33. schôdza

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené dámy, vážení páni, vážení členovia vlády Slovenskej republiky, do zoznamu odpovedí sa dostali len štyri odpovede na moje interpelácie podané do 20. februára 2014, v skutočnosti ich bolo o niečo viac, ale k tým sa dostaneme nabudúce. Budem teda reagovať len na písomné odpovede uvedené pod bodmi 27, 28 a 29, ako aj pod bodom 53. Prvé tri z týchto interpelácií sa týkali kauzy nelegálnych výrubov lesa na bratislavskej Kolibe. V tejto súvislosti som sa sériou otázok obrátil na šéfov príslušných rezortov, do kompetencie ktorých táto problematika nejakým spôsobom patrí. V logickom či chronologickom poradí to boli páni ministri Jahnátek, keďže v rámci pôsobnosti jeho rezortu k zámenám pozemkov došlo, potom to bol pán minister Žiga, do kompetencie ktorého patrí ochrana prírody a krajiny, ako aj také zložky, ako je Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky či Slovenská inšpekcia životného prostredia a v rámci nej inšpekcia ochrany prírody. No a napokon to bol pán minister a zároveň podpredseda vlády Kaliňák vzhľadom na to, že pretrváva nejasnosť o tom, ako mali privolaní príslušníci Policajného zboru v tejto kauze konať.
Ak sa pozrieme na odpovede interpelovaných členov vlády, naplnia nás nejednoznačným dojmom. Po takpovediac formálnej stránke by sa odpovede dali označiť za vcelku uspokojivé, lebo sa z nich človek v skutočnosti dozvie väčšinu toho, na čo sa pýtal. Ale keďže zmysel interpelácií aspoň v mojom ponímaní je niečo viac, ako len dozvedieť sa strohé fakty, na ktoré sa pýtam, chcem aj poodhaliť motívy, ktoré k spoločensky nežiaducej činnosti viedli, ako aj to, či sa príslušný rezort v danej kauze správal adekvátne, ale napokon, ba najmä docieliť stav, aby sa podobné nežiaduce javy v budúcnosti neopakovali. Inými slovami, mojou možno neskromnou ambíciou je prispieť interpeláciou k tomu, aby sme spoločnými silami sa pokúsili daný problém riešiť, a to nielen smerom dozadu, ale najmä smerom dopredu, teda v rovine preventívnej.
No a keď použijeme takúto trošku náročnejšiu optiku a pôjdeme po rade, po rade teda interpelovaných členov vlády, ako som ich spomínal, tak v prípade pána ministra Jahnátka, ma znepokojilo to, že mi potvrdil, že k podobným zámenám pozemkov ako na Kolibe, došlo aj na iných miestach v Bratislave a jej okolí, pričom z jeho odpovede mi jasne nevyplynulo, že sa scenár z kauzy Koliba nebude na týchto iných miestach opakovať. A myslím, že uznáte, že to je dôvod na dosť vážne znepokojenie.
Od pána ministra Žigu som sa dozvedel, že, ak som teda správne pochopil jeho odpoveď, len dosiaľ vyčíslená spoločenská hodnota škôd spôsobených výrubom je 560 921 eur a zároveň že najvyšší možný sankčný postih, ktorý podľa § 92 príslušného zákona možno páchateľovi uložiť, je smiešnych 9 958 eur, teda takmer 60-násobne menej, ako je len dosiaľ vyčíslená spoločenská škoda do toho 20. februára, alebo neviem presne, z ktorého dňa je teda tá odpoveď.
V závere svojej interpelácie som sa pána ministra pýtal, či aj pod dojmom podobných káuz neuvažuje o takej novele zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorá by opätovne sprísnila režim ochrany hodnotnej zelene a sankcie za jej nelegálny výrub, na čo som dostal značne neurčitú odpoveď, že ministerstvo životného prostredia v súčasnosti pozorne sleduje a vyhodnocuje uplatňovanie novelizovaného znenia zákona v praxi. Keby ma pán minister navštívil hoci u nás na výbore, tak by som mu v priebehu desiatich minút poskytol toľko dôkazov, že spomínané uplatňovanie novelizovaného znenia zákona v praxi spôsobuje v slovenskej krajine hotovú spúšť, že by mohol obratom a s čistým svedomím pristúpiť ku mnou navrhovaným opatreniam. Má však šancu urobiť tak aj dnes, práve teraz, ak bude odporúčať poslancom a poslankyniam za SMER – SD, aby podporili mnou navrhnutú novelu zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorej prijatie v podstate teda by okrem iného spôsobilo aj to, čo som mu odporúčal vo svojej interpelácii.
Súvis medzi tou nešťastnou vlaňajšou novelou zákona o ochrane prírody a krajiny a výrubmi na Kolibe vidím aj v tom, že došlo k prvému veľkému výrubu tesne po schválení inkriminovanej novely zákona vo vláde Slovenskej republiky a k druhému tesne po jej schválení v Národnej rade.
Čo sa týka odpovede pána ministra Kaliňáka, opakovane v nej konštatuje, že policajné orgány výrubu nezabránili preto, lebo páchateľ sa preukázal sfalšovaným povolením. Očití svedkovia tvrdia niečo iné, že policajti boli upozornení na to, že chýba povolenie vecne a územne príslušnej mestskej časti Bratislava – Nové Mesto, ktorá ako jediná mohla právoplatne výrub povoliť, ale tak neurobila. Aj keby sme pripustili, že sa jedná o tvrdenie proti tvrdeniu a nepokračovali by sme v úvahe týmto smerom, ako to v skutočnosti teda bolo, aj tak je nepochopiteľné, že sa ani po niekoľkých mesiacoch nepodarilo vypátrať, kto je za údajné sfalšovanie povolenia zodpovedný. Moja laická predstava je, že to je činnosť maximálne na týždeň, a nie na niekoľko mesiacov.
Oceňujem, že sa pán minister osobne stretol s aktivistami, ktorí sa v kauze angažujú v prospech prírody a životného prostredia. Oceňujem aj vcelku razantné vyhlásenie po tomto stretnutí, z ktorého sa mohlo zdať, že sa podobné skutky už naozaj nebudú opakovať. Ale iróniou osudu je, že vo výruboch na Kolibe sa pokračovalo deň či dva po tomto jeho vyhlásení.
Ak mám teda zhrnúť môj výsledný dojem z odpovedí na moje otázky týkajúce sa široko medializovanej kauzy Koliba, nie je dobrý, už aj preto, lebo nedáva záruky do budúcnosti, že sa niečo podobné nebude opakovať. A zvlášť to hrozí na miestach, ktoré nie sú na rozdiel od Koliby takpovediac na dohľad z Úradu vlády, ale sú lokalizované niekde pánubohu za chrbtom.
A z týchto dôvodov nemôžem, žiaľ, vysloviť spokojnosť s odpoveďami na tieto moje prvé tri spomínané interpelácie.
Poslednú interpeláciu som adresoval pánovi ministrovi Žigovi. A týkala sa tzv. energetického zhodnocovania plastov v Zlatých Moravciach. Už samotné používanie pojmov energetické zhodnocovanie, hoci ide o bohapusté spaľovanie niečoho, samozrejme, aj za vzniku energie, je, mierne povedané, frustrujúce, ale, dobre, sú na iné fóra tieto úvahy, budem sa držať témy.
Z tej odpovede pána ministra mi vyplýva taký značne nejednoznačný záver, že síce ministerstvo nepovažuje zámer spaľovať alebo zhodnocovať plasty na našom území, najmä keď ide o veľké množstvo plastov, dokonca z dovozu, z Talianska, za žiaduci, ale zároveň nemá kompetenciu zamietnuť predloženiu zámeru na posúdenie.
Podľa mňa ak je ministerstvo presvedčené, že takáto prevádzka je na Slovensku vyslovene nežiaduca, a veľmi sú o tom presvedčení najmä obyvatelia dotknutého regiónu, ale myslím si, že ministerstvo by mohlo ich obavy v tomto prípade zdieľať, malo by mať nástroje či páky na to, aby takejto investícii jednoznačne zabránili a ani nespúšťali prácny proces posudzovania vplyvov takejto investície na životné prostredie. Ak by sme totiž prijali logiku, ktorú vo svojej odpovedi predkladá pán minister, potom by sme s trochou nadsázky mohli prácne posudzovať aj zámer napr. vyhodiť Bratislavu do povetria a vybudovať na území takto vzniknutom jednu obrovskú skládku odpadov pre, povedzme, celú Európsku úniu. Je to síce nadsázka, ale ja som presvedčený, že je to úvaha z tej istej kategórie alebo s použitím tej istej logiky, akú som sa dozvedel z odpovede pána ministra.
Čiže z uvedených dôvodov žiadam, aby sme o odpovediach pod číslami 27, 28, 29, ako aj 53 hlasovali, lebo ich považujem za neuspokojivé. Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán poslanec.
Dávam slovo pánovi poslancovi Alojzovi Hlinovi. Nech sa páči.

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, vážení predstavitelia vlády, dovoľte mi vystúpiť v bode odpovede na písomné interpelácie. K tomu ešte uvediem, my sme tu mali dosť dlhú diskusiu o ústave, do ústavy, teda to tak vyzerá, dostaneme pre niekoho nepodstatné, pre niekoho podstatné dve vety. Ale v ústave je aj napísaná interpelácia a povinnosť odpovedať. A tieto veci sú tam definované. A hovorí to o určitej úcte. V zásade poviem otvorene, že som to čakal, že to takto dopadne. Máme pätnásť členov vlády, dneska si už dali pozor, dneska sa poospravedlňovali navzájom a zostali tu štyria z nich. Čiže cca 30 % vlády si ctí svoje povinnosti v zmysle ústavy a v zmysle rokovacieho poriadku. Dokonca aj som to hovoril, že mám pocit, že sa to skončí tak, že tu pán Čaplovič zostane a bude zastupovať všetkých. Takže možno sa môžeme tešiť, že tu zostali predsa len štyria z nich. Nech si spravia svoj obraz občania. Avizujem, že však v tom druhom bode dám interpeláciu, aké boli neodkladné povinnosti jednotlivých členov vlády, že sa nemohli zúčastniť dnešného rokovania. Niektorí sa ho nezúčastnili vôbec, tu neboli od začiatku, a potom niektorí sa dnes zúčastnili bodu hodina otázok. A potom museli odísť. Čiže to bude predmetom v tom ďalšom bode. Povedať som si len dovolil takú poznámku. Ináč, mimochodom, takto medzi nami, to nejako vychádza raz do mesiaca alebo dvakrát za tri mesiace, že sú interpelácie. To sa dá vydržať, vážení, že necháte tomu dôstojnosť, že tu budete. Takže, viete, keby to bolo nejaké obťažujúce, že je to tak každý týždeň, no nič nepoviem, hej. Ale to je aj výrazom toho, že asi viete, s čím je funkcia ministra spojená. Takže pokiaľ idete hrať túto hru, že sa poospravedlňuje navzájom a nakoniec tu Hlinovi a Mičovskému, necháte iba Čaploviča, nech sa páči, ľudia však nech si spravia obraz, či si to takto predstavujú a či toto je výrazom aj vašej úcty k ústave a k zákonom.
K mojim odpovediam, ktoré som dostal.
Čo je potrebné povedať. Začal som, vybraným ministrom som poslal otázku, teda aké, v akých cenách a odkedy a dokedy si ich rezorty prenajímajú priestory od súkromných subjektov, zjednodušene povedané. Interpeloval som tak pána Počiatka, pani Zvolenskú, pána Malatinského, pána Richtera a pána Čaploviča z ministerstva školstva. Ďakujem za odpovede. Z tých odpovedí vyberám. Ľudia, mimochodom, keby vás to zaujímalo, tak si to kľudne nájdete aj na internete. To avizujem pre tých, ktorí majú záujem, aby si to pozreli. Niektoré čítanie z toho je naozaj zaujímavé. Niektoré z toho vyberiem.
U pána Počiatka toho nie je veľa. Ale je tam to, o čom sme tu už hovorili, SACR si prenajíma priestory jedného poschodia, pokiaľ ja viem, za cenu. A to iné poschodie v tej istej budove sa teraz prenajíma o polovicu lacnejšie. No to by jeden nepovedal. Stále to vychádza niekde na úrovni 250 tisíc ročne. To je 7,5 milióna. Za 7,5 milióna sa dá urobiť kus práce pre túto krajinu z pohľadu cestovného ruchu. A keď v tom trochu som doteraz niečo robil, by som to ocenil, keby štát vynakladal prostriedky, tých 7,5 milióna účelnejšie, trebárs na niečo, niekde je to na výstavu, nejakú fotku alebo nejakú reklamu niekde zaplatia. (Hlas z pléna.) Potrebujeme to. Ale to korektne hovorím. Ale to, prečo to hovorím, pán minister, je, že sa s tým končí, a to bude predmetom mojej ďalšej interpelácie, v roku 2015, všetko sa raz skončí. Čiže dopredu budem sa pýtať, na organizáciu, ktorá patrí pod vás, akým smerom sa bude uberať ďalší jej výskyt, hej, v akých priestoroch, ako budú cenovo náročné. A naozaj by som ocenil, keby už tých zopár peňazí, čo ide do toho cestovného ruchu, išlo do cestovného ruchu, do podpory cestovného ruchu, aby naozaj táto krajina niečo z toho mala. A teraz hovoríme o tom, že profitujú z toho ctihodní občania.
Pani ministerka Zvolenská. Tam je toho rádovo viac. To už vidno aj vizuálne, že to je rádovo hrubšie, hej. Tam sú totálne psie kusy, z ktorých vyberiem niektoré. Žiaľ, musím povedať, že tie najväčšie sú ako keby ja neviem ten z Ameriky Ted Turner, ten realitný magnát. Je to niečo ako možno s pánom Rašim, lebo pán Raši za svojho pôsobenia ministra obludné zmluvy podpísal, naozaj. Na jedno vyšetrenie ja som pol roka musel čakať. A bolo mi to vysvetlené. Ale naše zdravotníctvo si vie platiť 500 tisíc za prenájom riaditeľstva. A tam nechcem sa vrátiť k tomu, aká je tá budova, komu patrí alebo nepatrí. Ona údajne niekomu patrila, potom nepatrila. V tom sa už nikto nevyzná. Pravdou však je, že platí 500 tisíc eur ročne za prenájom riaditeľstva Fakultná nemocnica Bratislava. Je to podpísané pánom Rašim, teda neviem, či priamo ním, ale priamo za jeho éry to bolo v roku 2009. To je absolútny psí kus.
Mimochodom, pre ľudí, ktorých by to prípadne zaujímalo, sú tu takéto prehľadné tabuľky. (Ukážka tabuliek.) Si to môžete pozrieť. A tu len vidno prístup, hej, tuná je nejaká firma SLOVKARPATIA. No tak to sú nejakí asi vaši ja neviem, no však niekto, kto tomu rozumie, ako keď trebárs sa pána Rašiho spýta, či mu to podpíše alebo dá podpísať.
Ale o štyri kolónky ďalej sú nejaké sestričky, chúďatá, Kongregácia milosrdných sestier Svätého kríža a ony prenajímajú nebytové priestory aj pozemok vo výmere 1 ha. To je dosť, povedzme si pravdu. A ony chúďatá ich prenajímajú za 16 tisíc eur ročne. Takže tieto chúďatá sestričky prenajímajú hektár v meste a budovu a neviem čo za 16 tisíc eur ročne, čo je nejakých 1 200 – 1 300 eur mesačne. A nejakí lumpi, lúpežníci prenajímajú budovu, ktorá bola predtým štátna, za 600 tisíc ročne. Nech si každý spraví svoj názor, prosím vás.
Niektoré veci sa tam dajú zjesť, netreba to preceňovať, niektoré veci sa nedajú zjesť. A to sú trebárs veci, o ktorých budem pokračovať v tom pýtaní sa, na čo je potrebné si prenajímať, prosím vás pekne, v Rovinke priestory pre archiváciu za 190 tisíc eur ročne, hej. Čiže si prenajíma Štátny ústav pre kontrolu liečiv v Rovinke priestory pre archiváciu dokumentácie za 180 tisíc eur ročne, hej. Treba sa spýtať, čo tam archivujú.
Máte tu aj potom znova za pána Rašiho tiež Rovinku. Tá Rovinka je nejaká obľúbená u týchto zdravoťákov. Sú tam nejaké ďalšie priestory. Národné centrum zdravotníckych informácií tam tiež asi nejaké informácie skladuje. Za čo? Za 130 000 tisíc eur ročne. Čiže si príde na nejakých 300 tisíc ročne Rovinka, teda nie Rovinka, ale ľudia, ktorí v Rovinke tieto objekty, ktoré sa tešia veľkej popularite v zdravotníctve. Tiež treba sa spýtať, v čom je čaro týchto priestorov.
Posledná vec, ktorá stojí za zmienku, je NTS. To je Národné transfúzne centrum. Ja naozaj budem v tom dôsledný a, tak ako byť zvyknem, aj vytrvalý, sa pýtam, v čom to je, že Národné transfúzne centrum si musí prenajímať, a teraz vám to poviem, naozaj za obrovské peniaze svoje budovy, či to nebolo ináč riešiť. Národné transfúzne centrum, to znamená tí, čo berú krv od ľudí najradšej zadarmo, hej, aby teda doniesli krv, a ešte sa tak všelijako apeluje a neviem čo, tak si na 22 rokov prenajímalo objekty dokopy za 560 tisíc eur ročne. V Bratislave je to za 300 tisíc eur ročne. To je to Národné transfúzne centrum, ktoré ľudí vyzýva darovať im krv najradšej zadarmo s tým, že oni pomáhajú. Tak zdá sa, že tí, čo darujú krv, pomáhajú niekomu. Znova podpísané je to za pána Rašiho. V Amerike to je, včera som to tu hovoril, poviem to znova, také hnutie, pán minister, možno o tom viete, vplyvných ľudí, ktorí to povedali, v angličtine je to ináč, ale po slovensky sa to predkladá, že dá sa podnikať aj tak, aby ste neboli sviňa, hej. To je veľmi vplyvné. Je tam Zuckerberg, Gates, proste ľudia, ktorí, áno, cítia určitú potrebu, vedia zarobiť. A chcú ukázať, že môžete zarobiť aj tak, aby ste nemuseli byť sviňa. Zdá sa, že ku nám to ešte vôbec nedošlo. Prosím vás, ak by sa to náhodou stalo, doneste niečo, keď pôjdete z Ameriky, o tom bližšie. Tým vašim to tam niekde na stôl položte, možno vždycky je šanca sa polepšiť.
Ministerstvo hospodárstva, ja som prekvapený, je vcelku v poriadku okrem SARIO. Neviem tiež, v čom je čaro SARIO, ale SARIO tiež končí v roku 2017, čo už zase nie je až tak ďaleko. A bude ma zajímať, ako, do akých priestorov sa bude plánovať umiestnenie SARIO do budúcnosti.
Pri tejto príležitosti poviem, ešte s Mečiarom keď sme boli v Číne, prvýkrát keď bol v Číne, tak bola taká agentúra pre rozvoj málo rozvinutých oblastí Číny. To bola mimoriadne vplyvná organizácia, ale sedela v priestoroch. Vyzeralo to ako prezliekareň vo fabrike. A keď tam prišli tí naši kapitáni priemyslu, to ešte bol tam vtedy Hrinko a neviem kto všetko, pozerali, kde to sme, tu že je nejaká predchodba alebo čo. A tí Číňania hovorili: „Nie, však my sme Agentúra pre podporu málo rozvinutých oblastí Číny. My sme nemôžeme dovoliť sedieť v neviem akej kancelárii. Aj takto dokazujeme, čo je naším poslaním.“ To bolo dávno. Možno sa už medzitým presťahovali neviem. Ale prečo o tom hovorím? Ja neviem, priznám sa, kde presne sedí to SARIO, hej. Ale aj to, kde sedí niečo, vyjadruje, no. Tam, kde sedí, za to platí okolo 200 tisíc ročne, čo je dosť. Čiže stojí za to, ak bude ma to zaujímať, čo bude so SARIO-m neskôr.
Pán Richter. Tam má okrem absolútneho psieho kusu, ktorý sa nedá obhájiť ani náhodou, uvedené „priestory oproti“. To je taký ako, by som povedal, open space, viete, to je také moderné. Pán minister sa zaľúbil, teda ešte predchádzajúci to bol, do priestorov, ktoré sú oproti. Tam dole je piváreň, tetovacie štúdium. To tiež znova vyjadruje takú akože dôstojnosť toho priestoru. Hej, podľa mňa keby sme mali aj veľvyslanectvo niekde také, že dole je bar, alebo pub a hore je veľvyslanectvo, nech sa páči, je to vec vkusu. No ministerstvo práce, sociálnych vecí si to prenajalo v takej budove za obrovské peniaze. Smejem sa na open space, lebo tá budova sa na to absolútne nehodí, lebo ona je pavlačová a tí chudáci keď chcú ísť z kancelárie do kancelárie, tak si musia dať bundu. Hej, čiže ak sú moderné priestory open space, tak tam na Špitálskej ich majú dokonalé. To znamená, je to naozaj otvorené. To je psí kus par excellence u pána Richtera.
Zdá sa, že najväčším realitným agentom je ministerstvo školstva. Ministerstvo školstva si prenajíma priestory cirka za, taký hrubý sumár som urobil, 2 milióny eur ročne, hej. To znamená, za funkčné obdobie je to 8 miliónov eur. To je dosť, korunka ku korunke, ako sa hovorí. Ale 8 miliónov eur je dosť. Tak neviem, či sa nemajú kde popratať z ministerstva školstva. Naozaj najväčší realitní agenti sú na školstve. A sú tam krásne veci. To už, myslím, aj pán Beblavý spomínal. To sú tie račianske tam tie ceny. Nechcem sa k tomu vracať. Viete, dneska sú ľudia radi, že vôbec je za čo svietiť, hej. A tu niekto si prenajíma priestory. A čerstvo tu sú zmluvy podpísané v roku 2014, v januári, za sumy, za ktoré sa už vôbec neprenajíma teraz. Znova ma to bude zaujímať ďalej, čo s tým bude. Pokiaľ viem, niekde som počul, neviem, prípadne mi pomôžte, nejakých rozčúlených učiteľov, že sú nervózni z malých platov. Nie? To som dobre počul? Alebo to bolo v inej krajine? Alebo to tu bolo? Mám pocit, že to tu bolo, hej. Tak nech sa páči potom pripraviť si pozičnú obranu pre tých učiteľov, naozaj za brutálne peniaze že si štát prenajíma školstvo, peniaze zo školstva idú na prenájmy. Nech sa páči. Dobre.
Čo sa týka realitných kancelárií našich ministerstiev, končím. Avizujem, že vlastne som v tejto veci neinterpeloval ostatných ministrov a budem tak činiť teraz. Čiže sa to týka všetkých tých, ktorí nedostali túto moju požiadavku, tak aj vás pán minister teraz. Potom si z toho spravíme pekný sumár a som zvedavý, koľko nám to vyjde dokopy. Teraz z týchto piatich, čo som interpeloval, je to niekde na úrovni 3,5 mil. skoro 4 mil. eur ročne. To je slušné. Takže som zvedavý, k akej sume sa dopracujeme, keď prebehneme všetky ministerstvá.
Čo sa týka ostatných odpovedí na interpelácie. Mám tu aj dve interpelácie na pána premiéra. V zásade som s nimi spokojný. Sa nepreceňujem, že kvôli mne sem neprišiel. Ale ja by som to nezneužil, hej, že sme v takom stave, v akom sme, hej, v predvolebnom. Ani by som nič nenaznačoval. Takže ani nemá zmysel pre túto chvíľu v tom pokračovať. Čiže to nechám tak.
Čo sa týka odpovedí pána Žigu, to poviem v ďalšom bode.
Odpoveď na interpeláciu povolenia prieskumných vrtov. Ja len poviem jedno tým Košičanom, ktorí to prípadne budú pozerať. Tak vás by to mohlo zaujímať, že v odpovedi ministerstva prišlo, že získa takto korektné informácie o svojom nerastnom potenciáli, pričom finančné zdroje na ten prieskum budú zo súkromných, a nie zo štátnych zdrojov. No kto tomuto uverí? Teraz si predstavte, že vám niekto spraví prieskum zadarmo. My starí obchodníci vieme, že zadarmo je najdrahšie. Ak mi niekto povie, že vám dá niečo zadarmo, tak ho treba hnať metlou, lebo keď niekto s takou hlúposťou príde, to je najdrahšie. Vždycky je to najdrahšie. Možnože sem už došli nejakí tí Američania, ktorí majú ten iný štýl s tým, že povedia: „Teda spravíme tým Slovákom prieskum, nie, však tam tak biedne žijú, tak tam dôjdeme, rozvŕtame, zmeriame im to a povieme, akí sú bohatí, zbalíme sa a ideme preč. Necháme všetko im to, odovzdáme to, dajú nám čašu vína, posedíme si s ministrom a ideme preč.“ No kto tomu uverí? Viete, to je normálne sen. Ale taká odpoveď z ministerstva prišla.
Pána ministra Počiatka som sa pýtal. Preto som aj zatlieskal pánovi Blanárovi. Podľa mňa pán Blanár nie je na to odkázaný tu robiť Martvoňa. On podľa mňa má na rozdiel od neho ďaleko naviac. Takže to ma tak zarazilo.
Ale mňa mrzí tá hystéria teraz, čo sa robí, že pomaly tí kamionisti, to je triedny nepriateľ. Teraz tam niekde praskne dom a teraz všetci fotia. Kamionisti vozia aj chlieb, nič v zlom, hej. Niektorí proste idú, si to skracujú. Ale v tejto atmosfére žičlivej v neštandardnom sa proste všeličo schová. Nuž rozšírenie diaľničného mýta stálo 17 miliónov eur, čo nie je málo. Pomôžte mi rýchle, aby som nestrelil, to je pol miliardy korún. To sú strašné peniaze. Hej, to jeden nevidel, hej, a toľko to stálo. Tak som si dal tú otázku, som sa pýtal pána ministra, kde šli tie peniaze a na čo boli vynaložené tie peniaze, lebo to je podľa mňa veľa. A prišiel mi takýto stručný rozpis. (Ukážka rozpisu rukou.) Keby som ja takto rozpočtoval, tak môžem rozpočtovať kurník v Stupave. Ale to nevadí. Však pozrite sa, ako to teda údajne bolo.
Rozšírenie siete spoplatnených ciest stálo 9 miliónov eur. Neviem, čo si mám pod tým predstaviť. Vy ste cesty nestavali, hej. Teraz sa nad tým znova zamyslím. Vyzerá to tak, ako keby ste vy urobili viacej ciest za tých 9 miliónov eur. A tie ste spoplatnili. Predpokladám, že ste tým mysleli, že ste vytvorili systém, ktorý viac ciest spoplatňuje. No teraz by ma zaujímalo, v čom to spočíva. Naozaj neviem 9 miliónov je tiež strašne veľa peňazí. To je 270 miliónov korún. A ja som sa na to pýtal aj v tej interpelácii. No a mňa zaujíma aj hardvérovo čo to je, koľko kubíkov betónu, koľko rámp to je, viete ja neviem možno je tam nejaká rampa, aby sme sa my nedozvedeli, že ten kubík betónu dodaný nášmu štátu je zo zlata alebo vyvážený zlatom alebo vnútri toho je tona zlata ja neviem. To ma zaujímalo, čiže znova budeme v tom musieť pokračovať. Nehovorím, že to gramaticky nesedí. A to nesedí. Mňa naozaj, skutočne zaujíma, hardvérovo čo je to rozšírenie, koľko tých rámp, koľko tých svetielok, koľko káblikov tam je, nie na meter, ale aspoň na to, aby si človek spravil predstavu. Dvojka z rozpočtu, nejako sa to volá. To sú takí rozpočtári. To je funkcia, ktorá sa platí. Toto vám príde. (Ukážka listu papiera.) Hovorím, keď si moja dcéra na gymnáziu ide rozpočtovať piknik s niekým, tak možno takto to vyzerá, hej. (Ukážka listu papiera.)
Vyhodnotenie intenzít na cestách je druhá položka rozpočtu. A vyhodnotenie intenzít na cestách stálo 3 milióny eur, teda 90 miliónov korún. Čo je vyhodnotenie intenzít na cestách? Povedzte mi to, ja neviem, čo to je. Skúsme sa nad tým zamyslieť. Čo to je? To sú nejakí brigádnici v žltých vestách a jedno auto, druhé auto, tretie? Neviem naozaj, čo je vyhodnotenie intenzít na cestách? To je nejaký počítačový program alebo čo to je? Potrebujeme to vedieť. Podľa mňa ľudia si to zaslúžia vedieť, niekde ľudia hladujú, normálne sú hladní, normálne to ja poznám, sú hladní, si nič nekúpia, lebo nemajú za čo si niečo kúpiť, proste nieže si niečo nekúpia, ale nekúpia si jesť. A mňa zaujíma, čo je vyhodnotenie intenzít na cestách za 90 miliónov korún. To znamená, tento štát vynaložil 90 miliónov korún za čo? Potrebuje to tento štát vedieť.
Máte tam ďalšiu položku, výber doplatkov mýta, objektívnu zodpovednosť, za 1 milión eur. Tomu tiež nerozumiem. Nemôžu byť tie poplatky. Naozaj tomu nerozumiem.
A už nehovorím o tom, že nerozumiem tomuto, čo sú náklady súvisiace s týmito opatreniami. A to je prerozdelenie emisných tried. A množstevné zľavy sú tu 4,4 milióna eur. Čiže to sú náklady súvisiace s týmito opatreniami. To znamená, vy urobíte určité opatrenia a potom sú náklady s tým spojené. To znamená, asi sa o to znížil výber alebo to sa tým pádom zvýšila investícia? Ale to je v akom horizonte? To je v roku alebo za celé obdobie zmluvy? Rozumiete, nechápem to. Čiže, ešte raz, náklady súvisiace s týmito opatreniami sú 4,4 milióna – 4,5 milióna eur. To je 120 miliónov – 135 miliónov korún. To tu milión je nič. To sa ani nepočíta. Na ministerstve dopravy pod milión ani nechodíš. Nerozumiem tomu naozaj. Čiže, ešte raz, množstevné zľavy, čo to je. To budeme musieť, pán minister, dopracovať. Podľa mňa ľudia majú právo vedieť, čo to je. Budeme o tom rozprávať.
O príbehu uránu a Košíc a odpovediach. Viete, ono interpelácie majú aj svoj význam na to, že teraz takto dáte, dáte to do šuflíka, ale príde čas, keď to bude treba z toho šuflíka vytiahnuť, aby ste to zdokumentovali, áno, vtedy napísal to, vtedy povedal to, podpis, nech sa páči. Takže budeme ešte sa k tomu vedieť vrátiť.
A pán Žiga tu ešte má aktuálne, čo to tu rozprávame aj čo tu o lesoch zaznelo. Stále mi chýba odpoveď, som interpeloval, či existuje stanovisko ZMOS-u, v ktorom súhlasí s novelou zákona, tak ako bola predložená, vzhľadom na to, čo som avizoval, že budem mierny, lebo vyzerá, že sa to bude meniť, ale v odpovedi znova to poslúži pre túto chvíľu na to, aby sa to založilo a v daný moment, keď bude treba, vytiahlo, lebo tá odpoveď nestojí za nič. Ďakujem pekne.

Pán poslanec, ešte by som vás chcela požiadať, aby ste možno špecifikovali, o ktorých interpeláciách žiadate hlasovať tak, že s nimi nesúhlasíte. Sú to všetky, ktoré ste tuná predniesli? (Reakcia z pléna.) Dobre.
Poprosím o slovo pána poslanca Fronca.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Moje vystúpenie bude určite v podstate kratšie ako kolegu Hlinu. Ale najprv by som ocenil, že pána ministra školstva zastupuje pán minister obrany. Zrejme rezorty obrany a školstva majú k sebe veľmi blízko, čo sa týka problematiky.
Podal som dve interpelácie.
Interpelácia číslo 17 sa týkala zníženia ceny za digitálne vzdelávacie objekty, ktoré robia učitelia. Jednoducho chcem konštatovať, že v tomto smere pán minister urobil nápravu. Nakoniec, ozvali sa mi aj občania, teda učitelia, ktorých sa to týkalo. V poriadku, ďakujem, bol by som rád, keby aj v iných veciach to takto fungovalo.
Druhá interpelácia je interpelácia číslo 50, pani podpredsedníčka, s ktorou nie som spokojný. Interpeloval som pána ministra vo veci podávania elektronickej prihlášky na vysokú školu, kde jednoducho sa v tej elektronickej prihláške uvádza stav, ktorý v slovenskom právnom systéme nejestvuje. Je to oficiálny dokument a stav registrované partnerstvo nejestvuje. Dostal som odpoveď, ktorá je systémom hádzania horúceho zemiaka, že číselník urobilo a robí a je zaň zodpovedný vlastne Štatistický úrad, čo je síce fakt, i keď mi tam dátumy nehrajú, pretože elektronická prihláška sa menila kdesi po septembri minulého roku. A číselník, ktorý Štatistický úrad zmenil, a zaviedol stav registrované partnerstvo, je z decembra minulého roku. Ale to možno sa nejako dá vysvetliť. Ale nemôžem akceptovať odpoveď, že je iný rezort za to zodpovedný, pretože v zmysle nášho ústavného princípu ministerstvo a štátny orgán môže robiť to a v súlade len s tým, čo je v zákone. To znamená, že pokiaľ štátny orgán, v tomto prípade Štatistický úrad porušil to, neospravedlňuje to iný štátny orgán, aby to prebral. A ja v prvom rade chcem, aby sa vykonala náprava. Pokiaľ sa to nestane, tak mi nezostáva nič iné, pani podpredsedníčka, len žiadať o to, aby sme hlasovali, že s odpoveďou na moju interpeláciu uvedenú pod číslom 50 nie som spokojný. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán poslanec.
Nech sa páči, pán poslanec Érsek, ktorý je písomne prihlásený.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, k bodu číslo 21 mám interpeláciu. Ďakujem pánovi ministrovi, že som dostal odpoveď na to. Ale v konečnom dôsledku som to prejednal aj s učiteľmi, ktorých sa to týka. Týka sa to výučby slovenského jazyka na maďarských školách. Takže dovoľte mi, aby som prečítal tieto námety, ktoré nám učitelia z týchto škôl dali.
Informácie o problematike vyučovania slovenského jazyka pochádzajú od učiteľov, ktorí dennodenne sa stretávajú so spomínanými ťažkosťami a problémami. Neviem, ako zdôrazniť, že naším cieľom je, aby sa naši žiaci naučili štátny jazyk, teda po slovensky. Tento jazyk je, ako už som spomínal, prvým tzv. dorozumievacím jazykom. Je potrebný aj preto, aby sa každý občan Slovenskej republiky dokázal uplatniť na trhu práce, aby vedel komunikovať v každodennom živote. Pritom znovu musíme zdôrazniť, že z hľadiska metodiky vyučovania je slovenský jazyk pre žiakov národnostných menšín cudzím jazykom tak ako pre Slováka maďarský jazyk napríklad v Maďarsku.
Nie je v našom záujme, aby sme na Slovensku slovenský jazyk vyhlásili za cudzí jazyk, lebo to je nezmysel. Nám ide o to, aby sa slovenský jazyk a literatúra vyučovala na školách národnostných menšín takisto ako anglický alebo nemecký jazyk, čiže ako jeden cudzí jazyk. Za krátky čas môže nastať na písomných alebo na ústnych maturitných skúškach taká absurdná situácia, že žiaci maďarskej národnosti sa budú vedieť lepšie vyjadriť po anglicky alebo po nemecky, teda v cudzom jazyku ako v štátnom jazyku po slovensky, lebo majú z tohto jazyka lepšie základy. Práve toto je ono, čo chcem zdôrazniť, že tieto základy, ktoré treba naučiť, aby boli späté s tým, ako je výučba cudzieho jazyka. Teda chyba je v metodike vyučovania a používaním nevhodných učebníc, ako som to už minule tiež zdôraznil. V týchto učebniciach v jazyku, komunikácii pre stredoškolákov, sa nachádzajú také texty, ktoré robili ťažkosti aj žiakom slovenskej národnosti. Niežeby boli len veľmi náročné, ale vety, súvetia sú dosť zdĺhavé, komplikované. A autori sa snažili rozlišovať svoje myšlienky zbytočne zložitým štýlom, a preto používajú aj také slová, ktoré v každodennom styku nepoužíva ani žiak slovenskej národnosti.
Ďalší problém týchto učebníc, ktoré boli vydané len pred pár rokmi pre stredoškolákov, je aj ten, že tieto učebnice neobsahujú slovníkovú časť. Bez slovnej zásoby sa nedá rozprávať. Ak žiaci národnostných menšín nezískajú potrebnú slovnú zásobu, ako od nich môžeme očakávať, aby plynule rozprávali? Jednoducho treba v týchto učebniciach slovníkovú časť. Z tohto vyplýva, že ak učebnice budú obsahovať slovníky nielen výkladové, ale aj prekladové, tak tieto učebnice budú slúžiť svojim cieľom a budú vhodné pre výučbu jazyka.
Nechcem zachádzať do podrobností, ale domnievam sa, že uvedené učebnice nie sú v súlade ani s pedagogickými zásadami. Neumožňujú systematickú prácu, kladú neprimeranú záťaž aj na učiteľa, ktorý musí kompenzovať nedostatky týchto učebníc. Myslím si, že viac ako jazykári nie sú zaťažovaní učitelia iných predmetov.
O slovenskom jazyku ako o cudzom jazyku teda chceme rozmýšľať jedine len z toho pohľadu, aby sa žiaci na školách s vyučovacím jazykom maďarským naučili čím lepšie komunikovať po slovensky, aby najlepšie ovládali štátny jazyk a vedeli sa realizovať na poli pracovnom i spoločenskom.
Rád by som sústredil pozornosť aj na vyučovanie slovenského jazyka a literatúry. Pred pár rokmi na Štátnom pedagogickom ústave prišli s myšlienkou, že slovenskú literatúru treba vyučovať novým spôsobom, novou metodikou. To znamenalo, že treba zrušiť tzv. chronologický postup pri vyučovaní slovenskej literatúry. Spomeniem len niekoľko otázok, ktorá priniesla táto reforma. Každý národ žije aj svojou literatúrou, aj svojimi dejinami, čím vytvára isté národnostné kultúrne povedomie. Táto koncepcia touto metódou neumožňuje budovať. Chronologický výklad dejín literatúry je najprirodzenejší, umožňuje vnímať dianie v rámci spoločenského kontextu, odkrýva súvislosti, vytvára systém, v ktorom žiaci sa vedia orientovať. Umelecké dielo je možné interpretovať iba v rámci literárneho kontextu, v ktorom dielo vzniklo. Ako dokáže žiak pochopiť dielo romantikov, keď nepozná kontext romantizmu? Neobstojí ani zážitkové vyučovanie. Je väčším zážitkom určovanie literárnoteoretických pojmov ako hľadanie myšlienkových, kultúrnych a spoločenských súvislostí?
Na záver by som sa chcel vrátiť k vyučovaniu slovenského jazyka v maďarských triedach. Tu v prvom rade treba vychádzať zo samotných žiakov, treba sa zbaviť všetkých predsudkov, treba zvážiť, aká je predstava žiaka maďarských škôl, v akom jazykovom prostredí sa pohybuje, teda zvážiť, kedy prichádza do styku so slovenským jazykom. Sú žiaci, ktorí sa stretnú s jazykom iba v škole, pretože sa pohybujú v čisto maďarskom jazykovom prostredí, ich komunikácia v slovenskom jazyku je minimálna, sú aj žiaci, ktorí sa pohybujú v bilingválnom prostredí, majú kontakt so slovenským jazykom každý deň. No ani toto nie je záruka toho, že budú vedieť aktívne komunikovať, možno tak len veci pochopia, porozumejú komunikácii, ale rozprávať nebudú vedieť. Myslím si, že práve tým, jazykovo nezvýhodneným žiakom by sa malo prispôsobiť vyučovanie slovenského jazyka, ak ich chceme naučiť jazyk a komunikovať.
Dovoľte mi povedať ešte dve poznámky. My sme s pánom ministrom, ktorý s touto vecou súhlasí, aby sa zaviedla na maďarských školách výučba slovenského jazyka ako cudzieho jazyka, len sa to do praxe nedostáva. Preto vyzývam pána ministra, aby spravil také kroky, aby sa vedeli pripravovať práve také učebnice, aké ich má angličtina alebo nemecký jazyk, čiže cudzieho jazyka, pretože len z celého chronologického stavu vedia žiaci nejakým spôsobom sa rýchlejšie dostať do reality. Ale na druhej strane si treba uvedomiť, že aj keď ostávame pri tom, ako je to teraz, žiaci sa nejakým spôsobom nahustia aj básničky, len akurát im nerozumejú. To je najhoršie. Naučiť sa dá, ale rozumieť je druhá vec. Ďakujem veľmi pekne. Nechcem, aby sa o tom hlasovalo.

Dobre.
Ďakujem pekne, pán poslanec.
Pán poslanec bol posledný, ktorý vystúpil v rámci písomných prihlášok k tomuto bodu programu, teraz sa pýtam, či sa hlási niekto do rozpravy ústne. Do rozpravy ústne sa hlási pán poslanec Csicsai. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Nech sa páči, pán poslanec.

Dobré poobedie vám prajem, vážené dámy a páni. Vážená pani predsedajúca, som mal interpeláciu na ministra vnútra ohľadom názvu občianskych združení. Tak najprv by som chvíľku uviedol vás do problematiky. Ide o to, že občianske združenia, keď sa zakladajú, musia sa zaregistrovať. A dlhodobý úzus bol taký, že poslalo sa to na ministerstvo, v priebehu niekoľkých mesiacov z ministerstva to vrátili a bolo všetko v poriadku. Lenže za posledné dva roky táto skutočnosť, tento stav sa zmenil, hlavne tým spôsobom, že občianske združenia, ktoré mali v názve iné slová ako slovenské, jednoducho neprešli. Jednoducho to vracali. A neviem si odpustiť alebo stále tá domnienka bola taká, že práve tie občianske združenia, ktoré mali v mene maďarský názov, boli najmä postihnuté.
Treba si uvedomiť, že občianske združenia sú zoskupenia ľudí, ktorí chcú niečo dosiahnuť. Je to non profit organizácia vlastne. A, samozrejme, práve také skupiny zakladajú občianske združenia, ktoré chcú pôsobiť mimo bežných štruktúr. A myslím, že takých ľudí hlavne treba podporiť, lebo majú nejakú myšlienku a chcú sa nejakým spôsobom vyjadriť. A samotný ten názov vždy alebo vo väčšine prípadov hovorí niečo o tom združení. A je to organické a dosť dôležité pre tie občianske združenia a najmä, ako hovorím, národnostné menšiny.
Posledný taký pozitívny prípad sa vlastne stal v roku 2011, keď vzniklo občianske združenie, už prekladám Hlas Šamorína, Somorja Hangja, Vox Populi. Ministerstvo to vrátilo, že nemôže to takým spôsobom byť, že maďarský názov tam nemá čo hľadať. Na to mladí ľudia trošku tak zdravo sa naštvali, preštudovali zákon a prišli na to, že je to možné, žiadny zákon nijakým spôsobom to neobmedzuje. Tak povedali si, že ukážu to ministerstvu. A zmenili názov na maďarský a latinský Somorja Hangja, Vox Populi a vynechali slovenský názov. To je typické pre mladých ľudí a treba to chváliť a je to dobré, že máme takých mladých ľudí. A čuduj sa svete, ministerstvo to zaregistrovalo bez problémov. To bol posledný taký pozitívny, by som povedal, možno diskutabilný prípad. No a od tej doby, ako nastúpila nová vláda, jednoducho ako keby to uťalo a občianske združenia s názvom iným ako slovenským jednoducho buď sa vôbec nezaregistrovali alebo sa zaregistrovali s veľkými ťažkosťami. A, samozrejme, odpovede úradníkov ministerstva boli, nenapísali fúru paragrafov, prečo sa to nedá. A jednoducho bolo to odmietnuté.
Takže moja interpelácia vlastne išla týmto smerom, že nakoľko nejako zákony spred 10 – 15 rokov sa nezmenili ani zásadne, ani vôbec, čomu môžeme vďačiť za túto zmenu v interpretácii zákonov, či je to nejaká horlivosť nejakého úradníka, ktorý to má akurát na starosti, alebo, nedajbože, je tam nejaká vsuvka zo strany vedenia ministerstva, aby nejakým spôsobom využilo, zneužilo možnosti iných zákonov, aby ovplyvnili registráciu alebo neregistráciu takýchto občianskych združení. Samozrejme, pánovi ministrovi sme vymenovali zákony, ktoré sem patria.
A čo sa týka odpovede na moju interpeláciu, samozrejme, zase bol dlhý rad zákonov a interpretácií, preto by som vlastne ani nechcel nejako viesť právnický súboj. Jednak nie som ani právnik a myslím si, že keď chceme nejako posunúť tú našu vec alebo tému tejto interpelácie, bolo by treba rozprávať na rovinu. Mrzí ma to, že pán minister tu nie je. Totižto chcel som ho požiadať o jednoduchú vec, normálne ľudsky sa na to pozerať, dať zelenú týmto organizáciám. Neškodia a žiadny zákon nezakazuje koniec koncov striktne to, čo by chceli. Proste chceli by mať vlastný názov, ktorý vyjadruje charakter ich občianskeho združenia alebo ich činnosti. Dajme im zelenú, nech pôsobia. Myslím si, že úplne stačí jeden telefonát alebo naznačenie smerom v tej línii od ministra smerom dole. Tak vráťme sa k tým dobrým zvykom spred desiatich rokov, keď tam nebol problém vtedy, tak nehľadajme problémy tam, kde nie sú.
Takže to bola téma mojej interpelácie. Odpoveď na ňu je, samozrejme nevyhovujúca, lebo to sú, povedzme si na rovinu, výhovorky. Nerobím si ilúzie, že odpoveď písal pán minister, nakoľko jednak poznajúc systém kvázi ministerstiev predpokladám, že je tam nejaký šéf odboru, ktorý to spracoval, čo je normálny bežný spôsob. Škoda, že nie je tu a nemôžeme sa na rovinu porozprávať. Takže vlastne som aj skončil tým. Ďakujem.