28. schôdza

Pán predsedajúci, ctené dámy, kolegyne, kolegovia. Dovoľte, aby som prečítal spravodajskú správu k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Petra Zajaca, Ondreja Dostála, Petra Osuského na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch v dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov, tlač 572, v prvom čítaní. V súlade s § 73 odsek 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Petra Zajaca, Ondreja Dostála, Petra Osuského na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa po formálno-právnej stránke všetky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona o rokovacom poriadku, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje informáciu o dôvode novej právnej úpravy. Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení. Návrh zákona obsahuje doložku zlučiteľnosti zákona s právom Európskej únie a doložku vybraných vplyvov. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú zo zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla v zmysle § 73 odsek 3, písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní, za gestorský výbor navrhuje výbor pre kultúru a média. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní.
Pán predsedajúci, skončil som. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Takže teraz otváram rozpravu po vystúpení pána spravodajcu. Pýtam sa, kto sa hlási do rozpravy? Pán poslanec Kaník, pán poslanec Osuský, pán poslanec Senko. Celkom traja poslanci.
Uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy k tomuto návrhu zákona a slovo má pán poslanec Ľudovít Kaník. Nech sa páči.

Vážené dámy, vážení páni. Máme tu pred sebou dva návrhy zákonov, keď to tak zoberiem, ktoré navrhujú to isté. A ja by som chcel začať toto svoje vystúpenie Milanom Rastislavom Štefánikom. Vyhlásenie štátneho sviatku - 28. október, to znamená Deň vzniku Česko-Slovenska, je z nášho pohľadu ako predkladateľov toho jedného návrhu vlastne poctou životu a dielu Milana Rastislava Štefánika. Je to nesporne najuznávanejšia a najvýznamnejšia politická osobnosť slovenských dejín. Nemáme všeobecne uznávanejšieho, váženejšieho a nespochybniteľnejšieho politika, slovenského politika, ako je Milan Rastislav Štefánik. Jeho najvýznamnejším počinom, vyvrcholením jeho života a diela, vyvrcholením celoživotnej snahy, predčasne ukončenej tragickou smrťou, bolo založenie Česko-slovenskej republiky. On bol jej zakladateľom. Bez neho by Česko-slovenská republika nevznikla. Bez neho, bez jeho osobného pričinenia, obrovského diplomatického úsilia, využitia všetkých schopností a nadaní z organizovania zahraničného odboja a mnohých, mnohých ďalších záležitostí, by nebola šanca na vznik a uznanie Česko-slovenskej republiky. Milan Rastislav Štefánik tak nerobil z nejakého náhleho popudu, z nejakého závanu, nápadu, ale z racionálneho presvedčenia, že to je jediná zmysluplná cesta na to, ako zachovať a vytvoriť podmienky na rozvoj slovenského národa. Ako vytvoriť podmienky na to, aby slovenský národ existoval v štátnom útvare, ktorý umožní jeho rozvoj, ktorý umožní jeho rozvoj jeho reči, ktoré zabezpečí prvý raz v histórii hranice medzinárodne uznané a ktoré tak vlastne zabráni postupnému zániku, asimilácie alebo akejkoľvek ďalšieho negatívneho vývoja.
Jednoznačne dnes môžme povedať, že bez vzniku Česko-slovenskej republiky by nebolo dnešnej Slovenskej republiky. Nebolo by miesta Slovenska v Európe, v Európskej únii, v Európskych štruktúrach, v NATO, nebola by dnešná súčasnosť. Preto je veľmi dôležité, aby sme si takúto významnú osobnosť slovenských dejín dokázali uctiť a patrične si pripomínať jej dielo. A naozaj vyvrcholením jeho snaženia bol vznik Česko-slovenskej republiky. Máme zákon o zásluhách Milana Rastislava Štefánika. Ale kto o ňom vie? Mládež o ňom nemá ani šajnu. Zabúdame postupne na našu históriu a na dôležité míľniky na našej ceste. A ako povedal niekto veľmi múdry dávno predo mnou, národ, ktorý si nepamätá svoju históriu, si ju bude musieť zopakovať. A my predsa nechceme, aby sme opakovali ťažké, zlomové okamihy, ktoré mnohokrát museli byť vykúpené krvou, strádaním a problémami. My chceme ísť dopredu, chceme rozvíjať našu krajinu, a preto si našu históriu musíme pamätať.
Slovenská republika má mnoho štátnych sviatkov. Je oprávnené, keď sa, keď všetci majú pravdu, keď všetci tí, ktorí hovoria, že je ich príliš veľa. Áno, máme ich príliš veľa, a preto ani nenavrhujeme rozšírenie štátnych sviatkov, ale zámenu. Jedného štátneho sviatku za druhý, ktorý práve vo väzbe na Milana Rastislava Štefánika považujeme za významný. Keby sme tento návrh zákona schválili, v čo pevne verím a k čomu vás vyzývam a prosím, dali by sme aj logiku štátnym sviatkom, ktoré sa venujú istej ceste Slovenska k dnešku. Máme tu niekoľko štátnych sviatkov, ktoré si pripomínajú alebo ktorými oslavujeme isté zlomové momenty, ktoré významne ovplyvnili to, čím a ako dnes Slovenská republika je a funguje. Keďže začať by sa to malo práve vznikom Československej republiky. To bol prvý krok, ktorý otvoril cestu k všetkému ďalšiemu, čo na našej ceste nás priviedlo až do dnešných dní. Ďalším významným štátnym sviatkom, ktorý je štátnym sviatkom, je Slovenské národné povstanie alebo výročie vzniku Slovenského národného povstania. To bol opäť dejinný počin, kde sa slovenský národ prihlásil k protifašistickej koalícii, postavil sa do boja za demokraciu a za obnovenie Česko-Slovenska. Ďalším štátnym sviatkom, ktorý v tej dejinnej línii z hľadiska chronológie nasleduje, je 17. november. 17. november bol opäť deň, kedy sa rozhodovalo o tom, ako ďalej sa bude Slovensko vyvíjať. Kedy sme odvrhli komunizmus a začali sme budovať slobodnú a demokratickú spoločnosť. A tým posledným štátnym sviatkom, ktorý završuje cestu Slovenska do súčasnosti je výročie vzniku Slovenskej republiky - 1. január. Ale toto, tieto štátne sviatky sú len tri, ktoré spomínam. Ten štvrtý, ten prvý, ten, ktorý to všetko odštartoval ten nám chýba. A preto by bolo logické, aby sme tento vývinový oblúk dotvorili, naplnili a dali mu príslušnú váhu a vyhlásili 28. október - Deň vzniku Česko-slovenskej republiky za štátny sviatok Slovenskej republiky. Ďakujem za pozornosť.

S faktickou poznámkou na vystúpenie pána poslanca Kaníka sa prihlásil pán poslanec Podmanický ako jediný. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Slovo má pán poslanec Ján Podmanický. Nech sa páči.

Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec, v zásade s väčšinou toho, čo ste povedali, človek musí súhlasiť, lebo naozaj Milan Rastislav Štefánik a všetci dejatelia pred rokom 1918 významne prispeli k vzniku Česko-slovenskej republiky a následne potom z toho vyplynula aj opodstatnenosť vzniku Slovenskej republiky. Ale zásadne nesúhlasím s tým spojivom, ktoré ste urobili, že 28. október by mal byť štátnym sviatkom. My dnes máme medzi pamätnými dňami aj 28. október ako Deň vzniku Česko-Slovenska (Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu - pozn. red.), aj 30. október ako pamätný deň Martinskej deklarácie (Výročie Deklarácie slovenského národa - pozn. red.). Čiže deň, kedy sa pripojili k Česko-slovenskej republike Slováci v Martine na svojom zhromaždení. Myslím si, že takto máme tento okamih dostatočne uctený aj medzi našimi pamätnými dňami. No a v žiadnom prípade, pán poslanec, ale v žiadnom prípade, nemôžem súhlasiť s vyradením 1. septembra, teda Dňa Ústavy Slovenskej republiky spomedzi štátnych sviatkov Slovenskej republiky. Dosť, že ste zrušili tradíciu dní otvorených dverí v parlamente dňa 1. septembra, ale vyradiť tento významný štátny sviatok a nahradiť ho iným štátnym sviatkom, ktorý je napokon spochybniteľný, lebo je otázka, kedy Česko-Slovensko naozaj vzniklo? Či toho 28. októbra, kedy jednostranne bola v Prahe vyhlásená Česko-slovenská republika alebo 30. október, kedy sa Slováci pripojili k Česko-slovenskej republike. Takže myslím si, že tento návrh nemá ani historické rácio a je neslušný voči Dňu ústavy Slovenskej republiky, ktorá je náš základný konštitutívny dokument, na ktorom stojí dnešná Slovenská republika.

S reakciou teraz vystúpi pán poslanec Kaník. Nech sa páči.

Tento argument o tom, že deklaráciou sa Slovenská reprezentácia až 30. pripájala k Česko-slovenskej republike zaznieva často. Ja nie som historik, aby som to nejako skúmal a viedol o tom dišputu. Ale úplne ľudsky a logicky sa zamýšľam nad tým, že Štefánik nebol Slovák? Štefánik nevedel o tom, že buduje Česko-Slovensko? Štefánik nerobil mnoho mesiacov a rokov konkrétne kroky, organizoval zahraničný odboj a všetko ostatné preto, aby vznika Česko-slovenská republika? Kde boli tí Slováci, ktorí vtedy v Martine sa podpísali pod tú deklaráciu vtedy, keď Štefánik organizoval zahraničný odboj a nasadzoval svoj život za to, aby vznikla Česko-slovenská republika? A znova. Spochybňujeme Štefánika? Spochybňujeme to, že bol Slovák? A, že môžme byť hrdí, že nás reprezentoval a že on zakladal Česko-Slovensko? Myslím si, že keď by sme toto robili, tak by sme opäť robili to, čo my Slováci robíme, žiaľbohu, často. Že sme pápežskejší od pápeža a vyškrtávame zo svojej histórie takpovediac najväčšie osobnosti pre naše malichernosti, žabomyšie spory, vojny a že nevidíme dopredu. Nevidíme s nadhľadu a nemáme tú historickú veľkorysosť, ktorú práve tieto osobnosti slovenského národa mali.

Ďalej sa do rozpravy prihlásil pán poslanec Osuský. Nech sa páči.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci, vážená snemovňa. Celkom pochopiteľne, keď sa jedná o veľmi blízke návrhy, tak odznie mnoho z toho, čo by človek povedal priamo k predrečníkom. Je teda iste nie namieste opakovať celú tú históriu. Ale musím povedať, že ak by sme začali s dátumovaním a s tým, kde bol Štefánik a kde bol Masaryk 28. októbra a kde bol Hodža a kde bol Hlinka, tak nedôjdeme nikam. Je veľmi cenné, že sa 30. októbra slovenskí národovci prihlásili k spoločnému štátu. Je zvlášť cenné, že sa bolo k čomu prihlásiť. Hovorím to s plnou úctou k ľuďom, ktorí sa zhromaždili v dvorane Tatra banky a podpísali Martinskú deklaráciu. Keď si pozrieme ten text, tak pod ním je podpísaný Ján Krivoš. To je môj prastarý otec. Prišiel z Liptovského Mikuláša do Martina ako slovenský vlastenec, ako sa vtedy vravelo - pansláv, podpísať to, že chceme byť spolu a že sa k tomu hlási. Prišiel tam Hlinka a povedal svoju pamätnú vetu o tisícročnom manželstve. Neskôr prišiel Hodža, v tom čase hádam najschopnejší skutočný slovenský politik a dodal deklarácii trošku upravenú tvár.
Ale je úbohým sofizmom, na základe dátumových debát a otázok úrovne - bol Štefánik, či ktokoľvek v Prahe - akýmsi spôsobom spochybňovať udalosť, ktorá sa stala. Chcel by som povedať, že ak sme hovorili viacerí z nás o míľnikoch na našej ceste, tak záležalo na našich predkoch a od istého momentu aj na nás, čo sme potom minúc tie míľniky, s tým, čo sme mali v rukách, urobili. Samozrejme, dajú sa napísať bachanty spisov o prvej česko-slovenskej republike. O tom, čo v nej mohlo byť inak a lepšie. Dajú sa napísať vedecké štúdie o tom, kde sa v Slovenskom národnom povstaní odohrali veci, ktoré ho nepochybne nectili. Dá sa nepochybne napísať hrubá kniha o tom, čo sa dialo po 17. novembri z našej demokratickej vôle. To ale nič nemení na tom, že tie míľniky tým potriesnené nie sú. Legionári, ktorí cedili krv za vznik Česko-slovenskej republiky, nie sú zodpovední za liehové aféry, za korupciu, ktorá i vtedy bola, za všetko možné, čo sa za 20 rokov v živote krajiny s 15 miliónmi obyvateľmi odohrá. Tí, ktorí sa vybrali do hôr bojovať za demokratický štát, a tí, ktorí ich podporovali pri všetkej chudobe a biede chlebom či slaninou a potom končili vo vápenke v Nemeckej, nie sú zodpovední za sfalšovanie dejín, ktoré sa odohralo v rámci neskoršieho prepisovania histórie Slovenského národného povstania. Tí tam nešli preto, aby z toho niečo mali. Tak ako tí legionári. A tým, že znevažujeme udalosť, znevažujeme ich, pretože z pozície generála po bitke hodnotíme to, čo sa stalo potom, a pripisujeme to legionárom, obetiam z vápenky v Nemeckej alebo študentom v Bratislave pred univerzitou, či pred úradmi a na Národní tříde. Lebo len to robíme, ak znevažujeme tie dátumy. Seba znevažujeme od toho posledného dátumu, ale nemáme znevažovať tých študentov.
To znamená, považujem tie míľniky, nie za míľniky toho, čo sme potom veľmi často, viackrát s plným našim kvázi demokratickým súhlasom absolvovali. Pretože tak ako po 17. novembri, tak aj po iných dátumoch musíme povedať, že sme vykročili preto, aby sme rozhodovali o svojich veciach. A ako sme o nich rozhodovali a k čomu to viedlo, nech hádže ani maličký tieň na tých, ktorí ten zápas vybojúvali a ktorých odkaz, keď tak chceme, sme možno kazili. Domnievam sa preto, že hovoriť napríklad v súvislosti s týmto zákonom o volebnej kampani - najlepšia odpoveď na to, či je to volebná kampaň, je to, keď všetci poslanci tohto parlamentu podobne ako pri zrušení priestupkovej imunity zahlasujú za tento zákon a urobia si volebnú kampaň. Ja nežiarlim na kolegu Harmana, Štefanca a Kaníka. Je mi úplne jedno, ktorý prejde. Nie je to moja volebná kampaň. Som za to, aby to bola volebná kampaň celej snemovne, pretože dejiny si nebudú pamätať prvého, druhého ani tretieho predkladateľa. Dejiny si budú pamätať, že táto snemovňa to prijala a tým to uznala. A ak toto nie je dostatočná motivácia na to, aby sme si uctili pamiatku tých, ktorí na Transsibírskej magistrále a v bitkách u Doss' Alto, Vouziéres, či Bachmači bojovali a cedili krv za to, aby sme mali slobodnú republiku, v prvej svetovej vojne. Ak toto nie je dôvod na to, aby sme stlačili tlačítko, tak nám dopomáhaj Pán Boh. Ďakujem.

Faktické poznámky na vystúpenie pána Osuského chcú predniesť páni poslanci Podmanický, Lazár, Kaník. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Slovo má pán poslanec Ján Podmanický.