19. schôdza

Teraz sa môžu aj budú vtedy a už potom nebude šanca, to je dobrý nápad... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Dobre. Tam je veta takáto, tu pripomínam, že u nás je nedostatočný prístup všetkých skupín žien a dievčat k službách sexuálneho a reprodukčného zdravia. Toto v reči ľudu môže byť aj antikoncepcia, aj hormonálna, potraty, pilulky atď., čiže táto veta, by som ju rád vedel v reči ľudu. Svetový deň rodičov bude 1. júna, ja navrhujem, že by mohol byť aj svetový deň starých rodičov alebo slovenský, keď je Joachima a Anny, 26. júla, cirkev svätí ako rok, čiže deň starých rodičov, možnáže takýto by si starí rodičia zaslúžili.
No, o dotácii, tam je dneska, sa tie konkrétne projekty vlastne troška stratili, aj tým pádom tých kontraverzií je asi menej. Vláda dala 200-tisíc euro na rodovú rovnosť, ale nórsky finančný fond dal na domáce a rodinné násilie 7 miliónov eur. To je veľmi zaujímavá suma, to by ma zaujímalo, že kde vlastne išli a k čomu boli venované. Hovorí sa tam o vybraných projektoch, aspekt, vraj je Národný týždeň manželstva, deň rodiny v 18 mestách a tak ďalej, to je dobré. Dalo sa to všetko na jednu rovinu, to už je menej dobré, no. U seniorov som, ja som často s nimi, nepočul protesty proti rodovej rovnosti. To je zaujímavé, že oni už vedia, že čo je podstatné a čo není nepodstatné. Veľmi nízky podiel je skrátených pracovných úväzkov u nás, v Nemecku, tam riešili nezamestnanosť, že išli na 6-hodinový úväzok alebo na 4-hodinový a tým pádom mohli na jednom mieste byť dvaja. Čiže toto je zaujímavá snáď myšlienka aj pre nás.
Nezaplatená práca, tak to je iste aj materská, ale aj dobrovoľníctvo. Na Slovensku nemáme ho až tak veľmi rozšírené, ale vo svete je. Naši seniori všetci robia včítane mňa vyslovene za dobrovoľnícky, bez nároku mzdu.
Šance rómskych žien a mužov, tí majú celkovo veľmi nízke, tak nechcem tuná spomínať nič.
Posledné dve tabulečky, je tam veľa tabuliek, nie každá má aj komentár, ale dve si treba všimnúť. Nezamestnanosť mužov a ženy. To je zaujímavé, že v základnej, základnému, pri základnom vzdelaní 39 % mužov a 31 žien nezamestnaných, učňovky 85, 52, vyššie odborné už len 1 % a 1 % muži, ženy, vysoká prvého stupňa škola 2 a 4 % a tretí stupeň vysoká škola 0 a 0,5. Čiže vidíte, že naozaj jako Wiener povedal, že hrob ľudí s nízkou kvalifikáciou je nová spoločnosť a tu to jasne vidieť, že čím vyššie vzdelanie, tým menej je človek nezamestnaný, no.
A posledné, to je tiež zaujímavý podnet, je, že materské školy nám nestačia. Napriek tomu, že deti sa nerodia, tak v roku 2005 sme mali neobsadených, nemožnosť obsadiť materskú školu pre svoje dieťa alebo vnučku 1 300 prípadov a v roku 2011 máme 7 500 prípadov, čiže 7 500 prípadov v Bratislave, 46 % sa deti nemôžu dostať do materskej školy. To je určitý rozpor s tým klesaním počtu detí a, samozrejme, je to aj podnet pre podnikateľov, pre privátnikov, pre cirkvi, pre všelikto, aby robila materské škôlky, lebo je veľký záujem o to.
Tak to by bolo všetko, ďakujem za to, že ste, že som pretiahol tých 5 minút, a aj všetkým piatkovým poslucháčom, je tu ich už málo, že ešte tu zostali. Ďakujem pekne.

Vážený pán podpredseda, pán minister, pani navrhovateľka, dovolím si vystúpiť k správe o stave rodovej rovnosti možno trošku kontroverzne a možno to bude mať nejaký zmysel.
Všetkým, ktorí by ma chceli obviniť z mužského šovinizmu a politickej nekorektnosti, z patriarchálnych resentimentov a nenáležitého machizmu, či nebodaj náboženského fanatizmu, predosielam, že v čase, keď preberáme správu o stave rodovej rovnosti na Slovensku, mám stále pred očami veľmi podstatnú starozákonnú zvesť z Knihy Genezis o tom, že sme boli stvorení ako muž a žena a že takto sme nadizajnovaní na boží obraz. Nepoznám lepšiu definíciu rovnosti muža a ženy. Toto je geniálna správa o komplementárnosti našich pohlaví, ktoré určujú našu osobnú identitu a integritu v morfologickom, anatomickom, biologickom, psychologickom, spoločenskom, sociálnom a duchovnom zmysle. Toto je, nazdávam sa, fatálna danosť a v žiadnom prípade nie produkt kultúry, či sociálneho prostredia a tradície, ani voľného rozhodnutia, voluntaristického rozhodnutia výberu, že kým v pohlavnom zmysle chceme byť. To si naozaj vybrať nemôžeme.
Ospravedlňujem sa všetkým dámam v sále, nie je ich tu veľa, ale ani feministický útok na fundamenty maskulinity ma dodnes neprinútil, aby som cikal po sediačky. A tiež nerobím mnoho iných vecí, ktoré oveľa lepšie vykonáva moja manželka a v prenesenom zmysle žena ako taká, žena ako jediný ideálny protipól a spolupracovník muža, na poradí, samozrejme, nezáleží. Napríklad nikdy som nebol tehotný, nikdy som nerodil ani nekojil. Jednoducho mi to nejde. Preto vždy ma vyrušoval bojový pokrik amazoniek a cip-cip-emancipušiek, ktoré si obdivuhodnú ženskú intuíciu a senzibilitu často zamieňajú za senzidebilitu. Ešte vždy si nemoderne, no v súlade s prirodzeným zákonom, prírodou a zdravým rozumom, myslím, že rodina, vzťah jedného muža a jednej ženy, prokreácia v zmysle biblického "ploďte a množte sa a podmaňte si zem", výchova spoločných detí a zdieľaného obcovania, teda vytvárania bunečnej obce, spoločenstva, society, tvorí najzdravší civilizačný predpoklad, ako hovoríme my, Slováci, conditio sine qua non, želaného spoločenského rozvoja. V neposlednom rade je to aj "podnik", myslím vzťah muža a ženy, ktorý najmenej vysiľuje sociálne systémy a ekonomiky národov, ako to potvrdzujú aj štatistiky sociálnych výdavkov a nárokov slobodných matiek, rozvedených rodín či alternatívneho párového spolužitia.
Keby sme žili v inej socio-kultúrnej paradigme, ako je náš anglo-americký a európsky koncept s dôsledkami Veľkej francúzskej revolúcie a osvietenstva a so zbožstvenou agendou ľudských práv, ktoré sa liberálne vymkli z limitov a hraníc pravdivej zodpovednosti za ľudský rod, takéto problémy a správy by sme, vážení, vôbec nemuseli riešiť. Mám na mysli napríklad niektoré africké kultúry s kultom ženskej obriezky, alebo civilizácie s právnymi normami, ktoré sa opierajú o Korán a islamské právo šaría. Nedávno som sa o týchto civilizačných vzorcoch bavil s mojím vzácnym kolegom Jožom Viskupičom, ktorý mi len potvrdil, že aj keď náš pohľad na ženy mohamedánov, často deformovaný najmä tým, čo všetko ich ženy nemôžu alebo musia, zabúdame na skutočnosť, že vo svojom domove, v rodine a v rode sú tieto ženy emancipovanými vládkyňami, kráľovnami a kňažkami. Obávam sa, že práve tento priestor naším genderovým trieštením, treštením vytesňujeme a bagatelizujeme.
Ako študent Filozofickej fakulty som v II. a III. ročníku býval na internáte Horský park so študentom medicíny, ktorý pochádzal z Afganistanu. On to mal s rodovou, vlastne s pohlavnou rovnosťou, lebo to je terminologicky presnejšie, celkom jasné. Dokonca to formuloval aj s použitím medicínskych argumentov a dôvodov. Dodnes v pamäti počujem jeho bizarnú slovenčinu, keď hovoril: "Šenu treba fašiť, lebo má menej červený krvinka." Nikdy som si to neoveroval, takže neviem. Rovnako som nikdy neskúmal bonmot akéhosi mužského ironika, ktorý tvrdil, že ženu si treba vážiť, aby nepribrala. Vzťah medzi mužmi a ženami, pohlavná odlišnosť, napätie aj afinita, vášeň aj dezilúzia, túžba aj sklamanie, neha aj sadizmus, eros aj tanatos, dostredivosť aj excentricita sú natoľko silné vlastnosti pohlavnej komplementárnosti, že sa nedajú nijako zatrieť, zmazať, zahmliť ani rozostriť genderovou terminológiou. V podstate nepohlavnou a neprirodzenou, nakoľko popiera prírodou posvätený význam prirodzení.
Nie je to prvý- ani poslednýkrát, čo sa seizmický otras jednej civilizácie prejavuje v jazyku, ktorý kamufluje pravdu a eufemisticky zjemňuje nepríjemné aspekty kultúry smrti. Že nejde o náhodný jav, dokladá aj široká podpora protirodinných programov a projektov týmto vládnym kabinetom Štatistiky by sa dali uviesť, koľko sa dáva na feministickú agendu, koľko sa dáva na rodovú agendu, na LGBTI agendu. Je to radovo temer pol milióna eur z minulého rozpočtu. Aj toto dokladá, že vláda Roberta Fica nevyužíva možnosť požívať suverenitu v hodnotových a morálnych otázkach, ale že sa skôr prejavuje, ako to len nazvať a byť slušný, no, to slovo vás, hádam, neurazí, predposratosťou pred európskymi byrokratmi. Lebo toto by sme nemuseli robiť a, žiaľ, robíme to.
Keď som si pred týmto vystúpením zbieral materiál, nezabudol som, ako vždy, na prvé nápady. Myslím si, že niekedy u mňa tie sú vždy najdôležitejšie. Za tlakom na takzvanú rodovú rovnosť, ku ktorej nás explicitne netlačí nijaká záväzná európska smernica, skôr len všeobecný úzus, že veď aj iní to tak robia, som bol v prvej chvíli ochotný oprášiť aj starý koncept Sigmunda Freuda ním samým nazvaný penis envy, závisť penisu. Spočíva, ak chvíľočku môžem v tejto terminológii byť, v rannom empirickom pozorovaní, keď si žena, dievča všimne, že jej niečo chýba k plnosti mužstva, neuvedomujúc si, že sama je uspôsobená tak, aby bola nádobou tohto obsahu. Viem, že tento koncept, podobne ako mytologickú schému Elektrinho komplexu, vedecky spochybnila Freudova dcéra Anna a potom aj, a možno najviac, Karen Horneyová. Adler, Jung, Lacan, Foucault prispeli k značnému sproblematizovaniu Freudových psychologických schém mužskej a ženskej antropológie.
Popri tomto psychodynamickom aspekte, keďže som pôvodnou profesiou učiteľ literatúry, estetiky a umenia, mi pred očami vystúpili aj literárne vzory žien, ktoré sa cítili byť uväznené vo svojom ženstve a romanticky hľadali únik pred spoločenskou a kultúrnou determináciou. Ako si nespomenúť na Tolstého Annu Kareninovú, Ibsenovu Noru alebo Flaubertovu Madame Bovary. Mám však v živej pamäti aj silný text Jeana Améryho, ktorý zasvätil zraneným pocitom aj oprávnenému hnevu vidieckeho lekára pána Bovaryho. Konfliktný zápas o povahu a pravdu ženskej autenticity bez vazalstva a submisívneho postavenia výnimočným spôsobom u nás zachytila Božena Slančíková - Timrava. Vybavujú sa mi tiež hlboké emocionálne dôvody, pre ktoré pani Berlanská, manželka bohatého a vplyvného muža, dala prednosť životu s večným študentom a lúzrom v Mitanovej novele Patagónia.
Medzi existencialistickými autormi som si našiel aj Sartrovu manželku Simone de Beauvoir, ktorá sa prvýkrát v roku 1949 monograficky venovala problémom a osudom feminity v štúdii Druhé pohlavie. Je len škoda, že o druhom, nežnom, slabšom, krajšom, triumfálnom pohlaví referuje iba na základe toho, čo o ňom vymysleli, zažili a povedali muži vrátane Kanta, Marxa, Nietzscheho, Lenina či Freuda. Akoby potvrdila, že autonómny ženský diskurz zatiaľ ani nejestvuje, to bolo v roku štyridsaťdeväť, a je odkázaný na zvyšky patriarchálneho videnia mužov. Až potom som objavil, že áno, a že od čias sexuálnej revolúcie 60. rokov, ktorá priniesla iluzórne oslobodenie a fakticky aj nový typ otroctva, toto hnutie natoľko zmohutnelo, že dnes zásadným spôsobom tyranizuje aj euroatlantickú legislatívu a popri takzvaných gender studies do hry rafinovane zaťahuje aj trendy inakosti, homosexuálnu agendu, lesbismus ako klitoridálnu alternatívu slasti, či asistovanú reprodukciu zo skúmavky. O manželstve pre všetkých, o manželstve pre všetkých, hrdý to slogan francúzskych socialistov, ani nehovoriac.
Nevdojak sa mi v pamäti vynorila aj najúspešnejšia poľská filmová komédia Sexmisia, ktorá paroduje svet ženskej hegemónie a pofidérneho šťastia a sebestačnosti celkom bez mužov. V tomto systéme sa nanešťastie alebo našťastie objaví chyba v podobe dvoch mužov, čeliacich fyzickej i mentálnej kastrácii. Film ma zaujal aj preto, že zachytáva kruciálny okamih, v ktorom sa hystéria chce stať systémom a jedinou pravdou. Ak sa takýto systém oprie o silné lobistické skupiny, čo sa deje, a využije humanistickú slabosť na diskrimináciu akéhokoľvek druhu, antropologická revolúcia je na svete.
Azda nie je príliš vhodné a relevantné, aby som do tohto feministického kontextu zaťahoval názory mužov, ktorí nestratili zdravý rozum, ani feminofíliu, ktorú majú džentlmeni a rytieri takpovediac v krvi. Ale risknem to. Myslím najmä na Josefa Hausmanna, ktorého štúdia Nahota feminizmu je v mnohom podnetná pri skúmaní takzvaných genderových rolí. Už len letmý pohľad na niektoré kapitoly dáva tušiť, aké problémy genderového rasizmu autor glosuje. Napríklad, prečo v spoločnosti, ktorú feministky nazývajú patriarchátom, dávajú muži na potápajúcej sa lodi pri záchrane prednosť ženám? Alebo, musím česky citovať, "zrádný a zrůdný účinek feminismu na rodinu". Alebo strategicky zneužiteľné slabiny mužskej povahy. Alebo nárok rozvedenej manželky na dorovnanie životného štandardu, súdny precedens bez logického opodstatnenia. Alebo takzvaný najlepší záujem dieťaťa, zbraň namierená jednostranne proti otcom.
Mňa zvlášť zaujala kapitola o feministickom "newspeaku", ktorý autor trefne nazýva "femspeakom", a ktorého podstatou je zahmlievanie podobne ako pri pojme "rodová rovnosť". Autor v citovanej štúdii komentuje aj mnohé feministické nepravdy, hlúposti a, ako to sám nazýva, aj výkriky do tmy, napríklad, iba taxatívne: muži chcú len to jedno; muži majú za rovnakú prácu vyššie platy; mýtus o menejcennom postavení ženy; plagáty a časopisy s obnaženými ženami vraj ponižujú ženy; takzvané pohlavné stereotypy boli umelo vytvorené spoločnosťou a je treba ich zrušiť; muži nastolili dvojakú morálku, oni môžu všetko, ženy nič; keby svet riadili ženy, nebolo by vojen; verejné domy pre ženské zákazníčky; veštenie a čítanie horoskopov ako nové náboženstvo pre ženy. V praktickej časti tejto štúdie autor skúma aj konkrétne dôsledky feminizmu v každodennom živote. Hovorí napríklad o sociálnych dávkach, ktoré sú postavené tak, že vytvárajú základný predpoklad arogancie slobodných a rozvedených matiek a diskriminujú napríklad aj vydaté ženy na takzvanej materskej dovolenke, čo je drina, samozrejme, vieme o tom svoje.
Pod zákonmi o domácom násilí sa podľa autora takisto dajú vystopovať útoky jednak na mužov, najmä však na celistvosť rodiny. V tomto duchu by sme mohli pokračovať ad libitum. Myslím však, že tento výpočet niektorých problémov a tém pre naše potreby stačí, hoci si uvedomujem, že autorom je muž, ktorý by mohol byť obvinený zo sexizmu. Aj preto som rád, že z rovnakého zorného uhla o probléme uvažuje aj Elisabeth Badinterová v knihe Tudy cesta nevede s podtitulom Slabé ženy, nebezpeční muži a iné omyly radikálneho feminizmu. Spis vydala Karlova univerzita v roku 2004. Popri záujme o rôzne modely ženskej sexuality sa autorka venuje aj násiliu páchanému ženami.
No a napokon som si nechal Esther Vilarovú a jej brilantný protifeministický pamflet Muž v zajatí žien. Aj keď som si ho spočiatku zakázal, no nakoniec som celkom neodolal charakteristikám ženskej manipulácie, ktoré komandujú muža do polohy pajáca, dobrého tak akurát na výrobu detí a peňazí. Ako sa dá aj odolať, keď Vilarová píše, odpustite mi väčší citát: "Aby svoj nárok", myslím žena, "na mužské privilégiá ešte zdôraznila, totiž svoj nárok na dobre dotované postavenie mužov, nie azda na privilégiá vojakov, organizuje emancipovaná žena z času na čas takzvané hnutia za oslobodenie žien. Pri tej príležitosti upriami pozornosť svetovej verejnosti s náramným nárekom na seba, na najnovší look sufražetky si zakaždým pripevní bojové odznaky hodnosti. Pritom sa notoricky oslobodzuje od akýchsi pút, ktoré chápe vždy doslova, duchovné sú jej aj tak cudzie," píše Vilarová. "Tak sa na začiatku 20. storočia oslobodila od korzetu, o 70 rokov neskôr od podprsenky. Aby táto senzácia nikomu neunikla, dovolila svojmu otrokovi, aby navrhol priehľadnú blúzku. Pri ďalšej vlne emancipácie príde na rad možno nepohodlná dlhá sukňa, ktorú práve proti vôli mužovi s primeranou koketériou pojala do súboru svojich masiek. Iba svoju hlúposť, pochabosť, smiešnosť, svoju lživosť, citový chlad a nesmierne hlúpe táranie ešte nikdy neodložila, hoci sa jej naskytla príležitosť. A samozrejme, nech by zarábala akokoľvek dobre, mužovi, ktorého má po boku, nikdy neprenechá svoju vlastnú doménu, totiž domácnosť a neujme sa miesto neho zodpovednosti za živobytie a sociálnu prestíž. Je možné," píše ďalej Vilarová, "že sa vo svojej profesii naozaj cíti naplnená a šťastná. Je totiž oveľa necitlivejšia ako muž, preto aj pri otupujúcej práci veľmi netrpí. Jednako mu za svoje peniaze nikdy nedožičí lepší život. Neponúkne mu oheň, ani neotvorí dvere, nebude ani uzatvárať životné poistky v jeho prospech, pri rozvode mu neprizná dôchodok, čosi také by bolo priveľmi neženské. A ani mužovi by nezišlo na um dožadovať sa toho, pridobre ho vydrezírovali. Muž emancipovanej ženy si po bozku zotrie z tváre stopy po kréme, púdri a rúži a opäť sa vrhne do boja." Toľko Esther Vilarová.
Keď som si koncipoval tento príspevok do rozpravy, mal som pred očami všetky mamy, manželky, ženy a dievčatá, ktoré odolali pokušeniu a nikdy nepodliezali latku svojej obdivuhodnej feminity, úcty a dôstojnosti a ani nikdy nemuseli rivalizovať s mužmi, pretože poznajú stvoriteľský zámer a víziu rovnosti. Rovnosť ale neznamená rovnakosť a zameniteľnosť, ale táto rovnosť, ako som citoval na začiatku z Knihy Genezis, je taký dvojaký, a predsa hlboko jediný obraz Boha. Ale svoje zamyslenie venujem aj všetkým ženám práce, domova a lásky, ktoré si zaslúžia rešpekt, obdiv a úctu. O tieto mohutnosti ich nemôže pripraviť ani neurotické rinčanie zbraní v neistých rukách feministických náčelníčiek.
Aby som predsa len nezabudol aj na vecný dôvod tejto mojej rozpravy, dávam procedurálny návrh na zmenu názvu správy tak, aby zodpovedala pravde, zdravému rozumu, vedeckému poznaniu a prirodzenému zákonu. Navrhujem, aby sa správa "o stave rodovej rovnosti" premenovala na správu "o stave rovnoprávnosti pohlaví". Tiež žiadam, aby prítomná správa bola dopracovaná a rozšírená aj o širokú problematiku príslušníkov mužského pohlavia, aj keď si masochisticky dali vnútiť ženské otroctvo a drezúru, ba aj keď sa neraz cítia šťastní práve v hierarchii, ktorú im vnútili ženy, totiž v hierarchii oslov.
V sobotu večer som na svoju facebookovú stránku aj pod dojmom vecí, o ktorých som práve premýšľal, zavesil status "princ a princezná", ktorým chcem tento príspevok zakončiť. V uplynulom týždni Česká tlačová kancelária priniesla správu, že v Českej republike sa pre deti predškolského a ranného školského veku pripravuje vydanie knihy o princovi, ktorý sa pri hľadaní princeznej zamiloval, div sa svete, do iného princa. Ešte aj liberáli medzi mojimi priateľmi vyslovili pochybnosť, či by takúto knihu chceli dať do rúk svojich detí. U mňa je to trošku inak. Nikdy som sa do nijakého princa nezamiloval. Do princezien neraz. Najlepšou princeznou je moja manželka. Naše kráľovstvo trvá už 36 rokov. Nech to len vydrží.
Ďakujem.

Ďakujem. Mohli by ste mi, prosím vás, vrátiť tú časomieru.

Ďakujem veľmi pekne. Toto je určite jedna z tém, ktorá by mala poukázať na absolútnu rozdielnosť tých našich "izmov", pán poslanec Kvasnička, ale napriek tomu musím povedať, že v mnohom, čo ste povedali, hlavne v úvode vášho vystúpenia, súhlasím. Ja si tiež myslím, že ženy by mali byť hrdé na svoju ženskosť a nemali by ju žiadnym spôsobom potierať.
Musím povedať, že ja som veľký nepriateľ kvót na ženy, kdekoľvek, a som aj celkom nepriateľkou takého toho prílišného feminizmu, pretože si myslím, že je kontraproduktívny, hlavne v dnešnej dobe. A osobne som teda veľmi hrdá na to, že som žena. Už len preto, že som mohla priviesť na svet svoje dve deti. A celkom hrdá som aj na to, že napr. medzi moje najväčšie hobby patrí varenie. Čo ale považujem za problém, je, že aj v tejto dobe máme na Slovensku ženy, ktoré nemôžu byť hrdé na to, že sú ženy, ktoré preklínajú svoju ženskosť, pretože žijú v katastrofálnych podmienkach. V podmienkach, kde sú tlačené do veľmi úzkych mantinelov, stereotypov o ženách, ktoré sú častokrát morbídne. Hovorím teraz predovšetkým o ženách zo sociálne vylúčených spoločenstiev, kde chýbajú hrdinky typu Anna Karenina a kde chýbajú aj tí vami zmienení rytieri a džentlmeni, žiaľbohu.
Tieto ženy žijú v katastrofálnych podmienkach, čelia domácemu násiliu, psychickému aj fyzickému teroru, a tomu, že nemôžu vychovávať svoje deti tak, ako by mali. A ja si myslím, že je dôležité, aby sme sa bavili o tejto téme, ale som všetkými desiatimi za to, aby to bola veľmi racionálna debata. Aby sme nešli do príliš veľkých výšin, toho prílišného feminizmu, pretože skutočne si myslím, že potom aj verejnosť vníma túto tému ako niečo úplne zbytočné a abstraktné aj... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Vážený pán minister, pán podpredseda, milí kolegovia, kolegyne, k rodovej rovnosti a ku kolegovi chcem toľko, problém dnešnej doby je to, že akoby ženy vzdávali sa svojej ženskosti a muži svojej mužnosti. Pekne to kolega spomenul tuná, akoby sme sa báli tých európskych byrokratov, ktorí nám ukazujú cestu ako my, muži, máme byť skutoční chlapi alebo muži. A ženy nie ako ženy, matky, ale predovšetkým, aké majú byť manažérky, aké majú byť supermanky. Toto nie je cesta.
Tu keď bol americký profesor, ktorý učil našich mužov, ako majú byť mužmi, skočil prvý do vody. Hovorí, že keď učí otec syna plávať, tak má prvý skočiť do tej vody a tak. Naši chlapi naňho pozerali a sa smiali, že čo to ich učí. Veď to je bežné, že otec vedie svojho syna v rodinách. Tak to je asi taká vec, že aj tá Európa by nás ako chcela takto učiť.
Kniha Genezis, ktorú spomínal kolega, len tak okrajovo, tak tiež ma v tej chvíli napadlo: Boh stvoril človeka ako muža a ženu, ako muža a ženu. Nie dvoch mužov a dve ženy. Potom Boh by sa pomýlil vo svojom stvoriteľskom pláne a nemusel by to tak naplánovať. Rozprávku, ktorú ako spomínal, možno aj v tej tlačovej forme to bude ešte horšie ako v tej filmovej, pretože tá rozprávka raz skončí. Ale tá kniha, keď sa bude tak distribuovať! No aby sa princ do princa zamiloval!? A to je to nebezpečné, a to je tá cesta, kde my v podstate demoralizujeme alebo miatneme deti dnešnej doby, čo je veľmi zlé. Kto to naozaj si zoberie na zodpovednosť, no myslím si, že šťastný vo svojom živote nebude.
A tie kvóty na ženy. Žena nie je určeným tovarom na konzum, to nemôže tak byť.

Ďakujem. Pán poslanec Kvasnička, ja ten váš procedurálny návrh podporím a zdá sa mi to logické a správne hovoriť skôr o rovnoprávnosti pohlavia ako o rodovej rovnosti.
Ale mne sa zdá, že vy ste tú tému uchopili ako akýsi medziplanetárny súboj pohlaví, kde Xéna chce poraziť Tóra a kde vlastne ženy sú buď víly Amálky alebo Amazónky a kde to celé má taký obrovský plán a rozmer. A v skutočnosti ono je to veľmi praktická téma. V tomto štáte žije niekoľko desiatok tisíc žien a matiek do 35 rokov, ktoré by chceli, mohli a mali mať možnosť pracovať, ale nepracujú. Preto sa mi zdá, že kým tu nebudú pre ne detské centrá, reálna možnosť skrátenia pracovného úväzku a podobné základné predpoklady pre spojenie rodinného života, starostlivosti o rodinu so starostlivosťou o vlastnú profesnú a pracovnú realizáciu, tak je zbytočné sa trápiť, že kto tu komu závidí pipíka a prečo.
Tá téma, a ja som tak pochopil aj snahu o tú správu, má praktické implikácie. A tá starosť o to, ako to vyzerá na tom veľkom galaktickom pláne, kde súperia egá, nadegá a iné "idy", nepríde mi to ako vhodná poloha pre Národnú radu.

Pán poslanec Kvasnička, trošku sa obávam, že síce to vaše vystúpenie, svojím spôsobom ako príspevok do hip-hopu, bolo zaujímavé, ale bojím sa, že proti feminizmu ste vytiahli takú dosť zase silnú opačnú zbraň a možno idete síce s klinom na klin alebo z extrému do extrému, ale potom zabúdame naozaj na ten skutočný problém slovenských žien. A naozaj na Slovensku, a my, chlapi, to nemôžeme zažiť, keď sa slovenská matka rozhodne byť matkou, tak rovno sa rozhoduje, že bude fungovať v znevýhodnenom prostredí. Každá jedna matka s malými deťmi je automaticky, sa na ňu pozerá cez prsty. Hovorím o priemerných firmách. Česť všetkým firmám, ktoré takýmto spôsobom na mladé matky nepozerajú. Každá jedna matka, čím viacej detí, čím viacej v podstate našich budúcich občanov, ktorí budú pracovať na naše dôchodky, tým viac je vlastne zaznávaná, tým horšie sa na ňu pozerajú, tým menšie možnosti zamestnanca na adekvátnom mieste jej vzdelaniu, jej schopnostiam. Toto by sme mali riešiť a o tomto možno hovorí aj tá správa. Ale vy ste to posúvali naozaj do takého galaktického trošku súboja, a potom zabúdame naozaj na tento problém.
Takisto by som očakával od vás, že spomeniete to, že priemerná slovenská matka je v podstate otrokyňou, lebo z jedného zamestnania, ktoré má zaplatené, prichádza do druhého zamestnania a na rozdiel od matky v západných krajinách, kde ten príjem je väčší, kde si môže dovoliť nakúpiť niektoré služby, tak jednoducho tá slovenská to všetko musí odmakať. Poctivo, s vlastnými rukami a zadarmo. A toto mi tam chýbalo, v tom vašom vystúpení, aby ste sa týmito konkrétnymi problémami slovenských matiek zaoberali. Matiek, ktoré chcú mať deti, a len preto, že chcú si plniť materskú povinnosť, sú zaznávané, a tých matiek, ktoré po ôsmich hodinách v práci, robia doma päť, šesť hodín zadarmo.

Ďakujem pekne. Ja sa tiež chcem poďakovať kolegovi Kvasničkovi za návrh na zmenu názvu, a to vyslovene pre tú, ten pohľad, že je treba sa pozerať inak. Tá rodová rovnosť, nie je to správny termín. Mne sa tak zdá, že my tu, neviem, snáď to vidíte inak, ale preberáme z Bruselu, z Európskej únie všetky veci, ktoré tam proste povedia, tak my tu hneď sa s nimi začneme zaoberať, lebo to treba. Ale toto si zasluhuje širokú diskusiu preto, aby sme nedošli do slepých uličiek, do takých, do ktorých v zahraničí už prišli.
Ak by sme chceli tvrdiť, a táto ideológia rodovej rovnosti vedie k tomu, že tá naša identita, ktorá je v skutočnosti daná pohlavím, že sa v skutočnosti, je fakultatívna, že si ju môžeme vyberať, tak potom dôjde k tomu, že naozaj potom je všetko také rovnaké. A nevyhnutne to vedie k tomu, že osoby rovnakého pohlavia majú uzavrieť manželstvo presne v tom slova zmysle, ako to manželstvo existuje medzi mužom a ženou. Takže taký príklad máme momentálne z Francúzska, kde všetci vieme, že to vyvolalo obrovský spoločenský pohyb, demonštrácie, výtržnosti a jednoducho škaredé prejavy, ktoré v usporiadanej a zdravej spoločnosti nie sú potrebné.
Viete, že v britskom parlamente sa vyjadril pán premiér Cameron voči africkým krajinám, že ak budú, že im odmietnu ekonomickú pomoc, keď nezabezpečia homosexuálnym osobám rovnaké práva ako ostatným? V Nórsku ukončilo svoju činnosť Centrum rodovej ideológie, pretože nórska vláda zastavila financovanie tejto inštitúcie z dôvodu nedostatočných vedeckých poznatkov. A takýchto príkladov je viacej. Mne sa zdá, že táto téma si zasluhuje širšiu diskusiu a lepšie sa na to pozrieť.
Ďakujem pekne.

Ja len krátko. Samozrejme, že chcem poďakovať všetkým kolegom, ktorých, z takých či onakých dôvodov, moje zamyslenie, možno viac filozofické a trošku v takej, jako povedal kolega Procházka, medziplanetárnej oblasti, možno aj eschatologickej, neznamená to, že som zabudol na tie praktické implikácie. Napokon ony sú v správe exaktne popísané a ja ich nijako nespochybňujem, aj keď sa nazdávam, že tá správa je v tom, je jednostranná tým akcentovaním len ženských problémov, jak keby svet mužov problémy nemal.
No pokiaľ ide o, aj kolega Matovič to isté ako Rado Procházka spomínal, ten širší kontext, ktorý trošku odťahuje našu diskusiu od praktických konkrétnych vecí. Ja som si to od prvej chvíle tak stanovil, že skúsim ísť cestou takých metodologických čistých jednostranností. Príde mi to ako produktívna cesta o to viac, že tu naozaj ide o zmenu civilizačnej paradigmy, kde trendy kultúry smrti prevažujú a sú aj dotované a prevažujú nad tými trendami, ktoré sú za kultúru života. Takže ja si myslím, že aj ten filozofický diskurz, aj ten medziplanetárny alebo prinajmenšom civilizačný kontext je dôležitý.
Napokon ku kolegyni Lucii Nicholsonovej. Som veľmi rád, lebo takto vás aj vnímam, že sa dištancujete od toho radikálneho feminizmu. Dokonca som si napísal, že som hrdý, že ste hrdá, a držím vám palce.
Ďakujem.