históriu neovládate a žijete dnešným dňom. Chcem povedať, že aj počas krízy v septembri 2008 my sme mali mieru nezamestnanosti 7,36 %. Vážení kolegovia, kolegyne, ste rok pri vláde a máte 13-percentnú nezamestnanosť. Rozprávali ste o našom Zákonníku práce, ako, čo všetko my tu spôsobíme.
Čiže ja si myslím, že veľmi sa máte nad tým zamyslieť, čo vlastne predkladáte. A ešte o tom historickom exkurze poviem, že o chvíľočku sa tiež budem snažiť vystúpiť a chcem povedať, že vlastne zmeny, ktoré predkladáte, už všetky tu boli a boli tu za čias Ľudovíta Kaníka. Čiže vy vlastne iba oprašujete všetky tieto veci, ktoré ste dostali na stôl, a tieto veci predkladáte. Očakávala by som viac od tohto Zákonníka práce, nejakú, nejakú dôležitejšiu zmenu a dôležitejšiu reformu, kedy skutočne túto nezamestnanosť, táto nezamestnanosť bude klesať aj na základe tejto novely. Ak neoprášite staré veci, ale prídete s novými vecami, lebo považujem vás za ľudí, ktorí majú iné myslenie, ako mal kedysi minister Kaník.
Ďakujem pekne.

Pani kolegyňa Tomanová, mňa vcelku zaujala vaša prednáška, pripomenula mi moje časy, keď som sedával vo vysokoškolskej lavici, kde sa tiež veľa odborníkov snažilo posunúť svoje teoretické vedomosti, hlavne teoretické vedomosti, poslucháčom, a snažil som sa nejak si dávať dokopy tie pohľady na úlohy podniku, na zodpovednosti, ktoré jednotlivým subjektom podniku prináležia a ako tieto zodpovednosti majú napĺňať. No a keby ste zostali len v tej teoretickej rovine ako odborníčka prednášajúca na vysokej škole, tak možno by sme to aj nejak filozoficky vedeli do nejakých zaujímavých záverov dotiahnuť. Ale vy ste bola v exekutíve štyri roky, takže tieto vaše pohľady si môžem teraz veľmi pekne poprepájať s tou praxou, ktorú sme tu mali možnosť vidieť a ktorú sme po vás po tých štyroch rokoch zdedili.
Aby som povedal konkrétne príklady, kde ste ako zamestnávateľ prejavili, zamestnávateľ prejavili svoje pohľady na úlohy podniku a jeho zodpovednosť, tak spomeniem napríklad Cargo, tam ste to veľmi zaujímavo dotiahli do víťazného konca, alebo sociálne podniky, ktoré ocenila aj Európska komisia vo svojom názore na tom, či nám prostriedky na ich rozvoj poskytne alebo neposkytne, keďže ste sa venovali aj medzinárodnému rozmeru.
Tak toľko by som k tomu, ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem. No čistý socializmus. To ma prvé napadlo, čo som nejako tak si vypočul od vás, pani Tomanová, a úplne otvorene môžem vám povedať, že to môžte hovoriť len preto, lebo ste v živote nezarobili peniaze. Inými slovami povedané, nikdy ste nepriniesli žiadnu pridanú hodnotu a vždy ste fungovali len z pridelených peňazí. Vy ani netušíte, ako funguje fabrika, a vy ani netušíte, čo to znamená, mať stovky ľudí na krku a zabezpečiť im každý mesiac pravidelný príjem. Jednoducho chápem. Bez skúsenosti, bez praxe a len s čistou teóriou môžte hovoriť od rána do večera o encyklikách, o pápežoch. Zabudli ste ešte spomenúť Marxa, možno by sa i Husák hodil. Ja neviem, skutočne nechápem, prečo to takto hovoríte.
A to, že zamestnávateľ je ten, ktorý si určuje podmienky, nuž, celkom je to logické. Viete, vždy je to ten, že vlastník, vlastník určuje, a nie ten, ktorý uňho pracuje. A keď si myslíte, že ten zamestnávateľ má pre niečo fungovať ako len preto, aby dosahoval alebo predovšetkým aby dosahoval zisk, no tak bolo by asi zaujímavé alebo dôležité, keby ste si pozreli niektoré súvislosti, ktoré s tým podnikom, dá sa povedať, majú do činenia.
Ja vám to nejakým spôsobom nevytýkam, však každý vieme niečo iné, ale tak, prosím vás pekne, nepresviedčajte nás o tom, že modré je zelené a zelené je modré alebo červené je žlté. Jednoducho tá prednáška, ktorú ste nám tu dali, bola taká vcelku nevydarená paródia na to, čo sa má robiť a čo sa robí.
Keby záležalo len odo mňa, tak si myslím, že ten Zákonník práce by sme možno dohodli ešte inak, ako sa teraz navrhuje, ale, samozrejme, že nemusí to byť tak, ako si vždy ja predstavujem, ale ten konsenzus, ktorý pán minister navrhuje vo svojom zákone, sa mi zdá byť celkom zaujímavý... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Nedá mi, aby som nezareagovala na pána Jurčíka, pretože veľmi dobre viem, ako fungujú podniky, ja som ekonóm a mala som možnosť sa s tým stretnúť. Ale, pán Jurčík, viete, kde by boli tí zamestnávatelia, keby nemali tých zamestnancov, ktorí pracujú a vykonávajú tie zručnosti? To je otázka. A ja v tejto chvíli a vždy budem chrániť zamestnancov, pretože tých je ďaleko viac, ako je podnikateľov.
Ja si nesmierne vážim každého jedného živnostníka, ktorý pracuje a zarobí pre seba a vytvorí len pracovné miesto možno len pre seba a nemusí vytvárať ani ďalšie.
Ale vrátim sa k jednej veci. Vysoko si vážim a ctím vystúpenie pána poslanca Číža, je nesmierne múdry, rozhľadený a porozumel, o čom som tu rozprávala. Ja som nespomenula ani Marxa, hoci by som ho mohla citovať, mohla by som citovať ďalších, ale aj známych ekonómov. Ja som spomenula takú veľkú osobnosť, ako bol Ján Pavol II., a spomenula som jedného z významných nemeckých politikov pána Müntenferinga a myslím si, že na základe toho, čo som odcitovala z ich diel, nemáte právo posielať ma do doby socializmu. Ale ja sa nebránim ani socializmu, pretože bolo mnoho dobrých vecí, ktoré tu existovali, a nebolo potrebné riešiť situáciu po roku 1989 tak, že vylejeme z vaničky nielen vodu, ale aj dieťa. (Potlesk.)