19. schôdza

Ďakujem, pani predsedajúca. Pekný večer prajem. Ja sa budem držať rád debatného trénera a nedám to viac ako sedem minút. A ešte sa chcem opýtať pána poslanca Poliačika, že či myslel, že keď menej ako sedem minút, že aj za každú faktickú poznámku prídeš na jedno modlenie? Tá je iba dvojminútová. To len tak na začiatok, trocha žartovne.
Teraz vážne. Ja by som chcel navrhnúť jedno uznesenie, ktoré odovzdám, môžem hneď odovzdať, návrh uznesenia, potom ho prečítam.
A začal by som vážne. Jeden z mojich najobľúbenejších filmov je "Vykúpenie z väznice Shawshank". Hovorím to preto, lebo v tom filme, veľmi kvalitnom, je príklad takého justičného omylu, keď odsúdia nevinného človeka. A ten človek, samozrejme, nikto mu neverí, že je nevinný. A smejú sa z neho aj spoluväzni. A keď zistia po 19-ch rokoch, že on je fakt nevinný, tak si povedia: fúj, to je hrúza, že 19 rokov sedel nevinne. A ja, bohužiaľ, toto je veľmi vážna vec, mám taký pocit, že tu prišlo k takému zákonodarnému justičnému omylu a v podstate aj k justičnej vražde, ktorá sa týka centier voľného času. Ja vám poviem, v čom to je. Problém nie je v tom, že máte zlý úmysel, dúfam, ale v tom, že ste sa naozaj pomýlili. Preto sa ten omyl volá omyl.
Uvediem konkrétny príklad. Jeden môj bývalý študent, ktorý mal naozaj také pohnuté životné osudy, reagoval na rôzne tie správy o tom, ako zanikajú centrá voľného času, aj to konkrétne, do ktorého on chodil, veľmi emotívne. Nebudem to citovať, čo teda presne povedal, ale zhrnul by som to, že ten chalan bol na ulici, toto centrum mu pomohlo a naozaj mu vyplnilo ten čas a priviedlo ho na také dobré chodníčky. A veľmi zle to znáša, že zrazu to centrum končí, respektíve veľmi redukuje svoju činnosť.
Dalo by sa povedať, že vy ste chceli riešiť nejakú situáciu s nejakými čiernymi dušami, ale, bohužiaľ, prišlo k justičnému omylu a zabili ste nevinného. A sám ste hovorili a hovoril to napríklad aj pán poslanec Blanár a ďalší, že ak vyhodnotíte, že tieto veci naozaj boli chybné, že ich napravíte. Bohužiaľ, niektoré veci sa napraviť nedajú. Napríklad justičné vražda sa už nedá napraviť. Ak popravia nevinného, už ho nevedia znova oživiť. A takisto, ako to vidíme, ja to viem aj z vlastných skúseností, sledujeme to aj v médiách, komunikujeme, bohužiaľ, mnohé poctivé, šikovné centrá voľného času s dlhoročnými skúsenosťami výrazne museli redukovať svoju činnosť. A to slovo "činnosť" neznamená nejakú činnosť, ale znamená to ľudí, ktorí tam pracujú, ktorí odovzdávajú svoje skúsenosti, ktorí venujú svoj čas a srdce tým deťom, a hlavne tie deti a ich voľný čas. Určite, určite ste urobili nejaký poriadok s nejakými čiernymi dušami. To je bezpochyby. Len dobre vieme, že v justícii si snažia dať sudcovia veľký pozor na to, aby popri tom naháňaní tých vinníkov a snahe o potrestanie neurobili, neurobili nejaký ten justičný omyl. Ako hovorí taká zásada, že radšej pustiť päťdesiat vinných, ako zabiť jedného nevinného. A  teraz je teda otázka, že ako to napravíte.
Ja navrhujem návrh na uznesenie, ktoré môže byť doplnené, v ktorom Národná rada Slovenskej republiky zaväzuje ministra školstva, vedy, výskumu a športu Dušana Čaploviča, po prvé, aby predložil na najbližšiu schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky informáciu o počtoch centier voľného času a detí v nich prihlásených v porovnaní s údajmi zo začiatku školského roku 2012/2013, po druhé, aby na najbližšiu schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky predložil návrhy legislatívnych opatrení, ktoré riešia existenčné problémy centier voľného času spôsobené legislatívnymi zmenami v tomto volebnom období.
Takže tuto je môj návrh, ktorý som už odovzdal pánu spravodajcovi.
A ešte by som mal takú jednu finančnú poznámku, ktorá je už sekundárna v tomto, lebo na prvom mieste ide o deti, že koľko ste ušetrili. Lebo tie peniaze, pokiaľ dobre tomu rozumiem, možno mi to vysvetlíte inak, odišli zo štátneho rozpočtu, len sa rozliali do široka. To znamená, že sú v obciach, mestách a obciach. A chcem sa opýtať, či máte informácie, ako boli využité. Či naozaj tie peniaze, ktoré predtým, možno ťažko, možno ľahšie, sa dali vyidentifikovať, že boli použité v nejakom centre voľného času na nejaký krúžok, že či ich v tých obciach takto použili. Lebo to bol váš cieľ. Aby sa to nezneužívalo v tých centrách voľného času, že niekto si z toho robí biznis. Správne, dobrý úmysel, dobrý postup, ale či ste to zabezpečili, či to naozaj tak je. A keď to tak nie je, tak skutočne je namieste, aby ministerstvo školstva pripravilo spôsob ako zabezpečiť, aby sa teda tie peniaze teraz nestrácali. Pochopiteľne, že ten problém je tam väčší, pretože centrá, ktoré fungovali, mali dlhoročnú know-how, ako to robiť, a v obciach takú know-how nemusia mať, nemusia tam mať ani ľudí.
A nechcem to vôbec naťahovať, lebo sme o tom už hovorili veľakrát dokolečka, zas tie čísla, len ja s podivom počúvam pani Vaľovú, ktorá teda má skúsenosti, teraz tu nie je, takže nebudem to nejak osobne rozoberať, ale sa čuduje, že v jednom centre voľného času je angličtina hrou, angličtina pre pokročilých a tak ďalej. No tak, keď je tam štyridsať detí, ktoré sa hlásia na angličtinu a sú na rôznej úrovni, tak z nich urobíme štyri krúžky po desať detí, kde budú nejaké hravé, nejaké... Iste, dá sa to zneužívať, samozrejme, ale nie je to samo osebe nejaký argument, že to už je zlé, že sú štyri rôzne druhy angličtiny. Akože má byť jedna angličtina pre všetkých, pre mňa aj pre môjho syna? Veď to je nezmysel, keď to tak povieme. Takže, že či vieme, vieme, alebo takto, že ja viem, ja viem reálne čísla, že obce si mnohokrát tie peniaze ponechali. Netuším, ako ich využili, ale na žiadosti centier voľného času nereagovali a neposlali ich. A nie je to výnimočné, je to najčastejšie, najobvyklejšie.
A ja sa vraciam k tomu, čo som hovoril aj v tom úvodnom vystúpení za klub a tým skončím, že preto si myslím, že najlepšími správcami peňazí týkajúcich sa detí a ich času sú ich rodičia. Nie starosta, ktorý nemá na starosti len tie deti, ale má na starosti aj celú obec, aj dôchodcov, aj cesty, aj všetko. A snaží sa, alebo chodníky teda, a snaží sa tie veci dať do poriadku. Ale rodičia, ak by oni mohli rozhodovať o smerovaní finančného toku svojich detí, tak by boli tí najspoľahlivejší strážcovia. Ak neveríme rodičom, tak neviem, či je odôvodnené viac veriť starostom alebo mestským obecným zastupiteľstvám alebo nejakým úradníkom. Časový limit som stihol.
Ďakujem vám veľmi pekne.

Ďakujem ti, Rišo, že si sa opäť dotkol centier voľného času. Ja by som chcel možno ešte doplniť, že stále sa tuná točí okolo toho, že niektorá obec má strašne veľa žiakov v centre voľného času. Nuž zákon totižto umožňuje, aby centrum voľného času, ktoré má sídlo v nejakej malej obci, malo svoje pracoviská aj mimo. A pokiaľ obsluhuje veľké územie, čo môžu tvoriť niekedy tri, štyri okresy, tak tých žiakov sa tam môže naozaj nazbierať veľa. Ja som tiež bol chodiaci učiteľ a chodil som za svojimi deťmi do rôznych obcí okresu Martin aj Žilina. Takže je to naozaj reálne a tie deti mali u mňa reálne krúžky.
To, že boli aj také obce, kde mali čierne duše, áno, ale povedzte presne ktoré. Ja som dodnes nedostal od pána ministra odpoveď, že koľko bolo postihnutých takýchto čiernych centier voľného času a ktoré boli vyradené. Takže povedzme si tuná, nalejme si čistého vína a povedzme si, že to bolo opäť zbabrané a bolo to účelovo postavené.
Ako hovoril Rišo, kolega vo svojom príspevku, mal sa riešiť problém, ale ten sa nevyriešil. Ubralo sa deťom a centrá voľného času musia redukovať svoju činnosť, pretože nemajú na výplaty tým, ktorí sa tým deťom venujú, lebo im boli jednak zdvihnuté odvody a tak ďalej, a jednak to, že centrá voľného času nedostávajú tie peniaze na tie deti, pretože z tých obcí im na tie deti, na tie činnosti nedajú.
A mňa by ešte zaujímalo, že koľko tých centier voľného času vzniklo v tých obciach, ktoré doteraz nemali a ktorým pán minister dal tú možnosť, aby tie centrá voľného času tam vznikli pre tie deti. Takže aj túto štatistiku, keby dal. Myslím, že si to v tom svojom uznesení navrhol. Takže budem veľmi očakávať odpoveď od pána ministra. A okrem toho pochybujem, že sa to uznesenie schváli.

Ďakujem. Ja len krátko chcem teda nadviazať a poďakovať aj pánu poslancovi, pánu poslancovi Hraškovi. Naozaj prosím aj pána ministra a žiadam aj poslancov zo strany SMER, aby sme mohli toto uznesenie schváliť, a hlavne, aby reálne tie čísla išli. Lebo iste, bavíme sa tu o peniazoch, o rozpočtoch, o financiách. V prvom rade ide o tie deti a o to, aby to bolo funkčné. Ak sa zneužíva, treba klepnúť po prstoch. Preto by som prosil, ak ste navrhli riešenia, vyhodnoťte ich a urobte revíziu týchto rozhodnutí a dajte odpočet do parlamentu, aby sme tieto veci mohli transparentne prebrať a uzavrieť pre dobro našich detí, pre dobro ich trávenia voľného času.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, správa o súčasnom stave v školstve Slovenskej republiky je obsiahly materiál, to viacerí povedali, ktorý si vytýčil ťažkú úlohu, pozrieť sa do minulosti, poučiť sa z nej a systémovo pozitívne zmeniť budúcnosť. Je chvályhodné, že sa do toho minister Dušan Čaplovič pustil. Je to vôbec prvýkrát v histórii Slovenskej republiky, čo tu tiež veľakrát zaznelo. Je zrejmé, že každému nevyhovie, ani vyhovieť nemôže, čo vidno aj na viacerých vystúpenia, čo bolo vidno aj na viacerých vystúpeniach.
Na rozdiel od politikov, ktorí iba glosovali a glosujú situáciu v školstve, však minister Dušan Čaplovič si uvedomuje vážnosť situácie. Situácia v školstve je skutočne zlá. Dnešný stav je výsledkom toho, že sa preferovali čiastkové, úzke záujmy pred záujmami spoločnosti ako celku. Mnohí si zo školstva urobili výnosný biznis a máme tu výsledky. Ale zdravie a vzdelanie nemôže byť vo vyspelej spoločnosti biznisom.
Na základe konzultácií a rozhovorov s odborníkmi, učiteľmi a rovnako na základe vlastných, viac ako dvadsaťročných skúseností vo svojom vystúpení sa sústredím na tie zlomové rozhodnutia z minulosti, ktoré priniesli dnešný úpadok školstva a zapríčinili, že systém doterajšieho slovenského školstva možno právom označiť ako chorý.
Prvým zlým krokom bolo odtrhnutie odborného vzdelávania z gescie príslušných ministerstiev a konkrétnych podnikov a zaradenie výlučne do gescie ministerstva školstva. Toto bolo ale ešte v prvej polovici deväťdesiatych rokov. Najväčším úderom však bolo nastavenie súčasného systému financovania v roku 2004, teda financovania na základe normatívu na žiaka. Filozofia, nositeľom peňazí je konkrétne dieťa, začala postupne deformovať systém vzdelávania. Boli samozrejme aj pozitíva, napríklad prestal sa navyšovať počet učiteľov pri klesajúcom počte žiakov, ale to nevyváži fakt, že normatív bol klinčekom do rakvy finančne poddimenzovaného školstva. Tento fakt som verejne prezentovala už v prvom období, keď som sa stala poslankyňou, a teda konzistentne v ňom neustále pokračujem.
Rozprávala som sa s mnohými učiteľmi. Všetci mi potvrdili, že práve normatív spôsobil, že oni sami sa začali cítiť veľmi nekomfortne. Boli, snažili sa byť spravodliví a teda, ak niekomu mali dať päťku a pod silou toho, že dieťa bude z tejto školy odhlásené a prihlásené na inú školu, kde budú učitelia benevolentní, tak potom aj štvorkárovi zmenili známku na trojku, trojkárovi na dvojku. A k čomu to smerovalo? K neustálemu znižovaniu kvality školstva. Už pán poslanec Osuský povedal, každý človek ide cestou, teda väčšina ľudí ide cestou menšieho odporu.
Pán poslanec Vašečka hovoril o tom, že najmä rodičia vidia, ako s dieťaťom postupovať. Áno, máte pravdu, ale veľakrát milujúci rodič, na škodu dieťaťa, ho zapíše do školy, kde dostáva všetko ľahko, lebo je veľmi príjemné, keď dieťa má dobré známky. Ale práve v tomto veku, v tomto základnom veku dieťa nasáva vedomosti ako špongia. Preto je veľmi dôležité, aby práve v tomto veku bolo dieťa vedené čo najprísnejšie, aby sa mu dávali čo najprísnejšie podmienky, aby osobnostne rástlo.
Následným problémom bol väčší počet voľných miest na stredných školách, ako bol počet žiakov končiacich základné školy. Opäť to viedlo k zníženiu snahy u žiakov. Veď si boli istí, že na nimi preferovanú strednú školu sa bez problémov dostanú, aj keď ich vysvedčenie nie je najlepšie. A to ešte bolo zjemnené, ako som už predtým rozprávala, faktorom normatívu. Preto vítam, že snahou ministerstva, čo explicitne z tohto materiálu vyplýva, je to tam veľakrát pomenované, je optimalizácia siete škôl. Teda analyzujme minulosť, poučme sa z nej a vytvoríme systém efektívneho vzdelávania. To nepôjde samozrejme bez uzatvorenia ventilov, cez ktoré unikajú financie zo systému, jednak bez potrebného efektu a jednak neoprávnene. Teda treba optimalizovať siete škôl.
Ďalej ministerstvo pripravuje ďalšie legislatívne opatrenia, ktoré majú zracionálniť, zefektívniť tento systém.
Veľakrát tu zaznelo, zaznela kritika na otázky ohľadne centra voľného času. Ja som už vo faktickej poznámke jeden príklad uviedla. Pán poslanec Beblavý v reakcii na mňa povedal, že aj médiá píšu, že centrá voľného času zráža zákon na kolená. Ja som si pozrela podrobne toto centrum voľného času, počas toho, ako som čakala na vystúpenie, kde písali, že majú 183 krúžkov, ich webovú stránku. A čuduj sa svete, bolo tam 55 krúžkov, napríklad mimo iné aj žonglérsky krúžok a sedem nových. Teda nech počítam, ako počítam, dokopy je to 62. A keď to spojím s tým, čo tu rozprávala pani poslankyňa Jana Vaľová, tak myslím si, že každý súdny človek si urobí obraz. Len škoda, že tu už nie je pani poslankyňa Jana Žitňanská, pán poslanec Beblavý, ktorí často, permanentne, nielen teraz v sále, ale v médiách hovoria o likvidácii centier voľného času ministrom Dušanom Čaplovičom, čo jasne nie je pravda.
Dotknem sa na záver situácie okolo vysokých škôl, keďže pôsobím ako vysokoškolský pedagóg, táto problematika mi je najbližšia. Bolo povedané, že je veľmi dobré, ak je veľa vysokých škôl a nech sa ľudia majú možnosť vzdelávať, vyberať. Situácia je ale taká, že my musíme vzdelávať ľudí v prvom rade tak, aby boli títo ľudia umiestnení na trhu práce. Teda treba vychádzať z potrieb trhu práce. A zo správy som si pozrela jeden údaj v znení: "V rámci súkromných vysokých škôl je 83 % študentov študujúcich spoločenské vedy, náuky a služby." Ale keď si vezmeme voľné pracovné miesta v rámci Európskej únie, tak kde je najviac neobsadený sektor? Už teraz chýba na trhu milión odborníkov v oblasti informačných technológií. Nechýbajú v oblasti spoločenských vied a tak ďalej.
Problematika vysokého školstva je ozaj na Slovensku bolestivá. Na toto malé územie je tu príliš veľa vysokých škôl. Je to môj osobný názor, ktorý takisto neustále spomínam. Máme na Slovensku 20 verejných vysokých škôl, 3 štátne, 12 súkromných vysokých škôl. Máme o sto tisíc obyvateľov menej ako Dánsko. Dánsko v súčasnosti, dnes som si to pozrela, má 8 univerzít. Dánsko má momentálne 34 percent vysokoškolsky vzdelanej populácie, ale podotýkam, dve tretiny z tohto sú na úrovni bakalárskeho stupňa vzdelávania. Teda vysokoškolské vzdelávanie úrovne inžinier, respektíve magister a doktor je podstatne v menších percentách.
Záverom dovoľte podotknúť. Je dobré, že správa vznikla. Ide o materiál, ktorý poslúži širokej odbornej, laickej verejnosti, aby získali plastický pohľad na momentálny stav školstva. Zároveň sú načrtnuté krátkodobé, strednodobé i dlhodobé kroky na systémové ozdravenie rezortu školstva. Správa o súčasnom stave v školstve SR kladie veľmi potrebné a žiaduce základy pre tvorbu vízie ohľadom slovenského školstva, po ktorej všetci voláme.
Ďakujem za pozornosť.

Veľmi krátko chcem zareagovať. Nebudem tuná s vami, pani kolegyňa, polemizovať o spôsobe financovania. Ja som postoj nielen svoj, ale aj Kresťanskodemokratického hnutia v tejto veci jasne formuloval, ale takisto som urobil aj pár pokusov na zmenu. A som ochotný o týchto veciach diskutovať a hľadať riešenie.
Ale, viete, k tým slovenským vysokým školám. Ja si myslím, že ten problém nie je v počte, problém je v tom, že všetky sú univerzity, všetky sú univerzity. V tom je ten základný problém. To je jedna vec, ktorú vnímam. A ja som presvedčený, že to máte v rukách, a nakoniec ste neraz to počuli aj na výboroch, aj na výbore pre európske záležitosti, a to je to, aby sa zmenilo uznávanie bakalárskeho titulu, aby sa zmenili požiadavku na kvalifikáciu. To je v rukách ministra práce, sociálnych vecí a rodiny. Ja som to hovoril aj predošlému ministrovi za vlády Ivety Radičovej, všetkým. Zatiaľ ani jeden k tomu nepristúpil. Ale toto je kľúčové.
Vtedy sa budeme môcť porovnávať s inými európskymi krajinami, kde majú nie 22 %, ale v severských krajinách skoro 50 % vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Ale z toho 70 % vysokoškolsky vzdelaných sú bakalári. Len ten bakalár musí mať aj uplatnenie. Toto sa nestalo, tam je tá chyba.
Ďakujem.

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážený pán minister, pán spravodajca, dobré ráno, kolegyne, kolegovia, keďže sa nám rozprava o tomto bode prehupla aj do ďalšieho dňa, mám tú česť otvoriť tento rokovací deň.
Téma školstva. Keďže som študentom pedagogickej fakulty v odbore história a etika, považoval som si troška za povinnosť vystúpiť. Navštívil som aj výbor, ktorý prejednával predmetnú správu o stave školstva, ktorá bola ponúknutá na verejnú diskusiu. Priznávam, že môj profesijný život a kariéra sa neuberali spôsobom, že by som bol zainteresovaný ako učiteľ, i keď toto vzdelanie mám. Napriek tomu si myslím pri verejnej diskusii o tomto materiáli, že si minister podľa mňa zobral aj trošku neľahkú úlohu, a často to tu zaznelo od mnohých mojich kolegov, hlavne teda z opozície, čo je pre mňa troška škoda, a snažil sa urobiť možno odpočet aj za dosť dlhé obdobie, ten odpočet v takom širšom kontexte možno sa dá vnímať za 23-ročné obdobie. Jeho analytická časť sa venovala možnému popisu stavov, respektíve, ako to nazýva samotná správa, stručným charakteristikám aktuálneho stavu či už regionálneho školstva alebo vysokého školstva alebo iných úsekov, ktoré pán minister riadi a o ktorých mal záujem sa vyjadriť v tejto správe. Zároveň už všetka tá kritika ako keby tejto správy sa orientovala na dôvody. A ja z tohto uhla pohľadu tejto správe venovať nechcem.
Skôr ma zaujímajú dva vypuklé problémy, ktoré my v spoločnosti máme. A jeden môžeme nazvať všeobecne ako keby odtrhnutie vzdelávacieho procesu od reality, čo sa niekedy hovorí aj slovami, že naše školstvo nekopíruje potreby trhu alebo podobne, druhý je konkrétna zlá situácia v jednom z odborov, často to tu bolo spomínané, tzv. učňovské školstvo alebo stredné odborné školstvo.
Často to tu zaznievalo, dokonca cez celé politické spektrum, že táto správa je svojím spôsobom výnimočná, lebo ako keby bola prvým materiálom z hľadiska nejakej ambície urobiť odpočet a načrtnúť ďalšie línie toho vývoja až miestami do roku 2020. Môžeme teda vnímať, a asi tu je všeobecná zhoda na tom, že túto snahu treba privítať.
Kde ja mám problém pri tejto správe z hľadiska tejto všeobecnej ambície, je, že som sa zameriaval na jednotlivé body pri základných otázkach, čo ako a prečo učiť, čo ako a prečo nastavovať procesy. Pri otázke, ktorú by som cez celý tento dokument vedel nejakým spôsobom nájsť, boli odpovede, ako to zabezpečiť.
Problémy pri mne nastávali, keď som pozeral, čo učiť a prečo učiť. Myslím si ale, že toto má trošička hlbšiu príčinu. A tu si ani nemyslím, ako sa hovorí možno obrazne, že má maslo na hlave pán minister školstva, pretože on za svoj rezort nejakým spôsobom prispel do debaty. Ale mám pocit, že tuná sa ani veľmi nedá dať odpoveď na základné, ak nevznikne širšia a hlavne teda medzirezortná debata. Tu často v parlamente zažívame veci, kde máme hospodársku stratégiu štátu, kde máme energetickú stratégiu štátu, kde máme oblasti, ktorým sa ja venujem, mediálnu, kultúrnu. Viem, že niektoré dokumenty existujú. Ale sú veľmi parciálne. A to, o čom sa tu dlhodobo sporíme a podobne, je, či riešenia, ktoré sú presadzované, idú v nejakej danej línii alebo sa tejto línii vyhýbajú. Ak ale nemáme zadefinovanú základnú líniu, potom trpí každý jeden rezort zvlášť. Čiže ambícia, aj minister školstva, ktorú by som teraz chcel možno rozobrať troška na podrobnejšie, je veľmi ťažko odpovedať, čo učiť a prečo učiť. A dám konkrétny príklad. Ak sa z hľadiska národného hospodárstva, ekonomiky a podobne nerozhodneme, či budeme štátom malého a stredného podnikania alebo budeme štátom veľkých investícií a budeme tu naďalej proste využívať lacnú pracovnú silu a investovať a štátom podporovať tieto investície do veľkých, tak pejoratívne ich nazývajú, montážnych hál, tak potom aj pre potreby ministerstva školstva je veľmi ťažké odpovedať na otázku, prečo a čo učiť. Ak by bola jasná línia toho, že budeme do budúcna štátom malého a stredného podnikania, myslím si, že pri tých analytických schopnostiach, ktoré sú ukázané v tejto správe, by bolo aj pre ministerstvo školstva veľmi jednoduché povedať, akým spôsobom sa to bude uberať a aké parametre treba nastaviť na to, aby sme mohli odpovedať na otázku týkajúcu sa stredného odborného školstva. Keďže by to boli malé, stredné podniky, možno je tu riešenie cez vedecké parky, podnikateľské inkubátory a podobne. Ale ak sa štát rozhodne tak a jeho línia bude o tom, že na tento čas riešenia nezamestnanosti je potreba do budúcna uzatvárať zmluvy s veľkými montážnymi linkami, tak potom aj parametre stredného odborného vzdelávania budú musieť byť nastavované nejakým spôsobom inak, budú musieť vznikať pri veľkých fabrikách, možno to bude jednoduchšie a podobne. Čiže ak by sme si mali odpovedať na otázku, prečo niečo učiť a čo vlastne má byť obsahom toho, bude to na tú najzákladnejšiu otázku, či naše školstvo bude zodpovedať potrebám pracovného trhu v tomto prípade, bude musieť byť odpovedané na úplne iné otázky, ako môže odpovedať sám minister školstva, pretože tá východisková situácia nestojí nám.
To isté si môžeme v tejto línii povedať aj o školstve vysokom. Niekto to tu spomínal predo mnou počas včerajšej rozpravy, že sú vlastne len dva parametre, akým spôsobom môže ministerstvo vstupovať do posvätnej akademickej pôdy. A to sú nejakým spôsobom prenesené financie a nejaký spôsob nastavovania, nazvime ho pracovne licenčným procesom, čiže nejaký ten akreditačný, aké parametre si zvolíme, či to bude medzinárodne posvätené a staneme sa súčasťou v rámci našej Akreditačnej komisie nejakej medzinárodnej organizácie a podobne. Sú parciálne veci, ktoré by mohli ako keby legitimizovať tento proces. Ale tú najzákladnejšiu otázku, prečo a čo učiť a ktoré odbory tým pádom reagujú na potreby trhu a ktoré odbory na ne nereagujú, nenastaví ministerstvo, kým nepríde nadrezortná celospoločenská debata o tom, čo vlastne a akým spôsobom majú vysoké školy ponúkať pracovnému trhu.
Môžeme sa na to pozerať aj zo širších možno európskych pohľadov, minimálne čo sa týka teda vysokého školstva, či náhodou nie je aj ten proces, ktorý teraz my zažívame chystaním kapacít pre širší a možno aj európsky pracovný trh. Ak si povieme ale, že aj toto je ambíciou nášho vzdelávacieho alebo celkového školského systému, tak potom z tohto uhla pohľadu by sme si teda mohli hovoriť o niektorých ambíciách vysokých škôl, ktoré by to mohli robiť z pohľadu, že by to bolo legitímne. Ale s tým, že sa nenachádzame v horných priečkach v hodnoteniach univerzít, tak myslím si, že ak by to bolo ambíciou, tak bola by nie celkom uplatniteľná.
Ako z toho von. Myslím si, že sa nám tu stretávajú dve reality. A teraz skôr si dovolím taký apel. Ak vnímame racionálne aj stret politickej reality, ktorý tu zažívame, kde je obrovská dôvera ľudí, ktorú požíva vládna strana, a v podstate jej monolitná vláda urobila na druhej strane alternatívu iba, sú tu v samotnom parlamente, ak by sme to mohli obrazne znázorniť, by to mohlo vyzerať, že sa tu stretla politická realita jedného 83-členného monolitu a na ňu narazila iná a roztrieštila sa na súčasných desať subjektov, ktoré ako alternatívu vládnutiu ponúka samotný parlament, je tu desať opozičných projektov momentálne, vyzná sa v tom ťažko aj samotný poslanec, nieto verejnosť, tak práve v tomto si myslím, že by mohla byť aj snaha vlády kúsok ambicióznejšia možno nastaviť parametre nielen pomenovaním úzko rezortným po rok 2020, ale skutočne nastaviť parametre na to, čo sú línie a záujmy vývoja Slovenska v nasledujúcom období, aby na to mohol výchovno-vzdelávací proces, školstvo ako také reagovať. Ak sa toto nestane, tak potom máme aj my, ktorí nie sme súčasťou súčasného vedenia krajiny, dôvod sa pýtať, aká je teda ambícia tohto obrovského mandátu, či to bude vláda do budúcna iba konsolidácie, či to bude vláda udržiavačov systému alebo bude to vláda architektov, ktorí zoberú ten svoj mandát a pretavia ho na to, že môže vzniknúť skutočná reforma, a to skutočná reforma tam, kde nás naozaj tlačí topánka.
Mal som potrebu vyjadriť sa a nechcem zdržovať, pretože myslím si, že na toto dokážu odpovedať kolegovia pána ministra. A vidím to možno v tých intenciách, že ak by vznikli podobné materiály, z ktorých by mohol aj následne potom čerpať nejaký realizačný plán na úrovni iných ministerstiev a nielen často spomínaného ministerstva financií, ktorý by mal preplácať to, ako sa môžu dodržať tieto ciele, ktoré si tu stanovuje pán minister, tak vtedy verejnosť by možno dokázala skutočne uchopiť to, že táto vláda ako celok má záujem nebyť vládou údržbárov, ale architektov novej budúcnosti, kde samotné školstvo ťažko urobí odpočet za mnohé svoje kroky v rámci jedného volebného obdobia. To bolo priznané alebo všetci to vedia, ktorí majú záujem o relevantnú a racionálnu debatu o tomto, že mnohé veci tu idú cez dekády, idú cez niekoľko volebných období, a preto kým nebudú nastavené parametre nadrezortne a širšie, kým nebude jasné to, či budeme krajina malého a stredného podnikania alebo krajina montážnych liniek, tak veľmi ťažko sa budú akémukoľvek ministrovi nastavovať parametre vzdelávacieho procesu, pretože vlastne z jeho pohľadu nevie, na čo má odpovedať. Čiže pri otázke ako si myslím, že táto správa je vyčerpávajúca a pri súčasnom vnímaní reality a jej analytických potrieb splnila svoj účel. Kríva v otázkach čo a prečo. A tam si myslím, že rezort ministerstva, a to teraz úplne bez urážky poviem, ťahá za veľmi krátky koniec, pretože toto musí odrobiť buď vláda ako celok alebo dokonca, si myslím širšie, celá spoločnosť.
Takže ja správu o stave školstva na Slovensku, ktorá bola poskytnutá na verejnú diskusiu, vítam. Rád sa pri oblastiach, ktorým rozumiem, zapojím. A držím vám palce v tom, pán minister, aby kolegovia, ktorí majú byť do toho zainteresovaní, možno aj na vaše apely, verím tomu, že to tak je, skúsili sa prehodiť z polohy údržbárov a udržiavacieho systému do širšej ambície alebo vyššej ambície architektov systému toho, aby bolo jasné, čo, prečo a ako vzdelávať. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Priznám sa, že podobne ako v mojom predrečníkovi, tak aj vo mne vyvolala táto správa trošku nejednoznačné pocity. Na jednej strane podobne ako on oceňujem jej analytický a takpovediac rekapitulačný prínos. Na druhej strane sa pripájam ku kritickým hlasom, ktoré poukazujú na deficity v hľadaní východísk, pričom otázka financovania je len jedna stránka veci.
Kolega Viskupič tu, myslím si, veľmi správne hovoril o potrebe určitej filozofickej a hodnotovej základnej línie, ktorú by malo naše školstvo sledovať. Zdôraznil aj potrebu komplexných prierezových prístupov, pretože školstvo nie je úzko definovaný rezort, alebo by ním nemalo byť, ale prechádza vlastne všetkými odvetviami nášho života alebo školstva, vzdelávania.
V rozprave tu odznelo viacero názorov a návrhov, od čoho sa odpichnúť, alebo k čomu sa vrátiť, čím sa nechať inšpirovať. Často sa tu spomínal fínsky príklad. Ja zostanem doma, pretože často sa spolu s bratmi Čechmi verbálne hlásime k tomu, že sme údajne národy Komenského. V skutočnosti sa však, myslím, odkazu Komenského čím ďalej, tým viac vzďaľujeme. Takže ten môj veľmi jednoduchý všeobecný návrh je vrátiť sa trochu viac ku Komenskému a od neho odvinúť tú základnú filozofiu.
A ešte si neodpustím vec, ktorú som tu už viackrát spomínal, je to environmentálne vzdelávanie, globálne vzdelávanie a vzdelávanie na podporu udržateľnejšieho rozvoja. Sú to nepochybne výzvy, kľúčové výzvy 21. storočia, na ktoré naše školstvo reaguje nedostatočne.