25. schôdza

Ďalším rečníkom v rozprave je Jozef Mikloško.

Vážený pán minister, vážený pán podpredseda, vážení kolegovia, vážený pán spravodajca, ja som teda bol chvíľu na schôdzi seniorov. A preto som nezachytil všetky predchádzajúce príspevky a troška sa obávam toho, že sa budem opakovať, ale ako bývalý športovec som si so záujmom tento zákon prečítal.
Oceňujem predkladateľov, že sa snažia urobiť poriadok v športových podujatiach, aj keď si myslím, že výsledkom toho je relatívne zložitý zákon, ktorý skutočne nemôže postihnúť všetky športy v jednom balíčku.
Včera ste iste videli veľké zápasy Ligy majstrov, Barcelonu, Neapol, Dortmund, AC Miláno a tak ďalej, ledva som to stačil prepínať, všetky bežali na troch kanáloch, všade 60 tisíc až 80 tisíc ľudí, kultúru, bezbariérový prístup. Bola radosť sa na to dívať. A proste iste to majú tam dávno vyriešené. Ale proste svedčí to snáď aj o úrovni národa, že proste tie problémy, ktoré snáď tu ešte máme, a naozaj ich máme, tam už nemajú a tešia sa z futbalu a z hry, z dobrej hry. Ja si myslím, že ten, kto hrával futbal, ten nemôže byť nikdy nejaký hlúpy fanúšik, ktorý reve, ziape, opije sa. A neviem, čo tam vystrája. A kto zase nehrával, ten potom si takto svoje nevyhrané pudy odreagoval. Ale to je už tá snáď štúdia, o ktorej potom Fero Šebej povie. A k nej sa viacerí pripojíme.
Ja si myslím, že zákon dáva relatívne veľké požiadavky na organizátorov, ktorých tiež to môže doslova deklasovať, hoci sa to týka v podstate len futbalu, snáď ešte hokeja. Neviem si iný zápas predstaviť tak, že by na hádzanej, na pingpongu, na atletike, tenise došlo k nejakým takýmto excesom. Na atletike snáď keď sa hádže kladivo alebo oštep, tak musíte dávať pozor, je to rizikové, ale nie v zmysle tohto zákona.
Teda nielen pán Kéry bol futbalový sudca. Aj môj otec bol futbalový sudca, on ním bol v nižšej kategórii. A vtedy bolo každé podujatie, najmä na dedine, rizikovejšie, stačilo odpískať jedenástku proti domácim a už boli bitky, už bolo všeličo možné, sudca dostal mrkvu a všeličo ďalšie, názvy. Ale raz som mohol vidieť, pamätám si to doteraz, ako sudcu s parazólom naháňali. Ešte teraz keď chodím cez dediny, kde ho svojho času zbili, tak rozmýšľam, ako by som im to pripomenul alebo vrátil, ale potom si to vždy rozmyslím, kresťanská láska k blížnym zvíťazí.
No tak sa mi zdá, že v zákone sa miešajú naraz všetky športy, a to aj tie, ktoré nikdy k rizikovým nepatrili.
Zákon zavádza s vedeckou dôslednosťou termíny hlavný usporiadateľ, usporiadateľ, bezpečnostný manažér a tak ďalej a tak ďalej, presne to, čo musia predložiť, aké dokumenty o bezúhonnosti musia predložiť. Napríklad v Nitre usporiadateľ bol taký strýco z Majcichova, chudák, tam pobehoval, organizoval, ten by mal dať aj adresu elektronickej pošty. Tak neviem, či by to vedel vyplniť.
Povinnosť diváka je pokojne opustiť miesto konania. To je teda samozrejmé, aj keď domáci prehrajú 5 : 0. Tak neviem, či sa tento zákon dá splniť.
Úlohy na športové zväzy. Tých zväzov je asi 60.
Napríklad zriadenie kamier bezpečnostných, ak je to nutné. To je mimoriadne finančne náročné.
Alebo vytvoriť informačný systém, ktorý hovorí o tých rôznych rizikových ľuďoch, o priestupkoch, o trestoch. Ja si myslím, že to by mohla robiť polícia, ktorá má takých informačných systémov veľa. By ich proste mohla poskytnúť alebo prípadne ich centrálne nejako mať.
Pokuty sú mimoriadne bohaté, od 4 tisíc až do 50 tisíc eur. To také bežné športové kluby ani nikdy nevidia, áno.
A pokuty alebo aj priestupky sú tak náročné v § 24 ods. 1, že tam malá abeceda nestačí, písm. a), b), c), d), e), f), g), h) až po v) a w). Toľko tých možností tam je.
Tresty sú aj také, že sa tým vinníkom zakazuje účasť na športových podujatiach, kultúrnych alebo verejných podujatiach až na desať rokov. To je tiež pre futbalistov, okej. Je to na verejné podujatia. A to môžu byť aj kultúra, cirkevné záležitosti, vzdelávanie. Určite to nie je celkom domyslené, že im dáme trest, ktorý potom takto bude.
Ja teraz záverom by som sa opýtal, či prebehlo aj pripomienkové konanie tohto zákona, kde určite by k tomu mali pripomienky zväzy športov, a to tie najmä, ktoré určite nepatrili k rizikovým alebo nebezpečným športom, aj teda tieto zväzy, neviem, ako sa to teda dneska volá, teda centrálny slovenský zväz športový, teraz už neviem, ako sa to volá dneska, ale voľakedy som bol blízko toho, čo by sa stalo, keby sa to naozaj delilo na tie rizikové športy, podľa mňa to je futbal, hokej a tie ostatné by mali podstatne menší zákon.
A trocha mi to pripomína minulé, včerajšie čipovanie psov. A tým aj sa uzavrieme. Nehnevajte sa. Ja poslanec, ešte dvaja poslanci z opozície sme boli proti tomu. A dobre sme urobili. Aj moje psy sa tešili doma, keď som im to oznámil. Odvolávame sa na Európsku úniu, prijímame nejaký zákon, ktorý hodí bremeno na ľudí, všetci musia platiť, niekto sa tým trocha nabalí, ale toto teraz tu paralela neplatí, a podľa mňa si to uvedomujeme, že vlastne to ani nie je v tej Európskej únii takto. Ale medzitým už tie ceny stúpnu až na 50 eur. A potom to zrušíme. A teraz určité vákuum ostane, čo teraz v týchto dňoch, keď to ani už neplatí, ani platí, je to múdre, bude to dobrovoľné, bude to len na predaj, bude to len na vycestovanie. Ale zrejme sme sa v tom veterinárnom zákone ponáhľali. Pýtam sa, či to nie je aj v tomto smere takto a či predsa by ešte odborníci na tom nemali posedieť a rozdeliť to naozaj na rizikové športy a na tie športy normálne, ktoré tiež potrebujú pravidlá na organizovanie športových podujatí. Ale tieto pravidlá ich podľa mňa zabijú. Ďakujem.

Ďakujem pekne.
Posledným písomne prihláseným do rozpravy je pán poslanec Jozef Mihál.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán minister, vážený kolega spravodajca a vážené kolegyne, kolegovia, vážení prítomní, ja som veľmi rád, že takýto zákon prichádza do Národnej rady, myslím si, že je potrebný. Ide o relatívne moderný európsky zákon vybudovaný na poznatkoch, ktoré naši experti získali v zahraničí, tam, kde sa takéto riešenia veľmi osvedčili. Veď si len spomeňme, čo a aké problémy boli v Anglicku, v Nemecku napríklad s divákmi, s chuligánmi, spomeňme si napríklad na ten heyselský štadión v Bruseli, čo sa tam stalo pred niekoľkými desiatkami rokov, alebo si zoberme, čo ja viem, takých liverpoolskych fanúšikov, akí to boli preslávení grázli, doslova do písmena. No a teraz si to porovnajte s tým, že keď si pustíte prenos z anglickej ligy alebo nebodaj tam osobne vycestujete, ja som teda nemal zatiaľ to šťastie, tak uvidíte nádherné štadióny. To je jedna vec. Ale druhá vec je tá, že je tam absolútny pokoj, diváci sú úplne kultivovaní, sedia úplne blízko pri tej čiare ihriska, nie je tam ani žiadny plot alebo je tam len symbolický nejaký plôtik v podstate kvôli reklamám a všetko krásne funguje. No a čo sa tam stalo? Tak nepochybujem o tom, že k tomu prispela aj dobrá legislatíva, pokiaľ ide o tento problém alebo tento fenomén. A preto je dobré, tak ako som to tak trošku po očku vnímal, lebo človek tiež nemá čas sledovať úplne všetko, že tento proces trval možno trošku dlhší čas, pán minister, nie je to určite zákon šitý horúcou ihlou. Bol robený na základe teda spolupráce a know-how rôznych expertov. Takže myslím si, že tohto sa netreba báť. A ten základ je postavený veľmi dobre. A mal by nášmu športu pomôcť.
Samozrejme, istým spôsobom sa stotožňujem s tým, čo povedali moji predrečníci. Určite sa treba ešte pozrieť na niektoré detaily, v prvom rade na ten úvodný paragraf, ktorý vôbec hovorí o tom, na organizáciu akých športových podujatí sa tento zákon nevzťahuje. Pokiaľ ide o tie firemné, obecné hry a podobne, súkromné nejaké akcie, tam je to jasné, tam je to v poriadku, ale pokiaľ ide o teda tie verejné podujatia, hranice 300 divákov, no tak 300 divákov, samozrejme, je obrovský rozdiel medzi športom a športom. Ak je to futbal, tak v Slovenskom Grobe sme mali obrovský problém, pán kolega Gašparovič, hoci tam bolo 250 alebo možno len 200 divákov, bola tam obrovská meľa, hej, za ktorú kto môže? No jednoducho mohli za to traja chuligáni, ktorí tam jednoducho prišli a ukájali si tam doslova svoje nevybúrené vášne. A ak by bol ten zákon prijatý v takej podobe, v akej je tu predložený, tak takéto podujatie by sa jednoducho nechápalo za podujatie, ktoré spadá pod tento zákon, pretože tých divákov tam bolo menej.
Ale hneď sa tu chcem spýtať, pretože toto mi trošku nejde do hlavy, viete, ja teda som s tým svojím matematickým vzdelaním, to mi niekedy potom spôsobuje v praxi problém, no ako dopredu vieme, či na nejakom podujatí 300 divákov bude alebo nebude. Pán kolega, keď robíte zápasy v Grobe, tak ako viete dopredu povedať, či tam 300 divákov bude alebo nebude? V Grobe tam chodí pomerne veľa ľudí, niekedy to môže byť 250, niekedy to môže byť 301 divákov. U nás na Interi na Drieňovú tiež chodí tých divákov niečo okolo 200 – 300. No ja teda neviem, čo potom s tým, pretože to neviete odhadnúť dopredu. Viete to potom vyhodnotiť, aha, bolo tam 301 divákov, stala sa nejaká blbosť, nejaká meľa a dotyčný orgán vás obviní, že ste porušili zákon. No ale ako ste vy mohli vedieť o 301 divákoch, keď vám ich tak obvykle chodí 250? Čo s tým? Toto mi tam jednoducho nesedí. A nič v zlom, ale naozaj, ako to môže niekto vedieť dopredu? A druhá vec je tá, ktorá tu zaznela niekoľkokrát, no nie je šport ako šport. Keď na tom karate alebo džude bude aj 500 divákov, tak asi tá potenciálna rizikovosť toho podujatia, lebo to je to džudo, aj keď sa tam oni tlčú, ale to je šport, no kde sa normálne bijú, to je v rámci toho športu, to nie je chuligánstvo alebo dostihy. Niekde môže byť aj 1 500 divákov a v podstate nič tam nehrozí, lebo tam chodia samí džentlmeni a samé dámy, ktoré teda tam sa správajú tak, ako sa má, a niečo iné je naozaj možno nejaký zápas vo futbale v nejakom okresnom mestečku, kde príde 200 divákov, ale strhne sa vážny problém. Čiže, po prvé, ako to vie niekto dopredu, a, po druhé, nie je šport ako šport. Čiže to je k tomu hneď v úvode.
No a potom ďalšia pasáž zákona, ďalší paragraf zákona vlastne definuje samotné tie rizikové podujatia a podujatia s osobitným režimom. Tam sa tiež možno dá trošku s tým ešte vyhrať v rámci druhého čítania, netvrdím nie a netvrdím áno, to je vec diskusie.
Podstatné je vlastne to, že v závislosti od toho zadefinovania toho podujatia z toho plynú, samozrejme, tomu organizátorovi, dosť vážne povinnosti. Tu už kolega Simon to, myslím, jasne a stručne pomenoval. Jednoducho ten organizátor musí si dať tú námahu, a námaha rovná sa peniaze, s tým, aby to podujatie zorganizoval tak, ako mu to zákon bude ukladať.
Myslím si, keď o tom uvažujem, že tam by mala byť trošku väčšia voľnosť z pohľadu obce, pretože naozaj nie je zápas ako zápas, nie je šport ako šport a nie je obec ako obec. Keď je nejaké miestne derby medzi Dolnou Lehotou a Hornou Lehotou, kde tradične sa niečo vždycky stane, tak asi to bude trošku problém, alebo nejaký hodový zápas, kde sa dá predpokladať, že tí diváci budú v nejakej tej náladičke. A niečo iné je, keď, skrátka, je to podujatie historicky alebo teda tí súperi sú takí, že vždycky to nejako športovo dopadne a nič tam nehrozí. Čiže tým chcem povedať to, že mala by tam byť daná určitá voľnosť či z pohľadu organizátora alebo z pohľadu obce, lebo obec zohráva významnú úlohu v týchto procesoch, aby sa nejako na tejto úrovni rozhodlo, či to podujatie rizikové je alebo rizikové nie je, nad rámec tých pravidiel, tých čísiel, ktoré ste tam zadefinovali, teraz to nebudem presne opakovať, nemám to pred sebou a nepamätám si to úplne detailne. Takže toto by som ešte možno odporúčal.
Na druhej strane je tu diskusia o tých piatich rokoch zákazu vstupu na športové podujatie. No ja som za to, úplne pokojne, jednoducho lebo to je maximálna hranica, pripomínam, je to nie to, že musí dostať „paletu" 5 rokov. To je horná hranica. Skrátka, v závislosti od spoločenskej závažnosti toho, čo sa udialo, ten násilník, ten chuligán dostane buď možno pol roka zákazu, možno naozaj 5 rokov zákazu. Ale nech to tam je, minimálne z hľadiska odstrašenia. Jednoducho no čo iné, čo lepšie môžeme urobiť pre to, aby sme týmto chuligánom dali jasne najavo, že sú na týchto podujatiach jednoducho nežiaduci. Čiže ako liberál tu možno hovorím ako nesprávny človek, hej, to by možno mal povedať niekto iný, ale myslím si to naozaj úprimne, že je to tak, tým dupľom, čo sa nám teda stalo, jednoducho klub, klub nič netušiac, sme teda prišli do Slovenského Grobu, prišli tam aj nejakí traja chuligáni, ktorí s nami nemali nič spoločné, ale prikmotrili sa do toho nášho sektora, vytiahli mačetku a bolo zle. No tak stali sa zlé veci. Ale výsledok je ten, že obvinený z toho, že má zlých fanúšikov, bol ten Inter. A musel zaplatiť 500-eurovú pokutu, s čím sa dokážeme nejakým spôsobom zmieriť, lebo zase 500 eur možno je, možno nie je veľký peniaz, v každom prípade to chýba. Ale z princípu keď je raz známy vinník, keď je raz jasne identifikovaný vinník, ktorý urobil tú výtržnosť, tak nerozumiem tomu, prečo by mal napríklad hosťujúci klub niesť nejaké finančné alebo iné tresty. Tí traja, ktorí boli jasne identifikovaní, ktorí boli chytení policajtmi, tak nech dostanú ten päťročný zákaz vstupu na športové podujatia a neviem čo ešte všetko, samozrejme, podľa Trestného zákona a tak ďalej, lebo tam bolo ublíženie na zdraví. Ale jednoducho nech pykajú tí, ktorí pykať majú, a nie nevinní.
A, samozrejme, hlavný efekt, o ktorý nám ide, je ten, aby sa ľudia nebáli chodiť na športové zápasy, pretože dnes sa toho boja. Alebo keď aj ide tatko na ten futbal, tak jednoducho nezoberie svoje deti, s vedomím, že čo keby sa tam niečo stalo, on sa už nejakým spôsobom o seba postará, ale keď tam má mať dve deti, tak to už je zlé. Keď tam má zobrať aj svoju ženu, tak to už je úplne zlé. Čiže naozaj nám klesá návštevnosť na zápasoch, čo je škoda, a šport sa dostáva aj týmto spôsobom niekde tak mimo. Takže to je to, kde chodia tí chuligáni. Veď čo tam chceš robiť? Chceš tam deti zobrať so sebou? Ani nápad, nedám ti ich, zostanú doma, budú sa hrať na počítači.
Takže z tohto pohľadu verím, že zákon prispeje k tomu, aby sa tu urobil poriadok a aby títo chuligáni boli vytlačení niekde inde, samozrejme, ako pán kolega Šebej hovorí, tak keď to raz niekto nemá v hlave v poriadku, zrejme žiadny zákon tomu nepomôže, problém je potom v podstate niekde inde, ale súhlasím s tým zámerom a budem ho podporovať aj reálne, či tu alebo aj mimo pôdy tohto parlamentu. A ďakujem, že ste takýto zákon pripravili. (Potlesk.)

Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami sa hlásia piati páni poslanci, páni poslanci Brixi, Šebej, Viskupič, Martvoň a Senko. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pán poslanec Brixi.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Chcem na úvod poďakovať pánovi inžinierovi Mihálovi za veľmi konštruktívny a vecný príspevok, ktorý sa vystríhal akejkoľvek politickej roviny, lebo mám pocit, že na rozdiel od niektorých predrečníkov ten zákon automaticky neodpálil, ale snažil sa skôr pomenovať tie nuansy, ktoré v ňom môžu byť vypichnuté.
Ja sa dostanem k tej otázke, a to je tých 300 ľudí na štadióne, či je to veľa, či je to málo. Treba povedať, že, samozrejme, aj pri zápase alebo pri športovom podujatí, keď to chceme pomenovať pojmologicky, v 50-návštevníckom podujatí môže sa stať problém, môže tam byť magor. Máte podujatia, ktoré sú motošportové, kde môže vyletieť auto, zabiť ľudí. Čiže ja by som tu skôr išiel do definície podujatí, ktoré sú nejakým spôsobom rizikové. A môže na nich dôjsť k ohrozeniu života a zdravia tých ľudí, ktorí na ne prišli.
Ako povedal pán Mihál, no prostredie, vďakabohu, vychováva, tak ako je to aj v zahraničí. Pokiaľ my chceme dostať ľudí na štadióny, pokiaľ chceme my dostať deti na šport, musíme najprv na športoviskách zjednať poriadok. Až tak môže byť šport športom, až tak môžu byť výsledky, až tak môže byť návštevnosť. Cieľom tohto zákona nie je postihovať slušných ľudí a návštevníkov, ale vytlačiť zo štadiónov a zo športovísk magorov, ktorí tam jednoducho nemajú čo robiť a ktorých jediným cieľom je strpčovať život všetkým tým, ktorí na šport prišli z dôvodu, že si ho chcú užiť alebo chcú fandiť tomu mužstvu, pre ktoré sa rozhodli. Ďakujem pekne.

Pán poslanec Šebej, nech sa páči.

No, ja to tak vnímam trochu podobne ako pán kolega Mihál, ako to vnímate vy, ale s tým počtom divákov to je relatívne. Proste nechcem pripomínať svoju slávnu minulosť. Ale ja som poslednýkrát súťažil na medzinárodnej Grand Prix v roku 1978. Tam som vyhral pred 4 000 divákmi. To bola plná hala na Pasienkoch. Nebol tam jediný problém. Ten počet ľudí sám osebe nepredpovedal problém ako taký. Budeme musieť nájsť nejaké kritérium, ktoré nebude pomenované ako počet divákov.
No tak, samozrejme, máte pravdu. Keď niekto sa chce pobiť a je amatér, tak to nepríde skúšať na karatistickú súťaž. To je príliš rizikové. (S úsmevom povedané.)

Pán poslanec Viskupič, nech sa páči.

Ďakujem. Ja by som sa chcel pripojiť k tomu poďakovaniu ministerstva z hľadiska toho konštruktu zákona a prípravy, pretože táto norma je potrebná.
Zároveň nie síce z matematického vzdelania, ale z veľkej praxe, lebo mám nejakú tú tisícku zorganizovaných podujatí za sebou, takisto ma napadol úplne rovnaký moment. A to je, ako môže dopredu organizátor proste odhadnúť počet účastníkov, ktorý sa na ním organizovanej akcii dopredu vyskytne. Totižto ale toto iba generuje možno jednu zásadnú vec. A to znamená, že každá jedna takto arbitrárne postavená hranica môže spôsobovať do budúcna problém. A ja by som možno v tom úvode zákona išiel po úplne inej ceste a rozdelil mieru zodpovednosti organizátorov a nechal to na nich, to znamená, aby nástroj robil s tým nástrojom, že ten, kto dodržal všetky podmienky prevencie pred tým, aby sa niečo nestalo, a použil nástroje na predchádzanie tomuto alebo teda objednal si SBS-ku a podobne, mal inú mieru zodpovednosti, inú mieru trestu, ako ten, kto toto neurobil, a zároveň tam dali nejaký moment recidívy, keď to tak nazvem, že keď sa to stane opakovane a napriek tomu to organizátor nepoužil, tak bude ten trest nejakým spôsobom teda aj pre samotného organizátora stúpať. Čiže ja sa prihováram za to, aby sme nekategorizovali športy a ich závažnosť, ale dali tú arbitrárnu hranicu úplne preč a zvýšili mieru organizátora a jeho zodpovednosti k tomuto a zaviedli tam nejaký mechanizmus, ktorý ak napriek opakovaným prípadom a podobne, aby mal vyššiu mieru zodpovednosti, možno pokutu, takže nie kategorizácia športov a nie určovanie hranice, alebo nech sa budeme baviť, 200, 300... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)