2. schôdza

Pani predsedajúca, páni ministri, pán spravodajca, kolegovia, kolegyne, takže dovoľte, aby som dnes ráno vám zaprial dobré ráno, ktorí ste stihli prísť. Ja budem pokračovať, pretože v piatok som bol prerušený z dôvodu časového, a tá téma, ktorej sa venujem, sa za tých desať minút nedala stihnúť, takže by som rád v nej pokračoval. Možno také krátke opakovanie, niektorí z vás tu neboli, ako učiteľ som mal taký tik, že nech zdvihne, kto tu v piatok bol, ruku, ale nemusíte.
Zopakujem, školstvo je veľmi dôležitá téma, preto sa chcem venovať tej časti programového vyhlásenia vlády, ktorá sa venuje školstvu. Na zopakovanie tie čísla, ktoré som hovoril v piatok, že máme v nemocniciach asi sedemtisíc päťsto lekárov, máme zhruba trinásťtisíc vojakov a cez dvadsaťtisíc policajtov, ale len na základných a stredných školách máme viac ako päťdesiatpäťtisíc učiteľov, a čo je ešte dôležitejšie, že v rámci stredného a základného školstva navštevuje tieto školy okolo sedemstopäťdesiattisíc detí a mladých ľudí, čo je veľmi široké pole, a preto je možno treba si naozaj uvedomiť, že táto vec potrebuje byť prioritou, nielen jednou z kapitol. Tiež som spomínal a hovoril som o úlohe učiteľa a o jeho ohodnotení. Ja by som si dovolil jeden vtip, nie preto, že by som si zľahčoval tému, ale práve preto, že veľmi vystihuje, o čo ide, a zároveň, myslím si, že dobre pripomenie, aká je situácia.
Takže čo sa stalo. Pán minister školstva, ktorýkoľvek, aj predchádzajúci, sa prechádza po meste a vyhladne, príde do bufetu a dá si dva párky. A ten, čo ho obsluhuje, hovorí: Pán minister, s horčicou alebo bez horčice? Odkiaľ viete, že som minister? Veď ja som bývalý učiteľ, ale nedalo sa vyžiť, tak som si otvoril takýto bufet a teraz mi to ide fajn. Tak minister poďakuje, naje sa, hovorí si, to bolo trápne, naozaj tí učitelia majú nízke ohodnotenie. Tak ide ďalej, ale čím skôr odišiel z toho bufetu, takže zabudol sa napiť. Tak zistí, potreboval by som sa napiť, tak vidí taký bar, príde tam, že dal by som si kolu. S ľadom alebo bez ľadu, pán minister? Môže byť s ľadom, a odkiaľ vy viete, že som minister školstva? Viete, ja som bývalý učiteľ, nedalo sa vyžiť, tak som si založil takýto bar a teraz je to fajn. Vyjde von a potom zrazu vidí nejakého žobráka, ktorý tam žobre, a on mu hodí päťeurovku a hovorí: Ďakujem, pán minister. A vy odkiaľ viete, že som minister? Vy ste tiež bývalý učiteľ? Nie, nie, ja stále učím, ale mám voľnú hodinu a musím si takto privyrábať, aby som prežil. Takže o čo ide. Ja by som chcel povedať, že to nie je vtip. Tuto je môj platový dekrét z 1. 1. 2012, pretože som vtedy ešte bol zamestnaný ako učiteľ. Len tak, aby ste vedeli, že nehovorím o nejakých päťdesiatich piatich tisícoch nekonkrétnych ľuďoch, ale ten môj platový dekrét už aj s osobným príplatkom je 643 eur po štrnásťročnej započítanej praxi. V čistom je to nejakých 500 eur. Čiže taká je realita, aby sme možno, možno nehovorili len nejaké štatistiky.
Teraz ku, konkrétne k niektorým bodom z oblasti školstva. Keď sa pozerám do programového vyhlásenia vlády a zároveň aj keď som sledoval niektoré mediálne vyjadrenia pána ministra školstva, pána Čaploviča, tak som nadobudol dojem, akoby ideálom v školstve bolo také centrálne riadené školstvo pevne v rukách štátu s nejakými celoplošnými nariadeniami. Môj dojem, zase keď študujem ústavu a zároveň keď pracujem v školstve, je taký, že k úspešnosti, kreativite, tvorivosti a rozmanitosti prispieva práve to, keď majú rodičia, ktorí majú právo a povinnosť vychovávať a vzdelávať svoje deti, aby mali možnosť vybrať si z rôznych typov škôl, ktoré rozumne tento štát financuje a upravuje ich sieť. Myslím si, že niektoré vyjadrenia, ktoré ale boli časom aj korigované, a na adresu napríklad súkromných škôl boli vnímané v spoločnosti nešťastne alebo tak menej, menej pozitívne a je potrebné, aby naozaj rodičia mali možnosť rozhodnúť sa primerane možnostiam štátu, primerane možno nejakým regionálnym záujmom, aby si mohli vybrať štátnu školu, cirkevnú školu, súkromnú, prípadne domáce vzdelávanie. Chcel by som to zdôrazniť, že nejaká taká šablónovitosť alebo priemernosť určite neprospieva kvalite školstva. Podľa Ústavy Slovenskej republiky je výchova detí právom rodičov, to je článok 41 a v článku 42 sa hovorí, že vzdelanie je právom občanov. Štát nemá nejaké právo brať rodičom z rúk toto vzdelávanie, má im ho pomôcť zabezpečiť a skonsolidovať. Mám taký dojem, že naše školstvo, tak ako funguje, možno to nie je len problém Slovenska, je také dosť šablónovité a veľmi často nedáva priestor na individualitu a kreativitu dieťaťa. A myslím si, že tuto je priestor, ktorým sa treba uberať, a mám taký dojem, že v tomto sa tá línia toho programového vyhlásenia vlády, aspoň tých náznakov, ktoré sú v tom všeobecnom znení, trocha rozchádza s tým, čo považujú aj učitelia aj rodičia často za potrebné. Ako učiteľ vítam v programovom vyhlásení vlády spomenutý predpoklad rozvoja školstva, ktorým je obnova disciplíny založená na prirodzenom vzore a autorite.
Je to výborné, učiteľ má byť prirodzený vzor a autorita, len si treba uvedomiť, že akých ľudí budeme schopní namotivovať, či už sociálne, či už finančne, na post učiteľov, tak takí učitelia budú tráviť veľa času s našimi deťmi. To je jedna vec, ktorú som povedal už v piatok, že učiteľ je človek, ktorý väčšinou trávi najviac času s našimi deťmi, ktoré chodia do školy. Je to niekoľko hodín denne. A je potrebné, aby tam boli naozaj kvalitní ľudia, ak tam tí kvalitní ľudia budú, tak to budú aj prirodzené vzory aj autorita. Programové vyhlásenie vlády hovorí, že toto chce dosiahnuť skvalitnením prípravy budúcich pedagógov. Úplne súhlasím, ale zároveň som presvedčený, že je potrebné dať do rúk učiteľom aj zákonné právomoci, ktorými túto autoritu môžu podporiť, presadiť, dosiahnuť. Keby sme hovorili o nejakom právnom poriadku, tak by sme povedali o vymožiteľnosti práva. Tu by sme mohli hovoriť o uplatnení autority. A takisto treba podniknúť konkrétne kroky, ktorými posilníte spoločenský status učiteľa, čo nepôjde bez sociálnych výhod a navýšenia finančného hodnotenia. Tu sám seba stopnem, pretože by som o tom mohol hovoriť veľa času, ale chcem byť už stručný. Ďalej sa mi páči, že v programovom vyhlásení vlády v oblasti školstva boli spomenuté slová ako kvalita a efektivita. Chcem ich tak podčiarknuť a položiť na srdce zvlášť ministrovi školstva, ale celej vláde, kvalita a efektivita. Ak je niečo veľké, rozsiahle a chceme, aby to fungovalo, a zároveň chceme ušetriť finančné prostriedky, musíme sa zamerať na tieto dva body. Naozaj, kvalita a efektivita.
Verím, že na Slovensku je dosť veľa schopných ľudí, pracujúcich aj priamo v školstve, ktorí s týmto vedia poradiť a pomôcť. Ďalej sa tu spomína inovácia štátnych vzdelávacích programov. My, učitelia, sme si dosť užili s týmito vecami za posledné roky, preto vás prosím, aby sme nerobili ďalšie pokusy na učiteľoch a na žiakoch. Skúste naozaj zhodnotiť tieto veci triezvo a poradiť sa s tými, na ktorých majú tieto rozhodnutia dopad, pretože učitelia potom prerábajú kvantá papierov, ktoré sa ľahkým rozhodnutím z ministerstva dajú, majú veľmi malý dopad na reálnu výchovu a vzdelanie, ale vytvárajú obrovské množstvo byrokracie a administratívy. To je ďalšia vec, pri ktorej by som sa chcel pozastaviť.
Odstránenie byrokracie a zjednodušenie administratívy. Aby toto nezostalo len politickou frázou. Jeden z dôvodov, a to vám poviem celkom osobne a úprimne, prečo chlapi strácajú chuť byť v školstve, okrem finančného ohodnotenia, je to, že musia vyplňovať kvantá nezmyselných papierov, vyškrtávať prázdne kolónky. Mám takú skúsenosť, bez toho, aby som to nejako hodnotil, že kolegyne to akosi tak zvládajú lepšie. Myslím si, že aj táto vec by mohla pomôcť, aby sa vyrovnalo zastúpenie mužov a žien na nejaký lepší pomer v školstve, čo je určite žiaduce z hľadiska výchovy. Čiže okrem financií aj odstránenie byrokracie a zjednodušenie administratívy. Tým nechcem povedať, že kolegyne, ženy, učiteľky by to neprivítali takisto, samozrejme.
Ďalej bola spomenutá v programovom vyhlásení vlády školská inšpekcia. Na podnet viacerých ľudí aj pracovníkov, riadiacich pracovníkov, pekne prosím a žiadam, aby sa v týchto veciach podnikli kroky, aby školská inšpekcia nebola nástroj, ktorý bude pôsobiť nejak represívne, ale aby naozaj to bol orgán nápomocný. Sú krajiny, v ktorých školskú inšpekciu nemajú a riešia to iným spôsobom. To je jedna z ciest, ale ja by som sa prihováral za to, aby školská inšpekcia bol naozaj orgán metodický a nápomocný školám, nielen orgán represívny.
Ďalšia vec, na ktorú by som chcel apelovať, je spravodlivé a vyvážené financovanie štátnych a neštátnych škôl, ale aj ich školských zariadení. Rodičia žiakov navštevujúcich tieto školy sú rovnako platcami daní. Pluralita školského systému nie je luxus, ale uplatnenie práva rodičov. Štátne školy nemajú byť prečo zvýhodnené. Ak sú pochybnosti v otázke kombinovania finančných zdrojov a ich prerozdeľovania, nech sa riešia. Nech sa skutočne vyjasnia kompetencie zriaďovateľov a ich rovnocennosť. Nebudem teraz zachádzať do debaty a rozdielov medzi školami štátnymi, cirkevnými, súkromnými, tí, ktorí sa pohybujú v tej oblasti, o tom vedia, ale sú prípady, keď naozaj je potrebné určité finančné prostriedky dorovnať, aby to bolo vyvážené a spravodlivé.
Som učiteľom gymnázia, a tak som veľmi citlivo vnímal aj výroky pána ministra o prijímaní na gymnáziá, kde sa hovorilo o potrebe zvýšiť kvalitu, prípadne zúžiť počet detí na gymnáziách. Nechcem tu teraz rozoberať túto odbornú debatu, ale chcel by som povedať, že naozaj je potrebné zvýšiť kvalitu gymnázií a treba naozaj, nie ideologicky, ale odborne sa poradiť, ako to urobiť. Obávam sa, že niekedy je naozaj školstvo riadené akosi tak ideovo, názorovo, robia sa také pokusy. Treba si sadnúť odborne a nájsť nejakú koncepciu a víziu rozvoja gymnázií a s tým súvisiacich aj ostatných typov škôl.
Ďalej je tu spomenutý dôraz na matematiku a prírodné vedy. Opäť by ma veľmi zaujímal spôsob. Ja sám som chodil na gymnázium s rozšíreným vyučovaním matematiky a fyziky, prírodné predmety ma bavili a bavia, zaujímajú ma. Maturoval som z matematiky, mal som jednotku a nevidím žiaden problém v tom, aby sa tieto predmety posunuli dopredu z osobného hľadiska. Opäť ale netreba robiť nejaké skúšobné kroky, ale treba si to dobre premyslieť a stanoviť naozaj odborné kritériá a spôsoby, ako sa to dosiahne.
Čo sa týka vysokých škôl, keďže som učiteľ strednej školy, nebudem sa k nim teraz nejak podrobnejšie vyjadrovať, aj keď to je samostatná kapitola, a verím že to urobia a už aj urobili iní kolegovia. Ale čo ma tak zarazilo, je to, že vo vládnom programe ako prvé, čo som videl, bolo, že chceme garantovať bezplatné vysokoškolské vzdelanie v určitom rozmedzí. Príde mi to ako také, také nie celkom, by som povedal, vyvážené z toho dôvodu, najprv sa pozrime na reformu vysokého školstva, siete vysokých škôl a potom niečo garantujme, lebo momentálne garantujeme, že zaplatíme aj niečo, čo je neefektívne a navyše veľmi drahé.
Zhrniem to takto: Krátko po voľbách som čítal článok, v ktorom jeden bývalý štátny tajomník povedal zhruba toto: "Slovensko má len dva skutočné problémy, neefektívne školstvo a vyčlenených Rómov, ostatné sú prkotiny," koniec citátu. Iste, dalo by sa o tom polemizovať, mohli by sme nesúhlasiť, ale minimálne tento podtitulok vyjadruje to, že tieto dve oblasti sú naozaj skutočnými problémami. Ja hovorím o školstve, nebudem sa venovať tej druhej oblasti, ale neefektívne školstvo je naozaj jeden z najväčších, ak nie najväčší problém Slovenska. Potrebujeme doň zainvestovať, naozaj to potrebuje byť priorita. Ak to neurobíme a napíšeme to len na papieri, budeme žať dôsledky toho ešte celé desaťročia.
Takže chcem vás poprosiť, aj povzbudiť, aby ste ako vláda, ako parlamentná vládna strana SMER, aby ste naozaj tieto veci brali na zreteľ kvôli našim deťom, kvôli našej budúcnosti, aby ste ich podporili a zainvestovali do nich. Okrem toho, že som rodič a učiteľ, som aj veriaci kresťan, chcem vás poprosiť, aby ste mi dali pár sekúnd na to, aby som sa krátko pomodlil, a tí, ktorí sú veriaci, aby sa pridali ku mne.
Pane, ja ťa prosím za túto Národnú radu, prosím ťa za všetkých poslancov Národnej rady, za jej predsedníctvo, žehnám v tvojom mene vláde Slovenskej republiky, pánovi premiérovi, pánovi ministrovi školstva, všetkým ostatným ministrom, prosím ťa, aby sme naozaj slúžili pravde, dobru a láske, amen.
Ďakujem.

Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami dvaja, traja páni poslanci. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pán poslanec Kuffa.

Ďakujem za slovo. Využijem tú situáciu, keď je tu ako pán premiér. A chcel som tak upozorniť, tak zopakovať trochu aj to programové vyhlásenie vlády, učiteľa ako prirodzený vzor a autorita. Znie to naozaj veľmi pekne, dnes ten učiteľ tou prirodzenou autoritou, žiaľ, musím povedať, že nie je, tak ako to riešil, spomínal v tom vtipe, tak ten vtip, je tam naozaj veľa ako tej pravdy. Predovšetkým chcem ale podotknúť, aby aj vo vzdelávaní, vo výchove a vzdelávaní sa nezabudlo na autoritu rodiny. Zdanlivo by toto nemuselo ako sedieť, ale naozaj rodina je tou prioritou, kde sa aj to dieťa ako formuje aj v správaní aj vo vzdelávaní. Prvé kroky vzdelávania a výchovy vlastne sú v rodine. Chcel som upozorniť na jednu skutočnosť, čo považujem úplne za absurdné, čo sa prijalo ako v zákone. Ak deti študujúce na stredných školách dosiahnu vek 18 rokov, tak učiteľ, triedny učiteľ pýta sa, že či môžu informovať rodičov o ich prospechu a správaní. Toto sa mi zdá, že je zvrátené, predsa nemôže osemnásťročné dieťa o tom nejako rozhodovať, že či informovať alebo neinformovať ako rodiča. Hneď vlastne po výchove v rodine je tá škola pri formovaní ako dieťaťa. Takisto rodič a rodičia majú právo vedieť, ako študujú ich deti, ako sa správajú, teda nie je to namieste, pýtať si ešte súhlas od svojich detí.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Fronc s faktickou poznámkou, nech sa páči.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Dve krátke poznámky. Áno, to ste vystihli. Ja si myslím, že bude celý čas prebiehať názorový zápas o spôsobe riadenia školstva, či bude centrálne riadené, alebo že či bude vytvorený priestor na tvorivosť a slobodu pedagógov a študentov a žiakov. A druhá poznámka možno kvôli histórii, že keď sa urobí chyba, ako na to doplácame.
Štátna školská inšpekcia, to bola vážna inštitúcia ešte za prvej republiky v tejto krajine, ale v dvetisíc prvom, pokiaľ sa pamätám, za ministra Ftáčnika vtedy došlo k reorganizácii štátnej správy a jednoducho, keď sa rušili okresné úrady, tak on urobil to, na čo sme ho upozorňovali, že prebral jednoducho automaticky všetkých ľudí z okresných úradov, ktorí robili na odbore školstva, a na poslednú chvíľu tam obsadil tých, ktorých sa chceli zbaviť, hádzali do odboru školstva. Tým sa stalo, že sa tam dostali ľudia nie tí, ktorí by tam mali byť častokrát. Viete, v minulosti inšpektor bol zaslúžilý učiteľ, ktorý dvadsať rokov učil, bol známy a mal skúsenosti, a tak dnes školská inšpekcia, áno, často funguje tak, že bazíruje na formálnych záležitostiach, na vedení triednej knihy a podobne, miesto toho, aby pomohla a radila, a to je len ukážka toho, že jedna chyba v školstve sa dlho po rokoch prejavuje a robí nám problémy.
Ďakujem.

Pán poslanec Mičovský, nech sa páči.

Ďakujem, pani predsedajúca. Dobrý deň. Napadla mi jedna vec, ktorá možno sa tu ešte nespomenula v súvislosti so školstvom, ale napokon, nepatrí to len do tejto oblasti. Hovoríme a zdôrazňujeme, že status učiteľa je dôležitá vec a motivácia potom z toho vyplývajúca nám niekedy chýba, ale môžeme to zvrtnúť aj trošinka z opačného pohľadu, či dostatočne hodnotíme učiteľov. Mám na mysli to, že mne osobne chýba, a možno si tak pomôžem zase skúsenosťami nie v školstve, ale v lesníctve, že prežijeme tridsať rokov v jednej firme, a my nezistíme ani tri základné skupiny pracovníkov, akých tam máme, priemerných, nadpriemerných a podpriemerných. Tých priemerných by sme mali brať tak, že ich je väčšina, nadpriemerným by sme mali dať špičkové platy a podpriemerných upozorniť, že ak náhodou bude sociálny problém na trhu práce, takže bude dosť pravdepodobné, že budú prví, ktorí budú na rade. Naopak, ľudia prežívajú aspoň v lesníctve s takým pocitom istoty bez rozvrstvenia do týchto troch skupín. A teraz naspäť k školstvu. Určite všetci vieme, že sme mali rôznych učiteľov. Boli medzi nimi vynikajúci, špičkoví, na ktorých budeme spomínať do smrti, a boli aj takí, ktorí nám jednoducho z pamäti vypadli pomerne rýchlo, pretože tú svoju profesiu zobrali tak ako, no, musíme sa všetci nejako uživiť. Tak ja by som sa prihováral za to, aby teda v školstve, ale nielen v ňom, bolo skutočne zdôraznené, aby sme boli schopní aspoň tieto tri skupiny zakaždým z moci úradnej mať rozdelené, rozvrstvené a aby sme možno aj tam hľadali spôsob, aby ľudia radi prišli do oblasti školstva, lebo budú vedieť, že ak ozaj mu dačo dajú, že budú špičkoví odborníci a zároveň s ľudským a pedagogickým prístupom, nadpriemerní, tak sa to prejaví aj na ich hodnotení. Takže možno z tohto pohľadu by som rád upozornil na problémy školstva.
Ďakujem.

Pán poslanec Vašečka nechce reagovať.
Dávam slovo pani poslankyni Nicholsonovej.
Nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, vážení členovia vlády, dámy a páni, programové vyhlásenie vlády Roberta Fica, predovšetkým v oblastiach ako znalostná spoločnosť, vzdelávanie a kultúra, sociálna politika či oblasť postavenia národnostných menšín, je ako nenáročná beletria. Podľa mňa je ako diazepam, ktorý vás pred spaním príjemne uspí, ale problémy nevyrieši. Mám pocit, že je tam príliš veľa sľubov o sociálnych istotách bez toho, aby programové vyhlásenie vlády malo akékoľvek ambície ponúkať konkrétne riešenia. A neobstojí úplne to, čo tu pred pár dňami hovoril pán premiér, kedy porovnával svoje programové vyhlásenie vlády s programovým vyhlásením vlády Ivety Radičovej, kedy na päťdesiatich stranách našiel dva konkrétne číselné údaje. Mne nejde o konkrétne číselné údaje, mne ide o to, aby programové vyhlásenie vlády malo ambíciu, malo odvahu veci nielen jasne pomenovať, ale aj priniesť konkrétne riešenia, a tie mi tam chýbajú.
Chcem sa opýtať, že či skutočne strana SMER chce po štyri roky rozvíjať, prehodnocovať a venovať pozornosť, a chcem sa opýtať, kedy potom chcete presadzovať a riešiť. Všetci asi vieme, že tieto nasledujúce roky ideme do megabúrky rozvrátených verejných financií, ideme do zvyšujúcej sa nezamestnanosti, a mňa zaráža, že ľuďom v programovom vyhlásení vlády sľubujete, že ich prikryjete megadáždnikom, namiesto toho, aby ste ich pripravili na to, že sa zákonite zamočia. Považujem to za pokrytecké, považujem to za zbabelé a považujem to za nehodné zodpovednej vlády.
Za neprijateľné považujem predovšetkým to, že programové vyhlásenie vlády nemá naozaj absolútne žiadne ambície riešiť niečo, čo už dvadsať rokov voláme takzvaná rómska otázka, a keď už nie to, tak že nemá ani ambície riešiť obrovský problém koncentrovanej chudoby v rómskych osadách.
Pričom táto téma by si bezpochyby zaslúžila úplne samostatnú kapitolu a len pre porovnanie vám poviem, ako sme sa s tým vysporiadali v našom programovom vyhlásení vlády Ivety Radičovej. Mám pocit, že to bolo veľmi konkrétne, mám pocit, že to bolo veľmi odvážne, a úplne chápem, keď si ma potom podáte vo faktických s tým, že veľmi málo sa nám z toho podarilo presadiť, ale upozorňujem, že my sme nemali tie štyri roky.
Rómske osady a marginalizované komunity. Vláda Slovenskej republiky pripraví zákon o sociálne vylúčených spoločenstvách, ktorým definuje sociálne vylúčené spoločenstvá a stanoví priority a postupy v riešení problémov ich členov. Vláda Slovenskej republiky podporí projekt nultých ročníkov základných škôl, posilní účasť detí zo sociálne vylúčených spoločenstiev na predškolskom vzdelávaní a na štúdiu na stredných školách a posilní inštitút asistentov učiteľov. Vláda Slovenskej republiky urobí opatrenia proti segregácii v školstve a nesprávnemu zaraďovaniu detí zo sociálne vylúčených spoločenstiev do špeciálnych škôl a zavedie testy zrelosti v rómčine.
Predstavitelia strany SMER, ja som sa tomu celkom tešila, krátko po voľbách mali veľmi veľa rečí o tom, ako budú riešiť takzvanú rómsku otázku. Za všetky pripomeniem vystúpenie predsedu vlády, pána Roberta Fica, pred študentami Vysokej školy ekonómie a manažmentu verejnej správy začiatkom apríla tohto roku, kedy upozornil, že Slovensko vychováva už tretiu generáciu ľudí, ktorí si zvykli na život bez práce, založený na príjmoch zo štátnych sociálnych dávok, čo má za následok bujnejúci počet Rómov. Pán premiér vtedy doslova povedal: "Máme obce, kde nám tak prudko stúpa počet rómskych spoluobčanov, že zrazu zisťujeme, že si budú môcť voliť vlastných primátorov a vlastných starostov." A ja by som pánovi premiérovi odkázala, že podľa mňa by vôbec nebol problém, keby si Rómovia na Slovensku volili vlastných starostov a keby si volili vlastných primátorov, ale potom to musia byť vzdelaní ľudia, a nie odídenci zo špeciálnych základných škôl, ktorí majú problém porozumieť tomu, ako vo svojej prapodstate funguje chod obcí a chod miest. Mali by to byť ľudia, ktorí dokážu minimálne prečítať slávnostný sľub starostu pri svojom zvolení. Lenže to vie zaručiť iba vláda, ktorá sa problému vzdelávania v rómskych marginalizovaných komunitách venuje a ponúka konkrétne riešenia.
Pozrime sa, aké riešenia ponúka programové vyhlásenie vlády Roberta Fica. Vláda bude rozvíjať ucelenú vzdelávaciu sústavu, ktorá zahŕňa prechod od predškolskej výchovy až po celoživotné vzdelávanie. Ja sa pýtam, že aká predškolská výchova? Máme akútny nedostatok predškolských zariadení a mňa by skutočne zaujímalo, z čoho a ako chce táto vláda dobudovať predškolské zariadenia. Z dát Svetovej banky vyplýva, že spomedzi všetkých relevantných krajín, ktoré majú zastúpenú rómsku menšinu, chodí na Slovensku do predškolských zariadení alarmujúco málo rómskych detí. Ten graf vychádzajúci z analýzy mám pred sebou. Kým na Slovensku chodí do predškolských zariadení 18 percent rómskych detí, v Bulharsku je to 40 percent, v Českej republike je to 22 percent, v Maďarsku je to 66 percent a dokonca v Rumunsku je to 32 percent. Ja sa teda pýtam, že akým spôsobom chcete docieliť, aby rómske deti zo sociálne vylúčených spoločenstiev do škôlok chodili? Mám pocit, že v programovom vyhlásení vlády chcete budovať prechod, a pritom vám chýbajú základy.
Internátne školy. Myšlienka, ktorej sa strana SMER nevzdáva napriek tomu, že vo svete je dávno, dávno prekonaná. Pán premiér Robert Fico o tom hovorí ako o jedinom možnom riešení takzvanej rómskej otázky. Štátny tajomník Braňo Ondruš to obhajuje a prirovnáva k vyňatiu detí z rodinnej starostlivosti a ich umiestneniu do detských domovov. "Je lepšie ich z takéhoto prostredia vziať a dať im výchovu a vzdelávanie, ktoré im umožní sa do hrozných pomerov nevrátiť," povedal pán štátny tajomník Branislav Ondruš. Lenže opak je pravdou. Z praxe vieme, že kroky odídencov z detských domov, predovšetkým tých z prostredia rómskych komunít, smerujú aj po odchode z domova späť do komunity spolu s našetrenými peniazmi, ktoré im obec odkladá podľa zákona č. 305. A buď zostávajú v tej istej komunite, alebo putujú do ďalšej, poprípade končia vo veľkých mestách ako žobráci na ulici.
Pozrime sa teraz na krajiny, ktoré majú dlhoročnú skúsenosť s internátnymi, teda s rezidentskými školami. Pozrime sa na Severnú Ameriku, pozrime sa na Austráliu a tie by naozaj vedeli rozprávať siahodlho o tom, čo na ich území vyprodukovali internátne školy. The lost generation, to je terminus technicus z Kanady, stratená generácia alebo The stolen children, to je z Austrálie, ukradnuté deti. V Kanade boli prvé rezidentské školy otvorené v roku 1840 a tie posledné zatvorené v roku 1996. Celkom nedávna história. Mali veľmi ušľachtilý cieľ. Ich primárnym cieľom bolo civilizovať deti pôvodných obyvateľov a napomôcť im k integrácii do majority. Tak sa teraz pozrime, ako skončil tento ušľachtilý cieľ, nakoľko bol v týchto krajinách naplnený. Rezidentské školy zanechali podľa kanadských výskumov niekoľko pretrvávajúcich efektov na aboriginálnych komunitách. Okrem nehmatateľného negatívneho dopadu na kultúru aboriginálnych kmeňov a okrem toho, že rezidentské školy vykynožili jazyky Aboriginálcov, je dokázané, že odídenci z rezidentských škôl trpia posttraumatickými poruchami, lebo boli ako deti vytrhnuté z vlastnej komunity, v dôsledku čoho sú náchylní na závislosť na drogách a na alkohole, sú páchateľmi násilných trestných činov a domáceho násilia, oveľa častejšie končia vo väzení ako ostatní. Dokonca, to je posledný výskum z Kanady, ktorý ukazuje, že deti absolventov rezidentských škôl majú vyššie predispozície na závislosť na alkohole a na drogách ako deti z iných kultúr.
V Austrálii uskutočnili niekoľko výskumov založených na to, či rezidentské školy skutočne naplnili to, prečo vlastne vznikli. Teda vďaka resocializačným programom podporiť integráciu aboriginálnych ľudí medzi majoritu. Čo sa ukázalo? Ukázalo sa, že ani náhodou nie, ani náhodou tento cieľ nesplnili. V porovnaní s tými, ktorí neskončili v internátnych školách, u odchovancov rezidentských škôl nezaznamenali žiaden hmatateľný pokrok v socializácii. Najmä pokiaľ ide o zamestnanosť a dokončenie stredného vzdelania a o to by nám primárne malo ísť, nie? Naopak, tá veľká štúdia ukázala, že absolventi rezidentských škôl v oveľa menšom počte dokončili stredné vzdelanie, trikrát viac z nich v porovnaní s ostatnými malo záznam v registri trestov a dvakrát viac užívali nedovolené drogy. Jediná dokázateľná výhoda v porovnaní s tými, ktorí nechodili do internátnych škôl, bola tá, že odchovanci internátnych škôl mali vyšší príjem, avšak ukázalo sa, že nie z toho, že by sa im podarilo zamestnať sa, ale z toho, že oveľa častejšie končili vo veľkých mestách, kde mali oveľa lepší prístup k tomu, aké dávky im prináležia, vedeli si to oveľa jednoduchším spôsobom cez sociálnych pracovníkov vybaviť a ich príjem pozostával výlučne zo sociálnych dávok.
Ja viem, že na Slovensku máme internátnu školu, ona tu už bola spomenutá. Je to internátna škola v Kremnici, ale internátna škola v Kremnici je zázrak a to vie každý, kto mal tú možnosť hovoriť s ľuďmi, ktorí založili tú internátnu školu. Podľa mňa sú to kúzelní ľudia, ktorí sa o tento projekt bili strašne dlho a dnes majú s projektom, ktorý už má svoje výsledky, obrovský problém. Ten projekt nedokáže prežiť. Ja by som bola veľmi rada, keby sme si všetci zodpovedne uvedomili aj na základe skúseností z iných krajín, o ktorých som teraz hovorila, že internátne školy sú veľmi drahé a sú neefektívne. A preto apelujem na vládnu koalíciu, apelujem na stranu SMER, aby namiesto internátnych škôl pracovali s národným projektom komunitných centier a v nich budovali podmienky pre vytvorenie predškolských zariadení, kvalitných školských družín a klubov. Ten projekt, ten národný projekt, ktorý financujeme z Európskeho sociálneho fondu, je spustený a stačí ho nezastaviť, tak ako to chcete urobiť napríklad s projektom e-pay kariet.
V programovom vyhlásení vlády hovoríte veľmi vágne o tom, ako chcete bojovať so vzmáhajúcim sa fenoménom v rómskych komunitách, a to jest s úžerou. A pritom idete zastaviť projekt, ktorý mal ambície veľmi sofistikovaným spôsobom proti úžere bojovať. Nehovoriac už o tom, že ak zmeníte spôsob vyplácania dávok v hmotnej núdzi alebo aj iných sociálnych dávok, ušetríte veľmi veľa finančných zdrojov zo štátneho rozpočtu, veľmi veľa verejných financií. Samozrejme, ten projekt je niečo, čo môžte variovať, môžte si to zmeniť podľa toho, nastaviť podľa toho, čo tým v skutočnosti budete sledovať a riešiť. Ale apelujem na vás, aby ste dobré veci nezastavovali a priori len preto, lebo to navrhol niekto, kto dnes sedí v opozičných laviciach.
Uchyľujete sa k riešeniam, ktoré sú dávno prekonané a ktoré sa ukázali nielen ako hraničiace s dodržiavaním ľudských práv, ale aj ako v praxi nefunkčné. A teraz narážam na váš nápad vyplácať dávky v hmotnej núdzi cez naturálie, ktorý ste síce nedali do programového vyhlásenia vlády, ale celkom slušne tým zabávate verejnosť aj médiá. Do rovnakej kategórie radím vaše mediálne etudy, v ktorých hovoríte o ambícii vstúpiť do systému sociálnych dávok, ktorý napríklad štátny tajomník Ondruš označil za neefektívny a taký, ktorý poberateľom dávok v hmotnej núdzi nepomáha dostať sa z núdze. Ja s tým absolútne súhlasím, ale potom nerozumiem tomu, prečo v programovom vyhlásení vlády o tejto vašej ambícii nie je ani zmienka. Prečo ste nenašli odvahu ľuďom veľmi jasne a otvorene povedať, keďže všetci vieme, že ten systém je neudržateľný a je neefektívny, že im siahnete na dávky v hmotnej núdzi? Nenašli ste odvahu zaviazať sa, že spolu s dávkami v hmotnej núdzi budete musieť zmeniť aj nesystémové jednorazové dávky ako príspevok pri narodení dieťaťa alebo príplatok k príspevku pri narodení dieťaťa, ktoré sa tiež podpisujú pod mnohopočetnosť rodín v chudobných rómskych osadách a najmä k tomu, že deti majú deti. Na toto chcem upozorniť, že skutočne tá jednorazová dávka, ten príplatok a príspevok, ja som si prešla rómske komunity a viem o tom, aký to má následok. Mladé dievčatá, deti rodia deti.
Aj pán premiér Robert Fico sa pre médiá nechal počuť, teraz čerpám z Pravdy z 1. apríla tohto roku, že zastaviť populačnú explóziu by pomohlo obmedzenie dávok na tri deti. Opäť, v programovom vyhlásení vlády o tom nie je žiadna zmienka. Len pre porovnanie som si pripravila, ako sme sa vysporiadali my v našom programovom vyhlásení vlády s dávkami v hmotnej núdzi. Systém pomoci v hmotnej núdzi je komplikovaný a demotivujúci, preto vláda Slovenskej republiky navrhne legislatívne úpravy, ktoré podporia motiváciu nezamestnaných prijať pracovné pozície, a to zavedením kombinácie práce a dávok pre dlhodobo nezamestnaných, to bol ten náš medzitrh práce, ku ktorému nedošlo. V časti Sociálna pomoc a sociálna podpora sme veľmi jasne deklarovali, čo chceme urobiť s dávkami v hmotnej núdzi. Vláda Slovenskej republiky vypracuje prísnejšiu a adresnejšiu úpravu podmienok vzniku nároku na pomoc v hmotnej núdzi vrátane výraznejšieho previazania dávky v hmotnej núdzi na aktivitu poberateľov. Ja mám niekedy pocit, na základe toho, keď som porovnávala vaše mediálne vystúpenia s tým, čo ste vyprodukovali v programovom vyhlásení vlády, že vy tak hádžete udičky cez tie médiá a potom na Súmračnej analyzujete ten dopad, aby ste si potom mohli napísať programové vyhlásenie vlády. Asi sa to dá aj tak, ale potom nechápem, ako môžte programové vyhlásenie vlády v takomto stave považovať za dokument, ktorý je záväzný.
Dlhodobú nezamestnanosť chcete riešiť zvyšovaním minimálnej mzdy. Citujem: "Vláda považuje minimálnu mzdu za mimoriadne dôležitý nástroj vo vytváraní podmienok pre záujem pracovať, najmä u marginalizovaných skupín občanov." Ja sa chcem opýtať tak veľmi úprimne, že či vy si skutočne myslíte, že toto preberie dlhodobo nezamestnaných bez akýchkoľvek pracovných návykov a dlhodobo závislých na tom, čo dostanú od štátu, k aktivite? Bez toho, aby ste urobili rázne zmeny v systéme pomoci v hmotnej núdzi a podmienili poberanie dávok v hmotnej núdzi aktivitou jednotlivca, z armády pasívnych pracujúcich podľa mňa neurobíte. Zvýšením minimálnej mzdy naopak znížite šance dlhodobo nezamestnaných zamestnať sa, pretože zamestnávatelia jednoducho nebudú vytvárať drahé pracovné miesta pre nekvalifikovaných a nevzdelaných bez pracovných návykov.
Na záver mi dovoľte ešte jeden citát. Pán premiér sa pre denník SME z 8. marca 2010 takto vyjadril: "Očakáva sa od nás do budúcnosti omnoho razantnejší prístup, ako sa dialo doteraz," myslí v súvislosti s riešením takzvanej rómskej otázky. "Starostovia a primátori očakávajú, že príde niečo iné ako iba neustále deklarácie, ktorými sme neustále viazaní." Ja s tým absolútne súhlasím. Absolútne s tým súhlasím, ja som mala tiež niekoľko rokovaní s primátormi a starostami a predpokladám, že aj tu v sále sa nájdu takí, ktorí ste primátori a starostovia, a ja úplne súhlasím s tým, že primátori a starostovia od nás očakávajú veľmi razantné kroky, aby sme prestali len deklarovať a mávať zvitkami papierov, ktoré si prinášame z Bruselu.
Potom mi ale nie je celkom jasné, prečo pri tých občasných zmienkach o rómskej menšine hovoríte predovšetkým zase len o deklaráciách a odkazujete na deklarácie. A tými sú predovšetkým dekáda alebo stratégia Európa 2020. Pán premiér pred niekoľkými dňami na pôde Národnej rady za týmto pultom povedal, s čím ja úplne súhlasím, že stratégia Európa 2020 prináša len strednodobé a dlhodobé riešenia.
V súvislosti s koncentrovanou chudobou v rómskych osadách ale potrebujeme okamžité riešenia, okamžité, už včera bolo neskoro. A ja som očakávala, že programové vyhlásenie vlády ako záväzný dokument tejto vlády bude mať tie ambície reagovať na túto obrovskú výzvu. A ja som veľmi sklamaná, že programové vyhlásenie vlády, zdá sa, takéto ambície nemá.
Veľmi pekne ďakujem. (Potlesk.)

Na vystúpenie pani poslankyne s faktickými poznámkami sa prihlásilo osem pánov poslancov. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pani poslankyňa Vaľová.