19. schôdza

Takisto by som chcel na úvod poznámku k tomu nárastu dlhu, kde treba znovu pripomenúť, že časť toho dlhu, ktorý v porovnaní s rokom 2011 a 2012 narástol, tak veľkú časť tam tvorí dofinancovanie štátnych rezerv, ktoré boli prakticky minuté v období roku 2011, kedy po páde vlády sa štát nebol schopný financovať. Takže to tam tvorí významnú položku.
Potom jedna poznámka k tomu neustálemu opakovaniu, že táto vláda nevie šetriť. Opak je pravdou. Čo som už aj predtým konštatoval, že napríklad tempo miery zadlžovania v zdravotníctve sa významne spomalilo, aj keď teda absolútne číslo je 300 miliónov eur, ale ide o ten trend. Pretože aj pri náraste miezd v zdravotníctve o 30 percent sa, ako som teda povedal, to tempo zadlžovania znížilo v dôsledku toho, že jednoducho sa šetrí na nákupoch a, samozrejme, sa prehodnocujú viaceré zmluvy.
Ďalšia oblasť šetrenia do budúcna je spravodlivé alebo teda adresnejšie vyplácanie sociálnych dávok. To je takisto veľký okruh, na ktorom sa teraz intenzívne pracuje a, samozrejme, už viackrát spomínaná reforma štátnej správy, ktorá takisto prinesie úspory. Takže nie je pravda to, že táto vláda by nevedela šetriť, a už v minulom roku došlo k viazaniu výdavkov na úroveň 120 miliónov eur. Takže to je ďalší postreh k tomuto.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Budem reagovať len na pána Duchoňa. No, pán poslanec, veď nebavme sa teraz len o niekoľkých mesiacoch alebo vašich aktuálnych plánoch, ale pozrime sa na vývoj od roku 2006, kedy vznikla prvá vláda Roberta Fica. Vtedy ste zdedili plnú špajzu. Doslova plnú špajzu. Deficity boli výrazne nižšie ako hospodársky rast. Toto je podstatné, lebo nie je problém mať štvorpercentný rast pri osempercentnom deficite alebo dvojpercentný rast pri štvorpercentnom deficite. Ale umenie je mať osempercentný rast a dvojpercentný deficit. Zdedili ste veľmi nízke deficity, ktoré ešte zo zotrvačnosti rok alebo dva klesali. Peter Kažimír si to veľmi dobre pamätá. A zdedili ste verejný dlh na úrovni 27 alebo 28 percent. Tiež to ešte chvíľku klesalo, ale možnože v druhom roku vlády Roberta Fica to bolo 27 percent. A pozrite, kde sme dnes. Dnes tu zápasíme o to, aby to nebolo 60. Tuná sa hráme na desatinky, či to bude 55,8, aby sme neprekročili tú prvú hranicu, alebo či to bude 58,9 a tak ďalej. To sú, to sú už len drobné oproti tomu obrovskému nárastu z 27 na 57 percent. A tam si pozrite, že kto za koľko, za akú časť tohto nárastu zodpovedá. Pripomínam osempercentné deficity vlády Roberta Fica. Osempercentné! To je cesta do Grécka. A takých rokov bolo, boli minimálne dva a teraz, ja si myslím, že tých 2,9 nedosiahnete, ale celkový verejný dlh je z najväčšej miery zaň zodpovedný Robert Fico a jeho vláda.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predseda, veľmi pekne za možnosť reagovať na rozpravu. A musím hneď na úvod povedať, že už mi za vami bolo ľúto, kolegovia z opozície. Lebo naozaj som tu zopár mesiacov nemal možnosť vystúpiť s takouto témou a vidím, že nič sa nezmenilo. Lebo v decembri som tu zažil tri týždne veľmi podobnej atmosféry, ktorá dnes trvala iba tri hodiny, ale je to stále o tom istom z vašej strany.
Je to tak. Ja sa nenechám nachytať samozrejme, lebo tá vaša rétorika je samozrejme taká alebo vy ťažko môžete spochybniť ciele a konkrétne výsledky v konkrétnych mesiacoch a za konkrétne obdobie. V danom prípade rok 2012. Nemôžete to spochybniť. Takže väčšinou, až na väčších odvážlivcov, je to proste kombinácia pochvaly a na druhej strane skepsy, nedôvery, prejavu toho, že tomu neveríte, respektíve sú to slová o prázdnote a všetky tie kecy, nehnevajte sa, ktoré vyplývajú z nekonečného namyslenia, elitárstva, ktorému proste veríte, či tu sedíte desať, osem, pätnásť rokov, je to proste mi úplne jedno. Dúfam, že v tejto váženej sále ja toľko sedieť nebudem, aby som neskončil tak, ako niektorí z vás.
Chcem povedať, že zazneli aj korektné debaty. Ja by som bol veľmi rád, keby bol niekedy priestor, v pléne to asi nikdy nebude, lebo to je asi politika. Keby bol niekedy niekde priestor na to, aby sme sa mohli baviť naozaj vážne o tom, čo táto krajina potrebuje. Lebo to, že Slovensko, to, že Európa, to, že svet je v hlbokých problémoch, o tom niet pochýb. Kto vie anglicky, kto vie francúzsky, nemecky, každý z vás nejaký jazyk vie, tak sa vie dočítať o tom, že celý, naozaj celý civilizovaný svet je bičovaný niekoľko rokov zlými správami, čo, samozrejme, ovplyvňuje psychológiu trhu, psychológiu investorov, psychológiu domácej spotreby, všetkého toho, s čím je ekonomika spojená. Dokonca aj to, čo spomenul pán Jozef Mikloško, pocit šťastia ako takého. Ak chcete, ja vám tiež aj osobne poviem.
Nie som šťastný ako minister financií, som šťastný osobne vďaka svojej rodine, vďaka svojim priateľom, ktorých mám z minulého života, z tohto života vďaka svojim kolegom, lebo držíme spolu. Ale môžete ma volať unavený Joe z tohto pohľadu, nebudem sa hnevať. Som frustrovaný z pohľadu toho, že žijeme piaty rok v kríze. A či som na tejto, alebo na druhej strane, nie som čítankový ekonóm. Nikdy som tú možnosť nemal sa stať čítankovým ekonómom ako niektorí bardi, ktorí sa vrátili z posilňovne a mohli tuná proste vysloviť hodinový prejav a vrátili sa naspäť do posilňovne. Nie som čítankový ekonóm, ale musím reagovať na konkrétne problémy, ktoré tá krajina má. Či tu, či v Bruseli, či vo Washingtone, tam, kde ma proste pošlú moje povinnosti. A viete, debata o tom, či sme na správnej ceste, spochybňovanie o tom, čo hovorí premiér Fico, lebo, samozrejme, do každého prejavu kolegovia z opozície potrebujú implementovať štvorpísmenkové priezvisko predsedu vlády. Inak by to nebolo ono.
Ja vám môžem povedať s plnou vážnosťou, že fiškálny cieľ na rok 2014 je pevný, pretože vyplýva z nutnosti, z fyziky ako takej. Totiž naozaj, a to myslím si, že všetci, všetci sa chceme dostať z trestnej lavice, ktorá sa volá procedúra nadmerného deficitu. Pretože tá procedúra vytvára istý zlý imidž, ak to chcete takto nazvať, a ovplyvňuje to, čomu sa hovorí financovanie štátneho dlhu, dlhovej služby, náklady na túto dlhovú službu. Potrebujeme sa z nej dostať a my nie sme odkázaní na to, aby sme si žiadali o nejaké výnimky, predlžovanie týchto lehôt a urobíme preto všetko, aby sme sa v roku 2014 mohli tešiť z informácie Európskej komisie, že Slovensko bolo derogované, bolo vylúčené z procedúry nadmerného deficitu ako takého. Aby sme to mohli dosiahnuť, nie pre seba, nie pre nejakú medailu ministra financií alebo premiéra, predsedu parlamentu, ale preto, aby krajina si udržala kredibilitu, ktorú má, ktorú stále má napriek veľmi nepríjemnému obdobiu konca roku 2011, ktorý bol poznamenaný politickými šarvátkami, za ktoré nesiete zodpovednosť vy.
Môžeme hovoriť o ekonomike. Ekonomika s politikou je v tomto prípade špeciálne v Európe neskutočne spojená, bohužiaľ. Bohužiaľ, je to tak. Ale aj na Slovensku, súhlasím, ale ísť na trhy a nemať schopnosť financovať sa, tak túto česť, v úvodzovkách, žiadny minister financií za SMER nikdy nemal. Ale za SDKÚ mal, bohužiaľ. Nie je to, nerád by som hovoril o povraze v dome obesenca, lebo je to nepríjemné a nie je sa s čím chváliť. Ale to je proste to presne memento. Môžete to hovoriť, že je to imperatív, že to musíme robiť. To je presne ten moment, prečo musíme robiť zmeny v tejto krajine, prečo musíme ísť s deficitom dole. Pretože iná krajina, Slovinsko, s malou zmenou v tom názve i za e, si dovolila mať šarvátky. Si dovolila proste niekoľko rokov žiť v kŕči vzájomnej nenávisti politických, kultúry slovinskej. Nie som expert na túto krajinu, ale určite si všetci dobre pamätáte, že z výkladnej skrine postsocialistickej krajiny blízkej talianskej a nemeckej kultúre z hľadiska industrie, z hľadiska mentality, z hľadiska priemerných miezd, životnej úrovne, sa stáva krajina, ktorá je na pokraji toho, že si bude musieť kľaknúť a následne sadnúť do zubárskeho kresla, výsledkom ktorého je program. Ja som mal tú možnosť byť, bohužiaľ, za posledný rok pri niekoľkých programoch, ktoré tu tak zas stále preklína. No je to neskutočne nepríjemná procedúra.
To, čo sa dialo pri Cypre, to, čo sa môže stať ďalším a ďalším krajinám, je odovzdanie, vzdanie sa vlastnej suverenity. Je to niečo ako ekonomický protektorát, ktorý si potom domáci politici prehadzujú, samozrejme, ako horúci zemiak. Kto za to môže? No, bohužiaľ, všetky debaty, bohužiaľ, aj o ekonomike idú o tom, kto za to môže? Kto koľko pridal? Koľko stúpil na aký pedál? Ale kolegovia, priatelia, toto už nie je o tom. To je o tom, v akej situácii sa Európa a celý tento civilizačný vrchol, ktorého sme súčasťou, v akej situácii sa nachádza.
Ak hovoríme o tom, že Spojené štáty americké rastú, že majú ekonomický rast vďaka svojej politike, stimulácie dopytu, vďaka tlačeniu peňazí, vďaka tomu, že sú rezervnou menou centrálnou, vďaka tomu, že majú neskutočne veľký dlh a fiscal cliff a všetky tieto proste veci okolo toho, ktorým ťažko niekedy rozumieť. A na druhej strane Európa sa potáca päť rokov v problémoch s 10-percentnou štrukturálnou nezamestnanosťou. Priemerná nezamestnanosť v celej Európe je vyše 10 percent, skoro 11 percent. To sú proste čísla nevídané. Za celú Európu.
Aj mňa prekvapuje informácia od ministerky financií Fínska. Fínsko považujeme tiež za zdravú krajinu. Fínsko má 25-percentnú nezamestnanosť mladých, Švédsko 30-percentnú nezamestnanosť mladých, Španielsko 60-percentnú nezamestnanosť mladých, Nemecko 8-percentnú. Považujú to za problém. Viete, aký to je problém? Je to proste tikajúca bomba pod stolom, ktorá môže zvrhnúť všetky tieto systémy. My sme navyknutí, my sme si zvykli a podľa mňa chválime demokratický systém tejto spoločnosti, ktorý produkuje výmenu garnitúr, rešpektuje legitímny pohľad na svet zľava, sprava, zhora, zdola. Je to legitímne. Je legitímne to, čomu veria Hayekovci, čomu verí Ľubo Blaha. Je to legitímne. Veď všetci sme iní. Máme rôznu farbu pleti, rôzne náboženstvá, rôznu orientáciu. To je normálne. Len to môže prestať byť normálne. Pretože ak máte 30-, 40-, 50-percentnú nezamestnanosť mladých, ľudí, ktorí celé roky ani neprišli nikdy do práce a stratia automaticky tieto návyky. Ak systémy v Európe, ktoré viete, že to proste musíme sa vrátiť aj do histórie. Proste úspech Európy posledných štyridsiatich piatich, päťdesiatich rokov bol daný na sociálnom zmieri. A možno aj, možno do veľkej miery z pohľadu nášho my sme stále ďaleko za sociálnym systémom ekonomiky. Ale vo Francúzsku a v ďalších krajinách tie parametre sú úplne iné. Ale výsledkom bola zhoda. Lenže ak v týchto krajinách aj v našej krajine bude pretrvávať stav nezamestnanosti mladých, stav štrukturálnej nezamestnanosti, dlhodobej nezamestnanosti, s ktorou sme nevedeli bojovať my ani vy a stále máme s tým proste problém, tak sa nám môže stať, že niekto, niekto nám tu navolí niekto úplne iného. Niekto, kto sa rozhodne, že ten systém bude fungovať úplne inak.
A tu, kolegovia sprava, máte väčší problém vy ako my. No máte ho z hľadiska vašej fragmentácie a politickej řevnivosti, sa to hovorí po česky. Ale po slovensky je to teda takisto nie žiadne pekné slovo. Neznášanlivosti. Správne, ďakujem.
Takže toto sú proste problémy, ktorým čelíme. A ak po piatich rokoch, a to malo tiež svoje etapy. Rok 2009 a 2010, nekonečné pripomínanie nárastu deficitu v roku 2009. Na osem percent, áno. Áno. Ale si musíte uvedomiť, že v roku 2009 bol pokles hrubého domáceho produktu z plus šesť na mínus päť. Takýto šok táto krajina, čo táto krajina, celá civilizovaná Európa nikdy nezažila. A priemer bol tiež hlboko niekde okolo piatich percent za celú Európu. V tomto období, ja tvrdím, že všetci sme trpeli, trpeli, ale nielen na Slovensku, ale aj v celej Európe a na svete takzvanou inštitucionálnou slepotou. Nikto si nevedel predstaviť takýto vývoj. Ľudo Kaník nehovorí pravdu, ak hovorí, že v roku 2002 až 2006 nebolo priaznivé vonkajšie prostredie. Pretože, pretože do roku 2008, do začiatku roku 2008, pamätám si to. Opýtajte sa Angela Gurríu, šéfa OECD, ktorý na stretnutí ministrov v máji 2008 prehlásil, že zažívame najdlhšie obdobie neprerušeného rastu, ekonomického rastu vo svete od čias existencie civilizácie, ako ju poznáme. Len ten zázrak skončil.
A to, aby sa krajiny, aby sa politici, aby sa ekonómovia na takúto situáciu prispôsobili, to proste trvalo. Áno, vtedy v roku 2009, a bola to jednotná politika Európskej únie a naprieč všetkými centrami ekonomických, svetových ekonomík, bolo to o tom, máme problém, musíme stimulovať dopytovú stránku. Stimulujeme, stimulujeme cez, cez verejné výdavky, cez súkromné výdavky - a robili sme to. Robili sme to aj my a výsledkom bol 8-percentný deficit, nielen v tejto krajine, naprieč celou Európou, naprieč celým svetom. Takže to je o tomto. Ale ak hovoríme dnes, že sme sa dali na cestu, v poriadku, a znižovania deficitu a znižovania dlhu a myslím si, že môžeme s plnou zodpovednosťou povedať, že celá eurozóna drží túto cestu, stále ju drží, aj keď ju spochybňuje, tak kde sa nachádzame v roku 2013? Keď po roku 2009 máme opätovný prepad ekonomického rastu v celej eurozóne. A my nie sme eurozóna, my nie sme cirkev. Naozaj, nie sme cirkev a nikto si nemôže povedať, že je neomylný, a preto je plné právo sa proste pýtať, či politika tzv. austerity, simultánne austerity, simultánneho uťahovania opaskov vo všetkých krajinách naraz, či je to rozumná politika.
A to nehovorím vám ja, pretože som si to prečítal v nejakej knižke. Hovorím vám to preto, lebo som to napríklad počul na zasadnutí Medzinárodného menového fondu teraz vo Washingtone, pretože vám to odkazujú nositelia Nobelových cien z Harvardu, z iných elitných vysokých škôl. Čiže je to otázka od toho, či sme sa schopní pozrieť na politiku, ktorou ideme. Dnes máme dané pravidlá. My ako Slovenská republika, ako malý národ, ktorý je odsúdený na to, aby všetky úlohy plnil nie na 100, ale na 110 percent - a takto to bolo aj pri vstupe do eurozóny - tvrdíme, že pravidlá sa majú plniť. A to, že sme sa dostali do problémov, je aj preto, že sa neplnili, a preto že nejaký väčší a menší si proste robili z pravidiel fungovania menovej únie šapito.
Viete, mňa fascinuje, fascinuje ma, samozrejme, tá veľká dávka populizmu, ktorá hovorí a sústreďuje všetku vinu, samozrejme, na kroky politiky tejto vlády. Samozrejme, najlepšie by bolo nič nerobiť, vtedy by sme nič nepokazili. Ale my sa nachádzame v situácii, že proste tento luxus si nemôžeme dovoliť. My si nemôžeme dovoliť ani luxus, ktorý tu pomenoval kedysi Jozef Kollár, povedal, že to je úplne prirodzené, že pri nástupe vlády sa čistí účtovníctvo štátu, zvyšujú sa deficity, priznávajú sa kostlivci. No tento luxus v roku 2012 sme nemali. Ja som nemal luxus Ivana Mikloša v roku 2010, pretože tvrdím tu, bohužiaľ, nenašiel si tu čas na to, aby bol svedkom debaty až do konca. Viete, ak, ja tu nebudem riešiť debatu o tom, čo sme mali a nemali v roku 2012. Výsledok je dôležitý. Deficit je na úrovni 4,3 % a je notifikovaný Eurostatom. Bohužiaľ, deficit v roku 2011, výkladná skriňa vašej vlády, sa už z avizovaných 4,2 dostal na 5,1, pretože nie všetky čísla boli v poriadku. Nechcem to tu tiež roztierať, lebo je to hanbou. Je to hanbou, ktorá na medzinárodnom poli určite nepomáha. A toto ešte, tento proces za rok 2011 nemusel ešte stále skončiť, lebo sú tam isté účtovné triky s nadmerným odpočtom práve z roku, zo začiatku roku 2012. Ale ak on napríklad hovorí o tom, že vlastne sme nemuseli nič robiť na to, aby sme dosiahli 4,6, ktorý tu bol teda podľa vás vedome nastavený a veľmi dobre nastavený, tak len prezrádza svoju taktiku, pretože on v roku 2010 túto taktiku mal. On proste vstúpil, on sa dostal k moci a stúpil na ten pedál výdavkov maximálne. Samozrejme, politicky to hodil na SMER, na predchádzajúcu vládu. Ale ja tvrdím, že keby sa správal v roku 2010 tak, ako sme sa správali my minulý rok, tak ten deficit za 10, za desiaty rok by nebol 7,8 %, ale bol by blízko 6 percentám. Pretože by sa niečo snažil, niečo by urobil. To, čo sme urobili aj my v roku 2012.
A otázka, kto čo urobil v roku 2012, je len otázka ega medzi ním a mnou, a moje ego je úplne v poriadku. Lebo moji kamaráti nemusia chodiť na výsluchy ohľadom, ohľadom hospodárneho využitia verejných prostriedkov. Moji kamaráti, nominanti nemusia vracať odmeny v štátnych firmách za to, že boli v rozpore so zákonom na základe nálezu NKÚ rozdané ako bozky na rozlúčku v marci minulého roku. Moji kamaráti nerozdávali v marci v roku 2012 po voľbách a pred nástupom novej vlády úvery v jedinej štátnej banke, ktorú štát má. Trojmiliónové úvery na nákup pozemkov bez akéhokoľvek stavebného alebo územného rozhodnutia. Takže moje ego je v poriadku a s plnou dôverou a bez akýchkoľvek škrupulí môžem povedať, že mám za rok 2012 čisté svedomie, pretože to nebola žiadna zábava. Pretože viete, ja nie som literárny ani divadelný vedec, ja sa nebudem zaoberať tým, že či trhanie rozpočtu je, alebo nie je divadlo. Ja len viem, že od nástupu v apríli v roku 2012 išli výdavky, príjmy takto dole, že sme prišli o miliardu eur na príjmovej strane a že sa museli vedome a nevedome urobiť opatrenia v inej oblasti vo výške 1,2 miliardy eur. A to už sú manévre vo výške 2,2 miliardy eur a to už s tým pôvodným rozpočtom veľa spoločného nemá. Ale zrejme, niekto si myslí a strašne mu na tom záleží, aby odkazoval, že vlastne nebolo treba nič urobiť. Aj tak by to bolo tak, ako by to malo byť. Ale to je už otázka histórie a tá nemá nejaký veľký zmysel.
Ja musím aj, všetci ste boli korektní zatiaľ, ale, bohužiaľ, Richard Sulík si nedal povedať. Otázka nárastu dlhu za rok 2012. Je to veľké číslo, 8,8 %, tuším druhé najvyššie v histórii. Ale je to presne také číslo, aké ste si prichystali v rozpočte. Aké doniesli okolnosti, s ktorými ste aj vy súhlasili. Takže, prosím, žiadne populistické výčitky. Dlh rástol, samozrejme, aj v roku 2011, pretože, pretože ak si dobre pamätám, ten dlh sme odovzdávali vo výške 37, 39 % a končilo sa to niekde na tých 52-och, aby som to tak povedal, lebo rok 2012 je váš z tohto pohľadu. Ale nechcem klesnúť do tejto, do tohto suterénu z hľadiska porovnávania.
Je tam jedna technická vec, ktorú stále treba pripomenúť. Vďaka tomu, že krajina mala ťažkosti v závere roku 2011 a nebola schopná si požičiavať na medzinárodných finančných trhoch, musela vyčerpať svoje hotovostné zásoby. Hotovostné zásoby, ktorými disponuje štátna pokladnica a ARDAL. Čiže v roku 2012 ste tieto zásoby, museli byť dočerpané, pretože predpokladajú úplne technickú rezervu, s ktorou štát musí pracovať. A dočerpanie hotovostných zásob neznamená nič ako navýšenie dlhu. A je to z toho navýšenia dlhu, je to časť, ktorá hovorí o 28 %, skoro jedna tretina toho navýšenia patrí presne k tejto kategórii a je to vlastne nič iné ako financovanie dlhu roku 2011. Hovorím to bez emócie, je to technická vec, ja len prosím a vyzývam všetkých k opatrnosti, aby s týmto číslom nemanipulovali, pretože nárast dlhu nikoho nemôže tešiť, ale je naozaj aj úroveň odbornej debaty o tom, aby to odišlo, o to, kto za čo môže, kto aký je skvelý.
Ak hovoríme o dnešku, odkaz pánu poslancovi Kaníkovi, lebo ten má pocit, že ten rast už žiadny nie je. No dnes vyšli údaje Eurostatu aj nášho Štatistického úradu o de facto prvých tvrdých dátach za prvý štvrťrok. Musím povedať, že aj my sme na ne netrpezlivo čakali, lebo do veľkej miery ovplyvnia prognózu ministerstva financií, ktorá bude vypracovaná v júni a ktorá je prirodzeným doplnkom aj tohto programu stability aj východísk štátneho rozpočtu a bude základom tvorby reálneho štátneho rozpočtu na budúci rok. Tie čísla z nominálneho hľadiska sú v poriadku. Tiež sme sa obávali. Obávali sme sa, že budú horšie. Ale môžem vám teda oznámiť, kto nemal čas si prečítať tieto informácie, že slovenská ekonomika na základe predbežného odhadu v prvom kvartáli v roku 2013 mierne spomalila, medziročný rast klesol na 0,6 z 0,7 percenta HDP v poslednom štvrťroku 2012. Medziročný rast HDP nedosiahol úroveň predpokladanú z januárovej prognózy IFP, tam bolo to číslo 0,9. Môžete povedať, že je to pokles, ale ja sa teším z toho, že to nie je nula. A poviem vám, prečo sa teším z toho, že to nie je nula. Pretože vám prečítam, ako je to v iných krajinách. Lebo to je neuveriteľné, neuveriteľne dôležité. Čiže tie čísla za prvý štvrťrok sú z pohľadu situácie, v ktorej sa nachádzame v celej eurozóne a v celej Európe, dobré. Dokonca opäť jedny z najlepších v eurozóne a v Európskej únii. Samozrejme, štruktúra, tá už až taká dobrá nie je, pretože tá štruktúra hovorí stále o veľkom vplyve exportu aj závislosti, ale to je prirodzená danosť slovenskej ekonomiky a je to aj pasca slovenskej ekonomiky v zlých časoch. A hovoríme o poklese domáceho dopytu, čo je zlá, zlá správa, ktorá, samozrejme, ovplyvňuje aj príjmy.
Čiže teraz by som vám povedal ten medzinárodný súvis, ktorý z rôznych, podľa mňa z nízkych dôvodov niekto nechce počuť. Takže podľa odhadu, v prvom kvartáli roku 2013 ekonomika eurozóny poklesla o 0,2, celej eurozóny o 0,2 % HDP, čo je vlastne recesia. Štvrtý kvartál pokles o 0,6 %, štvrtý kvartál roku 2012. V medziročnom porovnaní to predstavuje pokles o 1 percento. Ide už o šiesty kvartál v rade, kedy došlo k medzikvartálnemu prepadu hrubého domáceho produktu v eurozóne. To je situácia, to je prostredie, v ktorom sa nachádzame. Prostredie, to je pôda, v ktorej rastieme. A to je to kľúčové, čo je pravdou.
Zaujímavá informácia týkajúca sa Poľska. Možno ste si všimli, že Poľsko a Francúzsko aj v roku 2009, v čase najväčšieho ataku krízy, dopadli relatívne dobre. Obe tieto krajiny v podstate nemali ani ekonomický prepad a hýbali sa niekde okolo nuly alebo blízko nule, ale z tej plusovej stránky. No prečo to je? To je proste dané fyzicky, je to veľký trh, je to veľa ľudí, sú to uzavreté ekonomiky, ktoré v časoch ľadovej zimy stiahnu rolety a vystačia si de facto samy. Nie je to na hostinu, ale vystačia si samy, pretože majú prirodzene veľký trh.
My ten trh nemáme, my sme si ho dokonca, my tu máme tretinu. Rozhodli sme sa v roku 1992, máme samostatnú Slovenskú republiku, z 15-miliónového národa máme 5-miliónový, tomu zodpovedá aj trh, aj možnosti. Sme s tým spokojní, ale to je daná slabosť. Pretože otvorenosť ekonomiky, ktorá ináč za rok 2012, neviem, či ste si všimli a zachytili, Slovensko malo v roku 2012 najviac otvorenú ekonomiku vo svojej histórii. Bolo to skoro 186 %, ak sa nemýlim. Otvorenosť ekonomiky je fajn v dobrých časoch. Ale je to obrovský problém v zlých časoch, keď vonku zúri zima a víchrica. Vtedy to je proste obrovský problém.
Takže ešte taký prehľad krajín. Taliansko medzikvartálne 0,5, medziročne 2,3. Nemecko medzikvartálne 0,1, medziročne 0,3. Francúzsko medzikvartálne 0,2, medziročne 0,4. Maďarsko medziročne 0,3. Česko 0,8 kvartálne, medziročný 1,9. Poľsko plusovo 0,1, medzimesačne, medzikvartálne a medziročne 0,4. Poliaci podľa mojich informácií ale očakávali rast medziročný 0,7 %, je to pokles skoro o polovicu.
A tu vám chcem povedať, že ten problém je naozaj, naozaj vážny a kľúčovo tkvie vonku. Mimo našej krajiny, môžete sa snažiť hovoriť, o čom len chcete, ale toto je reálna pravda.
K niektorým dogmám. Podnikateľské prostredie. Tak sa vrátim úplne na začiatok a bol to tuším príspevok pána Štefanca. Podnikateľské prostredie je najhoršie v histórii. No naozaj tie dáta sú, ale tie merania a tie ratingy proste meškajú, takže je to niekde začiatok roku 2012. Môžem vám, pamätám si to, bol som v opozícii a komunikoval som to, aj za vašej vlády sme zažili najhoršie podnikateľské prostredie v histórii Slovenska. No je to tak, lebo je kríza, pretože sme piaty rok v kríze, pretože sme frustrovaní z tejto krízy, pretože nevieme nájsť spolu odpoveď, liek na to, ako sa z nej dostať. Hovoríte o nezamestnanosti, najvyššej, štvrtej najvyššej odzadu. No len tu si treba povedať, áno, nezamestnanosť máme, posledné čísla boli asi štvrté odzadu, ako štvrtá najhoršia. No ale my sme nikdy nepatrili k premiantom a vy si musíte veľmi dobre pamätať, že my sme mali aj najhoršiu z celej Európskej únie nezamestnanosť. My sme mali druhú najhoršiu nezamestnanosť v celej Európskej únii.
A v čase najlepšieho, najlepšieho roku v histórii civilizácie, ktorý si môžu historici pamätať, sme mali naozaj skoro 8-percentnú nezamestnanosť. A to ide teraz nie o to, že sme mali aj 20. Je problém, že ju máme stále de facto skoro prirodzenú 8-percentnú nezamestnanosť. Je tu problém, že tu máme niekoľko stotisíc dlhodobo nezamestnaných ľudí. Je tu problém, že máme nezamestnanosť mladých ľudí. Je tu problém, že máme rómsku populáciu, ktorú prehliadame z pohľadu toho, že je súčasťou týchto čísel ako takých.
Efektívna daňová sadzba. Nie je pravdou, že začala klesať v roku 2006. Začala klesať hneď v roku 2004, respektíve v roku 2004 dosiahla vrchol ako reakcia na daňovú reformu. Na zmeny, ktoré boli v tom období zásadné, ale od toho obdobia efektívna daňová sadzba klesala každý jeden rok. Každý jeden rok klesala. A je asi prirodzené, dá sa to psychologicky vysvetliť, že klesala ešte viac v časoch krízy. Pretože to je prirodzené a o tom hovoril aj poslanec Hlina. Proste v ťažkých časoch sa ľudia utiekajú ešte k väčším krajnostiam. A k tým krajnostiam patrí, patrí aj to, že neplatia dane alebo dane obchádzajú. Takže poprosím, klišé. Zlom nebol v roku 2006. Od roku 2004 klesá efektívna daňová sadzba. A klesla nám skoro o 40 % od roku 2004. Ale to je aj potvrdením toho, že fungovanie nízkych sadzieb nie je žiadna zázračnica. Nie je to proste zázračnica.
Zoberte si ďalší parameter. Firmy aj v týchto časy, ťažkých časoch, pozrite si zimnú prognózu Európskej komisie, ktorá celkom zaujímavo konštatuje vysokú ziskovosť slovenských firiem. Je to dané štruktúrou priemyslu. Je to dané zahraničnými investíciami. Aj tými, ktoré sme si teda kupovali, ako hovorí poslanec Hlina. A je to o tom, že tieto firmy, naozaj hlavne zahraničné, vyvážali celé roky vrecia peňazí do svojich materských štátov a materských centrál. A je to aj o správaní slovenských podnikateľov. Pretože v dobrých časoch štát urobil chybu. V dobrých časoch mal viac šetriť. Uznávam. Ale aj firmy mali myslieť na svoju budúcnosť. Pretože v čase, keď mali najnižšie daňové sadzby široko-ďaleko v Európe, a vy viete veľmi dobre, že daňová kvóta dva, daňoodvodová kvóta dva, ktorá hovorí o porovnateľnom zaťažení daňovoodvodovom v Európskej únii, dlhodobo patríme k tým z posledných miest spolu s Rumunskom, tak v tých časoch tieto firmy neinvestovali do inovácií.
Dnes žiadajú, samozrejme, ďalšie odpustky, ďalšie odpočítateľné položky na inováciu, na R&D, na vedu a výskum, ale kľúčová je naozaj konkurencieschopnosť. Nie je daná tomu, čomu, axióma toho, čo poznáte a čo je podľa mňa málo už dnes. Nie je daná daňovou sadzbou. Je daná správaním podnikov ako takých.
A tu patrí výtka aj na náš priemysel. Pretože to nie je o tom, že si vylobujem to alebo ono. To nemôže ďalej takto fungovať. To je o tom, že v tých dobrých časoch mali investovať do toho, aby boli konkurencieschopní, aby mali, aby mohli vyrábať za nižšie náklady, aby mohli vyrábať inovatívne výrobky, aby sa s nimi, týmito výrobkami pobili na zahraničných trhoch. Ale oni to nerobili. A čo robia v časoch krízy? Bohužiaľ, symptóm slovenského podnikateľa je taký, že keď je zle, tak sa snaží svoj kešový príjem udržať na tej, zubami-nechtami, na pôvodnej úrovni. Na úkor všetkých ostatných. Na úkor zamestnancov, o čom jasne hovorí rast nominálnych miezd, rast reálnych miezd a o čom hovorí produktivita práce. A v ďalšej miere, na úkor svojich subdodávateľov a v poslednej miere na úkor štátu, ktorý je v tomto, bohužiaľ, najhlúpejší a najslabší. Čiže neplatia sa odvody, neplatia sa dane, obchádzajú sa platenia dane. Toto je slovenský biznis approach, ak to chcem takto pomenovať. Bohužiaľ, tak si to pomenujme, nie je to len otázka vládneho prístupu, je to kultúra spoločnosti ako takej.
Zaujímavý moment, po roku 2009, keď nám naozaj vypadlo vďaka kríze 100-tisíc ľudí na ulicu z práce, v HDP sme sa dostali v roku ´10 - ´11 na predkrízovú úroveň. Nedostali sme sa späť na potenciál, ale z hľadiska HDP na predkrízovú úroveň, ale nedostali sme sa so zamestnanosťou vôbec hore. Ten rok 2011 bol, bola otázka šťastia, rastu. Šťastia aj vašej garnitúry, obnovenia rastu koncom roku 2010 a polovice roku 2011. Od polovice roku 2011, od druhého polroku 2011 to ide opäť dole a na dne sme dnes. Ale odvtedy nám skoro o 20 % vzrástla produktivita práce, ktorá sa ale vôbec neprejavila, samozrejme, v mzdovom odmeňovaní. Čo sa, samozrejme, prejavuje v životnej úrovni a prejavuje sa to aj v domácej spotrebe. Je to v tom, že ľudia nemajú čo míňať. Viete, že v tomto sme spoločne. Ako my sme aj v čase krízy trvali na tom, aby rast miezd nepredbiehal, nepredbiehal produktivitu práce. Len, bohužiaľ, tá produktivita neuveriteľným spôsobom predbehla, predbehla rast nominálnych a reálnych miezd, ktoré boli v rokoch ´11 a ´12 dokonca záporné. Ale je to o tomto pohľade na svet. A zlepšovanie produktivity práce nie je niečo, na čo by sme sa mohli sťažovať, ale je to otázka, samozrejme, rozdelenia profitu z rastu produktivity práce medzi všetkých zúčastnených. A zúčastneným je aj štát. A zúčastnenými sú aj zamestnanci ako takí.
Malý výber dane z pridanej hodnoty. Takže predseda SaS mi hovorí, že sme vlastne málo ambiciózni v oblasti boja s daňovými únikmi. No. Keď som hovoril o sadzbe, o efektívnej daňovej sadzbe, to je vlastne tá skutočná sadzba, z ktorej vyberáme dane, že nám klesá od roku 2005, povedzme. Lebo v štvrtom bola na vrchole. Tak bol tam taký jeden zázračný moment na rok 2012, lebo ktosi na ministerstve financií naplánoval, že tá efektívna daňová sadzba od roku 2012 bude lepšia. Zhodou okolností to bol taký divný rok, lebo to bolo vlastne tesne pred voľbami. Ten niekto bol šéfom Inštitútu finančnej politiky a dneska je opozičným kandidátom právoplatným v Národnej banke Slovenska. Treba sa opýtať, kde teda vykúzlil zlepšenie efektívnej daňovej sadzby a zlepšenie výberu daní v roku ´12, ´13, ´14 a ´15. Ja mu do svedomia nechcem vidieť, ale, samozrejme, tieto čísla sa nepotvrdili. Ak boli dané tým, že sa mala podať daňová reforma, tak sa podaril úplne, ale úplný opak. Pretože viete, ako daňová reforma z hľadiska zmeny inštitúcie v roku 2012 dopadla. Dopadla totálnym chaosom. A somálskym daňovým systémom, ktorý sme tu mali niekoľko mesiacov, na ktorý sme skoro šeredne dopadli. Takže ja len odkazujem, tak ako niekto hovorí, že neverí týmto číslam, tak odrazu verí číslam, že výber dane z pridanej hodnoty bude taký, aký je tam napísaný. Ja nikdy nebudem nútiť úradníkov rezortu financií, aby umelo alebo na základe nejakej objednávky zvyšovali príjmy štátneho rozpočtu, na základe toho, že si myslíme, že zlepšíme výber DPH. Ako, priatelia, tak sa príjmy štátu neprognózujú. To je proste aj odkaz kolegom z KDH. Oni tu hovoria, však ako vyberte miliardu. Však ako, povedzte, tak jasné. Jednak padli z Marsu. Akože nikdy tu neboli, nikdy nič s tým nemali, ale ako my si. Čo by ste nám povedali, keby som si naplánoval do príjmov štátneho rozpočtu na budúci rok 500 miliónov eur z lepšieho výberu daní? Tak bola by tu iná kritika, tak si to vymýšľam. Veď to nikdy nikto nedokázal. Ako by ste to mohli, ako urobiť? Takže ako prognózovanie efektívnej daňovej sadzby nemôže byť na základe napísaných alebo prijatých zákonov, alebo dobrých úmyslov. Proste táto efektívna daňová sadzba sa dá meniť len na základe reality.
A ja mám pre vás dobrú správu. Tá realita sa od februára tohto roku začala meniť. Môžeme povedať, že ten pokles, ktorý naozaj celý minulý rok, a opakujem, začalo to koncom roku 2011 z hľadiska príjmov štátneho rozpočtu, ten atak a ten rozdiel medzi prognózami a tým, čo bola realita. Ten sa zastavil vo februári tohto roku, keď skutočná báza daňových priznaní sa nám prvýkrát zastavila. Prestala prepadávať a dokonca sa znížil celkový objem nadmerných odpočtov. A tu sa nádejame, že je to, nádejáme sa, lebo to nie je veda. Hej? Tu proste môžeme, môžeme len to odhadovať, že jedným z dôvodov môže byť aj náš súboj s daňovými únikmi. A dennodenná komunikácia o tom, že kradnúť, okrádať štát sa nemá. Pretože je to Boží a iný trest. A proste pokles nadmerných odpočtov v desiatkach miliónov eur vo februári, v marci a v apríli naznačuje, že sa niečo začalo v tejto oblasti diať. Potvrdzujem a v tomto nemôžem mať na to vôbec iný názor. Hlavné opatrenie, hlavné úsilie tejto krajiny - či sme v opozícii, alebo vo vládnej partii - musí byť sústredené na lepší výber, výber daní pri existujúcich sadzbách. Ak by sme mali znižovať daňové sadzby, musíme zlepšiť výber ako taký.
Potom je tu ešte zopár výhrad na školstvo, samozrejme, od aktérov, asi 10 rokov ste boli aktérmi vládnej zodpovednosti. Takže nič nerobíme v školstve. No tak, kolegovia, neviem, čo ste vy robili v roku ´10 a ´11 v školstve. Viem, že ste teda pod tlakom neviditeľného svojho ministra dali učiteľom nejaké peniaze, ale na úkor toho, že ste im napríklad nezaplatili rekondičné pobyty, na ktoré mali zo zákona nárok.
Neviem, čo ste takého veľkého urobili okrem ďalšieho v poradí, veriteľa. Neviem, dva alebo tri v zdravotníctve. A neviem, čo ste takého zásadného urobili aj v súdnictve. Lebo to sú teda vaše výtky. Školstvo, zdravotníctvo, súdnictvo, ktoré sú oblasti, tam je roboty ako na kostole. V každej jednej z týchto vecí. Ale hovoríme o školstve, tak aj tu v parlamente sa budete zaoberať obrovskou správnou reformou, ktorá poukazuje návrhmi princípov reformy, ktorá poukazuje na to, v akom školstvo je, naozaj v akej situácii je. Ja si teda nepamätám žiadneho ministra školstva Slovenskej republiky v celej histórii, snáď okrem pána Pišúta, proste ministra, ktorý bol takto ochotný nastaviť aj sám sebe zrkadlo, v akej situácii sme. Prečítajte si tú správu, je to veľmi smutné, ale poučné čítanie. A som zvedavý, aké budú aj vaše postoje k tomuto, lebo toto teda nebudú žiadne populárne opatrenia, ktoré vyplývajú z tých zmien, ktoré treba urobiť. Ak hovoríme o nedostatku takých, onakých reforiem, viete, že je to proste rozbehnutý vlak. Viete, že pracujeme na dani z nehnuteľnosti, a vieme a uvedomujeme si, že je to spôsob, ktorý najmenším spôsobom poškodzuje, poškodzuje rast a ktorý môže dokonca riešiť niektoré krivdy z privatizačných gangsterstiev z rokov deväťdesiatych. Ale dajte nám čas. Tohto. Lebo proste toto je oblasť, ktorá sa nedá, dá sa urobiť aj spôsobom, ktorý ste navrhovali v roku 2011, to znamená, zobrať samosprávam peniaze a nechať im plošne zvýšiť dane z nehnuteľnosti. Aj to je spôsob. Ale ak to chceme založiť na akej-takej základni, na základe, ktorá by hovorila o trhovej hodnote. Aká-taká spravodlivosť. Ak v daňovom systéme sa máme snažiť o spravodlivosť, tak nám dajte čas na to, aby sme mohli pripraviť systém, ktorý zásadným spôsobom zmení spôsob výberu dane z nehnuteľnosti pre samosprávy, pre ich originálny príjem. Viete veľmi dobre, začína sa aj a jasne sa pracuje na rezorte práce na adresnosti sociálnych dávok. Aj na tej hornej príjmovej stránke, ale aj na tej dolnej. Aj v oblasti hmotnej núdze. Nebuďte netrpezliví, prídeme s konkrétnymi návrhmi.
A zdroje. Zdroje ďalšej konsolidácie na budúci rok sú sústredené do lepšieho výberu daní. Do reformy ESO, ktorú toľko proste haníte. Ale tiež si nepamätám, že by ste prišli s takýmto odvážnym projektom, ktorý ruší stovky štátnych príspevkových organizácií. Musíte tomu nechať čas. Musíte tomu nechať čas. Kritizujte nás za výsledky, nie za vaše pocity o tom, že my nie sme nič schopní urobiť. Lebo to je váš pohľad na svet, to je to, čo proste podsúvate aj spoločnosti neustále. A to je to, čo vám budem hovoriť, že ste nekonečne, nekonečne namyslení. A že je to, tuto váš dvorný poľnohospodár označil, že je to marketingový dokument. No ako, kolegovia, neviem, vy nemusíte týmto veciam veriť. Mnohí z vás ničomu neveria, ale pre mňa je dôležité, že tomu veria trhy, a pre mňa je dôležité naozaj, že tá sadzba za desaťročné dlhopisy, ktorá je považovaná za benchmarkovú, je dnes 2,8 percenta. A je o percento menej ako pred rokom. A opäť nie je to medaila tomu alebo onomu ministrovi. Je to o tom, že je to menej peňazí z výdavkov štátneho rozpočtu. Na výdavky štátneho dlhu dávame miliardu tristo miliónov eur. Čiže má význam bojovať o každý milión, o každých desať miliónov, práve z tohto pohľadu.
Takže chcem vám len povedať posledné slová, že tento dokument, takisto ako národný program reforiem, ako to povedal Jozef Kollár, sú proste súčasťou európskeho semestra. A treba povedať, že nikto z nás - ani vy poslanci, ani my v exekutíve - nemáme tieto dokumenty ešte úplne pod kožou, ale ony sú dnes už úplne prirodzenou súčasťou života krajiny ako takej, lebo tá integrácia, koordinácia hospodárskych politík je nezvratný jav. A s týmto dokumentom tu bude prestupovať každý minister financií najbližšie roky, nech sa volá tak alebo onak. Je to plán, indikatívny plán na 2 - 3 roky dopredu a skutočný plán na ten rok nasledujúci.
Ciele roku 2014 považujem za nespochybniteľné, nech sa deje, čo sa deje, a roky ´15 - ´16 budú, samozrejme, poznamenané tým, aké bude vonkajšie prostredie, aké budú schopnosti exekutívy postaviť konkrétne plány v oblasti hlavne štrukturálnych zmien v tých politikách, ktoré som tu spomínal a ktoré vieme identifikovať. A všetci, všetci máme tú skúsenosť, že vieme, kde nás päta tlačí. A, samozrejme, to bude poznamenané aj výberom daní a odvodov, kde máme obrovskú ambíciu zmeniť ten trend, ktorý je neudržateľný ďalej tak, ako to nasleduje. A v tomto nám, dúfam, môžete iba všetci držať palce, či viac, alebo menej úprimne, to už ja nechám na vás.
Ďakujem veľmi pekne a pekný večer vám prajem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, predkladá Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky na základe plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na I. polrok 2013 v súvislosti s transpozíciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/24 EU o uplatňovaní práv pacientov pri cezhraničnej zdravotnej starostlivosti, ktorá sa musí prebrať do 25. októbra 2013. Smernica spolu s nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 883 z roku 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadením č. 987/2009 upravujú práva a povinnosti osôb pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti poskytnutej v inom členskom štáte ako v štáte poistenia a sú plne prebraté do predloženého návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení, a ďalších noviel zákonov v novelizačných článkoch II - VI.
Návrh zákona upravuje nárok poistenca na potrebnú zdravotnú starostlivosť, na zdravotnú starostlivosť v plnom rozsahu alebo na zdravotnú starostlivosť so súhlasom poisťovne v inom členskom štáte Európskej únie a postup pri úhrade nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť. V návrhu zákona sa definuje, čo sa považuje za potrebnú zdravotnú starostlivosť, za zdravotnú starostlivosť v plnom rozsahu, za zdravotnú starostlivosť so súhlasom zdravotnej poisťovne a čo sa považuje za cezhraničnú zdravotnú starostlivosť. Upravuje sa nárok na preplatenie nákladov za poskytnutú cezhraničnú zdravotnú starostlivosť a povinnosti poskytovateľov zdravotnej starostlivosti v súvislosti s poskytovaním cezhraničnej zdravotnej starostlivosti. Nariadenie umožňuje poistencovi využiť poskytnutie zdravotnej starostlivosti u poskytovateľov napojených na verejný systém poskytovania verejnej zdravotnej starostlivosti v členskom štáte. Smernica následne rozširuje túto možnosť aj o poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorí nie sú napojení na verejný systém v danom členskom štáte. Pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti u poskytovateľov, ktorí nie sú súčasťou verejného systému v danom členskom štáte, môže byť od poistenca vyžadovaná úhrada zdravotnej starostlivosti v hotovosti. Následne na základe predložených dokladov, v prípade, že teda nebola akceptovaná vlastne e-Health, tak zdravotná poisťovňa v Slovenskej republike refunduje poistencovi náklady, najviac však do výšky, ako dáva za rovnakú zdravotnú starostlivosť v Slovenskej republike. Ak poistenec vycestuje za zdravotnou starostlivosťou na základe predchádzajúceho súhlasu zdravotnej poisťovne a postupuje podľa nariadenia, zdravotná poisťovňa Slovenskej republiky mu následne uhradí plnú sumu za túto poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Ak poistenec vycestuje za zdravotnou starostlivosťou na základe predchádzajúceho súhlasu zdravotnej poisťovne, podľa smernice zdravotná poisťovňa v Slovenskej republike refunduje poistencovi náklady najviac do výšky nákladov za rovnakú zdravotnú starostlivosť v Slovenskej republike. Zdravotná poisťovňa je však povinná posúdiť pri refundácii zdravotnej starostlivosti poskytnutej v inom členskom štáte, čo je pre poistenca výhodnejšie, či režim nariadenia, alebo režim smernice. Zároveň v tomto návrhu zákona sa v čl. VI navrhuje doplnenie ustanovenia o minimálnych mzdových nárokoch lekárov so špecializáciou pracujúcich v zdravotníckych zariadeniach ústavnej zdravotnej starostlivosti.
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, obraciam sa na vás so žiadosťou o podporu predloženého návrhu zákona. Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, vážení kolegovia poslanci. V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku som bola určená Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo za spravodajcu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 478). Na základe uvedeného podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa po formálnoprávnej stránke všetky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ako i náležitosti uvedené v legislatívnych pravidlách. Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ostatnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a s právnymi predpismi Európskej únie. Schválením zákona vplyv na rozpočet verejnej správy bude negatívny z dôvodu nárastu výdavkov zdravotných poisťovní na úhradu zdravotnej starostlivosti poskytovanej v iných členských štátoch Európskej únie a nárastu výdavkov poskytovateľov zdravotnej starostlivosti v zriaďovateľskej pôsobnosti štátu, vyšších územných celkov a obcí z dôvodu nárastu minimálneho mzdového nároku lekárov. Vplyv na podnikateľské prostredie bude pozitívny. Pozitívne sa predpokladajú aj sociálne vplyvy. Dochádza k rozšíreniu možnosti čerpania zdravotnej starostlivosti na celom území Európskej únie, pričom nie je vyžadovaná administratíva súvisiaca s predchádzajúcim súhlasom zdravotnej poisťovne. Návrh zákona nemá vplyv na životné prostredie. Predložený návrh zákona má pozitívny vplyv na informatizáciu spoločnosti.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky č. 450 z 25. apríla 2013 a podľa § 71 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Vážená pani ministerka, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi niekoľko slov k predloženej vládnej novele zákona o zdravotnom poistení. Pani ministerka v úvodnej reči, takisto pani kolegyňa spravodajkyňa v úvodnej reči hovoria o tom, že táto novela je vlastne zapracovaním európskej smernice, smernice 2011/24/EU z 9. marca 2011 a nariadenia, čo je, samozrejme, pravda, ale táto novela v sebe zahŕňa aj množstvo, množstvo ďalších zmien, o ktorých v týchto úvodných príspevkoch nebola reč. Takže dovoľte, aby som vám, ktorých vás to zaujíma, priblížil, čo ďalšie v tejto novele vieme nájsť, a zároveň poviem aj to, čo v novele, na moje prekvapenie, pôvodne navrhované bolo, ale sa to z nej medzitým akosi stratilo. Ešte pred tým, ako prejdem k veci, sa chcem poďakovať pani ministerke, že veľmi vnímavo zapracovala do svojej novely to, čo som ja navrhoval ako poslanec, keď som prejavil poslaneckú iniciatívu a navrhoval som ešte vlani koncom leta, aby zdravotné poisťovne museli vykonať ročné zúčtovanie aj v tých prípadoch, keď je to pre nich nevýhodné, pretože je to výhodné pre poistenca, ktorému v ročnom zúčtovaní vyjde tým pádom preplatok, ktorý mu musí zdravotná poisťovňa vrátiť. Tak sa stalo ešte vlastne v tej jesennej novele, aby som bol presný.
No a v tejto novele, pani ministerka, ste zapracovali môj návrh, ktorý nebol vašimi parlamentnými kolegami prijatý pozitívne pred mesiacom na ostatnej schôdzi Národnej rady, v ktorom som navrhoval, aby poistenci štátu, ktorí z vlastnej aktivity napríklad pri práci na dohodu alebo v pracovnom pomere, prípadne na živnosť časť roka si zarobili sumu vyššiu ako 2 918 eur a 70 centov, kedy podľa zatiaľ stále platného zákona, ktorý treba naozaj v tomto novelizovať tým pádom, stratili postavenie poistenca štátu a za zostatok roka im podľa veľmi prísneho a nespravodlivého zákona tým pádom náleží zatiaľ stále, pretože ten zákon stále platí, povinnosť doplatiť si zdravotné poistenie v postavení tzv. samoplatiteľa podľa § 11 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení. Čiže, ja tomu hovorím dvojitý nášup.
Raz dôchodca alebo matka na rodičovskej dovolenke alebo aktívny študent zaplatí odvody na zdravotné poistenie zo svojho skutočného príjmu, sú to sociálne skupiny, o ktorých nemusím hovoriť, asi ako na tom sú, a potom ešte druhýkrát im pridáme, čiže v tom čase, kedy ten príjem nemajú, ale nie sú poistencami štátu, lebo sme to takto nastavili, tak im uložíme povinnosť zaplatiť si ďalších 55 eur mesačne v postavení samoplatiteľa. Toto som navrhoval zrušiť poslaneckou novelou. Vaše kolegyne, kolegovia tu v parlamente to odmietli. Čo sa dá robiť, som predsa zlý, zlý opozičný poslanec a moje návrhy sú v princípe zlé. Ale som rád, že je to vo vašej novele, čiže tej spravodlivosti bude učinené. Som teda zvedavý, akým spôsobom budete reagovať, či už v predpokladanom druhom čítaní, alebo možno niekedy neskôr na to, čo vám poviem dnes.
V prvom rade chcem veľmi ostro protestovať voči ďalšiemu zvyšovaniu odvodov, ktoré potichu zavádzate v tejto novele, a to dokonca retroaktívne, čo nemá nič spoločné s právnym štátom. Ide mi o to, že navrhujete v § 38c v prechodných ustanoveniach, aby sa zvýšil maximálny vymeriavací základ pri poistení z podielov na zisku z 36-násobku na 60-násobok priemernej mzdy a to vlastne spätne s účinnosťou od, síce účinnosť od 1. októbra 2013, ale je tam potom ďalší kúzelný odsek, ktorý hovorí o tom, že ročné zúčtovanie za rok 2013 sa vykoná podľa tohto, čiže novelizovaného zákona. Čiže aj tie príjmy, ktoré mal poistenec v čase medzi 1. januárom a 30. septembrom 2013, kedy ešte táto novela účinná nebola, aj tie príjmy vlastne budú zúčtované po novom.
Ešte raz to poviem a z inej strany. Podľa aktuálne platného zákona, je to § 38b odsek 9, sa na podiely na zisku, zisku dosiahnutého v rokoch 2011 a 2012 sťahuje sa na tieto podiely a odvody zákon o zdravotnom poistení v znení účinnom do 31. 12. 2012 aj po 1. 1. 2013.
To ste vlastne si nechali v tejto snemovni schváliť vašimi poslancami v tej jesennej novele. To vlastne znamenalo, že ak nejaký poistenec zinkasuje v priebehu roka 2013 nejaké podiely zo zisku, dividendy, zo zisku za roky 2011, 2012, tak sa na neho má vzťahovať aj naďalej pôvodná sadzba, tak ako to bolo v pôvodnom zákone vo výške 10 percent, pre osoby so zdravotným postihnutím v polovičnej výške 5 percent, a zároveň podľa vtedy platného zákona do konca roku 2012 maximálny ročný vymeriavací základ mal byť ohraničený sumou 36-násobku priemernej mzdy, čo pre rok 2013 znamená sumu 36 krát 786 eur, čo je 28 296 eur. To hovorí dnes zatiaľ stále platný zákon. Čiže ak si nejaký akcionár, ak si nejaký spoločník dnes podľa aktuálne platného zákona vyplatí dividendu za rok 2012, a to je proces, ktorý v týchto dňoch práve prebieha, pretože prebehli uzávierky, zaplatili sa dane a akcionári, spoločníci si vyplácajú podiely na zisku, tak títo ľudia sú vo vedomí, že maximálny vymeriavací základ z týchto príjmov je suma 28 296 eur, pretože to hovorí platný, dnes platný zákon. Vy však navrhujete v § 38c zvýšiť tento maximálny vymeriavací základ na 60-násobok priemernej mesačnej mzdy, čo v číselnom vyjadrení znamená sumu 47 160 eur.
Aby bolo absolútne jasné, o čom hovorím. Ak si dnes, dnes alebo zajtra vyplatí nejaký akcionár alebo ak dostane akcionár, spoločník dividendu povedzme vo výške 40-tisíc eur, ak sa mu teda takto darí, tak žije vo vedomí, že z 28-tisíc zaplatí zdravotné poistenie. Mávne nad tým rukou, povie, že čert to ber, tak dobre, z 28-tisíc zaplatí, z 12-tisíc nie. Ale vy touto novelou mu vymeriavací základ zvyšujete na 47-tisíc a chcete to vlastne prijať retroaktívne! Že to, čo dnes si vyplatí s nejakým vedomím nejakého právneho stavu, retroaktívne zmeníte a jednoducho ho poškodíte. To je absolútne jasné.
Ale dôležité je tam tá retroaktivita. Pre mňa za mňa, máte tu 83 poslancov, schváľte maximálne vymeriavací základ aj miliónnásobok priemernej mzdy, ale nerobte to takýmto brutálnym spôsobom proti všetkým pravidlám hry.
Čiže môže dôjsť k poškodeniu takéhoto poistenca o 1 886 eur, keď si ten rozdiel vynásobíme sadzbou 10 percent. Mne je pritom úplne jasné, že vy dobre viete, čo je to retroaktivita, a že viete, že s týmto si netreba robiť žarty. Pretože keby tomu tak nebolo, keby ste to vedomie nemali, tak by ste už na jeseň nevložili to prechodné ustanovenie, ten paragraf 38b odsek 9, ktorým ste tej retroaktivite, ktorú ste pôvodne navrhovali ešte vlani, vtedy ste tomu zabránili, to bolo veľmi dobre, z tohto pohľadu to bolo v poriadku. Veľmi dobre viete aj teraz, keď prijímate túto novelu, respektíve navrhujete ju, že sa s týmto ohňom neradno zahrávať, a preto vás ani nenapadlo sadzbu 10 percent, tú pôvodnú, zvýšiť na 14. Ale nechápem potom, prečo ste úplne pokojne nechali zvýšiť maximálny vymeriavací základ. Pretože to je jednoducho proti pravidlám.
Druhá vec. Ročné zúčtovanie, presnejšie povedané, dodatočné ročné zúčtovanie. V zákone o zdravotnom poistení už dva roky nemáme inštitút dodatočného ročného zúčtovania. Pozorne sledujem proces, legislatívny proces prijímania vypracovávania tejto novely a samozrejme, že neuniklo mojej pozornosti, že ste, čo kvitujem, pôvodne v tejto novele navrhli, aby sa zaviedol inštitút dodatočného ročného zúčtovania. V procese pripomienkového konania však prišla zásadná pripomienka, zhodou okolností zo zdravotnej poisťovne Dôvera, ktorá namietala komplikovanosť a problémy pri vykonávaní dodatočného ročného zúčtovania, a vaši ľudia túto pripomienku akceptovali. To znamená, v znení zákona, tak ako ho tu máme v prvom čítaní, nie je zavedenie dodatočného ročného zúčtovania.
Pani ministerka, kolegyne, kolegovia, poviete si, no čo tam po nejakom dodatočnom ročnom zúčtovaní, na čo to je dobré. No dovoľte pár minút, aby som vám vysvetlil, na čo to je dobré.
Máme tu daňový systém, máme tu odvodový systém, skúsim trošku paralelu. Zákon o dani z príjmov viete, že ukladá daňovníkom povinnosť podávať daňové priznania do konca marca 2013. Aj vy mnohí ste si museli podľa zákona o dani z príjmov podať daňové priznanie. Stáva sa, že daňovník - či už vedome, alebo nevedome, úmyselne, neúmyselne, vo svoj prospech, vo svoj neprospech - urobí v daňovom priznaní chybu. A preto zákon o dani z príjmov pozná inštitút dodatočného daňového priznania. Dokonca dikcia zákona je taká, že ak daňovník zistí po podaní daňového priznania a po termíne na podanie daňového priznania, že urobil chybu vo svoj prospech, že zaplatil vlastne nižšiu daň, tak zákon mu ukladá povinnosť podať dodatočné daňové priznanie a tú vyššiu daň, ktorá mu potom vyjde, musí, samozrejme, štátu zaplatiť. Je to absolútne logické a správne.
Na druhej strane, daňovník má právo v prípade, že zistí po podaní daňového priznania, že urobil chybu vo svoj neprospech, zákon mu dáva právo na to, aby tú chybu opravil tým, že podá dodatočné daňové priznanie a ten rozdiel mu daňový úrad, naopak, musí, musí vrátiť. Je to logické a spravodlivé. V zákone o zdravotnom poistení neexistuje dodatočné ročné zúčtovanie. Pripomeniem, že od roku 2012 robí ročné zúčtovanie za poistenca jeho zdravotná poisťovňa. Čo je teda, samozrejme, výborný komfort, pretože už si to nemusia poistenci, respektíve zamestnávatelia vykonávať sami, je to pre nich pomoc a odstránenie byrokracie, ale na druhej strane, keď sa stane, že v tom ročnom zúčtovaní je nejaká chyba, ak neexistuje možnosť ju opraviť, tak sa jednoducho pýtam, tak potom teraz čo.
Takže poviem niekoľko príkladov, aby som to naozaj objasnil aj tým, ktorí sú možno v bufete pri televízore. Predstavte si, predstavte si občana, ešte jedna veta pred tým, ako to poviem. Zdravotná poisťovňa vlastne robí to ročné zúčtovanie na základe údajov z daňového priznania, ktoré dostane od daňového úradu. Čiže ten časový postup je taký, že daňovník, občan podá daňové priznanie, daňový úrad tie potrebné údaje odošle zdravotnej poisťovni a zdravotná poisťovňa na základe údajov z daňového priznania spracuje ročné zúčtovanie, vyjde nejaký nedoplatok na poistnom, ktorý musí ten poistenec zaplatiť. A teraz predstavte si daňovníka, ktorý pekne koncom marca 2013, pred pár mesiacmi, podal daňové priznanie, v ktorom uviedol podľa § 8 zákona o dani z príjmov aj tzv. príležitostný príjem vo výške 500 eur. Že mal nejaký príležitostný náhodný príjem vo výške 500 eur. A zaplatil z toho daň. Prejde pár mesiacov a tomu občanovi niekto poradí alebo sa niekde dočítal alebo niekde zistí, že urobil chybu vo svoj neprospech. Pretože príjmy do 500 eur takéhoto charakteru sú oslobodené od dane a do daňového priznania sa jednoducho neuvádzajú, čiže on tým, že to tam uviedol, poškodil sám seba.
Podľa zákona o dani z príjmov má právo podať dodatočné daňové priznanie, aj tak urobí s tým, že tých 500 eur tam nezapíše, lebo to tam nemá čo hľadať, lebo je to oslobodené od dane, a daňový úrad mu tých, ak dobre počítam, zľaví 95 eur naviac zaplatenej dane, daňový úrad mu to vráti. Je to absolútne v poriadku, pretože tak to hovorí zákon, toto občan môže urobiť. Lenže medzitým tomuto občanovi na základe údajov z toho pôvodného daňového priznania zdravotná poisťovňa vykonala ročné zúčtovanie a z tých 500 eur mu vyrobila, vyrubila 14-percentný nedoplatok na zdravotnom poistení, to je, ak dobre počítam, 70 eur. Tých 70 eur ten občan musí, samozrejme, zaplatiť a to, že on potom zistí tú chybu, a že si podal dodatočné daňové priznanie a že sa mu vrátila daň v súlade so zákonom o dani z príjmov, to funguje, ale tých 70 eur, ktoré vlastne na základe chybného daňového priznania jemu zdravotná poisťovňa, samozrejme, v dobrej vôli strhla a ktoré zaplatil, tak tie mu už nikdy v živote nikto nevráti. Pretože zákon nepozná inštitút dodatočného ročného zúčtovania a ak táto novela prejde v takom stave, v akom ju tu máme, tak ani poznať nebude. Ten občan bude jednoducho poškodený.
Čo s tým? No a teraz by som si ešte dovolil, a ešte stále som v tejto téme dodatočné ročné zúčtovanie, dovolil by som si nadviazať na reč pána ministra financií Kažimíra, ktorý hovoril o tom, ako je dôležité bojovať proti daňovým únikom, ako by sme mali všetko preto robiť a tak ďalej, a tak ďalej, a tak ďalej. Myslím si, že nám bude jasné, čo tým chcem povedať, keď vám poviem príklad č. 2. Predstavte si občana, ktorý bude tiež podávať koncom marca 2013, respektíve podával daňové priznanie a ako áno, ako nie, zabudol v tom daňovom priznaní uviesť povedzme tisíc eur príjmov príležitostného charakteru, ktoré sa ale zdaniť musia. Zabudol to tam zapísať. Čiže tých tisíc eur tam nie je, mal zaplatiť 190 eur dane, malo sa z toho zaplatiť 140 eur zdravotného poistenia, ale on to tam jednoducho - verme, že nevedome - zabudol zapísať. Čiže zdravotná poisťovňa mu žiadny nedoplatok nevyrubí, lebo on to v tom daňovom priznaní jednoducho nemá. Tento občan na túto svoju chybu príde niekedy na jeseň tohto roku, keď už je dávno ročné zúčtovanie urobené. Poctivo podá dodatočné daňové priznanie, uvedie tam tých tisíc eur, ktoré zabudol, zaplatí štátu tých 190 eur dane, tak ako sa patrí, ale zdravotná poisťovňa si, s prepáčením, môže pískať, pretože dodatočné ročné zúčtovanie mu nemôže urobiť. Systém verejného zdravotníctva tým pádom prišiel o 140 eur.
A teraz si, pani ministerka, predstavte, že sa ľudia o tejto veci dozvedia, že takto to funguje, že si to zvážia a podaktorí šikovnejší tento spôsob, ako neplatiť zdravotnej poisťovni, začnú masovejšie využívať. Pán minister financií Kažimír sa vám asi pekne poďakuje. Takže ja dúfam, že tieto dve moje pripomienky padnú na úrodnú pôdu a som veľmi zvedavý na ďalší postup v legislatívnom procese.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, pani spravodajkyňa, dovoľte mi, aby som sa krátko vyjadril k tomuto zákonu, ktorý je na prvý pohľad bežnou rutinnou aplikáciou smernice Európskej únie, a to bolo vidieť aj na úvodnom slove pani ministerky, kedy vlastne sa hlavnú časť predstavovania tohto zákona venovala práve aplikácii smernice Európskej únie. Smernica je právnym nástrojom, ktorý, ktoré upravujú právo a povinnosti migrujúcich osôb zúčastňujúcich sa na poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Týka sa to všetkých nás, ktorí cestujeme do ďalekého alebo blízkeho zahraničia, čiže táto novela je naozaj, alebo teda táto smernica, aplikácia je naozaj veľmi potrebná. Podľa smernice, veľmi krátko spomeniem, majú pacienti právo na bezpečné a kvalitné ošetrenie v rámci celej Európskej únie a na zodpovedajúcu úhradu nákladov, to znamená v prípade, že od aplikácie tej smernice sa vám alebo nám niečo stane v nejakom zahraničí, tak túto úhradu nákladov máme zabezpečenú. S pacientmi, ktorí cestujú do iného členského štátu, sa bude zaobchádzať rovnako ako s občanmi krajiny, v ktorej sú ošetrovaní. Ambulantná starostlivosť sa poskytuje pacientovi - a to je dôležité - bez predchádzajúceho súhlasu danej poisťovne na Slovensku. Doteraz, keď ste chceli sa dať nejak vyšetriť, povedzme v Českej republike, museli ste požiadať našu Všeobecnú alebo akúkoľvek inú zdravotnú poisťovňu, aby vám to povolila, teraz to už nie je nutné, a preto si myslím, je to krok, dobrý krok pre pacientov. Takisto aj lekársky predpis iného členského štátu bude uznaný v štáte poistenia pacienta.
Problém je ale v ústavnej zdravotnej starostlivosti a poviem prečo. Krajiny Európskej únie majú stanovenú lehotu, dokedy musia byť pacienti na čakacích listinách. V každej krajine je to iné, na minulej schôdzi tu padol opozičný návrh, ja som bol spravodajca, poslanca Novotného, aby maximálna čakacia doba bola na Slovensku 12 mesiacov. Poslanci vládneho SMER-u tento návrh neschválili a myslím si, že to je dosť veľký problém, pretože ak by pacient čakal viac, mohol by požiadať o operáciu napr. v Českej republike a naša zdravotná poisťovňa by túto operáciu musela preplatiť. V tomto zákone, ktorý ale dnes predkladá pani ministerka, žiadna konkrétna doba nie je a je tam len vágny termín primeraná lehota. A táto primeraná lehota ale nie je definovaná, to znamená, tá čakacia doba môže byť kľudne aj tri roky alebo päť rokov, alebo desať rokov. Slovenskí pacienti tak znova budú druhoradými občanmi Európskej únie, pretože ministerstvo zdravotníctva si takto vysvetľuje implementáciu smernice.
Do tohto zákona ale sa dostal pozmeňovací návrh, čo je zvykom asi v takých závažných zákonoch, ktoré potrebujú verejnú diskusiu, že sa dostávajú pozmeňovacími návrhmi nielen v zdravotníctve, ako sme boli toho svedkami v poslednej dobe, a tento pozmeňovací návrh hovorí o posledných etapách zvyšovaní platov lekárov. Nechcem tu polemizovať o tom, či si zdravotníci, lekári zaslúžia vyššie platy, alebo nie, nesporne áno. Nielen lekári, ale aj sestry a iní zdravotníci, pracovníci. Nespochybňujem to absolútne. Problém je ale ten, že nemocnice alebo zdravotnícke zariadenia nebudú mať na tieto zvýšenia platov dostatok zdrojov od zdravotných poisťovní a budú sa rýchlejšie zadlžovať. Je tu niekoľko riaditeľov v tejto snemovni nemocníc štátnych a vedia, že aj keď sú z vládneho SMER-u, vedia, že toto je veľký problém. Problém je, že nemocnice sa aj dnes zadlžujú dosť vysokým tempom a ich dlh bol na konci roka 2012 213 mil. eur, napriek tomu, že sme ich v roku 2011 oddlžili sumou 300 mil. eur. A to, čo je dosť častým argumentom ministerstva zdravotníctva, je, že sa tempo dlhu, alebo že tempo dlhu rastie menej. No ale treba povedať korektne aj to b, prečo rastie menej. Ministerstvo hovorí o tom, že dlh v štátnych nemocniciach v roku 2012 medziročne narástol o 72 mil. eur, kým v roku 2011 to bolo až 160 mil. eur. Dnes zohľadňujeme finančnú stabilizáciu a oddlženie.
Nie je toto porovnanie korektné, pretože medziročný nárast zdrojov sa v tomto prípade nezohľadňuje. Podľa Štatistického úradu, nie sú to moje výmysly ani žiadne opozičné výpočty, bol medziročný nárast výdavkov zdravotných poisťovní v roku 2011, čiže zdravotné poisťovne dali do nemocníc v roku 2011 o 3,5 mil. eur viac a v roku 2012 to bolo až o 103,6 mil. eur viac vďaka rôznym dopadom, rôznym mechanizmom. Korektne by sme mali teraz povedať, že pri medziročnom zvýšení príjmov nemocníc v roku 2012 o 103,6 mil. eur je dlh vo výške 72 mil. eur prekvapivo vysoký. Ale ja tu teraz nechcem hovoriť, že exminister mal taký dlh a teraz ministerka mala taký dlh. My lekári a ľudia, ktorí pracujú v zdravotníctve, vedia, že ten dlh je problém. Ale problém nie je to, že v bývalej vláde bol jeden dlh a teraz je ten dlh nejaký. Toto číslo sa až nápadne zhoduje, keď si pozriete zadlženosť ročnú nemocníc v minulom období a keď si ju pozriete zadlženosť v tomto období, tak vychádza nám číslo okolo 170 mil. eur. My jednoducho vieme, že tie nemocnice dostávajú od tých 170 mil. eur zhruba peňazí menej. Ja teraz nehovorím, že je vinná ministerka zdravotníctva, že ich tam nemá. Slovensko ako také nemá tieto peniaze, alebo je veľmi ťažké ich získať. Ale keď hovoríme o tom, že nemocnice dnes potrebujú sumu zhruba okolo 170 mil. eur, aby sa dostali na, ako hovoria ekonómovia, pozitívnu nulu, a keď vieme, že ročne budú teraz navýšenia platov lekárov stáť v roku 2014 20 mil. eur, v roku 2015 36 mil. eur a v roku 2016 38 mil. eur, tak sa len pýtam, odkiaľ riaditelia nemocníc, aj za vládny SMER, zoberú peniaze. Odkiaľ zoberú peniaze na zvýšenie platov iba lekárov, teraz nehovorím o sestrách.
Prečo radšej peniaze, o ktorých sa neoficiálne hovorí, že stovky miliónov eur pôjdu na vyplatenie akcionárov zdravotných poisťovní, hovorí sa o sume okolo 500 mil. eur, ministerstvo zdravotníctva a pani ministerka radšej neinvestuje do týchto nemocníc, keď vieme, že 170 mil. zhruba je ten dlh, aby sme sa dostali na nulu. Prečo neinvestuje radšej tieto peniaze na lepšie nemocnice, na zvýšenie platov zdravotníckych pracovníkov a prečo tieto peniaze radšej chce dať akcionárom súkromných zdravotných poisťovní? Ministerstvo zdravotníctva a pani ministerka by sa mala starať získať peniaze pre nemocnice, pre lekárov, pre sestry, a nie pre akcionárov zdravotných poisťovní.
Ďakujem pekne.

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážená pani ministerka, vážená pani spravodajkyňa, dámy a páni, ktorí ste teda vydržali až do tejto pokročilej hodiny. Naozaj začnem veľmi pomaly, lebo moje vystúpenie nie je krátke, lebo tento návrh zákona si naozaj zaslúži, aby sme už v prvom čítaní analyzovali jednotlivé jeho časti. Navrhovateľka, pani ministerka, ho, samozrejme, uviedla tak, ako o ňom hovorí všeobecná dôvodová správa, ale súvislosti, ktoré vyplývajú z tohto návrhu zákona, si naozaj zaslúžia hlbšiu diskusiu a možno aj analýzu. A ja sa budem tešiť aj na odbornú diskusiu na výbore pre zdravotníctvo, tu naozaj je o čom hovoriť v tomto návrhu zákona.
Možno by som predsa začal hovoriť o téme, pre ktorú je vlastne táto novela zákona o zdravotnom poistení pripravená, a to je vlastne transpozícia Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/24 ER z 9. marca 2011 o uplatňovaní práv pacientov pri cezhraničnej zdravotnej starostlivosti. Prichádza téma, ktorá je nová v slovenskej legislatíve a mali by sme ju trošku prežuť aj v Národnej rade Slovenskej republiky, pretože môže mať dôsledky, ktoré ani navrhovateľ v tejto chvíli možno nevie celkom presne odhadnúť v doložke vplyvov. Nevieme celkom odhadnúť, ako začne fungovať správanie sa pacientov pri možnosti čerpať zdravotnú starostlivosť - či už ambulantnú, alebo ústavnú zdravotnú starostlivosť - v ostatných krajinách Európskej únie. Možno tento rok to bude veľmi opatrné, alebo v priebehu budúceho roka sa to bude rozbiehať len veľmi opatrne, pretože ľudia budú zisťovať, aké majú vlastne možnosti, či vôbec je to pre nich dobré alebo nie, ale ako to bude vyzerať o dva roky, o tri roky, to v tejto chvíli je veľmi ťažké odhadnúť.
Preto by som, aj vo svojom vystúpení budem chcieť o tom hovoriť, rád upozornil na riziká, ktoré len taká trošku bezduchá alebo nie celkom domyslená transpozícia smernice môže priniesť pre slovenské zdravotníctvo. Tento návrh zákona teda v prvom rade upravuje úhradu cezhraničnej zdravotnej starostlivosti v zmysle už spomínanej európskej legislatívy. Táto smernica umožní poistencovi, pacientovi, občanovi Slovenskej republiky využiť už spomínané poskytnutie zdravotnej starostlivosti v ktoromkoľvek členskom štáte. A keď mám byť veľmi jednoduchý, tak existujú vlastne tri alternatívy, ako to môže prebehnúť, veľmi to zjednoduším.
Tá prvá alternatíva je, že sa náš občan rozhodne čerpať ambulantnú zdravotnú starostlivosť v niektorej z krajín Európskej únie. To prvé, čo treba povedať, je, že na to nebude potrebovať súhlas svojej zdravotnej poisťovne. Veľmi dôležitý moment, sa občan Bratislavy rozhodne čerpať ambulantnú zdravotnú starostlivosť vo Viedni, tak ju proste bude čerpať, nepotrebuje na to súhlas svojej zdravotnej poisťovne. Faktom ale je, že v prípade ambulantnej zdravotnej starostlivosti si ju najprv zaplatí občan, poistenec, v tomto prípade pacient, a tak požiada zdravotnú poisťovňu o preplatenie nákladov. Zdravotná poisťovňa je povinná preplatiť tieto náklady vo výške úhrady na území Slovenskej republiky, ak sú splnené dve podmienky. Musí ísť o liečbu, ktorá je uhrádzaná na základe verejného zdravotného poistenia na Slovensku, čiže jednu podmienku, pardon, v tomto prípade, čiže musí ísť o liečbu, ktorá je uhrádzaná na základe verejného zdravotného poistenia, teda o liečbu, ktorá je uvedená v zákone o rozsahu zdravotnej starostlivosti plne hradenej z verejného zdravotného poistenia. Rád by som ale predsa len podčiarkol, lebo keď budem hovoriť o finančných dopadoch, je to dôležité, že zdravotná poisťovňa je povinná preplatiť tieto náklady do výšky takej, ako by stála táto zdravotná starostlivosť v cene obvyklej na Slovensku.
Druhá alternatíva je ústavná zdravotná starostlivosť, o ktorej budem hovoriť možno trochu viacej, lebo je to komplikovanejší moment a tu sú dve alternatívy. Tou prvou je, že ide o takú ústavnú zdravotnú starostlivosť, kde sú poskytnuté výkony uvedené vo vykonávacom predpise. V takom prípade bude potrebovať poistenec na to, aby túto zdravotnú starostlivosť mohol čerpať v inej členskej krajine Európskej únie, súhlas zdravotnej poisťovne, čiže to je veľmi dôležité, to, čo je uvedené vo vykonávacom predpise, na to bude potrebný súhlas zdravotnej poisťovne a v tomto prípade teda musia byť splnené ďalšie dve pravidlá alebo povinnosti, ochorenie musí byť zahrnuté v rozsahu uhrádzanom na základe verejného zdravotného poistenia a ochorenie musí byť indikované lekárom. (Zaznievanie gongu, prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Figeľ, Ján, podpredseda NR SR
Pán poslanec, tú druhú alternatívu.

Novotný, Viliam, poslanec NR SR
A ďalšie alternatívy vám poviem až zajtra ráno.
Ďakujem pekne.

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážená pani ministerka, vážená pani spravodajkyňa, dobré ráno prajem. Dámy a páni, včera som naozaj len začal úvodom k vládnemu návrhu zákona o zdravotnom poistení, ktorý považujem za pomerne dôležitý a zaujímavý zákon, ktorý si zaslúži pozornosť v tejto snemovni, a verím, že bude podrobený aj pomerne veľkej diskusii vo výbore pre zdravotníctvo, lebo je to určité nóvum, ktoré prichádza do slovenskej legislatívy, ktoré treba možno podčiarknuť a nad ktorým sa treba trošku zamyslieť. Európska únia priniesla nielen voľný pohyb pracovných síl, nielen voľný pohyb kapitálu, nielen príchod investícií, nielen eurofondy, ale aj slobodný výber poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Transpozícia smernice Európskeho parlamentu a Rady o uplatňovaní práv pacientov pri cezhraničnej zdravotnej starostlivosti upravuje úhradu tejto zdravotnej starostlivosti v členských krajinách Európskej únie a v krajinách, s ktorými je Európska únia asociovaná v zmysle európskej legislatívy. Čiže jednoducho po slovensky povedané, aby som nehovoril tým nezrozumiteľným jazykom, to bude znamenať, že poistenec slovenskej zdravotnej poisťovne, slovenský pacient, občan Slovenskej republiky, môže čerpať zdravotnú starostlivosť v ktorejkoľvek členskej krajine Európskej únie. Tak ako je transponovaná táto smernica do našej legislatívy, tak ako ju včera predložila pani ministerka, v podstate prináša 3 alternatívy, ako sa táto zdravotná starostlivosť dá čerpať. Veľmi jednoducho ich poviem, lebo väčšinou sa vás potom ľudia opýtajú, že no ako vlastne sa to čerpá. Takže ja to teraz popíšem po slovensky, ako sa to vlastne čerpá.
To znamená, že ak občan Slovenskej republiky chce čerpať ambulantnú zdravotnú starostlivosť v ktorejkoľvek členskej krajiny Európskej únii, môže tak urobiť - pozor - bez súhlasu svojej zdravotnej poisťovni. Čiže sadne do auta a odíde na ambulanciu do susednej alebo inej krajiny. Nepotrebuje na to súhlas zdravotnej poisťovni. Je tu jedno špecifikum, že ambulantnú zdravotnú starostlivosť si pacient zaplatí v hotovosti v krajine, v ktorej ju čerpá. Čiže najprv zaplatí pacient cash, znovu nejaké nóvum, ktoré nepoznáme zatiaľ v slovenskom zdravotníctve, ale keď sa vráti na Slovensko, táto zdravotná starostlivosť mu bude preplatená vo výške, koľko by stála alebo v akej prepláca zdravotná poisťovňa túto zdravotnú starostlivosť slovenským poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Je tu jedna podmienka. Musí ísť o takú liečbu poskytnutú na ambulancii v zahraničí, ktorá je uhrádzaná na základe verejného zdravotného poistenia aj na Slovensku. Čiže, samozrejme, zákon o rozsahu určuje rozsah verejnej, rozsah zdravotnej starostlivosti poskytovanej na základe verejného zdravotného poistenia. Čiže to bola ambulantná zdravotná starostlivosť.
Druhou verziou je čerpanie ústavnej zdravotnej starostlivosti, teda zdravotnej starostlivosti v nemocnici, a to výkonov, ktoré sú uvedené vo vykonávacom predpise, ktorý je súčasťou alebo bude súčasťou tohto zákona. Čiže ak chce náš občan čerpať v ktorejkoľvek krajine Európskej únie zdravotnú starostlivosť nemocničnú, ktorá je uvedená vo vykonávacom predpise tohto zákona, bude na to potrebovať predchádzajúci súhlas zdravotnej poisťovni. Čiže tu je jedna zmena. Tu bude potrebovať súhlas zdravotnej poisťovni, ktorá túto zdravotnú starostlivosť preplatí danému poskytovateľovi, čiže už cash neprichádza do úvahy na úvod, avšak znovu len vo výške ako prepláca daný typ zdravotnej starostlivosti na Slovensku. Čiže s veľkou pravdepodobnosťou bude drahšia v niektorých krajinách Európskej únie a ten rozdiel bude znášať poistenec alebo pacient. Podmienkou je, že musí ísť o ochorenie zahrnuté v rozsahu uhrádzanom na základe verejného zdravotného poistenia a musí to byť ochorenie indikované lekárom.
A tretia alternatíva je, že čerpá nemocničnú zdravotnú starostlivosť v členskej krajine, ktorá nie je uvedená vo vykonávacom predpise. Tu zmluvu nebude potrebovať, súhlas svojej zdravotnej poisťovne, iba tie dve podmienky musia byť splnené, že musí byť toto ochorenie zahrnuté v rozsahu uhrádzanom na základe verejného zdravotného poistenia na Slovensku a musí byť indikované lekárom.
Považoval som za dôležité to možno veľmi jednoducho zopakovať preto, aby sme vedeli, o čom vlastne hovoríme, lebo niekedy mám taký pocit, že používame veľa pekných viet a fráz, ale tak ako po slovensky jednoducho povedané, že aké sú 3 možnosti, je niekedy dobré počuť. A povedal som to aj preto, aby boli viac zrozumiteľné riziká, ktoré z toho vyplývajú. Chcem hneď na úvod povedať, že som veľmi proeurópsky orientovaný politik, som rád, že sme v Európskej únii, teším sa, že je voľný pohyb aj pacientov, teším sa, že pacienti si budú môcť vybrať. Určite by to malo pomôcť zvyšovaniu kvality a konkurencieschopnosti slovenského zdravotníctva. Čiže súhlasím s transpozíciou tejto smernice, ale na druhej strane, keď ju len slepo stransformujeme a nebudeme uvažovať o tom, čo ešte treba upraviť v slovenskej legislatíve tak, aby sme chránili všetkých pacientov na Slovensku, ale aby sme chránili aj našich poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a naše zdravotné poisťovne, kde máme, dámy a páni, všetci naše peniaze, tak sa môže stať, že táto smernica, ktorú určite Európska komisia a Európska rada vymyslela ako niečo veľmi pozitívne, a Európsky parlament takéto niečo veľmi pozitívne pre občanov Európskej únii, môže mať veľmi negatívny dopad na niektoré segmenty alebo na niektorých ľudí na Slovensku.
O čom hovorím. Zdravotné poisťovne na Slovensku uzatvárajú zmluvy s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Tieto uzatvárajú na nejaké obdobie. Obvykle na jeden rok. A v týchto zmluvách si dohodnú objem zdravotnej starostlivosti aj rozsah zdravotnej starostlivosti, aj výšku platieb za túto zdravotnú starostlivosť. Čiže existuje zmluva so zdravotnou poisťovňou, nemocnicou XY, ambulanciou XY, kde je napísané, že toľko zdravotných výkonov v takejto cene vám budeme preplácať v priebehu tohto roka. A väčšinou raz za štvrťrok sa to trošku upravuje smerom hore, väčšinou smerom hore, niekedy aj smerom dole. Takto funguje systém nákupu zdravotnej starostlivosti na Slovensku. Transpozícia smernice môže spôsobiť, že výkony, na ktoré nie je potrebný predchádzajúci súhlas, preto som to vymenoval na úvod, čiže ambulantná zdravotná starostlivosť a tie výkony v nemocniciach, ktoré nie sú vo vykonávacom predpise, na ne nebude potrebný súhlas zdravotnej poisťovne. To znamená, pacient sa zoberie a pôjde ich čerpať do Viedne. Prípadne, keď je z juhu východoslovenského regiónu, tak do nemocnice v Sátoraljaújhely, lebo je bližšie ako nemocnica v Trebišove. Bude tam čerpať zdravotnú starostlivosť. Žiaden súhlas nepotrebuje. A táto zdravotná starostlivosť bude v podstate poskytovateľovi v tejto inej členskej krajine preplatená takmer ihneď. Z čoho bude zaplatená? No, samozrejme, z peňazí verejného zdravotného poistenia, ktoré máme v našich zdravotných poisťovniach z našich daní.
Tieto peniaze do účinnosti tejto novely plynuli našim poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Dnes ale budú plynúť našim poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ale aj všetkým ostatným v Európskej únii, kde si pacient vyberie poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Keďže hospodárime na Slovensku s uzatvoreným koncom, to znamená, že my vopred vieme a predpokladáme s presnosťou na desiatky miliónov eur, koľko peňazí budeme mať na zdravotnú starostlivosť tento rok. Čo to znamená? Čím viac budú čerpať v zahraničí, tým menej peňazí na zdravotnú starostlivosť pôjde do našich nemocníc a ambulancií. Toto riziko si, prosím, treba uvedomiť. Nevieme mu zabrániť, nemôžeme neschváliť transpozíciu smernice, ale musíme o tom vedieť a musíme prijímať iné legislatívne opatrenia na to, aby sme posilnili pozíciu našich poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.
Čo urobí zdravotná poisťovňa, čo myslíte, keď prvý-druhý rok začne takto fungovať a nebude celkom ešte presne vedieť, kde pôjdu slovenskí pacienti čerpať zdravotnú starostlivosť? O tom som hovoril včera večer. My nevieme teraz celkom presne odhadnúť správanie sa slovenských pacientov. No zrejme v Brezne a Žiline sa tak až rútiť nebudú a v Banskej Bystrici do zahraničia, ale znovu zopakujem konkrétny prípad, že v slovenskej tokajskej oblasti, mám tam chalupu, poznám to tam veľmi dobre, už sa chodia všetci kúpať do Maďarska, lebo je to bližšie, už sa chodia všetci najesť do Maďarska, lebo je to bližšie, všetci chodia nakupovať do Sátoraljaújhely do Tesca, pretože Tesco v Sátoraljaújhely je vo vzdialenosti 5 minút autom, Tesco v Trebišove vo vzdialenosti 30 minút autom, čiže riešenie je jednoduché, ceny sú v Maďarsku dokonca už trošku nižšie, keď je dobrý kurz, a teraz do toho ešte príde dobrá nemocnica v Sátoraljaújhely. Úplne za rohom. Máte na výber cestovať z Viničiek alebo Slovenského Nového Mesta 30 minút do Kráľovského Chlmca, 30 minút do Trebišova alebo 1 minútu konkrétne zo Slovenského Nového Mesta do nemocnice v Sátoraljaújhely. A keď ešte existuje aj hrozba, že niekde v Rakúsku, ak Bratislavčania pôjdu do Rakúska, bude tá zdravotná starostlivosť určite drahšia ako na Slovensku, a ten rozdiel, keďže naša poisťovňa prepláca iba do výšky úhrady, akú dáva na Slovensku poskytovateľom, bude znášať pacient, tak v Maďarsku podľa môjho názoru môže tá zdravotná starostlivosť byť rovnaká, prípadne ešte možno aj lacnejšia ako na Slovensku. Čiže úplne žiaden problém nebude. Nepotrebuje súhlas, prejde hranice, čerpá zdravotnú starostlivosť.
No len čo na to nemocnica v Kráľovskom Chlmci a Trebišove? Ako sa zachová zdravotná poisťovňa, keď nebude celkom vedieť, že či tento celý objem peňazí je pre našich poskytovateľov a koľko si má nechať rezervy pre bez súhlasu čerpanú zdravotnú starostlivosť? Čo urobí zdravotná poisťovňa, dámy a páni? Rozmýšľajte. Bude uzatvárať nižšie zmluvy s našimi poskytovateľmi, bude ich škrtiť, bude sa báť navyšovať, lebo bude vedieť, že jej musia zostať peniaze na to, čo nevie odhadnúť. Koľko príde požiadaviek na zaplatenie budúci mesiac? Jak to naplánuje? Samozrejme, o rok, o dva možno budeme vedieť, že zbytočne hovorím o tomto riziku, že zďaleka to nie je také dramatické, budem o tom hovoriť v závere, kde sú tie dopady vyčíslené, ale nie sú malé, dámy a páni. Nie sú malé, ani to, čo odhadlo ministerstvo zdravotníctva. To zas korektne poviem, že robili nejaký kvalifikovaný odhad, veď bez toho by nemohli predložiť návrh zákona, to je samozrejmé. Ale musím upozorniť na toto riziko, ktoré sa týka poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Hrozí im ešte konzervatívnejší postoj zo strany zdravotných poisťovní, ešte väčšia pravdepodobnosť škrtenia finančných zdrojov pre slovenských poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.
No a čo pacienti? Veľmi dobrá otázka. Lebo znovu, keď sa na zákon pozriete tak rýchlo, tak poviete, super, nie? Môžeme chodiť kdekoľvek. A toto je krásne, toto je jeden dobrý zákon. Áno, môžeme čerpať zdravotnú starostlivosť v dvoch prípadoch bez súhlasu, v jednom prípade so súhlasom našej zdravotnej poisťovne kdekoľvek. To je síce fajn, ale vo väčšine členských krajín, možno s výnimkou Poľska a Maďarska a Bulharska, ale tam, nepredpokladám, že budú chodiť Slováci po zdravotnú starostlivosť, iba keď tak na dovolenke, je tá zdravotná starostlivosť drahšia ako u nás na Slovensku. To znamená, že keďže naša poisťovňa uhradí iba do výšky úhrady ako na Slovensku, ten rozdiel bude znášať pacient. To znamená, kto si bude môcť dovoliť chodiť na ambulanciu do Viedne? Čerpať zdravotnú starostlivosť v AKH vo Viedni? Kto si to bude vedieť dovoliť? No solventnejší ľudia. No iste solventnejší ľudia. Čo to ale reálne znamená? Solventnejší si budú môcť vybrať zdravotnú starostlivosť v inej členskej krajine. Možno menej budú čakať, možno bude kvalitnejšia, ten tlak bude obrovský. Kto videl nemocnice vo Viedni a v Bratislave, myslím, že nemusím už zbytočne dlho rozprávať o tom, že kde to trošku lepšie vyzerá, takže keď mám peniaze, si budem môcť dovoliť, odídem, ale zároveň zoberiem aj časť zdrojov z nášho verejného zdravotného poistenia.
No a ten chudobnejší, ktorý si ten rozdiel nebude vedieť zaplatiť, bude čerpať zdravotnú starostlivosť tu v situácii, ale že nemocnice budú škrtené a budú podliehať konzervatívnejšiemu prístupu zo strany zdravotných poisťovní. Lebo čo to znamená v praxi, aby som už toľko nekrasorečnil a hovoril po slovensky? Že chudobnejší sa nedostanú k tej zdravotnej starostlivosti, ale budú chodiť stále na Slovensko, ktoré, ktorého nemocnica a ambulancie budú mať menej peňazí, ergo bude dlhšie čakať na zdravotnú starostlivosť.
A tu zas musím povedať, a to od pravicového zlého politika, "zlého", ako sme niekedy vykresľovaní socialistickým SMER-om, je neočakávaný zvrat v mojom vystúpení, že toto není solidarita vo verejnom zdravotnom poistení. Lebo vo verejnom zdravotnom poistení všetci rovnako platíme, jeden viac, jeden menej, podľa toho, aký máme príjem. Kto nevie zaplatiť, zaplatí zaňho štát, ale mali by sme všetci rovnako čerpať. Všetci máme rovnaký nárok na zdravotnú starostlivosť, v rovnakom štandarde, o čom mnohokrát hovorím v tomto pléne, že to tak na Slovensku, žiaľ, stále nie je, ale malo by byť. Ale tento zákon môže túto diskrimináciu ešte zvýšiť. Treba na to upozorniť, je to riziko.
V ďalšej časti by som sa chcel venovať tej z troch možností, o ktorých som hovoril, kedy je potrebný súhlas na čerpanie zdravotnej starostlivosti od zdravotnej poisťovne. To znamená, že daný výkon je uvedený vo vykonávacom predpise k predmetnému návrhu zákona. Takže správna otázka je, opýta sa vás na to ktorýkoľvek občan, že kedy mi tá zdravotná poisťovňa ten súhlas dá? Aby som vedel, lebo ja by som predsa len išiel radšej do Brna a nechcem byť operovaný ja neviem kde na Slovensku, niekde na Považí v nemocnici, rád to ja by som si to Brno vybavil, len kedy mi tá zdravotná poisťovňa ten súhlas dá? A tam ma naozaj zaujímal tento bod aj z pohľadu toho, že sme na minulej schôdzi veľa diskutovali o čakaní pacientov a o dĺžke čakacích lehôt, takže v zákone nám zostáva veľmi gumové ustanovenie, že poistenec má nárok na súhlas poisťovne s liečbou v zahraničí, ak mu nie je na Slovensku poskytnuteľná v primeranej lehote. Bodka. Koľko je primeraná lehota? Týždeň? Rok? Tri týždne? No v primeranej lehote. Neuveriteľne gumové ustanovenie. Neuveriteľne šalamúnske riešenie a veľmi nebezpečné riešenie a budem o tom za chvíľu hovoriť.
Znovu by som chcel dať do pozornosti poslaneckú novelu zákona o zdravotných poisťovniach 581/2004 Z. z., ktorú sme na ostatnej schôdzi prerokovali v prvom čítaní, predkladal som ju, kde som sa snažil riešiť problém čakania na zdravotnú starostlivosť. Chvíľu odbočím, ale hneď som späť. Hneď vám poviem, prečo o tom hovorím. Čakanie na zdravotnú starostlivosť začína byť na Slovensku problém. Od roku 2012 sa počet čakajúcich zvyšuje. A teraz je úplne jedno, či je to 6-tisíc, ako hovorí Všeobecná zdravotná, 8-tisíc, ako hovorí inokedy Všeobecná zdravotná, 14-tisíc alebo 16-tisíc, čo hovorí úrad pre dohľad, je to úplne jedno v tejto chvíli, koľko ich je. Je ich viac. Pribúdajú. Čaká sa dlhšie. To je fakt.
Prieskum, ktorý bol urobený v lete minulého roku, verím, že bude urobený aj v lete tohto roku, ukázal, že v prípade niektorých operácií, napríklad bedrových kĺbov konkrétne v bratislavských nemocniciach, nie sú výnimkou prípady, že pacient čaká 3-4 roky. To je už primeraná lehota, či nie? Preto sa pýtam, kedy je primeraná? Napriek tomu, že zákon hovorí o tom, že zdravotná starostlivosť by mala byť poskytnutá do 12 mesiacov. A keď nie je, tak musia byť odložené zdroje na túto zdravotnú starostlivosť v rezervnom fonde. Faktom ale je, že riešené na Slovensku to nemáme optimálne. Keby sme schválili maximálnu čakaciu lehotu, keby sme schválili to, čo som navrhoval, jasné a kontrolovateľné pravidlá na čakanie na zdravotnú starostlivosť, vedeli by sme hovoriť o tom, čo je to primeraná lehota. V tej chvíli by sme vedeli povedať, tak ako som navrhoval vo svojom návrhu zákona, že zdravotná poisťovňa na Slovensku má povinnosť poskytnúť zdravotnú starostlivosť do 12 mesiacov od zaradenia do čakacieho zoznamu. To je primeraná lehota. Veľa sa vám to zdá? Dajte šesť. Budeme mať problém. Môžete dať aj 18 mesiacov, keď pani ministerka povie, že nemôžme sa tak rýchlo ponáhľať v tejto chvíli. Neviem, to je číslo, o tom treba diskutovať na základe kvalifikovaných odhadov, ale ja navrhujem 12 mesiacov, lebo toľko je aj dnes napísané teoreticky v zákone, že by to malo byť 12 mesiacov. Čiže zdravotná starostlivosť, ktorá je odkladná, teda nie je akútna, nemusí byť poskytnutá do 24 hodín, na túto sa vedie čakací zoznam a dĺžka čakania je 12 mesiacov. Navrhoval som, aby do 12 mesiacov zdravotná poisťovňa bola povinná vyriešiť tohto pacienta na Slovensku. Pozor, znovu hovorím o Slovensku. Tento zákon totižto bol komentovaný zo strany ministerstva zdravotníctva, že ja chcem vyhnať peniaze zo Slovenska cudzím poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Nie, nie, dámy a páni, tento zákon, takto keď bude schválený, bude vyháňať peniaze cudzím poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v iných členských krajinách.
Práve naopak, moje ustanovenie hovorí, že zdravotná poisťovňa a poskytovatelia sa majú snažiť a urobiť všetko pre to, aby do 12 mesiacov vyriešili pacienta na Slovensku. A až vo chvíli, keď do 12 mesiacov nevedia vyriešiť, ide smernica, môže mu byť poskytnutá zdravotná starostlivosť, on si môže vybrať v ktorejkoľvek členskej krajine Európskej únie, ale ja som navrhoval, že poisťovňa musí mať trest a trest je ten, že v tom prípade zaplatí tomuto pacientovi túto zdravotnú starostlivosť v celom rozsahu. Dobre, znovu som ochotný diskutovať, nech to nie je v celom rozsahu, len do výšky úhrady ako na Slovensku. Len niečím musíme motivovať tú poisťovňu a chrániť slovenských poskytovateľov, rozumiete? Lebo keď im poviete, tej poisťovni, že zaplatí furt rovnako, či ten pacient bude čakať 6 mesiacov alebo 3 roky, tak aký je motív pre poisťovňu? Pre poisťovňu je motív, že do 12 mesiacov to vie urobiť za X peňazí, ale po 12 mesiacoch za X plus 4 peňazí. V tej chvíli vie, že musí byť motivovaná riešiť pacienta na Slovensku, a je to dôležité pre našich poskytovateľov, lebo peniaze zostávajú prioritne na Slovensku. Ja prídem znovu s touto novelou zákona. Najprv pozmeňovacím návrhom do tohto návrhu zákona v druhom čítaní, to avizujem, pretože o tom potrebujeme diskutovať, dámy a páni. Ja znovu som, chcem podčiarknuť, že som veľký eurooptimista a priateľ Európskej únie, ale som aj priateľ slovenských nemocníc a ambulancií. A nemôžem súhlasiť len s tým, že sa budeme tváriť, že liberalizujeme, a veď nech si tí pacienti idú. Chudobnejší zostanú, bohatší si odídu, zoberú zdroje zo Slovenska a chudobnejší budú dlhšie čakať. Fajn, však nevadí. Možno sa to stratí. Nesúhlasím s tým. Chráňme trošku našich poskytovateľov a 12 mesiacov je odpoveď na to, čo je napísané v zákone. Zákon hovorí, že v primeranej lehote. Ja len hovorím - v 12 mesiacoch. Dovtedy musíte vyriešiť pacienta na Slovensku.
To, čo hodnotím pozitívne v tomto návrhu zákona, aby som sa trošku posúval ďalej v obsahu predloženej novely zákona, je, že poskytovateľ - mením tému -, že poskytovateľ je povinný vystaviť príjmový doklad na akúkoľvek prijatú platbu, nielen za zdravotnú starostlivosť, ale aj za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Chcem sa poďakovať pani ministerke, že je to v návrhu zákona. Zďaleka neriešime problém s doplatkami a poplatkami v slovenskom zdravotníctve, to len ako aby som hneď na úvod povedal. Ale ako ten prvý krok, je to veľmi správny krok, pretože niekedy mám pocit, že sa tu hráme na slepú babu. Viete, my hovoríme, súčasná opozícia, v minulosti koalícia, aby som nehovoril, že SDKÚ - DS, lebo to hovoria aj iné politické strany, že povedzme na Slovensku jasne, za čo sa platí a čo máte hradené z verejného zdravotného poistenia. Na to väčšinou naši kolegovia zo SMER-u odpovedajú, však všetko je bezplatné, za nič platiť netreba, občas sem-tam nejaký minister zo SMER-u aj vyzve, že za nič neplaťte občania, keď od vás pýtajú nejaké peniaze, nič nedávajte, všetko máte hradené z verejného zdravotného poistenia. Čiže hráme sa tu trošku na takúto slepú babu, lebo SMER hovorí, že opozícia, ona by to spoplatňovala a my to máme bezplatné, my zas hovoríme, že pacienti platia aj dnes, len to urobme oficiálne, aby sme vedeli, koľko a kde platia, a tak sme hrali takýto pingpong, ktorý nie je úprimný, pretože úprimné je povedať, že spoluúčasť v hotovosti v slovenskom zdravotníctve v percente celkového objemu peňazí minutého na zdravotníctvo, je jedno z najvyšších v krajinách v Európskej únii. A ešte ani nevieme, aké vysoké je, keďže mnoho z toho prebieha tak bez pokladničného alebo príjmového bločku. Poviem to tak veľmi jednoducho, aby som veľa nerozprával o tom. Odhady hovoria, že tá spoluúčasť je až 20 %. Respektíve sa blíži k tomuto číslu. To znamená, že 4 eurá do zdravotníctva idú z verejného zdravotného poistenia, 1 euro sú doplatky a poplatky pacientov. To, čo prináša táto novela a čo ešte raz kladne hodnotím, je, že mali by sme mať detailný na cent presný prehľad o tom, koľko naši pacienti doplácajú, aby sme potom vedeli napríklad hovoriť o tom, koľko sú primerané ceny v jednotlivých ambulanciách. Dnes sa totižto pacienti na to sťažujú možno najviac. Prvá sťažnosť určite, keď stretnete pacienta, bude na doplatky na lieky a druhá sťažnosť začne s tým, že nevie, za čo platí, zase doplácal. "Lebo bol som u pani doktorky na poliklinike vo dverách č. 4, tam odo mňa pýtala za podanie infúzie 3 eurá, potom som bol o tri dvere ďalej a tam odo mňa pýtali 10 eur a moja známa bola na inej poliklinike a tam jej to urobili zadarmo. Prečo?" sa vás opýta v klube dôchodcov dôchodca. A ja odpoviem: "Neviem, máme bezplatnú zdravotnú starostlivosť." Nech je v tom poriadok, dámy a páni, aby sme vedeli, za čo majú doplácať slovenskí pacienti, koľko doplácajú, a potom sa poďme rozprávať o tom, či je to primerané či neprimerané, koľko, ako by to malo byť upravené, kde to treba do legislatívy dať, ale tento krok, ktorý je v návrhu zákona, považujem za správny a prvý na tejto ceste. To, čo by som znovu chcel pozitívne ohodnotiť a pochváliť, je, že sa navrhuje touto vládnou novelou zákona, aby sa minimálny vymeriavací základ nevzťahoval na poistencov, ktorí svojimi príjmami prekročili 15-násobok životného minima a prestali byť poistencami štátu. Ono je to veľmi správne, myslím si, že ministerstvo zdravotníctva si záhy uvedomilo chybu, ktorá sa stala určite nedopatrením v novele zákona o zdravotnom poistení, ktorá bola schvaľovaná v tomto pléne pred schvaľovaním štátneho rozpočtu, keď sa pamätáte, kde sa upravovali vymeriavacie základy, kde sa vlúdila aj táto chybička, pán poslanec Mihál na ňu upozorňoval a hovoril o tom, to len chcem podčiarknuť, lebo naozaj v súčasnosti sme v situácii, že ak nezamestnaný, žena na materskej alebo dôchodca zarobia na dohodách viac ako cirka 3-tisíc eur ročne, čiže niekde nad 3-tisíc eur ročne na dohodách, pritom majú stále len dávku zo sociálneho poistenia, ale na dohodách zarobia, musia si spätne platiť odvody vo výške najmenej 14 % z minimálnej mzdy, čo môže byť väčšie, väčšia suma, než je ich reálny zárobok na týchto dohodách, čiže iste uznáte, že nikto nemal taký zámer, ale stalo sa to a je dobré, že sa to podarilo opraviť. Hodnotím to pozitívne.
A na záver mi dovoľte, aby som ešte diskutoval o téme, ktorú začal pán poslanec Uhliarik včera, a nemôžme ju vynechať pri diskusii o zákone 580, a to je tretia etapa zvyšovania platov lekárov.
Na úvod chcem povedať, že je čestné od vlády Slovenskej republiky, že memorandum, ktoré podpísala vláda Slovenskej republiky a Lekársky odborový zväz za vlády Ivety Radičovej, čiže za predchádzajúcej vlády, sa súčasná vláda napriek situácii, ktorá nie je jednoduchá, snaží dodržať. To chcem hneď na úvod povedať. Podľa tohto memoranda, ktoré je podpísané medzi vládou a medzi Lekárskym odborovým zväzom, naozaj tretia etapa zvyšovania miezd by mala byť vo výške 1,25-násobok priemernej mesačnej mzdy pre lekára bez atestácie a 2,30-násobok priemernej mesačnej mzdy pre lekára s atestáciou. Čiže od 1. januára budúceho roku, od 1. januára 2014 sme svedkami tretej etapy zvyšovania platov lekárov.
Musím hneď povedať a veľa sme o tom diskutovali v 2011., keď sme čelili výpovediam lekárov, potom núdzovému stavu, potom veľmi dramatickému schvaľovaniu noviel zákonov, ktoré predkladal výbor pre zdravotníctvo, ktorému som v tom čase mal tú česť predsedať. Tu v pléne, ktorí ste tu boli, sa pamätáte, že bola to veľmi, veľmi hektická, náročná doba, a aj vtedy, aj teraz treba hovoriť nielen o tom, že zvýšia sa platy, to je pozitívne, ale aj o tom, koľko to bude stáť a odkiaľ tie peniaze prídu. Tento zákon, tak ako je napísaný, nebude lacný špás, dámy a páni. Čítam z doložky vplyvov: "Celkový vplyv na rozpočet verejnej správy bude negatívny, predovšetkým z dôvodu nárastu výdavkov zdravotných poisťovní na úhradu zdravotnej starostlivosti poskytovanej v iných členských štátoch EÚ," čiže prvý dôvod je, že bude nás zrejme zdravotná starostlivosť stáť viac a bude tlak na viac peňazí, druhý - v dôsledku nárastu výdavkov poskytovateľov zdravotnej starostlivosti v zriaďovateľskej kompetencii štátu, vyšších územných celkov a obcí z titulu nárastu minimálneho mzdového nároku lekárov. Platy narastú, nemocnice, keďže ide o lekárov, ktorí pracujú v nemocniciach, budú musieť zvýšiť platy svojim lekárom, svojim zamestnancom, budú potrebovať zrejme viac peňazí, ako majú dnes, lebo málo nemocníc máme, ktoré majú takú rezervu, že vedia ľahko zvýšiť platy. Riaditelia, ktorí tu sedia, by o tom vedeli asi dlhšie rozprávať a omnoho, omnoho podrobnejšie ako ja.
Keď sa pozriete na reálne čísla v doložke vplyvov, lebo treba si ich naozaj pozrieť, sú veľmi zaujímavé, ministerstvo zdravotníctva urobilo nejaký kvalifikovaný odhad a odhaduje to tak, že v roku 2013 nás tento zákon - a zatiaľ to bude len úhrada cezhraničnej zdravotnej starostlivosti, lebo platy prídu až v 2014 - bude stáť, zaokrúhlim, aby som nehovoril veľa čísel, okolo 10 mil. eur. V roku 2014 nás tento zákon už bude stáť plus 80 mil. eur, v roku 2015 plus 100 mil. eur a v roku 2016 plus 103 mil. eur. Z toho, rozmenené na drobné, nás bude cezhraničná zdravotná starostlivosť stáť v roku 2013 plus 10 mil. eur, v roku 2014 plus 60 mil. eur, v roku 2015 62 a v roku 2016 65 mil. eur plus. Viac, ako by sme míňali, keby tento zákon nebol z verejného zdravotného poistenia. Platy lekárov, táto tretia etapa navyšovania nás bude v roku 2014 stáť 20 mil. eur, v roku 2015 36 mil. eur a v roku 2016 38 mil. eur, zaokrúhlil som na milióny, aby som toľko nehovoril.
Áno, však všetko niečo stojí, tomu ja rozumiem, len nemôžem súhlasiť a chcem ostro protestovať proti tomu, aby sa ministerstvo zdravotníctva, a teraz už budem veľmi kritický v závere, aby sa ministerstvo zdravotníctva k tomu postavilo tak, aby sa vláda Slovenskej republiky k tomu postavila tak, že citujem z doložky vplyvov: "tieto požiadavky na financie budú v plnom rozsahu riešené z existujúcich rozpočtových zdrojov verejného zdravotného poistenia bez dodatočných požiadaviek na štátny rozpočet." Dámy a páni, nebudú. Nebudú! Sto miliónov eur, ak si niekto myslí, že v roku 2015 bude lepší výber poistného o 100 mil. eur, akože okrem toho, že medziročne väčšinou trošku narastú zdroje zdravotných poisťovní, čo kryje normálne infláciu na Slovensku a vyššie nároky na zdravotnú starostlivosť a rastúce ceny u poskytovateľov, že zrazu nám to ešte narastie o 100 mil., s čím len tak mirnix dirnix vykryjeme zdravotnú starostlivosť, že budeme mať v budúcom roku, škoda, že som o tom nehovoril včera, keď tu bol pán minister Kažimír, len tak zrazu z ničoho nič o 80 mil. eur viac zdrojov vo verejnom zdravotnom poistení, ktorým vykryjeme tretiu etapu zvyšovania platov lekárov a vykryjeme cezhraničnú zdravotnú starostlivosť, že si nikto nič nevšimne, tak nebudeme mať, dámy a páni. Neočakávam prelomový pokles nezamestnanosti na Slovensku. Včera som dobre počúval pána ministra Kažimíra, ani on ju neočakáva, že by teraz akože sme klesli zo 16 % na 4 v miere, v evidovanej miere nezamestnanosti, v najhoršom na 8. Neočakáva, skôr naopak, bude viac poistencov štátu, za ktorých bude musieť štát platiť poistné, lenže štát platí menej v priemere, ako je priemerný výber poistného od ekonomicky aktívnych, ekonomicky aktívni nebudú mať také vysoké príjmy a nebudú im tak narastať, aby o toľko viac vybrali zdravotné poisťovne. Teda čo sa bude diať? Chcete zvýšiť ešte odvody na 16 %? Alebo vymeriavacie základy? Ja neviem, neviem, ale keď sa toho chce vláda zbaviť vetou, že veď to si vykryjú z vlastných zdrojov, tak, dámy a páni, je to nezodpovedné, chcem vám to povedať hneď v prvom čítaní, pretože je čas rozprávať o tom do druhého čítania, ako to treba riešiť a z čoho to treba riešiť. Ja sa budem pýtať pána ministra financií, či tomu verí, čo schválila vláda. Lebo to nie je pravda. Pamätáte sa, v 2011., keď sme schvaľovali zvyšovanie platov lekárov prvú, druhú etapu od roku 2012? Keď sme schvaľovali zákon o minimálnych mzdových nárokoch sestier? Dámy a páni zo SMER-u, kričali ste na nás, že na to nebudú peniaze, pán poslanec Raši tu nie je. Pán poslanec Raši žiadal ministra financií Mikloša, aby nechal 50 mil. eur rezervu v štátnom rozpočte a my sme ju aj nechali, tú 50-miliónovú eurovú rezervu, ktorú použila vláda Róberta Fica v lete minulého roku napriek tomu, že nakoniec platy sestier nešli hore. Tak keby som bol zlý, tak sa opýtam, že kde sú tie peniaze? Mimochodom, pamätáte sa na liekovú reformu? Keď sme počítali, minister Uhliarik donekonečna spresňoval a prepočítal a argumentoval s tým, koľko by sa malo ušetriť na generickej preskripcii, koľko by sa malo ušetriť na tom, že ideme na druhú najnižšiu cenu v Európskej únii? Napriek tomu došlo k situácii, že keď sme išli urobiť prieskum, a odhadovali to zdravotné poisťovne, vychádzalo im, naozaj že ušetríme toľko miliónov na liekovej politike, že vieme nájsť toľko vnútorných zdrojov povedzme tým, že sa budú rušiť niektoré oddelenia alebo ambulancie, že neuzavrieme toľko zmlúv, napriek tomu tam vždy bola ešte nejaká vata, ktorú trebalo kryť z tej rezervy, ktorú sme nechali v štátnom rozpočte. A tu mi idete povedať len tak kľudne, že 80 mil. budúci rok si tak vykryjú zdravotné poisťovne zo svojho? Mimochodom, treba im zaplatiť ďalších 25 miliónov na e-health, o tom budem hovoriť pri inom zákone. Nevtipkujte, dámy a páni. To nie je zodpovedné! Viete, ako to dopadne? Ja vám poviem, ako to dopadne. Tak, že platy bude treba zvýšiť a čierny Peter zostane v nemocniciach. Tak to dopadne. Zdravotné poisťovne budú zalamovať plecami, trošku navýšia kozmeticky, možno štátnym viac, pani ministerka dá príkaz Všeobecnej, tak potom to bude musieť kopírovať Dôvera aj Union, možno štátnym viac, VÚC-karské na tom zostanú najhoršie, ako môžu, škoda, že tu nie je pán župan Blanár, ktorý vždy bojoval za rovnoprávnosť štátnych a VÚC-karských nemocníc, teraz ho to nejako nevzrušuje, malo by, pretože bude mať veľký problém v Dolnom Kubíne, veľký problém v Dolnom Kubíne vykryť platy, tam sú najradikálnejší, preto spomínam veľký problém, pretože jednoducho platy bude zo zákona treba zvýšiť, nemocnica pôjde do poisťovne, povie, že dajte nám tie peniaze, navýšte nám zmluvy a poisťovňa povie, nebláznite. A my nemáme ani viac zdrojov, my vám vieme trošku upraviť, samozrejme, každý rok trošku zvyšujú, máme trochu vyšší výber poistného, ale nemáme viac zdrojov a ešte máme tu cezhraničnú zdravotnú starostlivosť, ja neviem odhadnúť koľko a ja im verím, že nebudú vedieť urobiť finančný plán.
Takže, dámy a páni, tento zákon si zaslúži pozornosť tejto snemovne a zaslúži si odbornú, ale aj politickú diskusiu. Zaslúži si hlavne to, aby sme boli zodpovední. Zodpovední voči našim nemocniciam, voči našim ambulanciám a voči našim pacientom. Chcem hneď povedať, že ak bude zákon schválený tak, ako je teraz predložený, podľa môjho, myslím si, kvalifikovaného a opodstatneného názoru, dovolím si to povedať, budeme svedkami nekrytého zvyšovania platov lekárov v nemocniciach, čo povedie len k ďalšiemu zadlžovaniu našich nemocníc, budeme svedkami a môžme byť svedkami diskriminácie pacientov, ktorí si nebudú vedieť toľko doplácať za zdravotnú starostlivosť v zahraničí ako solventnejší pacienti, a paradoxne tým pádom práve títo diskriminovaní chudobnejší pacienti, aby som použil rétoriku bližšiu strane SMER, budú ešte dlhšie čakať na zdravotnú starostlivosť na Slovensku z dvoch dôvodov. Jednak preto, že poisťovne budú veľmi opatrné pri navyšovaní zmlúv, lebo nebudú vedieť odhadnúť cezhraničnú zdravotnú starostlivosť a po druhé preto, lebo sa začnú rýchlejšie zadlžovať. Budú musieť dať vyššie platy. Bude im narastať dlh. Budú voliť medzi tým, čo majú robiť, ktorému dodávateľovi zaplatiť. Nebudú vedieť zaplatiť, bude sa spomaľovať poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Stále bude niečo v nemocniciach chýbať. Nechcem šíriť paniku a nechcem robiť ani hystériu, ale treba ten zákon riadne prežuť a uvedomiť si ho v súvislostiach a hlavne sa neklamať, pretože ak niekto chce povedať, že len tak z ničoho nič medziročne sa zjaví 80 mil. eur vo verejnom zdravotnom poistení, ktorými zdravotné poisťovne ľahulinko vyplatia cezhraničnú starostlivosť a tretiu etapu zvyšovania platov lekárov, tak vám chcem povedať, že to nie je pravda, čierny Peter zostane v rukách slovenských nemocníc, ktoré sa budú viac zadlžovať a v rukách chudobnejších pacientov, ktorí budú dlhšie čakať na zdravotnú starostlivosť.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne. Vážený pán poslanec, myslím si, že veľmi pekne si poukázal na pozitíva a negatíva tohto návrhu zákona, a ja si myslím, že keď to v takomto podobe bude schválený, tak po druhom čítaní bude to veľká výzva pre vládu Slovenskej republiky, a preto aj dúfam aj ja, že v druhom, hoci si myslím, že ako v prvom čítaní to musíme podporiť, lebo je to krok dopredu, na druhej strane si myslím a dúfam, že vládna väčšina pomôže vylepšiť tento zákon, veď keď to neurobia, tak bude to dosť veľký prúser nielen pre celé Slovensko, ale aj pre nich. Ďakujem pekne.