23. schôdza

Ďakujem. Pán predseda Figeľ, ja by som, ja by som chcel zareagovať na to, čo ste spomínali, že sa Slovensko stáva južanským krídlom Európskej únie. Chcel by som popri tých všetkých všeobecných vyjadreniach použiť aj zopár faktov.
Myslím si, že to, kde je zaradené Slovensko, skutočne dosť odráža aj situáciu na finančných trhoch. A môžem vám oznámiť, že skutočne, čo sa týka Slovenska, tak požíva veľkú dôveru finančných trhov. Nie je to náhoda. Myslím si, že tí súkromní investori nebudú vkladať svoje peniaze do krajiny, ktorej neveria.
Len pre ilustráciu, Slovensko si požičiava pri desaťročných dlhopisoch rádove medzi 2,4 až 2,8 percenta. Spojené štáty pri desaťročných dlhopisoch si požičiavajú za 2,86 %, teda na úrovni Slovenska, Veľká Británia 3 %, čo je nad úrovňou Slovenska, Holandsko, Švédsko približne za tú istú úroveň ako Slovensko. A keď sa bavíme, aby ste vedeli, o akých číslach, tak Grécko si požičiava za 10,04 % podľa aktuálnej informácie z Bloombergu, Taliansko za 4,4 a Španielsko za 4,4. Takže nechápem toto tvrdenie, ktoré ste tu prezentovali.
Chcel by som ešte podotknúť o tých istotách. Jedna istota je, takisto, keď sa opriem o čísla, tak v októbri 2012 sme mali infláciu 3,9 % a dnes ju máme 1,4 %, to znamená nárast cien klesá. Takže myslím si, že o toto by sme sa mohli oprieť. Čiže ja nevidím jediný dôvod na tieto tvrdenia, ktoré ste tu povedali.
Ešte chcem podotknúť, neviem, či to stihnem, už asi nie, že v roku 2008 sme si požičiavali za 4,68 %, dnes je to skoro za polovicu.
Ďakujem.

Pán poslanec Zajac.

Vážený pán kolega, ďakujem vám za vaše vystúpenie, kde ste poukázali na tie kauzy, kde stovky miliónov eur verejných financií sa strácajú a stúpa zadlženosť krajiny a tieto stovky miliónov eur potom chýbajú napríklad v školstve alebo v zdravotníctve. Spomínali ste slovenský plynárenský podvod, o ktorom sa tu už druhý deň bavíme, kde 40 mil. ročne sa nám stratí. Spomenuli ste Cargo, kde stovky miliónov sa nám strácajú ako v studni. Ja pripomeniem ešte mýtny tender, v tej studni skončilo takisto stovky miliónov eur.
A spomenuli ste PPP projekty. Za jeden PPP projekt medzi Nitrou a Bystricou platíme dneska 130 mil. eur a ďalších 30 rokov budeme. Každý jeden minister financií bude musieť nájsť tento zdroj. Vy ste, našťastie, ako minister dopravy zastavili druhý balík alebo tretí balík PPP projektov medzi Žilinou a Prešovom, ktorý mal stáť 670 mil. ročne. Zastavili ste túto grécku cestu a začali ste stavať z eurofondov. V poslednej dobe počúvam ministerstvo dopravy, minister dopravy chce stavať okruh Bratislavy D4 cez PPP projekt, R7 cez PPP projekt. Počúvam v posledných dňoch, že chce stavať medzi Bystricou a Ružomberkom tunel a diaľnicu cez PPP projekt. Pred niekoľkými mesiacmi minister financií povedal, že táto krajina nemá na to, aby viacej ako 260 mil. eur platila na PPP projekty.
Chcem sa spýtať pána riaditeľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, či robia analýzu a poskytujú informácie pre vládu, koľko vlastne táto krajina je schopná financovať PPP projektov.

Pán poslanec Figeľ, pán podpredseda, prepáčte.

Ďakujem pekne. Ja by som rád pánovi kolegovi Kamenickému povedal, že ešte aj v tom, ako cituje čísla alebo sa pýta, potvrdzuje tú mentalitu, ktorú musíme prekonávať vo vlastnom záujme. Hovoril o tom, ako lacno si požičiavame, ako lacno si požičiavame! Ja by som rád prešiel do situácie a do mentality, ako postupne splácame alebo obraciame túto situáciu na oddlžovanie, na oddlžovanie! Nie je umenie požičať. To aj sociálne závislí dokážu. Ale pozrite, ako vyzerajú deti a perspektíva. Nerobte toto so Slovenskom! Nerobte ho závislým na tomto momentálnom politickom vašom zameraní, že ľudia si zaslúžia istoty, rozumej, niektorí ľudia a veľké istoty, a ostatným rastie neistota.
Čo sa týka PPP, my a ja osobne nie sme anti-PPP, že všetko, čo sa touto skratkou dá realizovať, je zlé od princípu. Ale tie dva balíky, a dokonca aj niektoré ďalšie by som mohol citovať, sa potvrdili, nieže si myslím, potvrdili ako protiústavné, podvodné a predražené. Prečo? Akým právom? Podvodom na kom? Myslíte, že na niekom? Na všetkých. Kto na tom zarobil? Kam mali ísť tie stovky miliónov? Komu? To už je otázka na tých, ktorí to podpisovali, obhajovali a dokonca aj ďalej plánujú. Pretože ja si myslím, že keď toto nevadilo ministrovi financií, ktorý sa volal Ján Počiatek, tak to nebude vadiť ani ministrovi, ktorý sa volá Ján Počiatek, len je na doprave teraz. A to je ten vzťah, že jachta, Dubaj. A riešime čo? Sociálnu politiku? Myslíte, že tam... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem.
Pán poslanec Matovič nechce vystúpiť v rozprave, ma informoval. V tejto chvíli otváram rozpravu ústnu. Pýtam sa, kto sa chce prihlásiť do ústnej rozpravy? Traja poslanci. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do ústnej rozpravy. Pán poslanec Beblavý, Mikuš, Solymos.
Nech sa páči, pán poslanec Beblavý. Nech sa páči.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán predseda rady, dovoľte mi vystúpiť napriek tomu, že podobne ako niektorí moji ďalší kolegovia v tejto rozprave som to pôvodne neplánoval. Nie preto, žeby tento bod nebol dostatočne dôležitý. Naopak, ide o jeden možno z dvoch, maximálne z troch najdôležitejších bodov, ktoré prerokúvame na tejto riadnej schôdzi Národnej rady. Bol na to jednoduchý dôvod, a to bolo to, že som vedel, že plánujú vystúpiť dvaja kolegovia z nášho poslaneckého klubu, minimálne pán Štefanec a pán Mikloš, ktorí, som si bol istý, že po odbornej stránke dostatočne pokryjú túto problematiku.
Svoj názor som však zmenil, a to z dvoch dôvodov, ktoré by som chcel na úvod vysvetliť. Ten prvý je naozaj to, čo môžme v tejto Národnej rade sledovať uplynulé najmä dni, ale v určitom rozsahu už týždne a mesiace, a to je naozaj narastajúca arogancia moci. Nejde len o nočné rokovanie a znemožnenie toho, aby poslanci rokovali počas dňa o tak vážnej veci, ako je odvolanie predsedu vlády. Nie je to len, všetky také tie veci, ktoré si získavajú pozornosť médií, ako je, sú bitky, útoky, urážky. Ale sú to aj veci, ktoré zostávajú mimo pozornosti médií a ktoré sú možno závažnejšie. Je to napríklad systematická sabotáž možnosti parlamentnej kontroly, keď zvolávania mimoriadnych schôdzí výborov k tak vážnym témam, ako keď predseda vlády vyhlási, že prokuratúra je znefunkčnená podozrivými akciami vnútri a potom vládna väčšina znemožní rokovanie kontrolného výboru k tomuto. Moja vlastná skúsenosť s mimoriadnym rokovaním školského výboru, ktoré bolo sabotované ešte pred pár mesiacmi. Tak isto v otázkach poslaneckých prieskumov a podobne. To znamená, čelíme situácii, kde niekedy emocionálnejšia, možno podfarbenejšia alkoholom, niekedy úplne racionálne a chladne a mocensky sa búra to, čo je hlavnou úlohou tejto snemovne, teda kontrolovať vládu, ktorá je pri moci, a byť jej zdrojom, jej moci, ale byť jej aj kontrolórom a pandantom. Odbúrava sa hlavne schopnosť opozície toto vykonávať, hoci opozícia v každom systéme má prirodzený záujem to robiť, a je to jednou z jej hlavných úloh.
To však nie je jediný dôvod, prečo som sa rozhodol vystúpiť. Druhý dôvod bol ten, že v uplynulých dňoch sa mi úplne náhodou dostal do rúk jeden živý príklad toho, kam môže viesť nedodržiavanie zodpovedných pravidiel hospodárenia. A problém tejto problematiky, ako to môžme vidieť napríklad aj z hľadiska prítomnosti médií na balkóne v tejto chvíli, alebo aj z prítomnosti kolegov najmä zo SMER-u v poslaneckej sále, je v tom, že hoci všetci vágne a všeobecne vedia o tom, že ide o zásadnú vec, bolestivú vec, dôležitú vec, tak kým zostáva v polohe čísiel, percent a grafov, tak akosi sa nám zdá vzdialená. Preto som, keď som natrafil na veľmi dobrú analýzu toho, ako sa mohlo stať, že mesto Detroit, mesto, s ktorým sme tak spájaní dneska na Slovensku, pretože máme veľmi podobnú štruktúru hospodárstva, na akej Detroit vyrástol, mesto, ktoré malo na svojom vrchole dva milióny obyvateľov, takže tvorilo asi 40 % Slovenska, ako sa mohlo stať, že dospelo do bankrotu, ku ktorému dospelo pred pár týždňami.
Tak som si povedal, že je zaujímavé sa na to pozrieť a povedať si, či tam sú aj nejaké paralely so Slovenskom A o tom chcem dnes aj hovoriť.
Ale predtým, než sa k tomu dostanem, dovoľte mi sa možno stručne vrátiť predsa len k tej situácii tu a spýtať sa, v akej situácii sme? Tá prvá vec, ktorú treba povedať, je, že z hľadiska objemu verejného dlhu sa dnes blížime k stene nárazov a k nárazu do tejto steny. Túto stenu však nepredstavuje ústavný zákon, ktorého sme svedkami. Túto stenu predstavuje schopnosť Slovenskej republiky si požičiavať s rastúcim dlhom. Nech sa na mňa pán Kamenický neurazí, ja chápem, že cíti potrebu hájiť verejne svoju vládu, ale ak sa seriózne venujeme otázke finančných trhov, vieme, že momentálny stav úrokových sadzieb na trhu z hľadiska dlhosekundárneho dlhopisového trhu hovorí len veľmi málo o dynamike. Všetci, čo sa tomu venujeme, vieme, že necelý rok a trištvrte je tomu, čo Slovensko, podotýkam, s nižším dlhom, s nižším dlhom bolo v situácii, kde si nemohlo niekoľko týždňov za žiadnu rozumnú cenu na medzinárodných trhoch požičať. Bolo to v stave, keď vznikala jednak panika okolo Slovinska, a v situácii, keď aj v Európe bolo znepokojenie ohľadne niektorých ďalších vecí, a zrazu tie peňazovody vyschli pre Slovensko. A to bolo v situácii, keď bol dlh nižší.
To znamená, že, dovolím si poznamenať, keď sa pozrieme na vývoj v Grécku, ako bežal uplynulých päť, šesť rokov, keď sa pozrieme na vývoj v Írsku, Portugalsku, ale aj mimo Európskej únie, táto stena nikdy nefunguje tak, že ako sa k nej blížite, tak vám bliká také svetielko a začne to spomaľovať a úroky pekne postupne rastú každý deň o desatinku. A keď už to naozaj prešvihnete, tak zbankrotuje krajina a nikto jej už nepožičia. Ono to funguje, existuje na to dokonca v angličtine výraz, ktorý sa týka kapitálových tokov, ale je na toto vhodný, a tomu sa hovorí, že sudden stop, teda okamžité zastavenie kapitálových tokov. A takéto okamžité zastavenie kapitálových tokov môže zbankrotovať krajinu veľmi rýchlo, pretože obmedzí prístup k zahraničným zdrojom, ak si pozrieme na to, naozaj čo sa stalo so Slovinskom, čo sa stalo s Gréckom. Úroky vyskočili v priebehu niekoľkých mesiacov, krajina si nemohla požičať a dostala sa do záchranných programov a do tej nekonečnej mizérie, ktorú dodnes zažívajú.
Preto je zaujímavá otázka, kde je tá bezpečná hranica? Správna odpoveď je, že bezpečná hranica úplne neexistuje, pretože v situácii veľkej paniky na finančných trhoch môže krajina ako Slovensko mať problém aj s dlhom možno okolo tridsať, štyridsať percent, aj keď je to nepravdepodobné. A naopak, v situácii veľmi pokojných trhov, najmä trhov uspaných bezpečnostnými akciami Európskej centrálnej banky, môže tá hranica byť aj výrazne vyššia. Vieme však historicky, ak sa pozrieme na to, že pre krajiny nášho typu, teda krajiny, ktoré nemajú najvyšší možný rating AAA a nepatria do kategórie dlhodobo bezpečných krajín, ale ešte si len etablujú svoju kredibilitu, patria medzi takzvané imagine markets, teda trhové ekonomiky, ktoré ešte len vstupujú na svetové dianie. Tá hranica je práve niekde okolo päťdesiat až šesťdesiat percent HDP bezpečná. Nad ňou už to začína byť veľmi riskantné. A stačia niekedy aj drobné problémy na to, aby sa spustilo náhle zastavenie tokov, strata kredibility a následný problém s financovaním.
To znamená, my sa k tejto stene už dneska blížime, ako tu viacerí kolegovia demonštrovali. Demonštruje to aj správa rady. Blížime sa k nej pomerne rýchlo a oveľa rýchlejšie, ako sme si mysleli. Keď sa schvaľoval ústavný zákon, nikto si nemyslel, že budú tieto hranice prekonané, lebo inak by strana Roberta Fica nikdy za tento zákon pravdepodobne nezahlasovala. Lebo už si bola vedomá v tej chvíli, že s vysokou pravdepodobnosťou preberie moc a zodpovednosť po najbližších voľbách. Funkcia zákona teda nie je na slovenských ministrov a na slovenskú vládu dávať im nejaké nespravodlivé arbitrárne pravidlá a zaťahovať brzdu v situácii, keď to netreba a len kvôli tomu, aby sme teda vyhoveli zákonu a pánovi Šramkovi, je treba niečo robiť s deficitom. Tá záchranná brzda je naozaj nastavená tak, aby bola zaťahovaná v situácii, keď už sa blížime do riskantného pásma. A v tom riskantnom pásme dneska nepochybne sme, pretože, ako už bolo spomínané, tie prvé jemnejšie zatiahnutia už nabehli a môžeme očakávať, že ďalšie, čoraz vážnejšie sa blížia.
Pozrime sa na to, čo je stratégia slovenskej vlády v reakcii na to, že sa ocitla v riskantnej zóne, a na to, že jej blikajú čoraz vážnejšie červené svetlá.
Sme svedkami najmä dvoch javov. Jeden je využívanie jednorazových položiek. Môžme teraz hovoriť o zásobách ropy, môžme hovoriť o dividendách, prípadne super dividendách, môžme hovoriť o viacerých ďalších aspektoch, ale ich charakteristikou je to, že neznižujú deficit udržateľne a opakovane. Že dneska bude nižší, aj o rok bude nižší. Ale to, že ho znižujú v tomto roku, alebo v tom roku, keď sa použil. Je to niečo ako jednorazová, ak môžem teda hovoriť o situácii, ktorú sme tiež zažili, je to niečo ako fiškálna viagra. Jednorazovo zvyšuje potenciu, ale nerieši dlhodobú potenciu. A podobne aj tieto jednorazové opatrenia môžu v tom roku pomôcť, ale nijak v skutočnosti neriešia náš dlhodobý ani strednodobý a často ani krátkodobý finančný problém. Druhý aspekt, ktorý je teraz využívaný, je presúvanie rôznych rozpočtových položiek medzi rokmi, kde si vláda vyberá, že či teda si navýši deficit v tomto alebo budúcom roku a čo je pre ňu politicky výhodnejšie. Nie sme však zatiaľ svedkami udržateľnej stratégie, ani oživenia ekonomiky, ani znižovania deficitu verejných financií. Koniec koncov dokumenty, ako by to malo vyrezať, existujú. Máme naozaj program stability, o ktorom tu bolo dneska viackrát hovorené. Máme k dispozícii odporúčania Rady, odporúčania Európskej komisie, ale reálne rozpočtové rozhodovanie sa nimi zatiaľ neriadi.
Otázka teda vzniká, kam to všetko môže viesť? No a tuto, ak mi dovolíte, sa dostanem na chvíľku k mestu Detroit. Dovoľte mi ukázať len, keď už každý vytiahol nejaký farebný obrázok posledné dva dni, tak človek nemôže úplne zaostávať. Toto je obrázok, ktorý ukazuje príjmy mesta Detroit, očistené o infláciu za posledných šesťdesiat, sedemdesiat rokov, a ten červený je dlh mesta Detroit. Ako vidíme, mesto Detroit počas tých uplynulých šesťdesiatich rokov nedokázalo zvýšiť svoj reálny príjem, nedokázalo vybrať dlhodobo viac peňazí. V nejakých obdobiach to šlo a potom zase kleslo, ale čo tu nie je zobrazené vzhľadom na to, že výdavky, až na výnimky, boli vyššie, tak postupne dlh rástol. Až nakoniec začal rásť astronomicky a dospel tam, kde dospel dnes. Toto je obrázok, ktorý by obyvatelia Slovenska mali vidieť vo vzťahu k svojmu vlastnému rozpočtu. A treba uviesť, že Slovensko už je dneska niekde tu. (Vystupujúci ukazuje na obrázku miesto blízko finálnych kriviek.) Už nie je až tak ďaleko od toho konečného bodu, čo bolo predmetom predchádzajúcej časti môjho vystúpenia.
Čo je zaujímavejšie, než to, že mesto Detroit nedokázalo zvládnuť svoju finančnú situáciu, je odpoveď na to, prečo. Čo sa stalo? No a detroitský denník Free Press, ktorý teda hoci je v chudobnom meste sužovaný bankrotom a má stále niekoľkonásobne väčšie analytické kapacity ako všetky slovenské média, strávili jeho reportéri, redaktori, analytici týždne v archívoch a snažili sa dať dokopy odpoveď. A tá odpoveď je veľmi zaujímavá, lebo hovorí o tom, že čo sa v meste Detroit dialo. A ako sa hovorí v titulkoch niektorých filmov, podobnosť so skutočnosťou na Slovensku nie je náhodná.
Takže dovoľte mi čítať a budem to prekladať priamo z angličtiny, takže sa ospravedlňujem, ak to nebude znieť úplne elegantne po slovensky. "Prvá vec, ktorú skúšalo mesto Detroit, je čoraz zvyšovať dane. Lídri mesta opakovane sa snažili zvýšiť klesajúce príjmy novými daňami. V roku 1962 zaviedli novú daň z príjmu, v roku 1971 novú daň z utilít, v roku 1999 novú daň z kasín a všetky dane niekoľkokrát zvýšili. Napriek tomu výnosy klesli po očistení o, inflácie za posledných 50 rokov, o 40 percent. Vysoké dane vyháňali obyvateľov mesta Detroit na predmestia a vyháňali aj podnikateľské subjekty z mesta. Dnes Detroit napriek týmto všetkým novým daniam a ich neustálemu zvyšovaniu má po očistení o infláciu nižšie daňové príjmy ako v roku 1963. Druhá je primalé a neskoré znižovanie výdavkov. Kapitálová základňa Detroitu, na ktorú sa mohol spoliehať, klesla o 77 % za posledných 50 rokov, ale mesto za to isté obdobie znížilo počet svojich zamestnancov o 28 percent. To znamená, že to, z čoho môžte čerpať príjmy, klesne o takmer štyri pätiny, to, na čo dávate výdavky, znížite len o štvrtinu. Až na konci, v posledných rokoch sa mesto Detroit zúfalo pokúšalo znížiť ďalej svoj počet zamestnancov."
A teraz príde obzvlášť zaujímavá časť. "Miliardy v rôznych bonusoch. Mestskí úradníci, alebo teda predstavitelia mesta odovzdali viac ako miliardu dolárov v rôznych bonusoch zamestnancom, ale aj dôchodcom v meste. Väčšina z toho bola vo forme takzvaných trinástych platov a trinástych dôchodkov. Tieto peniaze, ktoré mohli použiť na to, aby mesto nezbankrotovalo, ho namiesto toho posunuli ešte bližšie k bankrotu."
A poslednú vec, ktorú chcem len stručne spomenúť. "Nevyužitie šancí prosperity. Na rozdiel od všeobecne deklarovaného mýtu mesto Detroit nebolo v kontinuálnom úpadku už 50 rokov. Boli významné obdobia ekonomického rastu a nádeje, napríklad v 90. rokoch. Lídri mesta však neboli v tomto období schopní ich využiť na to, aby zreformovali mestskú štruktúru, počty úradníkov, programy, znížili výdavky a ochránili obyvateľov mesta a mesto samotné pred ďalšou recesiou."
Samozrejme, mohol by som čítať ďalej, ale myslím, že tie paralely sú veľmi, veľmi zjavné a pochopiteľné. Dovoľte mi možno len pripomenúť, že naozaj v roku 2006 až 2008 táto ekonomika rástla o 10 % v jednom roku a 6, 7, 8 % v iných rokoch. Napriek tomu, deficit verejných financií, najmä očistený deficit verejných financií prakticky neklesol. To znamená, že prvá vláda Roberta Fica nevyužila najlepšie časy v dejinách tejto krajiny, fiškálne najlepšie časy na to, aby, aby dosiahla vyrovnaný rozpočet. Využila ich práve na to, aby bola za pekného, podobne ako niektoré vedenia tohto dnes spomínaného mesta.
Potom, rovnako ako sa to dialo tam, v zlých rokoch 2009 - 2010, namiesto snahy o úspory alebo zabezpečenie proticyk..., kompetentného hospodárenia sa deficit prehĺbil na úroveň, ktorá bola po krachujúcich ekonomikách juhu najvyššia v Európe. A bol na nej dva roky, ktoré, ktoré táto vláda ešte mala. Po nástupe Ficovej vlády alebo okolo nástupu druhej Ficovej vlády to vyzeralo, že Robert Fico a SMER sa zmenili. Signalizovali to dve veci. Prvá bolo, súhlas práve s prijatím spomínaného ústavného zákona o dlhovej brzde, kvôli ktorému tu aj dnes sme, ktorý naznačoval, že Robert Fico si uvedomuje, že nie je už možné byť tak fiškálne nezodpovedný v súčasnej klíme v Európe, že to je nákladnejšie pre neho a pre stranu SMER ako, ako opak. A druhé bolo, absolútne pevný, vodotesný, 150-tisíckrát opakovaný záväzok Roberta Fica, že Slovensko dosiahne v tomto roku 3-percentný deficit verejných financií. Každý ekonóm vie, že 3 % nie sú žiadny fetiš sám osebe. Keď je 2,99 a 3,01, ekonomicky sa nič nedeje. Ale kredibilita toho záväzku je absolútne zásadná pre to, ako sme vnímaní a ako sú dôveryhodné ďalšie fiškálne plány vlády.
Čo sa stalo? Ústavný zákon bol prijatý, ale akonáhle vláda zistila, že jej nevyhovuje jeho, jeho pravidlá, limity, vyvíjajú sa všetky možné snahy na to, aby bol obchádzaný. Spomeniem len niekoľko príkladov.
Prvý príklad je na úrovni toho, že keď bola prekonaná prvá dlhová brzda, mal minister financií napísať parlamentu vysvetľujúci list. Minister financií napísal parlamentu tak odfláknutý list, že keby to bolo na úrovni školskej práce, tak za ňu nemôže dostať nič iné ako Fx, teda po novom, a 4 po starom, a napriek tomu, alebo možno práve preto ho poslanci SMER-u odmietli zaradiť do rokovania pléna tejto Národnej rady. To znamená, že prvýkrát v histórii sme prešvihli limit daný zákonom a my sme sa o tom ani nemohli vďaka vám rozprávať. Možno menej procesný a viac obsahový problém s týmto zákonom: prepočty, ktoré robili analytici vrátane, myslím, aj analytikov Rady pre rozpočtovú zodpovednosť ukazujú, že zásoby, zásoby likvidných aktív, ktoré má štát k dispozícii, sa v najbližšej dobe znížia na jednu z najnižších úroveň v histórii a najnižšiu v porovnaní s okolitými krajinami. Čo sa stalo, je to, že, že keďže sa do dlhu, hrubého dlhu, tak ako to bolo spočiatku zadefinované, započítavajú aj kešové rezervy štátu, tak jeden zo spôsobov ako nemusieť konsolidovať, je zbaviť sa kešových rezerv štátu, teda splatiť dlhopisy, ako prichádzajú, nepožičiavať si nové. To je samozrejme príjemné pre vládu, lebo ju menej zákon obmedzuje, ale je to teda extrémne riskantný postoj, lebo ako tie likvidné aktíva klesajú, tak stačí oveľa menšia turbulencia na to, aby sme mali problém. Inými slovami, je to ako keby ste v balóne povyhadzovali všetky záťaže, záťažové veci a s pieskom, spoliehajúc sa proste na to, že tak budete najrýchlejšie letieť. To je možno pravda, ale potom stačí aj malá búrka na to, aby ste spadli na nos. A to je situácia, do ktorej sa dostaneme, ak vláda nezmení svoju stratégiu.
Preto, bohužiaľ, musím konštatovať, že sa nenaplnila tá konverzia Roberta Fica na Pavla, zo Šavla na Pavla. Nestalo sa. Z nezodpovedného a povedal by som, no nezodpovedného je asi najlepšie slovo na to, ja necítim na rozdiel od niektorých kolegov potrebu až také tvrdé výrazy používať, nestal sa z nezodpovedného politika zodpovedný, z krátkodobého dlhodobo uvažujúci a ani z takéto, ktorý uvažuje najmä o populizme, a v titulkoch nasledujúceho dňa takého, ktorý uvažuje v horizonte potrieb tejto krajiny o 5 až 10 rokov. To je možno pre pravicu v niečom dobrá správa, ale je to veľmi zlá správa pre Slovensko, a preto ma to neteší. Pretože strana SMER má dnes väčšinu v parlamente, ktorú vyhrala vo voľbách. Pokiaľ sa niečo veľmi dramatické nestane, bude ju mať minimálne do marca 2016. A do tohto bodu už dospejeme na tejto trajektórii do viacerých kritických momentov. Preto by som bol radšej, keby sme mali dnes zodpovedného protivníka, aj keď by to pravici bralo jednu z jej tradičných silných stránok, ktorou vždy práve ekonomická kompetentnosť a opatrnosť boli.
Preto mi dovoľte možno na záver povedať, že tento parlament nemôže byť a nemá byť o tom, kto sa s kým bije, ani kto pije. Akokoľvek sú tie veci nedôstojné, akokoľvek tí, ktorí ich naozaj zavinili a spôsobili, by mali za ne prevziať zodpovednosť. A ja môžem konštatovať zatiaľ len, že pán poslanec Hlina jediný sa ospravedlnil, ak si pamätám správne, za, za svoje, za svoje, za svoj výstup. Nikto iný z aktérov rôznych násilných výstupov sa tu zatiaľ v snemovni neospravedlnil. Tak ale to je mimochodom. Ale o tom v každom prípade táto snemovňa nemôže byť. My máme situáciu, kde dnes tu máme správu o dlhu. Ak ste možno sledovali, včera Markíza získala dokument, ktorý preukázal, že to, čo sme zverejnili pred niekoľkými týždňami, že úrady práce umelo čistia evidenciu nezamestnaných, aby tak umelo zlepšovali čísla, namiesto toho, aby sa venovali skutočnému zlepšovaniu zamestnanosti, máme to už dneska čierne na bielom. A takto by som mohol ísť ďalej a ďalej, máme závažné problémy v tejto krajine týkajúce sa aj sociálnej a ekonomickej situácie, ktorých dlh je len špičkou ľadovca, a za takých okolností naozaj máme povinnosť sa zaoberať týmto. Nie tým, čo si kto vypije a ako potom reaguje, napriek tomu, že je to správanie z môjho pohľadu odsúdeniahodné.
Ďakujem veľmi pekne. Dovidenia.

Ďakujem pekne, pán poslanec.
Na vaše vystúpenie jedna faktická poznámka, uzatváram možnosť prihlásiť.
Nech sa páči, pán poslanec Duchoň.

Ďakujem pekne. Pán kolega, vy ste postavil v podstate stav verejných financií a vôbec Slovenska do pomerne, by som povedal, rizikovej polohy, ale, našťastie teda, v súčasnosti je opak pravdou aj z pohľadu, ako už tu bolo viackrát spomenuté kolegom Kamenickým, aj z pohľadu investorov. Jednoducho dnes Slovensko má dôveru investorov, čo sa prejavuje v podobe nízkych úrokov, za ktoré si požičiavame, takisto sú tu konštatovania zo strany Európskej komisie, že si Slovensko zodpovedne plní svoje konsolidačné ciele. A znovu by som rád dal do pozornosti, že od začiatku, keď vláda nastúpila do svojej funkcie, deklarovala konsolidáciu verejných financií ako svoju top prioritu a tomu, samozrejme, aj poriadila svoju činnosť. A môžme vidieť, že dnes sa už začínajú pozitívne prejavovať aj viaceré opatrenia, ako napríklad boj proti daňovým únikom a podobne.
Ďakujem.

S reakciou pán poslanec Beblavý.