23. schôdza

Pán predseda, dovoľte mi, aby som podala pozmeňujúci návrh, a to podpredsedníčky parlamentu Renáty Zmajkovičovej a poslankyne Vittekovej k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jany Laššákovej, Renáty Zmajkovičovej, Miroslava Číža, Stanislava Kubánka a Tibora Glendu na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (tlač 559).
V čl. I sa za 2. bod vkladá 3. bod, ktorý znie: v § 96 sa za odsek 3 vkladá nový odsek 4, ktorý znie:
"(4) Ak navrhovateľ vzal späť návrh zákona schváleného v programe schôdze Národnej rady (§ 95), nový návrh zákona v tej iste veci možno zaradiť do programu schôdze Národnej rady najskôr o šesť mesiacov odo dňa jeho vzatia späť, ak Národná rada na návrh predsedu Národnej rady nerozhodne bez rozpravy inak."
Doterajší odsek 4 sa označuje ako odsek 5.
Navrhuje sa, aby návrhy zákonov, ktoré boli zaradené do programu schôdze a navrhovateľ ich vzal späť, zaradili do programu schôdze až po šiestich mesiacoch odo dňa ich späťvzatia. Národná rada Slovenskej republiky však môže na návrh predsedu rozhodnúť, že takýto návrh zákona možno zaradiť do programu aj pred uplynutím tejto lehoty.

Áno, zároveň, pán predseda, by som podľa § 29 ods. 2 rokovacieho poriadku navrhla prerušiť prerokúvanie materiálu, dokedy k nemu nezaujme stanovisko ústavnoprávny výbor. A zároveň navrhujem, aby ústavnoprávny výbor prerokoval uvedený materiál v lehote do 24. 9. 2013 vrátane a predložil k nemu stanovisko.
Pán predseda, prosím, dajte hlasovať.

Kolega Abrhan mi hovorí, že keď tu nemusí byť vláda, tak nemusí tu byť ani predkladateľ, nie. Ale teraz vážne.
Vážená pani podpredsedníčka, dámy a páni, včera sme veľmi dlho, skoro celý deň, rokovali o správe o hodnotení plnenia pravidiel rozpočtovej zodpovednosti a pravidiel rozpočtovej transparentnosti za rok 2012 (tlač 594). Zjednodušene, diskutovali sme o hrozivom verejnom dlhu a o stave našich verejných financií. Ako aj z tej diskusie vyplynulo, situácia je vo verejných financiách vážna, a nehovorí to iba poslanecká snemovňa o našich verejných financiách, vedia to aj v zahraničí, vie to aj Európska komisia, vie to nakoniec aj ministerstvo financií, aj Inštitút pre finančnú politiku. Hodnotí našu situáciu tak, že aj keď sme urobili isté opatrenia v dôchodkovom systéme z hľadiska jeho dlhodobej udržateľnosti, aj tak sa stále pohybujeme na hranici... (ruch v sále) ... na hranici vysoko rizikových alebo rizikových krajín z hľadiska dlhodobej udržateľnosti verejných financií.
Dôchodkový systém, náš dôchodkový systém je súčasťou, je tou najvýraznejšou súčasťou našich verejných financií. Predkladatelia tohoto návrhu zákona si nekladú na cieľ vyriešiť problém ani nie verejných financií, ani nie nášho dôchodkového systému, to je veľmi komplexný, veľmi zložitý problém a týka sa to nielen rezortu sociálnych vecí, ale týka sa to aj iných ekonomických rezortov, lebo to súvisí s naším ekonomickým rastom, súvisí to s našou úrovňou zamestnanosti, súvisí to s demografickým vývojom v našej krajine, súvisí to s rôznymi sektorovými politikami, napríklad aj s populačnou politikou, čiže ten problém si uvedomujeme, že je veľmi zložitý.
My sme si dali za cieľ zvýrazniť alebo prehĺbiť skutočnú solidaritu, medzigeneračnú solidaritu v prvom priebežnom dôchodkovom systéme. A navrhujeme to urobiť cez zákon o dani z príjmov. Cez zákon o daniach z príjmov umožniť časti, teda tým daňovým poplatníkom, ktorí platia dane, aby mohli, tak ako je to dnes možné, určiť časť zo svojej odvedenej dane štátu teda na nejaký zaujímavý verejnoprospešný účel. To dnes existuje, takúto možnosť ľudia, ktorí platia dane, majú a pri daňovom priznaní raz za rok majú túto možnosť takto podporiť nejaký verejnoprospešný účel časťou svojej dane. Dnes je to do výšky dvoch percent celoročnej dane, ktorú doteraz alebo teraz daňovník odvádza do štátneho rozpočtu.
My ako predkladatelia prichádzame s návrhom, pán poslanec Přidal, pán poslanec Kvasnička a ja, samozrejme, že podporuje to aj celé KDH na čele s predsedom Jánom Figeľom, ale navrhujeme to nie v percentuálnej výške, ale tam symbolicky to navrhujeme sumou 50 eur za zdaňovacie obdobie. Túto sumu, maximálne teda do tejto sumy, ak daňovník sa rozhodne podporiť svojho žijúceho rodiča na dôchodku, tak môže takto urobiť raz za rok pri daňovom priznaní.
Tento návrh zákona, alebo teda v istej obmene, už bol tu v Národnej rade. Ja som sa o to už raz pokúšal s mojimi kolegami, ako inšpirovať tých, ktorí vtedy boli v exekutíve, že on mal aj, ten návrh sprevádzali také nálepky napríklad, ako že je to návrh zákona o troch grošoch, že deti alebo ten, kto je zamestnaný a má nejaký príjem, tak nielenže podporuje svoje deti, že časť svojho príjmu sám stroví, ale že myslí aj na svojich rodičov a že teda priamo podporuje aj svojich rodičov. Alebo iný názov, alebo taká nálepka toho návrhu bola, že je to aj o tzv. 13. dôchodku, že raz za rok môžu deti, zamestnané deti takto prispieť na životné náklady svojim rodičom na dôchodku.
Je to o prehĺbení medzigeneračnej solidarity v dôchodkovom systéme, alebo o solidarite v priamom rade, t. j. medzi rodičmi a ich vlastnými deťmi. Aj vláda napríklad novelou zákona o sociálnom poistení ako posilnila v našom priebežnom dôchodkovo pilieri systém solidarity, že napríklad systém solidarity posilnila na úkor zásluhovosti. To znamená, že výhodnejšie sa počíta dôchodok ľuďom, ktorí mali nižší príjem, a je to akoby na úkor tých, ktorí odvádzali odvody na svoj dôchodok z vyššieho príjmu.
My navrhujeme, aby táto medzigeneračná solidarita bola vyššia práve medzi deťmi a rodičmi. To znamená, je to v istom zmysle aj, je to v istom zmysle aj zvýšenie zásluhovosti rodičov, pretože tak je to aj v tomto návrhu, že ak niekto vychoval viac detí a sú zamestnané a platia štátu dane, tak je rozdiel, ak by odviedlo jedno dieťa 2 % zo svojej zaplatenej dane rodičovi, a je rozdiel, ak to urobia štyri deti alebo päť detí. To znamená, tá zásluhovosť rodičov v zmysle prispenia vyšším počtom klientov do dôchodkového systému by sa mohla prejaviť aj týmto spôsobom.
Má to svoju logiku, má to svoje zdôvodnenie aj v tom, že v našom dôchodkovom systéme sú znevýhodnené rodiny s viacerými deťmi, alebo rodičia, ktorí mali viac detí, z pochopiteľných dôvodov. Keď je viac detí a jeden a ten istý príjem, tak samozrejme, že sa to odrazí na úrovni tej rodiny, keďže sa ten príjem delí medzi viac hláv, ako keď ten príjem zostane tomu jednému alebo dvom, ako keď sa ten príjem delí medzi 4, 5, 6 členov domácnosti.
No a, samozrejme, tá nespravodlivosť sa potom prejavuje aj neskôr, keď sa napríklad tí rodičia dožijú dôchodkového veku, že práve preto, že napríklad jeden z manželov bol dlhšie viac rokov pri deťoch, to znamená, mal menej odpracovaných rokov, menej odviedol priamo v odvodoch do dôchodkového systému a potom sa mu to zohľadní na jeho výške dôchodku, že má nižší dôchodok.
Kedysi, kedysi nedávno, ešte nie je to tak veľa rokov, náš dôchodkový systém to riešil takým spôsobom, že napríklad boli zvýhodnené ženy. Ženy matky mali výhodu, že išli do dôchodku skôr podľa počtu detí. Keď bola hranica odchodu do dôchodku pre mužov 60 rokov, tak ženy išli v 57, žena, ktorá mala jedno dieťa mohla ísť do dôchodku v 56, s dvomi deťmi v 55, v 54 a tak ďalej. Čiže toto bolo výrazom, by som povedal, solidarity štátu a tá medzigeneračná solidarita sa prejavovala napríklad aj v tomto.
Zmenou a reformou dôchodkového systému, keď sme zaviedli jednotnú hranicu odchodu do dôchodku a, samozrejme, nijako to nekompenzovali napríklad tým rodičom viacdetných rodín, ktorí zodpovedne vychovávali svoje deti pre spoločnosť, pre dôchodkový systém, tak sú teraz v situácii, že sú v nevýhode, lebo ich vlastné deti sa vlastne cez priebežný dôchodkový pilier skladajú a prispievajú na dôchodky iných rodičov, ktorým, lebo nemali deti. Samozrejme, že ak argument, že a čo s tými, ktorí teda nemali deti? No tak iste, ak sa niekto z takýchto dôchodcov ocitne v situácii, že potrebuje osobitnú pomoc od štátu, tak treba mu pomôcť. Ale určite mnohí takíto ľudia ako mali možnosť pamätať na svoju starobu a na svoj dôchodok aj iným spôsobom, ako len spoliehať sa na dôchodkový systém.
My v tomto našom návrhu nerozlišujeme teraz medzi matkou a otcom. To znamená, či deti poukážu časť zo svojej dane otcovi alebo matke na dôchodku, je to na ich slobodnom rozhodnutí.
Tento návrh je spravodlivý aj k daňovníkom, pretože nemôže nastať situácia, že chudobnejší podporuje bohatšieho. Tak ako to napríklad je dnes pri vianočnom príspevku, to, čo, s čím prišiel Fico a dôchodcovia dnes pred Vianocami alebo na konci roka dostanú akoby od vlády a od Fica vianočný dôchodok. Aj dôchodca, ktorý má dôchodok vyšší ako 400 eur; 400, ja neviem, teraz hranica je, myslím, 461 eur. Do tejto výšky môže dostať poberateľ starobného dôchodku alebo invalidného, alebo iného, môže dostať vianočný príspevok vo výške od 38 eur, myslím, do 65-6 eur.
No ale teraz si predstavte rodiča, ktorý má tri deti malé, manželka je na materskej pri deťoch, on má priemerný plat v národnom hospodárstve, ja neviem, 800 eur a jeho čistý príjem, keď podelí piatimi, tak možnože na osobu v rodine je to mesačne 150 eur. A on sa zo svojej dane cez Roberta Fica skladá na vianočný príspevok aj dôchodcom, ktorí majú 450 eur. Čiže je to, samozrejme, politické rozhodnutie, SMER robí takú politiku, ale ja si myslím, že spravodlivejšie, a nebola by to solidarita naruby, ak by sme umožnili takto deťom, je to, samozrejme, len symbol, lebo tá suma 50 eur nevyjadruje nič iné, len akože časť dane, je to maximálne 50 eur raz za rok. Maximálne 50 eur môžete poukázať svojmu rodičovi na dôchodku.
Preto to robíme cez zákon o daniach z príjmov, lebo tento inštitút možnosti asignácie časti dane už existuje. Osvedčil sa, veľa inštitúcií verejnoprospešných alebo vykonávajúcich verejnoprospešnú činnosť tento inštitút vykonáva a v spoločnosti sa naozaj vďaka tej podpore 2 % z našich daní alebo z daní občanov na Slovensku urobilo veľa, veľa, oveľa viac práce, ako sa dá vyjadriť len tou sumou, ktorá bola poukázaná napríklad.
Čiže my navrhujeme do zákona o daniach z príjmov nový § 50a, ktorý bude umožňovať daňovníkovi v daňovom priznaní v sume maximálne 50 eur poukázať fyzickej osobe, ktorá je poberateľom starobného, invalidného alebo predčasného dôchodku. Za istých podmienok, samozrejme, že ten daňovník nesmie mať nedoplatok na dani, že musí mať teda takú výšku dane, to znamená, ten, kto neplatí dane, kto nepracuje, tak toho sa to netýka, čiže v tomto zmysle sa to ani nedá ako zneužiť ako napríklad priama štátna podpora niekomu.
A jednou z podmienok napríklad na prijatie takejto pomoci je, že prijímateľ musí mať bydlisko na území Slovenskej republiky. A správca dane je povinný na účet prijímateľa túto sumu odviesť do 31. decembra po skončení zdaňovacieho obdobia. Čiže v tomto zmysle by to bolo aj v lehote, ako sa poskytuje vianočný príspevok, čiže mohla by to byť ako istá alternatíva dnes existujúcemu vianočnému príspevku.
Samozrejme, že tento návrh má aj dopad na rozpočet, ale jeho výšku si netrúfam presne špecifikovať, pretože využiť tento inštitút je možnosť. To znamená, by to bolo dobrovoľné. My len hovoríme o tom, že ak by to využila istá množina, tak sa dá vyrátať tento dopad. Ale práve myslíme si, že prínos z tohto opatrenia pri zodpovednom správaní sa by bol oveľa, oveľa väčší. Nakoniec my hovoríme o tej skupine občanov, ktorí sa voči svojej budúcnosti správajú veľmi zodpovedne.
Ďakujem za to, že ste ma vypočuli, a za podporu tohto poslaneckého návrhu zákona.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Ctené dámy, vážení páni, dovoľte, aby som v zmysle zákona o rokovacom poriadku Národnej rady vystúpil k návrhu poslancov Národnej rady, a to Júliusa Brocku, Alojza Přidala a Mariána Kvasničku na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý má pridelenú tlač č. 627, ako spravodajca výboru pre financie a rozpočet.
Tento návrh bol doručený poslancom v stanovenej lehote, tým boli splnené podmienky určené v § 2 zákona o rokovacom poriadku, teda doručenie návrhu najmenej 15 dní pred schôdzou Národnej rady, na ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie, ktoré práve prebieha.
Predseda Národnej rady posúdil uvedený návrh podľa § 70 zákona o rokovacom poriadku a podľa pravidiel ho zaradil na rokovanie dnešnej schôdze, 23. schôdze.
Ako spravodajca v prvom čítaní si osvojujem stanovisko, že predmetný návrh spĺňa po formálno-právnej stránke všetky náležitosti návrhu zákona, ktoré sú uvedené v § 67 a 68 zákona o rokovacom poriadku, ako aj náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Z hľadiska vecného zastávam stanovisko, že predložený návrh zákona rieši závažnú problematiku a je aj zrejmý jej účel. Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje informáciu o cieli návrhu zákona a je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Osobitná časť, samozrejme, obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení zákona.
Po rozprave odporučím, po prvé, aby podľa § 73 zákona o rokovacom poriadku Národná rada Slovenskej republiky uvedený návrh zákona prerokovala v druhom čítaní a, po druhé, v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 601 z 29. júla tohto roku, podľa § 71 o rokovacom poriadku návrh zákona, aby prerokovali výbory pre financie a rozpočet, ústavnoprávny výbor, výbor pre hospodárske záležitosti a pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre financie a rozpočet. Zároveň odporúčam, ako je pravidlom, aby výbory uvedený návrh prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní na schôdzi Národnej rady.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte rozpravu k uvedenému návrhu zákona.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Vážení kolegovia a kolegyne, vítam túto novelu zákona o dani z príjmov. Seniori si skutočne zaslúžia našu pozornosť aspoň plnením tohto zákona, ktorý neni až tak náročný ani na štátny rozpočet. Náš priemerný dôchodok je dneska okolo 390 euro, pomaly to stúpa, ale najmä preto, že tí najstarší seniori, ktorí majú najnižšie dôchodky, žiaľ, pomaly umierajú, a to je vlastne hlavný dôvodo, prečo predsa každoročne náš dôchodok trocha stúpa. Treba ovšem podčiarknuť, že niekoľko desiatok tisíc ich má dôchodok okolo 200 euro a z toho vyžiť sa skutočne nedá.
Ja som svojho času tuná dal taký návrh len v rozprave, nedotiahol som to do zákona alebo jej v novele, ale bol to tiež návrh na zmenu zákona o dani z príjmov, aby 2-percentnú sumu zo základu dane bolo možné darovať nielen na kultúru, školstvo, nevládne organizácie, cirkev, šport a tak ďalej, ale aby sme ich mohli dať aj svojim vlastným biologickým rodičom. Nebol to zlý návrh, všelikto si to aj všimol, len bol tam jeden háčik, že celý zákon o dani z príjmu umožňuje toto len pre právnické osoby. Čiže zmeniť to aj na fyzické osoby, sme videli, že nie je tak jednoduché a bolo by treba v tom zákone všeličo zmeniť, a teda bola by to dlhšia procedúra.
Táto cesta, ktorú navrhujú moji kolegovia, sa mi zdá omnoho jednoduchšia aj administratívne.
Pripomínam, že v zákone o rodine je záväznosť starostlivosti rodičov o svoje deti. To, že sa to často nedodržuje, vidíme pri plných detských domovoch, reedukačných centrách, pri mnohej náhradnej starostlivosti, pestúnskej, adoptívnej starostlivosti, kde väčšinou rodičia zlyhávajú, nechcú sa starať o svoje deti, alebo nevedia, alebo ani nemôžu tú starostlivosť vykonávať.
Na druhej strane v zákone je aj opačný záväzok, v zákone o rodine, starostlivosť detí o svojich rodičov, ktorá je tiež často porušovaná. Často chodím do domovov dôchodcov, DD, aj jedno aj druhé má tú istú značku, kde si potvrdzujem túto skutočnosť. Seniori v rozpravách sa ostýchajú povedať, že ich deti na nich zabúdajú, často ich ospravedlňujú, iste aj niekedy oprávnene, že samy ich deti nemajú, majú problémy, sú nezamestnaní, sú zadlžení a tak ďalej atď.
Čiastočne je to pravda, ako som už povedal, ale niekedy aj nie. Veľmi často sa stáva, že rodičia sa dostanú do domu dôchodcov práve tým, že sa predá ich byt alebo dom, deti si to rýchlo rozoberú, ale potom, keď treba dať 50 euro na svojho rodiča alebo pravidelne dávať do domu dôchodcov, tak deti kričia: "Sme nemajetní, štát, staraj sa!"
V dnešnej situácii, keď je demografická kríza, že starých je stále viac a bude ich stále viac a mladých je stále menej, lebo sa nerodia, tak starí to budú mať stále zložitejšie, aj štát to bude mať zložitejšie v súvislosti s dôchodkami, a teda preto tento návrh v tomto smere je určitým riešením, je určitý krok v sociálnom smere.
Pripomínam, že napríklad v Ázii, napríklad v takých Filipínach, keď som bol, nemajú vôbec penzie, nevedia, čo to je, pretože deti sú povinné automaticky sa postarať o svojich rodičov, zobrať si ich domov a doopatrujú ich. Zato tam aj je tých detí viacej. Ale je to česť aj pre deti, aj pre rodičov, že sú zaopatrené, že nebudú sa potulovať kdekade a živoriť.
V minulom roku bol Rok aktívneho starnutia a medzigeneračnej solidarity a spolupráce, teda apelujem na to teraz, že tá medzigeneračná solidarita a spolupráca by nemala končiť v roku 2012, ale by mala pokračovať stále. A toto je krok v tomto smere.
Teda som za tento zákon, apelujem aj na snemovňu, aby hlasovala zaň. Týka sa nás všetkých, našej zodpovednosti za svojich rodičov, ktorým sme určite všetci niečo dlžní. A obyčajne si to uvedomíme až vtedy, keď tí rodičia už sú tu neni.
Ďakujem za pozornosť.

Ja ďakujem pánovi Jozefovi Mikloškovi. Naozaj ma neprekvapilo, že podporuje tento zákon. A ja som hrdý, že KDH alebo tá skupina poslancov z KDH tu predkladá práve takýto zákon, ktorým môžme aspoň malinkú časť nákladov alebo takú symbolickú, ale viditeľnú vďaku prejaviť svojim rodičom za to, že nás pred rokmi prijali ako Boží dar, že sa nás snažili vychovať, aby sme boli tomuto svetu na osoh, im na radosť, a mnohí nás vychovávali tak, aby sme sa snažili konať tak, aby náš život bol aj Bohu na slávu.
Som rád, že som v strane, ktorá jednoducho propaguje rodinu, ktorej na rodine naozaj záleží. Na rodine ako zväzku muža a ženy, na rodine, ktorá ochraňuje život. A my všetci pôjdem spolu aj do Košíc, aby sme to tam verejne deklarovali.
Som pyšný na to, že v tomto parlamente je klub KDH, ktorý vlastne jediný ako plne v zhode všetkých poslancov podporuje kultúru života, podporuje život, že tu nemáme žiadne výnimky. Všetci v zhode a takto symbolicky chceme vrátiť svojim rodičom jednoducho aj to, že sa o nás starali.
Bojím sa, že dôvodom na nepodporenie bude to, že nie je dosť peňazí. Tých peňazí je dosť. My sme videli, že vláda Roberta Fica polovicu tej sumy, ktorú potrebujeme, neváha dať do pažeráka finančných žralokov. Páni poslanci SMER-u, rozhodnite sa, koho budete kŕmiť, komu budete pomáhať. Či žralokom, alebo svojim rodičom, ktorí vás vychovali.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, kolegovia, nakoľko som jedným z navrhovateľov predkladaného zákona, chcel by som aj ja, aj keď bez ekonomickej a sociálnej erudície, pretože ten zákon sa týka naozaj oblastí, ktoré sú závažné a zložité, chcel by som pridať aspoň malé polienko do tohoto osihoteného ohníka. Pôvodne som si, aj pod vplyvom teatrálnych spôsobov týchto dní v parlamente, chcel doniesť rekvizitu. Dokonca rekvizitu živú - vlastných rodičov. Potom ma však od tohto úmyslu odhovorila neúprosná realita. Obaja sú už na večnosti. Otec zahynul neskôr, ale dôchodkový systém si ešte užil rovných 15 rokov. Mama to zabalila skôr, čím štát odbremenila o ťarchu, ktorú by s ňou ako s vyslúžilou dôchodkyňou a matkou štyroch detí mal, ak by žila. Napriek ľahkému tónu týchto strát boleli a bolia až dodnes. A najviac bolí skutočnosť, že im už nemám ako splatiť ich námahy, obete, vklad, ktorý do mňa dali. Aj keď, som presvedčený, to robili bezpodmienečne. Nechceli za to nič, nič za to nečakali.
Návrh, ktorý predkladáme, vstupuje do tejto zóny bezpodmienečnosti s ambíciou solidarity, ktorá je opakom sebectva, pohodlia a vlastného komfortu. Navyše, kým štát je abstraktný inštitucionálny moloch, rodičia sú celkom určití, konkrétni, adresní. Takže ešte raz. Reč je o najsilnejšej, totiž o rodovej a rodinnej solidarite.
Keďže ešte vždy mám v sebe reflex učiteľa literatúry a rád sa k nemu aj priznávam, dovoľte aj teraz niekoľko alúzií alebo narážok, alebo súvislostí, ktoré hovoria o solidarite alebo jej absencii v literatúre.
Keď som rozmýšľal nad touto témou, sa mi vybavil prudko jeden román amerického spisovateľa, držiteľa Nobelovej ceny, Williama Faulknera, anglicky sa to snáď volá "As I lay dying" ("Ako som zomierala"). Je tam krásny príbeh solidarity. Nejde o solidaritu v dôchodkovom systéme, ale solidaritu rodiny s jedným členom, konkrétne s mamou, ktorá zomiera na rakovinu, a to, ako to prežívajú ľudia, ktorí sú okolo nej. Nebudem sa teraz zapodievať formálnou časťou, pretože ten istý príbeh dal Faulkner vyrozprávať každému jednému účastníkovi alebo členovi tej rodiny. A treba povedať, že napokon vyšlo najavo, že každý mal okrem solidarity aj iné dôvody.
Jednoducho, mama zomrela v chudobnej, neviem, v ktorom štáte americkom to bolo, v chudobnej dedinke a mala veľkú ambíciu, keďže pochádzala z okresného mesta, aby bola pochovaná dôstojne v okresnom meste. Tak sa táto rodina, otec, syn, dcéra a ešte malé dieťa, ktoré bolo idiotické, sa vybrali s maminou truhlou, na koníkoch sa vybrali, do okresného mesta. Nanešťastie prišla povodeň, keď koníkom brodili cez rieku, tak im truhlu zobrala. A ten tragický príbeh získava komediálne kontúry. Napokon po dvoch týždňoch, už aj teda s patričným zápachom rozkladajúceho sa maminho tela, konečne teda ju dovezú do okresného mesta.
Druhá vec je, čo spočiatku nikto netušil, že za tou solidaritou v tomto prípade, v tej existenciálnej krajnosti, v krajnosti smrti, aj u príbuzných pri každom type solidarity môžu byť aj iné, než viditeľné dôvody.
Tak manžel tej zosnulej, otec rodiny, chcel ísť do okresného mesta tiež, pretože tam mal milenku. Dcéra preto, že si chcela dať spraviť interrupciu. Ten syn jeden, to si už nepamätám, ale pamätám si, že jediný, ktorý išiel úprimne, zo solidarity a naozaj to veľmi prežíval, bol ten idiotický chlapček.
Toľko Villiam Faulkner v románe "As I lay dying".
Keby sme chceli hľadať rôzne modely a rôzne módy vzťahov v rodine, možno by poslúžil Franz Kafka "Dopisom otcovi", kde je tá téma solidarity nabúraná, je konfrontačná. To, čo mu nevedel povedať, kým bol živý, mu hovorí po smrti. Píše list otcovi, ktorý nežije.
Mohli by sme spomenúť Meira Šaleva, vynikajúceho židovského autora, ktorý v knihe "Štyri hostiny" opisuje obdivuhodný príbeh súdržnosti rodovej, rodinnej solidarity v jednej židovskej komunite. Prekrásny metaforicky bohatý obraz, prečo je dobré, aby deti sa starali o svojich rodičov tak, ako sa rodičia starali o svoje deti. Aj keď hovorím znovu, ten imperatív platí, že je to bez kondicionálu, je bez kondicionálu. Je to láska bezpodmienečná a nič za to nečakajú.
Iný príklad by mohol byť Rudolf Sloboda, ak by som mohol trošku spomenúť aj našich. Krásne spracoval tému matky a takého hľadania sa so synmi v divadelnej hre, ktorú napísal tesne pred tým, ako spáchal samovraždu, možno. A aj preto, že tam tá téma solidarity sa stratila, alebo bola nejaká tragická, divadelnú hru "Armagedon na Grbe". Ak ste mali možnosť to vidieť so Zitou Furkovou, už sa to nehrá, ale bolo to nádherné.
Témou rodiny, rodu, solidarity, materstva, otcovstva sa hlbinne zaoberal Dominik Tatarka. Za všetky jeho prózy spomeniem možno titul "Ešte s vami pobudnúť". Hlboký príbeh solidarity syna s mamou. S mamou, ktorá je, by som povedal, taká folklórna alebo tradičná katolíčka, a so synom, ktorý spretŕhal korene s vierou a stal sa pokrokárom marxistického typu. Čiže tam tá téma solidarity je ešte aj ideologicky problematizovaná.
Chcem dať do pozornosti tomuto plénu, že v tomto čase, pokiaľ ešte bude prebiehať schôdza, ale myslím, že to pôjde aj celý október, je v kine Lumiere, bývalé Chaplinovo centrum, ide film rumunského režiséra, ktorý sa volá "Pozícia dieťaťa". Tam je obraz solidarity medzi deťmi a rodičmi, konkrétne medzi mamou a synom, by som povedal, taká pervertovaná, alebo obrátená vo svoj opak a navyše ešte zničená korupciou. O čo ide? Je to rumunský film, hromadu cien dostal. Mama, teda syn spácha dopravnú nehodu, pri ktorej tragicky teda zabije jedného účastníka premávky cestnej a teraz začína séria vyšetrovaní, výsluchov a, samozrejme, súdu. A tá mama, ktorá sa nevie oslobodiť od vlastného syna, mu preukazuje falošnú solidaritu a začne, ja neviem, či to je o Rumunsku, ako myslím, že takýto príbeh by bol možný kdekoľvek, začne korumpovať sudcov, vyšetrovateľov, dokonca úspešne skorumpuje aj tých pozostalých obete teda s tým, že aby svojho syna ochránila, uchránila. Ale toto už je, myslím, taká odvrátená strana toho, čo je rodová a rodinná solidarita.
Napokon z tých literárnych alúzií, ak mi dovolíte, ešte krásny príbeh, ja ho tu mám celý, nebudem ho čítať, lebo nebudem zdržiavať. Príbeh márnotratného syna, lebo podobenstvo o márnotratnom synovi poznáte. Ako si vybral svoj diel od otca, premrhal ho s neviestkami, hýrivým životom. Ako potom spolu so sviňami v nedôstojných podmienkach žil. Ako sa vrátil, ako ho otec prijal. A je tam aj téma toho druhého syna, ktorý bol verný, takpovediac solidárny svojmu otcovi, a predsa mal pocit, že ten ničomník bol akosi zvýhodnený, privilegovaný.
Vždy som mal rád tento príbeh, ale vždy mi chýbalo také pokračovanie, a to je, myslím, aj o tomto návrhu zákona, čo potom ten syn, ktorému bolo odpustené, zabudnuté, ktorý bol veľkoryso prijatý, čo s týmto obohatením, s týmto riešením, čo vlastne v živote spravil?
Ja mám tiež pozíciu alebo pocit, že aj my sme niekedy tými márnotratnými synmi. Viac riešime vlastný komfort, pohodlie, snažíme sa tú starobu odtláčať od očí. A ten príbeh o márnotratnom synovi ma konfrontuje s tým, že nielen rodič je k nám milosrdný, ale malo by byť aktom milosrdenstva a prirodzenosti byť rovnako naporúdzi vlastným rodičom, keď sú nevládni, keď nestačia.
Ak ešte môžem krátko. Zmyslom týchto zákonov, a to je osud skoro všetkých opozičných návrhov zákonov, nerozumiem tomu príliš, ale rešpektujem to, je potom otázka: Že načo teda zákony, ktoré sú síce pekné, majú aj hlboký duchovný, dokonca metaforický, religiózny, aký len chcete, sociálny, v neposlednom rade, význam, či nie sú kontraproduktívne? Či to nie je populizmus?
Ja si myslím, že nie, že má význam robiť aj veci, ktoré vyzerajú beznádejne. Má zmysel robiť aj veci, ktoré majú rozmer gest alebo posolstva. Myslím, že zmysel toho posolstva veľmi správne vyjadril jeden z predkladateľov Julko Brocka. Pozrite sa, bolo to tu viackrát spomínané aj v inom kontexte, Pochod za život, ktorý je v Košiciach cez tento víkend, resp. v nedeľu, nie je len o ochrane nenarodeného života. Je to o všetkých formách prirodzených, ktoré sú v súlade so zdravým rozumom, s prirodzeným étosom, s kresťanskými tradíciami alebo, ak chcete, humanistickými tradíciami tejto civilizácie. A ja myslím, že do tohoto kontextu ochrany života, ktorej sme veľa dlžní, patrí aj rodina, manželstvo a, samozrejme, aj medzigeneračná solidarita.
Ja viem, že my, ktorí sme v produktívnom veku, sme často v takej sendvičovej pozícii, že na jednej strane je na nás tlak, aby sme sa zodpovedne starali o vlastné deti, na druhej strane je tlak, a my teraz k tomu tlaku prispievame, aby sme sa starali o svojich rodičov. Ja viem, že tá sendvičová pozícia môže byť stresujúca a môže byť existenciálne aj finančne náročná. Preto je tam ten inštitút dobrovoľnosti. Samozrejme, predpokladá sa, ak tie možnosti sú.
Mohol by som v tomto kontexte hovoriť o viacerých potrestaných mamách, ktoré strávili gro svojho života pri svojich deťoch. Moja mama pri nás štyroch, pri každom bola, kým sme nešli do prvej, základnej školy, lebo otec tak rozhodol a považoval to za správne. Moja švagriná, takisto matka štyroch detí, napriek možnej kariére, akademickej kariére ako doktorky sociológie a neskôr odborníčky na psychoterapiu toxikomanov a drogovo závislých ľudí, takisto dnes už je na dôchodku, potrestaná, lebo padla do tej vekovej kategórie, že nemá šancu, nebyť toho, že jej manžel, môj brat, ešte pracuje, nemá šancu svoj život ustáť a udržať.
Samozrejme, Jožko tu spomínal aj demografický vývoj a myslím, že ten zákon okrem toho, že rieši možnú solidaritu detí s rodičmi, má aj rozmer demografickej nádeje, by som to povedal. Demografickej nádeje, že by mohol byť motivujúci, aby, motivovať rodičov, mamy, otcov, že má zmysel, má zmysel mať deti, že je to dobrý, že je to dobrý nápad, napriek všetkým nástrahám a výzvam civilizačným, ktoré sú, a možno aj neradostným, že to má zmysel a že nezostanú na staré kolená v rovnakej, v rovnakej kaši ako ich rodičia alebo ich starí rodičia.
Ak by som to mohol zhrnúť, ja viem, ja tie vážne, vážne, dôstojné témy, pri nich sa nemá a ani nedá žartovať, napriek tomu by som chcel skončiť v ľahšom tóne. Neviem, či Milan Lasica je vzor rodovej alebo rodinnej, no, to by sme sa mohli spýtať, ale každopádne napísal veľmi pekný text o zvláštnej rodinnej solidarite a ten si dovolím vám prečítať. Je to vlastne text piesne, volá sa Rodinné zázemie:
"Moja dcéra Janka mala rada Janka,
keď sa brali, tak im na to požičala banka.
Janka s Jankom žijú ako v nebíčku
a ja mám na krku pôžičku.
Nerozlučne spätí splodili aj deti,
dvaja vnuci veľmi súci, rysujúce sa tretí.
Janka s Jankom žijú z mojej pôžičky
a ja zatiaľ strážim detičky.
Občas príde Janka s Jankom k otcovi a k mame
kontrolovať, či deti zle nevychovávame.
Je to párkrát za rok,
majú na to nárok.
Moja dcéra Janka mala rada Janka,
keď sa brali, tak im na to požičala banka.
Našej Janke s Jankom zle sa nežije,
veď im dávam polovicu z penzie.
Ešte im aj pridám, ak nemajú dosť,
lebo deti, to je naša budúcnosť."
Naša budúcnosť... (Potlesk.) To je text Milana Lasicu. Naša budúcnosť bude aj naša ohľaduplnosť a naša energia a schopnosť obrátiť tú energiu z Lasicovej básne naopak.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Ctené dámy, vážení páni, ja myslím, že ten jemný potlesk bol prednesu, nielen Milanovi Lasicovi. Takže aj ja sa pridávam k oceneniu. A ten aspekt, ktorý skôr tak vytvára možno iróniu, že predsa len ten dedko a potom všetko na krku, ale aj tak sa stará s úsmevom, to komentuje.
Je veľkou výzvou, aby sa neotáčala solidarita alebo nevytrácala, ale bola takou vyváženou súčasťou našich životov, tak ako tie tri groše. Ako rozprávka, ktorá hovorí o tom, čo bolo a čo bude, alebo o tých, ktorí tu boli a potrebujú pomoc, a o tých, ktorí prichádzajú a potrebujú pomoc, a o tých, ktorí dokážu poskytnúť pomoc, lebo aj im bolo poskytnuté veľa z tej konkrétnej lásky.
Nechcem dlho hovoriť, len pridať svoj hlas alebo názor k tomu, že solidarita je potreba, je nevyhnutnosť, je naším záujmom, aj keď si to niekedy zle vysvetľujeme. Náš vlastný záujem je solidarizovať sa. Ale správne, nie naopak, lebo potom je z toho závislosť alebo deformácia.
No a základ solidarity sa získava v rodine od prvého dňa od všetkých súvislostí všetkých členov. Preto čo je dobré pre rodinu, je dobré aj pre celok. Pre spoločnosť, pre štát, ktorý je rámcom alebo inštitucionálnou bázou pre zabezpečenie potrieb a záujmov spoločnosti.
Ja by som sa chcel pridať k tým, ktorí obhajujú dobrovoľný, skôr symbolický, ale veľmi dôležitých príspevok pracujúcich synov a dcér pre otcov a mamky na dôchodku. Lebo je vyjadrením aj úcty, aj vďaky, ale aj priamej solidarity. Solidarita je vždy konkrétnou záležitosťou, nemôže byť všeobecnou, hmlistou, neadresnou, lebo to nie je dobré, to väčšinou ani nepomáha a zle končí. Ale mám byť s konkrétnou osobou na úrovni alebo v objeme, ktorý je súvislosťou tej solidarity, aby to bolo primerané, aby to motivovalo, ozdravovalo, nie naopak.
Subsidiarita má predchádzať solidaritu. A to je druhý princíp, ktorý je dôležitý, lebo vyjadruje ľudskú slobodu a zodpovednosť od občana, od človeka, až potom väčšie celky, väčšie spoločenstvá. A preto vnútrorodinná a medzigeneračná solidarita je predpokladom aj pre subsidiaritu v obci a v regióne, v štáte alebo v národe a ponad štát v rámci Európskeho spoločenstva.
Občianska spoločnosť je dôležitá, ale nenahradí, nedokáže nahradiť rodinnú komunitu a rodinnú starostlivosť, ale môžu ju dopĺňať.
Takže by som veľmi odporúčal v tom procese ďalšieho posudzovania pozrieť sa na všetky aspekty našej rodinnej politiky a situácie a takouto jemnou, nie náročnou formou motivovať k medzigeneračnej solidarite, ktorá aj sa vytráca, aj je s nádejou vnímaná ako základ pre mnohé nielen debaty, ale riešenia našej starnúcej spoločnosti.
Chcem povedať aj za klub, aj za KDH, že to je súčasť skôr širšieho systémového prístupu k tomu, čo má znamenať prorodinné prostredie, prorodinné či stimuly, alebo politika. A verte mi, oplatí sa to, oplatí sa to aj finančne, aj finančne. Výnos bude väčší ako straty, ktoré sú v systéme, ktorý nefunguje a skôr demotivuje, a nestíhame platiť.
Takže ďakujem predkladateľom za uvedenie a tiež sa hlásim k podpore.
Ďakujem pekne.

Áno. Ďakujem. Veľmi stručne. Chcem poďakovať všetkým, teda tým, ktorí sa zapojili do rozpravy, ale aj vám, ktorí ste pozorne počúvali, lebo sme po hodinách takého napätia a hektiky tu v parlamente vytvorili zrazu takú komornú aj úsmevnú atmosféru vďaka teda príspevku kolegu Kvasničku.
Jozef Mikloško hovoril vo svojom vystúpení, že dalo by sa to urobiť aj inak. Že rozšíriť terajšiu možnosť asignácie 2 % z právnických osôb aj na fyzické osoby. Áno, je to jedna z možností, ale ja som nechcel týmto návrhom vojsť do konfliktu s neziskovými organizáciami, lebo prvá reakcia by bola, že je to na úkor ich očakávaných príjmov. Že jednoducho ak niekto chce dať 2 % neziskovému sektoru, nech dá a toto je naviac. To znamená, že chce niekto svojim rodičom prispieť, my sme sa rozhodli ísť takou nekonfliktnou cestou a rozširovať tú možnosť daňovej asignácie.
Marián spomenul, že teda iné pohľady na medzigeneračnú solidaritu. Ona v našom dôchodkovom systéme priebežnom je, ale to je solidarita taká anonymná, že vy alebo tí, ktorí sú zamestnaní, prispievajú na dôchodky rodičom, ale cez ten dôchodkový systém tak, že vlastne je to iným a nie priamo ich vlastným rodičom. My týmto návrhom chcem posilniť práve tú priamu medzigeneračnú solidaritu a symbolicky, samozrejme, len, že vlastné deti svojim vlastným rodičom.
No a záverečná veta. Samozrejme, nerobím si ilúzie, že tento náš návrh teraz prejde, ale je to jeden z návrhov, alebo návrh z kategórie tých, ktorým sa obraciame na poslancov SMER-u, aby sa ním prípadne inšpirovali, lebo určite bude treba robiť ďalšie zmeny v našom dôchodkovom systéme. Niektoré budú aj nepopulárne, ale myslím si, že táto by patrila skôr medzi tie populárne.
Jozefovi Mikloškovi som chcel ešte prisľúbiť verejne, že ak to teraz neprejde a vrátime sa k tomuto návrhu neskôr po nejakých mesiacoch, tak on bude tiež jedným z predkladateľov.
Ďakujem za vašu pozornosť.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, ten návrh je tak jednoduchý, že asi bude najjednoduchším využiť prvú chvíľu mojej možnosti predložiť vám tento návrh v mene svojom a v mene kolegu pána poslanca Viskupiča, aby som jeho celé znenie prečítal.
V zákone o vysielaní a retransmisii sa § 18 dopĺňa odsekom 4, ktorý znie nasledovne: "Vysielateľ na základe zákona je povinný zabezpečiť v celoplošnom vysielaní televíznej programovej služby, aby do vysielania boli zaradené filmy v anglickom jazyku sprevádzané otvorenými titulkami v štátnom jazyku, a to minimálne 52-krát v jednom kalendárnom roku."
To je plné znenie návrhu, ktorý predkladáme. A teraz dovoľte niekoľko slov o jeho odôvodnení a uvedení do rozpravy.
Možno bude vhodné, keď pripomeniem istého pána Zamenhofa, ktorý vyrastal v poľskom mestečku, ktoré bolo mnohonárodnostné, a, myslím, bol to Bielostok, a on v tomto mestečku, vďaka možno aj tej mnohonárodnosti a tým aj s tým spojenej mnohojazyčnosti, sa postupom času naučil ovládať 12 jazykov. Zrejme pri takejto skvelej lingvistickej výbave nemal dôvod byť nespokojný so svojou možnosťou a schopnosťou sa dorozumievať. Napriek tomu zdá sa, že bol nespokojný a bol nespokojný natoľko, že vstúpil do histórie. Vstúpil tak do histórie, že stal sa autorom jazyka, ktorý bol predstavený verejnosti už v predminulom storočí, v roku 1887, a ten jazyk všetci poznáme pod názvom esperanto. Ak by sme mali zhodnotiť, ten jazyk bol mimoriadne zrozumiteľný, jednoduchý, ľahko naučiteľný, mal všetky predpoklady na to, aby dosiahol cieľ, ktorý jeho autor sledoval. Sledoval myšlienku vzájomného dorozumenia sa ľudí, ktorí mnohokrát majú možno veľmi blízko k sebe, ale tým, že hovoria každý iným jazykom, tak vzniká bariéra, ktorá de facto by nemala byť a ktorá ani neexistuje, ale "nemému decku ani vlastná mať nerozumie" a dvom ľuďom, ktorí sa nevedia porozumieť, je veľmi ťažko možno niekedy dať spoločnú myšlienku a, naopak, veľmi ľahko je ich postaviť proti sebe. A on skutočne žil v tom mnohonárodnostnom prostredí Poliakov, Rusov, Židov, Nemcov a vychádzal zrejme zo svojej skúsenosti.
A prečo to hovorím takto na úvod? No preto, lebo pán Zamenhof mal vo všetkom pravdu. Jeho jazyk bol skutočne svojím spôsobom geniálny, zrozumiteľný, zapamätateľný, naučiteľný. Mal len jednu smolu. Nestal sa tým, čo od neho jeho autor očakával, svetovým jazykom dorozumenia medzi národmi a tým základným predpokladom k tomu, aby na tomto maličkom kúsku vesmíru, ktorý sa nazýva Zem, panoval relatívne pokoj, ľudskosť a porozumenie.
A prečo sa to tak nestalo? Nuž, vývoj ide niekedy iným smerom, ja to nebudem tu zdôvodňovať. Nedisponujem takým množstvom informácií, aby som to vedel tu primerane ponúknuť, ale jednoznačne môžme dnes na základe skúseností potvrdiť, že svetovým "esperantom" napriek úsiliu pána Zamenhofa sa už dnes, dá sa povedať celkom presvedčivo, na dlhé obdobie stal jazyk anglický.
A keďže ten jazyk anglický je naozaj potrebné ovládať, možno tak ako všetky jazyky, určite bude tu reč aj o tom, že prečo teda angličtinu áno a iné že by nie. Určite budem z tých, ktorí budú vždy hájiť nárok na materinský jazyk každému alebo nárok na druhý jazyk, akýkoľvek, každému, aký si vyberie. Ale predsi len ten jednotný spoločný jazyk, jazyk anglický, je zjavne víťazom dlhodobým a bolo by veľmi dobré, keby sme ho vedeli využiť pre všeobecné porozumenie ako naozaj prvý z druhých jazykov po materskom.
A takou inšpiráciou k tomuto veľmi jednoduchému návrhu zákona je moja skúsenosť z Nórska. Ja už som sa tu párkrát k Nórsku hlásil, mám ho ozaj rád a pri niekoľkých pobytoch vždy ma prekvapilo, že v Nórsku vedeli jazyk anglický použiť mnohí ľudia, kde by som to nepredpokladal. Jednoduchí farmári, ľudia, ktorí sedeli pri vreci zemiakov a zaväzovali na ňom šnúrku, ale prechádzali relatívne, nechcem povedať na plynulú, ja angličtinu tak neovládam, že by som mohol povedať, že by som to vedel oceniť, naopak, patrím k tým práve, ktorí by potrebovali sa veľa, veľa doučiť v angličtine, ale bol som prekvapený, že to tak prechádza tými rôznymi sociálnymi skupinami, že akýsi problém o druhom jazyku Nóri nemajú. Angličtina je tam prirodzeným druhým jazykom.
Samozrejme, človek sa spytuje, to máte také dobré školstvo, to máte také dobré výchovné zariadenia, kurzy, kde sa všetci naučia také dobré metódy, že odmalička sa? Že ani nie, že my vieme tak anglicky vďaka tomu dobre, že u nás vlastne sa v televízii žiadne anglické filmy nedabujú, ale len titulkujú. A odmalička sa to ľudia takýmto spôsobom ľahšie naučia.
Nechcem preceňovať túto skúsenosť, tento poznatok, ani ho nemám presne overený, nie je štatisticky nejak potvrdený, ale verím tomu, že bez toho, aby sme naším návrhom negovali akékoľvek vzdelávacie systémy, bez toho, aby sme zasahovali do rozhodnutia rezortu školstva, koľko jazykov, od akého veku. Chceme ponúknuť tento jednoduchý návrh, ktorý nás nestojí nič. Naopak, ktorý keby sme tu brali z hľadiska verejnoprávnej televízie, tak vlastne ešte zlacňuje prevádzku štátnej inštitúcie, pretože, isteže, dabovanie je výrazne drahšie ako titulkovanie. Na druhej strane bez toho, aby sme mali zámer, množstvo umelcov, ktorí možno majú celkom zaslúžené a primerané zárobky, rozšírené aj o možnosť robiť práve dabing. Veď filmy môžu byť aj titulkované, aj dabované. Bez toho, aby sme teda chceli čokoľvek obmedziť, práva na náš krásny materský jazyk, bolo by veľmi dobré, keby sme ponúkli ľuďom, ktorí cítia, že by vedeli si veľmi vhodne doplniť svoje jazykové schopnosti alebo neschopnosti práve aj takýmto prirodzeným spôsobom, že zaujímavý film, ktorý je ponúknutý verejnoprávnou televíziou, je možné pravidelne, preto tam hovoríme v tom návrhu o 52-krát, teda raz za týždeň, aby v nejakom primeranom termíne verejnoprávna televízia ponúkla takýto film v anglickom znení s titulkami. To znamená, aby človek mohol konfrontovať, čo rozumel, čo nerozumel, aby zároveň udržal kontakt s týmto filmom.
Takže táto skúsenosť z toho Nórska a táto potreba a presvedčenie o tom, že my ku svojmu krásnemu rodnému jazyku potrebujeme to "esperanto" a tým "esperantom", či sa nám to pozdáva, alebo nie, sa stala angličtina, tak navrhujeme takéto veľmi jednoduché znenie, ktoré by zasiahlo do súčasného zákona o vysielaní a retransmisii.
Toľko moje úvodné slovo. Ďakujem pekne.