2. schôdza

Ďakujem, pani predsedajúca. Pán kolega Muňko, ďakujem ti za tvoje zaujímavé vystúpenie. Jedna poznámka k druhému pilieru. Prekáža mi to, to slovo sporenie. Druhý pilier je klasickým investovaním a investovanie prináša so sebou aj riziko. Riziko, že investované prostriedky sa jednoducho na investičnom trhu v prípade nevýhodných investícií jednoducho stratia. Preto mi prekáža tá obrovská masívna kampaň, ktorá nie je férová a čestná, a ktorej podliehajú najmä mladí ľudia, ktorí vstupujú do druhého piliera s myšlienkou, že budú mať nejaké švajčiarske dôchodky a budú skákať, keď budú na dôchodku, z nejakých lietadiel. To vôbec nie je pravda. Veď s investovaním je vždy spojené riziko.
A jedna, jedna krátka príhoda. Keď tu bol v roku 2008 úžasný tvorca tohto systému pán Chosé Pinera, opomeniem teda, že pôsobil v takej kvázi fašistickej vláde jedného diktátora, tak som sa ho spýtal: Pán Pinera, keď tie dôchodcovské správcovské spoločnosti zbankrotujú, kto sa postará o ľudí bez dôchodku? Viete, čo mi odpovedal? Veď štát! Ďakujem pekne za takýto druhý pilier. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pán Muňko, pán poslanec, chcem ešte doplniť, že hovoril si len veľmi stručne o diskrimináciách. Mohla by som hovoriť o rentách, ktoré sme vracali, o poškodených ľuďoch, ktorí odchádzali do dôchodku tak, že sa im počítal osobný mzdový bod iba z posledných desiatich rokov, ale mohla by som vypočítavať ďalšie.
V rámci Európy, chcem zdôrazniť, neexistuje štát, ktorý by nemal základ hmotného zabezpečenia postavený na báze prvého piliera. A takisto neexistuje štát, ktorý by mal také vysoké percento odvodov. Ale musím povedať, že prvý, kto začal hovoriť o znižovaní odvodov do druhého piliera, bol predsa pán minister Mihál. Taký nesolidárny systém, aký postavil pán minister Kaník v roku 2004, tu nebol zavedený ešte nikdy. Dokonca z tohto systému vylúčil deti ťažko zdravotne postihnuté, ktoré po dovŕšení osemnásteho roku nemali zabezpečený dôchodok z tohto systému. Čiže hovoriť o nesolidárnosti môžeme iba v dvoch prípadoch. O tých, ktorí neplatili odvody do systému, ako pán Mihál, a o tých, ktorí ho takto nesolidárne postavili.
Jednoznačne druhý pilier bol postavený výlučne na báze ziskovej. Jedná sa v podstate o najlepší obchod tohto tisícročia. A povedzme si úprimne, že ak čokoľvek, a presvedčená som, že pán Mihál bude o tom hovoriť, že my sme svojimi zmenami a postavením garancií v druhom pilieri zabezpečili, že ľudia stratili, my sme nič nezabezpečili a nič také sme neurobili. Práve naopak, tak, ako to hovorili odborníci z DSS-iek a ako to hovoril aj pán Palko v rámci Hospodárskeho inštitútu, sme zabránili tomu, aby došlo k väčším stratám, ako došlo postavením garancií. (Potlesk)

Pán poslanec Muňko, obvinili ste ma, že som neplatil sociálne odvody. Tak vám teda pripomeniem, že pred rokom 2010 som mal príjmy podľa autorského zákona a z nich som preto podľa vtedy platného zákona neplatil odvody do Sociálnej poisťovne. Dane a zdravotné poistenie, samozrejme, som platil.
A máte pravdu, na svojich blogoch som sa pred rokom 2010 vysmieval z vašej neschopnosti, z neschopnosti prvej Ficovej vlády urobiť v odvodoch poriadok. Pýtam sa vás, kto upravil a sprísnil pravidlá v sociálnom poistení? Kto zaviedol, že poistné už budú platiť aj umelci a autori? Kto urobil poriadok v dobrovoľnom nemocenskom poistení? Kto už nepredáva pohľadávky Sociálnej poisťovne svojim sponzorom, ale tvrdo a nekompromisne ich vymáha a postupuje takto proti neplatičom odvodov? Vy, alebo my, respektíve súčasný generálny riaditeľ Ľuboš Lopatka?
Podľa vás je neuveriteľných milión štyristo tisíc ľudí v druhom pilieri. Áno, sú tam, pretože si chcú sami sporiť na dôchodok a nechcú sa spoliehať na dôchodok zo Sociálnej poisťovne. Taká je realita. Nechcú sa spoliehať na štát. To sa vám, sociálnym demokratom, samozrejme nepáči. Vám vyhovuje, keď môžete s dôchodcami manipulovať, hrať s nimi predvolebné hry, sľubovať im vysoké dôchodky, aj keď dobre viete, že ide o čistý populizmus a tento štát na to nemá.
Ak obmedzíte, či dokonca zrušíte druhý pilier, státisíce mladých ľudí si o tridsať rokov budú len tak pospevovať ako naši hokejisti: Nech, Bože, dá! (Potlesk.)

Pán Poliačik, poprosím vás, aby ste sa mi verejne ospravedlnili, že som predával pohľadávky. Ja som žiadne pohľadávky nepredával, naopak, som zastavil predávanie pohľadávok. Pokiaľ sa mi neospravedlníte v tomto, budem vás žalovať.
Pokiaľ sa týka, pán poslanec Mihál, v Sociálnej poisťovni som zdedil 10 mld. pohľadávok z úradu práce, s ktorými nikto nepohol, pokiaľ som neprišiel za generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne. Trápil som sa s nimi rok a pol, pokiaľ som ich dal dohromady, preklopil zo štyroch systémov do jedného. Ale vystúpim ústne v tejto diskusii, aby som povedal ďalšie veci, ktoré tam boli. Lebo hovoríte, že pani premiérka ma odvolávala pre neschopnosť a pre pochybenia nejaké v Sociálnej poisťovni. Upozorňujem vás, že som nechal 35 mil. plus v správnom fonde. Ale neviem, či budete môcť, keď, k tejto veci sa vrátiť, to, čo ste povedali, že ako sme hospodárili v Sociálnej poisťovni a aký je výber. Pozrite si, aký bol výber za Ing. Bernátka, pozrite si, aký bol za mňa, aký je za pána Lopatku. A čo bolo celé spravené. Takže nehovorte veci, ale vystúpim podrobne, pokiaľ sa týka Sociálnej poisťovne, ústne.

Ďakujem, vážená pani predsedajúca. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Kolegyne, kolegovia, poprosím, zachovajte kľud. A nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Lipšic, Daniel, poslanec NR SR
Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, milé dámy, vážení páni, chcel by som sa vyjadriť k dvom parciálnym témam, ktoré sa týkajú programového vyhlásenia vlády. Jedna sa týka trestnej politiky a potom celkovo nastavenia a zloženia vlády a toho vlastne, akú vládu pravdepodobne budeme mať.
K trestnej politike sa vyjadrím pomerne stručne aj preto, že to uviedol už predseda vlády minulý týždeň, kedy spomínal, že táto vláda zmení trestnú politiku a bude mať ambíciu znižovať trestné sadzby tak, aby sa brány našich väzníc otvorili. Veľmi varujem vládu aj pána ministra spravodlivosti pred týmto krokom. Od roku 2002, kedy sme začali sprísňovať trestné sadzby, najmä za násilné zločiny, klesol počet násilných zločinov na Slovensku o 50 percent. V roku 2002 bolo na Slovensku spáchaných vyše pätnásť tisíc násilných trestných činov, v roku 2011 už menej ako sedem tisíc. Rovnaký pokles bol pri vraždách, lúpežiach, znásilneniach, keď to beriete parciálne.
Niekomu sa možno zdá, že ide len o štatistické čísla. Ale keďže hovorím o násilnom zločine, tak každé jedno to číslo je nejaký príbeh, je nejaký ľudský osud, je trauma, pocit bolesti, celoživotného sklamania. Ak má vláda niekoho chrániť na prvom mieste, tak to sú potenciálne obete násilného zločinu. Páchatelia si nevyberajú svoje obete podľa politických preferencií, podľa veku, ani sociálneho postavenia. Potrebujeme rovnako chrániť malé deti, ktoré môžu byť obeťami domáceho násilia, ako aj starých ľudí, ktorí môžu byť prepadávaní na ulici. Vďaka tomu, že máme vo väzniciach na dlhších trestoch nebezpečných páchateľov a najmä recidivistov, sú slovenské ulice a mestá bezpečnejšie. Veľmi varujem pred zmenou trestnej politiky.
Práve v čase a v deň, keď predseda vlády oznamoval otváranie brán väzníc, bol v Košiciach rozhodnutý prípad jednej vraždy, nijako zvlášť mediálne známy, z minulého roku, kedy páchateľ zavraždil svoju bývalú družku a súd ho odsúdil podľa už nových, samozrejme, predpisov na dvadsať dva rokov odňatia slobody, čo znamená, že bude môcť byť prepustený po najskôr asi šestnástich rokoch. Ak by sme išli podľa starej právnej úpravy, dostal by možno desať, jedenásť rokov a bol by vonku po šiestich rokoch. Napriek tomu, že podľa stanovísk znalcov, psychiatrov, psychológov bolo u tohto páchateľa veľké riziko recidívy. A prípadov, kedy páchatelia nebezpečných zločinov, vrátane vrážd, boli na podmienku po niekoľkých rokoch vonku a o niekoľko mesiacov vraždili znovu, je pomerne veľa. V našich väzniciach nie sú Jeani Valjeani.
Ak hovoríme o alternatívnych trestoch, tie sú správne a tie by mali nahrádzať najmä podmienečné odsúdenia, ktoré neplnia takmer žiaden prevýchovný efekt a ktorých je absolútna väčšina v našom trestnom súdnictve. Áno, tam treba nahradiť tieto tresty viac domácim väzením, viac povinnou prácou, ale nahrádzať nepodmienečné tresty pre nebezpečných páchateľov považujem za hazard s bezpečnosťou ľudí.
Povedať, že buď budeme stavať nové väznice, alebo nové školy, možno znie ľúbivo, ale logika tohto argumentu mi trochu uniká. Ak máme nebezpečných páchateľov - recidivistov, kam ich máme poslať? Do škôl? Podľa mojej mienky nie. Podľa mojej mienky by mali byť izolovaní preto, aby sa normálni, slušní ľudia mohli pohybovať bezpečne po našich uliciach.
Dovoľte mi, milé dámy a páni, prejsť k druhej téme. A to je vlastne, akú budeme mať na Slovensku vládu? Aká bude vláda, to už trošku ukazuje vždy aj volebná noc. Spomeňme si na volebnú noc spred dvoch rokov. Iveta Radičová a Richard Sulík. Riško, podrž balónik. Milé, ale naivné. A vláda nakoniec vyfučala ako ten balónik a aj na základe odlišných predstáv Ivety Radičovej a Richarda Sulíka o eurovale. A čo terajšia volebná noc? Na aký obraz si spomíname? Robert Fico a Coca-Cola. Cynické a arogantné. Robert Fico dobre vie, že Coca-Cola je symbolom jeho návštevy konšpiračného bytu Penty na Vazovovej. Robert Fico dobre vie, že Coca-Cola je symbolom jeho prepojenia s finančnými skupinami, a napriek tomu cítil potrebu ukázať celému Slovensku, že je mu to v princípe jedno. Pomerne arogantne a cynicky poslal ľuďom určitý odkaz. No a čo, už je po voľbách, budem si robiť čo chcem, bez ohľadu na to, čo si o tom všetci myslíte.
Vo chvíľach plných emócií, akých je plná každá volebná noc, sa ukazujú pravé charaktery a motivácie ľudí. Darmo sa potom premiér snažil prekryť túto volebnú noc predstavením, divadelným predstavením o zmenenom imidži a o inom, polepšenom Robertovi Ficovi. Darmo sa nás snažil presvedčiť, že sa dvadsať rokov vlastne pretvaroval, dvadsať rokov v politike hral určité divadlo a teraz, namiesto arogantnej konečne ukazuje svoju pravú tvár, doteraz úspešne skrývanú citlivú a plachú dušu. Nezabudnime na volebnú noc. Robert Fico a Coca-Cola, to je jediná skutočná a pravá tvár premiéra tejto vlády. Vzťah Roberta Fica a finančných skupín napojených na túto vládu bude rozhodovať o smerovaní Slovenska v najbližších rokoch. Na Slovensku vznikol mýtus, že máme jednofarebnú vládu, ale myslím si, že je to len mýtus. Vláda Roberta Fica je v skutočnosti koaličnou vládou. Koaličnou vládou finančných mecenášov SMER-u.
Uveďme si iba také tri príklady. Čo je kvalifikáciou Jána Počiatka na post ministra dopravy? Ide sa Slovensko strategicky zamerať na rozvoj jachtingu ako alternatívneho spôsobu dopravy na Slovensku? Lebo jachtingu minister Počiatek samozrejme, že rozumie. Alebo je pre jeho úspešnú nomináciu skôr podstatný vzťah k finančnej skupine J&T?
Druhý príklad. Prešiel Ľubomír Jahnátek počas posledných dvoch rokov rekvalifikáciou? Namiesto nafty, plynu, elektriny mu zrazu prirástli k srdcu pôda, repka olejná a ošípané? Alebo jeho pravým dôvodom nominácie je jeho vzťah k Jurajovi Širokému?
A tretí príklad. To máme veriť, že minister životného prostredia Žiga sa dal na pokánie? Doteraz stromy rúbal a teraz ich chce chrániť? Alebo je za nomináciou príslušnosť k finančnej skupine vysokého funkcionára SMER-u z Košíc? Vzťah mecenáša a jeho politických nominantov sa buduje dlhodobo. Je vzájomne výhodný, ale aj zväzujúci. Nebuďme naivní! Tento spôsob podnikania má svoje pravidlá. Politický nominant má honor, auto a slávu, ale v skutočnosti rozhodujú mecenáši.
Vyzývam premiéra Fica, aby nezavádzal ďalej ľudí rečami o jednofarebnej vláde. Slovensko má koaličnú vládu mecenášov a finančných skupín. Bolo by preto férové, keby boli zasadnutia koaličných rád mecenášov tejto vlády verejné. Po každej koaličnej rade mecenášov by mohla byť tlačovka, na ktorej by jednotliví mecenáši oznámili verejnosti, na čom sa dohodli. A potom by aj verejnosť vedela, čo potom koaličná vláda mecenášov a finančných skupín v najbližšom období aj zúraduje.
Dámy a páni, ako zvykol hovoriť Napoleon, chyba v rozostavení vojsk sa v priebehu bitky už nedá napraviť. Mecenáši už dosadili svoje figúrky, chybné nastavenie vlády Roberta Fica sa už nedá napraviť. Úlohou opozície je teraz získať podporu pre zrušenie takto arogantne nastaveného systému. Ak sa nám to podarí, potom sa nám snáď podarí napraviť škody, ktoré táto vláda napácha. Verím, že sa nám to podarí, pretože inak to bude prehra Slovenska.
Ďakujem vám pekne. (Potlesk.)

Strašne ste zlý, pán poslanec Lipšic, ale dobre. Ja toto beriem ako vaše vstupné vystúpenie k založeniu vašej novej strany, ako vstupné vystúpenie to naozaj bolo radikálne, bolo to patrične ostré, patrične pravicové. Ja som len zvedavý, či tá firma Coca-Cola, ktorú ste veľmi veľa razy spomenuli, vám bude robiť toho sponzora pri založení vašej novej strany.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Pán poslanec, prekvapuje ma, že sám ste povedali, za druhej vlády pána Dzurindu, že boli kupovaní poslanci. Chcem vám len pripomenúť, že ste boli vo vláde, kedy sa privatizoval majetok, hlasovali ste za privatizačné projekty, ktoré išli, či to boli SPP alebo to boli Slovenské elektrárne, Gabčíkovo, ktoré bolo tam prifaklené, alebo aj ďalšie veci. Dnes hovoríte o sponzoroch. Penta nie je žiaden sponzor!? KDH... Treba povedať ináč, to, čo ste spravili pred voľbami pre pravicu, ale aj pre Kresťanskodemokratické hnutie, kde ste ich samých obvinili, pokiaľ sa týka vecí, tak o čom hovoríme, či už to bola kauza Gorila alebo niektoré ďalšie kauzy, ktoré sú tam. Boli ste minister spravodlivosti, boli ste minister vnútra. Mali ste možnosť za ten čas vyšetriť veci.
Ďakujem.

Ja len na pána poslanca Muňka, ja som za SPP nehlasoval, to ste si asi poplietli. Ja som bol v druhej vláde, čiže to len ako na upozornenie. Ale vo vzťahu k mojim krokom a rozhodnutiam, vždy som mal pocit, že dôležité je pri výkone verejnej funkcie, keď sa preverujú podozrenia z korupcie, aby to išlo voči každému, kto je podozrivý. Nielen voči tým druhým, ale aj voči tým vlastným, pokiaľ tie podozrenia sú naozaj vážne. To je medzi nami, podľa mňa, zásadný rozdiel. Vy máte pocit, že je potrebné preverovať korupciu len u tých iných, u tej inej farby. Podľa mňa lakmusový papier úprimnosti boja proti korupcii je, či sa stíhajú aj vlastní. Veľká dráma, viete, stíhať tých iných, to robí aj Janukovič na Ukrajine. To nejaká veľká dráma nie je, ubezpečujem vás. Za vašej bývalej vlády najväčšie prípady korupčného stíhania bol prípad Wänkeho jabĺk. Naozaj blahoželám. Na Slovensku nebola žiadna iná korupcia štyri roky. Najzávažnejšia korupcia bola, že niekto mal chuť na jablkový kompót. Tomu nemôžete veriť, podľa mojej mienky, ani vy.
A preto verím, že po poučení aj z predchádzajúcej vlády, ale aj z našej vlády, by som rád tomu veril, rád by som tomu veril, že súčasná vláda bude postupovať inak. Či je to viera v zázrak, to už neviem posúdiť, ale kvôli Slovensku by som tomu rád veril.

Vážená pani predsedajúca, ministri, kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, dovoľte mi, aby som sa vo svojom príspevku zameral iba na jeden politický sektor diskutovaného programového vyhlásenia vlády, konkrétne na oblasť kultúry. Problém, o ktorom chcem hovoriť, som artikuloval aj v parlamentnom výbore pre kultúru a médiá. Nič menej, tu ide o pomerne komorné, intímne prostredie, pritom sa nazdávam, že problém alebo matéria môjho vystúpenia má nielen národné, ale aj európske konotácie, ktoré presahujú rámec takejto internej rozpravy vo výbore. V nich, v týchto širších súvislostiach európskeho lesku i biedy, beriem nádej na potrebu takejto diskusie.
S potešením som zaregistroval, ako pán premiér Fico viackrát akcentoval široký sociálny dialóg, ktorý predchádzal formulácii programového vyhlásenia vlády, vrátane cirkví, a ak si spomínam, menoval zvlášť katolíkov a evanjelikov. Rovnako som vnímal, a to nielen v tomto volebnom období, záujem našich politických partnerov, oponentov o sociálnu náuku formulovanú v najdôležitejších encyklikách významných pontifikov v uplynulom storočí. Rád by som veril, že to nie sú len povinné folkloristické tance a gestá devótnosti, ale výraz skutočnosti, že sa navzájom potrebujeme napriek všakovakým animozitám.
Propagandistický, imidžový a marketingový rozmer premiérovej expozície programového vyhlásenia ma v tejto chvíli zaujíma najmenej, čo neznamená, že vôbec. Napriek konštatovaniam, že politický segment kultúry je v programovom vyhlásení vlády spracovaný pomerne koncízne, dokonca konkrétne, na rozdiel od iných oblastí, a má aj niektoré dôležité systémové vízie, čo sme napokon konštatovali aj vo výbore, v jednej veci predsa len zásadne kríva. Keď som sa to snažil vysvetliť v spomínanom výbore, dostal som politicky korektné ponaučenie, že naša kultúra nemôže byť iná, než hodnotovo neutrálna. A že aj v tejto hodnotovej neutralite sa nájde dosť miesta pre saturovanie celej množiny kultúrnych potrieb všetkých vrstiev našej spoločnosti. Napriek tomu, že táto formulácia bola vyjadrená bona fide, v dobrej viere, myslím, že ju vyjadril pán poslanec Číž, a že čiastočne zrkadlí rešpekt všetkých vládnych garnitúr voči pluralizmu kultúrnych a estetických potrieb, zostal vo mne pocit akéhosi povedzme alibizmu, ktorý sa ostýcha pomenovať veci nahlas. Možno aj preto, že dnes, ako to svojho času správne diagnostikoval výnimočný ruský spisovateľ Jevgenij Jevtušenko, sa patrí patriť k spoločenskej vrstve, "lenabysomnenarazil istov." To je Jevtušenkova formulácia.
Dovoľte mi, aby som tak trochu narazil.
Naozaj si nemyslím, že politická práca poslanca má suplovať katechézu. Ani nemám ambíciu svoj krehký dar viery v hlinenej nádobe vnucovať sekulárnemu prostrediu. Viac, než apokalyptické vízie a eschatologické treštenia, ma zaujímajú konkrétne riešenia. Napríklad a najmä v oblasti kultúry, ak sa dohodneme na tom, že v nej ide o najhlbší substrát nášho života, jeho zmyslu a étosu. Práve nedostatok tohto duchovného statku potom spôsobuje všetky tie tenzie, beznádeje, vyprázdnený hedonizmus a vražedné pohodlie, letargiu i depresiu, v akých sa uvelebila naša vyžitá Európa, ako vyšitá pre kolaps.
Aby som nechodil okolo horúcej kaše. Mám na mysli víziu, ktorú formuloval zvečnelý Ján Pavol II. slovami, že 21. storočie buď bude hodnotové, alebo nebude vôbec. Buď budeme budovať civilizáciu lásky, alebo nás pohltí kultúra smrti, čo ako maskovaná za agendu individuálnych ľudských práv a inakostí. Ešte skôr ako prikročím k meritórnym otázkam kultúry aj vo svetle programového vyhlásenia vlády, nech mi je dovolené uviesť axiómu, z ktorej vychádzam. Je to presvedčenie, že sa nachádzame v čase antropologickej revolúcie, ktorá stratila zmysel pre sacrum a vertikálu. V čase, v ktorom sa nám kedysi z obdivovaného západu vysmieva kultúrny marxizmus, krstný otec bezhraničnej slobody, ktorý najmenej, ak vôbec, rešpektuje prirodzený zákon vpísaný do nášho kultúrneho archetypu a dedičstva. Príbeh Lisabonskej zmluvy, bohorovné apatie k Bohu, všakovaké kríže s krížmi, ale aj Rocco Butilione by o tom mohli rozprávať. Tým nijako nechcem vsugerovať, že práve toto je tendencia, ktorú ako ponorný prúd vidím pod programovým vyhlásením vlády a jeho kapitolou o kultúre. Je to však latentné nebezpečenstvo, aj isté pokušenie. Privítam všetky kroky našich politických oponentov, ktorí mi dokážu, že sa mýlim. A to o to viac, že v našej bývalej bolestnej koalícii sme tieto kardinálne nuansy museli dať kompromisne stranou, hľadajúc prijateľný prienik neľahkej dohody.
Takže, ak dovolíte, k veci. Východiskom aj v programovom vyhlásení vlády musí byť realita, s akou sa ráta pre oblasť kultúry. No ani pri najvľúdnejšom čítaní programového vyhlásenia vlády som nenašiel temer nič, aby som nemusel konštatovať, že celý súčasný štátny finančný, odborný, aj inštitucionálny potenciál Slovenskej republiky je nasmerovaný na podporu iba profánneho svetského umenia a osvety. Výrazne tu absentuje ekonomická podpora, odborná starostlivosť o sakrálnu tvorbu, kultúru, umenie, zvlášť o kresťanské tradície a osvetu. Tento fakt nemôže zachrániť ani explicitný záväzok podporovať obnovu historických pamiatok, a to aj tých, ktoré sú vlastníctvom iných subjektov ako subjektov štátu. Argumenty typu sekulárna spoločnosť, dovoľte, neberiem. Nie z fundamentálnych dôvodov, ale z dôvodu sebazáchovnej logiky našej najhlbšej historickej a duchovnej identity. A tá nemôže byť len akýmsi súkromným ostrovom pozitívnej deviácie, ktoré vytesníme do pastoračného geta, kde živorí. Napokon k tomuto tvrdeniu ma oprávňuje aj niekoľko zásadných faktov, ktoré sa nedajú prehliadať, pokiaľ nechceme marginalizovať národnú hodnotovú majoritu.
Dovoľte mi, aby som v naznačenom zmysle uviedol niekoľko všeobecno-spoločenských východísk, ktoré považujem za dôležité. Ak odhliadneme od zámerne zmanipulovaného a odfláknutého sčítania obyvateľov v roku 2011 a budeme sa opierať o reálnejšie proporcie z roku 2001, tak 83 % obyvateľov Slovenskej republiky sa prihlásilo k niektorému z vierovyznaní. Z toho 73,9 % ku katolíckej cirkvi oboch ritov a temer 7 % obyvateľov k evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Značná časť z nich patrí k aktívnym tvorcom hodnôt a sú aj platcami daní, preto sa pri ich prerozdeľovaní majú právo uchádzať ako občania i ako veriaci o uspokojovanie svojich potrieb aj v sakrálnych oblastiach. V mnohých regiónoch a lokalitách Slovenska a zvlášť v obciach po roku 1990 úplne zanikli kultúrne inštitúcie. Na mnohých miestach ich nahradili cirkevné subjekty, farské úrady, pastoračné spoločenstvá, spolky, združenia, ktoré často ako jediné uspokojujú nielen duchovné, ale aj kultúrne, vzdelávacie a umelecké potreby, a to aj neveriacich. Pri plnení celospoločenských úloh takto cirkvi v daných oblastiach suplujú štát, samozrejme, bez finančného krytia. Za vrchol tohto stavu považujem nesplnenie alebo iba minimálne plnenie požiadaviek, ktoré formulovalo 49. riadne plenárne zasadanie Konferencie biskupov Slovenska v roku 2004 a po ňom aj vedenie Ekumenickej rady cirkví v Slovenskej republike. Okrem iného sa v týchto dohodách s ministerstvom kultúry sľubuje zabezpečenie odbornej starostlivosti o kresťanské tradície v Slovenskej republike, inštitucionálne aj vytvorením odborného útvaru na ministerstve kultúry a Ústavu kresťanských tradícií v Národnom osvetovom centre.
Myslím si, že vonkoncom nejde o trúfalé požiadavky. Je mi však ľúto, že sa nijako nepremietli do programového vyhlásenia vlády, hoci boli a stále sú naporúdzi aj veľmi silné právnopolitické východiská a dôvody k ich akceptovaniu.
Dovoľte mi, aby som uviedol niektoré z nich, v ktorých by som pri formulácii programového vyhlásenia vlády videl oporu. Na prvom mieste je to základný legislatívny rámec, akým je Ústava Slovenskej republiky, ktorá okrem cyrilo-metodskej tradície priamo v preambule uvádza aj právo a povinnosť každého chrániť kultúrne dedičstvo (robí tak v článku 44). Uvedomujem si, že ide o pomerne vágnu formuláciu, ale predsa. Aj v programovom vyhlásení vlády sa v diskutovanej kapitole uvádza skoro v synonymickej rovine kultúrne dedičstvo a historické dedičstvo. Stačilo by sa však povrchne pozrieť na dejinný príbeh tohto územia a jeho ľudu, aby bolo zrejmé, že kresťanstvo tvorí jeho konštitutívnu fundamentálnu časť, a to svojou silou, osobnosťami, ale aj rozsahom a významom. A pritom sa tento fakt explicitne neobjavuje v kapitole programového vyhlásenia o kultúre. Jedinú zmienku v celom programovom vyhlásení vlády som našiel v kapitole o vzdelávaní, kde je formulácia o úcte ku kresťanským tradíciám. Myslím, že je to reflex na projekt, ktorý v roku 2009 spracoval Štátny pedagogický ústav pre túto oblasť ako vzorový vzdelávací program pre stredné školy, kde okrem kresťanských tradícií sú aj témy vlastenecké a témy národné.
Okrem Ústavy Slovenskej republiky by som rád pripomenul Deklaráciu Národnej rady Slovenskej republiky č. 91/2001 Z. z. o ochrane kultúrneho dedičstva, kde sa aj taxatívne vymenúvajú jeho integrálne časti, vývoj spoločnosti, filozofia, náboženstvo, veda, technika, umenie, vzdelanie a kultúra slovenského národa, národnostných menšín, etnických skupín i jednotlivcov. Ešte dôležitejšie než toto taxatívne vymenovanie oblastí historického a kultúrneho dedičstva ma zaujala formulácia, že jednotlivé druhy a časti kultúrneho dedičstva sú rovnocenné. Rovnocenné, čiže nie je možné ani jeden z nich umenšovať na úkor iného. Tristne pôsobí unavujúci dôraz na folklór, ktorý je v programovom vyhlásení vlády, akoby iba on bol naším jediným bohatstvom. Z iných významných dokumentov s medzinárodnou platnosťou môžem ešte menovať Parížsku konvenciu o ochrane svetového, kultúrneho a prírodného dedičstva z roku 1972, alebo ak chcete Istanbulskú deklaráciu z roku 2002 prijatú na zasadnutí 3. okrúhleho stola ministrov kultúry. A napokon Medzinárodný dohovor na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva prijatý generálnou konferenciou UNESCO v Paríži v roku 2003, ktorý akcentuje kultúrnu rozmanitosť a rovnocennosť, rovnocennosť jednotlivých segmentov kultúrneho dedičstva a tradícií.
V týchto intenciách cítim ešte potrebu uviesť aj základnú zmluvu Slovenskej republiky so Svätou stolicou alebo aj zmluvu medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými denomináciami. Všetky tieto právne dokumenty riešia bazálnu potrebu kultivácie kresťanských tradícií, na ktoré programové vyhlásenie vlády akosi zabúda, a to aj napriek dojímavej konkordancií so sociálnymi partnermi a cirkvami, čo sa tu obhajuje aj počas rozpravy temer ako mantra a akosi všestranné požehnanie.
Aby ste si dokázali predstaviť, čo všetko rozumiem pod kresťanskými tradíciami, rád by som uviedol jeden silný príbeh a možno aj na odľahčenie textu. Ak by ste mali niekedy čas a zavítali do obce Naháč neďaleko od Trnavy, mohli by ste byť konfrontovaní s jednou zaujímavou kresťanskou tradíciou, na ktorú sa akosi zabúda. Je to fara, dnes múzeum, obecné, v ktorej pred viac ako dvesto rokmi pôsobil Juraj Fándly. V roku 1960 sa do obce priženil učiteľ, potom riaditeľ školy, pán Kašák, ktorý si dal tú námahu, oprášil knižky Bernolákovcov, zvlášť Juraja Fándlyho a našiel také zvláštne veci v známej knižke Pilní domajší a polní hospodár, až také zvláštne, že si myslel, že Juraj Fándly mal halucinácie, lebo v tej knižke okrem iného píše, že v chotári obce Naháč rastú obrovské hrušky čiernej farby, ktoré keď jete, tak máte ústa ako upír krvavé, že rastú slivky, ktoré nemajú kôstky, a dokonca jabĺčka veľmi dobrej chuti, ktoré nemajú jadrovník a nekvitnú.
Pán Kašák, inak včelár a taký naozaj, taký domestikovaný Naháčan, dlhé chvíle strávil chodením po chotári a hľadal, hľadal, hľadal, až naďabil na plánku, ktorá naozaj nekvitla, a rodila také malé zakrpatené jabĺčka. Zobral štep, spolu so svojimi deťmi naštepil túto jablonku, naštepil na strom pod oknami školy, čakali na zázrak. Sedem rokov trvalo, kým jablonka naozaj zarodila veľmi chutné ovocie, veľmi chutné ovocie, ktoré nemalo jadrovník. Aj exkurzie, a nielen veriacich a nielen žiakov cirkevných škôl, ktoré tam prichádzali, vítal spravidla s veľkým košom, prúteným, plným jabĺk a s nožíkom v ruke, aby každý z tých študentov si mohol verifikovať, že naozaj ide o jablonky, ktoré nemajú jadrá, nekvitnú a predsa rodia. Dnes tých stromov v Naháči je sedem, pokiaľ sa nemýlim, sú zapísané dokonca v knihe alebo v kronike UNESCO. Toto je pre mňa premostenie k tomu, čomu hovorím kresťanská tradícia, že i to, i to kresťanské, i to, čo bolo na Fándlym kritizované, prinášať do súčasnosti.
A ešte jednu a možno inú, oveľa bolestnejšiu kresťanskú tradíciu. Túto schôdzu, plenárnu, sme začínali minútou ticha za v utorok pochovaného Dr. Vladimíra Jukla. Aj to je kresťanská tradícia, veľmi špecifická. Viem, že sa jej venuje Ústav pamäti národa. Nič menej je to príbeh, veľmi bolestný príbeh dvadsaťšesťročného muža, ktorého zobrala Štátna bezpečnosť, ktorého tĺkla takým spôsobom, že ho posadili na stoličku a bili ho obuškami po pätách, a potom dostal ešte druhú nakladačku, keď na tých zakrvavených pätách nemohol chodiť, a potom, keď sa dostal do väzenia na dvadsaťpäť rokov ako dvadsaťšesťročný a dostal veľké nohavice, ktoré mu padali a nemal si ich čím zachytiť, za to, že si dovolil pýtať od bachara pomoc, tak dostal korekciu na chladnej zemi, bez lôžka, v tme. To je, to sú pre mňa kultúrne tradície, ktoré pri všetkých tých oficiálnych programoch a niektorých veciach, ktoré sú explicitne spomenuté v programovom vyhlásení vlády, myslím, že by bolo treba ošetrovať aj v tej rovine podpory duchovného a kultúrneho života. To sú veľké témy.
Ak dovolíte, vrátim sa ešte k tomu zamysleniu, hovoril som o tých spoločensko-politických i právnych dôvodoch. A teraz mi dovoľte, aby som uviedol niektoré všeobecno-spoločenské východiská, ktoré by som si vedel v programovom vyhlásení vlády predstaviť a ktoré mi tam, priznám sa, chýbajú. A myslím a mám nádej, že ony budú akosi konkretizované, aj keď explicitne nie sú v programovom vyhlásení vlády, aspoň v nejakej miere v nasledujúcich rokoch i tejto vládnej garnitúry.
Prvé, čo by som očakával, je legislatívna úprava štátnej odbornej starostlivosti o kresťanskú kultúru, umenie, kresťanské tradície a osvetu, a to ako v exekutívnej, tak aj v odbornej rovine. Okrem toho mi v programovom vyhlásení vlády absentujú podporné aktivity, ktoré by garantovali nielen akési udržiavanie, tezauráciu súčasného stavu v oblasti kultúrnych tradícií, ale najmä ich ďalší rozvoj a rast.
Čo mám na mysli a čo by som očakával od nastupujúcej vlády? Spomeniem niekoľko podnetov. Pomoc štátu pri vytváraní materiálnych podmienok pre pastoračnú činnosť cirkví v mestských aglomeráciách, či už pri výstavbe pastoračných centier a sakrálnych objektov, alebo podporu vzdelávacích a kultúrnych projektov realizovaných cirkvami, zvlášť pokiaľ pomáhajú prevencii patologických spoločenských javov, napr. sociálnej maladaptácii, abuzu drôg, alkoholu, iných toxikománií. Ďalej vytváranie podmienok zriadeniu pastoračných centier pre evanjelizáciu Rómov. Podporu projektov registrovaných cirkví a denominácií v Slovenskej republike zameraných na oživenie duchovného a národného života krajanov v zahraničí. Podporu projektov sakrálnej tvorby v umení, literatúre, hudbe, filme a v architektonickej oblasti.
Ak by totiž vaša vláda jednej strany a jednostranných istôt mala takéto ambície, mimoriadne dôležité pre zdravý rozvoj, morálny a duchovný rozvoj nášho národného spoločenstva, potom by vpísala aj akútnu potrebu odborného krytia v diskutovanej oblasti. Mám tu na mysli komplexný výskum, analýzu, zber, vyhodnotenie odborných informácií, štatistických údajov dokumentujúcich stav a smerovanie kultúry a kultúrno-osvetovej činnosti v oblasti sakrálneho nehmotného kultúrneho dedičstva (hmotné je zmienené v programovom vyhlásení vlády), tvorbu databázy, prípravu teoreticko-metodických východísk a prognózu rozvoja kresťanskej kultúry. Najmä mám však starosť o aktívnych účastníkov, osobnosti, tvorcov a interpretov, ako aj o umelecké zoskupenia, ktoré na budovaní kresťanského kultúrneho dedičstva participujú, či sú to spevácke zbory, liturgické telesá, divadelné súbory, poetické združenia, výtvarné, literárne kluby a mnohé ďalšie.
Aspoň zmienku by si zaslúžili podujatia celoštátneho významu a zvlášť tie, ktoré majú medzinárodné presahy, napr. Etika, ekuména, ekológia, interdisciplinárne vedecké bienále k tvorbe a ochrane životného prostredia a úcty k stvorenstvu, ale aj festivaly, prehliadky, sympóziá, semináre, kolokviá a tvorivé dielne s vertikálnym hodnotovým programom, napr. medzinárodné umelecké sympózium Ora et ars na rozvoj benediktínskeho kláštora Skalka pri Trenčíne, a to aj v kontexte rozvoja cestovného ruchu. Rovnako by som privítal širšiu podporu cyrilo-metodských dní slovenského písomníctva a kultúry a všetkých aktivít Svätogorazdovských dní na Slovensku, vrátane literárneho Prešova, festivalu sakrálnych skladieb v Trebišove, výtvarného Námestova, organových dní vo Zvolene, Kováčovej, umeleckého Vrbového, Dni chrámovej piesne a sakrálnej výtvarnej tvorby, Gorazdových mostov v Nitre, duchovnej piesne v Humennom, Gorazdovho slova v Kláštore pod Znievom, Svätogorazdovskej žatvy v Bratislave.
Zvláštnu pozornosť si zasluhujú, a opäť mi to absentuje v náčrte kultúry v programovom vyhlásení vlády, oduševnelé aktivity mladej generácie, zvlášť z prostredia Združenia kresťanských spoločenstiev mládeže. Za všetky spomeňme gospelové festivaly, literárne súťaže, interpretačné podujatia s prednesom duchovnej poézie a prózy, vianočné a pašiové muzikály, ktoré majú špičkovú úroveň, no pre médiá sú zväčša málo morbídne a vulgárne. Nedá mi nespomenúť strešné podujatie s evanjelizačným a populárno-rockovým kontextom Godzone. A to som načrel do vejára aktívnych kresťanských podujatí len skraja. Zdôrazňujem, ide o aktivity, ktoré zväčša fungujú con amore. Mnohokrát ani len bez symbolickej štátnej podpory, často len z biednej farskej priazne alebo z dlhej ruky napriahnutej voči podnikateľom, ktorí nezabudli na svoj kresťanský rodokmeň. Chcel by som na tomto mieste ale predsa len pochváliť vedenie Národného osvetového centra, inštitúcie, ktorej zriaďovateľom je ministerstvo kultúry, pretože je to jediná inštitúcia, ktorá aspoň malú časť týchto aktivít koordinuje a podporuje v rámci svojich zúžených možností. Chcem veriť, že finančný dlh spomínaný v programovom vyhlásení vlády aj pre kapitolu kultúra alebo najmä tam, nezostane iba lacným sľubom.
Ešte mi dovoľte v závere spomenúť jednu zásadnú kresťanskú tradíciu, ktorá je explicitne menovaná v programovom vyhlásení vlády, konkrétne okrúhle výročie príchodu vierozvestov na naše územie. Zdržím sa prednášky o tejto najhlbšej národnej misii, ktorá má nielen duchovný, náboženský, kultúrny, ale aj lingvistický, ba dokonca právny rozmer. Pokiaľ viete, svätý Metod a jeho žiaci kodifikovali aj prvé právne normy Veľkomoravskej ríše, tzv. Nomokánon. Isté je, že táto tradícia ide stáročiami aj cez katolícku inteligenciu Benedikta Seléšiho, Jána Baltazára Magina, bernolákovcov, Jána Hollého, Štefana Moyzesa, Andreja Kmeťa, Andreja Hlinku a básnikov katolíckej moderny, ale aj cez evanjelických intelektuálov a kazateľov, Daniela Sinapiusa, Daniela Krmana, Jána Kollára, štúrovskú generáciu, Karola Kuzmányho a mnohých ďalších. Nie náhodou Ján Pavol II. svojou encyklikou Slavorum Apostoli povýšil svätého Konštantína Cyrila a Metóda na spolupatrónov Európy.
Tisíc stopäťdesiate výročie ich príchodu je kľúčovou kultúrnou udalosťou Slovenska v roku 2013. Pýtam sa, ako je na tento fakt pripravená vláda Roberta Fica? Bude pokračovať v prípravnom úsilí predošlej vlády, ktorá začala pripravovať zriadenie štátnej komisie pre koordináciu príprav na veľké jubileum?
Podľa ostychu voči svätosti týchto veľkých mužov, teraz myslím na to, že napriek tomu, že sú kanonizovanými svätými, v programovom vyhlásení vlády sú uvedení sucho ako Cyril a Metod, podľa toho by som sa nazdával, že vláda potrebuje túto úlohu najmä odfajknúť. A rád by som sa mýlil.
Dovoľte mi ešte jednu spomienku k tej svätosti. Ja som ju už spomínal aj vo výbore, lebo sa mi vybavila jedna taká spomienka z čias, keď som robil výstavu pražského maliara Otta Janečku, ak sú tu členovia výboru pre kultúru, ospravedlňujem sa, že sa opakujem, tá spomienka je ale veľmi živá. Bolo to pred rokom 1989 a vznikol problém, skôr než sa mohla výstava významného pražského maliara Otta Janečku otvoriť, chodieval ideologický tajomník ústredného výboru, teda okresného výboru strany, ktorý málokedy pozeral na to, čo je namaľované na obrazoch, ale veľmi na to, čo je napísané na štítkoch. A mne sa podarilo z ateliéru majstra Janečku v Svätom Jáne u Sedlčan doniesť obraz s asketickou figúrou muža, ktorý stojí v lese, komunikuje s vtákmi a so šípkami a s plodmi. A ten obraz, keď som sa pýtal Ottíka, hovorím: "Otto, a ten obraz, ako sa bude volať?" Hovorí: "Tak, jak se jmenuje, Svatej František z Assisi." Tak sme ho nazvali, Svätý František z Assisi. A keď prišiel na kolaudáciu výstavy ideologický tajomník a zbadal svätý, tak ako prišiel do tranzu a ako zvykli tykať, mi hovorí: "Sssúdruh, ččččo to je? Kde žijeme? Aká je to spoločnosť? Aký svätý? Aký svätý?" Mal som konflikt s riaditeľom, lebo tá titulka sa musela odstrihnúť, čo som odmietol spraviť, a po dohode s majstrom sme dali názov obrázku Přítel ptáků. Ten obraz mám dnes na stene a pripomína mi tento problém so svätosťou, ktorá, žiaľbohu, sú to svätí, Cyril a Metod sú svätí a nemali by sme mať ostych toto napísať aj v programovom vyhlásení vlády, keď si chceme takúto zásluhu, ktorá ide ponad politiku, samozrejme, privlastniť.
Na záver, celkom k záveru už len poznámka. Sľubovali ste istoty, ktoré sú v mnohých ohľadoch veľmi neisté. Jedna veľmi dôstojná, leží takpovediac na tácke - hlboká istota kresťanských tradícií bez ohľadu na konfesionálnu príslušnosť, pretože nielen samým chlebom, a ešte na počiatku, to už asi viete, bolo slovo.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán poslanec, ja celkom rád počúvam vaše vystúpenia, pretože sú veľmi pokojné. Sú to vystúpenia s nadhľadom, vystúpenia, ktoré sa na život pozerajú možno z iných súvislostí. A myslím si, že je to obohatením tohto parlamentu. Vaše vystúpenia sú tiež bez urážania iných ľudí, čo je vzácnosť v tomto parlamente. A ja sa tomu teším. Z mnohých vystúpení a napokon aj z vášho však plynie akási snaha nájsť niečo v programovom vyhlásení vlády, čo tam nie je. A ak to tam aj náhodou je, tak je to snaha dokázať, že to malo byť napísané ináč, než je to napísané, iným spôsobom, z iného pohľadu. Pán poslanec, ak by sme takto pristupovali k akémukoľvek dokumentu, vždy si nájdeme niečo, čo v tom programovom vyhlásení nie je napísané podľa našich predstáv.
Ak teda ste hovorili o vzťahu ku kresťanstvu, k duchovným hodnotám, tak v programovom vyhlásení na mnohých miestach je zmienka o tom, že napr. vláda má záujem na stálom partnerskom dialógu s cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Podporí starostlivosť o významné kultúrne pamiatky vo vlastníctve cirkví a napokon je tu viacero zmienok aj o výročí, tisícstopäťdesiatom výročí príchodu svätého Cyrila a svätého Metoda na naše územie. Súhlasím s vami, že mohlo tam byť kľudne napísané svätí, lebo naozaj sú svätí a sú spolupatróni Európy. Ale opäť hovorím, nemôžeme pristupovať k programovému vyhláseniu vlády tak, že tam budeme hľadať, čo tam nie je, skôr sa treba pozrieť na to, čo tam je. A už nemôžem dokončiť, dobre.
Ďakujem.