19. schôdza

Ďakujem. Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, vážené kolegyne, kolegovia, predtým, ako začneme sa vecne venovať novele zákona o používaní jazykov národnostných menšín a zákona o dráhach, ktorý predkladáme, dovoľte mi taký malý exkurz.
Určite mnohí z vás, tak ako aj ja sám, veľa cestujete. Skúste si spomenúť, či ste v posledných rokoch videli miesto, kde by viac sa zišli nadpisy, nápisy, označenia a boli niečím výnimočným. Stanica priblíži k ľuďom, nájsť spoločnú reč, ale hlavne byť v pohode v dobe, keď sa celý svet zmenšuje, stáva sa niečím úplne štandardným. Obzvlášť tam, kde spolužitie viacerých národov a národností je historicky dané. Je to prirodzené, že dávno a nikto s viacjazyčným označením nehľadá nič negatívneho.
Na Slovensku, žiaľ, nie je to tak. Ani teraz v 21. storočí v zjednotenej Európe, ani teraz, keď sa sem teraz snažíme prilákať turistov, za peniaze daňových poplatníkov sa snažíme vytvoriť obraz prívetivej krajiny. Nie preto, žeby pre obyvateľov Slovenska nebolo charakteristická prívetivosť, práve naopak, občania nemajú žiadny problém, to skôr politici a hlavne úradníci robia v každej tejto stáji politickú agendu a možný nástroj úradných úradníckych obštrukcií. A pritom je to také jednoduché: byť trošku ohľaduplnejší, mať náhľad a byť európskejší. Aj na danom území žijú príslušníci národnostných menšín, nech sa obce a železnice, stanice, budovy, verejné inštitúcie označujú aj v jazyku národnostných menšín. Komu to môže prekážať? Ak zájdem ešte ďalej, snáď si nemyslíte, že keď na železničnej stanici je v Dunajskej Strede bude nápis Dunaszerdahely, urazilo by to niekoho? Ubralo by to dôležitosti slovenského názvu? Sotva. Pochyboval by niekto o tom, že nie je na Slovensku? To snáď nie. Ale u nás je to tak, akonáhle sa objaví i čo len malá snaha o posun v otázkach v dvojjazyčnosti, dostávame sa do ráže.
Mám ešte v živej pamäti schvaľovací proces o zákone o používaní jazykov národnostných menšín. Z tohto procesu a diskusie v tomto parlamente sme sa spamätávali ešte dlhé mesiace. A teraz, vážení kolegovia, sa objavil ďalší problém. Železnice Slovenskej republiky nevyhoveli konkrétnej žiadosti viac ako 50 obcí na označenie ich železničných staníc v jazyku národnostných menšín preto, lebo to nie je taxatívne uvedené v zákone o dráhach a tento im nedáva priestor, aby vo veci vôbec začali konať. Úrad pre splnomocnenca vlády pre menšiny viac ako 6 mesiacov vyjednávali na ministerstve dopravy a na Železniciach Slovenskej republiky neúspešne. Rozhodli sme sa preto predložiť túto novelu, aby sme oba zákony zladili a aby sme primäli štát a jeho úradníkov umožniť umiestňovať na železničné stanice tieto názvy v jazyku národnostnej menšiny, pokiaľ obec spĺňa hranicu 20 % hranice stanovenej v zákone o používaní jazyku národnostných menšín.
Umožniť to, to je celé, lebo je to logická vec a myslím si, že aj vy viete usúdiť, že je to logická pre všetkých tam žijúcich ľudí a všetkých tých, ktorí prichádzajú do tých oblastí. Pre príslušníkov národnostných menšín to znamená veľa a od príslušníkov väčšinového národa je to len vyspelé gesto. Nič viac, nič menej. Ja napriek skúsenostiam, ktoré mám z obdobných prípadov, si dovoľujem vysloviť presvedčenie, že určite nikomu to nebude vadiť. Vážení kolegovia, lebo sme sebavedomí Európania a nepotrebujeme chodiť sa pozerať do Švajčiarska alebo do Rakúska, alebo do iných krajín sveta, že tieto názvy niekde aj štvorjazyčné sú vypísané a nikomu to nevadí.
Na záver mi dovoľte, vážená Národná rada, pán premiér pri nástupe vlády v roku 2012 vyhlásil status quo v oblasti práv národnostných menšín a opakovane prezentuje svoj názor, že v oblasti národnostných menšín strana SMER - sociálna demokracia nemá záujem meniť doterajšie status quo. Toto zosúladenie právnych noriem je práve o tom, preto vás žiadam, vážené kolegyne, kolegovia, aby ste tento môj návrh postúpili do druhého čítania. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som z poverenia gestorského výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny podal spravodajskú informáciu o návrhu zákona, ktorý predložila skupina poslancov Érsek, Solymos a pán poslanec Bugár, ktorým sa dopĺňa a mení zákon o dráhach.
Návrh zákona po formálnoprávnej stránke spĺňa všetky podmienky na to, aby bol zákon v Národnej rade Slovenskej republiky prerokovaný. Po formálnoprávnej stránke chcem informovať, že táto problematika nie je upravená v práve Európskej únie a že v prípade, že Národná rada Slovenskej republiky návrh zákona schváli, nebude mať žiadny dopad na štátny rozpočet. Nebudem sa vyjadrovať dlho k problematike normatívnej podoby návrhu zákona. Pán navrhovateľ zdôvodnil veľmi precízne a uviedol aj prečo navrhovatelia žiadajú túto zmenu.
Ja chcem len podporiť tento návrh zákona a navrhnem, pani spravodajkyňa, po otvorení rozpravy, o ktorú vás teda žiadam, aby ste tak urobili, Národnej rade, aby návrh zákona odporučila prerokovať v druhom čítaní. Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, ctení kolegovia, dovoľte, aby som navrhol stiahnutie môjho návrhu zákona z programu tejto schôdze. Prepáčte, musím sa vydýchať trochu. (Krátka pauza.)
Náš návrh je veľmi jednoduchý, jeho zámerom je umožniť parkovanie motocyklov na miestach, kde nezavadzajú, nezavadzajú chodcom a nezavadzajú premávke, ale rozhodli sme sa, že podáme návrh na stiahnutie tohto návrhu zákona a budeme ho riešiť pozmeňovacím návrhom v zákone o cestnej premávke, ktorý príde na budúcu schôdzu. Ďakujem za pochopenie.

Ďakujem pekne. Dámy a páni, koncesionárske poplatky sú zlým riešením, niekoľkokrát sme tu v tejto snemovni o tom hovorili, argumenty, ktoré sme uvádzali, neboli pre vás postačujúce, vládna strana sa rozhodla, že ich znovu zavedie a bude zaťažovať občanov a firmy na Slovensku, a dokonca aj tých občanov, ktorí služby verejnoprávnych médií nevyužívajú. Ak už ste urobili toto rozhodnutie, tak ponúkame možnosť ako predsa len aspoň zjednodušiť život občanov a firiem, ktorých sa táto povinnosť týka. Cieľom navrhovanej právnej úpravy je totiž oslobodiť platiteľov úhrady od neprimeranej administratívnej záťaže, ktorú dnešná právna úprava stanovuje. Zákon o úhrade za služby verejnosti totiž stanovuje, kto je platiteľom za úhrady a takisto stanovuje aj osoby, ktorým umožňuje platiť nižšiu sumu, polovičnú sadzbu, resp. môžu byť od platenia úplne oslobodení. Ale pre tieto subjekty zákon stanovuje povinnosť túto skutočnosť nielen oznámiť, ale dokonca aj preukázať RTVS, čiže na jednej strane je tu podľa môjho názoru nespravodlivá povinnosť platiť a ešte k tomu zaťažujeme viacero skupín obyvateľstva a aj právnických osôb, dokonca preukazovať, keď dôjde k zmene ich statusu.
Zároveň zákon uvádza povinnosť pre viaceré subjekty, aj štátne alebo pološtátne, ako sú dodávatelia elektriny, prevádzkovatelia distribučnej siete, Sociálnej poisťovne, ústrediu práce, atď., poskytovať RTVS požadované údaje o platcoch koncesionárskych poplatkov alebo úhrad za služby verejnosti. Je teda v silách a možnostiach RTVS, aby si sama zistila skutočnosti, ktoré jej poskytne, ktoré jej poskytnú tieto subjekty, a môže mať dostatočný prehľad o platiteľoch úhrady za služby verejnosti, ktorí len oznámia zmenu svojej situácie, inými slovami, preukázať tieto skutočnosti môže samotná inštitúcia, ktorá inkasuje finančné prostriedky. Týka sa to, táto situácia, aj osôb, ktoré sú registrované na viacerých odberných miestach, čiže nejde len o dôchodcov, invalidných dôchodcov, alebo ľudí v hmotnej núdzi, ide tu naozaj o značnú časť obyvateľstva, ktoré disponujú viacerými odbernými miestami, a tým je umožnené platiť len za jedno takéto miesto, ale opäť musia túto skutočnosť preukázať, to znamená, kde a z ktorého miesta takúto platbu uhrádzajú. Aj tu preto platí z nášho pohľadu, že je dostatočné, pokiaľ len túto skutočnosť oznámia RTVS.
Takže princípom tohto môjho, resp. nášho návrhu je ponechanie povinnosti oznámiť, ale oslobodzujeme tieto fyzické a právnické osobnosti, osoby od povinnosti preukazovať, pokiaľ teda nastanú tie skutočnosti, o ktorých som hovoril. A týka sa to, samozrejme, aj právnických osôb, pokiaľ dôjde k zníženiu počtu zamestnancov a tým pádom sa dostanú do inej tarifnej hladiny.
Tento návrh teda nikoho nepoškodzuje, nestanovuje nové povinnosti, má ale ambíciu a umožňuje zjednodušiť život ľuďom a firmám, preto si myslím, že je to rozumný návrh, ktorý by mohli podporiť aj predstavitelia vládnej strany napriek tomu, že z môjho pohľadu urobili nesprávne rozhodnutie a opätovne schválili, resp. znovuzaviedli koncesionárske poplatky. Ďakujem pekne.
Pani predsedajúca, všetko.

Vážená pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som podal spravodajskú správu k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tlač 508, v prvom čítaní.
V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady podávam spravodajskú informáciu k tomuto zákonu. Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa po formálnoprávnej stránke všetky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona o rokovacom poriadku, ako aj náležitosti určené v legislatívnych pravidlách.
Zo znenia návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje informáciu o dôvode novej právnej úpravy a súlade návrhu zákona a jednak s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých uznesení. Návrh zákona obsahuje doložku zlučiteľnosti právneho predpisu s právom Európskej únie aj doložku vybraných vplyvov.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú zo zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady z 26. apríla 2013 č. 487 a podľa § 71 rokovacieho poriadku navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a výbor pre kultúru a médiá.
Za gestorský výbor navrhujem výbor pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní odo dňa prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
To je všetko, pani podpredsedníčka, skončil som. Prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, no dovoľte mi povedať na úvod pár slov k samotným koncesionárskym poplatkom a k dôvodom, prečo tieto poplatky sú naozaj mimoriadnou hlúposťou v našom daňovom systéme a veľkým prežitkom.
To, že takýto hlúpy návrh, takýto prežitý poplatok potrebuje aj svoje nejaké konkrétne praktické vyhotovenie, kto, kedy a ako platí a skutočnosť, že tento mechanizmus sa dá vylepšiť, nemení nič na veci, že tieto poplatky by mali by byť dávno zrušené. Preto nejaké parciálne vylepšenie, my s tým súhlasiť budeme, ale treba bojovať o to, aby tieto poplatky neexistovali.
V našom daňovom systéme máme daň, ktorú platíme z príjmu, ktorá je platená alikvotne k tomu, čo človek zarobí, tzv. rovnú daň, i keď teraz vládnou stranou SMER v určitých momentoch narušenú, ale predsa len stále ešte platíme z príjmu daň, ktorá je vypočítaná ako nejaké percento, a dôležité je, že to percento je rovnaké alebo teda ináč tam máme dve sadzby v dnešnom systéme. K tomu existuje daň, ktorá je viac prerozdeľujúca, čiže viac socialistická, to je tzv. daň progresívna, to znamená, kto bude viac zarábať, nebude platiť len vyššiu daň v eurách, ale bude platiť aj vyššiu daň percentuálne. My už v dnešnom systéme máme určitú mieru progresie kvôli nezdaniteľnému minimu, ktoré je 300 eur, keď teda niekto zarába len 300 eur, tak neplatí žiadnu daň a teda jeho percento je nula a keď zarába 3-tisíc, tak platí len z 2 700 daň a jeho percento je alikvotne teda z 2 700 19 %, zo zvyšku nula a to keď sa spriemeruje, tak vyjde nejaké percento na úrovni 17.
No a potom máme daň, to je ten druhý extrém, to je tzv. daň na hlavu. Predstavte si, že daň z príjmu by sme platili tak, že bez ohľadu na to, kto koľko zarobí, všetci budú platiť tisíc eur mesačne daň z príjmu. Samozrejme, každý súdny človek by si začal klepať na čelo a začal by hovoriť, veď to je úplná hlúposť, prečo má ten, kto zarába minimálnu mzdu platiť tisíc eur ročne z príjmu a ten, kto zarába povedzme stonásobok minimálnej mzdy, má platiť rovnako tisíc eur ročne z príjmu. A presne takouto daňou, a preto aj daň na hlavu nemáme okrem koncesionárskych poplatkov. Presne sú takouto daňou na hlavu koncesionárske poplatky, ktoré vôbec nezohľadňujú, že kto koľko zarába, či niekto má minimálnu mzdu alebo má desaťnásobok, tá sadzba je vždy rovnaká, je to približne 50, niečo vyše 50 eur ročne. Tá suma, samozrejme, sama osebe nie je veľká, pán poslanec Jarjabek sa v minulosti vyjadril, že veď ide len o takú daničku, ale tá podstata je mimoriadne nebezpečná a hlavne nespravodlivá. Keď niekto zaplatí zo svojho príjmu 2 % ročne a niekto iný 0,02 % ročne, tak takúto nespravodlivosť by naša spoločnosť jednoducho nemala tolerovať.
Teraz do toho vstupuje otázka, či teda vlastne jedná sa daň alebo predsa len o poplatok, alebo je to platba za nejakú službu, lebo veď koniec koncov chleba v obchode stojí tiež pre všetkých rovnako, tiež ten, kto zarába málo, musí platiť rovnakú sumu za chleba ako ten, kto zarába veľa. No ale tu práve vstupuje do hry to, že koncesionárske poplatky sú daňou, a to preto, lebo po prvé sú vynútené, platiť ich musí každý jeden, v podstate každý občan alebo každá rodina, je tam daná tá podmienka, že kto teda má elektrinu. No tak pár rómskych osád možno elektrinu nemá, ale inak elektrinu majú v 21. storočí v strede Európy všetci. Čiže tie poplatky musí platiť každý. Každý jeden človek musí platiť poplatky, vôbec sa neskúma: má televízor, pozerá STV, jedna alebo dva, alebo voľačo? Nič! Skrátka musí ich platiť, to po prvé, a teda sú vynútené. A po druhé neexistuje žiadna priama protislužba, to znamená, nemusím nutne pozerať tú STV, aby som ich platiť musel. Tieto dva faktory, existujú aj ďalšie v daňovej teórii, ale tieto dva faktory jasne zaraďujú koncesionárske poplatky medzi dane. Koncesionárska daň by sa to mala volať, keď už. A práve preto, keďže sa jedná o daň, je to v tomto prípade daň na hlavu a to je ten nezmysel a trestáme hlavne tých, ktorí majú nízke príjmy, tých chudobných, a o to viac som prekvapený, že tento systém práve vládna strana SMER, ktorá teda o sebe vraví, že je sociálna, aj ľavicová, že práve toto nechce zmeniť. Ten bohatý človek, Ján Počiatek napr., hej, ktorý zarobí ročne milión eur, tomu je úplne jedno, či platí nejaký, alebo neplatí 50 eur ročne za telku, ale váš volič, ctení kolegovia zo SMER-u, ktorý ročne zarobí možnože 4-tisíc eur, tomu to až tak jedno nie je. Pre neho je to možno víkendový nákup a tohto človeka skásnete rovnako, možno vôbec tú telku nepozerá, aj tak ho skásnete. Preto by táto daň mala byť zrušená.
Tie poplatky, oni vznikli niekedy v minulom storočí, a to preto, lebo voľakedy existovala iba jedna jediná televízia, a to bola štátna televízia, no tak sa povedalo, tí, ktorí teda majú televíziu, budú prispievať. Ale dnes máme 100 programov, 50 programov a iba na dva z nich musíme platiť a to je ďalší dôvod, prečo koncesionárske poplatky sú čírym nezmyslom. To, že dôjde teraz v zmysle navrhovateľa Dana Krajcera k nejakému zlepšeniu, poťažne oslobodeniu nejakým skupín, sa dá len vítať, ale je to len kvapka alebo je to len krôčik, ktorý treba urobiť z mnoho veľa ďalších krokov, a pri tejto príležitosti by som chcel na vládnu stranu SMER apelovať, aby ste tento nezmysel zrušili. Ukradnite trošku menej niekde, to zas nie je až taká obrovská čiastka, to je 70, 70 mil. eur ročne, tie koncesie, čo robia, to tam jeden Grandwood, hentam niekde jedno voľačo, možnože tri, tri keysy do roka, ktoré skrátka nebudú, tie poplatky sú doma, ale nebudete si musieť vy ako sociálna vláda nechať hovoriť, že koncesionárskymi poplatkami zaťažujete najmä tých chudobných. Veľmi pekne ďakujem.

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážený pán predkladateľ, pán kolega spravodajca, skončím do 12.00 hod., mám niekoľko poznámok. Pôvodne som zamýšľal veľmi podobný úvod k tejto téme, ako mal môj predrečník. Možno len na doplnenie, totižto chýbajú mi tu kolegovia z mediálneho výboru z vládnej strany, takisto možno z finančného, vysvetlím neskôr a ale máme tu niekoľko socialistov alebo teda ľudí zo strany, ktorá sa na svojom podtitule sociálne demokracia, a práve preto pri tejto, tomto relikte, ktorý my máme z hľadiska platenia jedného verejnoprávneho telerozhlasu, je mi to úplne rovnako čudné ako môjmu predrečníkovi. Viem, že pri týchto koncesionárskych, teda Richard Sulík ich volal stále koncesionárske poplatky, my nemáme koncesionárske poplatky, my máme úhrady za služby verejnosti, ktoré sú práve od koncesií a ich konštruktu od začiatku 20. storočia, sa odlišujú tým, že platíme za niečo, za čo službu v podstate nedostávame, čiže platíme za elektrinu, alebo je to tá informácia o tom, kto platiť má, a koniec koncov tá služba súvisí s niečím úplne iným. Pri tomto zástrčkovom zákone alebo ďalšej dani, alebo podobne bola svojho času obrovská debata a obával som sa, že pri tomto návrhu zákona, ak nejaká kritika príde, príde tá kritika z toho, že prečo sme toto nerobili, keď sme boli vo vláde. No, keď sme boli vo vláde, odpoveď je jednoduchá, my sme úhrady za služby verejnosti alebo daň na hlavu, alebo úhrady zo zástrčkového zákona zrušili ako také. Úvodom tohoto vládneho obdobia ich vládna strana v rozpore - teda ja som to nevidel v programovom vyhlásení vlády, ani v podobných dokumentoch - znovu obnovila a čiže od 1. 1. 2013 občania musia alebo je zachovaná povinnosť toto platiť. Preto ja tento návrh z dielne novej pravice alebo piatich poslancov na čele s pánom predkladateľom Krajcerom vítam, pretože, a preto som sa pýtal aj na prítomnosť nejakých ľudí z finančného výboru a pod., pretože v programovom vyhlásení vlády sa nachádza jedna vec a tá hovorí o zavádzaní e-governmentu, zavádzaní pravidla, kedy majú obiehať informácie a nie občan. Tento návrh je konkrétnym príkladom toho, ako zdroje pre RTVS sú nadobúdané spôsobom, že neobieha informácia, ktorú všetky zainteresované štátne inštitúcie alebo verejnoprávne inštitúcie majú a disponujú s ňou, ale nútia obiehať občana. Bavíme sa teda o tom, že ten, kto má napríklad dve odberné miesta, čiže vlastní nejakú nehnuteľnosť, byt, alebo dom a má aj chatu, má dve odberné miesta elektriny, a ak nevie, čo nevie, že v mnohých prípadoch, že si môže uplatniť iba jedno platenie, tak toto tento návrh zákona rieši. Nechcem ísť úplne do detailov, ale ak to naozaj vláda myslí vážne s e-governmentom, so zavádzaním pravidiel, kedy majú byť medzi sebou prepojené databázy, kedy, a tie databázy majú slúžiť na to, aby sa predmetný štátny orgán alebo verejnoprávna inštitúcia dozvedela o skutkovom právnom stave, v akom sa konkrétny občan nachádza, v tomto prípade, či má združené, alebo viac odberných miest alebo či sú to pri právnických osobách, lebo aj tomu sa venuje návrh zákona, tak túto informáciu pri vôli platiť iba, lebo pri povinnosti platiť iba na jednom mieste si má zo svojich vlastných zdrojov, ktoré mu už občan dávno odovzdal tým, že sa v tej konkrétnej životnej situácii nachádza, aby si tieto informácie zabezpečil sám štát. Preto pri vylepšovaní, keďže tento zástrčkový zákon sociálni demokrati naňho vymysleli, teda nejaké vylepšenie, a to je, že odpustili nejakým sociálnym skupinám tieto poplatky a využívajú možno neinformovanosť týchto občanov, že sa nachádzajú v tej kategórii, kedy k tomuto odpusteniu môže prísť napriek tomu, že štát o týchto, s týmito informáciami disponuje, necháva týchto ľudí naďalej tieto poplatky platiť. Preto z tohoto pohľadu toto vylepšenie, ak teda vláda sociálnej demokracie sa nerozhodne zareagovať na výzvu Richarda Sulíka, ktorý hovorí o tom, že zrušme túto neoprávnenú daň na hlavu, ktorá možno má konštrukciu niekde ešte v stredoveku, kedy boli vyberané dane na hlavu, tak aby aspoň tí ľudia, ktorí nemajú povinnosť na základe súčasného znenia zákonov a štátne inštitúcie disponujú takýmito údajmi, automaticky prišlo k zrušeniu tejto dane. Obávam sa však jednej veci. A to je, že peňazí je málo. Peňazí je málo, či už keď sa vyberajú, či už z dane príjmu a pod., ale zároveň je peňazí málo aj pre RTVS. Okrem poplatku, ktorý tu spomínal okolo 70 mil., ktoré sa vyberú priamo cez výber úhrad pre služby verejnosti, tu máme diabolskú zmluvu so štátom, ktorá dopĺňa prostriedky telerozhlasu a tam, čuduj sa svete, štátny rozpočet, lebo nikde odniekaľ inakiaľ tieto peniaze nemôžu ísť, pomáha inštitúcii v objeme 28 mil. na tento rok, ak si to dobre pamätám, čo zabezpečuje.
A keďže sme kritizovali pri znovu obnovení poplatkov aj tento moment, uvádza RTVS do područia ministerstva či už kultúry, alebo financií, pretože tento finančný nástroj má predpoklad, aby vstupoval do nejakých vzťahov veľmi latentne, či keďže minister má v rukách, či tieto peniaze pridelí alebo nepridelí. Narovnanie tohoto systému, ktorý bol zrušený, to znamená, zrušiť koncesionárske poplatky, teda dať na hlavu, stanoviť pevnú sumu s mechanizmom jej valorizácie alebo jej navyšovania cezročne, nechcem sa tomu venovať, ako to bolo vymyslené, je reálnou odpoveďou na to, ako sa dá s otázkou tejto nespravodlivej dane na hlavu, ako sa dá táto otázka vyriešiť, preto mi tu teda chýbajú socialisti, poslanci z finančného výboru, ktorý má mať na starosti informatizáciu spoločnosti a zároveň aj kolegovia z mediálneho výboru za vládnu stranu, pretože skutočne si neviem vysvetliť, ako odpovedajú na otázky občanov, ktorí sa ich pýtajú, prečo musí platiť rovnakú daň človek so 400-eurovým príjmom ako človek, ktorý zarába niekoľko stokrát viacej. Za, myslím si, aj náš klub a za seba túto iniciatívu v zmysle opravy a sprístupnenia toho, aby si štát odrobil svoju prácu a aby naozaj informácie obiehali a nebol nútený občan dokazovať svoj sociálny alebo akýkoľvek iný status, túto iniciatívu vítame a ju podporíme, i keď z hľadiska aj záujmu tuná z pléna mám pocit, že toto asi v súčasnom stave neprejde. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka, len krátko chcem oceniť vystúpenie oboch mojich kolegov za ich vecnosť a konštruktívnosť, chcem len pripomenúť, že áno, za našej vlády sme predložili návrh, ktorý rušil úhrady za služby verejnosti, dokonca v tomto čase, v tomto období by už ľudia, pokiaľ by ste ten zákon nezrušili, nemuseli byť otravovaní a zaťažovaní platením tejto nezmyselnej sumy alebo tohto nezmyselného, ako aj správne spomenul kolega Viskupič, vo vzťahu k financovaniu RTVS globálne neriešiacemu, nič neriešiacemu poplatku, čiže ak už ste sa rozhodli tento nezmysel znovu zaviesť, máte šancu aspoň do istej miery korigovať situáciu voči niektorým skupinám obyvateľstva, resp. právnických osôb a docieliť to, aby boli menej zaťažovaní nezmyselnými povinnosťami. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Vážené kolegyne, kolegovia, ktorí ste ešte neodišli na obed, budem veľmi stručný, pokúsim sa skončiť do 12.00 hod. Tento predložený návrh zákona reaguje na nedávno medializovanú kauzu týkajúceho sa verejného obstarávania, tzv. Horné Plachtince, ale hneď na úvod chcem povedať, že možno na rozdiel od mnohých kolegov naším cieľom nie je vybíjať z tohto politické body, ale predložiť riešenie, aby podobné situácie v budúcnosti nenastávali alebo teda aby sa aspoň upravili pravidlá tak, aby nikto nebol motivovaný a zneužívať inštitút centrálnej obstarávacej autority spôsobom, aký bol medializovaný v prípade tejto aj niekoľkých ďalších agentúr.
Nami navrhovaná právna úprava predstavuje doplnenie nového ods. 5 do § 10 zákona o verejnom obstarávaní, ktorý upravuje centrálnu obstarávaniu organizáciu. O čo nám ide? Chceme spresniť povinnosti dané osobitným zákonom o slobodnom prístupe informáciám, ktoré sa týkajú zverejňovania zmlúv, objednávok a faktúr. Naša navrhovaná úprava teda nejde proti tej doterajšej úprave, naopak, vylepšujú ju tam, kde sú medzery alebo pochybnosti o jej uplatnení. O čo ide? Ak sa to pokúsim vysvetliť veľmi zjednodušene, centrálne verejné obstarávanie nie je zlé. Naozaj skúsenosti zo zahraničia hovoria, že môže šetriť výraznú sumu verejných prostriedkov, súčasná právna úprava je ale pochybná v oblasti zverejňovania informácií. Dnes v podstate platí to, že ak nejaká centrálna organizácia, nejaké združenie obstará nákupy a pridajú sa k tomu ministerstvá, tak sa zverejňujú všetky údaje, objednávky, zmluvy a faktúry medzi centrálnym obstarávateľom a tými, od koho nakúpil. Ak však nejaké ľubovoľné ministerstvo cez túto agentúru začne brať tovary, zverejňuje sa len vzťah medzi ním a touto agentúrou, lebo nakupujúcim je samotná agentúra. To znamená, môže nastať paradoxná situácia, keď nejaké ministerstvo nakúpi právne služby, stavebné práce atď., avšak nebudeme ani vedieť od koho, pretože ono ich bude brať len od tej centrálnej obstarávacej agentúry a vzťah medzi samotným dodávateľom je vzťahom medzi dodávateľom a agentúrou, kde sú pochybnosti o tom, či tento vzťah a hlavne konkrétne zmluvy a objednávky musia byť sprístupnené verejnosti. Mohlo by sa teda stať, že niektoré ministerstvo bude čerpať služby vo veľkom rozsahu a ani nebudeme vedieť, verejnosť nebude mať možnosť kontrolovať, kto tieto služby v skutočnosti dodáva. Podľa niektorých výkladov totiž samotná takáto agentúra nie je tzv. povinnou osobou podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, a preto si myslíme, že je potrebné explicitne upraviť povinnosť zverejňovať doklady súvisiace s procesom obstarávania, ale aj jednotlivých nákupov samotných. Povinná osoba, ktorou chceme, čo je teda pojem, ktorý chceme v tomto našom návrhu rozšíriť, je povinná vždy zverejňovať všetky objednávky a faktúry na svojom webovom sídle, ak ho má zriadené. Dnes existuje pochybnosť, či centrálna obstarávacia agentúra je povinnou osobou, a aj keby ňou bola nad všetku pochybnosť, čomu podľa súčasnej právnej úpravy nie je, pokiaľ by si nezriadila webovú stránku, nemusela by zverejňovať objednávky a faktúry. Ešte raz, verejnosť by sa teda nemusela dozvedieť v druhom slede, že s kým bol uskutočnený konkrétny obchod, kto možno aj v stámiliónových sumách konkrétne dodáva pre jednotlivé ústredné orgány štátnej správy, ktoré by pristúpili k takejto zmluve o centrálnom verejnom obstarávaní. Osobne sme presvedčení, že práve táto nedokonalosť je jedným z hlavných motívov, prečo sú niektorí ľudia lákaní zneužívať centrálne verejné obstarávanie a nákupy cezeň, pretože tam existuje možnosť ukryť reálnych dodávateľov a ukryť reálne plnenia a sumy, na ktoré si využívajú prostriedky zo štátneho rozpočtu.
Nami navrhovaná právna úprava - posledná minúta, pani predsedajúca - preto nad všetky pochybnosti upravuje povinnosti zverejňovania v súvislosti s obstarávaním cez centrálnu obstarávaciu organizáciu, a to priamo v zákone o verejnom obstarávaní bez závislosti do spôsobu výkladu osobitných predpisov, pričom sa úprava spresňuje tam, kde existuje medzera v dnešnej úprave. Podľa nášho návrhu by sa teda museli zverejňovať všetky objednávky, zmluvy a faktúry, aby bolo vždy prehľadné aj cez nákup cez centrálnu obstarávaciu organizáciu, kto je tým konkrétnym dodávateľom, v akom objeme a za aké sumy. Ďakujem veľmi pekne.

Vážená pani predsedajúca, vážení prítomní poslanci, výbor pre hospodárske záležitosti ma uznesením č. 147 určil ako spravodajkyňu k návrhu poslancov Národnej rady Daniela Krajcera, Juraja Miškova, Jozefa Kollára a Martina Chrena na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, tlač č. 509.
Podľa § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona. Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa po formálnoprávnej stránke náležitosti uvedené v § 67 a § 68 zákona Národnej rady č. 350/1996 Z. Z. o rokovacom poriadku Národnej rady v znení neskorších predpisov, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách.
Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje informáciu o cieli predloženého návrhu zákona, ako aj o súlade s Ústavou Slovenskej republiky a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, zákonmi a súčasne v súlade s právom Európskej únie.
Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení návrhu. Súčasťou je aj doložka vybraných vplyvov a doložka zlučiteľnosti s právom Európskej únie.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby Národná rada sa uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady z 26. apríla 2013 č. 488 a podľa § 71 rokovacieho poriadku Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory, a to Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre hospodárske záležitosti.
Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre hospodárske záležitosti. Odporúčam, aby oba výbory predmetný návrh zákona prerokovali v druhom čítaní vo výboroch do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania v Národnej rade v prvom čítaní.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.