Vážený pán podpredseda, vážená Národná rada, je to taká zaujímavá situácia, že prezident vrátil vládny návrh zákona a diskutuje k nemu opozícia. Vládni poslanci, ktorí by mali brániť tento návrh zákona, pretože chcú prelomiť veto prezidenta, veď sme ho mali na výbore, tí mlčia. Zaujímavý prístup k politike, ktorý spočíva v tom, že však Národná rada je tu len taká pro forma, určite nie je na to, aby sa v nej diskutovalo a hľadalo dobré riešenie, my už aj tak dopredu máme všetko dohodnuté a načo by sme o tom hovorili, načo by sme o tom diskutovali. Takže my diskutujeme o vládnom návrhu, teda o prezidentom vrátenom vládnom návrhu zákona - a ďalší paradox -, že v tomto prípade nepodporujeme prezidenta, väčšina týchto predrečníkov, ktorí tu boli, takto rozprávali, ale práve zdôvodňuje, prečo to nie je dobré, to, čo prezident navrhuje, prečo by sa to veto malo prelomiť. Zaujímavá situácia.
Strašne veľakrát sme sa rozprávali v Národnej rade o zle nastavenom sociálnom systéme, o nespravodlivo nastavenom sociálnom systéme. Mohol by som pridať ešte jednu charakteristiku, že je to sociálny systém, ktorý sa vysmieva snaživým a pracujúcim, robí si z nich naozaj dobrý deň. A mnohokrát sme navrhovali tento systém zmeniť. Reakciou zo strany vládnych poslancov, tak ako dnes, je mlčanie, ignorácia problému a prípadné útoky na nás, ktorí navrhujeme tento systém zmeniť.
Aby sme pochopili správne podstatu tohto problému, o ktorom aj dnes tu diskutujeme, musím načrieť trošku do histórie. Podstata, základ, na čom stojí aj tento návrh, ktorý sa objavil v tomto návrhu zákona, siaha do obdobia rokov 2002 - 2006, kedy prvýkrát v histórii slovenského sociálneho systému vznikol inštitút aktivačných prác. Vznikol ako vyjadrenie toho, toho názoru, toho postoja, toho videnia, že keď niekto sa ocitne z akého dôvodu bez práce a je odkázaný na sociálnu dávku, ktorú mu poskytujú tí ostatní, ktorí prácu majú, pretože platia dane a z toho sa financujú sociálne dávky, tak kým si prácu nenájde a má zdravé ruky, môže poskytnúť svoju pracovnú silu, tak ako protihodnotu k sociálnej dávke, ktorú dostáva, má poskytnúť komunite, v ktorej žije, nejakú pomoc, nejaký pracovný výkon, akýkoľvek, podľa toho, čo v danom mieste, v danej komunite je potrebné urobiť. Preto sme aj túto možnosť, túto právomoc dali samosprávam - logicky, komu inému -, aby využili túto voľnú pracovnú silu, dočasne voľnú pracovnú silu k tomu, aby urobili niečo zmysluplné v prospech obce, že aktivačné práce nevznikli ako náhrada zamestnania, ako sa mnohokrát aj dnes do tejto úplne mylnej bočnej uličky mnohí komentátori, poslanci, politici a neviem kto ešte utiekajú, ale ako súčasť sociálnej dávky, ktorá vyjadruje to, že keď dostávaš sociálnu dávku - nielen aktivačný príspevok, celú sociálnu dávku -, tak je tvojou povinnosťou, aby si, ak je to potrebné; zdôrazňujem, ak je to potrebné, ak tá práca existuje; pracoval v prospech tých, ktorí ti ten príjem, ten sociálny príjem, tú sociálnu dávku zabezpečujú. To bol filozofický základ, na ktorom to bolo postavené. Hovorím to preto, lebo som autorom tohto systému a tejto myšlienky.
Prvýkrát bol naruby alebo silne spochybnený tento systém, obdobným spôsobom ako v návrhu pána prezidenta sa nachádza tento systém, nástupom pani Tomanovej, to znamená nástupom prvej Ficovej vlády. Jej silnou, silným heslom, silnou tézou, ktorou operovala, bolo, že nesmieme ľudí nútiť pracovať, že aktivačné práce sú nútené práce. Vidíte tu zhodu medzi súčasným návrhom pána prezidenta a jeho odôvodnením a vtedajšou rétorikou? Ja len znova pripomeniem, lebo musíme sa vracať, lebo vidím, že nielen bežní ľudia, ale ani komentátori, ani tí, ktorí sa zaoberajú touto politikou, si nepamätajú, žiaľbohu, možno ani dva roky dozadu čo bolo, tak sa musíme vrátiť až desať rokov dozadu. Vtedy došlo k tomu, že aktivačné práce ako nástroj, ako súčasť sociálneho systému boli prvýkrát spochybnené a označené za nútené práce. Napriek tomu, že boli významnou pomocou pre starostov, pre samosprávy, pre občanov žijúcich v daných lokalitách. Aktivačné práce sa začali obmedzovať, redukovať, čo sa týka rozsahu, čo sa týka možností, kto do nich môže vstupovať, rozsahu práce, ktorá je vynakladaná, ktorá musí byť vynakladaná na to, aby ten človek získal ten štatút, ktorý tu je, a, samozrejme, ako jedna z prvých vecí prestali byť povinné, prestali byť povinné v prípade, že aj práca bola. Už to bolo len dobrovoľné, to znamená, bol to príklon k dávno zabudnutým verejnoprospešným prácam, ktoré boli prácou, financované z daní občanov. Ale aktivačné práce nikdy nemali byť verejnoprospešnými prácami, vždy to mala byť len sociálna práca, ktorou človek vyjadruje to, že vynakladá pracovnú aktivitu počas toho, kým dostáva sociálnu dávku, pretože nezarába, nepracuje.
Čas bežal ďalej a, samozrejme, problém narastal. Nebudem teraz zabiehať veľmi do ďalších súvislostí sociálneho systému, len poviem všeobecnú charakteristiku, že pribudli k nemu nové sociálne dávky za rôzne pseudo alebo aj reálne životné situácie, ktoré úroveň sociálneho príjmu zvýšili na hladinu príjmu z práce. A to sú tie problémy, ako som naozaj mnohokrát a nie teraz, keď všetci vidíme, kam vedie takýto prístup, ale pred rokmi mnohokrát na tejto pôde, mnohokrát v textoch, ktoré som publikoval, písal, že keď tento prístup bude pretrvávať, to je najlepší a najistejší spôsob, ako tuto dáme najväčšiu vlnu a najväčší príval vody na mlyn rastúcemu, rastúcej podpory extrémistických riešení.
Dneska už všetci vidia, že je to realita. Ale keď som toto hovoril mnohokrát na rôznych fórach, tak reakcia bola, buď že som populista, že chcem ťažiť z rómskej tematiky, že predkladáme snáď až rasistické riešenia, alebo ignorácia. A to prinieslo toto, s čím sa dneska a v ďalších obdobiach budeme stretávať, pretože ľudia neanalyzujú, bežní ľudia. Ľudia nie sú politológovia ani špecialisti na sociálny systém. Oni vidia problémy, ktoré okolo nich sú. Vidia to, že niekto musí tvrdo pracovať, aby si zarobil, a niekto nerobí nič a má skoro taký istý príjem a k tomu sa mu pripájajú ďalšie výhody, ako je priestupková imunita. To znamená, že nie je potrestateľný za priestupky a ďalšie a ďalšie veci, ktoré zákonite v ľuďoch vyvolávajú priam až mučivý pocit nespravodlivosti, frustrácie, pocit, že sa tu spravodlivosti človek nemôže dovolať. Je paradoxné, že napriek tomu, že naozaj toto isté hovorím minimálne desať rokov a nielen hovorím, ako minister pred 10 rokmi som aj vykonal všetky tie veci a fungovali, a že odvtedy, ako nie som minister, bojujem za to, aby neboli deštruované, aby neboli odstránené, pretože to prináša práve ten problém, ktorý vtedy nebol. Vtedy sme nepoznali problém extrémizmu na Slovensku, pretože mu chýbala živná pôda. Živná pôda rastie na pocite nespravodlivosti, nezmyselnosti snaženia a pocitu, že tu nič nerobíme v tejto Národnej rade, že sa tu len hádame a nevieme nič urobiť pre to, čo ľudí trápi a čo potrebujú vyriešiť.
Súčasné obdobie prvýkrát, súčasné vládne obdobie druhej Ficovej vlády prvýkrát prinieslo vnútorné pochopenie, že tu problém je. Aj to bol veľmi významný pokrok, pretože do ešte nedávnej minulosti za tohto vládneho obdobia som sa tu stretal, že tu nie je problém, že to si ho vymýšľam tento problém, aby som si nahnal svoje nejaké populistické body. Tak prišlo pochopenie, že áno, ten problém tu je. To pochopenie prinieslo vládny návrh zákona, ktorý tu znova máme na stole po vrátení prezidentom. V tomto vládnom návrhu zákona ja vidím pokus o veľkou okľukou o návrat k tej pôvodnej podstate, že človek, ktorý poberá sociálnu dávku, musí niečo robiť, musí niečo odpracovať. Ale je to pokus o okľukou návrat k tomu, čo platilo, že každý, kde práca je, musí pracovať, keď ho o to starosta požiada, a že nemá dobrovoľnosť v tom, že keď sa mu nechce, tak pracovať nebude. Toto je to isté, alebo teda smeruje to k tomu istému, ale nedokonalejšou cestou, pretože tak, ako povedali moji predrečníci, nie všade a nie vždy bude možné tú prácu zabezpečiť. To, samozrejme, bude viesť k tomu, že aj tam, kde sa tá práca čiastočne dá zabezpečiť, ten starosta cúvne, pretože sa dostane do problémov. On bude ten zlý, ktorý niekoho núti pracovať, aby získal nárok na plnú sociálnu dávku a druhý ju má bez toho. A stále má plnú sociálnu dávku. Toto je na tom návrhu nedokonalé. Toto na tom návrhu spôsobí v konečnom dôsledku aj jeho nefunkčnosť. Táto vec nebude fungovať napriek tomu, že v zákone je napísaná. V praxi po nejakých pokusoch bude stále viac a viac miest, kde tí ľudia povedia, radšej si nejdeme páliť prsty, radšej to nechajme tak, lebo prečo by som si mal páliť prsty; až nakoniec to úplne vymizne.
Ale napriek tomu poviem, že budem hlasovať za prelomenie veta prezidenta, pretože najhoršie, čo sa nám môže stať, je, že teraz bol predložený vládny návrh zákona s nejakým pokusom o síce nedokonalé, ale riešenie a teraz sa nič nebude realizovať a niektorí šikovní politici - ako už mnohokrát - povedia: No pozrite, my sme chceli, ale nedá sa. Ústavný súd nám to nedovolil, alebo bolo riziko, že je to protiústavné. A zasa sa nič nezmení. Zasa bude všetko po starom. A to je to najhoršie. Akurát niekomu budú rásť preferencie, ale nie tým politickým stranám, ktoré sedia v tomto parlamente. Tej politickej strane, ktorá sa do neho chystá v roku 2016, a veľmi sa čudujete, s akou podporou tam vstúpi, ak neprestaneme politikárčiť, ak neprestaneme behať okolo tejto kaše ako okolo horúcej kaše a nezačneme jednoducho rázne a systematicky tieto problémy odstraňovať. Keď nezačneme odstraňovať tú živnú pôdu, na ktorej podpora extrémizmu na Slovensku vyrástla.
Preto doložím k tomu, že naozaj je antilogické a nepochopiteľné, že popri tom, ako sa navrhuje toto riešenie, ktoré je naozaj ťažšie a zložitejšie, ako to pôvodné, sa zároveň do zákona, tak ako kolega Zajac povedal, vkráda postupne obmedzovanie priestoru na výkon tejto práce a tejto činnosti. Na začiatku mohli túto prácu vykonať bez obmedzení nielen na území vlastnej obce, nielen v intraviláne a extraviláne, ale keď v danej obci nebola práca, ale v susednej bola a ten starosta zas nemal tam dostatok ľudí, ktorí mohli takúto prácu aktivačnú vykonávať, mohol aj z tretej, štvrtej obce doviesť ľudí alebo ich zapojiť do tejto záležitosti a mohli tú prácu vykonávať. A tak to aj fungovalo. Tak to fungovalo. Teraz už to nie je možné. Teraz sa to obmedzuje, zväzuje sa to všetkým možným a je úplne jedno, ako si to odôvodníme, pretože cieľ je dôležitý. Aby sme vytvorili variantné možnosti, pretože život je variantný, Slovensko je variantné, nenájdeme na to od zeleného stola jeden jediný model, ale aby sme vytvorili veľa možností pre práce. A k tomu; pre prácu.
K tomu, čo bolo povedané, kde by sa ešte tá práca dala vykonávať, poviem jednu vec. No keď ju môže organizovať samospráva, obecná samospráva, mestská samospráva, prečo ju nemôže vykonávať krajská samospráva? Veď to je tiež samospráva. Prečo aspoň týmto smerom nejdeme a nerozšírime ten priestor, aby organizátormi týchto prác, malých obecných prác boli aj VÚC, boli aj župy. A ja si veľmi ľahko viem predstaviť aj to, čo možno teraz niektorým hneď preletelo hlavou, že ale tam sú napísané obecné práce. Veď to je veľmi jednoduché, keď župan môže, má kompetenciu vykonávať veci, ktoré sa dotýkajú viacerých, viacerých obcí, prečo nemôže organizovať obecné služby, ktoré presahujú záujmy jednej obce napríklad. Je to všetko len otázka vôle a nájdenia toho, že sa to dá, pretože keď sa chce, tak sa vždycky dá.
Takže, vážené dámy, vážení páni, je to síce nedokonalý zákon a bolo by v ňom treba ešte iné veci napraviť, zmeniť alebo doplniť, aby mohlo opäť začať platiť to, že pracovať sa oplatí, aby ľudia mali pocit, že keď sa snažia, tak sú na tom lepšie ako tí, čo sa nesnažia, aby mohol postupne v nich vymiznúť ten pocit nespravodlivosti, zbytočnosti snaženia a toho, že štát podporuje tých, ktorí sa nesnažia. Ale napriek tomu si myslím, že nech tento zákon začne, začne pôsobiť, nech začne fungovať. Nech život ukáže, kde sú jeho chyby, a nech prípadne aj Ústavný súd posúdi, či je, alebo nie je protiústavný. Ale budem hlasovať za prelomenie veta pána prezidenta, pretože len takou cestou sa môžme dostať k dobrým riešeniam, ktoré naozaj niekam povedú. Tak keď sa ukáže, že toto z nejakého dôvodu sa nebude dať, tak ako mnohokrát znova poviem, aj keď sa niektorým to nebude páčiť, príde na moje slová a dostaneme sa k tým racionálnym riešeniam, ktoré tu síce boli pred 10 rokmi, ale asi predbehli dobu, pretože vtedy málokto pochopil, dnes sa k nim vraciame, ale sa to ešte bojíme priznať, že to bolo dobré, a mnohokrát to zakrývame v komentároch úplne falošnými dôvodmi a falošnými motívmi.
Ďakujem za pozornosť.