24. schôdza

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Richard, chcem vás podporiť v jednej veci, že nielenže toto malo zmysel a nielenže to odhalilo charakter, akým spôsobom funguje súčasná vládna moc, ale je tam ešte jeden podľa mňa veľmi silný moment, ktorý si neuvedomujeme, nakoľko nás je hŕstka, čo tu dve noci sme, a zdá sa, že tá presila je obrovská.
Ten moment je v tom, že v skutočnosti je tam už na strane SMER-u a vládnej väčšiny aj prítomný istý strach. Istý strach, ktorý tam je, lebo nevedia si obhájiť svoje veci pred, zoči-voči opozícii, zoči-voči verejnosti. A verte mi, že aj všetci, tie poslankyne aj poslanci, majú svoje okolie a nikto z nich nie je nadšený ani hrdý na to, čo tu dnes robia.
Ten agresívny výbuch, ktorý sme tu včera v noci zažili, niekde okolo polnoci, je len dôkazom toho, že aj v nich narastá frustrácia z toho, čo sa deje.
To, že dnes nemám silu povedať svojmu šéfovi, aby sa okamžite spratal, ešte neznamená, že tá pravda na našej strane aj v očiach verejnosti, aj u ľudí, ktorí sú tu dnes v Národnej rade, nie je vnímaná. Ale ja som presvedčený, že trpezlivá práca, tehlu po tehle, nakoniec tú zmenu donesie. Takto to bolo vždy z histórie, tak takto to bude aj ďalej v budúcnosti.
Inými slovami, neexistuje, aby niekto tuná fungoval na Slovensku, kto odovzdá tak cennú vec ako SPP do rúk finančným špekulantom, a ľudia si to nevšimnú a budú sa nechať vodiť za nos. V tomto prípade je našou zodpovednosťou, aj keby sme tu nie že dve noci mali sedieť, ale aj tri, štyri, keby to pomohlo, myslím si, že to radi urobíme.
A toto je v skutočnosti to, čoho sa naši kolegovia, ktorí sú síce neprítomní, zo SMER-u, ale určite si na toto dávajú veľký pozor, čo sa tu deje, čoho sa v skutočnosti veľmi, veľmi obávajú, a poviem to otvorene, je to vytrvalosť aj ľudí zvonka, aj nás, čo sme tu.
Ďakujem pekne za ten váš prejav.

Ďakujem pekne. No, dovolím si dve poznámky povedať.
Prvá poznámka je, že podčiarkujem to, čo si povedal, Richard, že naozaj táto schôdza nebola nadarmo. A ja som takisto presvedčený, že obrovské množstvo ľudí, ktorí nie tak sledovali či už priamy prenos počas tých dvoch dní, alebo, lepšie povedané, dvoch nocí, alebo sa nejakým spôsobom ešte dostanú k jednotlivým vystúpeniam, keď si ich v budúcnosti pozrú, si naozaj poopraví názor nielen na konkrétnych poslancov a poslankyne, ale vôbec na fungovanie celej politickej scény na Slovensku. Možno niektorí ľudia, ktorých mali dodnes zidealizovaných, sa im tu predstavili alebo nepredstavili, lepšie povedané, v inom svetle a niektorých, ktorých zasa možno poznali menej, tak ich pozornosť upútali.
Druhú poznámku si dovolím osobnú. O tebe je známe, a ja som to niekoľkokrát zažil, keď chodíme spolu po Slovensku, a je to úplne jedno, či sme niekde v nejakom podniku medzi mladými ľuďmi, alebo sedíme s nejakými podnikateľmi, alebo sme niekde na jarmoku a rozprávame sa s tými skôr narodenými, o tebe je známe, že ty nemáš problém hovoriť ľuďom nepríjemné veci. Hlavne nepríjemné veci o stave našej spoločnosti, o obrovskom úpadku, ktorý, do ktorého sme sa dostali práve pod vedením vlády Roberta Fica. A nikdy im nič nezakrývaš. A ja si o to viacej cením to tvoje dnešné poďakovanie a ten apel smerom k verejnosti, či už na balkóne, alebo pri počítačoch, pretože možnože kolegyňa, alebo celkom iste kolegyňa Mezenská to vie precítenejšie povedať, a ja som presvedčený, že to bolo z tvojej strany úprimné.
Ďakujem.

Richard, po tej tvojej reči mi došlo, že v podstate tieto večerné seansy majú niečo do seba. Smeráci tu nie sú. Namiesto nich sú tu ľudia, ktorí pri tej otvorenejšej, trošku voľnejšej atmosfére komunikujú s tým, čo sa deje v parlamente. Máme čas sa porozprávať, máme čas si vymeniť názory a máme čas povedať v dobe internetu, kedy každé slovo ostane zaznamenané naveky, ako sa veci majú. A možno, možno sa naozaj stane, že z týchto prejavov, z týchto do nocí vytlačených rečí záznamy budú populárne, že ľudia si ich budú púšťať, že si ich budú pozerať, že práve v nich budú nachádzať to pomenovanie zla, ktoré máme možnosť sledovať okolo nás v našej spoločnosti. Že budeme mať možnosť takto po večeroch, keď nás sem SMER vytlačí, povedať dosť, že jednoducho demokracia sa nedá ohýbať donekonečna, že ľudia potrebujú nejakým spôsobom prejaviť svoj názor kultivovane a že sa nedá naveky z pozície moci ignorovať, že je tu aj niekto iný.
Takže ak sa nám aj v budúcnosti stane, že nás zase vytlačia po siedmej hodine, ja sa na to popravde už aj teším, celkom som si zvykol.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Pánovi, ktorý hovoril práve z balkónu, som venoval z môjho cenného dvojminútového času 30 sekúnd a rád by som mu odkázal, že či už Martin Poliačik, alebo ja osobne, my podáme otázky, ktoré stanovíte na hodinu otázok budúci štvrtok. Prosím vás pekne, spravte tak, doručte nám tieto otázky do utorka. Všetky otázky, ktoré podáte, tak my podáme ďalej a budú vláde posunuté. No a potom sa môžu poslanci, teda resp. premiér, pokiaľ nedostanú strach, tak sa môžu vyjadriť.
Mojich posledných 40 sekúnd by som rád venoval na to, ešte raz teda poďakovať sa tým, ktorí tu ostali, aj tým, ktorí mali faktické poznámky.
Chcem úplne na záver poprosiť a požiadať ľudí, aby tento boj so zlom nevzdávali. Chcem poprosiť a požiadať ľudí, nielen ktorí sú hore na balkóne, ale aj tí, ktorí sú online pripojení, dívajú sa na toto divadlo vďaka SMER-u, ktoré tu vzniklo, a tých, ktorí možno budú o tom čítať, alebo to niekedy vidieť, prosím vás, nevzdávajte tento boj so zlom. Je to len otázka času, pokiaľ sa nám ho podarí... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Ja len krátko. Všetkých vás pozdravujem.
Keď som teraz počúval zase s nejakým prerušením tento záver tejto schôdze, tak si myslím, že možno naozaj, možno naozaj bude toto taký bod, kde si povieme spätne, keď sa pozrieme možno niekoľko mesiacov, možno rok dozadu, že toto bola tá situácia, keď sa to s tým Ficom proste prevalilo. Mám taký, mám taký momentálny dojem z toho.
Druhá vec je, že je otázka, že ak máme prázdne miesta vlády, prázdne miesto premiéra, ktorý sa má zodpovedať Národnej rade, ktorý prevzal do rúk úplnú moc, je predseda strany, je predseda vlády, a spokojne tu rozkazuje aj poslancom, ako sme to videli včera, akoby sa snažil nejak mať v rukách absolútnu moc, ale zároveň dokolečka omieľa "cena plynu", "cena plynu", "nízka cena plynu", že či mu toto v našej spoločnosti prejde.
Je to otázka, ukáže sa to snáď vo voľbách, snáď nejako inak. Je to tiež taký zlomový bod, že ako ďaleko my ako občania, ako občianska spoločnosť vidíme. Či nás zaujíma len jeden vytrhnutý účet, alebo mu to jeho voliči, jeho doterajší voliči zrátajú a povedia: "Nie, my nepredáme za pár centov to, že ten človek tu pohŕda demokraciou, teda nami, a my takéhoto vládcu, samovládcu nechceme."
A posledná, tretia vec, ktorú som chcel povedať, je dôvera. Je to vlastne schôdza o vyslovení nedôvery premiérovi. Ja si myslím, že pán premiér sa o našu dôveru neuchádzal, že ju stratil. Moju určite. Je mi to istým spôsobom ľúto, pretože by som bol rád, aby ten, kto vystupuje ako predseda vlády krajiny, v ktorej žijem, aby mal moju dôveru. Ale nemá ju a ani sa o to nepokúsil. Ja tu nezastupujem seba. Zastupujem tu nejakých občanov, nejakých voličov, podobne ako vy. Nemá záujem o dôveru.
Ale chcel by som možno teraz tak sebakriticky do našich radov, že nestačí len, že ten pán stratí dôveru, my ju musíme znova získať, lebo inak zostane len tak ležať na ulici, vidíme aj, ako sa na to mnohí občania pozerajú, a chápem, chápem to, čo hovoria. To znamená, že nestačí, že Fico stratí dôveru, je potrebné, aby sme my opoziční, ktorí ponúkame nejakú alternatívu, ju získali a získali ju naozaj tým, že presvedčíme ľudí, že to naozaj myslíme úprimne a že naozaj pre nich pracujeme a že tu nie sme kvôli sebe, pre seba, pre náš nejaký biznis, pre našich iba kamarátov, rodinu.
Toľko som chcel povedať. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Richard, ja iba krátko. Ak necháme zlu, aby sa šírilo, resp. zvíťazilo, a to mu stačí málo, aby dobro mlčalo. To povedal jeden múdry človek a ja plne s ním súhlasím. Na Slovensku dobro musí hovoriť pravdu, nesmie mlčať, lebo ináč nemáme právo na ďalšiu našu slovenskú budúcnosť, ktorú, žiaľ, v súčasnosti aj cez nášho pána premiéra, tvrdím, si veľmi pošliapavame. Ďakujem pekne.

Ďakujem. Richard, povedal si jednu zásadnú vec. Premiér tejto krajiny nepovažuje za dôležité aspoň vzbudiť náznak toho, že mu záleží na našich voličoch, na ľuďoch, ktorých tu reprezentujeme, a ani sa nepokúsil, ako si veľmi správne povedal, získať dôveru a vysvetliť, prečo pripravil kšeft pre finančnú skupinu, prečo sme museli pristúpiť k tomu, že nosí na krku nie celkom zdravý znak a ten hovorí o tom, že je usvedčený z toho, že daroval Slovensko zbohatlíkom.
Je mi z toho smutno, že neprišlo ani k tomu pokusu. Je mi smutno z toho, že pán premiér tu vo vystúpení pourážal a sám sa urazil a odišiel. Odvtedy proti noci druhú noc rokujeme o odvolaní vlády bez vlády.
Ak máš pravdu, a ja si to nedovolím teraz predpokladať, že prichádza k nejakému zlomu, tak dúfam, že si všetci uvedomíme tú zodpovednosť a chytíme šancu do rúk, pretože arogancia moci alebo pýcha vždy predchádza pád. Myslím si, že arogancie už bolo dosť.
Ďakujem.

Ďakujem. Ďakujem, Martin. Ďakujem, Jozef. Vlastne si mi zobral tie slová z úst, že "pýcha predchádza pád". A myslím, že jedna z vecí, kde sa to môže veľmi skoro ukázať, sú blížiace sa prezidentské voľby a človek, ktorý nemá záujem o dôveru ľudí, môže dopadnúť veľmi neúspešne, aj keď sa spolieha možno na nejaké svoje, svoje zázemie a svoje silné stránky. Ale naozaj to závisí od ľudí. Voľba prezidenta je priama a budú voliť ľudia. Nebudeme ho voliť v parlamente. Ľudia si môžu povedať, či dôverujú Robertovi Ficovi, prípadne nejakému jeho nominantovi, alebo, alebo nie. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, pamätám si ešte veľmi dobre na noc, keď SMER odvolával premiérku Radičovú. Za prvú polhodinu svojich prejavov jej poslanci Fico a Kažimír niekoľkokrát adresovali škaredé slová, napríklad že je klamárka. Tí najsrandovnejší sedláci, ktorí tam sedeli, do nej búšili hlava-nehlava, neskutočné hlúposti rozprávali úplne bez zábran, veď ako vždy, a ona tam sedela, počúvala, raz začas prišla ku mne vedľa na výbor si zapáliť, keď už toho bolo moc, ale vždy sa tam vrátila. So cťou si to odsedela a odchádzala preč o pol siedmej ráno, keď už bolo po všetkom. Ako taký rugbyový hráč, na ktorého sa zvalí celá tá mlynica spotených stokilových chlapov, a on má totálne dotrhaný a zablatený dres, ale zostane stáť s hlavou hore. S dôstojnosťou človeka, ktorý vie, čo je to súboj a prečo je v ňom.
A potom je tu urastený chlap, ktorý sa rád necháva fotiť s holou hruďou a je strašne hustý, keď je sám v televíznej debate. A keď si má vypočuť pár reakcií na svoj zblúdený opozičný prejav, utečie. Utečie. V tom lepšom prípade od hanby, v lepšom preto, lebo by to predpokladalo, že sa ešte hanbiť dokáže. V tom horšom a pravdepodobnejšom jednoducho zo strachu.
Ja som sa strašne včera v predsedovi vlády sklamal. Ja mám rád ťažké zápasy, keď to bolí, ide sa na doraz a človek sa musí zaprieť, a keď si môže svojho súpera vážiť, lebo vtedy zo seba vydá to najlepšie. Predseda vlády nám včera svojím neuveriteľne pyšným a zároveň bojazlivým útekom zobral posledné dôvody si ho vážiť. Nesúhlasiť s ním, ale môcť ho aspoň rešpektovať. Už sa to nedá. Žiadny majster sveta. Žiadny génius. Frajer je len vtedy, keď sa hrá presilovka a keď si na prázdnu bránu môže kopnúť penaltu. Slaboch, ktorého v bojovnosti, hrdosti a cti Iveta Radičová kedykoľvek uprace do kúta. A poviem tiež (potlesk), hoci nerád, že som tak trochu podľahol tomu všeobecnému dojmu, že Fico je komunikačný dávač, že keď chce, tak je v debate naozaj silný. Ale to, čo predviedol včera, bolo strašne slabé a vyslovene nedôstojné úradu, ktorý zastáva, a vážnosti toho, čo sa stalo. On nebol schopný odpovedať na jednu jedinú výhradu, ktorú mu v mene predkladateľov poslanec Lipšic adresoval. Ani na jednu jedinú, nula. Preto zdupkal.
Ono sa to totiž nedá vysvetliť a to je tá druhá vec, ktorá ma sklamala. A že premiér sa k tej akože svojej polovici národa správa ako k bezprizorným teliatkam, ktorým je naozaj možné povedať čokoľvek, stačí, že to bude opakovať doslova do zblbnutia. Je neuveriteľne prízemné správať sa k vlastným voličom ako k ľuďom, ktorým sa môže do očí klamať, lebo im sa dá. Oni si to nevšimnú. Hrozné. Smutné. Nebezpečné.
Tak teda takto, oná bájna strata, ktorú Fico hrdinsky vykrýva z tých istých peňazí, z ktorých celý svoj dospelý život žije, čiže z peňazí občanov Slovenskej republiky, je z veľkej časti ziskom Gazpromu. V roku 2008 sa Slovenský plynárenský podnik zaviazal, že bude 20 rokov odoberať od Gazpromu plyn za ceny, ktoré dnes občania Slovenskej republiky musia dotovať a ešte viac ich budú dotovať ľudia, ktorí dnes svoj pracovný život iba začínajú. Všetci traja nominanti prvej Ficovej vlády v predstavenstve SPP za tento obchod zdvihli ruku. Všetci traja. Nominanti prvej Ficovej vlády.
Podstata obchodu, o ktorom dnes hovoríme, spočíva v tom, že vláda zo súkromnej spoločnosti úplne sňala povinnosť sa na tejto strate podieľať a v plnom rozsahu ju previedla na občanov Slovenskej republiky. Také prosté to je, vy súkromníci, už budete iba zarábať, vy občania Slovenskej republiky, už budete iba doplácať, z rozhodnutia vlády Slovenskej republiky.
Ja viem, že sa to strašne ťažko počúva, ale takto to je. A ak by to mal byť jednorazový tunel za 76 mil. eur, je to síce zlé, ale dalo by sa to ako-tak prežiť, už toho ukradli aj viac. Ale nie je. Je to len jedna etapa väčšieho dealu, dealu, v ktorom pôjde o lacný plyn, nie pre domácnosti, ale pre spriatelených podnikateľov. Každý rok to bude produkovať stratu, ktorú občania Slovenskej republiky zaplatia vlastným potom a mozoľmi. Vlastným úsilím. Ale toto mínus na našej strane má a bude mať aj svoje plus. Plus pre Gazprom a plus pre dobrých podnikateľov ficovcov, ktorí si s premiérovými nosičmi vody dohodnú lacnejší plyn. To je čisté obludárium.
A ešte jednu vec z takého širšieho pohľadu. Ovládanie podnikov tohto typu štátnym sektorom môže fungovať. Môže fungovať v krajinách s efektívnou verejnou kontrolou a s efektívnou zodpovednosťou za správu verejných zdrojov. V krajinách, v ktorých ešte existujú inštitúcie schopné rozpoznať a obhájiť verejný záujem. Nie sme takou krajinou. A všetci to vieme. V našich podmienkach znamená účasť štátu na podnikaní jednoduchý reťazec. Namiesto profesionálnych manažérov nesúcich priamo zodpovednosť za hospodárske výsledky svojich rozhodnutí sú v tých podnikoch rozlezené klany straníckych nominantov, ktoré fungujú na povel konkrétnych biznis politikov a ich majiteľov. Výsledkom sú v tom lepšom prípade neodborné manažérske rozhodnutia, v tom o čosi horšom plytvanie a v tom najhoršom a najpravdepodobnejšom bohapusté rozkrádanie bez akejkoľvek zodpovednosti kohokoľvek.
Kde je dnes prezident republiky? Prečo sa ľudí, ktorí mu dali dôveru, nepríde zastať vo chvíli, keď im hrozí reálna krivda? Prečo strane, ktorej je akoby členom, nepríde povedať, aby sa vrátili z kratšej cesty, kým sa ešte čo-to dá zachrániť?
Ja viem, že Slovan začína hrať v KHL konečne doma, sám sa na to teším, ale nestačí chodiť na hokej, keď predseda vlády už po stýkrát z našich peňazí spláca záväzky, ktoré prevzal vlastnou hlavou. (Potlesk.)
Nie je strašné, že v tejto veľkej téme nikomu nechýba prezident republiky, hlava štátu, a že nikto od nej nič nečaká? A pritom by stačilo relatívne málo. Mať názor na to, čo dnes vyžaduje ochrana verejného záujmu, schopnosť ten názor predniesť a usilovať o to, aby ten názor, ten verejný záujem sa presadil. A nám ani len nenapadne, že by sme práve toto od súčasného prezidenta republiky mohli a mali chcieť.
Pred necelou hodinou sme sa prehupli do pamätného dňa Slovenskej republiky. 19. september je pamätným dňom Slovenskej republiky, pripomíname si vznik prvej Slovenskej národnej rady založenej pred 165 rokmi Hurbanom, Hodžom, Štúrom a ďalšími ľuďmi, ktorí v prospech národnej politickej existencie prinášali veľmi konkrétne obete.
Predseda Paška nemá problém spraviť si tlačovku a rozprávať tam niečo o ochrane parlamentnej kultúry. Ale ako vyzerá úcta k politickému dedičstvu štúrovcov v praxi SMER-u? Keď tu majú sedieť ministri pri interpeláciách, nie sú tu. Keď tu má sedieť vláda pri rozhodovaní o jej zotrvaní vo funkcii, nie je tu. Keď si má predseda parlamentu vybrať medzi lojalitou k politickej strane a lojalitou k inštitúcii, ktorú vedie, tak si neomylne vždy vyberie lojalitu k strane.
A, áno, viete zo štátnych peňazí zorganizovať ohňostroj a dať zarobiť nejakej eventovej agentúre. Ale k tomu, čo pred 165 rokmi pre tento národ vybojovali štúrovci, nemáte najmenšiu úctu a je vám to úplne ľahostajné.
A druhá vec, ktorá s tým súvisí. Hurban ako predseda prvej Slovenskej národnej rady má dole vo foyeri, vo vestibule, bustu. A má na tej buste aj svoje motto, ktoré znie: "Pravde a národu." Podľa toho, čo predvádzate v tejto konkrétnej veci, ale, žiaľ, nielen v nej, by ste to motto mali prelepiť, nie pravde a národu, ale "sebe a peniazom".
Áno, predseda vlády Slovenskej republiky si za peniaze občanov Slovenskej republiky kupuje priazeň veľkého biznisu, aby z tej priazne následne mal osobný úžitok. A mladým ľuďom, tým na krk vešia dlh, so splatením ktorého už si nebude robiť starosti, zaplatia ho ľudia, ktorí tu budú žiť, a na rozdiel od neho žiť zo svojho.
Ďakujem. (Potlesk.)