Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, štátny rozpočet, to je všeobecne známa fráza, je vážna vec, zákon roka, ale myslím si, že nielen formálne, aj svojou podstatou púta pozornosť, a teda dianie okolo jeho prijímania si všímajú aj poslanci Zahraničného výboru Národnej rady a, som si istý, aj iných výborov. Samozrejme, som si všímal nielen to, čo je napísané, ale aj diskusiu, ktorá bola pomerne obsiahla, široká, ktorá predchádzala dnešnému rokovaniu, v médiách, na stránkach novín.
Prvé, čo ma zaujalo, a poviem hneď na úvod, a trošku aj prekvapilo a čo bolo aj napísané, bolo konštatovanie, a to odcitujem, zo stanoviska Rady pre rozpočtovú zodpovednosť: „Návrh rozpočtu na rok 2014 zhoršuje dlhodobú udržateľnosť verejných financií. Je postavený najmä na jednorazových a dočasných opatreniach, ktorých vplyv v strednodobom horizonte pominie. A bude potrebné ich nahradiť štrukturálnymi opatreniami." Toto bol prvý moment, ktorý ma tak trošku aj zaskočil, aj prekvapil. Vychádzal som z toho, že sme vlastne druhý rok po parlamentných voľbách. Vychádzal som zo všeobecného poznania, že keď treba konsolidovať alebo prijímať vážnejšie opatrenia, tak je nielen zvykom, ale, myslím si, aj politickou skoro nevyhnutnosťou ich prijímať po parlamentných voľbách, nie pred nadchádzajúcimi parlamentnými voľbami. Ale, samozrejme, to znepokojuje už zo svojej podstaty, keď si človek prečíta takúto konštatáciu.
Druhým momentom, ktorý ma veľmi zaujal a, rovnako poviem, aj znepokojil, bolo to, čo som si prečítal od kolegu Mikloša v Hospodárskych novinách svojho času, a síce vývoj takzvaného konsolidačného úsilia. Všetci veľmi dobre viete, o čo ide. Ja len pripomeniem tie čísla, ktoré som si prečítal. Tie hovoria, že to konsolidačné úsilie hrubého domáceho produktu predstavovalo 3 % v roku 2011, 0,3 % v nasledujúcom roku, a to v roku 2012, toho roku že sa očakáva 1 %, ale na budúci rok že je plánovaný už jeho pokles na 0,7 %. Tak som využil, samozrejme, diskusiu aj v zahraničnom výbore, kde prišiel váš štátny tajomník, pán Pellegrini, a kde som sa na to začal pýtať. A musím ale otvorene povedať, že tá diskusia bola nielen korektná, ale aj veľmi taká kvalifikovaná z môjho pohľadu. Celkom milo som bol prekvapený, že pán štátny tajomník sa zhodol s nami alebo teda s tými, ktorých tieto čísla znepokojujú na tom, že tá situácia je, nech to nepreháňam, vážna, je napätá, je vážna, aj keď trošku polemizoval, najmä s tým číslom mínus 0,7 % na budúci rok. Hovoril, že komisia to vidí trošku pesimisticky. Inak to vidí Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ministerstvo financií trošku optimisticky, ale priznal, pripustil aj on, že najlepšie číslo je mínus 0,2 %, čo prosto nie je dobré a čo je naozaj aj vzhľadom na čas politického cyklu veľmi, veľmi nezvyčajné. No ale ešte stále mi nenapadlo, že sa zapojím do rozpravy ku štátnemu rozpočtu až do okamihu, keď pán štátny tajomník Pellegrini predniesol vetu, že nič sa s tým nedá robiť, lebo všetky rezervy sú už vyčerpané. A toto ma trošku zaskočilo, prekvapilo, až tak, že vlastne som sa mu zdôveril s tým, čo som chcel predniesť potom pri kapitole ministerstva zahraničných vecí. Ale keďže povedal takúto vetu, tak mi nedalo a v prítomnosti aj štátneho tajomníka Buriana a mojich bývalých kolegov, spolupracovníkov z MZV som to predsa len povedal, s tým, že som to chcel predniesť v rodine, už sa to patrí hovoriť v rodine, a nie tak širšie, no ale svedomie mi nedalo. A, pán minister, rád by som sa podelil o tieto moje myšlienky aj s vami, lebo téza, že nieto kde šetriť, je podľa môjho názoru, poznajúc rezort zahraničných vecí, možno lepšia ako iné, prosto nepravdivá, veľmi nepravdivá. No a teraz sa to pokúsim podoprieť celkom konkrétnymi argumentmi. Uvediem z nich také dva zásadnejšie, ale, myslím, konkrétnejšie.
Pán minister, prvá téma je otváranie nových ambasád. Doslova v týchto dňoch, ak nie rovno v týchto hodinách otvárame tri nové ambasády, v Macedónsku, v Gruzínsku a v Moldavsku. Chcel by som v tejto súvislosti povedať, že sa tak deje v období, ktoré je charakteristické búrlivým rozvojom informačných technológií, keď sa dnes komunikuje krížom-krážom, rýchlym spôsobom po celom svete, ale aj v období, keď je už nielen zavedená, ale aj stabilizovaná tzv. vonkajšia služba pre zahraničnú činnosť, ľudovo by sme mohli tomu povedať európska diplomatická alebo zahraničná služba, EEAS.
No a v tomto období týchto, by som povedal, aj systémových zmien som sa dočítal, že napríklad v Macedónsku, ktoré bolo doposiaľ pokrývané z Belehradu, je hlavným účelom alebo hlavnou úlohou nového veľvyslanca, a teraz odcitujem z dokumentu, ktorý sme v zahraničnom výbore prerokovali dva-tri mesiace dozadu a ktorým sa každý budúci veľvyslanec prichádza na zahraničný výbor predstaviť a kde teda som sa dočítal, že hlavnou úlohou veľvyslanca má byť efektívne pôsobenie na macedónsku stranu, aby prijala recipročné opatrenie a zriadila rezidentný zahraničný úrad v Bratislave. No veľmi som sa čudoval, pretože macedónsky veľvyslanec sedí vo Viedni a z Viedne fungujú nielen telefóny, nielen internet, e-maily, ale máme už aj diaľnicu. A ja som sa s veľvyslancom Macedónska zhodou okolností teraz stretol vo Viedni pri jednej príležitosti predvčerom večer. No, pán minister, Macedónsko trápia úplne iné veci, ako otvárať kamennú budovu v Bratislave, Macedónsko čaká od Slovenska niečo úplne iné. A on mi to rovno povedal, čo čaká od Slovenska. Je to väčšia podpora, aby sa pohli z miesta. Viete, že Macedónsko stojí, že ho Grécko blokuje. Nevedia si s tým rady už niekoľko rokov. Sú kandidátskou krajinou a nie a nie začať rokovania. A veľmi sa spoliehajú na také krajiny, ako je Slovensko, že trošku nájdeme modus vivendi, aj keď, samozrejme, všetci veľmi dobre vieme, že toto sú nie jednoduché politické témy. Ale aby sme si absurditu ešte raz tohto kroku uvedomili, tak ja to prečítam, lebo to napísal samotný rezort: „Hlavnou úlohou veľvyslanca má byť efektívne pôsobenie na macedónsku stranu, aby prijala recipročné opatrenia a zriadila rezidentný úrad.“ Chcem vám oznámiť, že macedónsky veľvyslanec, dnes je piatok, je dnes v Bratislave. Je dnes v Bratislave, sadol do auta, ide riešiť problémy a nemá najmenší problém, aby z Viedne sa pohol a prišiel do Bratislavy, nehovoriac o tom, že ambasáda v Skopje bude pozostávať z jedného diplomata a jednej pracovnej sily, ktorá bude mať ja neviem koľko pracovných úväzkov. Mám veľmi vážne pochybnosti, čo pán veľvyslanec bude v Skopje vybavovať.
Gruzínsko. Pán minister zahraničných vecí si pomáha argumentom, že ideme do budovy európskej delegatúry. No, zaplať pánboh, ale aj tam budeme platiť. Aj tam budeme platiť nájomné, budeme platiť personálne výdavky pre konkrétneho diplomata, pre jeho rodinu, rodinných príbuzných.
No ale najabsurdnejšou situáciou sa mi javí byť Moldavsko. Pán minister, Moldavsko bol problém, pretože Moldavsko sme pokrývali z Bukurešti. A keď Moldavci sa chceli dostať na Slovensko a chceli získať víza, museli ísť šesťsto kilometrov autom, povedzme, z Kišiňova do Bukurešti a šesťsto kilometrov naspäť. No ale pred niekoľkými rokmi sme zistili, že Maďari majú veľké materiálne zabezpečenie v Kišiňove a že začali uzatvárať bilaterálne dohody s rôznymi krajinami dovtedy, dokonca ich už bolo 13, kde podstatou tých dohôd bolo to, že konzulárne služby budú poskytovať Maďari, za to budú vyberať príslušné poplatky, a potom už Moldavci nebudú cestovať, povedzme, za slovenskými vízami do Bukurešti alebo to bude oveľa pohodlnejšie aj pre samotných Moldavcov. Teda bol to biznis win-win-win. Spokojní boli Moldavci, spokojní boli Maďari, lebo s tými istými ľuďmi v tej istej budove, ktorú tam už mali, mali vyššie príjmy. No a, samozrejme, spokojní sme boli aj my, lebo sme nemuseli platiť našich úradníkov, prenajímať alebo stavať budovu. Uzavrel som teda takúto bilaterálnu dohodu s maďarským kolegom. Bol som pri tom, keď sa odovzdávali prvé víza moldavské pre Slovensko priamo v prostredí tohto maďarského zastúpenia. No nerozumiem, úprimne nerozumiem, prečo dnes potrebujeme novú budovu, nových diplomatov v Moldavsku, keď to takto dobre fungovalo. Keď niekto povie, že chceme byť aktívnejší, tak vám pripomeniem, že Slovensko bolo pri zriadení inštitútu, ktorý sme poznali aj u nás pred vstupom do Európskej únie, keď vznikol tzv. Národný konvent. My sme boli toho sponzorom. Aj sme to finančne sponzorovali. Moldavsko je už dlhé roky súčasťou našej rozvojovej pomoci. Moldavskí úradníci už boli aj v minulosti niekoľkokrát v Centre pre zdieľanie skúseností Slovenska z tranzície. Čiže tých aktivít bolo veľmi veľa a naozaj považujem za luxus dnes v Kišiňove kupovať budovu, prenajímať budovu a platiť nových úradníkov. A aby bol ten obraz čo najplastickejší, tak znovu vám pripomínam, že rokujeme v období, keď fungujú naozaj špičkovým spôsobom informačné technológie, ale hlavne Európska komisia má v každej metropole Európskej únie svoje zastúpenie. Nechcem nikoho urážať ani dehonestovať. Slovensko tiež nie je obrovská krajina. Ale viete si predstaviť ja neviem Podgoricu alebo aj to Skopje, alebo aj ten Kišiňov? Však máme tam 28 veľvyslancov a ešte máme tam 29. veľvyslanca Európskej únie. Zdá sa mi to v dnešnej dobe naozaj ako luxus, ako prepych, a teda ako prvý vážny argument v prospech tézy, je kde šetriť.
No a to je vlastne taký kľúčový point, ku ktorému som sa chcel dostať, ako nájsť odpoveď, povedzme, v rezorte zahraničných vecí na otázky, o ktorých hovorím.
Trošku odbehnem a zdanlivo odskočím od témy, keď pripomeniem príspevok kolegu Drobu na zahraničnom výbore, ktorý pána štátneho tajomníka Pellegriniho sa pýtal, kedy sa znovu vrátime k 2 % hrubého domáceho produktu na obranu. Pán kolega Droba, to bola úplne legitímna otázka. A myslím si, že to ani nevezmete v zlom, keď vtedy som si uvedomil súvislosť medzi potrebou peňazí v rezorte obrany a tým, o čom hovorím, v rezorte zahraničných vecí. Nikto dnes už neverí v Európe, že dokážu krajiny také ako Slovensko prispievať v objeme 2 % hrubého domáceho produktu. Rasmussen na to prišiel už dávno. A vy, pán kolega, viete to, čo viem aj ja, že Rasmussen prišiel prvý, myslím, že bol prvý s riešením „smart defence a pooling a sharing“. Čo to znamená. To znamená to, že aj v obrane sa prejavuje rozvoj technológií, že nie sú potrebné také kvantitatívne opatrenia ako kedysi, že armáda sa musí meniť, že od kvantity treba ísť ku kvalite, treba ísť ku pružnosti, k novým technológiám. Výrazom toho pooling a sharing je, že napríklad krajiny V-4 našli odvahu zriadiť spoločnú bojovú jednotku krajín Vyšehradskej štvorky. V Levoči došlo k tej dohode, tuším počas prvej vlády pána Fica. Je to vynikajúci nápad. Neviem, päťtisíc, šesťtisíc, sedemtisíc vojakov štyroch krajín má takto fungovať. No ale keď v armáde dokážeme presadzovať smart defence, prečo v zahraničnej politike nedokážeme presadiť smart foreign policy. Keď pooling a sharing dokážeme presadiť medzi vojakmi, tak pooling a sharing nedokážeme presadiť v takom intelektuálnom prostredí, ako sú diplomati? Znovu opakujem, predstavu, že v každej jednej krajine otrocky zriaďujeme 28 ambasád, lebo je nás 28 v Európskej únii, k tomu ešte ambasádu v Európskej komisii, považujem naozaj za anachronizmus, za čosi, čo si nevšimlo ani technologický vývoj ani vývoj politický.
To bol, pán minister, prvý argument alebo prvá oblasť, kde ja rezervy vidím, kto nedokáže šetriť takpovediac v malom, tak potom, samozrejme, nedokáže šetriť ani vo väčšom, no a v úvode som spomenul, že vidím ešte druhú oblasť, kde sú peniaze už takpovediac na stole. A to je stavba novej administratívnej budovy pre rezort zahraničných vecí, pán minister, krajný luxus. Ja som nejaký ten týždeň na Hlbokej pôsobil. Poviem to najjemnejšie, ako to viem, lebo mám rád tento rezort, len nechcem sa nikoho dotknúť, ale priestoru je tam habadej, pán minister. A znovu sa vrátim k tým informačným technológiám a znovu sa vrátim k tomu, že dnes máme k dispozícii omnoho iné technické možnosti, aké sme mali. Dnes už nie sme krajinou, ktorá sa musí Európe nejako predstavovať, dokazovať si, že množstvom úradníkov bude zvládať úlohu predsedníckej krajiny EÚ. Na budúci rok bude už desať rokov, čo sme jej členom. A myslím si, že tomu treba prispôsobiť aj správanie. Teda, po prvé, mám vážnu pochybnosť, pán minister, že rezort má málo administratívnych kapacít alebo priestoru. Ale keby som sa tak trošku aj mýlil, lebo každý sa môže aj pomýliť, kladiem rečnícku otázku: To naozaj máme v Bratislave málo administratívnych budov? Zle sa mi počúvalo aj mojich kolegov, spolupracovníkov z MZV, že nemáme peniaze na rekonštrukcie ambasád, ktoré sú dôležité, kde tečie, zateká (v týchto ambasádach). A ja to poznám. Naozaj sú také. Ale máme peniaze na novú budovu? Čosi počúvam, že ideme robiť nejaké šachy so Správou účelových zariadení a inými budovami. No ale myslím si, že rezort by nemal byť realitnou kanceláriou a, po druhé, som presvedčený, že na začiatku volebného obdobia projekt ESO sľuboval, že nebude potrebné investovať do nových administratívnych kapacít, ale, naopak, budeme schopní budovy získavať a lepšie využívať jestvujúce kapacity.
Takže ak dovolíte, ja by som to teda zakončil tým, čo som včera počul, najmä vo vystúpení kolegu Mikloša, ktorý niekoľkokrát povedal vetu, ktorá je istým posolstvom, podľa mňa veľmi pravdivým, že vláda nešetrí alebo vláda šetrí málo. Toto vedeli aj naši dedovia, toto vedeli naši otcovia, že keď je zle, tak prosto začneme šetriť. Na základe týchto konkrétnych argumentov som chcel ukázať, že vláda nešetrí, ale vláda míňa. Čiže, pán minister, chcem vás poprosiť, aby ste to vzali v dobrom, lebo ak je toľko vaty aj v iných rezortoch, ako je jej v rezorte, o ktorom som rozprával, tak tých rezerv, kde sa šetriť dá, je veľa. A myslím si, že všetci by sme mali mať aj zodpovednosť a aj odvahu po týchto rezervách siahnuť. Pekne vám ďakujem, že ste ma vypočuli.