27. schôdza

Ďakujem vám veľmi pekne. Budem veľmi stručný, Juraj, k tej tvojej pasáži o tom, ako vláda trestá podnikateľov. Dnes sa boj proti daňovým podvodom používa ako také zaklínadlo na všetky negatívne opatrenia, často veľmi hlúpe opatrenia, ktoré v skutočnosti ani výberu daní nepomáhajú, len slúžia ako kladivo na podnikateľov. Pritom všetky štúdie, všetky skúsenosti z celého sveta hovoria, že výber daní sa nezlepšuje cez represiu, výber daní sa zlepšuje vtedy, keď obyvatelia a podnikatelia majú pocit, že za svoje dane dostávajú od štátu adekvátnu protihodnotu a adekvátne verejné služby. Preto to tak oveľa lepšie funguje napríklad v Škandinávii, kde hoci sú aj dane vyššie, zároveň aj štát dokáže poskytovať kvalitné služby. No a, bohužiaľ, aj tento štátny rozpočet, aj celé konanie tejto vlády vôbec nič nehovorí o verejných službách, o kvalite, o tom, čo by štát mal robiť lepšie a kde by to mal robiť lepšie, hovorí len o bičovaní a trestaní podnikateľov, o paušálnom trestaní všetkých aj tých, ktorí sú poctiví na miesto toho, aby sa išlo len po tých nepoctivých. A debata o tom, ako poskytovať lepšie verejné služby, ako aj ministerstvo financií, aj ministerstvo hospodárstva, aj všetky rezorty by mohli robiť svoje veci lepšie, aby potom ľudia a podnikatelia nemali motiváciu sa plateniu daní vyhýbať, tá úplne chýba, absentuje. A za dva roky sme o tom nepočuli ani slovo.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán kolega Miškov, hovorili ste o tom, že naozaj sa opatrenia robí na tých, ktorí by mali do štátu prinášať v budúcnosti financie, to znamená, že mali by byť takým motorom tej našej ekonomiky. Súhlasím s vami. V prírode je to zariadené tak, že niektoré organizmy sú predurčené na to, aby prežívali bez vzájomnej pomoci. Ale niektoré organizmy si pomáhajú navzájom. Hovorí sa tomu symbióza. A v tejto symbióze si pomáhajú navzájom tak, aby prežili rýchlejšie. To znamená že využívajú navzájom jeden druhého. Čiže v tomto prípade vláda pokiaľ by urobila výhodné prostredie pre podnikateľov, tí by nosili financie, dane, odvody, tak ako ste spomínali vo svojom príspevku. A tým pádom by vláda zase mohla fungovať. No ale tu skôr je tá tendencia, že táto vláda sa skôr správa ako parazit. A to je druhý spôsob fungovania organizmov, že jeden organizmus žije na úkor druhého. A toto je, žiaľ, naša smola, namiesto symbiózy sa využíva parazitizmus. Čiže jeden organizmus vyciciava druhý organizmus a potom očakáva ešte, že ten druhý ho bude ešte nosiť na svojom chrbte. Nefunguje to takto. A väčšinou potom hynie ten organizmus, na ktorom sa priživuje ten parazit. Takže toto sú, žiaľ, opatrenia, pri ktorých stále hovoríme, že naozaj by sa vláda ma správať zodpovednejšie, a nie na úkor tých, ktorí tu naozaj majú byť hnacím motorom, ktorí tu majú nosiť pracovné miesta, majú tu nosiť dane, odvody pre štát. Tak vláda robí skôr tie opačné opatrenia. Takže keby sa do budúcnosti, to je jedno, či je to táto vláda alebo aj všetky ostatné vlády, stavali vlády ako symbiont, to znamená, že by nažívali v symbióze, vytvárali navzájom pre seba prostredie. Tak naozaj všetci môžeme potom z toho prosperovať.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, priznám sa, že mám z toho taký zmiešaný pocit, veď človek je zvyknutý na to, že občas tu vystupuje pred prázdnymi lavicami a vie, prečo to robí, pretože niekedy proste treba povedať to, čo treba povedať, pre pamäť, pre záznam. Ale aj tak musím povedať, že mám z toho taký zmiešaný pocit, nielen pre prázdne poslanecké lavice, ale aj pre prázdne ministerské lavice, pretože ja si pamätám aj také obdobia tohto parlamentu, keď súčasťou parlamentnej diskusie o štátnom rozpočte bola nielen obhajoba čísiel zo strany ministra financií, ale zároveň aj obhajoba tých parciálnych rozpočtov zo strany jednotlivých rezortných šéfov. A ja to ho hovorím naschvál, pretože si myslím, že rozpočet, samozrejme, teraz je to veľká téma, konsolidácia verejných financií, udržateľné financie, a ja tomu rozumiem, to je tá veľká téma v tomto období. Ale rozpočet je podľa mojej mienky aj o niečom inom. Bola som štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti, to bolo v rokoch 2002 – 2006, keď sme zavádzali to, čo sa volá takzvaný programový rozpočet, ktorého súčasťou napríklad je aj to, že sa formulujú určité merateľné ukazovatele a ciele, ktoré tie rezorty majú dosiahnuť, inými slovami, za tie peniaze, ktoré tie rezorty majú dostať alebo dostanú zo štátneho rozpočtu, čo sa od nich očakáva, aký výkon podajú. A, samozrejme, to môže byť čisto formálna záležitosť alebo sa práve z tohto môže stáť účinný možno aj nástroj riadenia a posudzovania toho, či tie ministerstvá robia dobre alebo zle a či za tie peniaze, ktorými disponujú v rámci svojich kapitol, aj ponúkajú služby, ktoré si dali za cieľ, a či zvyšujú svoju efektívnosť. A zároveň tie ukazovatele by aj mali ukazovať teda priority rezortu, priority tohto štátu, cez tento rozpočet čo podporujeme a čo nepodporujeme. A podľa mojej mienky je dôležité aj, aby sa do tej debaty zapojili jednotliví rezortní ministri, aby sa aj týmto spôsobom viedla táto debata, pretože to, o čom teraz hovorím, tiež nie je úplne len taká abstrakcia, lebo to sa premieta aj do vnímania tých, ktorým v konečnom dôsledku všetko to, čo robíme, je adresované alebo to má slúžiť. A to sú v konečnom dôsledku občania tejto krajiny, pochopiteľne.
Ale dnes sú plné noviny výsledkov prieskumu, ktorý robila Americká obchodná komora o tom, čo v vnímajú podnikatelia, hlavne malí a strední podnikatelia ako tie najväčšie prekážky pre ich biznis. Ja som bola včera na tom seminári, ktorý Americká obchodná komora organizovala, vypočula som si to, vypočula som si aj diskusie podnikateľov, ktorí tam vystupovali. A to, čo mi ostalo z toho v pamäti, bolo, že sú opatrenia, ktoré sú nezmyselné a strašne ťažko sa trávia. Spomínali najmä Zákonník práce, najmä to retroaktívne zasiahnutie do odpisovania straty. Ale zároveň aj povedali: „My rozumieme aj tomu, že treba konsolidovať. A my by sme možno aj dokázali stráviť tie daňové licencie, ale my furt nevieme, čo za to dostaneme, pretože furt za to nič nedostávame. Nedostávame servis, nie je elektronizácia štátu stále nikde, zjednodušené služby stále nikde, podpora malým a stredným podnikom stále nikde, vyššie zdravotné odvody, ale pritom nejaká adekvátna odpoveď zo strany zdravotníctva v podobe kvalitnejších služieb stále nikde. Takže my ani nemáme motív. A v tejto kombinácii je to úplne deštrukčné.“ A ja sa naozaj musím k tomu vrátiť, že my pri štátnom rozpočte ako keby sme sa prestali rozprávať o tom, čo za tie peniaze dostanú ľudia, podnikatelia, skrátka, tí, ktorí tu žijú, či to nejakým spôsobom aj sledujeme, meriame, či tie peniaze efektívne vynaložené sú alebo nie sú, čo sú priority.
A ja poukážem na rezorte, v ktorom som pôsobila a ktorému sa venujem, že táto debata nie je nezmyselná, pretože aj v takom rezorte, ako je rezort ministerstva spravodlivosti, s pomerne malým rozpočtom, ktorý proste nehýbe štátnym rozpočtom nejakým dramatickým spôsobom, sa dá na tento rozpočet pozrieť úplne iným spôsobom ako len cez to, či dostáva viac alebo menej peňazí.
Rozpočet ministerstva spravodlivosti je v jednom špecifický. A pravdepodobne je v najzložitejšej situácii ešte s niektorými ďalšími malými kapitolami, v tom, že má strašne zlý pomer medzi mzdovými nákladmi a s tým súvisiacimi nákladmi a inými výdavkami, pretože justícia, ale vo veľkej miere aj väzenstvo proste stojí na ľuďoch, ktorí sú tam zamestnaní. Čiže okolo 70 % proste vždy ide na mzdy a s tým súvisiace odvody a tak ďalej. Bežné kapitálové prostriedky, to je vždycky len malá časť. A tie mzdy, to sú fixné náklady. S tým proste nejako veľmi veľa neviete urobiť, resp. kladiem si otáznik, či viete alebo neviete s tým veľa urobiť. Ale vždy sa potom tá debata koncentruje na to, či sa zvyšovať platy, zmrazovať platy budú alebo nebudú. Ale je to dané povahou rezortu.
A teraz je otázka, či aj v takomto rezorte sa s tým niečo dá robiť alebo sa s tým niečo nedá robiť. A ja tvrdím, že aj s tým sa dá veľa robiť. Dá sa s tým robiť ale jedine vtedy, keď sa začne trošičku systémovejšie alebo strategickejšie rozmýšľať. Samozrejme, sú tu také banálne veci, banálne veci typu, keď budeme ochotní dať o trošičku viac do tých investícií, teda do tých kapitálových výdavkov, tak možnože o pár miliónov na rok, dva, tri, štyri roky, päť rokov ten rezort bude mať ako keby vyšší rozpočet. Ale na druhej strane to bude pre ten rezort znamenať, že budú mu v značnej miere klesať bežné výdavky, pretože dnes realita je, že tí ľudia, na ktorých dávame 70 % rozpočtu, niekde sedia, sedia v súdnych budovách v katastrofálnom stave, kde sa strašne veľa platí za kúrenie a tak ďalej a tak ďalej a ten tok peňazí bežných je proste neuveriteľný a nie je zastavený inak ako investíciou, investíciou dnes, ktorá bude znamenať šetrenie v budúcnosti.
Ale poviem to aj cez iný pohľad, to, že mešká elektronizácia justície, to, že pôvodne plánované elektronické schránky na doručovanie súdnych písomností, ktoré pôvodne mali byť aktivované začiatkom roku 2013, dnes sa ukazuje, že budú aktivované až niekde v roku 2015, znamená zároveň to, že ten rezort platí milióny pošte za to, že pošta doručuje, ktoré by medzitým už dva alebo tri roky nemusel v takej výške platiť. Čiže nie je jedno, či sa niečo na ministerstve spravodlivosti deje alebo nedeje, a nie je jedno ani z pohľadu rozpočtu, či sa na ten rezort možno aj cez merateľné ukazovatele tlačí, aby si pohol s tou elektronizáciou, pretože okrem toho, že to zrýchli konania, tak ešte aj ušetríme bežné výdavky, ktoré môžeme použiť na niečo iné. Ale nedeje sa to a nedeje sa v tomto zmysle nič, resp. ten proces je spomalený v miere, ktorej sa ťažko dá rozumieť.
Ale poďme sa na to pozrieť aj inak. Vymáhateľnosť práva je dnes veľký problém. Identifikovali vymáhateľnosť práva aj podnikatelia. A prieťahy v súdnych konaniach, je to najmä na veľkých súdoch, ešte stále sú proste obrovským problémom pre Slovensko. Zároveň voláme po špecializácii, zároveň potrebujeme náhodné prideľovanie súdnych prípadov, aby sme garantovali, že sudcovia budú rozhodovať nestranne. Všetci vieme, že aj rýchlosť, aj špecializáciu, aj náhodné prideľovanie na súde, ktorý má päť, šesť, sedem, osem sudcov, nikdy nedosiahneme. Napriek tomu je politickým tabu sa rozprávať na tému optimalizácie súdnej sústavy, pretože je to otázka politicky citlivá pre každého, kto pochádza z okresného mesta, kde prípadne by sa na túto tému malo diskutovať. A ja budem tú otázku znova otvárať, lebo je to aj o efektívnosti justície, teda z výkonu, a je to aj o peniazoch, ktoré musíte dávať do toho rezortu. Je to proste tak. A tá prekážka je čisto, čisto politická, zakrytá jednou demagogickou vetou, že by sa tak sťažil prístup k spravodlivosti. Ja sa veľmi často pohybujem cestou po Záhorí, pri Myjave, v okolí Malaciek, Skalice, Senice, je to všetko pár desiatok kilometrov od seba, 30 kilometrov Senica od Skalice, všade máme súd, všade máme súdnu budovu, všade máme pár sudcov. A máme ich tam čisto a len z politických dôvodov zakrytých vetou, aby babička neviem odkiaľ nemala ďaleko na súd. Tak ja vám poviem, ja tam prebývam veľkú časť roku a môžem vám povedať, že tí ľudia z tých obcí chodia bežne nakupovať do Bratislavy, bežne nakupovať do Trenčína a bežne nakupovať dokonca aj do Rakúska, keď majú pocit, že tam nakúpia niečo lacnejšie. Sú mobilní, fungujú v rodinách, keď potrebuje babička odviezť do nemocnice, odvezú ju. Čiže bežne v sobotu si zmyslia a povedia si, že idú do Trenčína alebo do Bratislavy. Nie, určite by sa na ten súd dostali, pokiaľ by tam raz za život alebo dvakrát za život sa dostať potrebovali. Je to otázka skvalitnenia justície, zefektívnenia justície. A zároveň je to otázka peňazí zo štátneho rozpočtu. Politické tabu, to otváram naschvál.
Druhé politické tabu, počet sudcov. V roku 2002 na Slovensku bol zavedený inštitút vyššieho súdneho úradníka, postupne do konca roku 2004 bolo prijatých 800 vyšších súdnych úradníkov do systému. Od roku 2005 preto vidím tam súvislosť, od roku 2005 sa vo všetkých hlavných agendách občianskoprávnej, obchodnoprávnej, trestnoprávnej začali kontinuálne z roka na rok každý rok skracovať súdne konania. Vtedy sa nám zlomila tá štatistická linka. Nezačali rásť, ale klesajú priemerné dĺžky súdnych konaní, klesá aj medián dĺžky súdnych konaní. Teraz posledný rok, dva roky zase to proste niekde zastagnovalo, ale v skutočnosti sú výsledky veľmi zaujímavé, keď si pozriete tie čísla. Skrátenie priemernej dĺžky konania o deväť mesiacov na dvanásť-trinásť mesiacov v obchodných a občianskoprávnych veciach, to je slušné od roku 2005 do roku 2010 až 2011. Urobili to vo veľkej miere vyšší súdni úradníci a čiastočná elektronizácia justície, pretože mohli na seba prevziať veľmi veľa z agend a odľahčiť sudcu, aby sa mohol sústrediť na to, na čo sa má, na rozhodovanie. Je veľmi veľa priestoru v rámci justície, ktorý sa dá využiť ešte vyššími súdnymi úradníkmi. Sú ďalšie veci, o ktorých môžu rozhodovať vyšší súdni úradníci, než tie, o ktorých rozhodujú dnes. Dnes sú to v prvom stupni platobné rozkazy, obchodný register. Omnoho viac môžu byť využívaní v exekučných konaniach, v dedičských konaniach, v nesporovej agende. Je to obrovský priestor, inak, dva a pol vyššieho súdneho úradníka je jeden sudca. Teraz to myslím z hľadiska nákladov mzdových. Dlhodobo presadzujem, čiastočný posun sme urobili, za rok sme prijali sto vyšších súdnych úradníkov a neprijímali sme sudcov, proste normálne sa na to systémovo pozrieť, pozrieť sa na to, kto čo môže v tom systéme vykonávať. Možnože by to pípalo cielene dva-tri roky navyšovať tomu rezortu a najskôr teda nabrať tých vyšších súdnych úradníkov ešte ďalších a potom následne plánovane proste znižovať počet sudcov. Môže to priniesť vyššiu výkonnosť do toho systému, a to možnože za tie isté mzdové prostriedky.
Mňa veľmi mrzí, že sa o týchto veciach nerozpráva, lebo obidve veci sú politické tabu. A viem, že pán minister Borec má za úlohu mať pokoj v justícii, ale pokiaľ práve takéto otázky budú politickým tabu, nebude sa o nich rozprávať a nebude sa o nich rozprávať možno práve v súvislosti so štátnym rozpočtom a nebude tu stáť ani minister spravodlivosti, aby práve hovoril, že ako teda mieni systémovo s tým rezortom pracovať a aké ciele si kladie a čo sú tie ukazovatele, cez ktoré ho budeme kontrolovať, no tak potom v zásade to bude vždycky len robenie rozpočtu z roka na rok, ktorý sa zúži na nejaký súboj, či ministerstvo spravodlivosti získa o dva milióny kapitálových prostriedkov viac alebo menej, čo, samozrejme, v konečnom dôsledku závisí v nejakej miere od politickej váhy alebo sily ministra a od priorít vlády.
A ja ukončím svoje vystúpenie tým, že si dovolím povedať, že prioritou vlády asi nie je justícia alebo vôbec tento rezort. A politická váha ministra spravodlivosti tiež asi nie je nejaká výrazná v tejto vláde, keď sa teda pozriem na rozpočet, roky 2010 – 2011. Teda za predchádzajúcej vlády Roberta Fica podľa prehľadu kapitálových výdavkov podľa rozpočtovej klasifikácie tá sedemstovka za roky 2010 – 2011 kapitálové výdavky v rezorte, v rezorte, čiže hovoríme o súdnictve a väzenstve, predstavovali 2,5 milióna. Bolo to v roku 2012 14,073 milióna, v roku 2013 15,123 milióna, v roku 2014 16,963 118 milióna. A aby nedošlo k omylu, tie čísla presne korelujú s tým, ako to bolo schválené v rozpočte verejnej správy na roky 2012 až 2014 Radičovej vládou a týmto parlamentom na základe toho, že ho takto Radičovej vláda predložila. Výhľad na roky 2015 – 2016, predložený touto vládou, tu už klesáme na polovičku pre celý rezort spravodlivosti, 7,7 milióna, 7,5 milióna. A, hovorím, rezort spravodlivosti je o malých peniazoch. Toto sú malé peniaze. Ale tie peniaze o niečom vypovedajú. A ak chceme naozaj mať efektívnejšiu justíciu, tak sa na jej fungovanie budeme musieť pozrieť systémovejšie a ten systémovejší pohľad sa bude musieť prejaviť aj v štátnom rozpočte. Ďakujem pekne.

Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som sa aj ja zapojil do diskusie k návrhu rozpočtu verejnej správy.
Súčasťou tohto návrhu rozpočtu je aj návrh rozpočtu obcí na roky 2014 až 2016. A ja by som sa chcel pozrieť na návrh tohto rozpočtu práve z pohľadu samospráv.
Ešte predtým, kým prejdem priamo k môjmu diskusnému príspevku, musím povedať, že oceňujem, že práve včera podvečer sa zapojili do diskusie o návrhu štátneho rozpočtu aj kolegovia zo strany SMER.
A práve kvôli tomu, že sa chcem venovať rozpočtu z pohľadu samospráv, najviac ma zaujal príspevok kolegu Ľuba Petráka. Aj keď to bola tzv. povinná jazda, musím oceniť jeho príspevok. A považujem ho za veľmi korektný, pretože pomenoval aj isté riziká rozpočtu, aj keď s niektorými vecami, ktoré pán Petrák pomenoval, nesúhlasím. A budem sa im venovať v mojom príspevku, ale kolega Petrák by si od pána ministra zaslúžil odmenu, pretože ako jediný starosta obhajoval tento rozpočet aj na búrlivej Rade Združenia miest a obcí Slovenska, ktorá sa konala v Žiline. Naozaj bola to búrlivá atmosféra, kde Ľubo Petrák ako jediný starosta to obhajoval, za čo si, žiaľ, ako jediný z mnohých vystupujúcich nevyslúžil od svojich kolegov potlesk (za svoje vystúpenie).
Toto volebné obdobie sa predkladalo množstvo zákonov do pléna Národnej rady a často, aj keď opozícia sa vyjadrovala kriticky, tak predkladateľ, zväčša minister často v dôvodovej správe prezentoval, že návrh toho-ktorého zákona bol prerokovaný so Združením miest a obcí Slovenska a Združenie miest a obcí Slovenska s takýmto návrhom súhlasilo, o návrhu štátneho rozpočtu diskutujeme už niekoľko dní, ale ešte ani raz neodznelo nejaké stanovisko, čo na tento návrh rozpočtu hovorí Združenie miest a obcí Slovenska. Dovoľte mi, aby som to stanovisko predniesol ja: „Návrh rozpočtu verejnej správy bol prerokovaný na ZMOS-e a bol, samozrejme, predmetom rokovania nielen Rady ZMOSu, ale aj odborných sekcií Združenia miest a obcí Slovenska. Ani jeden z týchto orgánov s predloženým návrhom rozpočtu nesúhlasí. ZMOS tento návrh rozpočtu odmieta.“ Predstavitelia miest a obcí upozornili, že návrh rozpočtu pre mestá a obce na roky 2014 až 2016 je nereálny a rizikový. Predstavitelia samospráv si plne uvedomujú záväzky štátu a nutnosť udržať deficit verejných financií pod trojpercentnou hranicou. Všeobecne však pretrváva akýsi pocit ukrivdenosti miest a obcí, pretože sa nedostatočne hovorí, ba vôbec nehovorí o tom, aká je reálna miera účasti samospráv na konsolidácii. Je vecne preukázateľné, že samospráva je zodpovednejšia ako štát. Je vecne preukázateľné, že samospráva šetrí viac ako štát.
Dovoľte mi, aby som vám ukázal dva grafy. (Ukázanie grafu.) Z nich prvý je deficit v percentách HDP, červeným je centrálna vláda, modrým je samospráva. Čiže kým napríklad v roku 2012 samospráva hospodárila s prebytkom 0,1 %, štát vytvoril deficit mínus 4,8 %. Dlhodobo štát hospodári horšie ako samospráva. To je graf číslo jedna. A teraz vám ukážem tabuľku číslo dva, kde je znázornený dlh v percentách HDP. Vidíte, že samospráva sa zadlžuje, že to zadlženie je konštantné od roku 2009, to osciluje okolo čísla 2,4 %, zatiaľ čo zadlženie štátu prudko rastie. Kým v roku 2009 to bolo 35 %, v roku 2012 je to 51,9 %. Čiže kým výdavky štátneho rozpočtu od vypuknutia krízy vzrástli o takmer 40 %, výdavky obcí bez finančných operácií, čo sú porovnateľné ukazovatele, vzrástli iba o 5,9 %. Nikto nemôže spochybniť účasť samospráv na konsolidácii, o čom svedčia aj nasledovné príklady. V rokoch 2008 a 2009 protikrízové opatrenia zobrali zdroje najmä mestám a obciam a podporili zvýšenie príjmu občanov a štátu. Zvýšenie nezdaniteľnej položky pre živnostníkov a zamestnancov spôsobilo zníženie príjmov pre samosprávy na dva roky o viac ako 200 miliónov eur a zníženie koeficientu zo 70,3 % na 65,4 % znamenalo očakávaný výpadok z príjmov obcí o 130 miliónov eur, ktoré zostali k dispozícii štátu. Samosprávy darovali štátu 130 miliónov eur preto, že je kríza, pomohli štátu, aby konsolidoval financie.
Ja by som chcel odpovedať na otázku kolegu Ľuba Petráka, a, nakoniec, to spomínal aj pán minister v jednej televíznej diskusii, kde boli tí, ktorí teraz kritizujú návrh rozpočtu pre mestá a obce. Ja neviem, kde boli ostatní kolegovia, pretože ja som vtedy nesedel v týchto poslaneckých laviciach, ale viem presne, kde som bol ja. Ja som sedel u ministra financií Ivana Mikloša ako primátor mesta Martin so starostom obce Štrba Mišom Sýkorom, kde sme presne takisto hájili samosprávu, ako to robíme teraz za vlády Roberta Fica. Vtedy sme ostro odmietli mix daní, ktorý navrhoval minister financií Ivan Mikloš, a preto, že sme si uvedomovali, ako aj teraz si mestá a obce uvedomujú, že sa musia mestá a obce zapojiť do konsolidačného procesu, sme súhlasili s prechodným znížením koeficientu prerozdelenia a výnosu dane z príjmu fyzických osôb na 65,4 %. Uvedomili sme si zodpovednosť presne tak, ako si samosprávy uvedomili zodpovednosť, keď súhlasili s memorandom, ktoré bolo podpísané medzi ZMOS-om a vládou Roberta Fica. Nikto z primátorov a starostov, ktorí nie sú členmi politickej strany SMER, si na tomto nerobil agendu, každý to prijal ako akýsi záväzok, nie všetkým sa to podarilo, ale jednoducho každý si uvedomil, že sme na jednej lodi a musíme si pomáhať.
Kolega Ľubo Petrák včera povedal, že vláda Radičovej konsolidovala nezodpovedne. Ja sa nechcem vyjadrovať k tomu, ako konsolidovala Radičovej vláda, nemám ani žiadny dôvod obhajovať Radičovej vládu, pretože som, ako som už spomínal, nebol ani jej členom, ani som nesedel v poslaneckých laviciach, ale môžem zodpovedne povedať, že Radičovej vláda si nedovolila finančné prostriedky, ktoré získala aj od samospráv, rozdávať napríklad na budovanie zimných štadiónov alebo pri výjazdových rokovaniach vlády pred voľbami do vyšších územných celkov na predvolebnú kampaň, pretože to nemôže to fungovať tak, že my sme tí dobrí, budeme rozdávať a vy ste tí zlí, teraz myslím tým samosprávy, vy šetrite na svojich občanoch, šetrite na mestách a na obciach a vy nemôžete robiť v tomto nič. Šetriť sa nedá donekonečna. Koniec koncov ja súhlasím s tvrdením pána premiéra Fica, že treba podporiť investície, aby sa oživila ekonomika. Ale treba však mať rovnaký meter, pretože by nemalo platiť pravidlo, že štát chce rozhýbať ekonomiku investíciami do diaľnic, do výstavby futbalových štadiónov, zimných štadiónov, ale obce investovať nemôžu. Musíme si v plnej miere uvedomiť, že výsledky vynúteného šetrenia samospráv sa prejavujú v každodennom živote, počnúc neopravenými cestami, chátrajúcimi školami, poklesom kvality služieb, ktoré má samospráva poskytovať. Je preto paradoxné, že na jednej strane nedokáže už samospráva zabezpečiť občanom základné služby a na druhej strane sa vytvára akýsi dojem, že má dosť peňazí, lebo dokáže ušetriť, a to aj napriek tomu, že sa obciam každoročne rozširuje rozsah kompetencií. Od roku 2008 do roku 2013 vzrástol rozsah úloh obcí z 3 665 na 4 934 a ako rozhodujúci zdroj financovania nových kompetencií obcí je v doložke vplyvov väčšinou uvádzaný výnos z dane z príjmov fyzických osôb. Ten však od roku 2008 klesá a ani v roku 2013 nedosiahne predkrízový stav.
Ako najväčšie pozitívum rozpočtu včera kolega Ľubo Petrák povedal to, že je predpokladaný a že je rozpočtovaný nárast výnosu dane z príjmu fyzických osôb. Ja som hneď zatelefonoval svojej vedúcej ekonomického oddelenia, ktorá mi poslala tabuľku vývoja dane z príjmu fyzických osôb od roku 2009, pôvodné prognózy a skutočnosť. Vážené kolegyne, kolegovia, ani jeden rok výnos z dane z príjmu fyzických osôb nebol taký, aký bol v návrhu štátneho rozpočtu. Bolo to v roku 2009 iba 85 % k pôvodnej prognóze, v roku 2010 87,8 % k pôvodnej prognóze, v roku 2011 96,1 % k pôvodnej prognóze, v roku 2012 94,8 % k pôvodnej prognóze a v roku 2013 je to 97,5 % k pôvodnej prognóze. Čiže aj teraz sa dá predpokladať, že to, čo je v štátnom rozpočte, nebude skutočnosť a že to je len fikcia, ktorá sa nenaplní. Čiže, ako sa hovorí, obce musia pracovať v režime „viacej muziky za menej peňazí“, rozpočet obsahuje nedostatky a riziká, ktoré budú mať negatívny dopad na hospodárenie miest a obcí.
ZMOS konštatoval, že návrh rozpočtu je postavený na nereálnych príjmoch. Ako som už spomínal, výnos dane z príjmu fyzických osôb, ktorý ani raz od roku 2009 nedosiahol toľko, ako bol navrhovaný v rozpočte, nikdy sa nenaplnil. Je to napríklad nereálny príjem z predaja majetku.
Návrh rozpočtu nedáva dostatočné odpovede na otázku, čo s prebytkami miest a obcí v rozpočtoch z minulých rokov. Dámy a páni, je naivné si myslieť, že tí starostovia a primátori, ktorí šetrili od začiatku svojho volebného obdobia finančné prostriedky, ktorí šetrili, aby niečo vo svojich mestách pre občanov urobili, aby urobili nejaké investície, na budúci rok, keď je volebný rok, tieto finančné prostriedky, že ich šetrili pre svojich prípadných nástupcov. Je to absolútne nemysliteľné. A ja by som sa nad tým ani nezamýšľal, či to tak bude, pretože je jasné, že každý tieto finančné prostriedky jednoducho preinvestuje.
Plánovaný výrazný pokles kapitálových výdavkov a očakávané každoročné prebytky hospodárenia miest a obcí v metodike ESA 95 v rokoch 2014 až 2016 znamenajú paralyzáciu miestnej samosprávy a nemožnosť plnenia zákonných povinností.
Ja chcem tiež pozitívne ohodnotiť to, že sa ZMOS-u podarilo vyrokovať s vládou aspoň čiastočné percentuálne navýšenie prerozdelenia dane z príjmu fyzických osôb na 67 %, ale ZMOS žiadal, a bolo o tom aj uznesenie snemu, to navýšenie na 70,3 %. Žiaľ, v tomto návrhu rozpočtu nie je zohľadnená táto najzásadnejšia požiadavka miest a obcí. Ale uvidíme teda, čo bude nasledovať ďalej, pretože pán premiér prisľúbil diskusiu a prisľúbil, že teda urobí všetko pre to, aby to prerozdelenie dane sa vrátilo na pôvodnú úroveň.
Žiaľ, musím konštatovať, že v návrhu rozpočtu sa vôbec nereaguje na výsledky auditu verejnej správy, kde sa podľa čiastkových auditov konštatuje nárast kompetencií miest a obcí bez súbežného presunu financií. Ani v tomto návrhu rozpočtu obcí nie je systémovo doriešené financovanie originálnych kompetencií obcí v oblasti sociálnych služieb, ktoré im boli uložené zákonom z roku 2008, a ani úloh, ktoré im vyplývajú z novely zákona o sociálnych službách s účinnosťou od 1. januára 2014.
Pri schválenom raste tarifných platov zamestnancov obcí od 1. 1. 2014 sa plánujú dotácie na prenesený výkon štátnej správy okrem školstva maximálne na úrovni v roku 2013, respektíve v oblasti životného prostredia s výrazným poklesom.
Návrh rozpočtu obcí neuvažuje s postupným riešením mzdových nárokov zamestnancov regionálneho školstva v zriaďovateľskej pôsobnosti obcí v zmysle záverov dokumentu, ktorým je správa o stave školstva.
Navrhnuté parametre účasti miest a obcí na procese konsolidácie už ohrozujú výkony samosprávnych kompetencií, čo už ďalej nie je možné akceptovať. Obce si už naozaj nemôžu plniť funkcie, ktoré im vyplývajú zo zákona v takomto režime. A treba jednoznačne zadefinovať, že ak nedôjde k prerozdeleniu výnosu dane z príjmu fyzických osôb na úroveň 70,3 % a nebudú dofinancované kompetencie, obce budú musieť, opakujem, budú musieť, aj keď nebudú chcieť, prísť s opatrením, len preto, aby mohli prežiť, zásadným spôsobom v roku 2014 sa to neudeje, pretože je volebný rok, ale upozorňujem, že od roku 2015 je vysoký predpoklad veľkého zvýšenia dane z nehnuteľností a tiež zrušenia rôznych úľav pre zdravotne postihnutých a pre seniorov. Bude to negatívne opatrenie, ktoré bude mať najzávažnejší dopad práve na tú skupinu ľudí, ktorým strana SMER v predčasných parlamentných voľbách sľubovala istoty. Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, vážené dámy kolegyne, páni kolegovia, ja som pôvodne nepredpokladal, že znovu vystúpim aj medzi ústne prihlásenými, pretože všetko, čo som povedať chcel, som povedal už vo štvrtok. Dôvod, prečo som nakoniec zmenil toto svoje pôvodné rozhodnutie, je ten, že od štvrtka sa udialo zopár vecí, ktoré ma viedli k tomu, že som si uvedomil, že ten stav je v istom zmysle veľmi zvláštny a možno ešte horší. Ja som si totiž uvedomil, že pán minister financií tak šikovne mätie pojmami, že zmiatol aj pána premiéra. Uvedomil som si to počúvajúc, teda ja som to nepočúval, nie som až taký fanúšik prejavu pána premiéra na sneme strany SMER, v médiách som zachytil potom niektoré jeho vyjadrenia. Tak som si vypočul tú pasáž, kde pán premiér hovoril o verejných financiách. A uvedomil som si, že pán premiér je zrejme pevne presvedčený o niečom, čo nie je pravda. A ja vám budem citovať tie vyjadrenia, lebo tie sú veľmi jednoznačné a veľmi silné. A zároveň som si uvedomil, že toto jeho presvedčenie, musím povedať, mylné presvedčenie môže byť dané aj tým, že pán minister financií tak efektívne zmiatol verejnosť aj médiá, že zrejme zmiatol aj pána premiéra.
Čo sa udialo, dovoľte mi, aby som to tak chronologicky popísal, totižto čo pán minister veľmi šikovne zmiešava. Zmiešava dva pojmy, ktoré sú veľmi podobné. A dovolím si tvrdiť, že 99,99 % slovenských občanov, slovenskej populácie tieto dva pojmy vôbec nerozlišuje. Ten jeden pojem sa volá veľkosť konsolidácie alebo veľkosť konsolidačných opatrení, teda koľko vláda konsoliduje, a ten druhý pojem sa volá konsolidačné úsilie. V čom je rozdiel medzi týmito dvoma pojmami? Pojem veľkosť konsolidácie alebo veľkosť konsolidačných opatrení znamená rozdiel medzi takzvaným no policy change, čiže scenárom, keby vláda nerobila nič, keby si založila ruky a nechala by ekonomiku fungovať zotrvačne podľa existujúcich zákonov, nejaký deficit by bol na konci roka, a zároveň vláda predpokladá, že bude robiť opatrenia, že bude robiť kroky, teda chce dosiahnuť nižší deficit. A rozdiel medzi deficitom, keby nerobila nič, a deficitom, ktorý dosiahne, keď opatrenia prijme, to je veľkosť konsolidácie alebo veľkosť konsolidačných opatrení. Aby sa nám to nemiatlo, nazývajme to veľkosť konsolidačných opatrení. Konsolidačné úsilie je niečo iné. Vychádza z tejto veľkosti konsolidácie, ale je očistené o jednorazové opatrenia a je očistené o vplyv ekonomického cyklu. Čiže konsolidačné úsilie sú tie opatrenia, ktoré po očistení o ekonomický cyklus vláda robí opatreniami, ktoré majú trvalý charakter, a teda prispievajú k udržateľnému ozdravovaniu verejných financií. A konsolidácia ako taká alebo veľkosť konsolidačných opatrení, to sú aj jednorazové. Na ilustrovanie tohto rozdielu by som teda uviedol, že napríklad samotná vláda v rozpočte, ktorý predložila sem do parlamentu, predpokladá, že veľkosť konsolidácie, teda veľkosť konsolidačných opatrení v budúcom roku bude 1,8 % HDP, ale konsolidačné úsilie bude dokonca mínusové, bude mínus 0,2 % HDP. Čiže na tomto môžete vidieť, že samotná vláda rozlišuje a musí rozlišovať v tom dokumente veľkosť konsolidácie a konsolidačné úsilie. Konsolidačné úsilie je to, ktoré je dané trvalými opakovanými opatreniami, ktoré prispievajú k udržateľnému ozdravovaniu verejných financií.
A teraz čo sa udialo. Udiali sa veľmi zaujímavé veci. Vo štvrtok rozprava o rozpočte začínala o 15.00 hodine. O 13.30 hodine sme zvolali tlačovku SDKÚ – DS k rozpočtu, kde vystupoval predseda Frešo, podpredseda Štefanec a ja. Novinárka sa ma opýtala na tejto tlačovke, ako teda hodnotím tú konsolidáciu v návrhu rozpočtu. To je pekné, lebo ona v otázke povedala, čo hovorím na to, že sám minister financií hovorí, že v roku 2014 bude prestávka v konsolidácii. Na to som povedal, že, áno, bude, však tá konsolidácia je mínusová, mimochodom, predpokladá v rozpočte ministerstvo mínus 0,2 %, Rada pre rozpočtovú zodpovednosť mínus 0,5 %, Európska komisia mínus 0,8 %. Bavíme sa o konsolidačnom úsilí, teda o udržateľnom znižovaní deficitu. A ja som povedal, áno, a povedal som na ilustráciu, že my sme v jedinom jednom roku, v roku 2011 mali oveľa väčšie konsolidačné úsilie, vo výške 3,2 %, aké ho bude mať vláda Roberta Fica za celé tri roky vládnutia 2012, 2013, 2014. Aj som to povedal na číslach. Mimochodom, ešte, to som vám, myslím, aj spomínal, lebo je pikantné, že ono to bije dosť do očí, že ministerstvo financií v návrhu rozpočtu to číslo, že v roku 2011 to bolo plus 3,2 %, konsolidačné úsilie vôbec nenapísalo. Ale nepriamo to napísalo, pretože napísalo, že za štyri roky, kým sme v procedúre nadmerného deficitu, 2011, 2012, 2013, 2014 budeme mať priemerné konsolidačné úsilie 1,1 %. A zároveň napísalo, koľko to je v rokoch 2012, 2013 a 2014. Čiže veľmi ľahko sa z toho dá vypočítať, že ak to má byť 1,1 % priemerne ročne za štyri roky, tak v tom prvom roku to muselo byť 3,2 %, čo taktne zamlčali, lebo to dosť bije do očí, ak Radičovej vláda vedela až toľko konsolidovať. Ale zjavne s tým číslom museli počítať, pretože to tam tvrdia. A aj to vykazujú do Komisie. Čiže všetky tieto čísla som čerpal z dokumentov vlády. Dokonca to o tom konsolidačnom úsilí ani nie z dokumentu Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, ale len z dokumentov vlády Roberta Fica, ktoré prešli schvaľovaním vlády.
Tlačovka bola teda o tej 13.30 hodine. Čo sa udialo? O 14.58 hodine, myslím, ministerstvo vydalo novú správu Inštitútu finančnej politiky, v ktorej aktualizovalo čísla o konsolidácii, o veľkosti konsolidačných opatrení, aj o konsolidačnom úsilí, do parlamentu nabehol hovorca pána ministra, začal tú správu propagovať a o 15.12 hodine, teda v čase, keď pán minister uvádzal rozpočet, vyšla správa TASR, v ktorej prvý odsek znie, a teraz citujem, je dôležitá tá veta: „Najväčšia konsolidácia od vypuknutia krízy prebieha v tomto roku," teda v roku 2013. A správa pokračuje: „Tvrdí to Ministerstvo financií SR s tým, že veľkosť konsolidačných opatrení v metodike ESA 95 v porovnaní so scenárom nezmenených politík dosiahne v roku 2013 podľa odhadu Inštitútu finančnej politiky 2,4 % HDP, zároveň rezort upozorňuje na to, že v roku 2011 dosahovala veľkosť konsolidácie 2 % HDP." Čiže je to prepočet podopretý autoritou Inštitútu finančnej politiky, že vlastne Ficova vláda v roku 2013 konsoliduje viac, ako my sme konsolidovali v roku 2011. Ministerstvo v zásade tuto neklame, aj keď v istej miere zavádza, ale v zásade neklame, akurát ono hovorí o niečom inom, ako sme hovorili my. Ja som hovoril o konsolidačnom úsilí, teda o tom udržateľnom ozdravovaní verejných financií, ministerstvo financií v tejto správe hovorí o veľkosti konsolidácie, čiže veľkosti konsolidačných opatrení, čiže vrátane jednorazových opatrení. Ale hovorí to tak, aby sa spochybnilo. A potom ľudia, ktorí nerozlišujú rozdiel medzi veľkosťou konsolidačných opatrení a konsolidačným úsilím, majú z toho pocit, no tak komu majú teraz veriť. Opozícia tvrdí jedno, že najviac konsolidovali oni v roku 2011, ministerstvo tvrdí, že oni v roku 2013 konsolidujú ešte viac, a podoprie to autoritou Inštitútu finančnej politiky.
No musím, po prvé, konštatovať, že ani to číslo nie je presné. Oni v tej analýze samotnej Inštitútu finančnej politiky už potom majú v tom stĺpčeku ešte 0,9 % v roku 2011. Čiže korektné by bolo hovoriť, ak teda menia rok 2013. A to je v poriadku, rok 2013 je ešte neukončený, čiže napríklad lepší výber daní, o ktorom vieme teraz, môže pre rok 2013 zmeniť tie čísla. Ale nie je korektné meniť dnes čísla v roku 2011, ktorý je už dávno uzavretý. A oni menili aj čísla v roku 2011. A tiež nie je korektné povedať, že konsolidačné opatrenia, teraz hovorím o opatreniach, nie úsilí, v roku 2011 boli len 2 %, pretože sami vedia, že v skutočnosti boli 2,9 %, pretože nám tam prirátali do výdavkov aj peniaze na oddlženie zdravotníctva a železníc, ktoré Ficova vláda v roku 2008 vyplatila, vedela, že to nie sú návratné prostriedky, že to nie je úver, ale že je to dotácia. A Európska komisia nám v roku 2011 to oficiálne potvrdila, že, nie, nie, to bola finta, a započítala nám to do verejných výdavkov, ale už v roku 2011, keď vládla vláda Ivety Radičovej. Čiže my sme zlizli týchto 0,9 % vyšších výdavkov v dôsledku kroku, ktorý urobila Ficova vláda. A musela vedieť vtedy, že to raz bude pripočítané na vrub výdavkov a že to zvýši deficit. Inými slovami, korektné je povedať, áno, veľkosť konsolidačných opatrení vrátane jednorazových v roku 2011 bola 2,9 %, nie 2 %, ako tvrdí ministerstvo financií vo svojej tlačovej správe, a v roku 2013, v tomto roku je predpokladaná veľkosť, ktorú nespochybňujem, konsolidačných opatrení 2,4 % HDP. Lenže dôležitá je nie veľkosť konsolidácie, dôležitá je veľkosť konsolidačného úsilia, teda tých trvalo dlhodobo udržateľných opatrení. A vie to aj pán minister.
Mimochodom, ja som si istý, že pán minister toto všetko ovláda do detailov a že veľmi presne vie, čo je veľkosť konsolidačných opatrení a čo je konsolidačné úsilie. Ale veľmi šikovne využíva to, že ľudia to absolútne nerozlišujú. Veľká väčšina médií a novinárov to absolútne nerozlišuje. A vyvoláva tým dojem, že ako oni úžasne vlastne konsolidujú. No len práve o tom všetkom je celá správa Rady rozpočtovej zodpovednosti, ktorá tvrdí, áno, síce konsolidujete, ale konsolidujete neudržateľným spôsobom, konsolidujete najmä tým, že prijímate jednorazové dočasné opatrenia.
Mimochodom, Rada pre rozpočtovú zodpovednosť podiel tých jednorazových opatrení v roku budúcom odhaduje na takmer 90 %. Vláda ide znižovať deficit o 1,8 % HDP, ale 1,6 % HDP podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť bude dosiahnutých dočasnými jednorazovými neopakovateľnými opatreniami.
No a teraz k tej pointe. Toto všetko som si uvedomil, keď som si prečítal túto správu Inštitútu finančnej politiky, ktorú nespochybňujem. Ale spochybňujem korektnosť toho vyčíslenia roka 2011, ktorý sa zrazu tu mení. Čiže Európskej komisii tvrdíme, že v roku 2011 bolo 3,2 % HDP konsolidačné úsilie, aby sme dosiahli ten priemer 1 %, ale už teraz pro domo začneme tvrdiť, že to bolo len 2,7 %. To, čo ale výrazne spochybňujem, je spôsob, akým to interpretuje účelovo. A mätie verejnosť pán minister a jeho ľudia tým, že zmiešava tieto dva pojmy. No a stále toto všetko som si uvedomil po tom štvrtku, v piatok, keď som si prečítal túto analýzu, keď som si vlastne uvedomil, ako to tu pán minister tiež interpretoval.
No ale celkom sa mi rozsvietilo až tento týždeň, keď som zachytil, a to som zachytil v médiách, vyjadrenie premiéra Fica, ktorý povedal, a teraz ho odcitujem, na tlačovke po tom sneme povedal: „V nasledujúcich rokoch bude vláda strany SMER – SD venovať podstatne viac pozornosti sociálnemu štandardu, teda legitímnemu záujmu ľudí mať sa lepšie ako legitímnemu záujmu vlády za každú cenu pokračovať, škrtiť, robiť poriadok vo verejných financiách.“ Teraz je tá kľúčová veta: „My už sme si poriadok vo verejných financiách urobili. A vieme to zagarantovať aj tým, že v roku 2013 bude deficit pod 3 %.“ Vtedy som si uvedomil, ejha, premiér je asi naozaj presvedčený, že domáca úloha je hotová, že už je poriadok vo verejných financiách, už môžeme začať rozdávať. Tak som sa pozrel na tú pasáž, kde o tom hovorí na sneme, lebo toto bolo z tlačovky. A teraz vám prečítam tú pasáž, kde o tom hovorí na sneme, z čoho som usúdil, že je evidentné, že pán minister tak zmiatol všetkých vrátane premiéra, že premiér si neuvedomuje rozdiel medzi veľkosťou konsolidačných opatrení a konsolidačným úsilím. A on si fakt myslí, že už je domáca úloha splnená. Počúvajte dobre, pán premiér povedal: „Dovoľte dôrazne odmietnuť úplne nelogické tvrdenie, že SMER už nechce v roku 2014 robiť poriadok vo verejných financiách. Vraj si berieme nejaké prázdniny konsolidačné, možno nejakú prestávku. Tak ako dosiahneme rozpočtové ciele v roku 2013, dosiahneme ich aj v roku 2014. Rovnako striktne odmietam vyjadrenia, že po akejsi prestávke v konsolidácii v roku 2014 budeme musieť v roku 2015 prijímať reštriktívne opatrenia, škrtať v sociálnej oblasti a uťahovať opasky. Pripomínam autorom týchto hlúpostí, že voľby do Národnej rady sú najneskôr v marci 2016 a žiadna logika vám neumožňuje poľaviť v strede vládnutia v šetrení, aby potom bezprostredne pred voľbami vláda prijímala politické rozhodnutia v podobe zvyšovania daní alebo škrtov v sociálnej sfére. Ak som v úvode môjho prejavu hovoril o dvoch legitímnych a rovnocenných záujmoch, na jednej strane záujmoch vlády pokračovať v konsolidácii, ale na druhej strane záujmoch ľudí nemať sa horšie, ale lepšie, verejne oznamujem, že v roku 2014 dáme väčší dôraz na plnenie legitímneho záujmu ľudí na zlepšení sociálneho štandardu. Dva roky sme sa bili, aby sa kríza neprehlbovala, teraz sa budeme dva roky biť, aby sa odstraňovali dôsledky tejto krízy, ide najmä o nezamestnanosť a nízke odmeňovanie ľudí.“
Z toho citátu je evidentné, že pán premiér si nemyslí, že rok 2014 je prestávkou v konsolidácii. Ale nemyslieť si to môže len vtedy, ak nerozlišuje medzi konsolidačným úsilím a konsolidačnými opatreniami, pretože, áno, konsolidačné opatrenia budú 1,8 %, ale konsolidačné úsilie je mínusové, 0,2 %, mínusové konsolidačné opatrenia znamenajú prestávku v konsolidácii, pretože, neviem, či pán premiér vie, ale pán minister určite vie, že kľúčový ukazovateľ, kľúčový záväzok, aj z hľadiska EÚ, je štrukturálny deficit vo výške 0,5 % HDP v roku 2017, teda strednodobý rozpočtový cieľ. Štrukturálny deficit je konsolidačné úsilie, je rozdiel v štrukturálnych deficitoch. Čiže to, aké sú opatrenia jednorazové, z tohto pohľadu absolútne nič nerieši. A celá správa Rady rozpočtovej zodpovednosti je práve o tomto. Pán premiér doslova explicitne tvrdí, v tom citáte to je: „A čo si myslíte, že sme sprostí, že by sme nekonsolidovali v strede volebného obdobia a potom by sme museli konsolidovať tesne pred voľbami?“ Však toto tvrdí. No ale to tak je.
Teda aby som bol úplne jasný, lebo pán premiér v tomto svojom prejave vlastne tvrdil tri veci. Tvrdil, poriadok je urobený, konsolidovať už nebudeme. Zároveň tvrdil, budeme dvíhať platy a životnú úroveň, cez verejné výdavky. A zároveň tvrdil, že sa stále hlási k plneniu záväzkov aj z hľadiska európskych cieľov, aj z hľadiska záväzku ozdravovania verejných financií. No len ak si myslí, že tieto tri veci v dnešnej situácii sa dajú robiť naraz, tak si to môže myslieť len vtedy, ak nechápe rozdiel medzi konsolidačným úsilím a veľkosťou konsolidačných opatrení.
A mohol by som tu citovať aj vyjadrenia Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. A dovoľte, odcitujem dve z nich. V čom je ten rozdiel? Rada to dokonca aj kvantifikovala. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť vo svojom stanovisku k rozpočtu hovorí: „Schválený rozpočet na rok 2013 predpokladal potrebu opatrení vo výške 3 % HDP. Za predpokladu, že by išlo o trvalé opatrenia, v roku 2014 sa mohol dosiahnuť pôvodný deficit na úrovni 2,4 % HDP bez potreby prijímania ďalších opatrení. Aktuálny návrh rozpočtu predpokladá deficit horší o 0,4 %, avšak potreba opatrení narástla až o 2,1 % HDP,“ čiže, ešte raz, zrozumiteľnejšie, ak by tie opatrenia už v roku 2013, v ktorom sme teraz, nemali väčšinovo dočasný charakter, ale mali by trvalý charakter, tak potom by deficit v roku 2014 bez akýchkoľvek ďalších opatrení už dosiahol 2,4 %, pričom vláda predpokladala v rozpočte 2,83 %, teraz predpokladá 2,6 %, ale v rozpočte, ktorý máme na stoloch, predpokladá 2,84 % a zároveň bolo potrebné, aby ešte sme prijali opatrenia za 2,1 %, čiže vládny návrh ho predpokladá o 0,4 % horší a ešte sa muselo prijať o 2,1 % HDP viac opatrení, ako by bolo, keby urobili tie opatrenia v roku 2013 nie dočasné, ale keby ich urobili trvalé. Na tom vidno aký zásadný rozdiel je v tom, či robíte trvalé opatrenia alebo či robíte jednorazové opatrenia. O rozpočte na rok 2014 v tejto súvislosti Rada rozpočtovej zodpovednosti uvádza: „Na dosiahnutie stanovených cieľov roka 2014 musela vláda prijať opatrenia vo výške 1,8 % HDP, za predpokladu, že by boli trvalého charakteru, v ďalších dvoch rokoch by bolo potrebné prijať opatrenia už len vo výške 0,6 % HDP.“ No len oni trvalého charakteru nie sú. Z tých 1,8 % HDP pre budúci rok je až 90 %, presne 89 % objemu zase dočasných a jednorazových. Čiže zase tá potreba v ďalších rokoch prijímať zase veľký objem opatrení je z toho celkom evidentná. A tvrdí to rada, priznáva to aj ministerstvo, len pán premiér to nevidí.
Takže ja som si, priznám sa, doteraz myslel, že premiér to vie, že proste to vie. Ale tak, čo, idú prezidentské voľby. S hrôzou som zistil, keď som si vypočul, to som na videu videl, vyjadrenia pána premiéra, ktoré sú tak jednoznačné, že on je zrejme zmätený. A ja si to myslím. A myslím si, že je zmätený aj preto, že pán minister tak efektívne miatol verejnosť zmiešavaním týchto pojmov, že zmiatol aj chudáka vlastného premiéra. Pán minister, takéto veci, to sa nerobí. Tak to je asi toľko, ďakujem pekne. (Potlesk.)

Pán poslanec Mikloš, vy vychádzate ale z jedného predpokladu, ktorý podľa mňa v tej vašej logike nemusí byť naplnený. To, čo hovoríte, je podľa mňa pravda len vtedy, keď premiér je naozaj zmätený a neklame. A vychádzate z toho, že premiér neklame. Ale neuvažujete aj o tom, že premiér toto všetko vie a nie je teda zmätený a skôr klame? Nemôže to byť aj tak, že jednoducho klame pred voľbami, aby bol úspešný?

Nevylučujem to. Dokonca ja som viackrát aj písal o tom, že existuje veľká podobnosť medzi expremiérom Mečiarom a premiérom Ficom z hľadiska toho, v akej hojnej miere používajú populizmus, demagógiu, nemajú problém klamať. Čiže nevylučujem to. Dokonca by som nevylučoval ani to, že on aj vedomej lži uverí. A taký bol Mečiar. Proste to bol presne Mečiar, ktorý proste vedome klamal. Ale on bol aj preto tak presvedčivý, že on aj vedomej lži uveril. Čiže je neviem vylúčiť, samozrejme, ani túto alternatívu. Dokonca možno je aj pravdepodobnejšia. Faktom ale je, že ak to tak je, tak potom už naozaj dosiahol tie takmer nemysliteľné mečiarovské výšky, pri ktorých som ani nepredpokladal, že ich niekto zopakuje. Ale neviem vylúčiť ani túto alternatívu, samozrejme. Myslím si, že nakoniec dôkazom toho, ako to je, bude aj to, ako sa vlastne pán premiér rozhodne z hľadiska prezidentskej kandidatúry, či to teda prezidentský rozpočet je alebo nie je, či dôvodom toho zavádzania a mätenia verejnosti je táto skutočnosť. Faktom ale je, že u pána ministra financií viem na 100 % povedať, že on tomu určite rozumie. On určite rozumie presne, aký je rozdiel medzi veľkosťou konsolidačných opatrení a veľkosťou konsolidačného úsilia. A nieže určite tomu rozumie, som si na 100 % istý, že tomu rozumie. Nie som si istý, či rozumie týmto rozdielom pán premiér Fico. A z tých jeho vyjadrení na tom sneme, no ak im rozumie a ak to vie, vyplýva, tak potom je naozaj skvelý, potom dokonca si dovolím povedať, že Mečiara aj prekonal. (Potlesk.)

Ďakujem. Vážená podpredsedníčka, vážené dámy a páni, tak teraz fakt neviem, či strácam poradie alebo čas, no ale možnože strácam čas.
V každom prípade rád by som povedal pár slov k rozpočtu pre poľnohospodárstvo. Nechcem zachádzať do detailov, skôr rád by som rozprával o princípe rozdelenia peňazí, čo sa týka poľnohospodárstva, a to z jedného prostého dôvodu. Ja si myslím, že tento rozpočet takýmto spôsobom rozdelený je možnože najnebezpečnejší rozpočet za posledných dvadsať rokov, aký ho vôbec táto krajina môže mať. Nebezpečný je preto, lebo navonok vyzerá úžasne.
Musím povedať, že na prvý pohľad výška dotácií, výška podpôr do poľnohospodárstva je niečo neskutočné, čo navonok pôsobí motivačne. Ale keď odborne sa na to pozrie ten, kto trošku rozumie poľnohospodárstvu, príde na to, že to nie je nič iné ako Potemkinova dedina. Skrátka, staviame Potemkinovu dedinu. A o to je to horšie, že tento rozpočet je vlastne základom aj na ďalších sedem rokov, ktoré nasledujú. Vlastne všetci vieme, že Európska únia plánuje poľnohospodársky rozpočet v sedemročných cykloch. V tom, čo sa vynegociuje teraz v tých hrubých črtách, bude sa pokračovať do roku 2020. A ako bude to rozdelenie teraz nastavené, tak takým spôsobom poľnohospodári budú gazdovať ďalších sedem rokov.
Zhruba pred pol rokom alebo trištvrte rokom, už si presne nepamätám, kedy to bolo, pán premiér Fico spolu s pánom ministrom pôdohospodárstva Jahnátkom sa vrátili z Bruselu, pričom všade som čítal ťažké články a tituly, ako úžasne oni vybojovali navýšenie rozpočtu pre poľnohospodárov a že poľnohospodári dostanú viac peňazí na platby a že ako bude dobre a že o koľko sa zvýši podpora na veľké dobytčie jednotky, ako sa zvýši podpora na hektár, ako sa nájdu podporné prostriedky na vôbec rôzne nieže investície, ale podpory chovu zvierat. Lenže tam jedna veta sa nepovedala, a to dosť podstatná, že celkový vybojovaný balík peňazí sa nemení, celkový balík peňazí zostáva, len sa peniaze presúvajú z jedného piliera do druhého. A toto, vážené dámy, páni, je najnebezpečnejšie, čo môže byť.
Vysvetlím to v krátkosti. Iste nie ste ťažkí odborníci, ale každý z vás musí vedieť, že poľnohospodárstvo je financované z dvoch pilierov, z ktorých tzv. prvý pilier ide na priame platby, čo sa týka poľnohospodárov. Tu sa podporuje plocha na hektáre a stade sa podporuje aj živočíšna výroba a rôzne iné komodity v rámci podpory. No a druhý pilier je vlastne technológia. Sú tam jednak dediny, a o dedinách teraz nechcem rozprávať lebo to je iná kapitola, ale v každom prípade tam z druhého piliera sa podporujú dotácie pre inovácie, pre investície do poľnohospodárstva. A táto vláda sa rozhodla podporiť tzv. kilo mäsa alebo liter mlieka, by som povedal, alebo metrák pšenice, skrátka, produkciu. Ale úplne je pre nich nezaujímavé, akým spôsobom tá produkcia sa urobí, či je to vôbec efektívne a neefektívne.
Takže teraz poviem výsledok. Počas siedmich rokov každý poľnohospodár, ktorý teraz chová nejaké zvieratá alebo má nejakú rizikovú výrobu, kvôli výške dotácií, ktoré zatiaľ vychádzajú, ktoré fakt sú vysoké, nejakým spôsobom si to ponechá, ale pôvodný zámer, ktorý si ministerstvo predstavovalo tak, že 18 000 nových pracovných miest bude v poľnohospodárstve, je ťažká utópia z úplne prozaického hľadiska, lebo táto dotačná politika jednoducho nepodporuje vznik nových podnikov, malých farmárov alebo stredných farmárov, len zastabilizuje nejakým spôsobom súčasnú výrobu. Totižto dneska každé zviera, každý druh hospodárskeho zvieraťa, keď chce byť efektívne, musí sa chovať dvomi spôsobmi, buď vo veľkom množstve, ale popri špičkovej technológie, alebo práve, naopak, vo veľmi malom množstve, úplne na kolene, v starých drevených maštaliach, kde tie náklady odpadnú a jednoducho iným spôsobom sa vytvára zisk. Medzi tým niečo veľmi neexistuje, keď áno, tak je to zo zotrvačnosti a výsledkom toho je, že buď to krachne, alebo kúpi to nejaký veľký investor.
Skrátka, najväčší problém slovenského poľnohospodárstva je kapitálové poddimenzovanie. To som už viackrát povedal. A to znamená to, že darmo ja chcem chovať čo ja viem stádo o počte dvesto, tristo kusov kráv, darmo ja chcem chovať ošípané o počte sto, dvesto, tristo, tisíc, dvetisíc kusov prasníc, jednoducho keď ja neviem postaviť technológiu, nemám šancu tie zvieratá chovať. Už samotné zvieratá sa nakúpia, či už cez pôžičky nejakým spôsobom, lebo tie zvieratá keď sa nakúpia, na konci sa aj predajú. Ale tie maštale alebo tá technológia keď sa raz nepostaví, jednoducho produkcia je taká neefektívna. A to je nebezpečenstvo tohto systému, že my zaštandardizujeme alebo podporíme to existujúce, ale nikto nebude mať peniaze na to, aby postavil nové technológie. A práve to povedal pán premiér, že z druhého piliera tu bude presunutých zhruba 15 až 25 %, podľa toho, ako sa dohodnú, do prvého piliera. To znamená, že počas tých siedmich rokov my tie dotácie prežerieme, doslova prežerieme.
Budeme exportovať. To je ďalšia demagógia, že Slovensko nie je sebestačné v jednotlivých komoditách, čo nie je pravda. Slovensko je sebestačné v základných komoditách, len to nevie spracovať. A základné komodity vyvezie, lebo vonku to vedia spracovať. A potom ako hotový výrobok sa to vráti naspäť a peniaze zostávajú vonku. Takže my doslova sa stávame kolóniou pre západnú Európu presne vďaka tejto politike a vďaka týmto podporám.
Takže nakoniec poviem len toľko, že neviem, či vôbec moje slová niekto kompetentný vypočul alebo bude vôbec rozmýšľať o tom, aby tento pomer druhého a prvého piliera nejakým spôsobom zmenil, ale obávam sa toho, že o sedem rokov, čo sa týka stavu poľnohospodárstva, budeme stáť tam, kde sme teraz, len s tým rozdielom, že západná Európa pred nami už bude jazdiť, dajme tomu, nejako v špičkovom aute alebo na porsche a my stále na trabante budeme za ním kulhať a skrz tie podpory budeme nejako v poľnohospodárstve prežívať. Ďakujem.

Ďakujem. Pán kolega, celkový balík sa nemení, v tom trošku sa náš názor rozchádza, a to preto, lebo súčasný minister Jahnátek a predseda vlády veľkodušne predávajú, že vyrokovali pre slovenské poľnohospodárstvo viac peňazí.
Tu je jeden taký krásny graf, ktorý je o tom, ako sa vyvíjali platby z Európskej únie do Slovenska. Toto je výsledok prístupového rokovania. Tak to sme mali dosiahnuť a teraz sme mali dostávať rovnako, keď porovnávam toto obdobie s týmto obdobím, tak je evidentné, že sme mali dostať viac. Kým v rokoch 2007 – 2013 Slovenská republika vyplatila svojim farmárom 4,9 mld. eur, teraz to bude 5,3 mld. Problém je jeden, že to, čo bolo vyrokované pre Slovenskú republiku, bolo 5,8 mld. Výsledok rokovania Jahnátka s Ficom je mínus 500 mil. z Európskej únie na slovenský vidiek. Toto je smutné. Kým tu pán minister pred rokom vykrikoval, že priame platby boli vyrokované v roku 2011, tak on tie zlé vyrokované podmienky dokázal ešte o ďalších 75 mil. eur pri priamych platbách ešte zhoršiť. Toto je skutočný ten problém. A rozdelenie týchto peňazí a šibrinkovanie o tom z jedného vrecka do druhého, toto je len očný klam a zastieranie, ale nie skutočné riešenie.
A o tom, že to Fico a jeho minister nevie, svedčí druhý graf. (Ukázanie grafu.) Toto je vývoj stavov kráv za minulý rok, za rok 2012. Do septembra, kým platili opatrenia prijaté predchádzajúcou vládou, stavy kráv rástli, od septembra Jahnátkove opatrenia takto klesli. Toto je výsledok hospodárenia a správy tejto vlády vo vzťahu k poľnohospodárom. Ďakujem.

No už to funguje, výborne, ďakujem. Ďakujem za slovo. Myslím si, že je to jeden z mála prípadov, keď maximálne súhlasím s pánom poslancom. Najväčší problém, ktorý ja vidím v súčasnej poľnohospodárskej politike a v tej časti rozpočtu, je, bez urážky, že páni, ktorí to robili, veľmi tomu poľnohospodárstvu nerozumejú. Skôr tento rozpočet je populistický, predpokladám, že ďalší rok sú prezidentské voľby, jedno s druhým. Skrátka, investovať alebo dať peniaze na takú alebo tú časť poľnohospodárstva, ktorá relatívne tlačí, pričom dá sa to relatívne predať tak, že, áno, na VDJ-čka alebo na kravy budem mať viac peňazí, ale v globále, ako som povedal, v poľnohospodárstve počas ďalších siedmich rokov, myslím si, to pôjde úplne dostratena, po siedmich rokoch zostaneme úplne nekonkurencieschopní v tomto regióne. Ďakujem.