26. schôdza

Ďakujem, pán predsedajúci. Pán minister Simon, teší ma vaše vystúpenie. Reagovali ste na pasáže pána Rafaja z okruhu pôdohospodárskych a potravinárskych tém a menšinovú tému ste nechali bokom. Váš postoj sa rovná predstavám strany Sloboda a Solidarita, nakoľko tvrdíme, že zlepšenie hospodárskej situácie občana je najlepším liekom proti národnostnému extrémizmu. Veríme tomu, že ak občan je na tom finančne lepšie, je oveľa menej náklonný k provokáciám.
Ďakujem.

Pán poslanec Rafael Rafaj je posledný prihlásený s faktickou poznámkou, nech sa páči.

Ďakujem za slovo. Veľmi rád zareagujem na pána ministra, aj odpoviem možno na niektoré otázky. Je prirodzené, že Slovenskú národnú stranu musí zaujímať pôda, pretože pôda je dar, ktorý sme získali od Boha a vybojovali generáciami našich predkov, tých 49 tisíc kilometrov štvorcových integrovaného územia Slovenskej republiky. A hovoríme to napriek tomu, že pôda s najvyššou bonitou, teda kvalitou je práve na južnom Slovensku, kde žije asi najväčšia, najväčší elektorát strany, ktorú zastupuje pán minister Simon, pán Somogyi, ak môžem trošku odbočiť, aj keby som v tomto smere nemal. Nedostal som však odpoveď, pán minister, ako chcete riešiť zvýšenie domácej spotreby domácich potravín? Ako chcete systémovými opatreniami riešiť nadštandardný dovoz cudzích potravín? Je všeobecne známe, že som zástancom, aj aktívne sa zdravo stravujem. Mnoho ľudí, najmä mladých moderných ľudí, dnes zaujíma otázka kvality potravín, aby si mohli vyberať, a nehovorím len o biovýrobkoch, hovorím o nutnosti konzumovať potraviny predovšetkým z miesta, kde človek žije. Nie, nie tie, ktoré sú dovážané. Mňa trápi, že keď si chcem v lete kúpiť mrkvu, tak zisťujem, že ponuka je z Talianska alebo z Českej republiky, ale slovenskú mrkvu som v konkrétnom obchodnom reťazci nenašiel. Toto sú veci, ktoré, na ktoré som od vás zatiaľ nedostal odpoveď.

Pán minister Simon bude teraz reagovať na faktické poznámky, ktoré odzneli voči jeho vystúpeniu v rozprave.
Nech sa páči.

Ďakujem pekne. Pán Záhumenský, nie je to prevrat v mojom myslení. Len nemôžme robiť z poľnohospodárov pokusných králikov, ale treba, aby ste si uvedomili, že váš krok, ktorým ste zaviedli podporu mlieka, ktoré sa nevyprodukuje na Slovensku, precedens na to, že podporujeme alebo produkcia mlieka klesla najviac od doby, keď ste zaviedli. Ale taktiež by som v pohode mohol spomenúť aj zmenu pravidiel na poskytovanie tabaku, aby vaša spriaznená spoločnosť dostala viac dotácií. Ale taktiež musím povedať, že poskytovanie podpôr pre VDJ znamená aj ťarchu pre poľnohospodárov, ktorá je nevyčísliteľná z hľadiska prepojenia na krížové plnenie, ktoré si vy dnes ešte neuvedomujete, ale budúci rok a tie ďalšie roky farmári budú znášať následky, a to veľmi ťažko. Pani Košútová, my si uvedomujeme ten dovoz. A za predchádzajúcej vlády pôdohospodárstvo bolo prioritou vlády Roberta Fica. Preto mohli ísť peniaze vyhodené z technickej pomoci na Columbex, preto sme mohli rozdať firmy spriazneným a veľké megalomanské, a nepodporiť ani jednu poriadnu malú podporu, preto sa mohlo stať, že nárast dovozu agroobchodného salda bol dvojnásobný za vlády Roberta Fica. A pán Rafaj, v skutočnosti vám musím povedať, že možnože všetky karty nevyložíme, ale jedna z nich, keď medziročne za prvých desať mesiacov tohto roka a minulého roka zahraničné obchodné saldo kleslo o 168 miliónov eur, je dôkazom o tom, že my svoju prácu vykonávame tak, ako ju máme. A aby sme vytvorili ten priestor, aby ste si mohli kúpiť tú mrkvu slovenskú, tak tam sme vytvorili systém, ktorý platí od 1. novembra...

Ďakujem. Ďalším prihláseným do rozpravy je pán poslanec Anton Marcinčin.
Nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené dámy, vážení páni, dnes rokujeme o zákone, ktorý má potvrdiť priority demokraticky zvolenej vlády a jej pripravenosť niesť zodpovednosť za Slovensko až do konca, aj keď skráteného, ale jej volebného obdobia. Pritom dôležitosť tohtoročného rozpočtu je vysoká, možno najvyššia od roku 1993, teda od vzniku Slovenskej republiky. Cieľom, cieľ každej vlády, zvyšovanie blahobytu občanov, je totiž tvrdo obmedzený nielen potrebou modernizácie a reštrukturalizácie domácej verejnej správy, ale dlhovou krízou, ktorá podľa vyjadrení medzinárodných inštitúcií bude najhlbšou krízou od druhej svetovej vojny a má trvať minimálne desať rokov. Takáto veľmi vážna situácia si vyžaduje nové riešenia, odbornosť, zodpovednosť, ale aj odvahu. Obávam sa, že predložený rozpočet neobsahuje ani nové riešenia, ani odbornosť, ani zodpovednosť, ani odvahu. Prečo? Popíšme si krátko naše očakávania na budúce roky. Dlhová kríza zvyšuje neurčitosť a riziko pre spotrebiteľov a investorov, a preto prví, keďže sa boja o prácu, tak odkladajú spotrebu, a investori, výrobcovia, vidia klesajúci dopyt v domácnostiach, vláda, a preto znižujú výrobu aj investície. Výsledkom je vyššia miera nezamestnanosti a menej zamestnaných, čiže nižšia miera zamestnanosti z hľadiska verejných financií, potom nižšie daňové príjmy, ale zároveň potreba vyšších výdavkov na zabezpečenie sociálneho pokoja. Dovoľte niekoľko čísel na dokumentáciu.
Miera nezamestnanosti v roku 2010 bola v Nemecku 7,1 percenta, v Českej republike 7,3, na Slovensku 14,4 percenta. To sú údaje Eurostatu. Miera zamestnanosti, čiže zo 100 ľudí v aktívnom veku koľkí pracovali, vyjadrené v percentách. V Nemecku to bolo 71 percent, v Českej republike 65 percent, u nás necelých 59 percent. To sú údaje spred krízy, ktorá nás čaká. Miera zamestnanosti u absolventov 15 až 24 rokov, v Nemecku 46 percent, ale v Českej republike 25 percent, u nás 20 percent. To je možné číslo k očakávaným sociálnym nepokojom. Takáto miera nízkej, takáto nízka miera aktivity je na Slovensku napriek našim slávnym experimentom, napriek nízkym mzdám učiteľov, policajtov, hasičov, sestier aj lekárov, ktorým radíme, aby žili skromnejšie, najlepšie asi, ak sa vôbec nebudú starať o pozemské potreby, a budú sa venovať plne len svojmu povolaniu, vďaka ignorovaniu overených riešení z rozvinutých a bohatých ekonomík. Mimochodom, výška miezd sa dá veľmi ľahko medzinárodne porovnať, napríklad ako pomer mzdy k domácej produktivite práce a tam nijako nevychádza, že naše mzdy by boli vysoké. Skôr naopak, vychádza to, že ľudia, ktorí sú v súkromnej sfére, zarábajú dobre, ale platia nízke mzdy a očakávajú od tých nešťastníkov, ktorí pracujú v štátnej správe, že budú sa za nízke mzdy venovať svojmu povolaniu. V takejto situácii by podľa mnohých ekonómov, aj tých, ktorých naša vláda citovala od začiatku, mali vlády zvyšovať svoj dopyt dobre mierenými investíciami. Lenže kvôli dlhovej kríze musia vlády robiť presný opak, musia šetriť, znižovať výdavky a prijímať nové, veľmi tvrdé rozhodnutia, keď otázka pre Slovensko stojí, či chceme ďalej fungovať v Európskej únii a či chceme, aby fungovala Európska únia, alebo či chceme mať štáty pospájané bilaterálnymi zmluvami, a to druhé by v dnešnej globálnej ekonomike malo katastrofálne dôsledky pre Slovensko. Inak, ak ste čítali aj vyjadrenia dvojice Merkelová - Sarkozy, nikto nás do nového jadra eurozóny neprizýva. Nikto neráta s tým, že tam budeme, my môžeme chcieť, môžeme sa o to uchádzať, ale ak budeme vyhlasovať nejaké referendá, že láskavo teda pristúpime na nové podmienky, tak obávam sa, že takto otázka nestojí.
Aká by mala byť reakcia štátneho rozpočtu na krízu? Podľa mojej mienky by mal ponúknuť najprv víziu a potom aj cestu na jej dosiahnutie. Bez zvýšenia zamestnanosti nemôžme mať nikdy zdravé verejné financie. Preto potrebujeme presmerovať financie do priorít, potrebujeme šikovné výdavky orientované na našu budúcnosť. Do zlepšovania kvality školstva, do infraštruktúr, a nielen fyzických, do hospodárskej diplomacie orientovanej na rozvíjajúce sa a rastúce trhy a do diverzifikácie nášho priemyslu a služieb. Preto potrebujeme splniť obmedzenia, dosiahnuť nízky deficit v budúcom roku a pripraviť podmienky, možno nie pre trojpercentný deficit v roku 2013, ale možno aj dvojpercentný deficit v roku 2013, pretože podmienky budú stále tvrdšie. Preto potrebujeme na prvom mieste vedieť pravdu. Slávna rovná daň nás priviedla do situácie, keď máme najnižšie verejné príjmy v Európe, a naše výdavky napriek (Potlesk.) deficitnému hospodáreniu už nedokážu zabezpečiť... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hort, Milan, podpredseda NR SR
Páni kolegovia, poprosím o pokoj, no veď...

Marcinčin, Anton, poslanec NR SR
... už nedokážu zabezpečiť podľa vyjadrení štátneho tajomníka pomaly ani základné fungovanie štátu.
A opäť čísla. Verejné príjmy v roku 2010: Nemecko 44 percent HDP, Česká republika 39, priemer eurozóny 45 percent HDP, Slovensko 32 percent HDP. A s prognózou klesá ďalej, nižšie. Verejné výdavky, vďaka vysokým deficitom, totiž my si dnes ešte neuvedomujeme, aké nízke príjmy reálne máme, ale verejné výdavky boli 48 percent v Nemecku, v Českej republike 44, Slovensko 40. Štyridsať nie je veľa, ale ak pôjdeme na úroveň vyrovnaného rozpočtu, tak to znamená o štvrtinu nižšie výdavky, a pritom vieme, že už dnes máme problémy vôbec platiť naše členské do NATO. Nehovorím o iných oblastiach, o deficitoch zdedených z komunizmu, s ktorými sme ešte nepohli.
Preto sa obávam, že sa stávame niečím, ako je latinskoamerický ostrov v Európe, keď štát prestáva zabezpečovať občanom základnú bezpečnosť, zdravotnú starostlivosť a základnú rovnosť v prístupe k službám a verejným statkom. Ak cieľom ministerstva je dosiahnuť určitú výšku deficitu, tak tvrdím, že cieľom má byť blahobyt, a nie splnenie rozpočtových obmedzení, lebo samozrejmou podmienkou blahobytu je aj splnenie rozpočtových obmedzení, ale to je len nevyhnutná, nie postačujúca podmienka na to, aby sme cieľ, ktorým je blahobyt mohli dosiahnuť. A to je potrebné na to, aby sa všetci, vrátane strednej vrstvy, na ktorú sa niektoré strany pred voľbami rady odvolávajú, mohli mať lepšie.
Aký je teda rozpočet? Podľa môjho názoru sa rozpočet robil v znamení hesla "Urob si sám". Sám si definuj výdavky, sám si definuj príjmy, akoby, žiaľ, minister už bol rezignoval zo svojej funkcie. Rozpočet je predvolebný a podľa mojej mienky plný očakávania, že voliči nepotrebujú poznať pravdu, v akej ťažkej situácii sme. Naopak, majú byť balamutení a majú vytriezvieť až po voľbách. Je, samozrejme, nešťastím, že práve v dobe, keď sa zásadne mení tvar eurozóny a Európskej únie, my na Slovensku sme v konštantnom predvolebnom boji. Keď si všetky štáty uvedomujú potrebu konsolidácie, my deficit zvyšujeme, dokonca viac, ako tvrdíme. Príkladom je šetrenie na poistencoch štátu, ktorý vychádza z predpokladu, že budúci rok dieru za štát zaplátajú vyššie mzdy zamestnancov. Napriek tomu, že príde kríza, napriek tomu, že očakávame vyššiu nezamestnanosť, nižšiu zamestnanosť, a tým pádom viacerých poistencov štátu, my za poistencov štátu dávame menej, pretože to majú vykryť vyššie mzdy tých, ktorí budú ešte pracovať. Ak si niekto na Slovensku myslí, že platí odvody a tie pomôžu zdravotníctvu, nie je to pravda. Pomôže to len tomu, že štát zníži svoje platby za svojich poistencov. To naozaj teda neznie veľmi reálne, ale skôr predvolebne.
Ak ministerstvo financií tvrdí, že pred voľbami nemôžeme robiť nepopulárne opatrenia a spokojne už teraz zvyšujeme deficit na rok 2013, a to nielen tým, že kvôli vyššiemu deficitu v budúcom roku my automaticky zvyšujeme aj výdavky na financovanie verejného dlhu pre rok 2013, ktorý už v súčasnosti je katastrofálne drahý, ak vôbec je ešte verejný dlh dostupný a keď je dostupný. Tvrdím, že takýto prístup je nezodpovedný. Pretože, kto je zodpovedný za Slovensko až do konca volebného obdobia, ak nie vláda? Vrátane ministerstva financií. Bola by to veľká obeť, očakávať toto od vlády a od ministerstva financií? Ale kto iný sa v danej situácii má za Slovensko obetovať? Má sa obetovať opozícia? Alebo nikto? Alebo sa máme snažiť o nejakú širšiu dohodu v záujme Slovenska, pretože všetci v tejto miestnosti si uvedomujeme, do akého veľkého problému ideme, a možno práve preto sme sa mali dohodnúť, pokúsiť sa o dohodu širšiu, pretože je jedno, kto vyhrá, ten problém dopadne na plecia všetkých občanov Slovenska a všetkých strán na Slovensku.
Ja si pesimisticky myslím, že deficit bude musieť byť budúci rok nižší než 4,6 percenta HDP. Pesimisticky preto, pretože to bude veľmi tvrdé a veľmi ťažké, a myslím si to preto, že nikto nebude na nás čakať, kým my budeme mať voľby, kým my pripravíme nový program, a že už za polroka veľa nestihneme. Obávam sa, že súčasná situácia je taká, že budeme musieť ísť pod 4,6 a že to bude veľmi tvrdé. V tom som preto pesimista. Pomôže to nám to, samozrejme, ísť potom na nízky deficit v roku 2013. Nízky, 2-3 percentá HDP, samozrejme, nie je nízky deficit.
Súhlasím, že je treba schváliť nejaký rozpočet, pretože hospodárska situácia je veľmi zložitá. Preto zaň bude KDH hlasovať. Tento rozpočet ale nemá nič spoločné s poctivou hospodárskou politikou, ku ktorej sa kresťanská demokracia zaväzuje svojim voličom nielen na Slovensku, ale kresťansko-demokratické strany napríklad aj v Nemecku či Rakúsku. To musíme k nášmu hlasovaniu dodať jedným dychom.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

S faktickými poznámkami sa prihlásili pán poslanec Počiatek, Záhumenský, Muňko. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Slovo má pán poslanec Ján Počiatek.

Ďakujem za slovo. No, musím uznať, že som veľmi príjemne prekvapený, pretože odznelo skutočne absolútne pragmatické vystúpenie, až nevídané v tejto snemovni, a nemôžem nič iné povedať, len že úplne súhlasím takmer so všetkým, čo kolega Marcinčin predniesol, a naozaj vyzývam týchto aj ostatných kolegov sediacich v laviciach, zastupujúcich súčasnú vládnu koalíciu, aby sa naozaj snažili taktiež pozrieť triezvym a čistým zrakom na to, aké problémy tu máme, ktoré my sa tu snažíme pomenovať, ale sú neustále dogmaticky a populisticky kritizované vyťahovaním rôznych príkladov z histórie. Ale toto bolo, si myslím, zatiaľ úplne najčistejšie zrkadlo tomu, ako ten rozpočet vyzerá a v akom stave aj v skutočnosti súčasná vládna koalícia je.
Ďakujem.

Pán poslanec Záhumenský, nech sa páči.