11. schôdza

Pán poslanec Viskupič.

Ďakujem. Chcel by som vyjadriť takisto, ako tu zaznelo z úst mojich predrečníkov, podporu kandidatúre a kandidátovi pánovi Mikloškovi Františkovi, ktorý pre mňa znamená symbol parlamentarizmu a parlamentarizmu ako takého. Nemyslím teraz na nejakú stranícku príslušnosť. A zároveň s tým, že som bol aj členom komisie, ktorá chystala nové legislatívne, alebo novú legislatívu ohľadom fungovania úradu, ktorý, alebo ústavu, ktorý má čo hovoriť do pamäti národa, myslím si, že by bol dôstojným reprezentantom toho, aby pamäť národa dvoch režimov, ktoré sme mali v 20. storočí, bola dostatočne ad jedna známa, zdokumentovaná a zároveň živá v spoločnosti, keďže je symbolom, ako hovorím, jednak budovania nového parlamentarizmu a môže byť aj jeho morálny prínos do slovenskej spoločnosti pri budovaní pamäti národa dôležitý.
Verím v to, že bude sa venovať režimom, oboch(obom) zločinných(zločinným) režimov(režimom), ktoré sme v 20. storočí mali, rovnako a nebude vytvárať v spoločnosti obraz toho, že niektoré prvky zbožťuje a niektoré nevynáša na svetlo sveta. Zároveň chcem vyjadriť aj väčšinovú podporu nášho poslaneckého klubu pre tohto kandidáta.

Pán poslanec Kaník.

Tých dobrých kandidátov na rôzne pozície vždy môže byť viac. Aj tu bola možnosť zvoliť si z viacerých kandidátov a určite viacerí z nich by boli dobrými kandidátmi. Ale v konečnom dôsledku je potrebné zhodnúť sa na jednom a ja som veľmi rád, že sme vôbec nemali ťažkú úlohu tentokrát a že SDKÚ - DS bez nejakých zložitých debát a úvah mohlo a vyjadruje podporu Františkovi Mikloškovi.
To, čo tu bolo povedané, myslím, že dostatočne vystihuje to, že je to skutočne ten najlepší kandidát, a preto to nebudem opakovať. A len zdôrazním tú skutočnosť, že nestačí však, aby sme mali dobrého kandidáta. Je dobré ho zvoliť. Je dobré, aby tento kandidát bol zvolený. A myslím si, že František Mikloško by bol skutočne ten najlepší z momentálne dostupných riaditeľov Ústavu pamäti národa.
Ďakujem.

Pán poslanec, ako spravodajca? (Reakcia poslanca.) Lebo ešte som neotvorila ústnu rozpravu. Ale môžete. Nech sa páči, máte podľa rokovacieho poriadku právo, takže nech sa páči. (Ruch v rokovacej sále.)
A, prepáčte, pán poslanec Šebej, nevšimla som si. Nech sa páči s reakciou.

Veľmi stručne. Kolegovia, prosím vás, bol by som rád, keby sme pri voľbe zabudli na to, že František Mikloško je kandidátom troch poslaneckých klubov. Zabudli na to, kto je z ktorej strany, a zvolili ho jednoducho preto, že je to on. Ďakujem za pozornosť.

Nech sa páči, pán poslanec Hrušovský.

Ďakujem pekne. Budem stručný, pani podpredsedníčka.
Chcem vyjadriť poďakovanie všetkým mojim predrečníkom. Myslím, že by sme dlho mohli analyzovať a aj sa vyjadrovať k navrhnutým kandidátom. Bolo tu už viackrát povedané, že obidvaja sú dobrí, ale predsa len mi nedá povedať, že jeden z tých dvoch je lepší. A nie preto, že som ho navrhol, resp. že sme ho navrhli spoločne tri kluby, ale preto, lebo, dámy a páni, je to tak, darmo by sme sa snažili hovoriť niečo iné. A nakoniec aj poslanci strany vládnej koalície mali možnosť posúdiť kvality obidvoch navrhovaných kandidátov na rokovaní výboru pre ľudské práva, ktorý odporučil za splnenia podmienok obidvoch na voľbu v Národnej rade Slovenskej republiky.
Je nás tu málo. Myslím, že traja alebo štyria, jeden z nich Peter Osuský, Julo Brocka, ktorí sme boli pri zrode Ústavu pamäti národa. A vtedy z tohoto miesta nebohý Ján Langoš, dámy a páni, brilantným spôsobom zdôvodnil, prečo aj Slovensko takúto inštitúciu potrebuje mať. Nie je to inštitúcia, ktorá by sa chcela niekomu pomstiť alebo niekoho, nedajbože, odsúdiť. Je to inštitúcia, ktorá by sa mala usilovať o to, aby národ nestratil pamäť, aby národ dokázal si uvedomiť všetko zlo, ktoré tu za minulé obdobia, za fungovania rôznych režimov, sa na ľuďoch páchalo, a teda ten cieľ je veľmi ušľachtilý, myslím si, že aj dôstojný a na ktorý zabúdať nemôžeme.
Na záver mi predsa len nedá povedať s ľútosťou niečo, dámy a páni z koalície, rád by som počul aspoň jeden váš hlas a stanovisko k navrhnutým kandidátom. Obraciam sa na vás aj preto, lebo ste zvolili taktiku alebo trik, ktorý sa dá veľmi ľahko prehliadnuť. Nenavrhli ste nikoho. A neviem v tejto chvíli preto, či čakáte, alebo si kladiem otázku, že či nemáte lepšieho. A ak ho máte, tak prečo ste ho nenavrhli? Preto sa obraciam aj na vás, lebo tri strany, štvrtá opozičná vyjadrila svoj postoj, piata má svojho vlastného kandidáta, čo je normálne a v parlamentných demokraciách samozrejmé, si bude voliť svojho. Ale my rozhodnúť nemôžeme.
Preto vás prosím o podporu kandidáta troch poslaneckých klubov. A neurobíte zle ani pre seba, ani pre stranu a neurobíte zle ani pre Slovensko.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pán poslanec Šebej bol prihlásený písomne do rozpravy. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť ústne. Nie je tomu tak. Vyhlasujem rozpravu za skončenú. Predpokladám, pán poslanec Hrušovský, že... (Reakcie z pléna.) Poprosím. Takže vyhlasujem, ústne do rozpravy pán poslanec Hlina, pán poslanec Kuffa. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy.
Nech sa páči, pán poslanec Hlina.

Vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, ťažko mi je po záverečnom slove, ale chcel som fakt, naozaj, veľmi krátko a stihnem to, že ja som bol, lebo ja som sa venoval tým tajným voľbám a tomu charakteru, ako tu prebiehajú, dlhšie a chcem byť konzistentný úplne až do konca.
Ja som bol na verejnom vypočutí, keď bol, teda sa predstavoval, svoju víziu fungovania, aj pán Mikloško. A to je to, chcel som sa podeliť o tú emóciu, že naozaj som bol na vypočutí, ktoré malo svoju dôstojnosť, svoju hĺbku, a určite bolo namieste aj úradu, do ktorého daný človek kandiduje. A bolo to úplne o niečom inom, ako som bol predtým na vypočutí, kde boli kandidáti vášho kolegu pána Kolesíka, kde to naozaj bolo na takej tenkej hrane k veľkej a naozaj veľkej fraške.
Pán Mikloško, to chcem povedať, ako ho vnímam. Aj keď som bol teda na tom vypočutí, nie je len kandidátom tváre a príbehu a v zásade je nepoužiteľný, je aj kandidátom obsahu. On, ja som si pozorne vypočul to, čo predstavoval, že ako si predstavuje fungovanie toho úradu, o ktorom máločo vieme. Ja som sa tiež čudoval, že sídli na ministerstve dopravy, ale hovoril naozaj triezvo a vecne. A sympatické priority boli tri. Kratučko.
Má ambíciu zozbierať príbehy sedemdesiatich tisícov ľudí, ktorí boli nejakým spôsobom perzekvovaní v minulom systéme. Teraz to robí údajne sedem ľudí. Tam to pekne pán Mikloško vypočítal, že keby to v takomto tempe šlo, tak to trvá sto rokov.
Druhú prioritu hovoril o tom, že nevenujeme sa ľuďom, ktorí boli zavlečení do Ruska. Ja som minule na STV, išiel pekný dokument o jednom človeku, ktorého porodila matka v tom vyhnanstve. Znova predstavil takú triezvu a reálnu, realistickú víziu že spolupráce so študentami na tých inštitútoch historických v Moskve. Znova vec, ktorá je plná obsahu, ale aj významu.
A tretie hovoril, že chce byť aktívny v prípade, že sa mu to podarí, v múzeu príbehov v Bruseli. Ja mu prajem, nech sa mu to podarí. Ja už neviem, komu sa to má podariť, byť predsedom tej Správnej rady, ak nie Mikloškovi.
My máme taký problém. Naozaj máme problém. Ja to vidím, že my sa tak bojíme tej minulosti, a my sme, ja neviem, možno, asi aj hádam jediná krajina alebo hlavné mesto v bývalom os bloku, kde sme si nepomenovali nič podľa historických súvislostí. Ak viete, mi pomôžte, ale neverím, že je iné hlavné mesto v Európe, ktoré nemá pomenovanú svoju ulicu podľa niektorých udalostí, kde sa menil režim z komunistického na demokratický. Bratislava je. Tých prvenstiev má veľa, záporných, a toto je jej ďalšie. Bratislava nemá Ulicu 17. novembra, Bratislava nemá ulicu ani 68-eho, Bratislava nemá nič. My sa bojíme sami seba. Bojíme sa svojho tieňa. A verím, že keby sa podarilo, že pán Mikloško by sa stal predseda tohto úradu, žeby aj tieto témy otváral. Nie sú samoúčelné. Sú plné významu. A majú určite význam možno aj pre mladých ľudí, aby zistili, že čo a kedy bolo.
Na záver len poslednú poznámku. Nič nie je horšieho ako bývalý fajčiar. A poviem aj z osobnej skúsenosti, nič nie je horšie ako bývalý komunista. Lebo ten bývalý komunista sa vám tak bude biť do hrude, aký on už není, viete, že to je až smiešne. A to, čo tu bolo aj spomenuté, že v prípade pána Mikloška, on sa nemusí biť do hrude, že nebol a nemusí byť bojovný. On naozaj nebol. Prežil taký príbeh, ako ho spomínal pán Hrušovský, a má v sebe tú veľkosť. Je vysporiadaný. Dokáže odpustiť.
A ja vám na záver poviem, že v mojom prípade hádam možno prvýkrát s kľudom Angličana budem hlasovať za.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)