15. schôdza

Ďakujem, pani predsedajúca. Začali ste svoj prejav, pani poslankyňa, citovaním výpovede jedného bývalého predsedu Ústavného súdu: "Pravda bez moci ti je nanič." Ale to potom je základ neprávneho štátu. Keď pravda bez toho, aby niekto ovládal moc, aby bol mocenským predstaviteľom, nemôže sa presadiť. Práve preto sme zorganizovali petíciu už hneď na začiatku pred vyše rokom zbierania podpisov, pred vyše dvoma rokmi, zbierania podpisov za vymenovanie pána Jozefa Čentéša na miesto generálneho prokurátora. Podpísalo to 30-tisíc ľudí. Ja neviem, či je to veľa, alebo málo. Ľudia veľmi každý deň nevnímajú funkciu generálneho prokurátora, ale ja si veľmi vážim tých 30-tisíc ľudí, ktorí už vtedy, skoro pred dvoma rokmi, pochopili, o čo ide v tomto zápase a o čo sa hrá.
Pamätám si ten moment, keď vyhadzovali poslanca Gauliedera z parlamentu. Vtedy tam sedel náš budúci pán prezident, na tom mieste, kde je pani predsedajúca, a všetci sa báječne zabávali na tom, keď opozícia upozorňovala, že to je proste cesta do pekla. To je cesta k neprávnemu štátu. Asi tak sa zabávali, ako sa zabávali naši kolegovia zo SMER-u. Ale táto cesta vedie tam, kde išiel aj pán Mečiar.

Ďakujem pekne. Tvoj prejav, si myslím, že sa v rámci možností snažil byť veľmi vyvážený a snažil sa naozaj ísť po podstate tohto sporu, ktorý nie je o tom, či má byť generálnym prokurátorom pán Čentéš, alebo niekto iný, ani o tom, či máme radi pána prezidenta Gašparoviča, alebo nie. Ale bol naozaj o tom, že inštitúcie sú tu pre všetkých a sú tu aj pre budúcnosť a nikto nevie, ako sa budú využívať a zneužívať kým, v akej dobe. A tí, čo ich zneužívajú preto, aby dnes dosiahli nejaký konkrétny cieľ, sa potom nebudú stíhať možno diviť niekedy inokedy, čo sa s tým stane. Takže v tomto tvoj prejav považujem za mimoriadne vyvážený a varovanie.
Je mi len ľúto, že kolegovia zo SMER-u sa nepoučili z predchádzajúceho priebehu schôdze a zase odišli a nevypočuli si tento vyvážený prejav. Otázka, či teda nie je opäť na zváženie prerušiť schôdzu, kým sa nevrátia, aby teda počúvali aspoň ďalších kolegov, pána Gála, pána Sulíka a pána Matoviča.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi pridať svoju trošku k tomuto programu, ktorý vlastne sami sme ziniciovali. Na úvod poviem, že mi je veľmi ľúto, že opäť poslanci SMER-u sa zachovali tak ako minule, ale myslím si, že nemá zmysel znova obštruovať rovnakým spôsobom, ako sa to udialo minulý týždeň, pretože neni tej moci, ktorá by ich donútila, aby tu naozaj sedeli a robili robotu podľa mňa, ktorú by mohli robiť, mali robiť: mali by obhajovať svojho prezidenta, keďže sú presvedčení o tom, že nie sú relevantné dôvody nato, aby bol takto obvinený.
Na druhej strane mi je veľmi ľúto, aj keď s Martinom Poliačikom nezdieľam rovnaké hodnoty alebo, povedala by som, diametrálne odlišné máme, je mi ľúto, že predseda parlamentu aj premiér sa uchyľuje k takým rečiam, aké vedie na jeho osobu. Myslím, že on sám dehonestuje túto Národnú radu práve svojimi vyjadreniami tak, ako to urobil aj v minulom vystúpení alebo na začiatku tejto 15. schôdze.
Nikdy som si nepredstavila, že sa raz budem vyjadrovať k takémuto bodu programu. Ešte viac ma mrzí, že vystupujem k tomuto bodu s presvedčením, že prezident konal s vopred jasným úmyslom, a tým porušil Ústavu Slovenskej republiky. A jediným vývojom tejto situácie by malo byť zaslanie obžaloby na Ústavný súd Slovenskej republiky.
Dovoľte, aby som v krátkosti objasnila dôvody, ktoré ma vedú k tomuto kroku. Na začiatok si vás ale dovoľujem uistiť, že k tomuto som prišla nielen vlastnými úvahami, ale aj vzájomnými debatami. Nezaujímalo ma pri tom, či s prezidentom politicky súhlasím, alebo nesúhlasím, či mi je politicky sympatický, alebo nie. Je mi to úplne jedno.
Dôvody, prečo by mal hociktorý poslanec tejto snemovne pristúpiť k obžalobe prezidenta, nemôžu byť politické ani stranícke. Preto aj náš poslanecký klub nerozhodol politicky. Nepostavili sme sa do jedného šíku, lebo by to bolo práve výhodné pre celý klub. Na poslaneckom klube sme mali dlhú a vážnu diskusiu a po nej sa každý po zvážení faktov slobodne rozhodol. Jedná sa o vážnu vec, pri ktorej ústava jasne definuje dôvody, ktoré môžu k obžalobe viesť.
Som presvedčená, že náš prezident úmyselne porušil Ústavu Slovenskej republiky a jedine preto podporujem návrh na vznesenie obžaloby.
Stotožňujem sa s dvoma dôvodmi, ktoré obžaloba prezidenta obsahuje. Myslím si, že prezident porušil ústavu odmietnutím vymenovania, pretože podľa mňa dôvody na nevymenovanie nie sú dostatočné. A rovnako porušil ústavu tým, že o tejto veci nerozhodol v primeranej lehote. Môžem sa dokonca i stotožniť s tým, že Ústavný súd v niekoľkých svojich nálezoch rozšíril právomoci prezidenta. Rovnako rozumiem tomu, že prezident nie je len notárom rozhodnutí Národnej rady, ale aktívne do nich môže v istých medziach vstupovať a ovplyvňovať ich. Tieto medze však boli jasne definované. Prezident má právo skúmať, či kandidát spĺňa zákonom dané podmienky, a taktiež prezident má právo skúmať, či kandidát vážnym spôsobom znevažuje funkciu a či by jeho vymenovaním bol narušený riadny chod daného orgánu. S touto interpretáciou jeho právomocí by som sa možno dokázala aj stotožniť. Problematický je výklad, ktorý nastal v tomto prípade.
Žiadnym spôsobom si nerobím ilúzie o tom, že voľba generálneho prokurátora prebehla dokonalým spôsobom. Vôbec nie. Ale my sme o tejto veci vždy otvorene hovorili. Problémom však je, že nech už voľba prebehla akýmkoľvek nešťastným, no stále legálnym spôsobom, samotný kandidát nebol nikdy spochybnený. Dokonca aj Ústavný súd to vyslovene uvádza vo svojej judikatúre. Pochybnosti sa musia týkať osoby, nie voľby.
Pochybnosti o pánovi Čentéšovi, ktoré uviedol pán prezident, neobstoja. Prezident kritizoval politickosť kandidáta, lebo sa na ňom mala uzhodnúť Koaličná rada, a tým pádom je nevhodným kandidátom. Podľa tejto argumentácie, ale ruku na srdce, ktorá sa asi nie prekvapivo objavila až pri tomto kandidátovi, by nemal byť menovaný žiaden funkcionár. My, samozrejme, dlhodobo kritizujeme politizáciu všetkých verejných funkcií, ale keďže sa to deje stále, nič v ústavnom práve Slovenskej republiky neoprávňuje k takejto zrazu nadobudnutej účelovej interpretácii.
Pán prezident vo svojom odôvodnení spomína incident spojený so skartáciou výpovede Igora Matoviča. Nechajme bokom to, že o týchto udalostiach pán prezident zrejme úmyselne vo svojom liste i vystúpení v médiách 9. januára zavádzal. Ani si nevšimol, že ide o výpoveď k inej téme. Ale každopádne toto asi okomentuje ešte kolega Igor Matovič. Myslím, že je nad slnko jasné, že tento incident nespĺňa predpoklady pre vážne pochybnosti o schopnosti pána Čentéša vykonávať úrad generálneho prokurátora. A okrem toho pán prezident si v tejto úlohe osobuje akoby úlohu disciplinárneho sudcu.
Druhou problematickou líniou konania pána prezidenta je dĺžka nekonania v tejto veci. Prezident veľmi neštandardne, až 18 mesiacov, nekonal, čím vážne ohrozil chod Generálnej prokuratúry, a tým pádom aj celkového chodu právneho štátu v tejto krajine.
Ak mal prezident vážne pochybnosti o pánovi Čentéšovi, vedel o nich už v auguste 2011? Prečo nekonal už vtedy? Taktiež ak teraz tvrdí, že musel čakať na rozhodnutie Ústavného súdu, prečo ich potom veľmi účelovo nezaradil medzi dôvody, pre ktoré sa nakoniec rozhodol?
Uvedomujem si, že kritickým bodom obžaloby je dokázanie úmyslu a práve tento bod vyvoláva i najväčšie otázniky. Som presvedčená, že vzhľadom na všetky body, ktoré sú uvedené v obžalobe, pán prezident konal vedome a s úmyslom za hranicami svojich ústavných kompetencii. Bol na to opakovane upozorňovaný zo strany opozície a odborných kruhov a mal dosť priestoru na to, aby svoje správanie upravil tak, aby nevyvolávalo tak obrovské otázniky, pred akými stojíme dnes.
Potvrdením mojej obavy je aj to, že toto konanie vyvoláva podozrenie, že bolo vykonané v koordinácii a v mene napĺňania práve politických cieľov vládnej strany. Pán prezident sa k SMER-u opakovane prihlásil a takéto úmyselné konanie v mene politického zisku je pre mňa jednoznačne za hranicami akceptovateľného. Plne chápem, že celkový obsah obžaloby vyvolávala aj medzi právnikmi mnohé odborné otázky. Je to nejednoznačná oblasť, v ktorej sme sa ešte nikdy nenachádzali.
No po najlepšom zhodnotení všetkých faktov som prišla k záveru, že prezident úmyselným spôsobom porušil ústavu, a preto som aj obžalobu podpísala a chcem, aby Ústavný súd prešetril opodstatnenosť tohto návrhu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, vážený pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ako právnik si uvedomujem, že rokujeme o veľmi závažnom, veľmi vážnom probléme. Pán prezident nás dostal do situácie, keď svojimi činmi a postojmi doslova dohnal minimálne tú časť parlamentu, ktorá si ctí demokraciu a základné princípy, k iniciatíve na podanie tohto návrhu.
Viackrát som sa aj ja, ako aj moji kolegovia zo strany MOST - HÍD vyjadrili v tom zmysle, že Ivan Gašparovič zlyhal ako prezident, ale neprekvapil. Prečo nás neprekvapil? Pretože jeho meno figuruje, žiaľ, v negatívnom svetle u viacerých čiernych momentov našej histórie. Odvolávaním poslanca Gauliedera začínajúc až po jeho známe výroky na pôde parlamentu o starých ujoch. O nečinnosti ako generálneho prokurátora kolujú historky aj vo federálnych vodách.
Či sa to pánovi prezidentovi páči, alebo nie, je nositeľom mečiarovskej tradície. Pokračuje v šľapajach svojho bývalého kamaráta a učiteľa a tie kroky, bohužiaľ, aj zdokonalil.
Ale nie kvôli tomu sme tu teraz. Teraz je hlavným aktérom ďalšieho traumatizujúceho momentu, ktorý určite neupadne do zabudnutia. Všetky doterajšie prešľapy Ivana Gašparoviča vo funkcii prezidenta sú slabým odvarom toho, na čo sa podujal v prípade nevymenovania doc. Čentéša za generálneho prokurátora.
Keď som hovoril o zdokonaľovaní mečiarovských metód, mal som na mysli to, že teraz sa Ivan Gašparovič rozhodol nerešpektovať rozhodnutie Národnej rady, než šliape po základoch demokracie na Slovensku. Možno si Ivan Gašparovič nevšimol, že na Slovensku je stále parlamentná demokracia. Musíme mu to pripomínať.
Väčšina z nás si pamätá, vážené kolegyne a kolegovia, ako dokázal byť prezident rýchly pri vymenovaní Štefana Harabina, pripomínam, že za kratšiu dobu ako 24 hodín od zvolenia. Vtedy neskúmal nič. Nepotreboval rok a pol na rozhodnutie. Nezaujímalo ho ani možné podanie ústavnej sťažnosti protikandidáta. Harabina musel vymenovať, Čentéša nesmie vymenovať.
Je na posúdení každého z nás, či koná autonómne, alebo na príkaz niekoho. Apelujem na jeho novoročnú výzvu z 1. januára, citujem: "Začnime hľadať chyby u seba." Áno, pán prezident, bolo by načase a bolo by to aj chlapské. Ale takýto krok nemôžme očakávať, zvlášť keď vidíme, aké možné aj nemožné kroky robí pán prezident a robil v záujme nevymenovania doc. Čentéša za generálneho prokurátora. Jeho námietku zaujatosti proti sudcom Ústavného súdu považujem za absolútne neadekvátne jeho postaveniu a v istom kontexte aj za smiešnu.
Počty sú počty, vidíme tu aj dnes, preto je pravdepodobné, že Ivan Gašparovič bude traumatizovať spoločnosť ešte rok. Dovtedy stihne urobiť všetko, čo má predpísané, a s kľudom, s kľudným svedomím odíde na zaslúžený odpočinok. Ale nechá tu dedičstvo, ktoré môže mať na ďalší vývoj spravodlivosti na Slovensku nedozerné následky.
Vážené kolegyne, kolegovia, mám jednu zlú správu pre pána prezidenta Gašparoviča. Nepodarilo sa mu splniť jeden z jeho prvých sľubov vo funkcii prezidenta, a to, že bude prezidentom všetkých občanov Slovenska. Nie je, nebol a ani nebude.
Len taký krátky príklad. Počas celého svojho úradovania smerom k príslušníkom národnostných menšín vysielal len a len negatívne impulzy. Na druhej strane dokázal a aj pri tomto svojom rozhodnutí o nevymenovaní, že je prezidentom straníckym, nie je prezidentom každého občana Slovenskej republiky. Je prezidentom straníckym, čiže je prezidentom len tých ľudí, ktorí volili tú konkrétnu stranu, ktorá teraz ani jedného reprezentanta tu nemá. A takým straníckym prezidentom asi aj zostane do konca svojho volebného obdobia. A to je zas zlou správou pre nás všetkých občanov, obyvateľov Slovenska.
Prezident Ivan Gašparovič nerešpektuje ústavné limity svojich právomocí, zneužíva svoju funkciu na uspokojenie záujmov vládnej strany. A tieto záujmy uprednostňuje pred ústavou, zákonnosťou a neposlednom rade pred základnými princípmi demokracie.
Toľko, čo sa týka politických rozmerov.
A dovoľte mi, aby som prešiel teraz k tým právnym. Lebo všetky tie argumenty mali alebo sa snažili mať určitý právny, právne pozadie a len to je také zdanie. Takže faktograficky, ako je asi napísaná vlastná žaloba.
Bola tu tajná voľba generálneho prokurátora, a to dňa 17. júna 2011, k čomu sa netreba vracať. Lebo je tu jedno rozhodnutie Ústavného súdu z 5. októbra 2011, v ktorom Ústavný súd jasne povedal, že voľba kandidáta na post generálneho prokurátora konaná dňa 17. júna 2011 sa udiala v zmysle ústavy, ako aj príslušných zákonov. Každý, kto spochybňuje toto rozhodnutie Ústavného súdu, spochybňuje celý náš právny systém, ako aj to, že Slovenská republika je demokratický a právny štát.
Nemusí sa nám páčiť každé rozhodnutie Ústavného súdu, ani ja nie som nadšený z každého rozhodnutia Ústavného súdu, ale musím ich rešpektovať, či sa mi to páči, alebo nie. Bez rozdielu na to, že aké stranícke tričko hájim.
Takže toto rozhodnutie Ústavného súdu je jedna veľká a veľmi hrubá deliaca čiara. Vracať sa k udalostiam a spochybňovať ich, je už len číra špekulácia a hrubé pošliapavanie práva. Inak toto rozhodnutie bolo potvrdené aj ďalším rozhodnutím Ústavného súdu zo dňa 23. augusta 2012, keď Ústavný súd odmietol sťažnosť Dr. Dobroslava Trnku, v ktorom napadol voľbu zo 17. mája 2012, pričom toto rozhodnutie Ústavného súdu sa čiastočne dotýka aj voľby zo 17. júna, keď bol zvolený pán doc. Čentéš. Ústavný súd hovorí, citujem: "Nemožno považovať za nesúladné s ústavou, ak poslanecké kluby odporučia svojim členov hlasovať určitým spôsobom o otázkach, ktoré sú predmetom hlasovania, a tento postoj aj verejne deklarujú. Takéto odporúčanie má len politický charakter a nie je právne vynútiteľné. Za týchto okolností ani existenciu politickej dohody o tom, ako by poslanci mali hlasovať o určitej otázke, nemožno považovať za nesúladnú s ústavou. Je totiž vecou jednotlivých poslancov, ktorí vykonajú svoj mandát osobne a podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi, či budú takúto politickú dohodu pri tajnom hlasovaní rešpektovať." Toľko citácia.
Následne Ústavný súd ešte v tomto rozhodnutí sa zaoberal samotnou voľbou kandidáta na funkciu generálneho prokurátora konanú 17. mája 2011. Na rozdiel od predchádzajúceho rozhodnutia Ústavný súd vo veci, Ústavný súd 76/2011 zo dňa 20. apríla 2011, v tomto rozhodnutí Ústavný súd konštatuje, že "napriek určitému označovaniu hlasovacích lístkov sťažovateľ neuviedol ani žiadny relevantný argument, na základe ktorého by sa dalo dodatočne po voľbe spoľahlivo zistiť, ako jednotliví poslanci hlasovali. Respektíve ktorí z nich údajnú politickú dohodu o označovaní hlasovacích lístkov porušili, t. j. na základe ktorého by bolo možné relevantne dospieť k záveru o porušení tajnosti hlasovania." Tiež som citoval rozhodnutie Ústavného súdu.
Toľko k voľbe generálneho prokurátora.
Z toho celého vyplýva, že od momentu rozhodnutia Ústavného súdu z toho 5. októbra 2011, v ktorom, ešte raz zdôrazňujem, Ústavný súd potvrdil ústavnosť a zákonnosť voľby generálneho prokurátora, kandidáta za generálneho prokurátora, bolo každé otáľanie prezidenta nevymenovať doc. Čentéša mimo rámca Ústavy Slovenskej republiky, ale i vlastných vyjadrení. Tvrdil totiž, že doc. Čentéša nevymenuje, kým budú pochybnosti o voľbe. Ústavný súd dal za celou záležitosťou bodku. No nič sa nedialo. Už v tej dobe prebehlo viac ako 4 mesiace. Primeraný čas na vymenovanie už bol niekoľkokrát, niekoľkonásobne prekročený, až vtedy pán prezident uviedol ďalšiu formuláciu svojho dôvodu nevymenovania, a to, že počká na všetky rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré sa dotýkajú voľby generálneho prokurátora.
Z hľadiska práva alibizmus pána prezidenta prekazilo rozhodnutie Ústavného súdu zo dňa 24. októbra 2012, ktorý v merite znie: "Prezident Slovenskej republiky je povinný zaoberať sa s návrhom Národnej rady Slovenskej republiky o nevymenovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky, ak bol zvolený postupom v súlade s právnymi predpismi, v primeranej lehote buď vymenovať navrhovaného kandidáta, alebo oznámiť Národnej rade Slovenskej republiky, že tohto kandidáta nevymenuje. Nevymenovať kandidáta môže len z dôvodu, že nespĺňa zákonné predpoklady na nevymenovanie alebo z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť osoba vrcholným predstaviteľom, alebo spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu, ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov. Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tie nesmú byť svojvoľné."
Napriek tomu rozhodnutiu sa nič nedialo. Prezident naďalej zostal nečinným, ignoroval tak rozhodnutie nielen Národnej rady, ale už niekoľko rozhodnutí Ústavného súdu. A pritom mu už Ústavný súd v tomto, o ktorom rozhodnutí jednoznačne stanovil, že je povinný sa zaoberať s voľbou a buď nevymenovať kandidáta, alebo oznámiť, že ho nevymenuje. Odpoveďou prezidenta bola už staršia replika, že bude čakať na rozhodnutia Ústavného súdu, kým nerozhodne o poslednej sťažnosti.
To, že ani takto sa nestalo, nás už vôbec nemusí prekvapovať. Prezident dva mesiace po kvázi apele Ústavného súdu oznámi Národnej rade, a to tiež spôsobom, aký asi svet nepozná, že kandidáta nevymenuje.
Prečo som to zopakoval? Neviem, či po tomto sa niekto ešte nájde, kto mi bude tvrdiť, že prezident naplnil literu ústavy, a to čl. 101 ods.1, ktorý ustanovuje, že "prezident svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov".
Nevymenovanie generálneho prokurátora predsa nemôže byť zabezpečenie riadneho chodu ústavných orgánov. Lebo aj také právne názory odzneli na pôde ústavnoprávneho výboru, že aj nevymenovanie je zabezpečenie chodu ústavných orgánov. Boli sme toho svedkami. Tak ako nestačili sme sa diviť.
Faktom je, až do konca sveta zostane to, že prezident Ivan Gašparovič nezabezpečil riadny chod ústavného orgánu Generálnej prokuratúry, a to niekoľkonásobne. Bola tu tajná voľba dňa 17. júna 2011. Prezident nič. Rozhodnutie Ústavného súdu z 5. októbra 2011 o zákonnosti voľby. Prezident ďalej nič. Potom ďalšie rozhodnutie Ústavného súdu z 23. augusta 2012, ktoré potvrdilo zákonnosť voľby. Stále nič. Až nakoniec rozhodnutie Ústavného súdu z 24. októbra 2012. A rozhodnutie prezidenta nikde. A to celé asi neúmyselne.
Pán prezident stále čakal na niečo, na čo čakať nemusel a ani nemal. On mal konať v zmysle ústavy. Nekonal. A nekonal úmyselne. Úmyselne nezabezpečil chod ústavného orgánu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.
A keď nekonal úmyselne, lebo ináč sa to nedá vysvetliť, opomenul, zabudol na svoju povinnosť? Z nedbanlivosti tak konal? Alebo sa spoliehal na to, na čo sa spoliehať nemá? Čiže vedomá nedbanlivosť.
Nie, pani poslankyne, páni poslanci, prezident nevymenoval kandidáta Generálnej prokuratúry úmyselne, a tým porušil ústavnú povinnosť v zmysle čl. 2 ods. 2 a čl. 101 ods.1 druhej vety. To, že prezident nakoniec kandidáta doc. Čentéša za generálneho prokurátora nevymenoval, je ďalší skutok, ktorý je porušením tak čl. 2 ods. 2, ako aj čl. 101 ods. 1 druhá veta, ale ako aj čl. 102 ods.1 písm. t) a čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky.
Ako rozhodol Ústavný súd, ešte raz citujem: "Nevymenovať kandidáta môže len z dôvodu, že nespĺňa zákonné predpoklady na nevymenovanie alebo z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu. Ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov, prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť svojvoľné."
Čiže Ústavný súd stanovil dve podmienky na nevymenovanie.
Prvá: nesplnenie zákonných predpokladov.
A druhá: závažné skutočnosti vzťahujúce sa na osobu kandidáta.
O splnení prvej podmienky, čiže zákonné predpoklady, to neviem, či si trúfa niekto v tejto sále, alebo aj na Slovensku, alebo aj vo svete, či kandidát nespĺňa zákonné predpoklady. O tomto nemôže byť ani reč. Ani v prípade, kebyže niekto z nás má veľmi čierne videnie.
A čo sa týka druhej podmienky, tá tiež nie je splnená, keďže na osobu kandidáta sa nevzťahujú žiadne také skutočnosti, ktoré by spochybnili jeho schopnosť vykonávať funkciu generálneho prokurátora. Však doc. Čentéš dodnes pôsobí na Generálnej prokuratúre. Dodnes tam pôsobí, robí. Nie je vedené voči nemu žiadne disciplinárne konanie. To, že došlo k mylnej skartácii jedného spisu, to nie je dôvodom na diskvalifikáciu a vôbec posúdenie osoby, ako že nespĺňa nejaké zákonné predpoklady na výkon funkcie generálneho prokurátora. Môže nás táto chyba priviesť k tomu, že kto z nás nerobí chyby. Vrátane prezidenta, a hlavne jeho.
No napriek týmto jasným usmerneniam prezident najprv zas neprimerane naťahoval čas, až nakoniec v rozpore s rozhodnutím Ústavného súdu, v rozpore s rozhodnutím Národnej rady doc. Čentéša za generálneho prokurátora nevymenoval. Preto poslanecký klub MOST - HÍD bude hlasovať za návrh na obžalobu na prezidenta.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Vážený pán poslanec, som vás pozorne počúval, aj keď mi je ľúto, že tí, ktorí by to mali počúvať, v tejto sále nesedia. A ja by som preto vaše vystúpenie využil aj tak politicky a možno by som práve na adresu tých zo SMER-u povedal, že sú príliš precitlivelí, mám pocit, ako keby mali alergiu v istom zmysle, že takýmto neprimeraným spôsobom reagujú na návrh skupiny poslancov v prípade obžaloby prezidenta. Ako keby to bola nejaká neslýchaná vec, z našej strany nehoráznosť, opovážlivosť, a pritom stačí sa pozrieť tak po okolitých krajinách. S Českou republikou sa často porovnávame a tam už v tejto otázke sú dokonca vpredu. Oni už taký návrh v jednej komore parlamentu schválili a dnes je pred Ústavným súdom. Je síce pravda, že už ten prezident nie je prezidentom. Ale myslím si, že môžu byť pokojní poslanci zo SMER-u, pretože v našom prípade ani nehrozí, že by sa tento návrh dostal pred Ústavný súd. Ale minimálne mohli využiť tento priestor v parlamente, aby o dôvodoch nášho návrhu s nami diskutovali, že by s nami o tom rozprávali, lebo o tom je parlament. A myslím si, že aj tým spôsobom, že sa oni takto zasprávali, tak oni ignorujú parlamentnú demokraciu.

Ďakujem, ja len veľmi krátko. Chcem, aby plynula diskusia, zareagovať na pána Brocku. Nielen poslanci SMER-u, ale pán prezident tu mal byť. Pán prezident tu mal byť a obhájiť, prečo rozhodol tak, ako rozhodol. Prečo slovenským občanom predložil takú zlátaninu, ako predložil. Prečo v nej klamal, prečo je v nej nesprávny dátum, nesprávne konanie. Prečo si vybral názory niektorých ľudí a iných nespomenul. Prečo sú názory týchto ľudí relevantné. A toto všetko v krajine, ktorá ešte stále je považovaná za parlamentnú demokraciu, mal prezident obhajovať v tomto pléne.
To, že zbabelo odídu poslanci SMER-u, sa dá pochopiť ako politická hra. Ale to, že prezident krajiny, ktorá ešte stále je parlamentnou demokraciou, nepríde obhájiť svoje vlastné rozhodnutie, je nenáležité a nesprávne.
Parlament Slovenskej republiky má byť ešte stále najdôležitejším orgánom, čo sa týka stanovovania pravidiel a vykonávania niektorých rozhodnutí. A to, že prezident toto nerešpektuje, je veľmi zlou známkou o usporiadaní a právnom štáte na Slovensku.
Ďakujem.