23. schôdza

Ďakujem pekne, pán poslanec.
Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre financie a rozpočet, poslancovi Jánovi Figeľovi. Nech sa páči, predneste...

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Ctené dámy, vážení páni, dovoľte, aby som v zmysle zákona o rokovacom poriadku Národnej rady vystúpil k návrhu poslancov Národnej rady, a to Júliusa Brocku, Alojza Přidala a Mariána Kvasničku na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý má pridelenú tlač č. 627, ako spravodajca výboru pre financie a rozpočet.
Tento návrh bol doručený poslancom v stanovenej lehote, tým boli splnené podmienky určené v § 2 zákona o rokovacom poriadku, teda doručenie návrhu najmenej 15 dní pred schôdzou Národnej rady, na ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie, ktoré práve prebieha.
Predseda Národnej rady posúdil uvedený návrh podľa § 70 zákona o rokovacom poriadku a podľa pravidiel ho zaradil na rokovanie dnešnej schôdze, 23. schôdze.
Ako spravodajca v prvom čítaní si osvojujem stanovisko, že predmetný návrh spĺňa po formálno-právnej stránke všetky náležitosti návrhu zákona, ktoré sú uvedené v § 67 a 68 zákona o rokovacom poriadku, ako aj náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Z hľadiska vecného zastávam stanovisko, že predložený návrh zákona rieši závažnú problematiku a je aj zrejmý jej účel. Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje informáciu o cieli návrhu zákona a je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Osobitná časť, samozrejme, obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení zákona.
Po rozprave odporučím, po prvé, aby podľa § 73 zákona o rokovacom poriadku Národná rada Slovenskej republiky uvedený návrh zákona prerokovala v druhom čítaní a, po druhé, v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 601 z 29. júla tohto roku, podľa § 71 o rokovacom poriadku návrh zákona, aby prerokovali výbory pre financie a rozpočet, ústavnoprávny výbor, výbor pre hospodárske záležitosti a pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre financie a rozpočet. Zároveň odporúčam, ako je pravidlom, aby výbory uvedený návrh prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní na schôdzi Národnej rady.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte rozpravu k uvedenému návrhu zákona.

Ďakujem pekne, pán podpredseda.
Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som nedostala žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť ústne. Hlási sa pán poslanec aj Mikloško rukou a pán... (Reakcia z pléna.) Nepriniesli mi papier. Áno, je. Áno, bol tunák založený. Dobre. Ospravedlňujem sa, hej, ten papier bol založený pod otázkami na hodinu otázok. Takže písomne, vraciam to späť, písomne do rozpravy je prihlásený pán poslanec Mikloško z klubu KDH.
Nech sa páči.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Vážení kolegovia a kolegyne, vítam túto novelu zákona o dani z príjmov. Seniori si skutočne zaslúžia našu pozornosť aspoň plnením tohto zákona, ktorý neni až tak náročný ani na štátny rozpočet. Náš priemerný dôchodok je dneska okolo 390 euro, pomaly to stúpa, ale najmä preto, že tí najstarší seniori, ktorí majú najnižšie dôchodky, žiaľ, pomaly umierajú, a to je vlastne hlavný dôvodo, prečo predsa každoročne náš dôchodok trocha stúpa. Treba ovšem podčiarknuť, že niekoľko desiatok tisíc ich má dôchodok okolo 200 euro a z toho vyžiť sa skutočne nedá.
Ja som svojho času tuná dal taký návrh len v rozprave, nedotiahol som to do zákona alebo jej v novele, ale bol to tiež návrh na zmenu zákona o dani z príjmov, aby 2-percentnú sumu zo základu dane bolo možné darovať nielen na kultúru, školstvo, nevládne organizácie, cirkev, šport a tak ďalej, ale aby sme ich mohli dať aj svojim vlastným biologickým rodičom. Nebol to zlý návrh, všelikto si to aj všimol, len bol tam jeden háčik, že celý zákon o dani z príjmu umožňuje toto len pre právnické osoby. Čiže zmeniť to aj na fyzické osoby, sme videli, že nie je tak jednoduché a bolo by treba v tom zákone všeličo zmeniť, a teda bola by to dlhšia procedúra.
Táto cesta, ktorú navrhujú moji kolegovia, sa mi zdá omnoho jednoduchšia aj administratívne.
Pripomínam, že v zákone o rodine je záväznosť starostlivosti rodičov o svoje deti. To, že sa to často nedodržuje, vidíme pri plných detských domovoch, reedukačných centrách, pri mnohej náhradnej starostlivosti, pestúnskej, adoptívnej starostlivosti, kde väčšinou rodičia zlyhávajú, nechcú sa starať o svoje deti, alebo nevedia, alebo ani nemôžu tú starostlivosť vykonávať.
Na druhej strane v zákone je aj opačný záväzok, v zákone o rodine, starostlivosť detí o svojich rodičov, ktorá je tiež často porušovaná. Často chodím do domovov dôchodcov, DD, aj jedno aj druhé má tú istú značku, kde si potvrdzujem túto skutočnosť. Seniori v rozpravách sa ostýchajú povedať, že ich deti na nich zabúdajú, často ich ospravedlňujú, iste aj niekedy oprávnene, že samy ich deti nemajú, majú problémy, sú nezamestnaní, sú zadlžení a tak ďalej atď.
Čiastočne je to pravda, ako som už povedal, ale niekedy aj nie. Veľmi často sa stáva, že rodičia sa dostanú do domu dôchodcov práve tým, že sa predá ich byt alebo dom, deti si to rýchlo rozoberú, ale potom, keď treba dať 50 euro na svojho rodiča alebo pravidelne dávať do domu dôchodcov, tak deti kričia: "Sme nemajetní, štát, staraj sa!"
V dnešnej situácii, keď je demografická kríza, že starých je stále viac a bude ich stále viac a mladých je stále menej, lebo sa nerodia, tak starí to budú mať stále zložitejšie, aj štát to bude mať zložitejšie v súvislosti s dôchodkami, a teda preto tento návrh v tomto smere je určitým riešením, je určitý krok v sociálnom smere.
Pripomínam, že napríklad v Ázii, napríklad v takých Filipínach, keď som bol, nemajú vôbec penzie, nevedia, čo to je, pretože deti sú povinné automaticky sa postarať o svojich rodičov, zobrať si ich domov a doopatrujú ich. Zato tam aj je tých detí viacej. Ale je to česť aj pre deti, aj pre rodičov, že sú zaopatrené, že nebudú sa potulovať kdekade a živoriť.
V minulom roku bol Rok aktívneho starnutia a medzigeneračnej solidarity a spolupráce, teda apelujem na to teraz, že tá medzigeneračná solidarita a spolupráca by nemala končiť v roku 2012, ale by mala pokračovať stále. A toto je krok v tomto smere.
Teda som za tento zákon, apelujem aj na snemovňu, aby hlasovala zaň. Týka sa nás všetkých, našej zodpovednosti za svojich rodičov, ktorým sme určite všetci niečo dlžní. A obyčajne si to uvedomíme až vtedy, keď tí rodičia už sú tu neni.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán poslanec. Na vaše vystúpenie je jedna faktická poznámka.
Dávam priestor pánovi poslancovi Přidalovi.

Ja ďakujem pánovi Jozefovi Mikloškovi. Naozaj ma neprekvapilo, že podporuje tento zákon. A ja som hrdý, že KDH alebo tá skupina poslancov z KDH tu predkladá práve takýto zákon, ktorým môžme aspoň malinkú časť nákladov alebo takú symbolickú, ale viditeľnú vďaku prejaviť svojim rodičom za to, že nás pred rokmi prijali ako Boží dar, že sa nás snažili vychovať, aby sme boli tomuto svetu na osoh, im na radosť, a mnohí nás vychovávali tak, aby sme sa snažili konať tak, aby náš život bol aj Bohu na slávu.
Som rád, že som v strane, ktorá jednoducho propaguje rodinu, ktorej na rodine naozaj záleží. Na rodine ako zväzku muža a ženy, na rodine, ktorá ochraňuje život. A my všetci pôjdem spolu aj do Košíc, aby sme to tam verejne deklarovali.
Som pyšný na to, že v tomto parlamente je klub KDH, ktorý vlastne jediný ako plne v zhode všetkých poslancov podporuje kultúru života, podporuje život, že tu nemáme žiadne výnimky. Všetci v zhode a takto symbolicky chceme vrátiť svojim rodičom jednoducho aj to, že sa o nás starali.
Bojím sa, že dôvodom na nepodporenie bude to, že nie je dosť peňazí. Tých peňazí je dosť. My sme videli, že vláda Roberta Fica polovicu tej sumy, ktorú potrebujeme, neváha dať do pažeráka finančných žralokov. Páni poslanci SMER-u, rozhodnite sa, koho budete kŕmiť, komu budete pomáhať. Či žralokom, alebo svojim rodičom, ktorí vás vychovali.
Ďakujem.

Ďakujem. Chce reagovať pán poslanec? Ďakujem pekne. Takže ešte raz dávam možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Je tam prihlásený pán poslanec Kvasnička. Nikto viac neprejavil záujem. Uzatváram možnosť prihlásiť sa a dávam slovo pánovi poslancovi.
Nech sa páči.

Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, kolegovia, nakoľko som jedným z navrhovateľov predkladaného zákona, chcel by som aj ja, aj keď bez ekonomickej a sociálnej erudície, pretože ten zákon sa týka naozaj oblastí, ktoré sú závažné a zložité, chcel by som pridať aspoň malé polienko do tohoto osihoteného ohníka. Pôvodne som si, aj pod vplyvom teatrálnych spôsobov týchto dní v parlamente, chcel doniesť rekvizitu. Dokonca rekvizitu živú - vlastných rodičov. Potom ma však od tohto úmyslu odhovorila neúprosná realita. Obaja sú už na večnosti. Otec zahynul neskôr, ale dôchodkový systém si ešte užil rovných 15 rokov. Mama to zabalila skôr, čím štát odbremenila o ťarchu, ktorú by s ňou ako s vyslúžilou dôchodkyňou a matkou štyroch detí mal, ak by žila. Napriek ľahkému tónu týchto strát boleli a bolia až dodnes. A najviac bolí skutočnosť, že im už nemám ako splatiť ich námahy, obete, vklad, ktorý do mňa dali. Aj keď, som presvedčený, to robili bezpodmienečne. Nechceli za to nič, nič za to nečakali.
Návrh, ktorý predkladáme, vstupuje do tejto zóny bezpodmienečnosti s ambíciou solidarity, ktorá je opakom sebectva, pohodlia a vlastného komfortu. Navyše, kým štát je abstraktný inštitucionálny moloch, rodičia sú celkom určití, konkrétni, adresní. Takže ešte raz. Reč je o najsilnejšej, totiž o rodovej a rodinnej solidarite.
Keďže ešte vždy mám v sebe reflex učiteľa literatúry a rád sa k nemu aj priznávam, dovoľte aj teraz niekoľko alúzií alebo narážok, alebo súvislostí, ktoré hovoria o solidarite alebo jej absencii v literatúre.
Keď som rozmýšľal nad touto témou, sa mi vybavil prudko jeden román amerického spisovateľa, držiteľa Nobelovej ceny, Williama Faulknera, anglicky sa to snáď volá "As I lay dying" ("Ako som zomierala"). Je tam krásny príbeh solidarity. Nejde o solidaritu v dôchodkovom systéme, ale solidaritu rodiny s jedným členom, konkrétne s mamou, ktorá zomiera na rakovinu, a to, ako to prežívajú ľudia, ktorí sú okolo nej. Nebudem sa teraz zapodievať formálnou časťou, pretože ten istý príbeh dal Faulkner vyrozprávať každému jednému účastníkovi alebo členovi tej rodiny. A treba povedať, že napokon vyšlo najavo, že každý mal okrem solidarity aj iné dôvody.
Jednoducho, mama zomrela v chudobnej, neviem, v ktorom štáte americkom to bolo, v chudobnej dedinke a mala veľkú ambíciu, keďže pochádzala z okresného mesta, aby bola pochovaná dôstojne v okresnom meste. Tak sa táto rodina, otec, syn, dcéra a ešte malé dieťa, ktoré bolo idiotické, sa vybrali s maminou truhlou, na koníkoch sa vybrali, do okresného mesta. Nanešťastie prišla povodeň, keď koníkom brodili cez rieku, tak im truhlu zobrala. A ten tragický príbeh získava komediálne kontúry. Napokon po dvoch týždňoch, už aj teda s patričným zápachom rozkladajúceho sa maminho tela, konečne teda ju dovezú do okresného mesta.
Druhá vec je, čo spočiatku nikto netušil, že za tou solidaritou v tomto prípade, v tej existenciálnej krajnosti, v krajnosti smrti, aj u príbuzných pri každom type solidarity môžu byť aj iné, než viditeľné dôvody.
Tak manžel tej zosnulej, otec rodiny, chcel ísť do okresného mesta tiež, pretože tam mal milenku. Dcéra preto, že si chcela dať spraviť interrupciu. Ten syn jeden, to si už nepamätám, ale pamätám si, že jediný, ktorý išiel úprimne, zo solidarity a naozaj to veľmi prežíval, bol ten idiotický chlapček.
Toľko Villiam Faulkner v románe "As I lay dying".
Keby sme chceli hľadať rôzne modely a rôzne módy vzťahov v rodine, možno by poslúžil Franz Kafka "Dopisom otcovi", kde je tá téma solidarity nabúraná, je konfrontačná. To, čo mu nevedel povedať, kým bol živý, mu hovorí po smrti. Píše list otcovi, ktorý nežije.
Mohli by sme spomenúť Meira Šaleva, vynikajúceho židovského autora, ktorý v knihe "Štyri hostiny" opisuje obdivuhodný príbeh súdržnosti rodovej, rodinnej solidarity v jednej židovskej komunite. Prekrásny metaforicky bohatý obraz, prečo je dobré, aby deti sa starali o svojich rodičov tak, ako sa rodičia starali o svoje deti. Aj keď hovorím znovu, ten imperatív platí, že je to bez kondicionálu, je bez kondicionálu. Je to láska bezpodmienečná a nič za to nečakajú.
Iný príklad by mohol byť Rudolf Sloboda, ak by som mohol trošku spomenúť aj našich. Krásne spracoval tému matky a takého hľadania sa so synmi v divadelnej hre, ktorú napísal tesne pred tým, ako spáchal samovraždu, možno. A aj preto, že tam tá téma solidarity sa stratila, alebo bola nejaká tragická, divadelnú hru "Armagedon na Grbe". Ak ste mali možnosť to vidieť so Zitou Furkovou, už sa to nehrá, ale bolo to nádherné.
Témou rodiny, rodu, solidarity, materstva, otcovstva sa hlbinne zaoberal Dominik Tatarka. Za všetky jeho prózy spomeniem možno titul "Ešte s vami pobudnúť". Hlboký príbeh solidarity syna s mamou. S mamou, ktorá je, by som povedal, taká folklórna alebo tradičná katolíčka, a so synom, ktorý spretŕhal korene s vierou a stal sa pokrokárom marxistického typu. Čiže tam tá téma solidarity je ešte aj ideologicky problematizovaná.
Chcem dať do pozornosti tomuto plénu, že v tomto čase, pokiaľ ešte bude prebiehať schôdza, ale myslím, že to pôjde aj celý október, je v kine Lumiere, bývalé Chaplinovo centrum, ide film rumunského režiséra, ktorý sa volá "Pozícia dieťaťa". Tam je obraz solidarity medzi deťmi a rodičmi, konkrétne medzi mamou a synom, by som povedal, taká pervertovaná, alebo obrátená vo svoj opak a navyše ešte zničená korupciou. O čo ide? Je to rumunský film, hromadu cien dostal. Mama, teda syn spácha dopravnú nehodu, pri ktorej tragicky teda zabije jedného účastníka premávky cestnej a teraz začína séria vyšetrovaní, výsluchov a, samozrejme, súdu. A tá mama, ktorá sa nevie oslobodiť od vlastného syna, mu preukazuje falošnú solidaritu a začne, ja neviem, či to je o Rumunsku, ako myslím, že takýto príbeh by bol možný kdekoľvek, začne korumpovať sudcov, vyšetrovateľov, dokonca úspešne skorumpuje aj tých pozostalých obete teda s tým, že aby svojho syna ochránila, uchránila. Ale toto už je, myslím, taká odvrátená strana toho, čo je rodová a rodinná solidarita.
Napokon z tých literárnych alúzií, ak mi dovolíte, ešte krásny príbeh, ja ho tu mám celý, nebudem ho čítať, lebo nebudem zdržiavať. Príbeh márnotratného syna, lebo podobenstvo o márnotratnom synovi poznáte. Ako si vybral svoj diel od otca, premrhal ho s neviestkami, hýrivým životom. Ako potom spolu so sviňami v nedôstojných podmienkach žil. Ako sa vrátil, ako ho otec prijal. A je tam aj téma toho druhého syna, ktorý bol verný, takpovediac solidárny svojmu otcovi, a predsa mal pocit, že ten ničomník bol akosi zvýhodnený, privilegovaný.
Vždy som mal rád tento príbeh, ale vždy mi chýbalo také pokračovanie, a to je, myslím, aj o tomto návrhu zákona, čo potom ten syn, ktorému bolo odpustené, zabudnuté, ktorý bol veľkoryso prijatý, čo s týmto obohatením, s týmto riešením, čo vlastne v živote spravil?
Ja mám tiež pozíciu alebo pocit, že aj my sme niekedy tými márnotratnými synmi. Viac riešime vlastný komfort, pohodlie, snažíme sa tú starobu odtláčať od očí. A ten príbeh o márnotratnom synovi ma konfrontuje s tým, že nielen rodič je k nám milosrdný, ale malo by byť aktom milosrdenstva a prirodzenosti byť rovnako naporúdzi vlastným rodičom, keď sú nevládni, keď nestačia.
Ak ešte môžem krátko. Zmyslom týchto zákonov, a to je osud skoro všetkých opozičných návrhov zákonov, nerozumiem tomu príliš, ale rešpektujem to, je potom otázka: Že načo teda zákony, ktoré sú síce pekné, majú aj hlboký duchovný, dokonca metaforický, religiózny, aký len chcete, sociálny, v neposlednom rade, význam, či nie sú kontraproduktívne? Či to nie je populizmus?
Ja si myslím, že nie, že má význam robiť aj veci, ktoré vyzerajú beznádejne. Má zmysel robiť aj veci, ktoré majú rozmer gest alebo posolstva. Myslím, že zmysel toho posolstva veľmi správne vyjadril jeden z predkladateľov Julko Brocka. Pozrite sa, bolo to tu viackrát spomínané aj v inom kontexte, Pochod za život, ktorý je v Košiciach cez tento víkend, resp. v nedeľu, nie je len o ochrane nenarodeného života. Je to o všetkých formách prirodzených, ktoré sú v súlade so zdravým rozumom, s prirodzeným étosom, s kresťanskými tradíciami alebo, ak chcete, humanistickými tradíciami tejto civilizácie. A ja myslím, že do tohoto kontextu ochrany života, ktorej sme veľa dlžní, patrí aj rodina, manželstvo a, samozrejme, aj medzigeneračná solidarita.
Ja viem, že my, ktorí sme v produktívnom veku, sme často v takej sendvičovej pozícii, že na jednej strane je na nás tlak, aby sme sa zodpovedne starali o vlastné deti, na druhej strane je tlak, a my teraz k tomu tlaku prispievame, aby sme sa starali o svojich rodičov. Ja viem, že tá sendvičová pozícia môže byť stresujúca a môže byť existenciálne aj finančne náročná. Preto je tam ten inštitút dobrovoľnosti. Samozrejme, predpokladá sa, ak tie možnosti sú.
Mohol by som v tomto kontexte hovoriť o viacerých potrestaných mamách, ktoré strávili gro svojho života pri svojich deťoch. Moja mama pri nás štyroch, pri každom bola, kým sme nešli do prvej, základnej školy, lebo otec tak rozhodol a považoval to za správne. Moja švagriná, takisto matka štyroch detí, napriek možnej kariére, akademickej kariére ako doktorky sociológie a neskôr odborníčky na psychoterapiu toxikomanov a drogovo závislých ľudí, takisto dnes už je na dôchodku, potrestaná, lebo padla do tej vekovej kategórie, že nemá šancu, nebyť toho, že jej manžel, môj brat, ešte pracuje, nemá šancu svoj život ustáť a udržať.
Samozrejme, Jožko tu spomínal aj demografický vývoj a myslím, že ten zákon okrem toho, že rieši možnú solidaritu detí s rodičmi, má aj rozmer demografickej nádeje, by som to povedal. Demografickej nádeje, že by mohol byť motivujúci, aby, motivovať rodičov, mamy, otcov, že má zmysel, má zmysel mať deti, že je to dobrý, že je to dobrý nápad, napriek všetkým nástrahám a výzvam civilizačným, ktoré sú, a možno aj neradostným, že to má zmysel a že nezostanú na staré kolená v rovnakej, v rovnakej kaši ako ich rodičia alebo ich starí rodičia.
Ak by som to mohol zhrnúť, ja viem, ja tie vážne, vážne, dôstojné témy, pri nich sa nemá a ani nedá žartovať, napriek tomu by som chcel skončiť v ľahšom tóne. Neviem, či Milan Lasica je vzor rodovej alebo rodinnej, no, to by sme sa mohli spýtať, ale každopádne napísal veľmi pekný text o zvláštnej rodinnej solidarite a ten si dovolím vám prečítať. Je to vlastne text piesne, volá sa Rodinné zázemie:
"Moja dcéra Janka mala rada Janka,
keď sa brali, tak im na to požičala banka.
Janka s Jankom žijú ako v nebíčku
a ja mám na krku pôžičku.
Nerozlučne spätí splodili aj deti,
dvaja vnuci veľmi súci, rysujúce sa tretí.
Janka s Jankom žijú z mojej pôžičky
a ja zatiaľ strážim detičky.
Občas príde Janka s Jankom k otcovi a k mame
kontrolovať, či deti zle nevychovávame.
Je to párkrát za rok,
majú na to nárok.
Moja dcéra Janka mala rada Janka,
keď sa brali, tak im na to požičala banka.
Našej Janke s Jankom zle sa nežije,
veď im dávam polovicu z penzie.
Ešte im aj pridám, ak nemajú dosť,
lebo deti, to je naša budúcnosť."
Naša budúcnosť... (Potlesk.) To je text Milana Lasicu. Naša budúcnosť bude aj naša ohľaduplnosť a naša energia a schopnosť obrátiť tú energiu z Lasicovej básne naopak.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem, pán poslanec. O slovo požiadal pán podpredseda, nech sa páči, dám vám slovo.

Ďakujem pekne. Ctené dámy, vážení páni, ja myslím, že ten jemný potlesk bol prednesu, nielen Milanovi Lasicovi. Takže aj ja sa pridávam k oceneniu. A ten aspekt, ktorý skôr tak vytvára možno iróniu, že predsa len ten dedko a potom všetko na krku, ale aj tak sa stará s úsmevom, to komentuje.
Je veľkou výzvou, aby sa neotáčala solidarita alebo nevytrácala, ale bola takou vyváženou súčasťou našich životov, tak ako tie tri groše. Ako rozprávka, ktorá hovorí o tom, čo bolo a čo bude, alebo o tých, ktorí tu boli a potrebujú pomoc, a o tých, ktorí prichádzajú a potrebujú pomoc, a o tých, ktorí dokážu poskytnúť pomoc, lebo aj im bolo poskytnuté veľa z tej konkrétnej lásky.
Nechcem dlho hovoriť, len pridať svoj hlas alebo názor k tomu, že solidarita je potreba, je nevyhnutnosť, je naším záujmom, aj keď si to niekedy zle vysvetľujeme. Náš vlastný záujem je solidarizovať sa. Ale správne, nie naopak, lebo potom je z toho závislosť alebo deformácia.
No a základ solidarity sa získava v rodine od prvého dňa od všetkých súvislostí všetkých členov. Preto čo je dobré pre rodinu, je dobré aj pre celok. Pre spoločnosť, pre štát, ktorý je rámcom alebo inštitucionálnou bázou pre zabezpečenie potrieb a záujmov spoločnosti.
Ja by som sa chcel pridať k tým, ktorí obhajujú dobrovoľný, skôr symbolický, ale veľmi dôležitých príspevok pracujúcich synov a dcér pre otcov a mamky na dôchodku. Lebo je vyjadrením aj úcty, aj vďaky, ale aj priamej solidarity. Solidarita je vždy konkrétnou záležitosťou, nemôže byť všeobecnou, hmlistou, neadresnou, lebo to nie je dobré, to väčšinou ani nepomáha a zle končí. Ale mám byť s konkrétnou osobou na úrovni alebo v objeme, ktorý je súvislosťou tej solidarity, aby to bolo primerané, aby to motivovalo, ozdravovalo, nie naopak.
Subsidiarita má predchádzať solidaritu. A to je druhý princíp, ktorý je dôležitý, lebo vyjadruje ľudskú slobodu a zodpovednosť od občana, od človeka, až potom väčšie celky, väčšie spoločenstvá. A preto vnútrorodinná a medzigeneračná solidarita je predpokladom aj pre subsidiaritu v obci a v regióne, v štáte alebo v národe a ponad štát v rámci Európskeho spoločenstva.
Občianska spoločnosť je dôležitá, ale nenahradí, nedokáže nahradiť rodinnú komunitu a rodinnú starostlivosť, ale môžu ju dopĺňať.
Takže by som veľmi odporúčal v tom procese ďalšieho posudzovania pozrieť sa na všetky aspekty našej rodinnej politiky a situácie a takouto jemnou, nie náročnou formou motivovať k medzigeneračnej solidarite, ktorá aj sa vytráca, aj je s nádejou vnímaná ako základ pre mnohé nielen debaty, ale riešenia našej starnúcej spoločnosti.
Chcem povedať aj za klub, aj za KDH, že to je súčasť skôr širšieho systémového prístupu k tomu, čo má znamenať prorodinné prostredie, prorodinné či stimuly, alebo politika. A verte mi, oplatí sa to, oplatí sa to aj finančne, aj finančne. Výnos bude väčší ako straty, ktoré sú v systéme, ktorý nefunguje a skôr demotivuje, a nestíhame platiť.
Takže ďakujem predkladateľom za uvedenie a tiež sa hlásim k podpore.
Ďakujem pekne.