32. schôdza

Ďakujem. Nech má akékoľvek strategické rozmýšľanie, možno sme sa snažili povedať iba to, že aj podľa mňa je urážlivé, ak jeden slušný premiér krajiny a kandidát na prezidenta nazve kolegu alebo iného názorového alebo politického oponenta kŕdľom vrabcov, do ktorého hádže kamene. Zdá sa mi, že toto komentár znesie. Napriek tomu výzva na držanie témy, ktorú sa snaží vládna strana odkloniť krížom-krážom na všetky iné, tomu, vás chcem ubezpečiť, že rozumieme, a myslím si, že veľmi konzistentne sa k tomu vyjadruje jeden poslanec za druhým. Tým, že existujú aj viaceré dôvody ako tento kšeft, aby táto schôdza neprešla pod titulkom, že je vyznamenaním vlády, ak ju musí odvolávať opozícia za prešľapy tej vlády minulej, je proste výzvou. Tak sa to stalo, toto sa snažia podsunúť. A myslím si, že nie je dobré a je treba sa zamerať na to, že naozaj existuje nejaká miera politickej zodpovednosti a má byť vyvodená, ak nie doteraz, tak tu a teraz. A myslím si, že tá debata naozaj má zostať na pôde emisnej kauzy a akejkoľvek, z dôvodu, prečo si myslí 67 ľudí v tejto snemovni, že človek, ktorý zastáva post premiéra, tam nemá čo robiť.
Ďakujem.

Pán poslanec Frešo, chcete reagovať?

Ďakujem pekne. Myslím, že by som zareagoval na obidvoch predrečníkov veľmi krátko. Myslím si, že sme sa pochopili. Mne neprekáža, žiadne ďalšie dôvody na odvolanie, mne neprekáža žiadne ďalšie komentovanie týchto záležitostí. To, pred čím som varoval, je, aby sme naskakovali na témy, ktoré nám tu pán premiér nadhodil, a zmizol. To je podľa mňa veľká chyba, hovorím to úplne otvorene, normálne. Držme sa toho ďalej. Našou prácou je robiť poctivú poriadnu opozičnú politiku. A ďakujem pekne všetkým nám, že to naozaj, naozaj dokážeme udržať.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Hraško do rozpravy.

Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, pán navrhovateľ, dvaja páni ministri. Pred chvíľkou tu bola ešte pani ministerka, plus jeden podpredseda vlády. Už tu ostali len dvaja skalní, minister obrany, ten bude brániť vládu, čo mu kvitujem, a pán minister Jahnátek.
Vážené kolegyne, kolegovia, prichádza nám jar. Je to nezvratné, pretože hneď po predkladateľovi nám za rečníckym pultom vyrástol narcis. Teraz možno odbočím trošku od témy. Narcizmus a sebaláska aj samoľúbosť je patologický stav, charakterizovaný nadmerným záujmom o vlastnú osobu, nazývaný podľa Narcisa z gréckej mytológie, kto by ste nevedeli. U Ericha Fromma obranný mechanizmus proti strate sebaúcty, v súčasnej psychiatrii druh psychopatie u človeka, ktorý vníma len seba a svoje záujmy. Rozmýšľam, koho mi to pripomína? Ja myslím, že nám je to všetko jasné. Toľko k človeku, ktorého dnes odvolávame.
Teraz k jeho charakteru bez svedomia. Keďže sa tu téma zvrtla aj trošku iným smerom, že niekto rozpráva o niečom inom, o čom je vlastne reč, tak spomínam si na svoje študentské časy. Niektorí moji kolegovia študenti, keď išli na skúšku, neboli dobre pripravení, ale mali vždy pripravenú jednu zálohu: boli pripravení vždy na nejakú jednu časť. Je jedno, akú otázku dostali, vždy odpovedali to, čo vedeli. A to isté dneska spravil pán Fico na začiatku, hovoril o niečom, čo vôbec s touto schôdzou nesúviselo. Potom sa dostal možno pár vetami ku celému problému, a to je emisná kauza, kvôli ktorej je dnes odvolávaný. Takže je mi jasné, ako vyštudoval, pretože to zrejme má zakorenené hlboko v sebe, že odpovedá na niečo, na čo sa ho nikto nepýta.
Dvadsiateho prvého apríla 2009 bránil ministra za predaj emisií a o týždeň na to, 27. apríla už dával preveriť teplý vzduch a následne na to odvolal ministra, ktorý poukázal na to, že toto nebude výhodný obchod pre štát, ale Fico vyvodil politickú zodpovednosť. Ale biznis prebehol. Výborné riešenie: vyvodíme politickú zodpovednosť, ale biznisík nám prebehol tak, že peniaze sú rozdané, a sme zahojení.
A vo väčšine prípadov je to, žiaľ, takto. Ako už bolo povedané, Fico spraví zlodejinu, ak to vyjde sú z toho peniaze, ak to nevyjde, poukážeme na špinavosť. A je z toho popularita. To je štýl vládnutia Fica. Pustí im vonku kačicu a uvidíme, ako na to ľudia zareagujú. Ak to prebehne, prešumí, sme zahojení, ak nie, tak z toho spravíme, skúsime ešte niečo vytĺcť.
Fico tu povedal vo svojej úvodnej a pravdepodobne záverečnej reči: ´Komu prospieva táto vaša posadnutosť, táto schôdza? Slovensku nie, vám nie. Slovensko nepotrebuje posadnutosť, búchanie po stole, ale jeden hodnotový dialóg a hodnotovú súťaž, ale tu nie ste schopní s nami viesť.´ Som sa tak zamyslel: posadnutosť. Tým, že poukazujeme na zlodejiny premiéra a jeho vlády, to je posadnutosť? Tak to budem rád posadnutý stále, pokiaľ tu bude taká vláda, ktorá bude okrádať občanov Slovenska. Komu prospieva táto schôdza? Že nám nie? No ale všetkým občanom Slovenskej republiky určite áno, pretože Slovensko nepotrebuje, pretože tí sa môžu dozvedieť priamo o zlodejinách, nie skreslením informácií v spriaznených médiách.
Hodnotový dialóg, hodnotová súťaž? O akých hodnotách tento človek hovorí? O rozkrádaní štátu a rozkrádaní financií všetkých občanov? O ožobračovaní občanov, ktorí sa snažia uživiť svoje rodiny aj za priťažujúcich opatrení tejto vlády? O korupčnom správaní prerastenom spoločnosťou a biznisom, proti ktorému sa nič nerobí? O klamstve na dennodennom poriadku pri každom otvorení úst? Toto majú byť tie hodnoty, o ktorých hovoril na začiatku Fico?! O tomto má byť hodnotový dialóg? No ja takéto hodnoty neuznávam ani nezastávam, tak preto nie je o čom viesť dialóg. Takýto dialóg ja nechcem.
Čo tu ešte nezaznelo, pretože to súvisí s odvolaním Fica, ktorý by sa mohol ale potom následne dostať v každom prípade na čelo štátu ako prezident, jedna zaujímavá vec, ak sa Fico stane prezidentom. Predpokladám, že nebude odvolaný, má tu svojich skalných, 83, ako to už povedal, že my nemáme šancu, takže si je istý. Ak bude kreovaná nová vláda, tak nová vláda má dva roky na to, že nemusí dodržiavať dlhovú brzdu. Nemusí držať dlhový strop. Pháá! Opäť tu sú dva roky na rozkrádanie a na rozdávanie svojim. A nebudeme sa čudovať a budeme očakávať, že pred ďalšími voľbami zase niekto začne rozdávať svojim potenciálnym voličom z peňazí nás všetkých.
To sa ale ešte len môže stať. To je možný scenár, nehovorím o utópii, hovorím o možnom scenári. Táto vláda toho má za ušami dosť. V bežnom demokratickom svete by už takáto vláda dávno podala demisiu. Tu nie. Tu sa ešte niekto ide nastŕkať do prezidentského paláca. Ale ani to dnešné piár mu dnes nejak nevyšlo. Možno ho rozladil ten transparent na začiatku, ktorý mu tu rozprestreli moji kolegovia. Ale spomenul som si ešte na to, že hovoril, že SMER je stabilný subjekt. Zatiaľ. Ak by sa Fico stal prezidentom, teším sa na to, ako sa v SMER-e budete žrať, biť o posty. Teším sa na to. No, možno mi to ujde, lebo už to vrece zemiakov je tiež nachystané. Takže uvidíme. V každom prípade, kolegovia zo SMER-u, budete mať tri minúty po skončení rozpravy k tomuto bodu, budete mať tri minúty na vyvodenie politickej zodpovednosti presne podľa vzoru vášho predsedu, ktorý bol kedysi ochotný odvolať ktoréhokoľvek ministra pri podozrení z nekalej činnosti.
Podozrenie emisie, to je už len najnovšia čerešnička na torte. Kolega Sulík ich tu vymenoval koľko? Takmer 40? Dôvodov je dosť, tak som zvedavý, či sa budete držať slova vášho predsedu. Ach, asi nie, lebo ani on sa ich vlastne nedrží. Prepáčte, ospravedlňujem sa vám, ste takí istí ako on.
Takže na záver, Fico vedel o nevýhodnosti predaja emisií, nezabránil tomuto výhodnému predaju, preto len on je zodpovedný za okradnutie občanov tej našej krajiny. Preto som tak isto za jeho odvolanie.
Ďakujem.

Pán poslanec Mičovský do rozpravy.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predkladateľ, vážená pani spravodajkyňa, ctené kolegyne, kolegovia. Už sme sa tu dnes pohrávali s nejakými latinskými výrokmi. Ja ich mám celkom rád a jeden by som vám do tejto zaujímavej atmosféry rád pridal. Nielenže peniaze nesmrdia, ale máme aj jeden ďalší, ktorý nadväzuje na túto latinskú múdrosť svojím spôsobom. A to je výrok, ktorý, určite ste mnohí boli v Bojnickom zámku, jeho posledný majiteľ pán Pálffy bol taký smutný pán, bol to starý mládenec a možno trpel istou nostalgiou a veľmi rád si tam do jednotlivých miestností dával svoj erb a na ňom je napísané: Omnia cum tempore. Všetko s časom. Ako to súvisí? No možno tak, ako to moja nebohá stará mama v blahej pamäti hovorila zase takými svojimi spôsobmi: Každému času dosť. Omnia cum tempore, všetko s časom.
Dám to do súvislosti s čerstvou správou z dnešného rána z pražskej tlačovej agentúry. Podnikateľ, ktorý žije striedavo v Monaku a v Prahe a ktorého už dlhšiu dobu vyšetrovali za známu kauzu v dopravnom podniku a ktorý bol malým Bohom, ktorého roky nebolo možné zadržať a ktorý skutočne ovládal, nebol ovládaný, dnes ráno odišiel do svojho bytu takto. (Vystupujúci naznačuje ruky v putách.) Mocný, premocný, môžte si pozrieť, vygooglovať. Keď sme boli pred rokom u pána Krausa a pána Bernarda, to sú tí páni, čo založili v Čechách tú nadáciu proti korupcii, čo vložili tie svoje milióny do boja proti korupcii, lebo už si povedali dosť, lebo vlastne aj slušného podnikateľa ničí korupcia, a už čoho je veľa, toho je veľa, už vlastne treba platiť toľko, že sa neoplatí podnikať, tak vtedy nám spomínali, že dopravný podnik je veľkým sústom. Uplynul rok a zdá sa, že to sústo bolo konečne spravodlivosťou prehltnuté.
Takže len pripomínam, že nič není zbytočné. A najmä nič nie je zabudnuté. Ale predsa len trochu zmením tón a skúsim povedať: naozaj nenájdeme na pánovi premiérovi čosi dobré, čosi, čo by sme mu mohli pripísať k dobru? Ja viem, pôsobí to možno trocha tak, akože snaha o nejakú bombastiku, ale ja sa pokúsim na ňom aj niečo dobré nájsť. Veď predsi nikto není čierno-biely, ani pán premiér Fico nemôže byť iba studnica zla a zlých úmyslov. Aj on má svedomie, aj keď možno niekedy má problém sa, do neho nakuknúť, ale musí ho mať.
Ale poďme nazad k tej téme dnešného dňa, aby sme nešli doširoka. Tie maličké, drobné, nano-pikometrové maličké zrniečka, ktoré prúdia vzduchom, ktoré sú teda tými emisiami a ktoré, zdá sa, že upchávajú nielen póry v našich lesoch, ale aj svedomie mnohým občanom, najmä tým, ktorí vládnu alebo ktorí si myslia, že vládnu, a pritom neriadia, ale doriadia spoločnosť.
Ja položím takú otázku, naozaj teraz sa odosobníme, že vľavo, vpravo, poslanec, neposlanec: myslíte si, že niekto tu z nás, alebo niekto, kto sa na nás pozerá, úprimne vo svojom vnútri pochybuje, že tento obchod bol nečestný? Naozaj si to myslíte? Nemusíte mi odpovedať, len svojmu svedomiu. Ja som presvedčený, vážené kolegyne, kolegovia, že nie je tu nikto, ani z členov vlády, ani z poslancov, ľavých, pravých, stredných, ani medzi občanmi, kto by si povedal: no ten obchod predsi len asi mohol byť čestný a tá opozícia si tu vymýšľa nejaké rachotiny, aby mala svoju tému. Nepovedal som, že nezákonný. Možno, že naozaj bol zákonný, že sme to nejako poprehýbali, že sa to podarilo vtesnať do toho, aby právnici boli ticho. Ale bol nečestný, o tom som hlboko presvedčený. A som presvedčený aj o tom, že o tom nikto z vás nepochybuje. A to je zlé.
Takisto si myslím, že nikto z vás nepochybuje, že na tom obchode, a nemusíme sa teraz baviť na tú matematiku, či 47 mil. eur, či 65 mil. eur, ale že na tomto obchode táto krajina stratila. Opäť som presvedčený, že – lebo existujú obchody, ktoré môžu byť nečestné, ale nevyjdú do straty, jednoducho boli nečestné, ale plusy, mínusy sa vynulujú, tu sa nevynulovali – na tomto obchode naša krajina stratila. A rovnako som presvedčený, že každý z nás vie, že vinníci neboli potrestaní. Je to síce bežný zvyk, že vinníci vo veľkých kauzách unikajú. Tých maličkých si vieme predstaviť, ako chytiť zlodeja kukurice a zrátať mu každý šúľok, to sa dá ľahko. Ale ako chytať zlodejov emisií, ktoré plávajú vo vzduchu v miliardových množstvách a ktoré sa kdesi medzi Japonskom a Amerikou pohybujú? To je jednoducho takmer nemožné. Preto som presvedčený, že tu by sme si mali povedať, že naozaj niekto mal byť potrestaný. Nie kvôli krvi v očiach, kvôli morálnej hygiene tohto národa. A nie kvôli tomu, že teraz je tu za nami, za mnou vláda SMER-u a potom to bude zase nejaká iná, ale preto, ako to tu už dnes zaznelo, že táto krajina si už konečne zaslúži, aby tu boli ľudia, ktorí povedia, tak gándhiovsky: ´Chcem vám slúžiť, možno budem chodiť v sandáloch z pneumatík ako Ho Či Min, nebudem rozmýšľať nad vilami ani nad tými kúpeľňami, budem rozmýšľať nad tým, ako svoj mandát, ktorý mi bol zverený na nejaké štyri, maximálne osem rokov, naplniť pokusom; možno sa aj nepodarí, ale budem sa snažiť slúžiť.´ Je to veľmi potrebné, aby sme sa pokúsili o takéto niečo.
A práve preto je dnešný deň s hlbokým významom a práve preto nie je zbytočné nič, čo sa tu povedalo. A práve preto verím, že "omnia cum tempore" bude naplnené. Len potom prosím tých, čo tu dnes kritizovali a čo možno sú budúcimi ministrami a premiérmi, aby si spomenuli na to, že sme chceli, aby sa konečne dačo zmenilo, pretože štandardné, neštandardné, dobre, strieľajte, koľko chcete. Ja som nebol v žiadnej štandardnej tuná medzi vami. A možno, že mnohí si môžete povedať to isté. Ja len veľmi túžim, aby som stade teraz odišiel s pocitom, že aj tí "neštandardi" prispeli k tomu, aby sa už tieto veci nemohli zopakovať.
Ale ja som spomenul, že chcem nájsť na pánovi premiérovi Ficovi aj niečo dobré. A ja naozaj musím spomenúť to, čo som už možno aj spomenul, ale čo mi naplnilo život pomerne podstatne, keď som 1. júla 2009 zaklopal na dvere pána premiéra Fica v prvej vláde a povedal, že nesieme tam posolstvo od lesníkov, ktoré hovorí, že už toho rozkrádania od jeho koaličného partnera HZDS bolo tak veľa, že sa to už nedá a že ľudia prirodzene vzkypeli, že lesnícky stav sa vzbúril, on naozaj toho 1. júla 2009, pán premiér Fico urobil krok, ktorý mu nemožno pripísať na vrub ako niečo zlé. Otázka je, aké boli jeho stimuly? Možno už si povedal, že ozaj čohosi je priveľa. Ale on vtedy urobil krok, dokonca sú tu aj nejakí svedkovia, myslím, že aj s pánom ministrom Jahnátkom, v tom čase ministrom hospodárstva, sme sa náhodou stretli v takej malej miestnosti, ktorú môžeme vtipne nazvať ministerstvo úľavy, a hovorí: "Tak ale ten Stano to už ozaj preháňa!" Viete, koho mal na mysli pán minister Jahnátek? Svojho oddielového kolegu pána ministra Becíka, ktorý v to ráno, toho 1. júla pýtal, pozor, 67 mil. v dnešných eurách, v tom čase 2 mld. slovenských korún, pôžičku pre podnik Lesy Slovenskej republiky, ktorý bez toho zahynie. Pán premiér sa veľmi správne rozhodol, že tú pôžičku neposkytne vláda, napriek tomu, že bola sľúbená, avizovaná, napriek tomu, že sa hovorilo, že to je jednoducho vec, bez ktorej nemôžu lesníci prežiť. Urobil správne a ja to môžem aj dneska s odstupom času pripomenúť. A možno aj s vďakou. Občania Slovenskej republiky vďaka rozhodnutiu vtedajšieho premiéra v prvej vláde Roberta Fica boli aspoň o túto sumu ušetrení, o jej krádež, pretože vieme, kde by išla. Satelity HZDS už boli dávno nakrúžené a už vedeli, že to potrebujú uchopiť, len bolo treba tú pôžičku schváliť. Pán premiér Fico ju neschválil a bolo to tak dobre.
To, že predtým uniklo množstvo rôznych peňazí zlým smerom, to je teda fakt. Nebudem robiť ten zoznam z tej prvej vlády, ktorá brala zodpovednosť za svojho oddielového kolegu pána Mečiara, a ktorý ozaj nie riadil, ale doriadil rezort. Už len krátky príklad za tie všetky podania, ktoré sme urobili a ktoré predchádzali tomuto rozhodnutiu o zastavení tej zločinnej pôžičky, spomeniem len jednu vec. Keď sa priatelia "lesníkov" chystali urobiť jeden kšeft pri jednej linke manipulačnej a zistilo sa tam, že je tam pár miliónov navyše, ktoré sa niekde stratili: viete, čo sa urobilo? Aby sa to požehnalo, tak sa pohľadal audítor, ktorý bol ochotný zdôvodniť, že tých pár miliónov navyše bolo v poriadku. Správa audítora mala dve strany. To bola nádhera. Dve strany A4. Viete, koľko stále tie dve strany? Dva milióny korún. Keď zoberieme, že na jednej strane je 500 slov, tak jedno slovo 2 000 korún. Dobre, ale to je matematika pomerne lacná.
Ja nebudem hovoriť tie ďalšie príbehy, lebo napokon čas ide dopredu a toto už patrí minulosti. Už sú to skoro štyri, päť rokov. Aj keď musím povedať, že to, čo som povedal, keď som vstúpil sem, že vláda Roberta Fica v roku 2006 až 2010 spôsobila úpadok tejto krajiny, niektorí kolegovia, vtedy sme sa tak nepoznali, tu zo SMER-u, prišli za mnou a hovoria: Pán Mičovský, to ste nemali, to nebol úpadok, to predsi je len priťažké slovo úpadok. Ja chcem povedať, že slovo úpadok nebolo ozaj presné. Ja si myslím, že spôsobila totižto hlboký úpadok. A to, že sú ľudia nepoučiteľní, o tom je aj dnes tá atmosféra naplnená.
Ja zase viem, keby sa garde vymenilo, tak by sa možno našli iné veci, nejaké platinové sitká, nejaké daňové domy. Ale toto je vec, ktorú, opakujem, už potrebujeme zastaviť. Nie zľava, sprava, zo stredu, ale pre občana, ktorý má právo byť unavený z tej rabovačky a povedať si, chcem mať konečne ľudí, ktorí dokážu tomu vzdorovať. A ja by som chcel vyjadriť presvedčenie, že vari sme schopní tomu dať nejakú hranicu. A keby prišla nejaká sebareflexia, bol by som za to len vďačný. Asi som naivný. Bola by to taká paráda, keby sme sa tu dozvedeli aspoň slovo pokánia, pokory, že dačo, dačo ste, vážení opoziční, mali pravdu. Ja neviem, možno by tým získali aj politické body vo vládnej strane. Ja si myslím, že áno. To je ako s tým profesorom, ktorý pri tabuli povedal, tento príklad neviem vypočítať. A ja naňho spomínam aj po 40-ch rokoch. Veď to bol frajer, veď ten učiteľ priznal pred nami žiačikmi, že jednoducho je tiež len človek. Čo by sa stalo, keby sme tu od predstaviteľa vlády počuli, že dačo sme aj pochybili? Mne by sa to osobne zdalo ako body k dobru. Takto sa zdá, že sú tu všetci nepochybniteľní a že vlastne každá kritika je len pokriveným úmyslom naháňať politické body a nie poriadok pre krajinu.
Pochválil som pána premiéra za ten akt toho 1. júla 2009. Takže ako keby sme mohli si povedať, že existujú aj pri jeho rozhodovacích procesoch, pri jeho svedomí, pri spôsobe myslenia, do ktorých nevidia ani jeho najbližší poradcovia, okamihy, keď si uvedomí, že dačoho je priveľa. Dajme si otázku, prečo to nemohol zopakovať aj v tomto prípade? Toto je vec, ktorá ma mrzí. A spytujem sa, keď to bol schopný urobiť povedzme pri tej nehoráznej pôžičke dvoch miliárd, prečo pri tejto nehoráznosti nekonal? Prečo nekoná aspoň teraz s odstupom času? A vôbec do toho nedávajme žiadne kampane. Ja si myslím, že neviem, aká je na to odpoveď, a nevie ju asi, možno nikto z vás, ani z najbližších poradcov pána premiéra, ale myslím si, že príčina môže byť veľmi pravdepodobne v tom, že pán premiér Robert Fico nie je vnútorne slobodný človek. Že sú tu nejaké sily, ktoré mu proste bránia prejaviť jeho ľudskosť, jeho svedomie, jeho schopnosť priznať chybu. Nie preto, že by to nechcel urobiť, lebo vidím, že to dokáže v istej chvíli, ale preto, že to urobiť jednoducho z nejakého dôvodu nemôže. Takže máme vo funkcii predsedu vlády neslobodného človeka. A ja sa spytujem, či je to dobré, či táto krajina má byť riadená neslobodným človekom, prípadne či dokonca neslobodný človek má zasadnúť na ústavne najvyšší stolec v krajine. Ja si myslím, že nie. Ale týmto nevolám po žiadnom roztrhaní v zuboch. Ja len volám po tom, aby tu bolo isté pokánie, aby tu bola schopnosť povedať, áno, máte pravdu, chybili sme a ideme to opraviť. Bola by to úžasná vec. Možno by to zase tie politické hry nejako preštelovalo. Ale viete, čo by sme tým získali? Že v tejto krajine by zrazu bolo viacej poriadku, lebo ľudia by si museli povedať: hop, tu začínajú padať hlavy, tu už aj pán premiér prestal šetriť svojich. Viete, aký obrovský význam by to malo pre morálne zdravie krajiny? Keby tí, čo sú dneska plní istoty, že sa im nemôže nič stať, keby si museli povedať: hop, dačo sa zmenilo v politickej kultúre, môžu padnúť aj naše hlavy. Tak, ako dnes ráno padla hlava toho veľkého silného podnikateľa, ktorý bol roky nechytateľný a ktorý bol dnes ráno odvedený v putách. Možno, že sa vráti. A možno, že nie. Omnia cum tempore.
Ďakujem.

Pán poslanec Kvasnička do rozpravy.

Vážený pán predseda, milé kolegyne, kolegovia. Pôvodne som nezamýšľal vystúpiť, ale môj vzácny kolega zo SMER-u, ktorého radšej nebudem menovať, aby som mu nejakým spôsobom, nedajbože, neublížil, ma troška vyhecoval. Mali sme takú odbornú diskusiu o tom, že aký je význam metodologicky čistých jednostranností v diskusiách o vážnych témach. A tak nejak z toho vznikla aj moja potreba nejako sa k tomuto vyjadriť.
Ako vždy, budem čítať, aby som neuletel v afektoch. Viacerí predrečníci sa v súlade so zadaním predmetu a vecného charakteru dnešnej schôdze zameriavali na pozadie a na genézu emisnej kauzy, ktorá tak, ako všetky kauzy, traumatizuje našu spoločnosť. O to viac, ak nie je uspokojivo reflektovaná a, samozrejme, ak je dôvod, a myslím, že tu sú silné dôvody, aj potrestaná. Optika, čo sme si, to sme si, všetci máme rovnako za ušami, aj keby hneď bola pravdivá, podľa mňa je hlboko nemorálna a relativizuje akékoľvek povedomie v hodnotovom profile národa. Nechcem však skĺznuť do lacného pátosu ani moralizátorského gesta. A nie preto, že by som mal nejaký konflikt vo vlastnom svedomí, to vôbec nie.
Svojho času môj nebohý otec, zakladateľ detskej psychiatrie na Slovensku, z tejto poslaneckej ambóny na tomto mieste popísal zvláštny jav, ktorý v čase vrcholiaceho mečiarizmu súvisel práve s protagonistom prvej obrovskej rabovačky, teda s Vladimírom Mečiarom. Tento jav, ktorý mi v roku 2010 opäť pripomenul Peter Zajac, ktorý bol vtedy aj fyzicky pri tom, tento jav môj otec nazval "indukovanou paranojou". A ide o úkaz, kedy si optiku paranoika, ktorý vidí nepriateľov a hrozby všade, osvojí aj jeho najbližšie rodinné, sociálne a politické prostredie. Ako keby všetci videli rovnako. Babky-demokratky dovtedy ani netušili, čím to vlastne trpia. Toto je ale už história, ktorá mala aj zaujímavú odbornú dohru, kedy bol môj otec vedeckou komunitou obvinený, že prezrádza na pomazanú hlavu štátu lekárske tajomstvo. Áno, aj tajomstvá sú súčasťou dejín a parlamentných rituálov.
Paralela k tomuto javu indukovanej paranoje by sa dala nájsť aj v dnešnom vystúpení premiéra Roberta Fica, aj v súhlasnom nastavení parlamentnej väčšiny, s ktorou mám istý problém v kolektívnom zmysle, no nie v zmysle individuálnych kontaktov a komunikácií. A tak aj viem, ako je často presiľované ich svedomie. Na analogickú citáciu som však od môjho otca nedostal copirate, takže ani touto cestou nepôjdem.
Akokoľvek dnes som si všimol diagnózu, ktorú premiér adresoval opozícii, keď ju obvinil z posadnutosti, nie je to prvý raz, čo hlava vlády použila tento termín. Zaujímavá je iná súvislosť. Robert Fico objavil svoj diagnostický talent, keď médiá vyňuchali, ako v prihláške do KSČ popieral svoju, neskôr zase marketingovo priznanú, katolícku formáciu. Aj preto som spozornel a začal som si, aby nedošlo k omylu, na internete pozerať, ako je posadnutosť vlastne definovaná. Jedna z definícií hovorí, že je to duševná choroba, spôsobená utkvelou myšlienkou, že chorý počuje zvuky a vidí démonov. Expresívnejší výraz tvrdí, že je to patologická zaujatosť, napríklad vášňou, peniazmi, hocičím iným, čo si tam dosadíte. No jestvujú aj iné definície, dokonca aj akési delenie alebo hierarchizovanie posadnutosti na takzvanú monomániu, keď ste otrokom a maniakom jednej témy, obsesiu, čo je nutkavá, vtieravá myšlienka, a potom démonmánia, teda posadnutosť zlými duchmi. O biblických súvislostiach tejto choroby ducha sa rozpisovať nebudem. Nebudem o tom ani hovoriť, aj keď je možné, že náš politický novokrstenec a spomienkový konvertita má na mysli práve túto, túto tretiu alternatívu. Chvíľu som mal pocit, akoby premiér vo svojej vyhýbavej reči privolával exorcistu, ktorý uzdraví opozíciu celkom posadnutú posadnutosťou.
Kto však vidí do ľudského srdca, ak vôbec čosi také v politike naivne hľadáme? Každopádne Robert Fico bol nervózny ako už dávno nie. A netreba mať zvlášť vyvinutý nos na svedomie, na pocit viny, aby sme vycítili prečo. Solidárny potlesk jeho väčšiny, bol iba takým reflexom maskovania strachu. Podobne, ak si, idúc večer po hore, pískate, aby ste sa úzkosťou celkom nesklátili. Pýtal som sa sám seba, čo je posadnuté vo mne. Prečo som bol generalizačne zaradený do takejto patologickej society. A priznám sa, nič racionálne som nenašiel. Diskusia, čo ako nepríjemná, komunikácia, čo ako konfrontačná v ťahu na pravdu, predsa nemôže byť chorobou a už vôbec nie posadnutosťou.
Pokiaľ ide o mňa, keď o tom hovorím, všetky posadnutosti svojho života som vždy riešil sám a v sebe za seba. Nikdy som vinu nepresmerovával na tých, ktorí ma pri vine prichytili. Tak som si logicky položil otázku, prečo to asi Robert Fico robí. Princíp zatĺkania je chronicky známy všetkým neverníkom. Tu ale ide, nazdávam sa, o oveľa silnejšiu dynamiku. V odbornej literatúre sa v tomto kontexte hovorí o obranných mechanizmoch. Podľa psychológie ide o procesy odstraňovania úzkosti a ohrozenia, ktorých zmyslom je zachovať celistvosť a neporušenosť ega, a chcel by som dodať, a hádate správne, aj ega politického, ba najmä toho, keďže takéto ego hrá navonok, na efekt, na afekt, na emócie, ako najlepší hromozvod voličskej priazne.
Poďme ešte ďalej. Obranný mechanizmus, ktorý dnes použil premiér, mal podobu projekcie, čo je prenos vlastných pocitov a impulzov mimo seba na niekoho iného, v našom prípade napríklad na SNS-ku alebo opozíciu a na všetkých, ktorí sú na opačnej strane. Je to podobný mechanizmus, ako keď sa niekomu s potlačenými, ale celkom neodstránenými sexuálnymi podnetmi často zdá, že sa všetci ostatní naokolo správajú nemorálne. Mechanizmom projekcie sa dá do istej miery vysvetliť aj pokrytectvo, pretože pokrytec iným pripisuje vlastné zámery, želania a zlyhania.
Druhým obranným mechanizmom premiéra v nepríjemnej kauze je vytesnenie, teda vylúčenie a ignorovanie podnetov, ktoré z vedomia vyvolávajú napätie a nepokoj. Ten bol veľmi čitateľný v jeho očiach, aj keď sa bránil očnému kontaktu a hovoril kamsi do abstraktna. Proti možnosti vedomého vnímania týchto obsahov, v našom prípade megakrádeže, je v psychickom poli jednotlivca postavená mentálna hrádza, zabraňujúca uvedomeniu si vytesnených obsahov, ich popretiu, vytesneniu, vytlačeniu. Je to teda obranná taktika proti vnútorným zážitkom viny, agresie a úzkosti. Chorý človek za to samozrejme nemôže. No myslím si, že mal by za to môcť človek, ktorý chce viesť národ a zasadnúť v prezidentskom paláci, pokiaľ teda nie je chorý. Nie som ale lekár, ani psychológ, tieto mechanizmy, mechanizmy študujem skôr v krásnej literatúre a nechtiac som ich stiahol aj k špinavému spisu tejto kauzy. Je to čítanie, z ktorého má človek nauzeu, teda nutkanie šabliť.
Aj keby všetko, čo som povedal, bola iba fantazmagória a psychologická fikcia, ako katolík chcem svojmu čerstvému spolubratovi Ficovi pripomenúť, k čomu sa priznal, keď sa vymačkol so svojou konverziou. Že byť údom tejto starobylej rodiny, znamená rešpektovať aj jej pravidlá a regule. Teda prinajmenšom Dekalóg, Desatoro. Napríklad: Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu. Najmä však, a to zdôrazňujem: Ne-po-krad-neš. Ne-pokrad-neš. Bez takejto reflexie sú všetky pirulety a saltá iba komédie pre pospolitý ľud.
Pán premiér, ak cítite ducha čias, zmráka sa, zmráka sa.
Ďakujem.

Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou pán poslanec Fecko. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pán poslanec.