19. schôdza

Ďakujem pekne. Budem reagovať len na pána Duchoňa. No, pán poslanec, veď nebavme sa teraz len o niekoľkých mesiacoch alebo vašich aktuálnych plánoch, ale pozrime sa na vývoj od roku 2006, kedy vznikla prvá vláda Roberta Fica. Vtedy ste zdedili plnú špajzu. Doslova plnú špajzu. Deficity boli výrazne nižšie ako hospodársky rast. Toto je podstatné, lebo nie je problém mať štvorpercentný rast pri osempercentnom deficite alebo dvojpercentný rast pri štvorpercentnom deficite. Ale umenie je mať osempercentný rast a dvojpercentný deficit. Zdedili ste veľmi nízke deficity, ktoré ešte zo zotrvačnosti rok alebo dva klesali. Peter Kažimír si to veľmi dobre pamätá. A zdedili ste verejný dlh na úrovni 27 alebo 28 percent. Tiež to ešte chvíľku klesalo, ale možnože v druhom roku vlády Roberta Fica to bolo 27 percent. A pozrite, kde sme dnes. Dnes tu zápasíme o to, aby to nebolo 60. Tuná sa hráme na desatinky, či to bude 55,8, aby sme neprekročili tú prvú hranicu, alebo či to bude 58,9 a tak ďalej. To sú, to sú už len drobné oproti tomu obrovskému nárastu z 27 na 57 percent. A tam si pozrite, že kto za koľko, za akú časť tohto nárastu zodpovedá. Pripomínam osempercentné deficity vlády Roberta Fica. Osempercentné! To je cesta do Grécka. A takých rokov bolo, boli minimálne dva a teraz, ja si myslím, že tých 2,9 nedosiahnete, ale celkový verejný dlh je z najväčšej miery zaň zodpovedný Robert Fico a jeho vláda.
Ďakujem.

Vyhlasujem rozpravu za skončenú.
Pán minister, nech sa páči.

Ďakujem, pán predseda, veľmi pekne za možnosť reagovať na rozpravu. A musím hneď na úvod povedať, že už mi za vami bolo ľúto, kolegovia z opozície. Lebo naozaj som tu zopár mesiacov nemal možnosť vystúpiť s takouto témou a vidím, že nič sa nezmenilo. Lebo v decembri som tu zažil tri týždne veľmi podobnej atmosféry, ktorá dnes trvala iba tri hodiny, ale je to stále o tom istom z vašej strany.
Je to tak. Ja sa nenechám nachytať samozrejme, lebo tá vaša rétorika je samozrejme taká alebo vy ťažko môžete spochybniť ciele a konkrétne výsledky v konkrétnych mesiacoch a za konkrétne obdobie. V danom prípade rok 2012. Nemôžete to spochybniť. Takže väčšinou, až na väčších odvážlivcov, je to proste kombinácia pochvaly a na druhej strane skepsy, nedôvery, prejavu toho, že tomu neveríte, respektíve sú to slová o prázdnote a všetky tie kecy, nehnevajte sa, ktoré vyplývajú z nekonečného namyslenia, elitárstva, ktorému proste veríte, či tu sedíte desať, osem, pätnásť rokov, je to proste mi úplne jedno. Dúfam, že v tejto váženej sále ja toľko sedieť nebudem, aby som neskončil tak, ako niektorí z vás.
Chcem povedať, že zazneli aj korektné debaty. Ja by som bol veľmi rád, keby bol niekedy priestor, v pléne to asi nikdy nebude, lebo to je asi politika. Keby bol niekedy niekde priestor na to, aby sme sa mohli baviť naozaj vážne o tom, čo táto krajina potrebuje. Lebo to, že Slovensko, to, že Európa, to, že svet je v hlbokých problémoch, o tom niet pochýb. Kto vie anglicky, kto vie francúzsky, nemecky, každý z vás nejaký jazyk vie, tak sa vie dočítať o tom, že celý, naozaj celý civilizovaný svet je bičovaný niekoľko rokov zlými správami, čo, samozrejme, ovplyvňuje psychológiu trhu, psychológiu investorov, psychológiu domácej spotreby, všetkého toho, s čím je ekonomika spojená. Dokonca aj to, čo spomenul pán Jozef Mikloško, pocit šťastia ako takého. Ak chcete, ja vám tiež aj osobne poviem.
Nie som šťastný ako minister financií, som šťastný osobne vďaka svojej rodine, vďaka svojim priateľom, ktorých mám z minulého života, z tohto života vďaka svojim kolegom, lebo držíme spolu. Ale môžete ma volať unavený Joe z tohto pohľadu, nebudem sa hnevať. Som frustrovaný z pohľadu toho, že žijeme piaty rok v kríze. A či som na tejto, alebo na druhej strane, nie som čítankový ekonóm. Nikdy som tú možnosť nemal sa stať čítankovým ekonómom ako niektorí bardi, ktorí sa vrátili z posilňovne a mohli tuná proste vysloviť hodinový prejav a vrátili sa naspäť do posilňovne. Nie som čítankový ekonóm, ale musím reagovať na konkrétne problémy, ktoré tá krajina má. Či tu, či v Bruseli, či vo Washingtone, tam, kde ma proste pošlú moje povinnosti. A viete, debata o tom, či sme na správnej ceste, spochybňovanie o tom, čo hovorí premiér Fico, lebo, samozrejme, do každého prejavu kolegovia z opozície potrebujú implementovať štvorpísmenkové priezvisko predsedu vlády. Inak by to nebolo ono.
Ja vám môžem povedať s plnou vážnosťou, že fiškálny cieľ na rok 2014 je pevný, pretože vyplýva z nutnosti, z fyziky ako takej. Totiž naozaj, a to myslím si, že všetci, všetci sa chceme dostať z trestnej lavice, ktorá sa volá procedúra nadmerného deficitu. Pretože tá procedúra vytvára istý zlý imidž, ak to chcete takto nazvať, a ovplyvňuje to, čomu sa hovorí financovanie štátneho dlhu, dlhovej služby, náklady na túto dlhovú službu. Potrebujeme sa z nej dostať a my nie sme odkázaní na to, aby sme si žiadali o nejaké výnimky, predlžovanie týchto lehôt a urobíme preto všetko, aby sme sa v roku 2014 mohli tešiť z informácie Európskej komisie, že Slovensko bolo derogované, bolo vylúčené z procedúry nadmerného deficitu ako takého. Aby sme to mohli dosiahnuť, nie pre seba, nie pre nejakú medailu ministra financií alebo premiéra, predsedu parlamentu, ale preto, aby krajina si udržala kredibilitu, ktorú má, ktorú stále má napriek veľmi nepríjemnému obdobiu konca roku 2011, ktorý bol poznamenaný politickými šarvátkami, za ktoré nesiete zodpovednosť vy.
Môžeme hovoriť o ekonomike. Ekonomika s politikou je v tomto prípade špeciálne v Európe neskutočne spojená, bohužiaľ. Bohužiaľ, je to tak. Ale aj na Slovensku, súhlasím, ale ísť na trhy a nemať schopnosť financovať sa, tak túto česť, v úvodzovkách, žiadny minister financií za SMER nikdy nemal. Ale za SDKÚ mal, bohužiaľ. Nie je to, nerád by som hovoril o povraze v dome obesenca, lebo je to nepríjemné a nie je sa s čím chváliť. Ale to je proste to presne memento. Môžete to hovoriť, že je to imperatív, že to musíme robiť. To je presne ten moment, prečo musíme robiť zmeny v tejto krajine, prečo musíme ísť s deficitom dole. Pretože iná krajina, Slovinsko, s malou zmenou v tom názve i za e, si dovolila mať šarvátky. Si dovolila proste niekoľko rokov žiť v kŕči vzájomnej nenávisti politických, kultúry slovinskej. Nie som expert na túto krajinu, ale určite si všetci dobre pamätáte, že z výkladnej skrine postsocialistickej krajiny blízkej talianskej a nemeckej kultúre z hľadiska industrie, z hľadiska mentality, z hľadiska priemerných miezd, životnej úrovne, sa stáva krajina, ktorá je na pokraji toho, že si bude musieť kľaknúť a následne sadnúť do zubárskeho kresla, výsledkom ktorého je program. Ja som mal tú možnosť byť, bohužiaľ, za posledný rok pri niekoľkých programoch, ktoré tu tak zas stále preklína. No je to neskutočne nepríjemná procedúra.
To, čo sa dialo pri Cypre, to, čo sa môže stať ďalším a ďalším krajinám, je odovzdanie, vzdanie sa vlastnej suverenity. Je to niečo ako ekonomický protektorát, ktorý si potom domáci politici prehadzujú, samozrejme, ako horúci zemiak. Kto za to môže? No, bohužiaľ, všetky debaty, bohužiaľ, aj o ekonomike idú o tom, kto za to môže? Kto koľko pridal? Koľko stúpil na aký pedál? Ale kolegovia, priatelia, toto už nie je o tom. To je o tom, v akej situácii sa Európa a celý tento civilizačný vrchol, ktorého sme súčasťou, v akej situácii sa nachádza.
Ak hovoríme o tom, že Spojené štáty americké rastú, že majú ekonomický rast vďaka svojej politike, stimulácie dopytu, vďaka tlačeniu peňazí, vďaka tomu, že sú rezervnou menou centrálnou, vďaka tomu, že majú neskutočne veľký dlh a fiscal cliff a všetky tieto proste veci okolo toho, ktorým ťažko niekedy rozumieť. A na druhej strane Európa sa potáca päť rokov v problémoch s 10-percentnou štrukturálnou nezamestnanosťou. Priemerná nezamestnanosť v celej Európe je vyše 10 percent, skoro 11 percent. To sú proste čísla nevídané. Za celú Európu.
Aj mňa prekvapuje informácia od ministerky financií Fínska. Fínsko považujeme tiež za zdravú krajinu. Fínsko má 25-percentnú nezamestnanosť mladých, Švédsko 30-percentnú nezamestnanosť mladých, Španielsko 60-percentnú nezamestnanosť mladých, Nemecko 8-percentnú. Považujú to za problém. Viete, aký to je problém? Je to proste tikajúca bomba pod stolom, ktorá môže zvrhnúť všetky tieto systémy. My sme navyknutí, my sme si zvykli a podľa mňa chválime demokratický systém tejto spoločnosti, ktorý produkuje výmenu garnitúr, rešpektuje legitímny pohľad na svet zľava, sprava, zhora, zdola. Je to legitímne. Je legitímne to, čomu veria Hayekovci, čomu verí Ľubo Blaha. Je to legitímne. Veď všetci sme iní. Máme rôznu farbu pleti, rôzne náboženstvá, rôznu orientáciu. To je normálne. Len to môže prestať byť normálne. Pretože ak máte 30-, 40-, 50-percentnú nezamestnanosť mladých, ľudí, ktorí celé roky ani neprišli nikdy do práce a stratia automaticky tieto návyky. Ak systémy v Európe, ktoré viete, že to proste musíme sa vrátiť aj do histórie. Proste úspech Európy posledných štyridsiatich piatich, päťdesiatich rokov bol daný na sociálnom zmieri. A možno aj, možno do veľkej miery z pohľadu nášho my sme stále ďaleko za sociálnym systémom ekonomiky. Ale vo Francúzsku a v ďalších krajinách tie parametre sú úplne iné. Ale výsledkom bola zhoda. Lenže ak v týchto krajinách aj v našej krajine bude pretrvávať stav nezamestnanosti mladých, stav štrukturálnej nezamestnanosti, dlhodobej nezamestnanosti, s ktorou sme nevedeli bojovať my ani vy a stále máme s tým proste problém, tak sa nám môže stať, že niekto, niekto nám tu navolí niekto úplne iného. Niekto, kto sa rozhodne, že ten systém bude fungovať úplne inak.
A tu, kolegovia sprava, máte väčší problém vy ako my. No máte ho z hľadiska vašej fragmentácie a politickej řevnivosti, sa to hovorí po česky. Ale po slovensky je to teda takisto nie žiadne pekné slovo. Neznášanlivosti. Správne, ďakujem.
Takže toto sú proste problémy, ktorým čelíme. A ak po piatich rokoch, a to malo tiež svoje etapy. Rok 2009 a 2010, nekonečné pripomínanie nárastu deficitu v roku 2009. Na osem percent, áno. Áno. Ale si musíte uvedomiť, že v roku 2009 bol pokles hrubého domáceho produktu z plus šesť na mínus päť. Takýto šok táto krajina, čo táto krajina, celá civilizovaná Európa nikdy nezažila. A priemer bol tiež hlboko niekde okolo piatich percent za celú Európu. V tomto období, ja tvrdím, že všetci sme trpeli, trpeli, ale nielen na Slovensku, ale aj v celej Európe a na svete takzvanou inštitucionálnou slepotou. Nikto si nevedel predstaviť takýto vývoj. Ľudo Kaník nehovorí pravdu, ak hovorí, že v roku 2002 až 2006 nebolo priaznivé vonkajšie prostredie. Pretože, pretože do roku 2008, do začiatku roku 2008, pamätám si to. Opýtajte sa Angela Gurríu, šéfa OECD, ktorý na stretnutí ministrov v máji 2008 prehlásil, že zažívame najdlhšie obdobie neprerušeného rastu, ekonomického rastu vo svete od čias existencie civilizácie, ako ju poznáme. Len ten zázrak skončil.
A to, aby sa krajiny, aby sa politici, aby sa ekonómovia na takúto situáciu prispôsobili, to proste trvalo. Áno, vtedy v roku 2009, a bola to jednotná politika Európskej únie a naprieč všetkými centrami ekonomických, svetových ekonomík, bolo to o tom, máme problém, musíme stimulovať dopytovú stránku. Stimulujeme, stimulujeme cez, cez verejné výdavky, cez súkromné výdavky - a robili sme to. Robili sme to aj my a výsledkom bol 8-percentný deficit, nielen v tejto krajine, naprieč celou Európou, naprieč celým svetom. Takže to je o tomto. Ale ak hovoríme dnes, že sme sa dali na cestu, v poriadku, a znižovania deficitu a znižovania dlhu a myslím si, že môžeme s plnou zodpovednosťou povedať, že celá eurozóna drží túto cestu, stále ju drží, aj keď ju spochybňuje, tak kde sa nachádzame v roku 2013? Keď po roku 2009 máme opätovný prepad ekonomického rastu v celej eurozóne. A my nie sme eurozóna, my nie sme cirkev. Naozaj, nie sme cirkev a nikto si nemôže povedať, že je neomylný, a preto je plné právo sa proste pýtať, či politika tzv. austerity, simultánne austerity, simultánneho uťahovania opaskov vo všetkých krajinách naraz, či je to rozumná politika.
A to nehovorím vám ja, pretože som si to prečítal v nejakej knižke. Hovorím vám to preto, lebo som to napríklad počul na zasadnutí Medzinárodného menového fondu teraz vo Washingtone, pretože vám to odkazujú nositelia Nobelových cien z Harvardu, z iných elitných vysokých škôl. Čiže je to otázka od toho, či sme sa schopní pozrieť na politiku, ktorou ideme. Dnes máme dané pravidlá. My ako Slovenská republika, ako malý národ, ktorý je odsúdený na to, aby všetky úlohy plnil nie na 100, ale na 110 percent - a takto to bolo aj pri vstupe do eurozóny - tvrdíme, že pravidlá sa majú plniť. A to, že sme sa dostali do problémov, je aj preto, že sa neplnili, a preto že nejaký väčší a menší si proste robili z pravidiel fungovania menovej únie šapito.
Viete, mňa fascinuje, fascinuje ma, samozrejme, tá veľká dávka populizmu, ktorá hovorí a sústreďuje všetku vinu, samozrejme, na kroky politiky tejto vlády. Samozrejme, najlepšie by bolo nič nerobiť, vtedy by sme nič nepokazili. Ale my sa nachádzame v situácii, že proste tento luxus si nemôžeme dovoliť. My si nemôžeme dovoliť ani luxus, ktorý tu pomenoval kedysi Jozef Kollár, povedal, že to je úplne prirodzené, že pri nástupe vlády sa čistí účtovníctvo štátu, zvyšujú sa deficity, priznávajú sa kostlivci. No tento luxus v roku 2012 sme nemali. Ja som nemal luxus Ivana Mikloša v roku 2010, pretože tvrdím tu, bohužiaľ, nenašiel si tu čas na to, aby bol svedkom debaty až do konca. Viete, ak, ja tu nebudem riešiť debatu o tom, čo sme mali a nemali v roku 2012. Výsledok je dôležitý. Deficit je na úrovni 4,3 % a je notifikovaný Eurostatom. Bohužiaľ, deficit v roku 2011, výkladná skriňa vašej vlády, sa už z avizovaných 4,2 dostal na 5,1, pretože nie všetky čísla boli v poriadku. Nechcem to tu tiež roztierať, lebo je to hanbou. Je to hanbou, ktorá na medzinárodnom poli určite nepomáha. A toto ešte, tento proces za rok 2011 nemusel ešte stále skončiť, lebo sú tam isté účtovné triky s nadmerným odpočtom práve z roku, zo začiatku roku 2012. Ale ak on napríklad hovorí o tom, že vlastne sme nemuseli nič robiť na to, aby sme dosiahli 4,6, ktorý tu bol teda podľa vás vedome nastavený a veľmi dobre nastavený, tak len prezrádza svoju taktiku, pretože on v roku 2010 túto taktiku mal. On proste vstúpil, on sa dostal k moci a stúpil na ten pedál výdavkov maximálne. Samozrejme, politicky to hodil na SMER, na predchádzajúcu vládu. Ale ja tvrdím, že keby sa správal v roku 2010 tak, ako sme sa správali my minulý rok, tak ten deficit za 10, za desiaty rok by nebol 7,8 %, ale bol by blízko 6 percentám. Pretože by sa niečo snažil, niečo by urobil. To, čo sme urobili aj my v roku 2012.
A otázka, kto čo urobil v roku 2012, je len otázka ega medzi ním a mnou, a moje ego je úplne v poriadku. Lebo moji kamaráti nemusia chodiť na výsluchy ohľadom, ohľadom hospodárneho využitia verejných prostriedkov. Moji kamaráti, nominanti nemusia vracať odmeny v štátnych firmách za to, že boli v rozpore so zákonom na základe nálezu NKÚ rozdané ako bozky na rozlúčku v marci minulého roku. Moji kamaráti nerozdávali v marci v roku 2012 po voľbách a pred nástupom novej vlády úvery v jedinej štátnej banke, ktorú štát má. Trojmiliónové úvery na nákup pozemkov bez akéhokoľvek stavebného alebo územného rozhodnutia. Takže moje ego je v poriadku a s plnou dôverou a bez akýchkoľvek škrupulí môžem povedať, že mám za rok 2012 čisté svedomie, pretože to nebola žiadna zábava. Pretože viete, ja nie som literárny ani divadelný vedec, ja sa nebudem zaoberať tým, že či trhanie rozpočtu je, alebo nie je divadlo. Ja len viem, že od nástupu v apríli v roku 2012 išli výdavky, príjmy takto dole, že sme prišli o miliardu eur na príjmovej strane a že sa museli vedome a nevedome urobiť opatrenia v inej oblasti vo výške 1,2 miliardy eur. A to už sú manévre vo výške 2,2 miliardy eur a to už s tým pôvodným rozpočtom veľa spoločného nemá. Ale zrejme, niekto si myslí a strašne mu na tom záleží, aby odkazoval, že vlastne nebolo treba nič urobiť. Aj tak by to bolo tak, ako by to malo byť. Ale to je už otázka histórie a tá nemá nejaký veľký zmysel.
Ja musím aj, všetci ste boli korektní zatiaľ, ale, bohužiaľ, Richard Sulík si nedal povedať. Otázka nárastu dlhu za rok 2012. Je to veľké číslo, 8,8 %, tuším druhé najvyššie v histórii. Ale je to presne také číslo, aké ste si prichystali v rozpočte. Aké doniesli okolnosti, s ktorými ste aj vy súhlasili. Takže, prosím, žiadne populistické výčitky. Dlh rástol, samozrejme, aj v roku 2011, pretože, pretože ak si dobre pamätám, ten dlh sme odovzdávali vo výške 37, 39 % a končilo sa to niekde na tých 52-och, aby som to tak povedal, lebo rok 2012 je váš z tohto pohľadu. Ale nechcem klesnúť do tejto, do tohto suterénu z hľadiska porovnávania.
Je tam jedna technická vec, ktorú stále treba pripomenúť. Vďaka tomu, že krajina mala ťažkosti v závere roku 2011 a nebola schopná si požičiavať na medzinárodných finančných trhoch, musela vyčerpať svoje hotovostné zásoby. Hotovostné zásoby, ktorými disponuje štátna pokladnica a ARDAL. Čiže v roku 2012 ste tieto zásoby, museli byť dočerpané, pretože predpokladajú úplne technickú rezervu, s ktorou štát musí pracovať. A dočerpanie hotovostných zásob neznamená nič ako navýšenie dlhu. A je to z toho navýšenia dlhu, je to časť, ktorá hovorí o 28 %, skoro jedna tretina toho navýšenia patrí presne k tejto kategórii a je to vlastne nič iné ako financovanie dlhu roku 2011. Hovorím to bez emócie, je to technická vec, ja len prosím a vyzývam všetkých k opatrnosti, aby s týmto číslom nemanipulovali, pretože nárast dlhu nikoho nemôže tešiť, ale je naozaj aj úroveň odbornej debaty o tom, aby to odišlo, o to, kto za čo môže, kto aký je skvelý.
Ak hovoríme o dnešku, odkaz pánu poslancovi Kaníkovi, lebo ten má pocit, že ten rast už žiadny nie je. No dnes vyšli údaje Eurostatu aj nášho Štatistického úradu o de facto prvých tvrdých dátach za prvý štvrťrok. Musím povedať, že aj my sme na ne netrpezlivo čakali, lebo do veľkej miery ovplyvnia prognózu ministerstva financií, ktorá bude vypracovaná v júni a ktorá je prirodzeným doplnkom aj tohto programu stability aj východísk štátneho rozpočtu a bude základom tvorby reálneho štátneho rozpočtu na budúci rok. Tie čísla z nominálneho hľadiska sú v poriadku. Tiež sme sa obávali. Obávali sme sa, že budú horšie. Ale môžem vám teda oznámiť, kto nemal čas si prečítať tieto informácie, že slovenská ekonomika na základe predbežného odhadu v prvom kvartáli v roku 2013 mierne spomalila, medziročný rast klesol na 0,6 z 0,7 percenta HDP v poslednom štvrťroku 2012. Medziročný rast HDP nedosiahol úroveň predpokladanú z januárovej prognózy IFP, tam bolo to číslo 0,9. Môžete povedať, že je to pokles, ale ja sa teším z toho, že to nie je nula. A poviem vám, prečo sa teším z toho, že to nie je nula. Pretože vám prečítam, ako je to v iných krajinách. Lebo to je neuveriteľné, neuveriteľne dôležité. Čiže tie čísla za prvý štvrťrok sú z pohľadu situácie, v ktorej sa nachádzame v celej eurozóne a v celej Európe, dobré. Dokonca opäť jedny z najlepších v eurozóne a v Európskej únii. Samozrejme, štruktúra, tá už až taká dobrá nie je, pretože tá štruktúra hovorí stále o veľkom vplyve exportu aj závislosti, ale to je prirodzená danosť slovenskej ekonomiky a je to aj pasca slovenskej ekonomiky v zlých časoch. A hovoríme o poklese domáceho dopytu, čo je zlá, zlá správa, ktorá, samozrejme, ovplyvňuje aj príjmy.
Čiže teraz by som vám povedal ten medzinárodný súvis, ktorý z rôznych, podľa mňa z nízkych dôvodov niekto nechce počuť. Takže podľa odhadu, v prvom kvartáli roku 2013 ekonomika eurozóny poklesla o 0,2, celej eurozóny o 0,2 % HDP, čo je vlastne recesia. Štvrtý kvartál pokles o 0,6 %, štvrtý kvartál roku 2012. V medziročnom porovnaní to predstavuje pokles o 1 percento. Ide už o šiesty kvartál v rade, kedy došlo k medzikvartálnemu prepadu hrubého domáceho produktu v eurozóne. To je situácia, to je prostredie, v ktorom sa nachádzame. Prostredie, to je pôda, v ktorej rastieme. A to je to kľúčové, čo je pravdou.
Zaujímavá informácia týkajúca sa Poľska. Možno ste si všimli, že Poľsko a Francúzsko aj v roku 2009, v čase najväčšieho ataku krízy, dopadli relatívne dobre. Obe tieto krajiny v podstate nemali ani ekonomický prepad a hýbali sa niekde okolo nuly alebo blízko nule, ale z tej plusovej stránky. No prečo to je? To je proste dané fyzicky, je to veľký trh, je to veľa ľudí, sú to uzavreté ekonomiky, ktoré v časoch ľadovej zimy stiahnu rolety a vystačia si de facto samy. Nie je to na hostinu, ale vystačia si samy, pretože majú prirodzene veľký trh.
My ten trh nemáme, my sme si ho dokonca, my tu máme tretinu. Rozhodli sme sa v roku 1992, máme samostatnú Slovenskú republiku, z 15-miliónového národa máme 5-miliónový, tomu zodpovedá aj trh, aj možnosti. Sme s tým spokojní, ale to je daná slabosť. Pretože otvorenosť ekonomiky, ktorá ináč za rok 2012, neviem, či ste si všimli a zachytili, Slovensko malo v roku 2012 najviac otvorenú ekonomiku vo svojej histórii. Bolo to skoro 186 %, ak sa nemýlim. Otvorenosť ekonomiky je fajn v dobrých časoch. Ale je to obrovský problém v zlých časoch, keď vonku zúri zima a víchrica. Vtedy to je proste obrovský problém.
Takže ešte taký prehľad krajín. Taliansko medzikvartálne 0,5, medziročne 2,3. Nemecko medzikvartálne 0,1, medziročne 0,3. Francúzsko medzikvartálne 0,2, medziročne 0,4. Maďarsko medziročne 0,3. Česko 0,8 kvartálne, medziročný 1,9. Poľsko plusovo 0,1, medzimesačne, medzikvartálne a medziročne 0,4. Poliaci podľa mojich informácií ale očakávali rast medziročný 0,7 %, je to pokles skoro o polovicu.
A tu vám chcem povedať, že ten problém je naozaj, naozaj vážny a kľúčovo tkvie vonku. Mimo našej krajiny, môžete sa snažiť hovoriť, o čom len chcete, ale toto je reálna pravda.
K niektorým dogmám. Podnikateľské prostredie. Tak sa vrátim úplne na začiatok a bol to tuším príspevok pána Štefanca. Podnikateľské prostredie je najhoršie v histórii. No naozaj tie dáta sú, ale tie merania a tie ratingy proste meškajú, takže je to niekde začiatok roku 2012. Môžem vám, pamätám si to, bol som v opozícii a komunikoval som to, aj za vašej vlády sme zažili najhoršie podnikateľské prostredie v histórii Slovenska. No je to tak, lebo je kríza, pretože sme piaty rok v kríze, pretože sme frustrovaní z tejto krízy, pretože nevieme nájsť spolu odpoveď, liek na to, ako sa z nej dostať. Hovoríte o nezamestnanosti, najvyššej, štvrtej najvyššej odzadu. No len tu si treba povedať, áno, nezamestnanosť máme, posledné čísla boli asi štvrté odzadu, ako štvrtá najhoršia. No ale my sme nikdy nepatrili k premiantom a vy si musíte veľmi dobre pamätať, že my sme mali aj najhoršiu z celej Európskej únie nezamestnanosť. My sme mali druhú najhoršiu nezamestnanosť v celej Európskej únii.
A v čase najlepšieho, najlepšieho roku v histórii civilizácie, ktorý si môžu historici pamätať, sme mali naozaj skoro 8-percentnú nezamestnanosť. A to ide teraz nie o to, že sme mali aj 20. Je problém, že ju máme stále de facto skoro prirodzenú 8-percentnú nezamestnanosť. Je tu problém, že tu máme niekoľko stotisíc dlhodobo nezamestnaných ľudí. Je tu problém, že máme nezamestnanosť mladých ľudí. Je tu problém, že máme rómsku populáciu, ktorú prehliadame z pohľadu toho, že je súčasťou týchto čísel ako takých.
Efektívna daňová sadzba. Nie je pravdou, že začala klesať v roku 2006. Začala klesať hneď v roku 2004, respektíve v roku 2004 dosiahla vrchol ako reakcia na daňovú reformu. Na zmeny, ktoré boli v tom období zásadné, ale od toho obdobia efektívna daňová sadzba klesala každý jeden rok. Každý jeden rok klesala. A je asi prirodzené, dá sa to psychologicky vysvetliť, že klesala ešte viac v časoch krízy. Pretože to je prirodzené a o tom hovoril aj poslanec Hlina. Proste v ťažkých časoch sa ľudia utiekajú ešte k väčším krajnostiam. A k tým krajnostiam patrí, patrí aj to, že neplatia dane alebo dane obchádzajú. Takže poprosím, klišé. Zlom nebol v roku 2006. Od roku 2004 klesá efektívna daňová sadzba. A klesla nám skoro o 40 % od roku 2004. Ale to je aj potvrdením toho, že fungovanie nízkych sadzieb nie je žiadna zázračnica. Nie je to proste zázračnica.
Zoberte si ďalší parameter. Firmy aj v týchto časy, ťažkých časoch, pozrite si zimnú prognózu Európskej komisie, ktorá celkom zaujímavo konštatuje vysokú ziskovosť slovenských firiem. Je to dané štruktúrou priemyslu. Je to dané zahraničnými investíciami. Aj tými, ktoré sme si teda kupovali, ako hovorí poslanec Hlina. A je to o tom, že tieto firmy, naozaj hlavne zahraničné, vyvážali celé roky vrecia peňazí do svojich materských štátov a materských centrál. A je to aj o správaní slovenských podnikateľov. Pretože v dobrých časoch štát urobil chybu. V dobrých časoch mal viac šetriť. Uznávam. Ale aj firmy mali myslieť na svoju budúcnosť. Pretože v čase, keď mali najnižšie daňové sadzby široko-ďaleko v Európe, a vy viete veľmi dobre, že daňová kvóta dva, daňoodvodová kvóta dva, ktorá hovorí o porovnateľnom zaťažení daňovoodvodovom v Európskej únii, dlhodobo patríme k tým z posledných miest spolu s Rumunskom, tak v tých časoch tieto firmy neinvestovali do inovácií.
Dnes žiadajú, samozrejme, ďalšie odpustky, ďalšie odpočítateľné položky na inováciu, na R&D, na vedu a výskum, ale kľúčová je naozaj konkurencieschopnosť. Nie je daná tomu, čomu, axióma toho, čo poznáte a čo je podľa mňa málo už dnes. Nie je daná daňovou sadzbou. Je daná správaním podnikov ako takých.
A tu patrí výtka aj na náš priemysel. Pretože to nie je o tom, že si vylobujem to alebo ono. To nemôže ďalej takto fungovať. To je o tom, že v tých dobrých časoch mali investovať do toho, aby boli konkurencieschopní, aby mali, aby mohli vyrábať za nižšie náklady, aby mohli vyrábať inovatívne výrobky, aby sa s nimi, týmito výrobkami pobili na zahraničných trhoch. Ale oni to nerobili. A čo robia v časoch krízy? Bohužiaľ, symptóm slovenského podnikateľa je taký, že keď je zle, tak sa snaží svoj kešový príjem udržať na tej, zubami-nechtami, na pôvodnej úrovni. Na úkor všetkých ostatných. Na úkor zamestnancov, o čom jasne hovorí rast nominálnych miezd, rast reálnych miezd a o čom hovorí produktivita práce. A v ďalšej miere, na úkor svojich subdodávateľov a v poslednej miere na úkor štátu, ktorý je v tomto, bohužiaľ, najhlúpejší a najslabší. Čiže neplatia sa odvody, neplatia sa dane, obchádzajú sa platenia dane. Toto je slovenský biznis approach, ak to chcem takto pomenovať. Bohužiaľ, tak si to pomenujme, nie je to len otázka vládneho prístupu, je to kultúra spoločnosti ako takej.
Zaujímavý moment, po roku 2009, keď nám naozaj vypadlo vďaka kríze 100-tisíc ľudí na ulicu z práce, v HDP sme sa dostali v roku ´10 - ´11 na predkrízovú úroveň. Nedostali sme sa späť na potenciál, ale z hľadiska HDP na predkrízovú úroveň, ale nedostali sme sa so zamestnanosťou vôbec hore. Ten rok 2011 bol, bola otázka šťastia, rastu. Šťastia aj vašej garnitúry, obnovenia rastu koncom roku 2010 a polovice roku 2011. Od polovice roku 2011, od druhého polroku 2011 to ide opäť dole a na dne sme dnes. Ale odvtedy nám skoro o 20 % vzrástla produktivita práce, ktorá sa ale vôbec neprejavila, samozrejme, v mzdovom odmeňovaní. Čo sa, samozrejme, prejavuje v životnej úrovni a prejavuje sa to aj v domácej spotrebe. Je to v tom, že ľudia nemajú čo míňať. Viete, že v tomto sme spoločne. Ako my sme aj v čase krízy trvali na tom, aby rast miezd nepredbiehal, nepredbiehal produktivitu práce. Len, bohužiaľ, tá produktivita neuveriteľným spôsobom predbehla, predbehla rast nominálnych a reálnych miezd, ktoré boli v rokoch ´11 a ´12 dokonca záporné. Ale je to o tomto pohľade na svet. A zlepšovanie produktivity práce nie je niečo, na čo by sme sa mohli sťažovať, ale je to otázka, samozrejme, rozdelenia profitu z rastu produktivity práce medzi všetkých zúčastnených. A zúčastneným je aj štát. A zúčastnenými sú aj zamestnanci ako takí.
Malý výber dane z pridanej hodnoty. Takže predseda SaS mi hovorí, že sme vlastne málo ambiciózni v oblasti boja s daňovými únikmi. No. Keď som hovoril o sadzbe, o efektívnej daňovej sadzbe, to je vlastne tá skutočná sadzba, z ktorej vyberáme dane, že nám klesá od roku 2005, povedzme. Lebo v štvrtom bola na vrchole. Tak bol tam taký jeden zázračný moment na rok 2012, lebo ktosi na ministerstve financií naplánoval, že tá efektívna daňová sadzba od roku 2012 bude lepšia. Zhodou okolností to bol taký divný rok, lebo to bolo vlastne tesne pred voľbami. Ten niekto bol šéfom Inštitútu finančnej politiky a dneska je opozičným kandidátom právoplatným v Národnej banke Slovenska. Treba sa opýtať, kde teda vykúzlil zlepšenie efektívnej daňovej sadzby a zlepšenie výberu daní v roku ´12, ´13, ´14 a ´15. Ja mu do svedomia nechcem vidieť, ale, samozrejme, tieto čísla sa nepotvrdili. Ak boli dané tým, že sa mala podať daňová reforma, tak sa podaril úplne, ale úplný opak. Pretože viete, ako daňová reforma z hľadiska zmeny inštitúcie v roku 2012 dopadla. Dopadla totálnym chaosom. A somálskym daňovým systémom, ktorý sme tu mali niekoľko mesiacov, na ktorý sme skoro šeredne dopadli. Takže ja len odkazujem, tak ako niekto hovorí, že neverí týmto číslam, tak odrazu verí číslam, že výber dane z pridanej hodnoty bude taký, aký je tam napísaný. Ja nikdy nebudem nútiť úradníkov rezortu financií, aby umelo alebo na základe nejakej objednávky zvyšovali príjmy štátneho rozpočtu, na základe toho, že si myslíme, že zlepšíme výber DPH. Ako, priatelia, tak sa príjmy štátu neprognózujú. To je proste aj odkaz kolegom z KDH. Oni tu hovoria, však ako vyberte miliardu. Však ako, povedzte, tak jasné. Jednak padli z Marsu. Akože nikdy tu neboli, nikdy nič s tým nemali, ale ako my si. Čo by ste nám povedali, keby som si naplánoval do príjmov štátneho rozpočtu na budúci rok 500 miliónov eur z lepšieho výberu daní? Tak bola by tu iná kritika, tak si to vymýšľam. Veď to nikdy nikto nedokázal. Ako by ste to mohli, ako urobiť? Takže ako prognózovanie efektívnej daňovej sadzby nemôže byť na základe napísaných alebo prijatých zákonov, alebo dobrých úmyslov. Proste táto efektívna daňová sadzba sa dá meniť len na základe reality.
A ja mám pre vás dobrú správu. Tá realita sa od februára tohto roku začala meniť. Môžeme povedať, že ten pokles, ktorý naozaj celý minulý rok, a opakujem, začalo to koncom roku 2011 z hľadiska príjmov štátneho rozpočtu, ten atak a ten rozdiel medzi prognózami a tým, čo bola realita. Ten sa zastavil vo februári tohto roku, keď skutočná báza daňových priznaní sa nám prvýkrát zastavila. Prestala prepadávať a dokonca sa znížil celkový objem nadmerných odpočtov. A tu sa nádejame, že je to, nádejáme sa, lebo to nie je veda. Hej? Tu proste môžeme, môžeme len to odhadovať, že jedným z dôvodov môže byť aj náš súboj s daňovými únikmi. A dennodenná komunikácia o tom, že kradnúť, okrádať štát sa nemá. Pretože je to Boží a iný trest. A proste pokles nadmerných odpočtov v desiatkach miliónov eur vo februári, v marci a v apríli naznačuje, že sa niečo začalo v tejto oblasti diať. Potvrdzujem a v tomto nemôžem mať na to vôbec iný názor. Hlavné opatrenie, hlavné úsilie tejto krajiny - či sme v opozícii, alebo vo vládnej partii - musí byť sústredené na lepší výber, výber daní pri existujúcich sadzbách. Ak by sme mali znižovať daňové sadzby, musíme zlepšiť výber ako taký.
Potom je tu ešte zopár výhrad na školstvo, samozrejme, od aktérov, asi 10 rokov ste boli aktérmi vládnej zodpovednosti. Takže nič nerobíme v školstve. No tak, kolegovia, neviem, čo ste vy robili v roku ´10 a ´11 v školstve. Viem, že ste teda pod tlakom neviditeľného svojho ministra dali učiteľom nejaké peniaze, ale na úkor toho, že ste im napríklad nezaplatili rekondičné pobyty, na ktoré mali zo zákona nárok.
Neviem, čo ste takého veľkého urobili okrem ďalšieho v poradí, veriteľa. Neviem, dva alebo tri v zdravotníctve. A neviem, čo ste takého zásadného urobili aj v súdnictve. Lebo to sú teda vaše výtky. Školstvo, zdravotníctvo, súdnictvo, ktoré sú oblasti, tam je roboty ako na kostole. V každej jednej z týchto vecí. Ale hovoríme o školstve, tak aj tu v parlamente sa budete zaoberať obrovskou správnou reformou, ktorá poukazuje návrhmi princípov reformy, ktorá poukazuje na to, v akom školstvo je, naozaj v akej situácii je. Ja si teda nepamätám žiadneho ministra školstva Slovenskej republiky v celej histórii, snáď okrem pána Pišúta, proste ministra, ktorý bol takto ochotný nastaviť aj sám sebe zrkadlo, v akej situácii sme. Prečítajte si tú správu, je to veľmi smutné, ale poučné čítanie. A som zvedavý, aké budú aj vaše postoje k tomuto, lebo toto teda nebudú žiadne populárne opatrenia, ktoré vyplývajú z tých zmien, ktoré treba urobiť. Ak hovoríme o nedostatku takých, onakých reforiem, viete, že je to proste rozbehnutý vlak. Viete, že pracujeme na dani z nehnuteľnosti, a vieme a uvedomujeme si, že je to spôsob, ktorý najmenším spôsobom poškodzuje, poškodzuje rast a ktorý môže dokonca riešiť niektoré krivdy z privatizačných gangsterstiev z rokov deväťdesiatych. Ale dajte nám čas. Tohto. Lebo proste toto je oblasť, ktorá sa nedá, dá sa urobiť aj spôsobom, ktorý ste navrhovali v roku 2011, to znamená, zobrať samosprávam peniaze a nechať im plošne zvýšiť dane z nehnuteľnosti. Aj to je spôsob. Ale ak to chceme založiť na akej-takej základni, na základe, ktorá by hovorila o trhovej hodnote. Aká-taká spravodlivosť. Ak v daňovom systéme sa máme snažiť o spravodlivosť, tak nám dajte čas na to, aby sme mohli pripraviť systém, ktorý zásadným spôsobom zmení spôsob výberu dane z nehnuteľnosti pre samosprávy, pre ich originálny príjem. Viete veľmi dobre, začína sa aj a jasne sa pracuje na rezorte práce na adresnosti sociálnych dávok. Aj na tej hornej príjmovej stránke, ale aj na tej dolnej. Aj v oblasti hmotnej núdze. Nebuďte netrpezliví, prídeme s konkrétnymi návrhmi.
A zdroje. Zdroje ďalšej konsolidácie na budúci rok sú sústredené do lepšieho výberu daní. Do reformy ESO, ktorú toľko proste haníte. Ale tiež si nepamätám, že by ste prišli s takýmto odvážnym projektom, ktorý ruší stovky štátnych príspevkových organizácií. Musíte tomu nechať čas. Musíte tomu nechať čas. Kritizujte nás za výsledky, nie za vaše pocity o tom, že my nie sme nič schopní urobiť. Lebo to je váš pohľad na svet, to je to, čo proste podsúvate aj spoločnosti neustále. A to je to, čo vám budem hovoriť, že ste nekonečne, nekonečne namyslení. A že je to, tuto váš dvorný poľnohospodár označil, že je to marketingový dokument. No ako, kolegovia, neviem, vy nemusíte týmto veciam veriť. Mnohí z vás ničomu neveria, ale pre mňa je dôležité, že tomu veria trhy, a pre mňa je dôležité naozaj, že tá sadzba za desaťročné dlhopisy, ktorá je považovaná za benchmarkovú, je dnes 2,8 percenta. A je o percento menej ako pred rokom. A opäť nie je to medaila tomu alebo onomu ministrovi. Je to o tom, že je to menej peňazí z výdavkov štátneho rozpočtu. Na výdavky štátneho dlhu dávame miliardu tristo miliónov eur. Čiže má význam bojovať o každý milión, o každých desať miliónov, práve z tohto pohľadu.
Takže chcem vám len povedať posledné slová, že tento dokument, takisto ako národný program reforiem, ako to povedal Jozef Kollár, sú proste súčasťou európskeho semestra. A treba povedať, že nikto z nás - ani vy poslanci, ani my v exekutíve - nemáme tieto dokumenty ešte úplne pod kožou, ale ony sú dnes už úplne prirodzenou súčasťou života krajiny ako takej, lebo tá integrácia, koordinácia hospodárskych politík je nezvratný jav. A s týmto dokumentom tu bude prestupovať každý minister financií najbližšie roky, nech sa volá tak alebo onak. Je to plán, indikatívny plán na 2 - 3 roky dopredu a skutočný plán na ten rok nasledujúci.
Ciele roku 2014 považujem za nespochybniteľné, nech sa deje, čo sa deje, a roky ´15 - ´16 budú, samozrejme, poznamenané tým, aké bude vonkajšie prostredie, aké budú schopnosti exekutívy postaviť konkrétne plány v oblasti hlavne štrukturálnych zmien v tých politikách, ktoré som tu spomínal a ktoré vieme identifikovať. A všetci, všetci máme tú skúsenosť, že vieme, kde nás päta tlačí. A, samozrejme, to bude poznamenané aj výberom daní a odvodov, kde máme obrovskú ambíciu zmeniť ten trend, ktorý je neudržateľný ďalej tak, ako to nasleduje. A v tomto nám, dúfam, môžete iba všetci držať palce, či viac, alebo menej úprimne, to už ja nechám na vás.
Ďakujem veľmi pekne a pekný večer vám prajem. (Potlesk.)