27. schôdza

Pán poslanec, chcete reagovať? (Reakcia poslanca.) Tak treba stlačiť trojku a včas. Nech sa páči. Poprosím vás, zapnite pána poslanca Csicsaia.

No už to funguje, výborne, ďakujem. Ďakujem za slovo. Myslím si, že je to jeden z mála prípadov, keď maximálne súhlasím s pánom poslancom. Najväčší problém, ktorý ja vidím v súčasnej poľnohospodárskej politike a v tej časti rozpočtu, je, bez urážky, že páni, ktorí to robili, veľmi tomu poľnohospodárstvu nerozumejú. Skôr tento rozpočet je populistický, predpokladám, že ďalší rok sú prezidentské voľby, jedno s druhým. Skrátka, investovať alebo dať peniaze na takú alebo tú časť poľnohospodárstva, ktorá relatívne tlačí, pričom dá sa to relatívne predať tak, že, áno, na VDJ-čka alebo na kravy budem mať viac peňazí, ale v globále, ako som povedal, v poľnohospodárstve počas ďalších siedmich rokov, myslím si, to pôjde úplne dostratena, po siedmich rokoch zostaneme úplne nekonkurencieschopní v tomto regióne. Ďakujem.

Nech sa páči, pán poslanec Číž, je prítomný, máte slovo.
Ja len sa chcem ospravedlniť za to, že keď som pri rečníkoch, ktorí mali vystúpiť, povedala, že strácajú poradie a už druhýkrát neboli prítomní, že som nepovedala, že podľa rokovacieho poriadku už nemôžu vystúpiť.
Nech sa páči, pán poslanec Číž.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Vážené kolegyne, kolegovia, ja sa pokúsim na minimum obmedziť to svoje posolstvo, ktoré som chcel v parlamente, povedzme, na rozpočet povedať, pretože naozaj ide o zákon roka a obvykle v parlamentoch celého sveta, keď sa rozpráva o rozpočte, tak majú možnosť práve občania cez diskusiu v parlamente identifikovať stav krajiny, rozprávajú o tom, aké sú perspektívy, porovnávajú sa rozdielne pohľady na stav životnej úrovne, perspektívy krajiny ako takej vôbec, hľadajú sa rezervy, pripomínajú sa škandály a rovnako je aj súboj ideí, ktoré majú smerovať k tomu, aby sa situácia zlepšila. Mne neprináleží asi vyhodnocovať diskusiu v tomto parlamente, aj pán minister sa, myslím, skôr obmedzí na technokratické úvahy na záver a naozaj je možno príležitosťou, ktorú sme nechali zbytočne odísť, že k týmto veciam prakticky v parlamente nedošlo, mne dovoľte povedať za seba, že som veľmi sklamaný z toho, čo sme ponúkli verejnosti v tejto diskusii.
Vážení kolegovia z pravice, ku koncu dalo by sa reagovať na pána poslanca Kollára, na známych to neoliberálov, ktorí ešte v parlamente reziduálne fungujú, ako je vážený kolega Ľudo Kaník z Banskej Štiavnice a podobne, len ja by som predsa len iba na také dve zásadné veci chcel upozorniť. Po prvé, je taký jeden pán, volá sa Paul Krugman a je nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu. A ohlas jeho slov je v západnom svete veľmi veľký. Podľa neho stále viac predných ekonómov pripúšťa, že stagnácia je dnes normálnym stavom ekonomiky a tento kedysi radikálny názor sa postupne dostáva do hlavného prúdu ekonomického myslenia, ekonomika v depresii je popisovaná ako bežný stav epizódy, keď sa situácia blíži k plnej zamestnanosti, alebo že sa vytvárajú masívne investičné bubliny a potom ekonomika na chvíľu vyzerá dobre a že existuje dlhodobo neudržateľné zadlžovanie spotrebiteľov, to sú fakty, ktoré sa nedajú obísť. Hovorí, že štrukturálnym rysom globálnej ekonomiky je teda nedostatočný dopyt a neexistuje už nič také ako správna ekonomická politika, ktorá by obnovila zdravý rast. Finančná kríza, hovorí ďalej Paul Krugman, ktorá zahájila veľkú recesiu, už je štyri roky preč, avšak ekonomika naďalej zotrváva v depresii a dlhú dobu v nej zostane.
Vážené kolegyne, kolegovia, že by si ekonomický svet u nás nevšimol tento stav? Aký vlastne má význam kríza? A aké má dopady na to, o čom práve tu teraz hovoríme? Ten rozpočet, ktorý máme, je pre mňa ako pre ľavičiara značne reštriktívny. Veď tam nie je ani koruny napr. pre samosprávy na to, aby samosprávy mohli plniť aspoň minimálne rozvojové aktivity, aby mohli plniť len veľký modernizačný dlh. Na hranici únosnosti máme celý dôchodkový systém, kde naši dôchodcovia živoria a žijú v nedôstojnej sociálnej situácii. Ako vyzerá v našej spoločnosti stav mladých ľudí, ktorí končia školy a prichádzajú do života? Ako to vyzerá vôbec s reprodukciou spoločnosti? Vieme zabezpečiť, že si mladý človek po skončení školy príslušného typu môže zaobstarať byt, nastúpiť doň, urobiť primerané finančné operácie, zobrať si pôžičku a tak ďalej a rozvíjať rodinu? Je normálne, že začínajú sociológovia biť na poplach, že mladí ľudia zostávajú s rodičmi až do 40 rokov ich veku. To znamená, že je tu kríza, vážené kolegyne, zásadná. Je to kríza Slovenska? Pozrime sa okolo, ako to vyzerá v Čechách, v Poľsku, ako to vyzerá v Anglicku. Je to rovnako zlé. V Liverpoole je 30 % nezamestnaných ľudí. V Amerike, ak by som hovoril o číslach, dneska poberá dávky na potraviny, čo bolo vždycky znakom chudoby, viac ako 100 miliónov ľudí. To znamená, je systém sociálno-ekonomický v 21. storočí, kde žijeme formálne bez vojen, už pomaly 60 rokov, aspoň v Európe, ako je možné, že tento systém má zrazu takú veľmi nízku efektivitu? Je dobrý globálny sociálno-ekonomický systém? Možno o ňom rozprávať alebo netreba o ňom rozprávať? Vydržíme naďalej s neoliberálnymi konštruktami, ktorými sme mali doteraz zahltenú celú spoločnosť? Nie je načase otvoriť vážnu a serióznu diskusiu o tom, ako riešiť tieto obrovské problémy, pretože tie riziká sú zjavne viditeľné a odborný svet pred nimi oči nezatvára? Naopak, indikuje ich ako viac-menej isté. Naša diskusia tomu nezodpovedala.
Trošku si vážim aspoň to, že sa neznížili kolegovia k tomu, aby v tejto atmosfére a v tejto finančnej situácii vyprávali o tom, čo všetko by ešte bolo treba cez rozpočet zabezpečiť. Ja poznám takých vecí tisíc, som členom výboru pre kultúru. O kultúrnych veciach stagnuje nám všetko, ochrana pamiatok, rozvoj kultúry je relatívne minimálny. Sme veľmi radi, ak udržíme veci na úrovni predchádzajúceho rozpočtu. Rozprávať tu o infláciách a o niečom podobnom nemá ani zmysel.
Konsolidujeme, vážené kolegyne, kolegovia, a tá konsolidácia má nepochybne tragický rozmer, ale pritom iná šanca nie je a problém je, či je nejaká iná šanca do budúcnosti, politik spravidla nie je na to, aby šíril do spoločnosti zlé správy. Vždy má hľadať konštruktívne východiská a vždycky má trošku vliať do spoločnosti aj optimizmus, lebo ho tá spoločnosť potrebuje.
Vážené kolegyne, kolegovia, u nás 80 % ľudí až sa dostáva na hranicu priemernej mzdy. Hovoriť o sociálnej situácii dôchodcov s 300, 350 a inými eurami na mesiac je proste neúnosné. V danej situácii si viem predstaviť riešenia, povedzme, aj v rámci neoglobalizmu. Ak sa pozrieme na ekonomickú teóriu, tak jednoducho sú dve základné veľké skupiny, jedna skupina, ktorá hovorí, treba šetriť, obmedzovať rozpočty, bez ohľadu na to ako, bez ohľadu na to, aby sme skúmali dopady toho šetrenie, a druhá, ktorá hovorí, ale tu vôbec nejde o problém šetrenia, naopak, tento typ kapitalizmu si vyžaduje neustále štátne impulzy do ekonomiky, pokiaľ to štát neurobí, pokiaľ tú ekonomiku nebude tlačiť, tak jednoducho nebude rast. A keď nebude rast, spoločnosť tohto typu sa rozpadá, pretože treba platiť úroky zo zadlženia. Hľadať zdroje možného budúceho rozvoja? Už potrebujeme predovšetkým rozvinúť spotrebu. Ako ju rozvinieme? Obyvateľstvo v západnej Európe je zadlžené na 80 %, u nás tvrdíme, ešte je to iba na 30 %. Vonku nesplácajú ľudia úvery vzhľadom na zlú situáciu vo výške až 30 %. U nás je to ešte iba 5,7 %. Je to relatívne únosné, symptomatické v tejto situácii, keď si pozrieme jedine, kto má viditeľný a ničím nekalený rast.
Pozreli ste si, ako vyzerá hospodárstvo našich bánk tento rok? V novembri to bolo 8,5 % zisku. Aby som to vyjadril v celom čísle, je to 500 mil. eur. Vieme, za koľko sme privatizovali banky kedysi? Za 38 miliárd. A dneska zisk bánk v kríze, keď celý ekonomický svet hovorí, že práve bankový svet je ten, ktorý parazituje na spoločnosti a ktorý spôsobil krízu. 8,3-percentný rast? Vynikajúco. Pozrite si medziročné nárasty platov manažérov, ako vyzerajú. Úplne náhodou rastú. Ale naši liberálni politici sa postavia, ideme škrtať predsa máme veľkú prezamestnanosť v štátnej správe.
Ja žijem v Banskej Štiavnici. Možno tam máme 80 pracovných miest pre ľudí so stredným a vysokoškolským vzdelaním. Akonáhle ich vyhodíme, principiálne nemajú prácu. Kde tých ľudí dáme pracovať? Ja si pamätám a žil som celý život v situácii, keď niekto hovoril, že niekoho treba z práce vyhodiť, tak v takom prípade mu treba prácu nájsť. Všetky štáty európskej pätnástky majú právo na prácu zakotvené v ústavách. Aj my to tak máme. Aká je miera intenzity našich snáh o to, aby sme pre tú prácu vytvorili ten priestor? Štát to už robiť nemôže, hoci to má garantovať. Majú to robiť tí podnikatelia. Aká je v danom prípade situácia?
A by som sa vrátil, nechcem sa už ďalej zaoberať týmito vecami. Všetci asi vieme, že situácia je nelichotivá, ale ako dramaticky nezodpovedajú vystupovania našich pravicových kolegov k tejto situácii, ktorá tu je? Či máme zastupiteľský úrad v Moldavsku a 20 % ľudí vyhodiť zo štátnej správy a podobne. Pritom evidentné je, že už aj sociálny systém ten, ktorý zabezpečujeme, je na hranici, zdravotný systém, ktorý zabezpečujeme, je na hranici, situácia v nemocniciach, tu kapitálové výdavky prakticky nie sú. Na 90 % základných spravovacích činností štátu máme peniaze, ktoré vyčleňujeme už len na havarijné situácie. Aká je efektivita v systému, v ktorom fungujeme? Čím to je, že je ten stav takýto? Ja ako ľavičiar vidím recepty na to a dôvody, prečo to tak je.
Len na sekundu jednu maličkú úvahu poviem. Dneska v daňových rajoch od tých podnikateľov, ktorým len štát aby neškodil, a oni budú dobrovoľne platiť dane, je, prosím vás pekne, 30 biliónov amerických dolárov, 30 biliónov amerických dolárov. Koľko je 20-percentné zdanenie takýchto peňazí? 6 biliónov amerických dolárov. Vyriešili by celý problém Európskej únie kompletne so všetkým a ešte tým aj stihneme oddlžiť africké krajiny. Tam sú tie peniaze. A tu je otázka etiky, tu je ten hlavný koncept toho, čo musíme v našej spoločnosti riešiť. Nevidieť to je pre mňa tragické. Ale hlavne ak nevytvoríme v spoločnosti vedomie naozaj toho, že je situácia zložitá a tragická, že začneme sledovať všetky pokusy o to, hľadať alternatívy existujúceho systému, v ktorom momentálne žijeme, Slovensko bude na chvoste. Ak budeme zotrvávať na starých ideách, ktoré si evidentne prekonané, aj evidentne skutkový stav nesúhlasí s tým, čo sa hlása, tak v takom prípade od týchto systémov musíme odísť.
Vážené kolegyne, kolegovia, som presvedčený, že tento rozpočet, ktorý budeme teraz schvaľovať, je jediný možný a jediný zmysluplný, ktorý aspoň čiastočne sa snaží rozhodiť bremene tejto krízy korektným spôsobom a sa snaží v rámci konsolidácie verejných financií naozaj byť potrebným a udržať aspoň elementárny predpoklad na sociálny zmier. Dneska nám rastú spoločnosti vzhľadom na zlý stav a už nedôveru k politickým stranám, pretože ani strana moja nemôže bojovať proti globálnemu mocenskému sociálno-ekonomickému systému. Musíme ísť a fungovať v týchto štruktúrach, v ktorých fungujeme.
Aby ste mi verili, že si nevymýšľam, len veľmi malé poznámky poviem.
Michael Joffe, profesor ekonómie na Imperial College v Londýne, na konferencii zdôraznil, že ho veľmi znepokojuje, že učebnice ekonómie naďalej prezentujú ako údajné fakty, pojmy a modely, ktoré boli skritizované už pred desaťročiami. Na túto tému dokonca aj britské ministerstvo financií, kde je konzervatívna liberálna vláda, robí konferenciu, na ktorej bude diskutovať o kríze pri vyučovaní ekonómie.
Akékoľvek riešenie takýchto zásadných problémov, ktoré máme, si vyžaduje, aby bolo dostatočné vedomie spoločnosti na to, že tieto kroky sú potrebné, že jednoducho spoločnosť vytvorí tlak na to, aby aj mediálne prostredie korektne a seriózne sprostredkovalo javy a procesy tohto sveta, aby nebolo v područí, aby nebolo v pozícii, že vlastne iba manipuluje s občanmi a hlása vedomé a zrejmé nepravdy. Znova sa vráťme k tomu polemickému vnímaniu skutočnosti. Naozaj hádajme sa o dobrých veciach, bime sa o ne, zdôrazňujme si, čo je dobré, čo je zlé, ale v žiadnom prípade nepodliehajme tomu jednoznačnému tlaku, tej jednoznačnej neoliberálnej koncepcii, ktorá, bohužiaľ, ešte zatiaľ v celom našom podnikateľskom svete, a ten je objektívne rozhodujúci, pretrváva. Občianska spoločnosť musí hľadať svoje inštitúty, musí výrazným spôsobom posilniť svoju schopnosť vnímať realitu, vnímať možné alternatívy vývoja a hľadať skutočne objektívne a esenciálne etické princípy pre fungovanie spoločnosti.
Ak dneska teoretici, sociológovia rozdeľujú spoločnosti na alebo spoločnosti egoistického typu, alebo spoločnosti sociocentristické, tak v takom prípade zvažujme a hľadajme ten pomer správny, ktorý máme mať, ak nebude vo svete a v usporiadaní spoločnosti, riadení spoločnosti prevládať vyvažovanie všetkých štyroch základných komponentov dobrého spravovania ľudskej spoločnosti, čo sú na jednej strane, samozrejme, zamestnávatelia, ale na druhej strane čo je postavenie tých, ktorí prácu kupujú, štát ako rozhodca a celý potom objektívny tretí sektor s hodnotovými vstupmi, čo vedia kultivovať a robiť hlavne systém takým, o ktorom môžeme hovoriť, že je trvalo udržateľný. Náš systém trvalo udržateľný nie je, ako som citoval, naopak, hrozí mu kolaps. A tomuto kolapsu sa musíme snažiť predísť a obávam sa, že nemôžeme sa vzdať zodpovednosti, ktorý za tento stav, za túto situáciu budeme niesť my ako členovia parlamentu Slovenskej republiky. Veľmi pekne vám ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami sa hlásia poslanci Kaník, Mezenská, Jarjabek a Přidal. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Nech sa páči, pán poslanec Kaník.

Kolega Číž, povedal si, že dramaticky tu nezodpovedajú vystúpenia pravicových poslancov tomu, čo sa tu predkladá. Ja hovorím, že dramaticky nezodpovedá tvoje vystúpenie realite, ktorá tu je. Ako si, pán kolega Číž, ktorý nedávaš pozor na mňa, vysvetlíš, že na Slovensku to nejde, ale inde to ide? Ako vysvetlíš, že v tých istých sociálno-ekonomických podmienkach sa pobaltským krajinám darí dosahovať vysoký hospodársky rast a znižovať veľmi dynamicky nezamestnanosť. Napríklad znížilo nezamestnanosť Estónsko za dva roky o vyše 6 % a ďalšie krajiny, že v tej Británii, ktorú si dokonca spomenul, je nezamestnanosť asi o 2 % vyššia, ako bola pred krízou, a že takisto sa tam dosahuje hospodársky rast. Odpoveď je jednoduchá. Tu je nielen kríza ekonomická, aj tá tu je, ale predovšetkým je tu kríza vašej hospodárskej politiky, ktorá spôsobuje tie negatíva, ktoré ty sám kritizuješ.
Hovoríš, že my navrhujeme škrtať. Vy škrtáte, škrtáte príjmy zo štátneho rozpočtu, škrtli ste vyše 700 miliónov príjmov na daniach z príjmov právnických osôb svojimi zlými rozhodnutiami v daňovej oblasti, škrtli ste tisícky pracovných miest tým, že poklesla zamestnanosť o 0,2 %, škrtli ste 40 000 živnostníkov, škrtli ste 200 000 dohodárov. To je vaša socialistická politika, ktorá je dávno prekonaná. Je to kríza vašej politiky, ktorá doviedla a vedie Slovensko do toho stavu, v ktorom sa nachádza. Takže tvoje videnie sveta dramaticky nezodpovedá realite. V tom je ten problém.

Pani poslankyňa Mezenská, nech sa páči.

No ja sa pridám k tomu, čo tu povedal aj pán poslanec Kaník. Táto politika strany SMER vlastne nemá s ľavicou politikou nič spoločné, podľa toho, ako sledujem aj predložený návrh rozpočtu.
A tento návrh rozpočtu nemá nič spoločné ani s konsolidáciou. Faktom je a pravdou je, aj keď si to nechcete pripustiť, že vy v tomto rozpočte nekonsolidujete, práve, naopak, šetríte na nesprávnych miestach, v oblastiach, ktoré sú už dlhodobo poddimenzované, podvyživené, akými sú zdravotníctvo, školstvo, sociálne služby aj ochrana spotrebiteľa, o ktorej som napríklad rozprávala, a, naopak, posilňujete položky a odvetvia, pri ktorých nie je dôvod, aby ste ich posilňovali.
Rovnako s ľavicovou politikou nemá nič spoločné, pán Číž, to, že prideľujete veľké sumy peňazí, objemy peňazí finančných podporných prostriedkov nadnárodným korporáciám, ktoré sa topia v miliónových ziskoch, na úkor toho, aby ste podporili napríklad malý a stredný podnikateľský stav.
A čo je najhoršie. Aj v tomto rozpočte ako nie pravá ľavicová strana zadlžujete štát, zadlžujete strategické podniky, a to tak, že si požičiavate na vyplácanie dividend, ktoré potom vyplácate finančným skupinám.
Tento rozpočet ani politika, ktorú prezentujete a ktorej sme svedkami, nemá s ľavicovou politikou nič spoločné, tento rozpočet nemá konsolidačný charakter.

Pán poslanec Jarjabek, nech sa páči.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. No v nadväznosti na to, čo povedal pán poslanec Číž, mňa by skôr zaujímali v tejto chvíli názory tých skutočne pravicových ekonómov, ako je ja neviem kolega Mikloš alebo kolega Kollár, ktorí tuná prezentovali svoje filozofie. Nikdy neprišlo k normálnej konfrontácii takýchto názorov.
A ty si spomínal ešte v tom tvojom príhovore médiá, ktoré mali takúto konfrontáciu názorovú umožňovať. No, dámy a páni, ja si nepamätám, že by v súčasnosti existovala nejaká publicistická relácia hocikde, či v súkromných médiách alebo vo verejnoprávnej televízii, kde by všetci tí, ktorí majú rôzne názory nielen na tento rozpočet, ale vôbec na rozpočet Európskej únie, respektíve štátov v súčasnosti, ktoré v tej Európskej únii existujú a ktoré majú v podstate veľmi podobné problémy ako my, mali takúto debatu. No v parlamente určite takáto debata nemôže existovať, lebo tu je strašne veľa ideológie. Prečo tie médiá viacej zaujímajú zatvorené alebo otvorené dvere v parlamente ako napríklad takéto vážne témy? No preto, lebo na tie zatvorené a otvorené dvere sa, samozrejme, nikto nemusí pripraviť, to môže povedať hocijaký buľo. Ale na seriózne rokovanie o rozpočte v médiách, na to si treba trošku všetko aj načítať, na to treba trošičku aj o niečom rozmýšľať, na nejakú stranu sa postaviť a hlavne tie svoje názory vedieť zdôvodniť. A toto tie médiá nerobia, a to, ja si dovolím tvrdiť, nieže zámerne, jednoducho akosi táto istá platforma im ušla. A o to by sme sa mali postarať, aby takéto niečo existovalo či už vo verejnoprávnej alebo súkromnej televízii alebo rozhlase, to je jedno.