Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, vážená pani ministerka, vážený pán predkladateľ, spravodajca, kolegyne, kolegovia, je to ďalší večer, ktorý rokujeme, hej, aj ja som unavený, všetci sme unavení a myslím si, že tak ľudsky mohli by sme byť k sebe tolerantní, aj k tým biologickým potrebám, ktoré prirodzene tuná sú, a či si minister, alebo nie si minister, tak na tú toaletu potrebuješ ísť, rovnako aj poslanec, aj minister.
Dovoľte mi niekoľko slov, aby som tuná reagoval. Myslel som si pôvodne, že budem možno jeden z mála opozičných poslancov, ktorý bude mať odlišný ten prejav od mojich kolegov, ale bol som tak aj prekvapený, že myslím si, že aj iní kolegovia tak sa priblížili a mali taký podobný môj názor.
Ak dovolíte, ja by som sa vrátil celkom k tomu prapôvodnému dôvodu, ktorý tuná vznikol v septembri. Ja som členom zdravotníckeho výboru a jeden z mojich kolegov inicioval to, aby pani ministerka prišla na mimoriadny výbor a podala vysvetlenie k tej situácii, kedy zomrela a za akých okolností žena pri dopravnej nehode. Ja som to podpísal, lebo nevedel som o tom nič a predpokladal som to, že pani ministerka bude tá, ktorá príde a podá to vysvetlenie. No, udialo sa aj tak, hej. Zdržím sa tých komentárov, ako začal ten náš výbor. Ja pri všetkej tej úcte, hej, ale bol som naučený tak, aj stále to akosi mám, chcem si to aj tak zachovať, pani ministerka je ženou a som bol naučený tak, no, ja by som mal problém si kopnúť do ženy, aj keď tak symbolicky, verbálne, ale jednoducho to neurobím. A to je pre mňa taká slabina, aj keď v tej politike si uvedomujem na druhej strane, že keď je aj tá žena v tej politike, tak čosi musí zniesť. Ale cez to všetko si dovolím pripomenúť aj to, že aby sme brali ohľad aj na ten prvok ženský a ženskosti. A to je veľmi, veľmi dôležité.
Ja už vtedy na tomto výbore som reagoval trochu odlišne ako moji kolegovia, kedy som to prvýkrát povedal a hovoril som, že sa spojili tu podstatne dve veci. To boli vrtuľníky s licenciami a úmrtie tej ženy.
Skúste si predstaviť situáciu a vžiť sa do situácie človeka, ktorému nejak blízka osoba zomrela pri dopravnej nehode a navyše je to medializované a dokonca aj spolitizované. Je to veľmi nepríjemná vec. Nikomu to neprajem. Nikomu. Či opozícii, alebo koalícii. Nikomu by som to neželal. Toto je vždycky veľmi, veľmi citlivá téma. A teraz nejak hľadať a obviňovať, kto je zodpovedný za smrť.
Ja som to tak aj povedal, môžte so mnou súhlasiť, nemusíte so mnou súhlasiť, ale keď som si vtedy vypočul pani ministerku, samozrejme, aj svojich kolegov a ja som to zhodnotiť tak, že v podstate či ten vrtuľník v tej danej chvíli by bol k dispozícii, alebo nebol k dispozícii, nehral žiadnu rolu s tým, že či tá žena by prežila, alebo neprežila. Rozsah zranení bol taký, že myslím si, že v tej chvíli a v danej chvíli, keby boli k dispozícii aj v lufte priam pripravené vrtuľníky, aj desať vrtuľníkov, nepomohlo by to. Prasknutá aorta. Navyše bol tam ošetrujúci lekár, ktorý prišiel cez tú tou RZP-čkou na to miesto toho úrazu a lekár bol ten, ktorý zhodnotil situáciu a povedal, že bude transport pozemnou komunikáciou. Teda o vrtuľníku tuná nebola nijaká reč, že ako pôjde.
A tí, ktorí ste lekári a ktorí sa rozumiete, pán predseda náš to spomínal, že, áno, sme chirurgovia, rôzni lekári, ale máloktorí majú tú skutočnú skúsenosť možno s tou rýchlou záchrannou službou. Ja to viem tiež len sprostredkovane a možno jak Marián Kvasnička hovoril, že je z takej psychiatrickej rodiny, lekárskej a bol v zdravotníckom výbore, ja tiež si tak pripadám. Áno, aj ja som z takej zdravotníckej rodiny a mám lekárov a dcéry dve študujú medicínu, syn sa pravdepodobne ešte len chystá, manželka je lekárka, hej, celý ten ansábel a tiež som v tom zdravotníckom výbore a nie som lekárom.
No takže dovolím si aj tuná čosi povedať a mám aj tú skúsenosť. Ja som z podtatranského regiónu a predstavte si len takúto situáciu. Je špecializované pracovisko vo Vyšných Hágoch, v Tatrách, a je Poprad alebo Kežmarok. A teraz má byť transportovaný pacient pozemnou komunikáciou z jedného miesta do druhého miesta. Lenže tam je veľmi výškové, vysoké výškové, výškový rozdiel. Lekári toto musia brať, tento aspekt, do úvahy, to výškové prekonanie. Ak ho vyvezieme hore, toho pacienta, do Vyšných Hágov a prekoná veľmi rýchle ako to, výškový ten rozdiel, môže zomrieť. A tuná tiež si dovolím povedať, že aj tento lekár bral do úvahy aj túto skutočnosť. Vrtuľník príde nad tú pacientku a zdvihne ju hore a ona zomrie. Ona zomrie.
Áno, mohli by sme teraz hľadať, kto vlastne je na vine. Ten lekár? Veď ja som to tak na výbore povedal, ale, lekári, neurazte sa, lebo ja tu nemám času mnohé veci ako dovysvetľovať a tuná v tej rozprave ste mi viacerí povedali, aby som nebol dlho, ale veď ja som bol celý čas ticho, ani raz som faktickou nereagoval. Tak dovolím si ten luxus teraz, keď tu mám ten priestor na to. Ale mi vypadla pointa teraz. (Rečník sa na chvíľku odmlčal.)
Hej, ten výškový rozdiel, áno. Tak to je práve ten moment, kedy ten pacient skolabuje a zomrie, hej. Málokto z tej laickej verejnosti si túto skutočnosť uvedomuje. A teraz lekára z toho ako obviňovať nie je to možné.
A potom ďalšiu vec, áno, to som chcel povedal, že ja to tak zvyknem povedať, ale naozaj bez urážky, aby lekári sa neurazili, ale najviac chýb sa robí práve v zdravotníctve a urobia to lekári. Nie preto, že sú nefundovaní, alebo preto, že sú neodborníci, ale z jednoduchého, triviálneho ľudského dôvodu. Ľudské telo a ľudský organizmus je tak zvláštnym a neprebádateľným, by som povedal, fenoménom, stále čosi nové objavujeme. A ten lekár koľkokrát bezmocne a má k dispozícii čas, priestor, prístroje, všetko má k dispozícii, a cez to všetko pacient zomiera. Ak by sme my vedeli zvíťaziť nad smrťou, tak máme tu ľudí, ktorí žijú 500 rokov, 1 000 rokov. Ale nevieme nad tým zvíťaziť. A teraz obviňovať niekoho, že či z bodu A do bodu B a koľko by trval ten čas, že či by to bolo o polovicu rýchlejšie alebo kratšie. Myslím si, že veľakrát je to tak, že ani čas, ani priestor nehrá žiadnu rolu. A môže byť desať univerzitných profesorov medicíny nad tebou a cez to všetko zomrieš. Zomrieš. A smrť je takýmto fenoménom. Ja už len čosi o tej smrti by som vedel rozprávať, ale tak to tuná neni priestor, aby som o tom hovoril.
Ale mne sa nepáčilo to už na samom začiatku, aby sme takto ako spochybňovali, a teda spájali tieto dve kauzy.
Ja som bol vtedy ten, ktorý sa pani ministerky zastal a teraz tiež som ten, ktorý sa jej zastáva, a tiež sa tak aj priznám. Ja nebudem hlasovať za jej odvolanie. Takto to verejne hovorím. Ja nebudem hlasovať za odvolanie pani ministerky Zvolenskej.
Ja vám to poviem takto. Keby sme pani ministerku mali viniť z toho, že zomrel ten pacient, a to nechcem bagatelizovať. Dneska koľko ľudí zomrelo? Dnes koľko ľudí zomrelo? A ja tiež som na pracovisku takom, kde som takmer denne, keď som doma, som konfrontovaný s tou smrťou. Dennodenne, hej, som stále musel odstupovať. Teraz koho brať na zodpovednosť? Sú ťažké oddelenia, či sú to ARA, JIS-ky, oddelenia dlhodobo chorých, ja neviem, geriatrie, kedy pacienti denne ako zomierajú. Koho budeme brať na zodpovednosť? Áno, politicky dá sa to veľmi ľahko povedať, ty si na vine, lebo ten pacient ako zomrel.
A v našom živote je to veľakrát a veľmi časté to je, keď nikto, keď nemôžem nikoho nájsť, ktorý bol teda na vine, a keď už to neni potom ani ten minister, tak, Pane Bože, tak ty si potom na vine, hej, keď už to nemôže byť minister. Mne to tak pripadá, že sme hľadali toho čo najvyššie, že kto asi by za celú túto vec mohol byť zodpovedný.
Ja si dovolím tak, pani ministerka, aj keď som opozičným poslancom, ja chcem vám aj poďakovať, si predstavte, že aj pri takejto chvíli, jak je možno vaše odvolávanie, tuná vyslovenie dôvery a nedôvery, ale bol jeden z výborov, kedy ja som vám položil otázku tak napriamo, vy ste aj tak odpovedali, a to bolo, to boli dve abortívne tabletky Medabon a Mifegyne, ktorý mal byť tuná distribuovaný, a som požiadal pani ministerku, aby dala verejný prísľub, že tieto tabletky nebudú distribuované v našej krajine našim ženám, našim dievčatám. Pani ministerka mi tento prísľub dala, zatiaľ to stále platí. A to si veľmi cením a si to veľmi vážim. Chcem jej za to poďakovať.
Samozrejme, tá oblasť toho zdravotníctva je tak široká a tak veľká, nie je jednoduché byť tým ministrom a ja viem, že veľmi veľa vecí je takých, ktoré treba meniť, či v oblasti financovania, vôbec prístupu lekára kontra pacient, možno vzdelávanie a tak ďalej. Ale to nie je len problém, ktorý sa nahromadil tuná za rok a pol alebo možno za posledný rok, alebo päť rokov, ale je to naozaj, to zdravotníctvo posledných dvadsať rokov, hej. A nemali sme ani takú poriadnu ani možno možnosť alebo takú odvahu, kedy by sme sa pustili do takej tej skutočnej reformy.
Bol som teraz na jednej odbornej medzinárodnej konferencii, kde pani profesorka, ktorá učí na vysokej škole, a pozorne som počúval jej prednášku, a ona hovorila, aký problém komunikácie majú zdravotné sestry, ktoré sú dneska už vysokoškolsky vzdelané. Sú bakalárky, magistry, a ony sa boja vojsť do pacientskej izby. Vtedy som si to tak uvedomil, aká je to veľmi dôležitá vec. Ja veľmi často vchádzam do izieb, nie k pacientom ako takým, ale k zomierajúcim ľuďom. K zomierajúcim ľuďom. A vtedy som si, v tej chvíli, uvedomil, aká je to veľmi komplikovaná a ťažká komunikácia s takým pacientom. Tam dostaneš sto otáznikov. Sto otázok. A keď vieš odpovedať aspoň na jednu otázku. To je veľakrát veľmi ťažké. Niekedy môžeš dostať len jednu otázku a dych ti vyrazí. A nevieš odpovedať.
A vtedy som si uvedomil, že tie mladé dievčatá naozaj nie sú dostatočne v rámci tej prípravy a vzdelávania pripravené na to, aby komunikovali s tým pacientom. Nechcel by som sa aj ja dožiť raz situácie takej, kedy ja budem odkázaný na pomoc tých druhých a možno budem zomierajúci a ten personál, ktorý má mi pomôcť a má ma sprevádzať, on ujde odo mňa. Aj ja budem mať strach. On bude mať strach z toho, že zomieram, ten personál, a ja zase takisto z toho mám strach, že aj ja zomieram. Častým zjavom to je.
Ja viem, že je strašne veľmi veľa tých vecí, ktoré v tom zdravotníctve by bolo treba zmeniť. Ja som to už aj tak spomínal. Pacient nemôže byť kdesi tu dole na zemi a vysoko na vysokom piedestáli je ten lekár, hej. Toto sú vždycky ešte stále takéto veľké priepasti. Zabúda sa na toho pacienta. Pacient je ten, ktorý je tou prioritou.
Prepáčte, ale poviem to tak. Veľakrát, a je to častým javom a dlhodobým javom, zdravotníctvo je hnusným biznisom. Kronin, ktorý písal vo svojej Citadele pred sto rokmi, ten román, tak to dnes skutočne toto isté ako platí, že nehľadí veľakrát ten zdravotník alebo možno lekár, alebo, ja neviem, či už kto na tvoje zdravie, ale na svoj vlastný, osobný prospech, ako zarobiť na tebe. A v tom je podstatný rozdiel. Nad tým sa treba zamyslieť, ako to zdravotníctvo v tej celkovej filozofii zmeniť.
Samozrejme, aby som ukázal, ty si na vine alebo ty si na vine, ty si ten, ktorý si zodpovedný, to je to najľahšie, čo môže byť. Áno, aj ja by som sa mohol pridať ako opozičný poslanec a ukázať prstom, lebo ty si na vine. No ja predovšetkým musím na seba ukázať, že ja som na tom prvom mieste, aby som ja zrekapituloval to, čo som zanedbal a možno aj v tom výbore, v ktorom som, v tom zdravotníctve, či som urobil dosť, alebo málo. No už znášam ten údel opozičného poslanca, kedy, áno, je to, a to beriem, hej, že aj tie veci, ktoré by som chcel, aby boli inak, jednoducho demokracia je taká, že to je vláda väčšiny a ma prehlasujú. A ak raz by som to chcel zmeniť alebo čosi aj presadiť, no tak vyhraj voľby. Celé je to o tom. Celá politika je o tom.
Samozrejme aj tie čakárne alebo tie nemocnice, ktoré máme. No, veľakrát naozaj tá úroveň toho zdravotníctva, ale to nie je len v tom priestore, to nie je len v tých peniazoch, kvalita zdravotnej služby. Lebo aj možno v skromných a chudobných podmienkach dá sa poskytnúť kvalitná služba. Dá sa. Je to aj v ľuďoch. Teda v tej výchove a vzdelávaní zdravotníckych pracovníkov a vo výchove a vzdelávaní budúcich medikov.
Rovnako na tej konferencii odznela taká otázka. Kde v našej krajine sa učí paliatívna medicína alebo z paliatívnej oblasti? Kto dostane nejakú, nejakú, aspoň nejaký jeden semester tohto vzdelania? Chýba nám to. Chceme povedať, že ťažko chorí, nevyliečiteľne chorí a zomierajúci ľudia u nás nie sú? Sú. A dennodenne zomierajú. Čo vieme my o tejto oblasti? A to je, hospicová starostlivosť má trošku ako taký širší kontext ako paliatívna. Paliatívna, ja tak hovorím, že tá je zameraná na liečbu bolesti, ale to je aj tej duševnej, aj telesnej. A hospicová zaberá širší kontext, a to je rozmer človeka. Ja hovorím, že je štvorrozmerný: bio, psycho, socio a spirituo. A to je ten komplex. Stačí, že ťa izolujem, ťa zavriem kdesi len tak a budeš možno pacient a budeš sám na izbe a budeš mať z toho problém, keď nikto do teba, hej, to je ten sociálny rozmer. Alebo ten psychický, duchovný a rovnako aj telesný. A to je ten súbor. Toto je človek. To je skutočný človek. Veľakrát na vysokých školách, aj na medicíne, sa učí, že ten rozmer somatický a ešte niekde pridávajú, že ten psychický a dosť. Ale ten rozmer je oveľa širšie, ako by sa zdalo.
Ja som už tie svoje veci, ktoré som aj chcel povedať, ja som mal aj priestor na našom výbore, tak ja som ten svoj postoj tak zaujal. Tuná v Národnej rade zaujmem svoj postoj svojím hlasovaním.
A ešte raz chcem dodať, že ja nebudem hlasovať za odvolanie pani ministerky, aj keď mnohí si myslíte, že toto je ten najzávažnejší dôvod. Ale ľudia aj v našej krajine dennodenne zomierajú. Museli by sme pani ministerku a kohokoľvek, kto bude na jej mieste, každý deň odvolávať. A toto, myslím si, ja osobne si myslím, že toto nebol tento prípad.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
