19. schôdza

Ďakujem. Už je nejak tradičné, že po tvojich prejavoch, pán poslanec, sa skúsim aspoň malou poznámkou zapojiť. Možno aj pán minister, aj kolegovia zo začiatku hľadali význam tohoto referátu, alebo, alebo prejavu, vo vzťahu k správe, ktorú predkladá pán minister.
Mňa napadli slová, spomínal si pána Heviera, kde význam vedomostí, ktoré nebudeme nikdy potrebovať, tak aj v prejave politiky, ktorá je niekedy veľmi cynická, veľmi pragmatická, sú možno prejavy, ktoré z pohľadu pragmatiky, ktorú toto plénum ponúka, by sme nemuseli nikdy potrebovať.
Ale kde potom inde zaznie poézia? Kde potom inde zaznie nejakej, hĺbkosť alebo hĺbka témy, o ktorej sa v podstate bavíme?
Na osobnom príbehu, na čo mnohí z nás nemajú odvahu, si nakoniec premostil a dostal si sa k správe a možno aj k hlbšej podstate toho, čo tu vykonávame ako poslanci, či v rámci debát, či sme v pracovnom parlamente alebo v parlamente prejavov, či plénum parlamentu používame ako marketingový nástroj výkonu politiky, kde sa dvakrát do dňa hlasuje, a to určuje ústavné a, a riadne zákony. A medzitým sa objaví niečo, čo môžme nazvať, že: ajhľa, prejav! Prejav pre ľudí, ktorí sa môžu možno na základe toho, čo si povedal, lepšie oboznámiť s tým, čo pán minister predkladá, aká je hĺbka a šírka tohoto problému.
A ja za tento prejav ďakujem.

S ďalšou faktickou Jana Žitňanská.

Ďakujem pekne. Ja sa priznám, že ja som jednou z tých, ktorá hľadala počas prejavu pána poslanca Kvasničku súvislosť medzi správou o stave školstva a tým čo hovoril. A teda oboznámil nás o svojej prvej láske, druhej, tretej, ale musím povedať, že ten záver bol veľmi trefný.
To je presne to, čo aj mne chýba v tej správe, a to je: v centre pozornosti dieťa a jeho šťastie. Pretože, možno sa to zdá niekomu naozaj ako niečo príliš nadnesené alebo zbytočné, ja si myslím, že by sa tá správa, nemala sa točiť len okolo efektívnosti, efektivity a okolo peniazoch, ale naozaj okolo detí a okolo toho, aby boli šťastné, aby rady chodili do školy. Dokonca také niečo, ako šťastie detí, je v niektorých krajinách aj kritériom pre meranie kvality školy, či sú deti šťastné. A rovnako sa aj zisťuje, či sú učitelia šťastní na tej škole, či sú spokojní v tých medziľudských vzťahoch, či sú spokojní s riaditeľom. Čiže pre mňa ten záver bol naozaj veľmi, veľmi pozitívny.
Ďakujem.

Nech sa páči, Ján Mičovský.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady. Ďakujem pekne, bolo to osobné a osobná bude aj moja reakcia. Kedysi som na strednej škole mal možnosť si pripomenúť práve slová, ktoré zazneli, slová básne aj vo vašom prejave, a sú to slová: "Ani nebude dobre na svete, kým ruky, ktoré plnia náboje, nevrátia sa k plneniu čiaš". A donútili ste ma zaspomínať na jednu konkrétnu vec, kde nachádzam prepojenie medzi tým, čo ste povedali, a tým, o čo sa tu snažíme.
Pamätáte, vtedy boli pozdravy, sú ešte asi aj teraz, z maturitného večierka. A my sme na tom pozdrave mali akúsi takú vetu, ktorá mi vôbec nepasovala, bola taká poplatná dobe, písal sa rok sedemdesiatštyri, zabehol som do tlačiarne a potichu som vymenil slová, tie poplatné dobe, za práve tieto, ktoré sa mi zdali takou malou rebéliou, prípustné, a predsa neprípustné. A stalo sa, že tie pozdravy z maturitného večierka išli práve s touto vetou z Bacardi, Smrekovej básne. Je pravda, potom som nedokončil už svoju funkciu predsedu v tej triede tesne pred maturitou, ale myslím si, že tá rebélia stála za to.
A aj keď neišlo o nič významné, domnievam sa, že aj tu, kde mnohokrát máme klišé a akési zaužívané postupy, ktoré sa považujú za primerané práci poslanca, že aj tu práve platí možno tá povinnosť, a ešte možno viacej, byť trocha rebelom.
A ja vám práve za túto časť, ktorú som si tak zobral pre seba a ktorú ste mi pripomenuli, osobitne ďakujem.

Nech sa páči, Juraj Blanár.

Ďakujem. Pán poslanec, vaše vystúpenie bolo naozaj prepracované a zdá sa, že ste sa pripravovali dosť významne, pretože tam bolo množstvo citácií a bolo tam dokonca aj množstvo ďakovaní osobnostiam v minulosti, ktoré povedzme prispeli k vzdelávaniu. A preto ja by som sa práve vrátil k tomu, čo je teraz a tu práve dôležité, a chcel by som práve poďakovať pánovi ministrovi Čaplovičovi, že konečne dokázal dať dohromady takúto jednu komplexnú správu o stave školstva, čo sa nepodarilo, naozaj, v minulosti žiadnemu ministrovi takéto niečo urobiť.
A dnes môžeme naozaj nahliadnuť možno aj do mnohých vecí, ktoré doteraz boli len predmetom takého, by som povedal, odhadovania. Dnes je tam množstvo analytického materiálu a je teraz len na nás, aby sme spoločne dokázali urobiť tie najdôležitejšie úpravy. Pretože ja by som veľmi nedehonestoval tie rôzne reformy, ako ste to vy nazvali, že každý prišiel, nejakú reformu dal. Prosto, život sa vyvíja neustále a práve v oblasti vzdelávania je potrebné sa prispôsobovať. Je to demografická krivka a množstvo iných vecí, ktoré na to pôsobia. Rovnako zmena povolaní, zmena vôbec orientácie hospodárstva a tak ďalej, čiže to je živý organizmus.
A preto v tomto prípade chcem naozaj pánovi ministrovi poďakovať, lebo je tu niečo, o čom môžeme diskutovať a hľadať nejaké východiská. A hlavne celospoločensky všetky zväzy, ktoré sa týkajú, profesné, zamestnanci, učitelia, profesori môžu diskutovať a dávať podnety, na základe ktorých môže aj ministerstvo školstva prísť s návrhmi, ktoré môžu posunúť školstvo dopredu.
Ďakujem.

S reakciou na faktické, nech sa páči, Marián Kvasnička.

Ďakujem. Chcel by som poďakovať všetkým, ktorí si ten prejav všimli.
Janka, pokiaľ teda si ty hovorila, že si nevidela ten súvis, ja som mal na stole celú tú správu a som si dal aj tú robotu, že som to preštudoval, ale naozaj, padla na mňa taká ťarcha, že som si povedal, vykašli sa na to, buď osobný, buď svoj, si syn psychiatra, brat psychiatra, otec psychiatričky, hovorím, venuj sa tomu, ako vidia oni deti, ako to cítiš, hovor osobne, si myslím, že toto je efektívne, lebo nie som taký vedátor, aby som niečo nové vymyslel.
Paľo Hrušovský mi vyčíta, lebo ten to čítal už predtým, vyčíta, že na môj vkus, alebo na jeho vkus, že je tam príliš veľa politiky a málo erotiky. Neviem, tebe sa zdalo, že tie lásky, že toho bolo až-až?
Ešte vám poviem jednu krátku príhodu, ktorú som tam chcel dať o inšpekcii a už mi to nevyšlo. Prišli inšpektorky na našu školu a chcel som byť žoviálny a veselý a potešiť ich a hovorím: "Dievčatá, už to bolo zlé. Raz som chcel byť maliarom, nešlo to. Stal som sa historikom umenia, chcel som písať, moc sa mi to nedarilo, začal som sa venovať recenzii a literárnej vede. Učil som, nebolo to bohviečo, tak usúdili, že budem dobrý riaditeľ. A keď sa mi nebude dariť, dievčatá moje, ešte vždy mám nádej, že budem dobrým inšpektorom." Samozrejme, že veľká sláva z toho nebola. To len na doplnenie.
Ďakujem všetkým.

Ďalším rečníkom prihláseným písomne do rozpravy je Alojz Hlina.
Pán kolega, nech sa páči, máte slovo.