15. schôdza

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Nedá mi nevyjadriť sa k tomu, čo sme tu videli doteraz. Je zaujímavé, že práve pán Paška nás vyzýval k tomu, aby sme si ctili ústavu, aby sme udržiavali nejakú dôstojnosť, a on tu z toho sám spraví divadlo. Hovoril o manipulácii, ale účelovo vytrhával jednak v tých videách, jednak v citátoch len to, čo mu vyhovovalo jednak z rozhodnutí Ústavného súdu, ale aj zo samotnej ústavy. Prezentoval nejakú právnickú analýzu, ktorú nám ani nepovedal, kto napísal, a k samotnej obžalobe nepovedal ani slovo. Ani slovo!
Budem sa snažiť dať tomuto rokovaniu, napriek tomu, že nie som starý parlamentár ako pán Paška, inú úroveň.
Vážení podpredsedovia parlamentu, pani poslankyne, páni poslanci, vážení hostia, v mene skupiny poslancov predkladám návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým Národná rada podáva na Ústavný súd Slovenskej republiky obžalobu na doc. Ivana Gašparoviča, CSc., prezidenta Slovenskej republiky, za úmyselné porušenie Ústavy Slovenskej republiky.
Národná rada Slovenskej republiky sa má uzniesť na tom, že podľa čl. 107 Ústavy Slovenskej republiky podáva obžalobu na doc. Ivana Gašparoviča, CSc., prezidenta Slovenskej republiky, že pri výkone právomocí Slovenskej republiky, ktoré sú mu Ústavou Slovenskej republiky zverené, prezident o návrhu kandidáta Národnej rady doc. Jozefa Čentéša, zvoleného dňa 17. júna 2011 do funkcie generálneho prokurátora, rozhodol až 28. decembra 2012, t. j. po uplynutí 18 mesiacov, čo nezodpovedá primeranej lehote, v ktorej prezident obvykle rozhoduje o vymenovávaní a odvolávaní navrhnutých osôb príslušnými orgánmi do funkcií menovaných a odvolávaných prezidentov.
Prezident dňa 28. decembra 2012 rozhodol o tom, že kandidáta do funkcie generálneho prokurátora nevymenuje z dôvodov vzťahujúcich sa ku skutočnostiam ohľadne voľby generálneho prokurátora v Národnej rade v období od 2. decembra 2010 do 17. júna 2011 a z dôvodu skartácie výpovede poslanca Národnej rady Igora Matoviča zo dňa 27. júla 2011 a následnej komunikácie kandidáta o tejto skutočnosti s médiami, ktoré vyhodnotil ako okolnosti, pre ktoré kandidát nespĺňa predpoklady na to, aby bol v súlade s Ústavou a zákonmi Slovenskej republiky vymenovaný do funkcie generálneho prokurátora.
Uvedené skutočnosti takto vyhodnotil napriek rozhodnutiu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 5. októbra 2011 a rozhodnutiu subjektov oprávnených nepodať návrh na disciplinárne konanie voči kandidátovi. Teda v rozpore s čl. 101 ods. 1 druhá veta ústavy nezabezpečil riadny chod ústavných orgánov tým, že nekonal v primeranej lehote o vymenovaní alebo nevymenovaní Národnou radou riadne zvoleného kandidáta do funkcie generálneho prokurátora. Takisto v rozpore s čl. 2 ods. 2 a čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy rozhodol svojvoľne, čím prekročil svoje právomoci vyplývajúce z ústavy rozhodnutím, že kandidáta do funkcie generálneho prokurátora nevymenuje, a tým úmyselne porušil Ústavu Slovenskej republiky.
Vážené dámy, vážení páni, na obžalobu prezidenta Slovenskej republiky musia existovať vážne dôvody. A to predovšetkým preto, lebo touto parlamentnou iniciatívou vysielame posolstvo všetkým občanom Slovenskej republiky, že hlava štátu nimi zvolená nevykonáva svoju funkciu v súlade s Ústavou Slovenskej republiky tak, ako sa od nej očakáva.
Keď na tomto mieste Robert Fico navrhoval odvolanie Richarda Sulíka z postu predsedu parlamentu, hovoril o očakávaniach spojených s najvyššími ústavnými činiteľmi. Tí by mali, citujem, "ako príklad pre všetkých efektívne a dôstojne vykonávať svoje právomoci a byť zrkadlom skutočnej podstaty demokracie". Obávam sa, že v prípade predmetného rozhodnutia prezidenta je toto zrkadlo krivé, ak neprasklo.
Nebudem sa vyjadrovať o ľudských, aj keď občas nepochopiteľných chybách nášho prezidenta. To môže byť v krajine, ktorá si ctí slobodu slova, predmetom politickej satiry, ale nepatrí to na rokovanie Národnej rady.
Uvedomujem si vážnosť situácie aj výnimočnosť tohto kroku. Je to v histórii prvý a, pevne verím, že aj nadlho poslednýkrát, čo ožíva stosiedmy článok ústavy.
Poďme sa teda spoločne pozrieť na to, aký by prezident mal byť a aký po rozhodnutí nevymenovať kandidáta do funkcie generálneho prokurátora naozaj je.
Prezident má reprezentovať Slovenskú republiku navonok i do vnútra a svojím rozhodnutím zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov. Je štátnym orgánom výkonnej moci, ktorý môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Prezident nezabezpečil riadny chod ústavných orgánov a 18 mesiacov nechal Generálnu prokuratúru, ktorej činnosť je definovaná ústavou, bez riadne zvoleného vrcholného predstaviteľa. Svojím rozhodnutím nevymenovať Jozefa Čentéša do funkcie generálneho prokurátora konal svojvoľne, prekračujúc právomoci, ktoré mu definuje ústava a následný výklad Ústavného súdu.
Sme totiž presvedčení, že pre takéto rozhodnutie neexistoval legitímny a Ústavným súdom definovaný dôvod.
Prezident ako súčasť výkonnej moci má konať vo verejnom záujme. Je síce hlavou štátu, ale rovnako ako ostatní občania Slovenska viazaný jeho ústavou. Preto by mal pri výkonoch svojich kompetencií byť vzorom a ísť občanom príkladom. Svojím rozhodnutím nevymenovať Jozefa Čentéša do funkcie generálneho prokurátora potvrdil, že takouto hlavou štátu nie je. Prezident vyslal občanom Slovenska signál, že každé pravidlo sa dá obísť a s dostatočne silným mocenským krytím si môžu dovoliť čokoľvek. Je dôvodná obava, že záujem, ktorý tým sledoval, nie je nutne verejný.
Prezident by mal byť človekom, ktorý právny štát upevňuje a potvrdzuje. Ale množstvo podaní na Ústavný súd, ktoré súvisia s výkonom jeho funkcie, potvrdzuje opak. Najvyšší ústavní predstavitelia - pán Fico, pred chvíľou pán Paška, ale aj sám pán prezident Ivan Gašparovič - mylne stotožňujú osobu a funkciu tým, že obžalobu prezidenta označili za útok na štát a štátnosť. Cieľom tejto obžaloby je poukázaním na chybu osoby vrátiť vážnosť funkcii prezidenta.
Vážené dámy, vážení páni, Slovensko v dnešnej situácii, Slovensku hrozí rozklad a deštrukcia právneho štátu. Môžeme to vidieť na nespočetných príkladoch absencie elementárnej spravodlivosti v dôsledku arogancie mocných. Spomeniem len niektoré z nich:
Pána Mareka Božíka, zastupujúceho občanov Bardejova pri presadzovaní verejného záujmu na stavbe parku, ktorý sa stretol s aroganciou mestského zastupiteľstva a starostu, ktorí sa snažia pozemky určené na park predať za účelom inej výstavby.
Alebo Zuzana Melicherčíková, ktorá upozornila na záhadné prijímanie určitých študentov na Právnickú fakultu Univerzity Komenského, v dôsledku arogancie jej dekana a nadriadených prišla o svoju prácu a dlhšie si ju nevedela v dôsledku týchto udalostí nájsť.
Pán Ivan Cehelský, ktorý sa v dôsledku upozornenia na nezákonný postup pri výrube lesa stretol okrem nezáujmu zodpovedných úradníkov aj s útokmi na svoj vlastný majetok.
Pani Erika Lakatošová, bývalá právnička Obecného úradu v Ruskej, ktorá v dôsledku upozornenia na využívanie obecných peňazí starostom na súkromné účely prišla z minúty na minútu o prácu.
Prípadne Jozef Zaťko, ktorý upozornil na nehospodárne nakladanie s pohonnými hmotami na Úrade pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, v dôsledku čoho bol šikanovaný na pracovisku, boli voči nemu vedené viaceré disciplinárne konania a nakoniec z Policajného zboru odišiel.
Ďalšími príkladmi môže byť kauza pezinskej skládky alebo uránové bane v Košiciach, kde sú obyvatelia obcí denne konfrontovaní s aroganciou moci a nespravodlivosťou na viacerých úrovniach štátnej správy aj zo strany súdov.
Alebo nakoniec príklad rozhodnutí o vyvlastnení pozemkov a domov v Prešove na Ulici Pod Kalváriou a na Ulici Pod Kamennou baňou za účelom stavby nábrežnej komunikácie, za ktoré bolo dlhodobo poskytovaná náhrada, ktorá nezodpovedá reálnej hodnote nehnuteľností.
Spoločným menovateľom týchto prípadov je arogancia moci, neprítomnosť elementárnej spravodlivosti a kostrbaté ospravedlňovanie s plnením formálnych kritérií.
Teraz trochu preženiem, ale ak nebudeme dôsledne vyvodzovať zodpovednosť voči každému, môžeme sa dožiť momentu, kedy nebude zodpovednosť vyvodená voči nikomu.
Dnes sa dodržiavanie pravidiel vyvodzuje len od malých a slabých, a preto sa niet čo čudovať rastúcim tendenciám spoločnosti ignorovať pravidlá ako také.
Je dôležité, aby prezident ako hlava štátu bol prvým, kto háji spravodlivosť. Nemal by vystupovať ako niekto, kto spravodlivosť obetuje mocenským záujmom. Ak chceme predísť bezbrehej arogancii moci, treba občanom vyslať jasný signál, že za porušenie pravidiel môže byť vyvodená zodpovednosť voči každému. Aj voči prezidentovi Slovenskej republiky.
Je povinnosťou nás ako poslancov Národnej rady Slovenskej republiky ukázať občanom, že pravidlá platia pre každého. Ak chceme, aby o tejto veci bolo spravodlivo rozhodnuté, je našou povinnosťou postúpiť túto žalobu na Ústavný súd a nechať ho vo veci rozhodnúť. Tým nebudeme podporovať aroganciu moci. Budeme búrať rezignáciu na život a život v strachu na strane občanov a podporovať vyvodenie zodpovednosti voči každému. Vrátane prezidenta.
Pevne verím, že aj napriek prístupu vládnej strany samotné rokovanie o tejto obžalobe je dostatočným signálom, že na Slovensku stále existujú limity, ktoré musia dodržiavať aj mocní. Pevne verím, že postúpenie tejto obžaloby bude podporené aspoň opozíciou, a ukážeme, že aj za elementárnu spravodlivosť sa ešte stále má v parlamente Slovenskej republiky kto ozvať.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, páni poslanci, v prvom rade si neodpustím tú poznámku, že či má kultúru to, že ideme riešiť tak zásadnú vec pred poloprázdnou sálou. Podľa mňa toto s kultúrou politickou nemá absolútne nič spoločné. To tu prvýkrát a čakal by som od poslancov, ktorí s tým nesúhlasia, alebo od poslancov SMER-u, ktorí svoj názor neprezentovali, že ho prídu zdôvodniť a povedia, prečo tá obžaloba nie je správna.
Ja ešte tu v tejto informácii poviem, že ja návrh nepodporím a svoje dôvody som prezentoval navrhovateľom. Myslím, že ich porozumeli.
Takže ešte raz. Dovoľte mi, aby som vás informoval o výsledku prerokovania návrhu skupiny poslancov Národnej rady, ktorým Národná rada podáva na Ústavný súd Slovenskej republiky obžalobu na doc. JUDr. Ivana Gašparoviča, CSc., prezidenta Slovenskej republiky, za úmyselné porušenie ústavy, v Ústavnoprávnom výbore Národnej rady Slovenskej republiky.
Predseda Národnej rady svojím rozhodnutím č. 363 z 21. januára 2013 v zmysle § 106 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku pridelil predmetný návrh skupiny poslancov Národnej rady na prerokovanie a zaujatie stanoviska ústavnoprávnemu výboru a určil, aby ústavnoprávny výbor návrh skupiny poslancov prerokoval a zaujal k nemu stanovisko do začiatku rokovania schôdze Národnej rady o tomto návrhu.
Uvedený návrh skupiny poslancov ústavnoprávny výbor prerokoval na 29. schôdzi výboru dňa 11. februára 2013 a nezaujal stanovisko z dôvodu, že predložený návrh uznesenia, t. j. schváliť návrh na obžalobu prezidenta, nezískal potrebný súhlas trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov podľa čl. 84 ods. 4 ústavy v spojení s § 52 ods. 4 zákona o rokovacom poriadku.
Predseda ústavnoprávneho výboru Róbert Madej zároveň určil mňa, aby som informoval o výsledku prerokovania uvedeného materiálu vo výbore.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte rozpravu pre tých, ktorí sú tu.

Ďakujem pekne. Ctené dámy kolegyne, páni kolegovia, vážení hostia, vážená pani predsedajúca, demokracia potrebuje dialóg, vedomie spoluzodpovednosti, a ak je toho málo, tak potom vidíme takéto situácie.
Začiatkom tohto roka prezident odkázal Národnej rade cez predsedu, že príde, vystúpi v pléne na januárovej schôdzi. Nestalo sa tak. Nie je to ani gesto, ani prejav kultúry dialógu, napriek prísľubu. Zrejme nepovažuje za potrebné objasniť súvislosti a svoje uvažovanie, podľa ktorého rozhodol nevymenovať platne a ústavne zvoleného kandidáta na post generálneho prokurátora.
Podobne vidíme prístup zo strany väčšiny, od predsedu parlamentu a ostatných, ktorý nenapomáha.
Ale dovoľte mi povedať argumenty, ktoré aj mňa a kolegov viedli k tomu, aby sme podporili aj z hľadiska práva, ale aj v iných súvislostiach toto podanie.
Sme presvedčení, že prezident Slovenskej republiky nevymenovaním ústavne a podľa zákona zvoleného kandidáta na post generálneho prokurátora úmyselne porušil Ústavu Slovenskej republiky. Svojvoľne a vedome prekročil právomoci, ktoré sú mu dané v rámci Ústavy Slovenskej republiky, a nezabezpečil riadny chod ústavných orgánov štátu. Toto je jedna z kľúčových povinností hlavy štátu.
Áno, toto sa koná dnes prvýkrát v dejinách Slovenskej republiky. Ale nie je táto schôdza pre históriu alebo pre záznam. To je schôdza pre budúcnosť Slovenska.
Toto sa nemalo stať. Áno, s týmto súhlasím aj ja. Ale nie schôdza o návrhu na obžalobu, pretože ak, tak o nej rozhodnú nezávislé štátne orgány, konkrétne Ústavný súd, ale nemalo sa stať to, čo poškodzuje záujem občanov z hľadiska zákonnosti, vymožiteľnosti práva, spravodlivosti, dôvery a dôveryhodnosti demokratických inštitúcií.
Ja chcem prispieť k tej argumentácii hlavne dvomi pohľadmi.
Prvý je zákaz retroaktivity podaného výkladu, ktorý spomína aj Ústava Slovenskej republiky v čl. 128. To je jeden z článkov, ktoré boli novelizované v roku 2001, teda pred vyše desiatimi rokmi, a ktorý je veľmi dôležitý pre nielen hodnotenia, ale správanie sa štátnych orgánov vo vzťahu k rozhodnutiam, k nálezom Ústavného súdu.
Prezident republiky dostal uznesenie Národnej rady o zvolení platne nominovaného a zvoleného kandidáta v júni 2011. V dobe doručovania tohto uznesenia, teda v júni 2011, bolo platné a účinné uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z januára 2010 - z januára 2010 - , ktoré sa týka vecne záležitosti viceguvernéra Národnej banky, ale je veľmi dôležité pre náš daný prípad. Pretože podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z roku 1999, pod č. 69 bolo publikované v Zbierke zákonov, v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu pod č. 83/99, citujem: "Ústava Slovenskej republiky ani nijaký iný právny predpis neumožňuje, aby výklad Ústavy Slovenskej republiky podaný Ústavným súdom podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky pôsobil spätne", pôsobil spätne, "v čase pred uverejnením výkladu Slovenskej republiky."
Toto, opakujem, sa dostalo do platného, účinného textu samotnej ústavy v roku 2001.
Podľa bodu 19 uznesenia Ústavného súdu z decembra 2012, vtedy bol publikovaný tento text, prezident navrhol v bode 19, aby Ústavný súd návrh skupiny poslancov v tejto záležitosti v celom rozsahu odmietol - v celom rozsahu odmietol - ako zjavne neopodstatnený, pretože nebol preukázaný podľa prezidenta spor medzi Národnou radou a prezidentom.
A z predošlých bodov toho istého uznesenia vyplýva, že prezident vedel - prezident vedel -, že existuje uznesenie Ústavného súdu z januára 2010 pod spisovou značkou PL. ÚS 14/06.
Teda z citovaných uznesení Ústavného súdu jednoznačne - jednoznačne - vyplýva, že prezident republiky už pri doručení uznesenia Národnej rady v júni 2011 o kandidátovi na funkciu generálneho prokurátora Jozefa Čentéša vedel o tom, že existuje výklad ústavy, ktorý jediný je povinný a oprávnený aplikovať. Nie iný, nie nejaký, ale jediný povinný a oprávnený aplikovať. Z tých istých rozhodnutí však súčasne vyplýva, že prezident nebol oprávnený použiť výklad ústavy, ktorý bol podaný Ústavným súdom na návrh skupiny poslancov a bol publikovaný v decembri 2012. V inom čase. Oveľa neskôr. Ex post. A zaväzuje aj tento text prezidenta republiky len do budúcna. Podľa čl. 128, všetkých nás, aj prvého v štáte, zaväzuje každý takýto výklad pre konanie len do budúcna.
Konanie prezidenta republiky treba považovať za úmyselné. Za úmyselné, pretože to, že vedel o výklade ústavy pod tým titulom z januára 2010, potvrdil vo svojom, vo svojom vyjadrení vo veci v decembri, a napriek tomu bez právneho dôvodu čakal viac ako rok a pol na výklad, o ktorom už samotnom musel vedieť, že ho nemôže použiť na právnu situáciu smerom do minulosti.
Z konania prezidenta, páni a dámy, vyplýva priamy úmysel. Priamy úmysel definuje § 15 písm. a) Trestného zákona. Lebo chcel porušiť citované uznesenie a rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré navyše boli uverejnené v Zbierke zákonov, teda boli všeobecne známe. Nielen prezidentovi. Boli všeobecne známe na to, aby mohol nevymenovať zákonne a ústavne zvoleného kandidáta na generálneho prokurátora Dr. Jozefa Čentéša.
V tejto spojitosti je ústavne významné aj to, že dôvody nevymenovania v liste prezidenta republiky z 28. decembra minulého roku vykazujú veľkú mieru svojvoľnosti. Pretože v prvom rade sa vzťahujú na priebeh voľby a nie na osobu kandidáta. A v druhom rade skartovanie výpovede osoby vypočúvanej kandidátom nebolo postihnuté disciplinárnym opatrením. Ak kandidát konal protiprávne, úmyselne, to má zhodnotiť podľa zákona - podľa zákona -, nie podľa všeobecnej mienky alebo médií, alebo mňa, podľa zákona, ten orgán, ktorý je na to oprávnený, teda Generálna prokuratúra. On toto rozhodnutie, žiadne teda disciplinárne konanie voči Dr. Čentéšovi v tej veci skartácie, nahradil vlastným úsudkom a vlastným rozhodnutím. Pán prezident si osvojil právomoci disciplinárne rozhodovať, kvázi, o konaní Dr. Čentéša v danej veci.
Týmto konaním, nečinnosťou a svojvôľou teda prezident republiky Ivan Gašparovič úmyselne porušil Ústavu Slovenskej republiky vo viacerých ustanoveniach, a preto je podanie návrhu na obžalobu prezidenta republiky plne opodstatnené.
Po druhé, chcem povedať, že to, čo urobil prezident svojím konaním, resp. rozhodnutím, je bezprecedentný zásah do vzťahu medzi Národnou radou a prezidentom republiky. Širšie povedané, do vzťahu medzi zákonodarnou a ústavodarnou mocou a výkonnou mocou v štáte. Toto tu nikdy nebolo. Prezident nadradil svoje rozhodnutie nad vôľu Národnej rady Slovenskej republiky.
Slovensko je parlamentnou demokraciou. Či sa to zmení, nie je vecou ani prezidenta, ani niekoho, ale ústavodarného orgánu, resp. občanov Slovenskej republiky. Piata hlava určuje postavenie parlamentu, šiesta hlava postavenie výkonnej moci, siedma hlava postavenie súdnej moci. Toto poradie nie je náhodné. Toto poradie je veľmi významné a, samozrejme, obsah článkov nebudem teraz vymenúvať.
Často spomínané minulé spory medzi prezidentom a vládou o vymenovaní alebo nevymenovaní, budem menovať bez titulov, ale pani Keltošovej, pána Kňažka, Lexu, náčelníka Generálneho štábu alebo viceguvernéra Národnej banky, boli spory v rámci exekutívnej, výkonnej moci. Je to neporovnateľné pre vzťah medzi parlamentom a výkonnou mocou. Tieto spory boli riešené aj novelizáciou Ústavy Slovenskej republiky, čo je treba rešpektovať.
Prezident Ivan Gašparovič konal vedome, aby sa Dr. Jozef Čentéš nestal generálnym prokurátorom. Vyjadroval to pred voľbou vo forme, že ani jeden z kandidátov by nemal byť zvolený, a po voľbách hovoril o poste najvyššieho na Generálnej prokuratúre ako o terciárnej záležitosti. O terciárnej záležitosti.
Čo je primárna, pán prezident? Čo je sekundárna, keď toto je až terciárna? A aké sú iné povinnosti prezidenta, kade chodiť, čo robiť? Čo robiť, kade chodiť, na aké podujatia? Keď toto je terciárna záležitosť. (Reakcia z pléna.) Súhlasím.
Prezident je zodpovedný za riadny chod ústavných orgánov. Je to prvý občan v štáte, nie a nie len v honore, ale hlavne v povinnostiach a v zodpovednosti. Ako otec v rodine.
Ústavnosť, demokracia a sloboda fungujú a budú fungovať len vtedy, ak budeme rešpektovať práva, ale aj - ale aj - povinnosti, pravidlá, ale aj zodpovednosť inštitúcií.
Konanie, ktoré popisujem, je nehodné dôstojne, demokraticky a zodpovedne zmýšľajúceho, konajúceho prezidenta republiky, ale je hodné Ivana Gašparoviča. Je hodné Ivana Gašparoviča preto, lebo nebolo prvé tohto druhu.
V tomto priestore ako predseda Národnej rady napomohol hrubému porušeniu ústavy, ktoré je naozaj z Afriky, afrického typu, nech mi je odpustené, pretože teraz SMER sa rozhodol hovoriť o africkom Zákonníku práce, počúvajte ten marketingový jazyk. Na Slovensku, podobne ako v niektorých diktatúrach v Afrike, žiaľ, v deväťdesiatych rokoch sa diali také veci za predsedovania Ivana Gašparoviča. Bolo tých prípadov viac, ale zbavenie platne zvoleného poslanca mandátu Františka Gauliedera bolo posúdené Ústavným súdom ako porušenie ústavy. A viete, čo sa stalo s apelom na to, aby bol tento stav napravený? Nebol napravený. Nebol napravený tým istým Ivanom Gašparovičom, o ktorom je reč. Teda ani korekcia, ani následné rozhodnutia nenapomáhali ústavnosti na Slovensku, ale tomu, čo bol argument pre západné krajiny, keď hovorili, že Slovensko je čierna diera v strede Európy. Čierna diera, ktorá je nekompatibilná politicky, ústavne s európskym priestorom.
Dovoľte mi ešte niekoľko politických poznámok. Myslím, že prezident republiky sa vyjadril úprimne, keď povedal, že je akoby členom SMER-u, lebo tak koná. Tak jeho rozhodnutia potvrdzujú. A SMER sa usiluje o koncentráciu moci. Dnes ju má na úrovni zákonodarnej vo forme väčšiny, má ju na úrovni exekutívy, nielen vlády, ale v tomto zmysle aj prezidentského úradu a usiluje sa aj o moc kontrolnú. To, čo sa deje na Úrade pre verejné obstarávanie a s verejným obstarávaním, to, čo potvrdzuje stav na NKÚ, kde opakovane odmieta zvoliť kandidáta za opozíciu, do tretice dopĺňa úsilie o svojho generálneho prokurátora. SMER chce mať svojho generálneho prokurátora, ako sa vyjadril Robert Fico v lete minulého roku, ktorého on vybral a skupina prokurátorov v Krpáčove narýchlo a bez skutočnej legitimity potvrdila. Volá sa Jaromír Čižnár. Teda chcú mať svoje verejné obstarávanie, svoju kontrolu hospodárenia a aj svoju kontrolu zákonnosti na Slovensku.
Ivan Gašparovič a Robert Fico konajú v zhode. Prezident porušovaním Ústavy Slovenskej republiky, o ktorom sme presvedčení, nerobí dobré meno ani funkcii, ani republike. Jeho konanie nectí úrad prezidenta demokratickej krajiny. Ale našou povinnosťou je konať, nie komentovať, nie lamentovať. Aj my, ako prezident Slovenskej republiky, sme skladali sľub na ústavu, a preto v tomto duchu a v tomto zmysle dnes konáme.
Chcem povedať za KDH, že práve pre toto, pre túto zodpovednosť za ústavnosť, jej ochranu a jej rozvoj, posilňovanie sme sa rozhodli podporiť návrh na obžalobu prezidenta.
Chcem ešte zareagovať na Pavla Pašku v tom, aby si uvedomil, že je len prvý medzi rovnými v tomto pléne, aby neurážal kolegov, pretože všetci máme mandáty od občanov. Ani Jozefa Čentéša, pretože nie je manipulovaný, je to čestný človek, čo možnože je práve na príťaž a prekážka, aby bol prijateľný a urobil poriadok na Generálnej prokuratúre, lebo je tam nielen chaos, ale rozklad.
To, čo som povedal na úvod, platí. Nikto neujde pred pravdou. Ani väčšina tohto parlamentu. Sú demokrati, ktorí si uvedomujú, že demokracia limituje moc za cieľom verejného záujmu - spoločného dobra. A sú demokrati, ktorí valcujú, ktorí si myslia, že vláda väčšiny má aj pravdu tým, že je väčšinová, resp. odkazujú, že zvykajte si. Takto demokracia nerastie.
Priatelia, v tejto chvíli nejde o osobu Ivana Gašparoviča, ale ide o budúcnosť krajiny. Ide o to, akého prezidenta bude mať Slovenská republika.
Korene dnešnej situácie ja osobne vidím v rokoch 2003, 2004, kedy napríklad viaceré strany stavali viacerých kandidátov a pre občanov vo finále zostala voľba medzi Vladimírom Mečiarom a dovtedy jeho pravou rukou Ivanom Gašparovičom. Toto ovocie je tu.
Nebude na Slovensku viac práva, viac zákonnosti, viac spravodlivosti, nebude sa slušným ľuďom žiť lepšie, ak nebude aj viac statočnosti a zodpovednosti, zvlášť pri výkone moci. Opakujem, prvým nie a nie len v honore, ale vo vplyve na tento stav, na túto perspektívu je prezident našej republiky.
A to je už o voľbe prezidenta, ktorá príde o rok. Slovensko potrebuje nielen skúseného, ale aj statočného, a dovolím si povedať, nekomunistického prezidenta. Spolu s občanmi a politickými partnermi, ktorí zmýšľajú v tejto veci podobne, urobíme všetko pre to, aby si ľudia u nás mohli takúto hlavu štátu demokraticky zvoliť.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. No, pán kolega Figeľ, Janko, ja by som ti chcel veľmi pekne poďakovať za naozaj kultivované vystúpenie, ktoré bolo v takom príkrom kontraste s tým, čo tu predviedol predseda Národnej rady Slovenskej republiky pán Paška. Práve on častokrát poučuje poslancov o tom, že čo je štátnické, čo je nová politická kultúra, akým spôsobom sa treba správať, ale ja si myslím, že za každého rečníka hovoria v prvom rade činy a hovorí jeho vystúpenie. A práve to tvoje vystúpenie ukázalo, že pán Paška sa bude musieť ešte veľa učiť, aby dosiahol úroveň práve tých svojich opozičných kolegov, ktorých veľmi často kritizuje.
Chcel by som jednu poznámku ešte povedať priamo k obžalobe pána prezidenta. Ja keď som prichádzal sem, do tejto sály, tak sa ma pýtali médiá, že čo hovorím na nejakého ďalšieho kandidáta; ja ho nebudem menovať, aby som mu nerobil nejakú reklamu. Povedal som, že vnímam tú jeho možnú kandidatúru pozitívne, ale zároveň som dodal, že tá latka, ktorá je dnes nastavená, je tak nízko nastavená, že by ju pohodlne preskočil akýkoľvek iný kandidát.
Toto, o čom tu dnes rokujeme a o čom rozprávame, sa s Ivanom Gašparovičom ponesie a pôjde to s ním celý život. Presne tak, ako pôjde s ním celý život jeho konanie.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán podpredseda, v mnohom s vami súhlasím a zaujala ma tá časť vášho vystúpenia, kde ste pomenovali ten problém jasne, v čom on spočíva, nad čím by sme sa mali zamyslieť všetci.
Ide o jeden vážny mocenský zápas o charakter štátu. A ja si od prvej chvíle kladiem otázku, komu a prečo záleží na tom, aby riadne a právoplatne prijatým uznesením Národnej rady, ktorým sme odporučili prezidentovi Slovenskej republiky vymenovať riadne zvoleného kandidáta na generálneho prokurátora, niekomu prekáža, aby tento zvolený kandidát bol aj vymenovaný.
Súhlasím s vami, že to nie je o prezidentovi Gašparovičovi a o pánovi Dr. Čentéšovi. V hre je oveľa viacej. A to je charakter štátu a systém fungovania zastupiteľskej demokracie. Pán prezident má z ústavy jasne vymedzené svoje právomoci, kompetencie, ale aj zodpovednosť. Ak niekde ústava dáva právo nerešpektovať uznesenie Národnej rady, to je možnosť prezidenta Slovenskej republiky vrátiť riadne schválený zákon na opätovné prerokovanie.
Ale prezident je aj tu limitovaný, kolegyne, kolegovia. Ak prelomíme prezidentovo veto, aj bez jeho podpisu zákon platí.
To znamená, tento inštitút len potvrdzuje, že prezident patrí aj v delení jednotlivých mocí a v ich sile do výkonnej moci. Teda tu sa musíme zamyslieť nad tým... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ja by som chcel reagovať na pána podpredsedu Figeľa, ale teraz neviem, či môžem. (Zasmiatie sa rečníka.) Ale on ma nepočúva.

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Nech sa páči, počúva, určite vás počúva.

Brocka, Július, poslanec NR SR
Áno. Ja som rád, že na začiatok zareagoval na tú aktuálnu situáciu, ktorá v tejto rokovacej sále vznikla, že zareagoval na to, ako poslanci SMER-u do nohy všetci odtiaľto odišli. Prosím vás, veď oni nás nemuseli počúvať, veď sme na to zvyknutí, pán podpredseda, my sme na to zvyknutí, že zo SMER-u nás ignorujú pri rozpravách o všetkých dôležitých témach, o ktorých tu diskutujeme, ale oni sa dneska zasprávali, oni sa dneska zasprávali inak. Oni zdúchli! Oni utiekli! A predsa veď oni majú 83 hlasov, oni si môžu všetko odhlasovať a nikto z nás si nemyslí, že my pri hlasovaní o našom návrhu uznesenia budeme úspešní. To znamená, toto správanie, toto správanie, to je správanie slabocha. Takto predsa reaguje slabší.
A ešte jedna vec z toho vyplýva. Dámy a páni, v parlamente nie je rozhodujúci počet. Sila vyzerá inak. To, čo predviedol SMER, to je výraz slabosti. Oni sa nás boja! A to ja považujem za veľmi pozitívnu informáciu z tejto rozpravy. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Pán predseda, toto sa nemalo stať a nemalo sa stať ani to, čo tu predviedol pán predseda Paška, a nemalo sa stať ani to, že tu takto nedôstojne rokujeme. Preto navrhujem procedurálny návrh, aby sme prerušili rokovanie tejto schôdze a pokračovali v dôstojných podmienkach. Ďakujem.