33. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie svojím uznesením č. 240 z 11. marca 2014 ma určil za spravodajcu k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Ľubomíra Galka a Lucie Nicholsonovej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady č. 152/1995 Z. z. o potravinách v znení neskorších predpisov. V súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom poslaneckom návrhu zákona.
Uvedený návrh bol doručený poslancom Národnej rady Slovenskej republiky v stanovenej lehote, čím boli splnené podmienky určené § 72 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, t. j. doručenie o návrhu najmenej 15 dní pred schôdzou Národnej rady Slovenskej republiky, na ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky posúdil uvedený návrh podľa § 70 ods. 1 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku, podľa legislatívnych pravidiel a zaradil ho v súlade s § 72 ods. 2 rokovacieho poriadku na rokovanie dnešnej, 33. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ako i náležitosti uvedené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia poslaneckého návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje všetky zákonom požadované informácie.
Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení.
A problematika poslaneckého návrhu nie je upravená v práve Európskej únie a nie je obsiahnutá v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) o rokovacom poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený poslanecký návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky z 27. februára 2014 č. 897 a podľa § 71 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby poslanecký návrh zákona prerokovali nasledovné výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Odporúčam, aby uvedené výbory predmetný poslanecký návrh zákona prerokovali v termíne do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pani predsedajúca, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Stará múdrosť hovorí, že opakovanie je matka múdrosti, takže tento zákon opakovane predkladám už po niekoľkýkrát s istými zmenami, ale verím, a to poviem hneď aj teraz, že keď to nebudeme teraz my a že sa znova neschváli jeho postup do druhého čítania, že raz systém školských autobusov bude fungovať aj na Slovensku.
Tá predstava o školských autobusoch veľmi je jednoduchá, aby existovala sieť špeciálne označených autobusov, v zákone navrhujeme žltú farbu, tak ako sa to používa v mnohých iných krajinách. Ale nemusí to byť explicitne žltá, je vec dohody označenie ako školské autobusy, a aby v prvom rade slúžili na prepravu detí na školské vyučovanie a zo školského vyučovania, prípadne na iné rôzne akcie, na ktoré chodia deti, či sú to zájazdy, exkurzie, športové podujatia a podobne.
Samozrejme, samospráva v tejto chvíli asi ťažko by bola schopná to sama zafinancovať. Preto v návrhu zákona sa hovorí o tom, že finančné prostriedky pomerom jedna ku dvom pri zriadení školského autobusu si bude medzi sebou deliť samospráva a štát. Celkove je to napočítané na zavedenie primárnej siete školských autobusov v priebehu piatich rokov, čiže nie hneď a hneď naraz, ale dohromady 35 miliónov eur.
Dôvody, prečo si myslíme, že takáto sieť by mala existovať, a podotýkam, že existuje v mnohých iných krajinách, sú v zásade tri.
Prvý dôvod je, že stojí za to, aby sme sa postarali o bezpečnosť prepravy detí.
Druhý dôvod je, aby sme zvýšili kultúru prepravy detí. Tí, ktorí poznajú trošku život a chodia aj pravidelnými linkami, tak vedia, že dieťa, ktoré sa prepravuje neraz v spoločnom autobuse, v tom autobuse zažíva všeličo. Stretáva sa tam s vulgarizmom, stretáva tam neraz mnoho ľudí, ktorí, mierne povedané, sú podpití. A tu hovorím, neraz mierne aj horšie prípady sú. Myslím si, že toto nie je to, čo je dobré pre výchovu našej mládeže.
A tretí dôvod je tiež vážny, podľa mňa ekonomický dôvod. Celý čas hovoríme o tom, že Slovensko má veľa škôl. Je to pravda. Len pre jednoduché porovnanie vám poviem dve čísla. Viete, Slovinsko má približne polovicu obyvateľov ako Slovensko, ale keď prepočítam počet škôl, tak Slovensko by malo mať o polovicu menší počet škôl. Je to veľmi mechanický prepočet. Nechcel by som ho nasilu presadzovať, ale minimálne má istú vypovedaciu hodnotu. A pritom, samozrejme, Slovensko má svoje špecifiká, pretože okrem tuná juhu a východu je to krajina, ktorá je hornatá a viac ako polovica obyvateľov na Slovensku žije na dedinách – rurálne. A treba povedať, že väčšina tých obcí je v dolinách. To znamená, že to nie je tak, ako, povedzme, tu na západe, že máte centrum dediny a okolo postavené domy a tam sa odohráva život, ale v doline, popri potoku, ktorá má desať, dvanásť, pätnásť kilometrov, v podstate obyčajne sú postavené domy. Tá dochádzka je neraz komplikovaná aj vzhľadom na to, že, netýka sa to síce tejto špecifickej zimy, ale bežne sú zimy, kde tá doprava má problém.
A ešte jedna vec. A to je fakt, o tom som sa rozprával s viacerými starostami, ktorí mi potvrdili, že ak chcú, aby SAD-ka zriadila autobus, ktorý aspoň tak časovo vyhovuje pre dochádzku detí do školy alebo odvoz detí zo školy, tak neraz SAD-ka povie: „Je to neefektívne pre nás a potrebujeme, aby ste to dofinancovali.“ Čiže obce z rozpočtu tak či tak neraz dofinancúvajú takúto dopravu.
Ja si myslím, že toto by mohlo ešte ekonomicky pohnúť aj v jednej veci, aby sme istým spôsobom predsa dokázali zredukovať počet škôl, lebo s počtom škôl výrazne narastajú náklady. Tie súvisia s tým, že keď máte viacej škôl, tak tie náklady sú nielen fixné a nielen tie, ktoré sú na vykurovanie, pretože to je jedna položka, lebo tá najväčšia položka je, že potom v tej ďalšej škole musíte mať aj pedagóga. A to sú najväčšie položky, ktoré sa vynakladajú na zabezpečenie vzdelávania.
Ja vám môžem uviesť príklady.
Tak napríklad obec Klokočov, môžete sa opýtať jej starostu, na Kysuciach je v podstate obec v kopcoch, ktorá sa skladá zo siedmich veľkých osád. To je v podstate sedem, by som povedal, akoby dedín. A všetky tie deti sa potrebujú dostať do školy.
Ja vezmem obec, v ktorej sám bývam. Sú to v podstate dve obce. Ale tam je to dolina Javornícka. Tak vedľa seba sú naskladané ďalšie doliny. Ja bývam v obci, Divina sa to volá. Ďalšie obce sú tam Dlhé Pole, Veľké Rovné a podobne. To je presne v dlhých dolinách. A trebárs v obci je tam síce jedna škola, ale má ďalšie dve školy, pre prvý stupeň.
Viete, ja chápem starostu a chápem aj rodičov, že nechcú to zrušiť. Nie je to len o pohodlnosti, je to aj o bezpečnosti tých detí. No len tie náklady sú podľa mňa v tomto prípade zbytočné. Keď by sme s tým vedeli pohnúť, odhadujeme, že mohlo by to pomôcť pre jednu takúto zrušenú školu alokovanú (prvého stupňa) 5 000 až 7 000 eur ročne. Čiže to sú aj ekonomické dôvody.
A je to, ja poviem, aj predstava, ktorú máme, aby sme ľudí k zmenám skôr motivovali, aby to vnímali takto: „Je to pre nás výhodné, dostaneme aj istú pomoc, aby sme to realizovali.“
Ja za tie roky, čo sa venujem školstvu, nikdy som neveril, a som si to neraz aj zistil, že reštrikčné opatrenia vedú k cieľu. V roku 1999 bol ministrom školstva Milan Ftáčnik a začal s redukciou škôl. Ich bolo veľa. Tak vznikli komisie miestne, krajské komisie, ústredná komisia a výsledok bol, že redukciami takýmto spôsobom, administratívnym, za to obdobie pribudlo 14 škôl. To ešte nebolo možno tak veľa, ale to bol výsledok redukcie.
Čiže toto sú dôvody, prečo to dávame.
A musím povedať, že ja som sa kedysi rozprával o tom aj vtedy s predsedom Združenia miest a obcí pánom Sýkorom, ktorý veľmi horoval za to, aby sme to urobili. Žiaľbohu, nepodarilo sa to.
A musím povedať aj druhú vec, že keď vznikla vláda Ivety Radičovej, tak som tlačil na to a dostalo sa to do vládneho programu. Žiaľbohu, tá vláda nevydržala štyri roky. Takže ani vtedy sa to nepodarilo. A možnože sa to ani teraz nepodarí.
Ja na záver svojho vystúpenia chcem povedať, že pokiaľ budem pôsobiť v parlamente, tak sa budem o to usilovať aspoň to pripomínať takýmto legislatívnym návrhom, a keď uplynie zákonom stanovená šesťmesačná legisvakančná doba, tak som pripravený sa k tomu znova vrátiť. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, aby som podľa § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov vystúpila v prvom čítaní k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Martina Fronca, Pavla Hrušovského, Pavla Abrhana a Moniky Gibalovej na vydanie zákona o školských autobusoch (tlač 907) ako určená spravodajkyňa výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport uznesením č. 125 zo 4. marca 2014 a podala spravodajskú informáciu k tomuto návrhu zákona.
Návrh zákona bol doručený poslancom Národnej rady Slovenskej republiky v zákonnej lehote pred schôdzou Národnej rady Slovenskej republiky.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím č. 905 z 3. marca 2014 navrhol prideliť návrh zákona na jeho prerokovanie výborom a navrhol gestorský výbor a lehoty na jeho prerokovanie.
Konštatoval, že návrh zákona spĺňa všetky náležitosti podľa rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky a podľa legislatívnych pravidiel na jeho prerokovanie v Národnej rade Slovenskej republiky.
S ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu výboru vyplývajú z rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky po rozprave o návrhu zákona uzniesla na tom, že podľa § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky odporučí predmetný návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
V prípade ak sa Národná rada Slovenskej republiky rozhodne návrh zákona prerokovať v druhom čítaní podľa § 74 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v súlade s návrhom predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, odporúčam Národnej rade Slovenskej republiky prideliť návrh zákona v druhom čítaní na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhuje predseda Národnej rady Slovenskej republiky určiť Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport s tým, aby výbory, ktorým bol návrh zákona pridelený, ho prerokovali v druhom čítaní vo výboroch do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pani predsedajúca, ďakujem, skončila som svoju spravodajskú informáciu a odporúčam otvoriť rozpravu k návrhu zákona. Súčasne sa hlásim do rozpravy ako prvá.

Ďakujem veľmi pekne. Ctené kolegyne, či kolegyňa, vážení kolegovia, opäť sme v takej komornej zostave, čo ma opäť mrzí, pretože zdá sa, ako kebyže to školstvo je také zakliate, že nielen sa mu nevenuje veľká pozornosť celkovo na verejnosti, ale aj v tejto snemovni prichádzajú na rad zákony, týkajúce sa školstva, vzdelávania vždy tak pár minút pred 19.00 hodinou a pár minút po 9.00 hodine, keď táto sála je takmer prázdna. Napriek tomu si myslím, že je potrebné aj k tomuto návrhu zákona povedať pár slov a venovať sa tejto téme, aj napriek teda nezáujmu zo strany ostatných kolegov a kolegýň.
Chcem oceniť tento návrh zákona, ktorý priniesol pán poslanec Fronc a exminister školstva. Je to naozaj vec, ktorá v civilizovaných krajinách funguje dlhé roky, funguje dobre, funguje v prospech detí, v prospech pedagógov.
Možno len pár poznámok k tomu, čo povedal pán poslanec Fronc, keď hovoril, že je to spôsob nielen pre bezpečnejšiu dopravu pre deti, lebo taktiež má aj svoje ekonomické opodstatnenie, pretože vďaka takýmto autobusom by sme boli schopní zredukovať počty škôl. Na jednej strane s týmto tvrdením môžem súhlasiť, na druhej by som chcela varovať pred tým, aby sme pristupovali k redukcii škôl len na základe nejakých ekonomických faktorov.
Uvediem osobnú skúsenosť z východného Slovenska, kde existuje množstvo malých škôl, málotriedok, škôl, ktoré majú len prvý stupeň, škôl, ktoré sa nachádzajú v blízkosti osád, v blízkosti sociálne znevýhodneného prostredia. A musím povedať, že v týchto školách vďaka aj tomu, že sú také malé, sa dosahujú veľmi pekné výsledky. Dokonca mnohé z týchto škôl dokážu to, čo nedokážu potom veľké školy, a síce integrovať tie deti zo sociálne znevýhodneného prostredia a deti, ktoré pochádzajú z obce. Táto spolupráca je naozaj veľmi pozitívna, myslím si, pre obe strany, tak ako pre majoritnú spoločnosť, tak aj pre deti z rodín, ktoré sú v ťažšej ekonomickej a finančnej situácii.
Z osobnej skúsenosti viem, že veľakrát už len prechod na druhý stupeň do väčších škôl spôsobuje či už zlyhania zo strany tých dotyčných žiakov, nielen kvôli tomu, že veľakrát rodičia sú negatívne nastavení voči tomu, že tie deti musia dochádzať do inej obce, ale aj kvôli tomu, že potom takéto spádové školy vytvárajú priestor na to, že tam dochádzajú teda deti z rôznych osád. A tam sa vytvára akási rivalita. A to domáce prostredie z tých menších škôl sa úplne stráca. A práve aj rivalita týchto rôznych skupín spôsobuje, že ten vyučovací proces je o niečo ťažší. A prichádza tam aj k možno zvýšenému počtu nejakých násilných činov. Čiže to je také prvé varovanie, aby sme nezabúdali na špecifickosť niektorých škôl, aby sme naozaj vychádzali z potrieb detí a nielen z nejakých ekonomických ukazovateľov.
Druhá vec, ktorá súvisí s existenciou týchto malých škôl, sa týka detí so zdravotným znevýhodnením. Opäť, ak chceme budovať spoločnosť, ktorá integruje, a nie ktorá segreguje, mali by sme dať šancu aj deťom so zdravotným postihnutím, aby mohli chodiť do škôl, ktoré sú v ich blízkosti, aby nemuseli do nich dlho dochádzať. Myslím si, že aj takéto to menšie prostredie môže byť veľmi pozitívne práve pri výchovno-vzdelávacom procese takýchto detí. Ale tu netreba zabúdať na to, že tie podmienky na integráciu musia byť vytvorené, že nemôže byť dieťa so zdravotným postihnutím dané do školy, kde chýbajú asistenti, kde je škola plná bariér. A preto teda tiež by som apelovala na to, že ak tu má byť redukcie, áno, treba brať však ohľady teda naozaj aj na potreby detí so zdravotným postihnutím, ktorých rodiny veľakrát práve kvôli tomu, že tie deti majú zdravotné postihnutie, sú tiež vo finančne náročnejšej situácii.
A s tým súvisia aj tieto školské autobusy. Zatiaľ ja som v tom návrhu pána poslanca Fronca nevidela tú zmienku. A bola by som rada, ak by to teda prešlo do druhého čítania, aby sme sa možno o tom bavili, aby tie autobusy spĺňali aj kritériá na prevoz detí so zdravotným postihnutím, či už na vozíku alebo s iným zdravotným postihnutím, ktoré si vyžaduje pre ne nejaké špecifické úpravy, aby sme na to nezabúdali, že ak sa tieto autobusy raz zavedú, aby teda boli použiteľné pre všetky deti.
Vy ste sa, pán poslanec, zmienili v závere svojej reči, že teda dúfate, že tento váš návrh bude prijatý, keď aj nie teraz, možno neskôr. Tak možno len by som ešte dodala na záver, že v novom zákone o financovaní škôl a školských zariadení, ktorý by mal prísť do parlamentu onedlho, pán minister Čaplovič už uvažuje nad zvedením školského autobusu, aj keď trošku on poňal ináč tú filozofiu.
Mne sa veľmi páči, že vo vašom návrhu je aj zmienka o tom, že tento autobus, školský autobus by mal slúžiť nielen na prepravu žiakov, respektíve vyučujúcich do školy a späť, ale aj na mimoškolské aktivity, pretože na toto nesmieme zabúdať, že ten život tých školákov sa neodohráva len na školách, lebo taktiež to vyučovanie môže prebiehať mimo priestorov škôl a je dôležité, aby takýto autobus bol k dispozícii aj na tieto mimoškolské aktivity. S týmto, žiaľ, návrh pána ministra Čaploviča nepočíta. Čiže ak sa budeme baviť onedlho o novom zákone o financovaní škôl a školských zariadení, bolo by dobré, aby sme na to pamätali, že teda nepotrebujeme deti dostať len do školy a späť, ale potrebujeme, aby sa mohli dostať aj na iné podujatia. A ten autobus by mal naozaj slúžiť na celý ten vyučovací a vzdelávací proces aj mimo budov škôl.
Jedna taká poznámka. Nevieme ešte teda presne, v akom znení príde tento zákon do parlamentu, ale dnes tak ako je koncipovaný, priznám sa, ma trošku znepokojuje, pretože, budem citovať z toho nejakého návrhu prvotného, sa píše: „Príspevok na zakúpenie školského autobusu sa poskytuje z finančných prostriedkov, ktoré vzniknú najmä ušetrením nákladov na výchovu a vzdelávanie v základných školách, v ktorých sa ukončí vzdelávanie v základnej škole alebo na druhom stupni základnej školy.“ Myslím si, že takéto ustanovenie alebo takáto nejaká podmienka by v zákone asi nemala byť. A buď je to o tom, že naozaj si myslíme, že deti potrebujú tie školské autobusy, a teda prispôsobíme tomu aj to financovanie, možno aj v takom pomere, ako ho navrhuje pán poslanec Fronc, a síce aby tam bola nejaká teda spoluúčasť štátu a obce v nejakom konkrétnom pomere, alebo potom spoliehať sa na to, že teda tie peniaze budú, len ak ich ušetríme, to vytvára priestor na to, že vlastne my nevieme, či vôbec bude reálne zaviesť tieto školské autobusy.
A posledná poznámka. Ja by som bola veľmi rada, tieto príspevky na zakúpenie školského autobusu, ale aj ďalšie, o ktorých je reč v novom zákone o financovaní, keby boli nárokovateľné, to znamená, že ak žiadateľ splní kritériá, keby tam už nebol priestor pre nejaké svojvoľné rozhodovanie zo strany ministerstva, čiže keby tam nebolo „môže prideliť“, ale „pridelí“. Myslím si, a ja som už hovorila pri problematike asistentov učiteľa tú paralelu, že pokiaľ žiadateľ o licenciu na prevádzkovanie hracieho automatu splní kritériá, automaticky mu je vydaná licencia na prevádzkovanie hracieho automatu, ak žiadateľ o asistenta učiteľa v tomto prípade žiadateľ o príspevok na zakúpenie školského autobusu splní kritériá, mal by ho dostať. Naozaj si myslím, že tá fakultatívna možnosť dať tento príspevok alebo nedať ho vytvára priestor na neistotu a na korupciu.
Takže ja napriek tomu teda, že pán minister Čaplovič príde do parlamentu s takýmto nejakým návrhom, aby školské autobusy mohli fungovať, by som vás chcela poprosiť, aby ste zvážili podporu tohto návrhu, ktorý priniesol pán poslanec Fronc, pretože si myslím, že je o niečo lepší ako to, s čím prichádza pán minister Čaplovič, a v prípade teda že to nepovolí to stranícke tričko, aby minimálne ste sa nechali inšpirovať tým, čo predniesol pán poslanec Fronc, pretože si myslím, že je to viac v prospech toho systému a viac v prospech detí, ktoré budú využívať tieto školské autobusy. Ďakujem veľmi pekne.

Chcem naozaj podporiť to, čo tu povedala kolegyňa Žitňanská, aj to, čo tu bolo povedané, samozrejme, predkladateľom. Toto nie je nič nového. Školské autobusy sú všeobecne známym riešením problematiky znižovania počtu detí a tým pádom aj potreby znižovania škôl. Bohužiaľ, je to viac niekedy o tej ekonomike, ako tu bolo povedané, ako aj o kvalite, aj keď treba vnímať aj to, že keď raz už sa škola zruší, už potom sa ťažko obnoví.
Ale predsa len aj tá nárokovateľnosť, ktorá tu bola hovorená, je veľmi dôležitá. Musím sa zastať trošku aj tej našej nešťastnej samosprávy. Ja si myslím, že v takejto podobe by to celkom nezvládla. A skôr ako investícia do nových autobusov a po uplynutí životnosti ďalších autobusov je najdôležitejšia tá prevádzka. Ja si myslím, že my sme tu mali aj v minulosti systém školských spojov, ktoré boli, samozrejme, obcami a mestami objednávané od existujúcich spoločností a prepravcov, ktorí sú na Slovensku. A ja si myslím, že skôr by som tie peniaze ako na zriadenie autobusov a kúpu autobusov a zodpovednosti za tieto autobusy na zriaďovateľa dal na prevádzku autobusov, ktoré by si obce za týmto účelom objednávali, vravím, od existujúcich dopravcov a prevádzkovateľov autobusovej dopravy, pretože s tým je spojená, samozrejme, licencia, doprava, opravy autobusov, zamestnávanie šoféra a tak ďalej a tak ďalej. Ja si myslím, že za takýchto okolností, ako dnes poznáme rozdrobenosť samosprávy, jednoducho toto samospráva nie je schopná sama realizovať. Takže skôr by som dal nárokovateľnosť od štátu smerom k samospráve na prevádzku takýchto školských autobusov. A môžu byť (S úsmevom povedané.) žlté bez akýchkoľvek problémov.

Ďakujem pekne za slovo. Úplne sa stotožňujem s poznámkou alebo s tou filozofiou alebo prístupom, že financovanie nemôže byť tým hlavným ukazovateľom pri redukcii škôl a že špeciálne treba pristupovať ku školám vo vylúčených spoločenstvách, poviem, možno rovno v rómskych osadách, kde, tak ako ste povedali, pani spravodajkyňa, je užitočné možno udržať aj tie menšie školy aj za cenu vyšších nákladov. Je však pravdou, že viac ako 130 škôl na Slovensku v málotriedkach navštevuje menej ako 13 detí. A preto si myslím, že takýto návrh je úplne naliehavý a mohol by v priebehu niekoľkých rokov pozitívne vplývať na financie rezortu. Navyše, naozaj prijatím ponúkaného riešenia by sa eliminovali objektívne aj subjektívne dôvody pre obavy, ktoré oprávnene majú rodičia detí, ktoré navštevujú školy, ktorým hrozí zrušenie. Čiže ja naozaj sa prihováram za prijatie a prosím o podporu takéhoto návrhu. Navyše, ministerstvo uvádza, že ročné náklady málotriedky sú 5 tisíc až 7 tisíc eur. Ak zoberieme do úvahy 130 škôl krát, dajme tomu, 6 000 eur, je to ročná úspora 780 tisíc ročne. A opäť opakujem, že nie som za každú cenu za redukciu, ale... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne aj v tomto komornom zložení tým, ktorí vystupovali a reagovali na predložený návrh zákona. A chcem niektoré veci trošku upresniť alebo potvrdiť.
Ja súhlasím s tým, že naozaj na rušenie škôl ak by mali byť len ekonomické kritériá, by to bolo zlé. Ale tento návrh práve hovorí, že uľahčí rozhodnutie a uľahčí rozhodnutie miestnym. Nebude to administratívne.
Z toho, čo zatiaľ som počul, možnože počujem len trávu rásť. Ale nejaké informácie som mal o zmene zákona o financovaní, kde jedno z kritérií má byť financovanie na triedu. Ak to takto bude, tak to bude práve ten administratívny spôsob, ako donútime zrušiť tieto malé školy. Úprimne povedané, minister školstva každý je medzi dvoma mlynskými kameňmi. Jednak ho tlačí ekonomika a jednak ja si nemyslím, že ktorýkoľvek minister je rád, keď sa školy rušia. To je prvá poznámka.
K tomu pre tých zdravotne postihnutých musím povedať, že keďže to už nepredkladám prvýkrát, pred pár rokmi sa mi stalo, že ma oslovili a navštívili ľudia, ktorí zastupovali firmu dokonca zo Spojených štátov, ktorá, keby sme to urobili, tak bola pripravená tuná nielen dovážať špeciálne autobusy, ale aj dokonca urobiť aj výrobu špeciálnych autobusov, kde to majú vyvinuté, teda také, ktoré sú naozaj aj pre prepravu detí, ktoré sú s postihnutím. Ja nie som ekonóm, ale vnímal som to tak, že keby sa to dialo a urobili by sme to na začiatku na Slovensku, tak zrejme by s veľkou pravdepodobnosťou sa rozšírili do našich susedných krajín časom, pretože jednoducho úspešný model by znamenal, že by aj z ich pohľadu asi tie zákazky narastali, a tým by bola aj pracovná príležitosť.
Ale v prvom rade mne ide v tomto zákone o dve veci, o to, čo som povedal, bezpečnosť detí a kultúru ich prepravy.
A ešte dve poznámky.
Jednu vec som zabudol povedať. Ministerstvo financií vo svojom stanovisku namietalo k jednej veci, že kto tu bude platiť prevádzku. Ale asi nezaregistrovalo príslušný paragraf, ktorý hovorí, že ju platí zriaďovateľ. To znamená, platí ju zriaďovateľ autobusu. A ten jednoducho má možnosť aj vyberať cestovné, ale, je to hneď v zákone povedané, maximálne do ceny, ktorá je dnes v rámci hromadnej dopravy. Čiže niečím by zrejme prispievali aj užívatelia týchto školských autobusov.
Ale na to peniaze máme alebo nemáme? Ten odhad hovorí na primárnu sieť, ešte raz, za 5 rokov 35 miliónov eur. Viete, dneska autobus, poviem, taký malý, kde by im stačilo 20 miest, je asi za 35 tisíc eur, normálne veľký autobus je za okolo 100 tisíc, je za 120 tisíc, keď už je aj klimatizovaný. A pri hromadnom nákupe by tu ešte bola nižšia cena. Ja sa pýtam, naozaj táto krajina to pre svoje deti nemá? Dlhodobo sledujem niektoré porovnania. Asi pred siedmimi rokmi bol pomer medzi tým, čo ročne vynaložíme na vzdelávanie jedného dieťaťa a jedného väzňa jedna ku desiatim. Dnes približne normatív na jedného žiaka je okolo 1 000 eur, na jedného väzňa je ročný náklad 14 tisíc eur. Už je to jedna ku štrnástim. Ja viem, že toho väzňa treba strážiť, ale nie je rozumnejšie pre krajinu naozaj investovať do mladých ľudí, do vzdelávania, aj do výchovy? Ja si myslím, že tá škola môže prispievať a aj prispieva, pokiaľ to funguje, k tomu, aby ľudia sa naučili aj inak správať a aby tých, ktorých potom musí štát odsúdiť a zavrieť, bolo menej, aby klesali náklady na väzňov a vzrastali náklady, ktoré štát dáva na žiakov a študentov, na naše deti. Bol by som veľmi rád, keby sa to trošku pohlo týmto smerom. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja už iba jednu poznámku na záver poviem, keďže pán poslanec Fronc ešte doplnil svoje vystúpenie o to, že by užívatelia tých autobusov mohli sa spolupodieľať na tom financovaní. Ja viem, že máme obmedzené zdroje, a viem, že niekedy je veľmi ťažké nájsť aj jedno euro, ale to jedno euro niekedy ťažko hľadajú aj tie rodiny. Čiže tak ako dnes, keď majú tú málotriedku a tie deti dôjdu pešo z toho jedného domu na koniec dediny, ak by to malo byť tak, že budú musieť platiť za takýto autobus, obzvlášť opakujem, ak sa to bude týkať rodín, ktoré žijú v sociálne znevýhodnenom prostredí, môže to byť zase jedna z tých prekážok, kde nám tá úspešnosť školská nebude až taká vysoká.
A iba úplne poslednú poznámku poviem. Ste hovorili, pán poslanec, o tom, koľko nás stoja žiaci a koľko nás stoja väzni. Tak opäť predpokladám, že keď väzňov prevážajú z jedného miesta na druhé miesto, aby, dajme tomu, robili nejaké práce, tak oni za to asi neplatia. Čiže buďme v tomto veľkorysí aj voči tým žiakom. A naozaj by som sa skôr prikláňala k tomu, že pokiaľ je nevyhnutné, aby tá škola bola zatvorená, tak aby tie deti mali túto prepravu zadarmo. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, ctení kolegovia z KDH, pán poslanec Kuffa, pán poslanec zo SMER-u, dobré ráno. Som rada, že hoci aj v takomto komornom, v takejto komornej zostave, dobrý deň, sa môžme dnes aspoň chvíľu venovať jednej téme, ktorá si myslím, že napriek tomu, že nie je nejak veľmi, veľmi počuteľná, veľmi viditeľná, ale napriek tomu je veľmi dôležitá. Týka sa prideľovania asistentov pre deti so zdravotným znevýhodnením alebo s intelektovým nadaním.
Táto novela je tu po druhýkrát. Ja som ju pred mesiacom stiahla kvôli viacerým dôvodom, o ktorých budem hovoriť vo svojom vystúpení.
V krátkosti. Jej cieľom je zmeniť dve slová v zákone, a síce slová "môže prideliť" sa nahrádzajú slovom "pridelí". Pretože som presvedčená o tom, že ak dieťa splní podmienky na pridelenie asistenta, už by tam nemal vstupovať nejaký subjektívny pocit, ale mal by byť tento asistent nárokovateľný.
Ja vás chcem požiadať o podporu tohto návrhu a v rozprave aj vysvetlím prečo a uvediem aj viacero argumentov.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Vážená kolegyňa, vážení kolegovia, dovoľte, je to tak trošku symbolické, že dnešné ráno začíname zákonom školským a dnešný deň je aj Deň učiteľov, takže aj keď je tu prázdna sála, chcel by som zapriať učiteľom, aby sa ich stav konečne zlepšil a aby pôsobenie v ich školách bolo v prospech všetkých nás a našich detí.
A teraz k samotnému návrhu zákona. Dovoľte mi, aby som podľa § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350 o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov vystúpil v prvom čítaní k návrhu poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Jany Žitňanskej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení v znení neskorších predpisov (parlamentná tlač 887), ako určený spravodajca Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, a to uznesením č. 124 zo 4. marca 2014, a podal spravodajskú informáciu k tomuto návrhu zákona.
Návrh zákona bol doručený poslancom Národnej Slovenskej republiky v zákonnej lehote pred schôdzou Národnej rady.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím č. 883 z 24. februára 2014 navrhol prideliť návrh zákona na jeho prerokovanie výborom a navrhol gestorský výbor a lehoty na jeho prerokovanie. Konštatoval, že návrh zákona spĺňa všetky náležitosti podľa rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky a podľa legislatívnych pravidiel na jeho prerokovanie v Národnej rade Slovenskej republiky.
S ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu výboru vyplývajú z rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky po rozprave o návrhu zákona uzniesla na tom, že podľa § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky odporučí predmetný návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
V prípade, ak sa Národná rada Slovenskej republiky rozhodne návrh zákona prerokovať v druhom čítaní, tak podľa § 74 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v súlade s návrhom predsedu Národnej rady Slovenskej republiky odporúčam Národnej rade prideliť návrh zákona v druhom čítaní na prerokovanie: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhuje predseda Národnej rady Slovenskej republiky určiť Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport s tým, aby výbory, ktorým bol návrh zákona pridelený, ho prerokovali v druhom čítaní vo výboroch do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu tohto zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Pani podpredsedníčka, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.