11. schôdza

Dobré ráno prajem. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, pán spravodajca, dámy a páni, dovoľte, aby som sa vyjadrila stručne k predkladanému návrhu rozpočtu.
Rečníci predo mnou označili návrh rozpočtu rôznymi prívlastkami, pre mňa je ale najvýstižnejší prívlastok rozpočtová ilúzia. Prvý dôvod je vo vašom očakávaní vývoja napĺňania príjmovej časti rozpočtu v súvislosti s otvorením druhého piliera. Ja sa obávam, že v tomto prípade šťuka v rybníku skape a zlatá rybka nestihne splniť ani jedno jediné želanie.
Zastavím sa pri niektorých položkách rozpočtu ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Pre porovnania použila som predložený rozpočet, ale aj materiál Hodnotenie návrhu rozpočtu verejnej správy, ktorého autorom je Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Podľa prognóz na rok 2013 citovanej rady sa očakáva priemerná miera nezamestnanosti vo výške roka 2012 13,9 % a predpokladá sa stagnácia ekonomickej situácie obyvateľstva.
Ešte v júni 2012 boli prognózy pre rok 2013 mierny pokles nezamestnanosti na úroveň 13,7 %, rast reálnej mzdy v roku 2013 vo výške 1,5 % a rast zamestnanosti vo výške 0,4 %. V súčasnosti je prognózovaný rast reálnej mzdy v roku 2013 len vo výške 0,4 %, rast zamestnanosti 0,1 %. Teda prognózy ekonomického rastu pre rok 2013 urobené v septembri 2012 oproti prognózam pre rok 2013, ktoré boli urobené v júni 2012, sa mierne zhoršujú a ekonomický rast sa predpokladá len mierny, ak vôbec. Nedá sa teda predpokladať, že dôjde k zníženiu nárokov na vyplácanie dávok hmotnej núdze, ktorých potreba vzniká z dôvodu nezamestnanosti, najmä dlhodobej, alebo z dôvodu inej nepriaznivej situácie občana.
Rozpočet pre rok 2013 však predpokladá zníženie vyplácania dávok z dôvodu hmotnej núdze, teda o približne 2 074-tisíc eur, pričom ide hlavne o zníženie dotácií na stravu dieťaťa v hmotnej núdzi, skoro 1 mil. eur, a zníženie vyplácania dávok hmotnej núdze viac ako 2 141-tisíc eur. Zvýšenie hmotnej núdze nastalo len pri vyplácaní náhradného výživného približne o 1 068-tisíc eur. Predpoklad pre ďalšie roky je postupné znižovanie dávok v hmotnej núdzi, čo by bolo priaznivé, ale nekorešponduje to s očakávanou skutočnosťou v závislosti od rastu zamestnanosti, reálnej mzdy či poklesu nezamestnanosti.
Podľa informácií zverejnených na stránke Ministerstva financií Slovenskej republiky v kapitole, aj podľa toho, čo sme dostali ako materiál, v kapitole Všeobecná pokladničná správa za jednotlivé roky, v roku 2010 bolo schválených na sociálne služby 24 202-tisíc eur, skutočné čerpanie bolo 30 923-tisíc eur, v roku 2011 bolo schválených 25 010-tisíc eur a skutočné čerpanie bolo po úprave rozpočtu 28 727-tisíc eur. V roku 2012 bolo v kapitole Všeobecná pokladničná správa v položke Zariadenie sociálnych služieb - staroba plánovaných 27 509-tisíc eur a plán pre rok 2013 je 28 219-tisíc eur. V návrhu rozpočtu v texte je uvedená suma 52 mil. eur, pre mňa bez vysvetlenia navýšenie skoro o 46 % oproti plánu pre rok 2013. To by bola skôr otázka naozaj na vysvetlenie, prečo je to takto naplánované.
Pozastavím sa na chvíľu pri politike zamestnanosti, kde v tabuľke Ľudské zdroje, okrem teda chýb, ktoré sú spôsobené zrejme pri sčítaní jednotlivých položiek, by som chcela upozorniť na to, že pre ľudské zdroje sú tu plánované prostriedky vo výške 265 mil. eur, čo oproti schválenému rozpočtu z roku 2012 predstavuje číslo, ktoré je veľmi zaujímavé a pôsobivé, o 83,5 % viac. Ale v roku 2014 a 2015 sa podľa tejto tabuľky zrazu toto číslo dramaticky prepadlo. Na rok 2014 je to 60,1 mil. eur a rok 2015 18,9 mil. eur. To naznačuje, že, a to by som možno tiež bola rada, keby mi pán minister odpovedal, že udržateľnosť pracovných miest umelo vytvorených hodíte na zamestnávateľov a spľasne bublina. Pracovné miesta zaniknú a títo ľudia, ktorí budú mať možnosť pracovať možno dva roky, sa opäť stretnú na úradoch práce.
Za rozumný a odvážny krok by som považovala od vás, ak by ste pristúpili na opatrenia v rozpočte, a to napríklad na opatrenie k obmedzeniu súbehu práce a dôchodkovej dávky u štátnych zamestnancov a vytvorili tak príležitosti pre trvalé pracovné miesta pre absolventov. Som presvedčená, že to urobíte skôr či neskôr, tak ako ste tri roky nechceli počuť o zmene valorizácie dôchodkových dávok. Nakoniec ste to urobili, pretože vás k tomu donútila situácia vo verejných financiách. Je nehorázne, aby štátni úradníci poberali slušné platy a zároveň aj dôchodkové dávky a zaberali miesta absolventom alebo mužom a ženám, ktorí živia rodiny.
Na doplnenie ešte stále máme štátne dávky, ktoré majú obligatórny charakter, a ich adresáti nie sú odkázaní na ich vyplácanie. Myslím si, že ešte vždy ste si neuvedomili, že rozhadzujete plným priehrštím, akoby sme žili v brunejskom sultanáte.
A možno ešte pár poznámok ku kapitole, ktorej ja sa nevenujem, ale pretože ma oslovujú ľudia, tak ako mnohých z vás, možno všetkých, ktorí sa nemôžu dočkať reštitúcií svojich majetkov. Zaujala ma kapitola Slovenský pozemkový fond, kde v rámci rozpočtových výdavkov majú dominantné výdavky v objeme ako bežné výdavky, ktoré majú slúžiť na vykrytie krokov ustanovených v právnych predpisoch upravujúcich postavenie a činnosť Slovenského pozemkového fondu. Výdavky na mzdy a odvody sa v Slovenskom pozemkovom fonde rozpočtujú vo výške 5 469-tisíc eur a v porovnaní so schváleným rozpočtom na rok 2012 sú vyššie o 226-tisíc eur, čo je prakticky nárast miezd o 4,3 %.
Ale čo ma zaujalo, že rozpočtové, celkové výdavky Slovenského pozemkového fondu sú rozpočtované na úroveň 12 695-tisíc eur, čo v porovnaní so schváleným rozpočtom znamená pokles o 0,8 %. Odôvodňujete to tým, že sa budú valorizovať tarifné triedy, aby bola motivácia pre mladších zamestnancov, že budete brať do úvahy dĺžku odbornej praxe, ale pritom znižujete finančné prostriedky na samotný chod a výkon fondu Slovenského pozemkového fondu.
A v súvislosti s tým vyvstáva otázka, že prečo to je tak? Sú už reštitúcie ukončené? Sú všetci uspokojení? Alebo ako to stojí so Slovenským pozemkovým fondom? Alebo chcete "zamraziť" na rok 2013 reštitúcie, ale zvyšujete mzdy nárastom o 4,3 %?
Ďakujem veľmi pekne. To je všetko.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ja sa pokúsim pani Gibalovej niektoré veci vysvetliť, ktoré si myslím, že buď zámerne nepovedala, alebo možno ich nepochopila, takže to rada vysvetlím.
Prečo dávky v hmotnej núdzi zostali na úrovni roku 2012? No asi preto, že sa budeme snažiť skutočne udržať nezamestnanosť v týchto číslach, ktorá je tohto roku. K nezamestnanosti sa ešte vrátim. Ale povedzme si, že na politiku zamestnanosti v roku 2013 rozpočtujeme sumu 265 mil. eur, čiže v porovnaní s rokom 2012 nárast o 120,6 mil. eur, pani kolegyňa, tak ako to schválila bývalá vaša vláda, čo je nárast o 83,5 %. Tak, samozrejme, že ak ideme na politiku zamestnanosti dať toľko peňazí, tak počítame, že nebude toľko nezamestnaných. Aj keď musíme povedať, že sme otvorená ekonomika a na raste ekonomiky sme závislí od iných krajín.
Ďalšiu vec, ku ktorej by som sa pozastavila, je, pani kolegyňa povedala o raste nezamestnanosti. No, ja musím povedať, že spomínalo sa tu často, vy ste ho nespomínali, ale Zákonník práce, kde bolo povedané pánom Kaníkom, že keď schválite vy Zákonník práce, nezamestnanosť klesne pod 10 %. Dneska ste sama povedali, že po roku a pol vašej vlády alebo za bývalé obdobie nezamestnanosť je 13,9. Čiže je nám jasne, že toto zostáva na nás, a preto sme v tejto kapitole navýšili skutočne na to, aby sa ľudia zamestnali o 83,5 %.
A poslednú vec, ktorú chcem povedať. Pani kolegyňa, ste si nevšimli, že v rozpočte minulého roku, ktorý ste schválili, boli výdavky, deficit vo výdavkoch 6 % a so strašidelnou výškou až 53 % na, moment, moment, dobre, deficit 6 %, zostanem pri deficite, dneska máme deficit 3 %, čo je veľmi podstatné.
Takže myslím si, že naozaj tento rozpočet je ambiciózny. Budeme sa snažiť aj v takejto ťažkej situácii zvýšiť počet, nie, znížiť počet nezamestnaných, zvýšiť zamestnanosť a udržať deficit na nižšej... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Nuž, pani poslankyňa Vaľová, stačí sa pozrieť do tej tabuľky. Aj na rok 2014 a 2015 z 265 mil. eur vami schváleného rozpočtu o 83,5 % viac, ako predstavuje číslo z roku 2012, zrazu sa prepadáte na rok 2014 60,1 mil. eur a 2015 18,9 mil. eur. Čiže bublina spľasne, pani Vaľová.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Kolegyne, kolegovia, na úvod chcem povedať, že považujem za celkom logické a očakávané, že sa zvyšujú priame dane, ak vo voľbách vyhrá vláda, čo si hovorí ľavicová. Je to taký tradičný prístup. Nie je veľmi originálny, väčšinou nie je ani účinný. Mám teda na mysli, že neprináša také efekty, aké si ľavicové vlády od toho obyčajne sľubujú. A neprinesie do štátneho rozpočtu ani na budúci rok. Vlastne bolo trochu neobvykle, že predchádzajúca vláda SMER-u v roku 2006 - 2010 takéto zmeny neurobila, hoci ich sľubovala už pred voľbami 2006. Vysvetľujem si to tak, že keď prišlo na lámanie chleba, SMER zistil, že žiadnu politiku lepšiu nemá, nepripravil ani nevymyslel. Po týchto voľbách dochádza aj na vážne daňové a odvodové zmeny. Nebol by som prekvapený, keby ľavicová vláda robila tzv. ľavicovú politiku napríklad pod heslom solidarity bohatých s chudobnými. Dokonca nevidím zásadný problém ani v tom, že táto vláda nerobí ľavicovú politiku. Toto nech si zodpovie SMER pred svojimi voličmi.
Hlavný problém totiž vidím v tom, že čo zažívame, nie je v skutočnosti žiadna politika. Nie že ľavicová politika alebo pravicová, alebo stredová, povedzme nejaká neidologicko-pragmatická. A to už nie je problém SMER-u alebo vlády, toto už je problém celého Slovenska.
Ako vlastne vláda definovala ciele svojej politiky, teda ciele, ktoré by sa mali preniesť aj do návrhu rozpočtu. Dovoľte mi pripomenúť deklarácie pána premiéra. Napríklad tvrdil, že návrhy vlády sa nedotknú 80 % obyvateľov. V poriadku, aj toto vyzerá ako nejaká politika. Aspoň to znie ako jasne pomenovaný cieľ. Bohužiaľ, ale to tiež nie je pravda. Zrátajte zvyšovanie daní, zvyšovanie odvodov, masívne zvyšovanie všelijakých poplatkov, aj zásahy do druhého dôchodkového piliera, ťažko nájdeme niekoho, koho sa nedotknú vládne opatrenia. Nielen nepriamo, ale úplne priamo a osobne. Ťažko nájdeme niekoho, kto pracuje, kto sa stará o rodinu, kto normálne žije z mesiaca na mesiac a kto neodvedie viac, nezaplatí viac, komu zostane v peňaženke aspoň toľko ako doteraz. Ťažko nájdeme niekoho, kto nezaplatí vyššie dane, odvody, kto nemusí zájsť na úrad a zaplatiť nové a vyššie poplatky. V niektorých prípadoch sa tieto poplatky zvyšujú aj o niekoľko desiatok percent.
Ďalej vláda tvrdí, že zavádza progresivitu do daňového systému, a to aj preto, aby sa bohatí solidarizovali s chudobnými. Veď v poriadku. Aj toto je aspoň nejaká zrozumiteľne pomenovaná politika. Bohužiaľ, ale ani toto nie je pravda. Po všetkom, čo tu už vládna väčšina schválila, vyššie dane a odvody sa nebudú týkať iba bohatých. Budú sa týkať už aj strednej vrstvy. Tej vetchej strednej vrstvy, ktorú dnes na Slovensku máme. Tej slabej strednej vrstvy, o ktorú by sme sa mali starať a nie ju ešte viac spoplatňovať a zdaňovať.
Do tretice pripomeniem, ako po nástupe tejto vlády pán premiér často opakoval, že kľúčovým slovom musí byť rast. Pamätáte si. Len šetrenie nás nevytrhne, hovoril, že potrebujeme rast. Opakoval to veľakrát. Áno, aj toto by bola jasne zadefinovaná ekonomická politika. Bohužiaľ, pán premiér slovo rast prestal používať. Pochopiteľne, vláda netvrdí, lebo nemôže tvrdiť, že zvyšovanie priamych daní podporí rast. Bohužiaľ, platí aj to, že po všetkých daňových úpravách budeme mať najvyššie korporátne dane zo všetkých susedov. A, bohužiaľ, platí aj to, že okrem daňovo-odvodovej politiky má vláda málo iných nástrojov, ako podporiť rast a konkurencieschopnosť. Pritom konkurencieschopnosť je dnes najsilnejšia motivácia, dalo by sa povedať, cieľ cieľov všetkých rozumných vlád všade vo svete. Či sú tie krajiny bohatšie, alebo sú to krajiny chudobnejšie.
Čím a ako konkurovať? To znamená, aj ako udržať, aj ako prilákať nové investície. Aké nové investície tu reálne môžu byť? Ako vzniknú nové pracovné miesta? Ako udržíme tie, ktoré existujú? Bohužiaľ, od súčasnej vlády nepočujeme na túto tému jedinú rozvitú vetu, jednu presvedčivú ideu. Konkurencieschopnosť a rast spolu súvisia. A o konkurencieschopnosti Slovenska sa nehovorí azda vôbec.
Nakoniec spomeniem ešte argument, ktorý používa vláda hádam najčastejšie, a síce, že zvyšovanie daní má pomôcť pri tzv. konsolidácii verejných financií. Inými slovami, zmeny v daňovom systéme a vyššie dane majú priniesť vyššie príjmy do štátneho rozpočtu, aby sme týmto spôsobom znižovali deficity, aby sme tu mohli rokovať o rozpočte, kde na papieri stojí deficit nižší ako 3 %.
Mnohí to tu už veľakrát povedali a dokázalo sa to aj na slovenskej skúsenosti, a síce, že neplatí rovnica: vyššie sadzby daní rovná sa vyšší výber daní. Ale viete čo? To nehovorí len opozícia. V návrhu štátneho rozpočtu ministerstvo financií prognózuje daňové príjmy štátneho rozpočtu, sú tam konkrétne čísla a potom je tam napísané toto, citujem: "Medzi hlavné riziká prognózy patrí samotný makroekonomický vývoj, za neistý možno označiť aj vývoj DPH v ďalších rokoch", a teraz pozor, "odhad vplyvu legislatívnych zmien."
Ďalej sa tu píše v dôvodovej správe k štátnemu rozpočtu ešte jasnejšie, znovu citujem: "Rozpočet verejnej správy na roky 2013 až 2015 obsahuje veľké množstvo legislatívnych zmien, ktoré sa prijímajú súčasne a môžu sa navzájom ovplyvňovať. Súvisiace možné zmeny správania sa daňových subjektov, ktoré je veľmi zložité odhadnúť, preto predstavujú riziko naplnenia prognózy." Koniec citátu. Experti s minfinu a rozpočtového výboru použili diplomatický slovník. V skutočnosti povedali, "ak zvyšujete dane, neočakávajte od nich adekvátne vyššie príjmy do verejných rozpočtov". A ešte aj povedali, "najmä keď podnikáte takúto daňovú smršť".
Chcem teda upozorniť na to, v čom je podľa mňa najväčší problém vo vládnej ekonomickej politike, zvlášť v jej daňovej politike, konkrétne, že toto vlastne nie je žiadna politika. Vláda chce papierovo zvýšiť príjmy, aby jej na papieri v štátnom rozpočte vyšiel predpísaný deficit. A postupuje pri tom ako jednoduchý účtovník. Lenže dobrý účtovník vám povie pravdu, ako na tom ste. Dobrý účtovník vám navrhne, ako na papieri upratať veci na jedno zúčtovacie obdobie. Žiaden účtovník vám ale nenavrhne, ako sa strategicky rozvíjať. V prípade štátu toto musí definovať politika. Politici musia definovať priority, ak to nerobia, je to len púhe účtovníctvo.
Čo sa vlastne chce od občanov? Chce sa od nich, aby tvrdšie pracovali, očakávame, že zakladajú rodiny a starajú sa o deti, ale akonáhle sa trochu ekonomicky nadýchnu, tak im toto nadýchnutie zdaníme. Nadýchnu sa a my ich hneď zaťažíme vyššími odvodmi. Potom zájdu na nejaký úrad a tam ich už vláda zaťažila aj vyššími poplatkami. Nehovorím o ľuďoch, ktorí sú takpovediac za vodou. Hovorím o tých, ktorým sa podarilo alebo sa darí trochu sa nadýchnuť. Myslím, že už môžme hovoriť o diskriminácii tých, čo pracujú. Pracuješ tvrdšie, zarábaš viac, zaplať viac.
Potrebujeme investície, aby rástla zamestnanosť, ale zároveň zvyšujeme korporátne dane. Mali by sme chcieť stabilitu drobného, malého podnikania. A čím mu to dávam najavo? Máme problém s výberom tých daní, ktoré už dnes sú, predovšetkým nepriame dane z pridanej hodnoty. A riešime to ako? Že zvýšime sadzby priamych daní. Toto predsa nemôžme nazvať ani jasnou, ani zrozumiteľnou, ani žiadnou politikou.
Ako je vám určite známe, premiér tejto vlády okrem iného je veľkým priaznivcom dlhodobých rozvojových stratégií. Pamätáte si, jednu si dal urobiť ešte v minulom volebnom období od Akadémie vied. Slovník slovenského jazyka pod heslom "stratégia" uvádza, že to je "spôsob plánovania a riadenia činností, ktorými sa má dosiahnuť určený cieľ". Okrem jediného cieľa mať papierovo v poriadku účtovníctvo tu však iný cieľ nevidím. Niežeby to nebol správny cieľ, ale je to málo.
A vôbec najväčší paradox vidím v tomto, máme politicky silnú jednofarebnú vládu a táto vláda nemá žiadnu jasnú ekonomickú politiku. Vláda nechce alebo nevie definovať priority, nehovorím o heslách, hovorím o skutočných politikách priority a politikách ekonomických. Vláda nechce alebo nevie napríklad povedať, že stredná vrstva drží štát a ekonomiku nad vodou. Tak ju teda dajme bokom pri novom vyššom zdaňovaní. Vláda hovorí o chudobných, o solidarite, ale nevie alebo nechce dať najavo, že pracovať sa oplatí tým, ktorí pracovať chcú, vedia a môžu. Alebo že podnikať sa oplatí alebo že sa na Slovensku oplatí investovať. V poriadku. Máme vládu, ktorá si hovorí ľavicová, nech teda ľavicová vláda zdaní tých naozaj bohatých toľko, koľko sa jej hrdlo ráči. Veď s čím iným by sa mohla pochváliť. Ale ani ľavicová vláda by nemala robiť to, že ak sa jednotlivec alebo rodina trochu aj ekonomicky nadýchnu, tak z toho urobí hriech a hneď im to aj zrátajú.
Pre krajinu nie je problém, keď sa vláda háda s opozíciou o ekonomickej politike. Pre krajinu je ale problém, ak vláda nemá žiadnu zrozumiteľnú politiku a keď má mať krajina rozpočet, o ktorom sám minister financií tvrdí, že možno to prežijeme, keď budeme mať šťastie.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. V súvislosti s návrhom zákona o štátnom rozpočte sa sústredím na tú časť rozpočtu, ktorá sa týka samotného športu.
V diskusiách či v rozhovoroch s priateľmi zdôrazňujem, aký význam má šport. Že je to fenomén, ktorý ľudí spája, ktorý je hádam jeden fenomén, ktorý dokáže spojiť celý národ, je to niečo, čo fascinuje ľudí. Pri nedávnej návšteve predsedu Európskeho parlamentu, ktorý za týmto pultom stál, tiež začal s naším športovcom Petrom Saganom, ktorý ho fantasticky očaril svojimi špurtami, a myslím si, že to bolo aj určitým spôsobom vyznamenanie pre túto krajinu. Pretože máme dosť ľudí, dosť športovcov, ktorí dobre reprezentujú túto krajinu, a myslím si, že niekedy mám alebo som, lepšie povedané, presvedčený, by sme si mali niekedy aj viacej vážiť.
Šport nerozdeľujeme na ľavicový, pravicový, na červený, modrý, ale šport rozdeľujeme na dobrý a zlý, úspešný a neúspešný a myslím si, že z tohto treba aj vychádzať. Pamätám si na oslavy hokejistov Slovenska po úspešnej, po úspešných majstrovstvách sveta, jak boli vítaní na námestí, jak sme ich všetci oslavovali. Ale pamätám si aj na návrat hokejistov, ktorí boli neúspešní, ktorým sa nedarilo. Ale tiež musím pripomenúť, že v tom najhoršom období, keď sa zle cítili, keď boli z toho nešťastní, prijal ich pán premiér vtedajší, pán Robert Fico, a diskutoval s nimi o problémoch, o problémoch hokeja a ako to oni vidia, pýtal sa ich na problematiku športu. Takže v tomto som bol veľmi, z tohto pohľadu som bol veľmi potešený, že záujem o šport ako taký skutočne zo strany nášho predsedu vlády je skutočne veľký.
Ja sa nechcem nejak pasovať do role(roly) odborníka, ale musím povedať, že máme dokonca aj trénera, ktorý trénuje najlepšieho tenistu na svete, a myslím si, že je to tiež určitým spôsobom veľké vyznamenanie pre túto krajinu, a musím povedať, že takýchto ľudí by sme mali sa snažiť potom zapracovať, zakomponovať do zväzov, aby ukazovali mladým ľuďom, akou cestou majú ísť. Pretože tie skúsenosti, ktoré získajú pri takýchto svetových hráčoch, si myslím, že sú nedoceniteľné a nedajú sa za žiadnu cenu nahradiť.
Na druhej strane do pozornosti sa dostáva vplyv športového sektora na hospodársky rast a zamestnanosť. Začíname si uvedomovať dôležitosť prepojenia športu s výrobou, obchodom, infraštruktúrou, cestovným ruchom, médiami a ďalšími oblasťami športu. Celkové výdavky na podporu športu v predloženom návrhu štátneho rozpočtu sa navrhujú zhruba na úrovni tohto roka, čiže okolo plus-mínus 36 mil. euro. Pri zohľadnení výšky zdrojov na šport treba zohľadniť okrem kapitoly ministerstva školstva aj prostriedky obsiahnuté z rozpočtovej kapitoly ministerstva obrany a kapitoly ministerstva vnútra a cez svoje rozpočty prispieva na šport aj samotná samospráva.
Na prvý pohľad celková výška zdrojov sa nevymyká z rámca, ktorým štát dlhodobo finančne podporuje rozvoj športu. Aj keď sa pozriem na navrhovanú sumu v kontexte ekonomického prostredia, v ktorom sa rozpočet na rok 2013 predkladá, zachovanie doterajšej úrovne financovania treba považovať za pozitívne.
Návrh zákona o štátnom rozpočte ako celok je zameraný na zabezpečenie finančnej stability verejného sektora a zaväzuje aj v športe k zodpovednému správaniu sa. Čo si myslím, že by malo byť samozrejmosťou. Podpora športu však ale nezávisí iba od výšky finančných zdrojov. Treba vytvoriť funkčný systém a zabezpečiť ich účelnejšie rozdelenie. Na vládu čaká, a to chcem ako zdôrazniť, nová koncepcia štátnej politiky v oblasti športu a na ňu nadviaže model financovania športu a zákon o športe. To si myslí, že je priorita tohto volebného obdobia. To sú základné rámcové princípy, ktoré by mali posunúť slovenský šport a športové dianie na Slovensku o ďalší krok dopredu.
Žijeme v krajine, v ktorej aktívne športuje čoraz menej detí, mládeže. Technika, samozrejme, že pohltila mládež a šport ako taký sa stáva nie prvoradým, druhoradým, ale niekedy ani treťoradým v poradí, pretože deti dneska podľahli technike, podľahli televíziám, podľahli počítačom a tak ďalej. Však sami máte vnukov, deti, takže môžete to porovnať s tým, čo ste zažívali ako dieťa, aké možnosti ste mali, aké sú dneska. Mladí ľudia často uprednostňujú nad pohybom v prírode tieto novodobé techniky a myslí si, že veľmi jednoduché a ľahšie je hrať sa na playstation s Massim a dokonca môžete aj nad Gretzkým vyhrať. Čiže tá motivácia ísť do prírody, pohybovať sa, dneska už nie je tak populárna, pretože niekedy to zaťaženie samotného organizmu bolí a myslím si, tomuto sa deti aj vyhýbajú. Nehovoriac o tom, že aj v samotných školách, niekedy je zarážajúce, že dokonca rodičia dieťaťu, ktoré je zdravé, dajú potvrdenku, že by nemalo sa zúčastňovať telocviku. Aj keď, samozrejme, je to veľmi správne, že chceme zvýšiť hodiny telocviku, ale tým sa prakticky tiež nič nevyrieši. Pretože ak ten záujem toho dieťaťa nie je a kde nebude mať motiváciu nielen od učiteľa, ale od rodičov, od priateľov, tak som není presvedčený, že to k niečomu bude viesť.
Problémom dosť veľkým je aj to, že Európska únia robila výskum a zistila, že väčší záujem o športovanie v poslednom období majú seniori, čo je dosť veľké prekvapenie. A myslím si, že ten záujem seniorov v Európskej únii je čoraz väčší, sa pohybovať, starať sa o zdravie a myslím si, že to je také nové niečo, čo si myslím, že pripomína alebo malo by byť pre tých mladých ľudí vzorom. Veľmi ma to teší a myslím si, že to má tiež určitým spôsobom perspektívu, lebo starší ľudia sa budú môcť dlhšie venovať samotnému pohybu, a myslím si, že stojí za uváženie tiež, aby aj mladí ľudia videli aj v tých starších ľuďoch záujem o športovanie.
Za jednu z vážnych príčin tohto, prečo populácia na Slovensku športuje málo, vo všeobecnosti považujem nedostatok vhodných športovísk. To by som chcel ako zdôrazniť. Pretože ak máme hovoriť o tom, aby sme deti dostali na ihriská, určite im bude treba vytvoriť podmienky, prostredie, aby mali motiváciu. Predsa není nemysliteľné, aby sme v niektorých obciach mali telocvične, športoviská v takom stave, v akom sú, a bolo by skutočne veľmi dobré, keby sme sa nad touto otázkou zamysleli. Vzhľadom k tomu, že nielen, nielen ten záujem detí by bol väčší, ale určite som presvedčený aj o tom, že prostredie vychováva človeka. A keby som mal to nejako porovnať s niečím, tak by som rád pripomenul výstavbu hokejového štadióna v Bratislave. Pamätáte sa sami, koľko kritiky bolo k tomuto štadiónu, k výstavbe tohoto štadióna. Pamätám sa, že médiá to bombardovali, pretože bol predražený, bol taký, bol onaký a tak ďalej. To, že dneska tam chodí plno divákov, že je stále vypredaný, že sú tam koncerty, že tento štadión skutočne je vzorkou, nemyslím si, že na Slovensku, ale aj v Európe, som hlboko presvedčený, že takýchto štadiónov by malo stáť na Slovensku viacej. Kritika bola zo strany opozície skutočne veľká, ale nikomu nevadilo to, že nakoniec pri otváraní tohto štadiónu nebol ani jeden ten, ktorý tiež mal zásluhu na výstavbe tohto štadiónu, čo bolo trošku smutné konštatovanie.
Niekedy je pravda, že sa kritizujú aj veci, ktoré sa urobia. A chcem podotknúť, že za vlády Roberta Fica sme postavili okolo 600 ihrísk po Slovensku a nakoniec tuná v parlamente pán Hort, bývalý člen SDKÚ, kritizoval, že to bola zbytočná investícia, že načo sme to stavali a tak ďalej. Takže niekedy nemôžme sa dívať na to, či to stavajú červení, bieli, modrí alebo ktorí, ale musíme sa dívať, či to spĺňa účel, či to patrí na tieto, na tieto obce. A musím povedať, že v spolupráci s primátormi, so starostami určite vzťahy sme mali a je aj dobré, keď sme sa informovali, v akom stave to je. Či treba pomôcť a tak ďalej. Takže treba aj pochváliť niektorých primátorov, starostov, ktorí sa skutočne dobre starali o tieto ihriská.
Čo sa týka ešte samotnej výstavby ihrísk, je pravdou, že financií je málo, ale keď si napríklad pozrieme, že koľko by sme mali mať, koľko by sme mohli postaviť ihrísk za platinové sitká, tak som to vyrátal, tak tých viacúčelových ihrísk by bolo okolo 51. A v únikoch na daňovom úrade, to nechcem ani to číslo povedať, koľko by sme za to mali telocviční a športových hál. Takže na jednej strane niekedy to, čo sa stavia, je kritizované, na druhej strane to, čo sa stratí, k tomu je taká dosť krátka debata a život ide ďalej.
Bol by som rád tiež, keby sa nejak prehodnotili predaje SZKT pozemkov, predaj SZKT majetkov, pretože tých majetkov bolo skutočne veľa. A tiež by som bol rád, kto mi dá odpoveď na predaj športového centra v Bojniciach, kto mi dá odpoveď na predaj kaštieľa v Liptovskom Mikuláši a tak ďalej atď.
Takže máme skutočne dosť problémov v športe, ale musím povedať, že z okolitých krajín máme najhoršiu infraštruktúru. To musím ako bez ohľadu na to, či sa nám to páči, alebo nie, povedať absolútne úprimne. Pochodil som Poľsko, Maďarsko, Rakúsko a musím povedať, že v tom sme ako ďaleko, ďaleko, by som povedal, za priemerom Európy. Skutočne mi je to ľúto. Bol som v Poľsku s poslancami a videl som, čo urobili za posledné roky v Poľsku so športom. Tak musím povedať, že som niekedy mal veľmi zlý pocit z toho, ako sme na tom skutočne. Bolo by dobré sa nad touto otázkou zamyslieť a porozmýšľať čo ďalej.
Nepochybujem o tom, že to prostredie vychováva človeka. Sami sme videli aj vidíme na hokejových zápasoch Slovana Bratislava, že tí ľudia sa tam slušne správajú, že sa dobre cítia a nechodia tam len ľudia zo Slovenska, z Bratislavy, chodia aj zo zahraničia a dokonca chodia aj tí, čo niekedy robia na futbalových štadiónoch problémy. Lenže to je to, čo som chcel, na čo som chcel apelovať, že prostredie vychováva človeka. Ja som hlboko presvedčený o tom, skutočne, ak by sme postavili futbalové štadióny, tak jak je citový vzťah diváka k tomu klubu, k tomu prostrediu by bol absolútne iný. Som presvedčený o tom, že by aj rodičia s deťmi chodili na štadióny, kde by sa dobre cítili, tak ako to dneska vidíme v ostatných európskych krajinách. Je to na škodu veci, že niekedy sa takáto otázka zanedbáva. Ale som ako bývalý športovec zažil aj to obdobie, keď po zápase ostali diváci a bili sa na štadióne, zažil som obdobie, keď sa oslavovalo, a verím, že zažijem obdobie, keď budem vidieť celé rodiny na štadión ísť v drese, v klubových farbách dresov, kde sa budú tešiť a po zápase kde sa môžu rozprávať so svojimi vzormi, so svojimi hráčmi, funkcionármi a tak ďalej. Ja nevidím v tom zásadný problém. Dneska už, čo sa týka samotného športu, je všetko vymyslené, všetko. Je pravdou ale, že treba investovať do športu ďaleko viac peňazí a hlavne do mladých ľudí. To by som chcel podotknúť, že tí mladí ľudia musia mať ďaleko lepšie, ďaleko lepšie vytvorené podmienky. Pretože len to, aby niekto behal sám od seba, to nie je jednoduché, ale musia mať svoje vzory, musia mať svoje idoly, ktoré sa im budú venovať, ktoré ich budú priťahovať, ktoré budú po skončení svojej kariéry sa venovať alebo, lepšie povedané, zväzy ich zapracujú do svojich štruktúr.
Nebudem už, nebudem tu rozoberať už problémové oblasti, ktoré bude treba v rámci tohto rozpočtu riešiť. Za prvoradé považujem, ako som spomenul, venovať pozornosť mládeži. V tomto kontexte vidím dôležitú spoluprácu so samosprávami, mestami a obcami. Je určite dobrým znamením, že vláda v súvislosti s rozpočtom podpísala so samosprávami memorandum o spolupráci a pri konsolidácii verejných financií. Znamená to, že samosprávy sú ochotné komunikovať, a verím, že nájdeme spoločný priestor na komunikáciu aj pri zámere podporiť mládežnícky, predovšetkým chcem zdôrazniť, mládežnícky šport. Aj keď asi nie v želateľnej výške, ale určitá spoluúčasť bude potrebná. Ako bývalý aktívny športovec a tréner viem, akým impulzom môže byť pre mladých napríklad materiálna pomoc pri ich športových aktivitách. Vhodné priestory i nové kvalitné športové pomôcky dokážu viac ako násilné presviedčanie o potrebe pohybu ako takého. Dokážu mladých ľudí zaujať a to je prvý krok k tomu, aby sa zvýšili ich pohybové aktivity.
Z hľadiska súčasnej situácie, aj keď je nie je dostatok finančných zdrojov pre šport zo štátneho rozpočtu, prikladám veľký význam možnosti využitia štrukturálnych fondov. Tieto zdroje by mali pomôcť rozvíjať športovú infraštruktúru ako na úrovni miest, obcí, tak aj v úrovni športových zväzov, ktoré vlastne zabezpečujú potreby aj pre štátnu reprezentáciu, ktorá je hádam najdôležitejšia. V tomto smere musíme vyvinúť viac úsilia, aby sme sa začali približovať k úrovni vyspelejších krajín. Pretože Slovensko má svoju históriu športovú, vychovalo skutočne veľa vynikajúcich športovcov a ja osobne verím, že aj vychová ďalších, len im treba dať príležitosť a hlavne možnosť.
V kontexte uvedeného záverom považujem za dôležité zdôrazniť, že v návrhu rozpočtu na rok 2013 našla vláda primerané zdroje na to, aby sme mohli naštartovať žiaduce projekty a aktivity. Preto z pohľadu rozvoja v oblasti športu budem hlasovať za schválenie predloženého návrhu zákona.
Ďakujem vám pekne. (Potlesk.)

Ďakujem, ďakujem za slovo. Samozrejme, pán poslanec, súhlasím s vami vo väčšom, čo ste povedal, ale dovoľte mi, dovoľte mi pár, naznačiť pár vecí, kde by sme mohli ešte stále ušporiť nejaké peniaze, čo sa týka rozvoja športu. A to podľa môjho názoru je jedna vec, že riadenie športu by malo ísť z jedného centra. Teraz je riadenie športu, sám dobre vieš, z troch centier: armáda, polícia a ministerstvo školstva. Už sú tam nejaké zbytočné, zbytočné miesta, ktoré by sme mohli nahradiť.
Samozrejme, súhlasím s tým, že treba na Slovensku stavať štadióny. Nebol by som športovec, keby som išiel proti tomu. Len moja otázka znie, ak postavíme štadión napríklad z PPP projektov, aby potom tie PPP projekty sme nesplácali v ďalších rokoch z rozpočtu športovej kapitoly. Lebo to by potom, samozrejme, ublížilo každému.
A samozrejme je najdôležitejšie sprehľadnenie toku financií v rozpočte športu. Nie je to dobre spravené, ale k tomuto sa asi vrátime vtedy, keď sa bude prejednávať ten nový zákon. Ale, samozrejme, dovoľte mi jednu poznámku, že jedno euro zainvestované do športu je návratnosť troch euro, troch evier(eur). Čiže si myslím, že je to dobrá investícia, čo sa týka aj zamestnanosti a všetkého okolo toho, samozrejme, u mládeže a aj smerom k zdravotníctvu.
Ale dovoľte mi jednu poznámku, pán kolega Galis, nepodporil ste olympijskú rentu, to bola jedna možnosť pre športovcov, bola jedna možnosť, že by sme ukázali tým športovcom, že áno, Slovensko má záujem o tom, aj o tých. A to boli najlepší športovci, olympijskí víťazi a medailisti. Ale aj som povedal, odkiaľ treba zobrať tie peniaze, samozrejme, z TIPOS-u, kde sú tie peniaze, a určite by sme boli presvedčení, že tie peniaze potom idú na dobré miesto z toho podniku TIPOS.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán Galis, som veľmi rád, že ste vystúpili v rámci rozpočtu a dotkli ste sa práve aj tejto oblasti, športu. Spomínali ste, že šport môže byť úspešný a neúspešný. No, zaujímalo by ma, ktorý je ten neúspešný. Neúspešní môžu byť akurát tak športovci. Ale o tom môžme viesť dlhú polemiku.
Ja by som skôr povedal, že veľké peniaze idú do vrcholového športu, kde sa akosi strácajú popri štedrých sponzorských daroch. Vieme, že teda do toho športu v rámci kapitoly rozpočtu ministerstva školstva pôjde 36 mil. Len je otázne, že kam tie peniaze pôjdu. Namiesto toho, aby tie peniaze išli do spomínaného funkčného systému, ktorý ste teda spomínali a ten je prepotrebný, tak sa systémovo treba venovať najmä deťom. To ste už spomínali tiež. Ale za Pán Boh zaplať sa im dnes venovať, žiaľ, nikto nebude.
Minister Čaplovič znefunkčnil systém voľnočasových aktivít, kde je alebo, môžme mu povedať, že bol zastúpený aj šport detí? Takže ešte raz otázka: A kam pôjde tých krásnych 36 mil. eur určených na šport? Na úspešný alebo na každý? Ja si myslím, tak ako vy, že by mal ísť v prvom rade na deti, pretože pokiaľ si nevychováme deti, tak máme figu borovú a nie športovcov.
Spomínali ste aj športoviská v malých obciach na vytvorenie podmienok. Súhlasím, za vlády Roberta Fica sa ich teda postavilo 600, ako ste spomínali. Žiaľ, tieto deti nám tam nechodia a chodiť nebudú, pretože samy sa tam nejak nedostanú, a tieto športoviská zívajú prázdnotou. Viem o tom, pretože som učil na obciach a, žiaľ, pokiaľ sa im niekto systematicky nevenuje, tak tie decká tam chodiť nebudú.
Spomínali ste aj kauzy platinové sitká a podobne, koľko ihrísk by sa dalo postaviť, mňa by zaujímalo, za nástenku, prípadne za mýtny tender a podobne. Investovať do mladých, súhlasím.
No a ešte poznámka, už nestihnem.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. No, ja som ten posledný, komu by bolo ľúto peňazí vydaných na šport. Ja si myslím, zrejme v tom sa zhodneme aj s pánom poslancom Galisom, aj s pánom poslancom Érsekom, že každé euro, ktoré, ktoré krajina minie na podporu športu, je investované dobre.
V čom sa ale nezhodneme, je to, že napríklad, že akým spôsobom boli vynaložené peniaze na stavbu, alebo teda na na obnovenie zimného štadióna v Bratislave. Ja som ako občan a daňový poplatník pobúrený napríklad tým, že z verejných peňazí sa postavil ešte aj hotel, ktorý je v súkromných rukách. Aj za to sa dalo postaviť a urobiť ešte veľa iného pre šport. A takto by som mohol pokračovať vo výpočte vecí, ktoré sa minuli neúčelne.
Napríklad by ma zaujímalo, teda z toho objemu peňazí, ktoré boli minuté na šport, teda napríklad na olympiádu, že koľko, aké percento bolo minuté účelne? Lebo ja som vnímal slovenskú výpravu na olympijských hrách v Londýne z veľkej časti ako turistov za naše peniaze, daňových poplatníkov. Keď už sa bavíme o racionálnom míňaní peňazí. Ja som naozaj pobúrený, pretože tu sú peniaze, ktoré chýbajú konkrétnym mladým ľuďom pri konkrétnom športovaní, ale aj vrcholovým športovcom.
Mohol by som v tomto tóne pokračovať, nerád by som však. Ja by som naozaj rád, keby sme vždy, keď hovoríme o vydávaní peňazí v rámci rozpočtu na niektorú kapitolu, špeciálne pri športe... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. V zásade naozaj s veľa vecami súhlasím, ale nesúhlasím s tým takým určitým morálnym relativizmom, pán kolega. Ono, možno trošku preženiem, ale ono aj po tých Hitlerových diaľniciach sa ide dobre, hej - ale tá cena, viete. Čiže naozaj, ja keď sa pozriem na ten štadión, ja som tam bol a uznávam, že je dobrý. Ale prečo, preboha, musel stáť toľko? Prečo sme to nemohli postaviť tak, ako to stavajú aspoň v Kanade.
Viete, vy ste tu vypočítali, že koľko by postavili detských ihrísk, keď niečo ste tam mali predražené. Keby niekto vypočítal, koľko detských ihrísk by sa postavilo, keby sa nepredražil ten štadión, však by už tie deti, to by už každé decko malo pomaly ihrisko, keď trošku preženiem. Viete, to mne je ľúto, to som smutný z tejto krajiny, že, dobre, uznávame, treba jeden poriadny štadión. Ale prečo, prečo to muselo stáť toľko, že sa všetci smejú? Každý, kto sa pozrie, sa nám musí smiať. Viete, to mne je ľúto, že prečo nie sme schopní postaviť niečo. Prečo tí ľudia, ktorí sa tam okolo toho motali, neboli grandi a nepovedali, okej, postavíme štadión. Prečo to poňali, že, okej, zarobíme na tom, že postavíme štadión. To tu nemáme nejakých veľkých ľudí, ktorí možno zarobili inde a povedali, ako vy ste tu apelovali na šport, na zdravie a neviem čo. Možno bude skúškou poslednou, kde ešte si to môžme otestovať, futbalový štadión. Či sa to pojme tak, že nájde sa tu grand, ktorý povie, postavím štadión, alebo zas bude niekto, kto povie, zarobím na tom, že ľudí ošalím, že urobím na tom, že postavím ten štadión. Z toho som ja smutný. Naozaj som z toho smutný.

Ďakujem veľmi pekne. Pán kolega Galis, ja by som vás určite v tejto vašej debate, ktorú ste povedali, podporila, a to z toho dôvodu, že všetci, ktorí tu sedíme dlhšie, si určite pamätáte, že v našich radoch sedel aj známy rozhodca pán Micheľ. Pán Micheľ pravidelne každý rok apeloval v rozpočte, ako by sme mali teda pomôcť mládeži, ako by sme mali v rozpočte dať finančné prostriedky na šport, a keď si potom dobre pamätáte, tak aj opustil rady SDKÚ, pretože zrejme jeho slová nikdy neboli vyslyšané.
Takže ja si myslím, že práve výstavbou štadiónov a investovaním aj práve do športu je to veľmi dôležité. Pretože nie tie, tie kluby, ktoré sú profesionálne, ale práve tým podporíme školstvo, podporíme zdravie a hlavne mládež, pretože mládež potrebuje tieto svoje aktivity niekde rozvíjať. A keď sa pozrieme do okolitých krajín a povieme si sami, že mládež nemá záujem už športovať, no, možno niekedy nemá kde športovať a možno niekedy sú tie športoviská už v takom stave, že naozaj by sme mali povedať, že nie je to iba o športe, ale je to o zdraví, je to o výuke, je to o nejakom určitom spôsobe životného štýlu.
Takže myslím si, že vaše vystúpenie bolo namieste.
Ďakujem.