17. schôdza

Keďže pán kolega Daniš bol taký konkrétny, tak ešte raz mu to skúsim vysvetliť. Skanska teraz nepodala námietky. Úrad pre verejné obstarávanie ju pred týždňom, pred dvoma, nariadil Železniciam Slovenskej republiky, aby naspäť Skansku dali do súťaže. Ale medzitým už bola podpísaná na jeseň zmluva s firmou TSS Grade. To znamená, Železnice zaradia Skansku naspäť do súťaže, budú súťažiť, Skanska, keďže má o 44 mil. nižšiu cenu, tak vyhrá. A medzitým čo? Železnice zrušia zmluvu s tou druhou firmou? To snáď nemyslíte vážne?! Na mieste tej druhej firmy, tak takisto sa odvolám na súd a budem sa súdiť so Železnicami.
Čiže Úrad pre verejné obstarávanie dobre vedel o námietkach, dobre mal požiadavku, aby urobil predbežné opatrenie, aby požiadal Železnice Slovenskej republiky, aby nepodpisovali zmluvu. A pán minister Počiatek to veľmi dobre vedel a mohol vydať príkaz zatiaľ nepodpisovať a počkať si, ako dopadne rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie. A naozaj, ak tieto procesy sa napadnú na medzinárodných súdoch, na Európskej komisii, tak Únia nám nedá na to peniaze, budeme musieť vyplatiť aj firmu Skanska za ušlý zisk a nám prepadnú európske zdroje, ktoré máme v Operačnom programe Doprava.

Ďakujem. Vážená pani podpredsedníčka, vážená Národná rada, téma nezamestnanosti je tou najvážnejšou na Slovensku, ktorá dnes je. Preto sme navrhli zvolať mimoriadnu schôdzu, preto tu dnes sedíme. Zaznelo tu už mnoho o tom, čo sa okolo nezamestnanosti dá povedať. Dalo by sa rozprávať ďalej, ale nezišli sme sa tu alebo nezvolávali sme túto schôdzu len preto, aby sme všeobecne kritizovali súčasný neradostný stav. To naozaj sme už robili mnohokrát. Poukazovali sme na tento neradostný stav a, samozrejme, budeme v tom pokračovať, pokiaľ bude pretrvávať. Ale to, prečo sme zvolili snahu o zvolanie mimoriadnej schôdze, je to, že cítime zodpovednosť voči Slovensku a chceme urobiť všetko pre to, aby sme tento stav zvrátili, aj keď sme opozíciou, aj keď nedisponujeme dostatočným počtom hlasov, aby sme čokoľvek mohli sami presadiť, ale preto, aby sme ponúkli kompromisné návrhy, nad ktorými by ste sa mohli zamyslieť. Návrhy, ktoré zdôvodníme, prečo ich navrhujeme, prečo by výrazne pomohli zastaviť rastúcu nezamestnanosť a zvrátiť tento stav a pomôcť Slovensku, lebo o to tu ide.
My si nerobíme nejaké predstavy, že teraz otočíme koleso vašej ekonomickej politiky o 180 stupňov, ale veď nikto snáď nemá patent na rozum, aby si mohol povedať, že jediný on má pravdu. Tak chceme na vás apelovať, aby ste aspoň tam, kde je to zjavné, že tieto opatrenia jednoducho nie sú dobré, nie sú v prospech Slovenska, v prospech jeho ekonomiky, nie sú predovšetkým v prospech zamestnancov na Slovensku, aby sme sa nad nimi zamysleli. Nie sú to naše tézy, ale je to vec, po ktorej volá celá ekonomická obec, po ktorej volajú zamestnávatelia Slovenska a ich reprezentanti. My tu neprezentujeme teraz, hovorím za SDKÚ - DS, svoje vlastné nejaké ideologické názory.
Asi viete, že v piatok sme sa stretli za okrúhlym stolom so zástupcami všetkých zamestnávateľských zväzov. Boli tam naozaj všetci. Plus ekonomickí analytici, ktorí sa touto témou zaoberajú. Tá diskusia bola veľmi široká a z tejto diskusie vzniklo päť návrhov, ktoré sme tu už prezentovali, ktoré spomínal pán predseda Frešo. To nie je nápad SDKÚ - DS, to je koncentrát, extrakt diskusie, ktorá vznikla a ktorú odobrili a odsúhlasili všetci účastníci okrúhleho stola. Takže nad tým sa treba zamyslieť, že to je naozaj názor, ktorý reprezentuje, alebo ktorého, s ktorým sa stotožnili naozaj zamestnávatelia, ktorí zamestnávajú ľudí na Slovensku. To nie je, nie sú návrhy, ktoré by mali smerovať k podpore nejakého kapitálu, ako to rado vaše ultraľavicové krídlo neustále tuto prednáša. Ale veď si uvedomme, že bez zamestnávateľov neexistujú zamestnanci. Tak musíme myslieť predovšetkým na nich.
Ja sa teda pokúsim stručne tie body znova zopakovať a ich vysvetliť, prečo práve toto všetci zamestnávatelia a my spolu s nimi považujeme za vec, ktorá by mohla výrazne zmeniť stav na Slovensku.
Tým prvým návrhom je návrh znížiť daň pre zamestnávateľov. Znova zopakujem, nie je to návrh k rovnej dani. Ja viem, že pre vás je mantra progresívne zdaňovanie, že vy to považujete za nesmierne dôležité. Tak vám nejdeme do toho vstupovať, lebo vás neprerobíme jednoducho. My rovnú daň vrátime vtedy, keď budeme znova vládnuť. Zdaňujte progresívne fyzické osoby, nepovažujem to za správne, ale dobre, lebo tá daň vám aj niečo môže priniesť do štátneho rozpočtu. Ale zvýšiť daň pre zamestnávateľov, pre právnické osoby, pre podnikateľov na 23 %, zvýšiť ju, ako už bolo povedané, o 21 % je zlé. Veď na to stačí úplne logika, keď všetky krajiny naokolo budú mať nižšiu daň, a majú nižšiu daň, a nielen krajiny naokolo, to tu už bolo spomínané, ale v najbližšom čase bude nižšia daň z podnikania alebo z príjmu právnických osôb aj v Británii, v Dánsku, Švédsku a Fínsku. To ako chceme konkurovať na medzinárodnom trhu investícií, keď budeme mať jednoznačne v tejto oblasti najnevýhodnejšie podnikateľské prostredie? Veď na to naozaj stačí logika, že toto je problém. A keď sa vám nepáči 19 %, no tak poďme rokovať o tom, kde je ten kompromis. Ale mať daň, ktorá je najvyššia, je zlé. Naozaj to, to každý musí uznať, že to je nekonkurencieschopné, robí to z krajiny nekonkurencieschopnou.
Výhrada, ktorá proti tomu zaznieva, je, že to spôsobí výpadok v príjmoch verejných financií. No nespôsobí. Určite nespôsobí, práveže opak je pravdou. Veď vy to tiež vidíte. Vy, ktorí ste sa aspoň, vy, ktorí ste sa pohybovali v podnikateľskej sfére. Koľko je možností optimalizovať dane? Veľmi veľa. Veď dnes ešte bolo podávané daňové priznanie s 19-percentnou daňou. To bolo priznanie dane za minulý rok. Takže až si to náhodou niekto neuvedomujete, lebo aj také zazneli dokonca z vládnych miest, také prirovnania, že výber dane je dobrý. No tak pripomínam, že to je výber 19-percentnej dane, nie 23-percentnej dane. Ale keď sa bude vyberať 23-percentná daň, tak jej výber bude nižší ako tej 19-percentnej. Takže práve zvýšenie dane na 23 % spôsobí výpadok príjmov štátneho rozpočtu. Spôsobí zvýšenie deficitu. A môžme ešte si to zvrátiť, ako mnohé krajiny spravili, lebo nebolo by Slovensko jediné, ktoré najprv nahodilo vysokú daň a potom sa zbadalo, že to není dobrá cesta, vrátilo sa k nízkej dani v príjmoch z podnikania a urobilo dobre. A budem hovoriť aj konkrétne príklady.
Takže nie je pravdou, že toto spôsobí výpadok príjmov štátneho rozpočtu. Veď už v tých odhadoch, ktoré sú teraz nahodené, ako bolo povedané, sa ani nepočíta s výrazným, s výrazným nárastom výberu tejto dane na tento rok, a to sa bavíme stále o 19-percentnej dani. To si treba uvedomiť. Aj na tej sa už prejavuje zhoršené podnikateľské prostredie, pretože tie firmy sa jednoducho pripravujú na to, čo príde.
Napríklad v tomto roku, až to neviete, tak veľké firmy, ktoré si to mohli dovoliť, ktoré majú dostatok zdrojov, nepriznali dlhopisy alebo nezaúčtovali, pardon, nezaúčtovali odpisy, pretože to umožňuje účtovníctvo, a radšej zaplatili vyššiu daň objemovo s 19-percentnou sadzbou a zaúčtujú si ich na budúci rok a zaplatia z nižšieho základu 23-percentnú daň. Z toho vyplýva jasný úbytok na tejto dani. Tí, ktorí sú malí, a tých je väčšina, takúto možnosť nemajú, ale tak či tak toto je proste problém. A ja vás vyzývam, zamyslite sa nad týmto problémom a nájdime nejaké rozumné východisko. A nebudeme a nebude to návrat k rovnej dani. To je vaša posvätná krava, že ste ju zabili, tak sa z toho, ste sa tešili, dobre, my si počkáme, keď voľby ukážu iné výsledky.
Druhý bod je zníženie odvodov pre predovšetkým nízkopríjmové skupiny. Toto je veľký problém. Tí ľudia, ktorí sú najdlhšie na úradoch práce, sú práve nízkokvalifikované, a tým pádom nízkopríjmové skupiny. Keď ich zaťažujeme vysokou mierou odvodov, tak jednoducho sú príliš drahí z hľadiska toho, čo dokážu ponúknuť pre zamestnávateľa, a nemôže, nikto nemá záujem ich zamestnať, pretože sú príliš drahí. Tu nejde o to, koľko oni dostávajú mzdu, ale o to, koľko stoja zamestnávateľa. A zamestnávateľ za ne platí omnoho viac, ako tí ľudia vidia na svojej výplatnej páske. A to je problém. Pritom existuje niekoľko návrhov, ktoré znamenajú, že keby sme zaviedli odpočítateľnú odvodovú položku, tak aj zamestnanci by dostali vyššiu čistú mzdu a zároveň by sa stali lacnejšími pre zamestnávateľa. A pre štát by sa to oplatilo tak či tak. Ten výpadok, tam by možno nejaký výpadok bol, ale umiestnili by sme na trh práce tisíce, desaťtisíce ľudí, čo už je veľká spoločenská hodnota. Tí by začali platiť odvody, dane, vracali by sa späť peniaze, ale hlavne začali by žiť iným spôsobom života, aký ho žijú doteraz. To je veľmi dôležitá vec. A za túto vec sa oplatí niečo urobiť a snažiť sa.
Tým, že ste zmenili, alebo výrazne zvýšili odvody aj zdravotné, aj bežné pre dohodárov, pre živnostníkov, opäť nedôjde k tomu, že sa výrazne zvýšia príjmy alebo že sa vôbec zvýšia príjmy štátneho rozpočtu. Skôr ste ľudí obrali o možnosť živiť sa prácou.
A keď sa tu mnohokrát odvolávali niektorí predrečníci z ľavej strany politického spektra na Nemecko, no, viete o tom, že v Nemecku existujú tzv. mini jobs systém po Hartzovej reforme, ktorá Nemecko nasmerovala na cestu prosperity, ktoré sú vlastne niečím podobným, ako u nás boli dohody? Nezaťažené odvodmi, nezaťažené dodatočnými prácami a že vďaka týmto mini jobs mnohí v Nemecku práve našli prácu aspoň nejakú, kým sa situácia nezlepšila. Viete napríklad to, že v Nemecku platí systém po Hartzových reformách, že nikto nemôže odmietnuť akúkoľvek ponúkanú prácu, aj keď nezodpovedá jeho kvalifikácii? Bol som nedávno na konferencii, kde presne toto zástupca nemeckej vlády vysvetľoval a zdôvodňoval. Pretože, a, samozrejme, nie je to nejaké populárne opatrenie, ale jednoducho vedia, že tých ľudí musia mať na pracovnom trhu a nie na úradoch práce. Takže keď sa odvolávate na Nemecko, tak si treba uvedomiť, že aj takéto veci tam sú a vďaka tomu sa ekonomika vyvíja ináč ako napríklad francúzska.
Tretím vážnym problémom, ktorý dopadá na podnikateľské prostredie, a tým pádom, keď ho zhoršuje, tak dopadá aj na nezamestnanosť, sú vysoké ceny energií pre zamestnávateľov. Vy, vaši predstavitelia veľmi radi hovoria o tom, ako udržali stabilitu cien energie pre domácnosti. Ale vôbec už nehovoria, že cena elektrickej energie pre zamestnávateľov, pre právnické osoby alebo pre všetkých podnikateľov je najvyššia v Európe. Je Slovensko taká silná ekonomická veľmoc v rámci Európy, že si môže dovoliť mať v rámci svojho podnikateľského prostredia najdrahšiu elektrickú energiu s výnimkou ostrovných štátov Malta a Cyprus? Kto sem má prísť podnikať, a zvlášť keď Slovensko je omnoho viac citlivejšie na energetickú náročnosť z hľadiska svojho priemyslu ako iné krajiny? Tá zvýšená citlivosť je až o 100 % v slovenskom priemysle. Napriek tomu vďaka regulačnej politike zavedenej za prvej Ficovej vlády slovenské firmy platia najvyššiu cenu energie v Európe. A pre túto situáciu máme problém v U. S. Steel, alebo sme mali. Pre toto sa teraz špeciálne píšu zákony, ktoré udržia U. S. Steel na Slovensku. Ale to sa robí len pre U. S. Steel! Čo tí ostatní? Čo Železiarne Podbrezová? Čo ZSNP Žiar nad Hronom? Čo mnohé ďalšie nemenované firmy, ktoré takisto na cenách energií preplácajú nesmierne, nesmierne milióny eur ročne?
Ale aby som nehovoril len vo všeobecnosti, poviem vám aj nejaké čísla. Poplatky za elektrinu, ktoré, distribučné poplatky za elektrinu, ktoré tvoria dnes už viac ako polovicu ceny elektriny na faktúre, zdvihol štát oproti roku 2012 o 36 %. Málokto to vie. Keď si rozdelíme tie platby na jednotlivé zložky, lebo ich je viac, platba za, tarifa za prevádzku systému vzrástla o 27 %, platba, tarifa za systémové služby o 36 %, tarifa za ročný rezervovaný výkon, ktorý platia len firmy, o 19 %, tarifa za prevádzku systému vzrástla od roku 2009 z 2,7 eura za MWh na 19,88 eura za MWh, to je za štyri roky o viac ako 636 %. Uvedomujete si tie extrémne nárasty? Pre firmy sú to desiatky tisíc až milióny eur každoročne, ktoré musia vynakladať naviac. A potom chceme od nich, aby vytvárali a tvorili nové pracovné miesta? Potom sa čudujeme, že sa balia a odchádzajú preč do lepších podmienok?
Takže toto je veľmi dôležitá vec, ktorou sa musíme zaoberať, pretože takto dotujeme veľmi zlým spôsobom obnoviteľné zdroje energie, ale naozaj absolútne nerozumným spôsobom. Pretože napríklad dotácia na výrobu elektriny vo vodnej elektrárni, na to postačuje, na 1 MWh dotácia v priemere 15 euro, ale v slnečnej elektrárni 360 euro. Napriek tomu prvá Ficova vláda svojou regulačnou politikou cez pána Holjenčíka vytvorila fotovoltaických milionárov a tento luxus nás stojí 300 mil. ročne, firmy a občanov.
Ja si myslím, že tak ako s ostatnými záležitosťami, aj s týmto sa treba úplne vážne a seriózne zaoberať. Pretože toto nesmierne nivočí podnikateľské prostredie.
Štvrtým bodom je zmena sociálneho systému. Všetci, ktorí sme sedeli za tým okrúhlym stolom, poukazovali na to, že keď máme problém zamestnať málo kvalifikovanú pracovnú silu, tak jednoducho nemôžeme očakávať, bolo by to absolútne z ich pohľadu neracionálne, keby sme si mysleli, že títo ľudia budú mať snahu pracovať za cenu práce blízkej minimálnej mzde, keď cez systém sociálnych dávok dnes päťčlenná rodina získava zhruba 300-320 eur v čistom. Minimálna mzda v čistom znamená 283, až sa dobre pamätám, eur. Vysvetlite mi, aká je logika v tom, keď mám dve možnosti príjmu, keď som v situácii takejto rodiny, nemám kvalifikáciu, nemám šancu pravdepodobne získať inú prácu, len nízko platenú, lebo nemám kvalifikáciu, a mám možnosť nerobiť nič a dostať vyše 300 eur, alebo ísť pracovať a dostať menej, ako dostávam teraz, a ešte aj stratiť priestupkovú imunitu, ktorú mám?
Je to pravda, nie sú v tom zahrnuté, pani poslankyňa Tomanová, ani príspevok na bývanie, to, čo som ja povedal, nečerpám z internetu, z tých obežníkov, ktoré tam bežia a sú tam zahrnuté len tie platby, ktoré päťčlenná rodina nedostávajúca príspevok na bývanie získava. Je, ja vám to viem ukázať, dokázať, preukázať, ako len chcete.
Takže keď chceme, aby sme zvýšili záujem týchto skupín prijať prácu, tak musíme aj v tomto smere urobiť zmeny. To takisto patrí k dobre nastavenému systému, ktorý vedie k rastu zamestnanosti, pretože všetci ľudia sa správajú logicky. Naozaj, nepôjdu pracovať za menej peňazí, ako dostávajú bez práce. A tam je celý rad zákonov, ktoré sme tu mnohokrát už mali, ktoré predkladám opakovane, na najbližšiu schôdzu ich predložím takisto, ktoré riešia tento problém, ktoré viacej posilňujú ľudí, ktorí pracujú, ktorí sa snažia získať prácu, tým dáva viac peňazí a podporuje ich, ale tí, ktorí tak nechcú robiť, jednoducho na tých sa díva z iného uhla pohľadu.
No a posledný, piaty bod je často spomínaný Zákonník práce. Zákonník práce nie je jedinou vecou, ktorá je problém, preto sme ho zaradili až na piate miesto, ale je jeho súčasťou. Nie je naozaj rozumné uprostred krízy sťažiť firmám pozíciu na trhu tým, že za vytvorenie pracovného miesta má firma o 100 % vyššie náklady ako predtým. Myslím tým na súbeh odstupného a výpovednej lehoty. Ono to znie veľmi pekne, že sa zvýšila ochrana zamestnancov. Ale keď ľudia stratia prácu, to je aká ochrana zamestnancov? Najlepšia ochrana, sociálna ochrana zamestnancov je, keď majú prácu, a my sa máme snažiť dať im tú prácu, vytvoriť podmienky, aby tú prácu mali, nie podmienky, ktorá im prácu berie. A tá výstraha, že je tu 40-tisíc, o 40-tisíc pracovných miest menej, alebo viac nezamestnaných, je alarmujúca. Takže pozrime sa aj na toto a naozaj takéto veci sú možno schodné v časoch, keď ekonomika rastie a veciam sa darí, ale nie v čase, keď je treba pomáhať.
Toľko k tým piatim opatreniam, ktoré navrhujeme, a tým aj odpovedám na rôzne poznámky predrečníkov z ľavej strany politického spektra, že chcú počuť návrhy.
My sme sem prišli s konkrétnymi návrhmi. Predkladáme päť odporúčaní, päť riešení, ktoré vzišli z rokovania zástupcov zamestnávateľov a ekonomických expertov a opozičných politických strán za okrúhlym stolom. Za každým týmto bodom je, samozrejme, celá, celý vejár zákonov, ktoré by bolo treba riešiť, snáď až s výnimkou toho prvého, kde stačí zmeniť sadzbu dane z príjmu právnických osôb. Ale toto sú úplne konkrétne návrhy, s ktorými sa neprichádza na mimoriadnu schôdzu, lebo mimoriadna schôdza je o debate a pomenovaní a návrhoch na riešenie, ale s ktorou prídeme už na najbližšiu schôdzu a na ďalšie. A ja myslím, že bolo by dobré, keby sme to nerobili len opozícia kontra vláda, vládna strana, a naopak, ale keby sme sa aspoň na niektorých veciach mohli zhodnúť.
A ja teraz ešte len pár všeobecných poznámok buď k tomu, čo odznelo, alebo k tomu, čo teda nezaznelo. Mnohokrát sa tu odvolával aj pán minister Richter, myslím, na konkrétnu situáciu v Európe, veľmi často sa s ňou argumentuje, aká je zlá a že teda ani u nás nemôže byť iná. No, v Európe je situácia rôznorodá, podľa toho, ktorá vláda aký prístup k riešeniu problematiky zvolila. Samozrejme, aj Európa má rôznorodé vlády a je tam veľa vlád, ktoré kráčajú podobnou cestou, ako zatiaľ kráčate vy. Ale táto cesta u všetkých týchto krajín nevedie k znižovaniu nezamestnanosti, naopak, tieto krajiny sa potápajú do väčších a väčších ekonomických problémov spojených aj s rastom nezamestnanosti. Ale máme tu krajinu, krajiny, ktoré sú na tom inak, a tu netreba sa pozerať, že za minulý mesiac alebo v priemere za minulý rok, ako dopadali jednotlivé krajiny, ale treba sa pozrieť na trendy, či u nich nezamestnanosť klesá, alebo rastie. Nájdete si to každý jeden na Google, si to môžete vygúgliť na stránke publicdata a vložiť si ktorúkoľvek krajinu, chcete, a uvidíte ju graficky znázornenú. A uvideli by ste, že napríklad Litva dokázala v priebehu dvoch rokov skresať nezamestnanosť zhruba z 21 % na úroveň, ktorá je nižšia, ako dnes je na Slovensku. Lotyšsko z 18 % na úroveň asi 12 %, Estónsko takisto z 18 % na úroveň asi 9 %. V priebehu dvoch rokov takéto ohromné posuny pozitívnym smerom v tom istom čase, keď iné európske krajiny v nezamestnanosti rástli. Takže to je dôležité, aké nástroje sa zvolia. My máme možnosť porovnávať a máme možnosť zvoliť si efektívnu cestu, tak sa už zbavme ideologických nánosov a voľme to, čo funguje, nie to, čo by sme si želali, aby fungovalo, ale to, čo naozaj v praxi funguje.
Pán minister Richter tiež hovoril o štatistikách. No tie štatistiky, ktoré používame, alebo tú metodiku, to nieže ja som ju zavádzal, to ešte za pána Magvašiho a možno predtým, predtým boli. Takže v tomto naozaj tie prístupy sa nemenia, len systémy sa menia a možnosti do nich vstupovať.
Ale jednu vec z hľadiska nástrojov na riešenie nezamestnanosti by som ešte spomenul. Tieto nástroje, týchto päť opatrení, samozrejme, nie sú nástrojmi, ktoré vyriešia všetko. My sme ich rozdelili do dvoch skupín. Opatrenia, ktoré možno aplikovať hneď a rýchlo a aj rýchlo prinesú efekt. To je týchto päť odporúčaní. Ale potom je veľká skupina ďalších zmien, ktoré je potrebné urobiť, ale je to beh na dlhšie trate. Vymáhateľnosť práva, obrovský problém, ktorý musíme riešiť, ale nikto dôveryhodne nepovie, že to vyrieši za mesiac. A ani efekty to neprinesie, preto to ani dnes ja nezahŕňam do tejto debaty. Zmena školstva, prepojenie školstva s potrebami trhu práce. Odstránenie byrokracie, ktorá je obrovská, ale to je boj s 27-hlavým drakom, ktorá mu vyrastá z každého zákona, ktorý sa tu v Národnej rade objavuje, a vôbec nemusí byť zákon z hospodárskeho prostredia.
Preto navrhujeme v uznesení, aby sme vládu zaviazali, aby nepredkladala také návrhy zákonov, ktoré zvyšujú či už finančné, alebo iné bremeno podnikateľskej sféry. Pretože to sa dnes a denne deje a v tomto nemá čisté svedomie žiadna vláda. Ani tie, v ktorých som, ktoré, ku ktorým patrím politicky. To si musíme priznať.
Ale je tu jedna veľmi rýchla, jeden veľmi rýchly nástroj, ktorý by sa mohol uskutočniť hneď. Bolo to tu už spomínané, že protipovodňové opatrenia a ako zapojiť práve tých dlhodobo nezamestnaných a ako ich dostať z úradov práce. No, napríklad v niekoľkých obciach východného Slovenska sa teraz ide za 30 mil. eur robiť program regulácie potokov a, neviem, čoho všetkého možného. Za tú istú sumu, za tú istú sumu v rámci tých protipovodňových programov a opatrení, ktoré vaša vláda zastavila, ktoré boli vykonávané, by sa zamestnalo 3-tisíc ľudí. Nie 200, 300 za 54-tisíc na hlavu, ale 3-tisíc ľudí. Z nich na odvodoch a daniach, ktoré by zaplatili zo svojej mzdy, by sa vrátilo 10 mil. späť do štátneho rozpočtu a urobili by sa obrovské práce, ktoré by znamenali vyriešenie protipovodňovej situácie v daných obciach. To sú jednoduché nástroje, stačí na ne len rozum a nepodľahnutie loby, ktorá potrebuje veľké zákazky, miliónové zákazky pre svoje firmy. Ale to je len jeden z mnohých prípadov.
Vážené dámy, vážení páni, takže to, s čím prichádzame dnes do Národnej rady, sú úplne konkrétne opatrenia a odporúčania a návrhy, ktoré výrazne pomôžu zastaviť rastúcu nezamestnanosť. Odložme, ako som už povedal, stranícke pohľady. Sú to kompromisné návrhy, sú akceptovateľné aj pre ľavicové videnie sveta a naozaj urobme niečo pre občanov tejto krajiny.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Mňa zaujalo vystúpenie pána poslanca, kedy hovoril o nemeckej praxi s tzv. mini jobs, čo je určitá alternatíva k našim dohodám. Tu veľmi často na Slovensku zaznievajú argumenty, že dohody v takejto podobe máme len my a Česi a Česi to sprísnili, tak to sprísňujeme aj my, zrušme to a tak ďalej, je to zlé. Jednoducho tá skúsenosť z Nemecka, ktorým sa častokrát inšpirujeme, je taká, že tieto tzv. mini jobs využíva 7,3 mil. Nemcov, čiže približne jeden z piatich zamestnancov. A podstata je vlastne tá pri týchto mini jobs, že sú to zamestnania so mzdou do 450 eur mesačne a takáto mzda zamestnanca na tom mini jobs, na tej mini jobs pozícii je úplne oslobodená od daní a odvodov. Ten zamestnanec z tej mzdy neplatí vôbec nič. Zamestnávateľ odvádza určité sociálne odvody, ale v omnoho nižšej výške ako pri klasickom zamestnaní. Čiže to je tá pointa. Tento mini jobs môže byť buď jediný príjem zamestnanca, alebo dokonca to môže byť akýsi vedľajší príjem popri jeho hlavnom zamestnaní na plný úväzok. Čiže aj toto je tam možné, aj pri takomto mini jobs pozícii neplatí takýto zamestnanec žiadne dane a odvody. A ak ten zamestnanec prekročí príjem cez 450 eur mesačne, tak neskočí hneď na plnú výšku daní, odvodov, ale až do výšky 800 eur mesačne sa tá jeho daň a odvody len mierne zvyšujú. Až od 800 eur platí plné odvody. Čiže je to výborný nástroj v Nemecku na znižovanie nezamestnanosti. Inšpirujme sa tak.

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Pán poslanec Kaník, nemáte pravdu, hoci musím úprimne povedať, že by ste mali tento systém ovládať, pretože vy ste ho svojím spôsobom zavádzali, a musím vám povedať, že napriek všetkému je doteraz motivačný. Príklad, ktorý ste vy uviedli a nepočítali ste príspevok na bývanie, pretože s príspevkom na bývanie by takáto rodina dostala maximálne, a nehovorím o päťčlennej rodine, ale hovoríme o rodine, ktorá má päť detí a dvaja dospelí, by dostali 378 eur. To je maximálna. A bez príspevku na bývanie 89, ale poviem 90, aby sme jednoduchšie počítali, je to 285 eur. K tomu dostanú rodinné prídavky na päť detí po 22, zaokrúhlila som to na 110 eur, to je 385 eur. Akonáhle ide pracovať, dostane minimálnu mzdu. Keď by sme hovorili o tých 283 eurách, jedna štvrtina, 25 % sa mu nezapočítava do príjmu, t. j. 213 eur, ale dopĺňame ho do sumy, ktorú potrebuje ako rodina, teda do tých 285 eur, t. j. pridávame mu 72 eur, plus dostane 127,5 eura daňový bonus. Keď to spočítate, mal 200 eur viacej, keď pracuje na minimálnu mzdu, ako takto.
Myslím si, že som to povedala dostatočne jasne, pán Kaník. A už, prosím, nešírte to, že pri takomto prípade je to skutočne pre Rómov zaujímavejšie. Nie je to zaujímavejšie. A je to váš systém.

Ďakujem, pani predsedajúca. Pán kolega Kaník, ja nepochybujem, že sa v tejto oblasti dobre orientujete, však sa jej venujete profesionálne roky a roky, ste aj podnikateľ, len chcel by som pár poznámok. Päť opatrení, niekoľkokrát aj predrečníci ich tuná stále pertraktovali, prosím vás pekne, dotknem sa prvých dvoch.
Ja súhlasím s vami, že také riešenie je, že by to v tejto situácii, ako vy navrhujete, opatrenie č. 1 - znížiť daň pre zamestnávateľov. Nuž len pred nami stojí, a to bola hlavná úloha, pred ktorou stojí naša vláda, dostať sa pod tých 3 % toho deficitu verejných financií. To je problém. Nuž tak to by si potom žiadalo, keď poviem A, znížiť dane na, vráťme sa späť na tých 19, kvantifikujme to, koľko to, prosím vás pekne, hodí, a povedzme, čo za to? Toto je riešenie. Čiže v tom je problém.
Odvody. Vy dobre viete, pán Kaník, zase a zrejme aj z vašej praxe, prepáčte, nechcem sa vás dotknúť, že sa tí pracovníci, ktorí robia na odvody, skutočne zneužívala tá pozícia. Využíval ich zamestnávateľ na to prednostne, aby skutočne ušetril na tých odvodoch, aby, nuž len na druhej strane, keď tento zamestnanec príde trebárs do dôchodkového veku, tak vidíte, v akom stave sa nachádza, opäť je na krku prakticky štátu.
Takže myslím si, že sa urobilo dosť aj pozitívnej roboty, že sa vyčistil tento priestor. A, samozrejme, tak ako pán Mihál, som si prečítal, nuž s tou vaničkou sa vyliali niekedy aj tí skutočne slušní dohodári.
No a pokiaľ sa týka tých dôsledkov Zákonníka práce, nuž ja som roky robil, celý život prakticky v podnikovej praxi a dovoľujem si povedať, že ozaj to nemá zásadný vplyv na zamestnanosť.

Ďakujem.
Pani poslankyňa Tomanová, no, môj systém to bol, kým ste vy nezaviedli rôzne doplnky tohto systému, ktorý jeho motivačnú silu a funkciu zmenil, kedy prestalo platiť, že pracovať sa oplatí. A budem konkrétny. Kým ste nezaviedli plošný a paušálny príspevok za školskú dochádzku, kým ste napriek tomu, že sa zrušila platba za návštevu lekára, nezrušili zároveň aj príspevok na zdravotnú starostlivosť, kým ste nezaviedli príspevok pri narodení dieťaťa na 3 deti. Takže mne systém ako taký, ktorý naozaj je postavený rozumne a zmysluplne, ale tieto jeho doplnky a nadstavba z neho spravili to, že už takým nie je.
Pán poslanec Daniš, no poďme to prepočítať, veď to ja navrhujem, aj to my navrhujeme, lebo my sme presvedčení o tom, že nepríde k žiadnemu výpadku, naopak, keď to nezmeníme, k nemu dôjde. Ale prídete na to, vtedy už bude neskoro. Takže ale kľudne otvorme túto diskusiu, pretože otvorenie diskusie a začať počítať je pripustenie toho, že poďme hľadať optimálnu cestu. My naozaj chceme pomôcť, takže keď z toho vyjde, že to nebude 19 %, ale 20 alebo 20,5, alebo, ja neviem, ako, okej, bude to vždy lepšie, keď to pomôže konkurencieschopnosti Slovenska a jeho firiem, ako je to teraz.
A viete, ten človek, keď bude bez práce, ako ten bude vyzerať, keď bude odchádzať do dôchodku, keď bude 15 rokov bez práce? To je najväčšia devastácia, ktorá sa človeku môže stať. Čiže na to myslím.

Ďalším prihláseným do rozpravy je pán poslanec Novotný, nevidím ho tu, stráca poradie. Pán poslanec Jozef Mikuš, tiež ho tu nevidím.
Nech sa páči, pán poslanec Kvasnička.

Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, kolegovia, nie som ekonóm, nie som sociológ a nemám vzdelanie v otázkach sociálnych, v otázkach práce, predsa len by som chcel vystúpiť možno trošku v takom impresívnejšom, pocitovom rámci, možno priniesť niektoré iné akcenty, ktoré tu buď boli inak zdôraznené, alebo opomenuté, a chcel by som tiež, a možno aj to stojí za úvahu, urobiť to trošku možno aj iným jazykom, než len jazykom suchej legislatívy a preťahovania sa o to, že kto lepšie zákonné normy vymyslel a kto je na vine stavu a problémom, o ktorých teraz hovoríme a sú veľmi vážne.
Ja si texty koncipujem a tú kompozíciu, ak dovolíte, by som rád takto aj odovzdal. Nikdy som nemal krvavé oči, iba ak som to veľmi prehnal s prvým Kristovým zázrakom v Káne Galilejskej. Ani som nemal konfrontačného ducha, azda s výnimkou pubertálnych zápasov s autoritou otca. Nikdy som nebol na štadiónoch za futbalom a hokejom, lebo mám panický strach zo stád a davového ducha. Iba raz som toto pravidlo porušil. Bol som v Koride na býčie zápasy, no vydržal som len do prvých krvavých pľuvancov býka s trpiacimi očami, ktoré sa mi odvtedy zjavujú vo snoch.
Agon, zápas, dokážem vnímať len ako hru. Nemám v tom emócie a už vôbec nie túžbu kaličiť protivníka. Myslím si, že mám priateľov alebo prinajmenšom blížnych bez ohľadu na stranícke dresy a názorové uniformy. Chcel by som v tomto tóne aj bontóne vydržať čo najdlhšie, lebo vecí, ktoré nás delia, vymyslíme bárskoľko, málo však toho, čo nás spája. Najmä vtedy nie, ak nemáme vôľu, ale viac sa klaniame svätému Imidžovi a penátom marketingu a navyše žijeme v zajatí mýtov o racionálnom voličovi. Čím, samozrejme, nechcem znížiť význam súťaže, ktorá tu aj dnes prebieha, ani význam zásadných dôrazov, ktoré jedni odvodzujú od protektívnej úlohy štátu, od etatizmu a zase na druhej strane iní od individuálnej slobody vážne sa pasovať so svojím osudom a vytvárať pre tento zápas dôstojné podmienky a prostriedky a prostredie.
Na dôvažok, ak hovoríme o nezamestnanosti, ako kresťanský demokrat nedokážem v tomto kontexte nemať pred očami kľúčové sociálne encykliky od Centesimus annus až po Laborem exercens blahoslaveného Jána Pavla II. Všetky tieto dokumenty zdôrazňujú význam práce pre život človeka a zásadnú potrebu solidarity, pokiaľ ide o projekt dôstojnosti každej neopakovateľnej ľudskej osoby. V takejto optike sme v núdzi a v kaši úplne všetci bez politických rozdielov a preferencií.
Otázka Ernesta Hemingwaya, parafrázujúceho Johna Donna, "Komu zvonia do hrobu" má vždy rovnakú odpoveď: "Vždy zvonia tebe", ktorý máš vystarané, ktorý si za vodou, ktorý máš svoje prachy v daňových rajoch, ktorý si vytuneloval Slovensko, ktorý vieš, že najľahšie sa rozdáva z cudzieho, ktorý záväzok služby vnímaš ako lákavú príležitosť vlastnej hamižnosti.
Bez toho, aby som personifikoval, cítim potrebu povedať aj to, že štátne výpalníctvo, legislatívne uchopené v brachiálnych daniach a odvodoch, aby bolo na trafiky pre vlastných, je zvrátené a nemravné. Rovnako je perverzné posilňovať nástroje byrokratickej šikany. Toto, dámy a páni, nemá nič spoločné s poriadkom a disciplínou. A viac zmysluplnej práce nám to nevyrobí. Kapitulácie živnostníkov a malých rodinných firiem sú toho dobrým dôkazom. A vedel o tom čosi aj Franz Kafka, keď napísal, že "putá sužovaného ľudstva sú z kancelárskeho papiera".
Keď som cestoval na dnešnú schôdzu, zastavil som sa ako vždy na odpočívadle v Červeníku. Pri káve ma oslovil muž z Trenčína, ktorého som nepoznal, ale ktorý poznal mňa. Okrem mnohých iných vecí mi povedal: "Robte čosi s touto našou prekliatou krajinou a s tou mizériou, ktorá je napätá do krajnosti." Začal som čosi bľabotať o ľavici a pravici, ale hneď ma umlčal, že ho to vôbec nezaujíma. Že ako drobný podnikateľ kašle na naše bipolárne mantry. A ešte dodal, že gorilami to neskončilo, že hnev ľudu bude raz taký veľký, že príde aj na vidly a defenestrácie z Hradného vŕšku. Zľakol som sa, ale som mu aj rozumel, a zvlášť vtedy, keď som si spomenul, že moja mladšia dcéra vymenila tento paškvil sociálneho štátu za pohyblivý domov v cudzine, pretože tu si nenašla primeranú a už vôbec nie primerane ocenenú prácu. A pritom musím povedať, že nikdy nemala tú chorú mentalitu, že radšej byť nezamestnaným v cudzine, ako mizerne zamestnaný a ešte mizernejšie platený na Slovensku.
Nie. Zhadzovanie viny na predchodcov ani na krízu, ktorá sa hodí aj v tomto diskurze, nikomu nepomáha ani nič nerieši. Ja viem, že najzaujímavejšou komoditou sú hotové peniaze, napríklad európskych daňových poplatníkov, alebo aj z našich zdrojov, napríklad z druhého poistného piliera, tie však problém neriešia a už ho vôbec neriešia systémovo.
O stimuláciách viem kadečo. Od tých biologických až po eschatologické, no investičné stimuly pre globálny biznis považujem za ortieľ smrti pre domáce národné iniciatívy. Tak veľmi preplatené pracovné miesta problém nezamestnanosti neriešia, iba čičíkajú a deformujú. Navyše ich selektívna povaha, myslím týchto investičných stimulov, páchne klientelizmom ako bič. Keď to hovorím, mám pred očami aj armádu maturantov a vysokoškolákov, ktorí si do svojich vysvedčení, diplomov a certifikátov môžu utrieť tak akurát... - a len slušnosť mi nedovolí pokračovať.
Na druhej strane vidím svojpomocné komunity, skupiny jednotlivcov, ktorých omrzelo štátne tútorstvo a takpovediac na kolene s minimálnymi prostriedkami a obrovským entuziazmom zachraňujú opľutú tvár človečenstva. Kto vládze viac? Vlády alebo títo bezmocní velikáni?
Ako si nespomenúť, čo pre nezamestnaných handrárov z parížskych Emauz celý život vytrvalo robil Abbé Pierre. Ako si nepripomenúť kňazskú misiu otca G. Gilberta medzi pauperizovanou a kriminálnou mládežou z periférie európskych miest? Alebo aj u nás heroickú službu Mariana Kuffu či Tóna Srholca. Nikto z týchto nenápadných hrdinov nikdy nebude sedieť medzi celebritami ani v lóžach pre mediálne VIP, ktoré berú tučné tantiémy aj za nezaslúžené dary.
Dráždenie biedy, vážení, má svoje hranice. Niekedy mám nástojčivý pocit, že tie hranice už boli prekročené. Cítim to temer v krvi. Národy sa dali na pochod. Ak ani prácu nemajú, nemajú ani čo stratiť. Paradoxne sú slobodní, no bojme sa ovocia ich hnevu.
Keďže pôsobím aj vo výbore pre kultúru a médiá, dovoľte mi aspoň jeden príklad z tejto oblasti. Nebude sa týkať škandalózneho pozadia digitalizácie kultúrneho dedičstva, čo je síce úloha pre budúce generácie úctyhodná, no nijako nerieši iný problém s tým súvisiaci, a to je problém hmotnej kvality toho, čo sa digitalizuje, teda v akom žalostnom stave sú akvizície našich múzeí, galérií, filmoték, knižníc a zbierkotvorných inštitúcií. Je tu roboty ako na kostole, len ju kvôli iným "prioritám" nevieme alebo nechceme saturovať. Ani len v priestore verejnoprospešných prác. Verbálne sme aj tu veľmi hodnotoví, európski, prakticky ale celkom ignorantskí.
Inou dobrou ukážkou, kde by sa dali nájsť pracovné príležitosti, a našťastie sú aktivisti, oduševnení aj týmto smerom, je oblasť obnovy a záchrany našich hradov a pamiatok, ako to spomínal Paľo Zajac. A keď hovorím o hradoch, pamiatkach, kultúrnom dedičstve, nemám na mysli sentimentálne dôvody, ale aj dôvody komerčné, turistické, propagačné, marketingové, vlastenecké, aké len chcete.
No ale poďme k tomu príkladu, ktorý mám takpovediac z vlastnej empírie. Už piaty rok sa v premodlených priestoroch najstaršieho pútnického miesta v strednej Európe v benediktínskom kláštore na Skalke pri Trenčíne zídu výtvarní umelci, spisovatelia, hudobníci a mnoho ľudí zo služobného backgroundu, vrátane miestneho pána farára, ktorý má na starosti každodennú liturgiu a ako bývalý kuchár aj chýrečnú kuchyňu. Všetci títo dobrovoľní účastníci medzinárodného sympózia Ora et Ars, vrátane študentov umeleckých škôl, ktoré pôsobia v trenčianskom regióne, maľujú, sochajú, hrajú, filmujú, muzicírujú, obnovujú ruiny, sadia stromy, zatrávňujú zdevastované plochy. Počas desiatich dní sympózia a potom počas celej letnej sezóny sa Skalka stane mekkou pútnikov, školákov, turistov, domácich aj zahraničných návštevníkov a nevynímajúc ani obchodníkov, ktorí rozvíjajú v tomto centre svoje aktivity.
Za pár rokov sa z myšlienky stala inštitúcia. Skúste si tipnúť, koľko si za túto sizyfovskú prácu pre tradíciu a budúcnosť účtujú? Celkom nič. Lebo nemajú komu. Nemajú za chrbtom kmotrov ani finančné skupiny, iba ak, ale to skôr v srdci, Najvyššieho. Ani toho však s takými maličkosťami nezaťažujú. Viac než práca ich spája radosť z obcovania, teda ak môžem parafrázovať slová karpatského pastiera Dominika Tatarku, "z vytvárania spoločenstva, z vytvárania obce, komunity".
Ako kurátor tohto sympózia sa však pýtam, kto tvorí viac? Úradníci miestnej územnosprávnej štátnej kultúry alebo títo nadšenci a idealisti napr. aj zo Skalky? Aby bolo jasné, nijako nelobujem. Tam, kde je duch, tam sú aj skromné možnosti. No z princípu si myslím, že v oceňovaní práce z lásky, z entuziazmu, z nadšenia majú všetky, podčiarkujem, všetky vládne garnitúry rezervu.
Nikdy som svojich blížnych zo SMER-u nepovažoval za autentickú ľavicu. Skôr za konzorcium ľudí s dobre zabezpečeným finančným pozadím, marketingom, ale prosociálnou rétorikou. Rovnako som si nikdy neidealizoval pravicu, a to dokonca ani tú jej časť, ktorej členom som a ktorej elektorát má od čias Krista pomerne ľavicové očakávania. Akokoľvek sa veci majú, apelujem na túto vládu, rovnako ako by som apeloval na všetky iné vlády: Vráťte práci priestor, čas, možnosti a zmysel. Vráťme človeku dôstojnosť v rámci zámerov nášho Stvoriteľa, inak nás to všetkých, ale úplne všetkých pochová. Bez ohľadu na dresy, sľuby, istoty.
Sami viete, že istá je len jedna vec. Všetko ostatné sú len fantazmagórie a chiméry. Všetky percentá sa raz minú. A takto vo svetle neriešenia alebo fiktívneho riešenia problému, o ktorom hovoríme, zvlášť.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne, pán kolega, za váš príspevok. Veľmi zaujímavý príspevok, určite veľmi neobvyklý v rámci tejto témy a v rámci tejto atmosféry v tomto parlamente. Škoda, že si ho nemalo možnosť vypočuť viacej ľudí aj z vašich strán, resp. z vašej strany preto, lebo je vás tam päť a pol, ak sa nemýlim, a vy ste túto schôdzu zvolávali, čiže predpokladal by som, že vás to bude najviac zaujímať. Preto, lebo my na tejto schôdzi v podstate nemáme prečo sedieť, preto, lebo ani sme s ňou nesúhlasili a v podstate ide len o akési vyrovnávanie názorových rovín, ale dobre.
Ja sa veľmi teším, že ste spomínali Skalku. Ako iste viete, stretli sme sa tam spolu. Viem, o čom hovoríte, a vôbec nehovorte o tom, že jej nechcete robiť reklamu, práve naopak, ja sa veľmi teším, že jej reklamu robíte a určite to Skalke môže len pomôcť a určite vám to nikto nebude môcť vyčítať.
Dotkli ste sa problému digitalizácie. Obávam sa, aby sa tento problém neobrátil proti tým, ktorí tento problém rozpútali. Mali sme si vypočuť už k digitalizácii dve schôdze na výboru pre kultúru a médiá a myslím si, že táto téma ešte bude veľmi veselá a zvlášť v poslaneckom prieskume, ktoré opäť spolu absolvujeme, predpokladám.
No a celkom na záver. Trošku je škoda, že ste tento veľmi zaujímavý diskusný príspevok, ktorý ste mali, neprečítali zhruba pred rokom a pol tej dočasnej vládičke, ktorej súčasťou bola aj vaša strana.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán kolega Kvasnička, drahý Marián, ďakujem ti veľmi pekne za tvoje excelentné vystúpenie. Naozaj nezáleží, koľko je v ktorej strane ľudí, všetci tí ľudia, čo sedeli v sále, boli ticho, nikto sa nebavil a každý ťa pozorne počúval. Naozaj duch jednotlivca je nad počtom ľudí v jednotlivých kluboch. Veľmi pekne ti ďakujem za tvoje vystúpenie.