35. schôdza

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Áno, preto som sa chcel vydýchať. Ďakujem pekne.
Vážené dámy kolegyne, vážení páni kolegovia, v tejto príjemnej, znovu komornej atmosfére, i keď rannej, nie tentokrát večernej, ale predsa takej, takej našskej, vám chcem predniesť návrh zákona a poprosiť vás o podporu, aby, hej, už som sa vydýchal, poprosil vás o podporu, aby sme venovali pozornosť tejto podľa mňa veľmi vážnej téme, s ktorou, bohužiaľ, mám aj nepríjemnú osobnú skúsenosť, a myslím si, že stojí za to, aby sme sa zamysleli nad tým, čo dobrého by sme mohli a mali urobiť pre to, aby sme napomohli zmene k lepšiemu, k väčšej bezpečnosti ohľadne tejto vážnej problematiky, a to deliktov v oblasti sexuálnych kriminálnych činov, alebo kriminálnych činov, ktoré sa týkajú kriminálneho sexuálneho konania, tak by som to povedal, prečinov v tejto veci, a predovšetkým aby sme sa zamysleli nad tým a pozmenili to, akým spôsobom sú tieto delikty premlčiavané.
Takže chcem navrhnúť zmenu a doplnenie zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov. Mojím cieľom v tomto predkladanom zákone a návrhu je na základe niekoľkých podnetov ľudí, ktorí s touto problematikou sexuálneho zneužívania detí prišli do kontaktu, mojím cieľom je dosiahnuť, aby sme pri posudzovaní trestov za tieto závažné činy zmenili spôsob alebo zmenili náš pohľad na to, ako a prečo majú byť tieto činy premlčané.
Ide mi o, cieľom teda predkladaného návrhu zákona je zrušiť premlčanie trestného stíhania a výkonu trestu závažných trestných činov proti slobode a ľudskej dôstojnosti, proti rodine a mládeži a proti iným právam a slobodám s dlhodobým alebo trvalým negatívnym dopadom na život poškodených, najmä detí. Ide napríklad o trestné činy obchodovania s ľuďmi, znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho zneužívania, týrania blízkej osoby a zverenej osoby a výroby detskej pornografie a o sprísnenie podmienok ukladania trestu zákazu činnosti zahŕňajúcej priamy a pravidelný kontakt s deťmi za spáchanie vyššie uvedených trestných činov s cieľom znížiť recidívu, posilniť prevenciu a ochranu detí pred závažnou trestnou činnosťou.
O čo nám ide, mne a kolegyniam, ktoré tento zákon spolu so mnou predkladajú? Ide nám o to, aby sme zohľadnili právo obetí v čo najväčšej miere a poskytli zadosťučinenie za utrpenie, poníženie, zásah do osobnostných práv a negatívne dôsledky trestných činov, ktoré často nenapraviteľne poškodia celý život obete, ako aj zníženie rizika a recidívy závažných trestných činov, a to najmä voči detským obetiam.
Takže o čo mi ide konkrétne, je to, že snáď, ani nie snáď, ale pred našimi očami je, myslím si, že pred očami verejnosti, je do veľkej miery skryté, ako veľa dochádza k zneužívaniu maloletých detí a mladistvých a títo ľudia svoje traumy skrývajú potom hrozne dlhé obdobie, nedokážu o nepríjemných zážitkoch, skutočnostiach hovoriť, prežívajú potom z toho psychické poruchy, stávajú sa z nich jedinci, ktorí viac-menej vyžadujú vážnu lekársku starostlivosť a nedokážu byť plnohodnotnými ľuďmi, ktorí prežívajú svoj život kvalitne a dokážu byť produktívnymi občanmi pre našu krajinu.
Takéto činy neskôr častokrát, zároveň štatistika hovorí, že v mnohých prípadoch sa to ani neprejaví, ale predsa mnohokrát vyplávajú na povrch prečiny takýchto ľudí a mnohokrát sa ukáže, že aj keď dôjde k vyšetrovaniu, predsa len naše zákony umožňujú premlčanie týchto činov vzhľadom na dobu, kedy sa začali tieto delikty, vôbec boli oznámené alebo boli vyšetrované. A čím ďalej, tým viac, ako postupujú roky, sa ukazuje, že mnohí z týchto zneužitých kedysi detí a maloletých sami pochopili, že ich život mohol vyzerať úplne inak, keby spoločnosť k vyšetreniu takýchto činov pristupovala iným spôsobom a keby boli páchatelia týchto činov skutočne potrestaní a nevzťahovala by sa na nich možnosť premlčania týchto trestov. To je jeden fakt.
Druhý je ten, že častokrát dochádza k tej skutočnosti, že sami páchatelia týchto činov naďalej zotrvávajú v prostredí, kde priamo pracujú s deťmi a mládežou, a znovu majú možnosť sa dopúšťať takýchto činov. Poprípade neraz je možné, že v takýchto prípadoch sami tí páchatelia ľutujú svoj čin z niekdajšej minulosti, a predsa prostredie, v ktorom sa pohybujú, je pre nich natoľko veľkým pokušením, že znovu zlyhávajú. Znovu zlyhávajú a dochádza k ďalším poškodeniam ľudí mladistvých, detí a mladistvých a to znovu spôsobuje škody v ich životoch a v našej spoločnosti.
Preto ako predkladatelia navrhujeme, aby sa nepremlčiavalo nielen trestné stíhanie, ale aj výkon trestu nami uvádzaných trestných činov, a to bez ohľadu na to, či ide o dospelého páchateľa, alebo mladistvého páchateľa.
Viaceré členské štáty Európskej únie prijali vo vzťahu k obetiam sexuálneho zneužívania oveľa priaznivejšiu právnu úpravu, aká v súčasnosti platí na Slovensku. Napríklad vo Veľkej Británii sa v súčasnosti sexuálne zneužívanie detí vôbec nepremlčuje. V Nemecku sa sexuálne zneužívanie môže premlčať až po 30 rokoch od dosiahnutia 21 rokov veku obete. Čiže keď obeť, povedzme až 21 rokov, vo veku 21 rokov oznámi takýto čin, tak ešte len začne plynúť doba 30 rokov možného premlčania. V Českej republike sa do premlčacej doby nezapočítava doba, po ktorú obeť trestného činu obchodovania s ľuďmi alebo akéhokoľvek trestného činu proti ľudskej dôstojnosti v sexuálnej oblasti bola mladšia ako 18 rokov.
Častokrát je to tak, že obete takéhoto zneužívania sa odhodlajú k nahláseniu takéhoto trestného činu až po uplynutí premlčacej doby, čo poskytuje priestor na to, aby jeho páchatelia zostali nepotrestaní, a ako som povedal, aby naďalej pôsobili v prostredí výchovy detí a mládeže.
Je mi veľmi ľúto, že sám som bol svedkom takýchto incidentov dvakrát počas obdobia, kedy som prebýval na internáte, a tam sa to stalo raz v škole jednému pánovi učiteľovi, ktorý nezvládol zrejme svoje sexuálne deformácie, a za nejaké dva roky sa to zopakovalo, teda takýto prípad, v prípade vychovávateľa, ktorý zneužil zvereného chovanca internátu. A zase neskôr v živote som sa stal svedkom podobných vecí, ako je zneužívanie dospelými ľuďmi, zneužívanie detí dospelými ľuďmi a, bohužiaľ, som svedkom toho, že aj tento páchateľ zostáva nepotrestaný, premlčuje svoje správanie, chce to nechať nejakým spôsobom byť zakryté. A poznám obete jeho činov a títo ľudia sú mimoriadne poničení v niektorých oblastiach svojho života.
Takže ma trápi presne to, že takíto ľudia, takíto páchatelia môžu ďalej pôsobiť v oblasti výchovy detí. Mnoho obetí takejto trestnej činnosti trpia ďalekosiahlymi následkami a zostávajú bez akéhokoľvek zadosťučinenia. Toto je ďalší rozmer toho, že páchatelia týchto činov majú premlčané činy.
Ak ponecháme túto právnu úpravu nezmenenú, znamená to, že páchateľom nič nebráni v ďalšom dopúšťaní sa podobných trestných činov voči deťom, a opakujem znovu, tieto deti majú z toho mimoriadne zničený život a celoživotné následky.
Snáď na záver uvediem príklad muža, ktorý sa odhodlal odhaliť ťažké traumy svojho života, pretože bol zneužívaný, je to anglický, muž z Anglicka, teda myslím, že je Škót, ktorý bol zneužívaný, on a jeho brat, vlastným strýkom, kým boli deti. A strýko ich prestal sexuálne zneužívať po nejakom čase, po určitom období, myslím, niekoľkých rokov. Obaja chlapci však zostali ťažko poškodení vo svojom vnútornom svete, vo svojom vnútornom prežívaní, čo sa, samozrejme, vždy podpíše na ich vonkajšom správaní, na vonkajšom správaní obetí. A tento mladík sa po čase rozhodol so svojím zranením pracovať a začal aj navštevovať nejakú terapiu a rozhodol sa vyjsť so svojím príbehom na svetlo sveta a rozhodol sa urobiť všetko pre to, aby ľudia, ako sú jeho strýko, museli dostať svoj trest, a zameral sa na to, aby doba premlčania takýchto trestných činov bola úplne zrušená. Rozhodol sa konať veľmi obetavým spôsobom. Matthew McVarish, to je jeho meno, sa rozhodol putovať peši vo svojom národnom kroji, pretože je Škót, takže nosí ten škótsky kilt, my tomu povieme sukňu, a ide peši do všetkých hlavných krajín miest členských štátov Európskej únie, do všetkých hlavných miest členských štátov Európskej únie a všade sa snažil skontaktovať s politikmi v parlamente, s diplomatmi, s veľvyslancami a povedať im, že je vyslancom nádeje na zmenu. Je vyslancom organizácie Stop the silence (Zastavme to ticho) a stal sa človekom, ktorý zhromaždil množstvo informácií a chce odhaliť, preukázať na svetlo sveta, že toto je oblasť, v ktorej zákonodarcovia musia zmeniť prístup preto, aby sme chránili deti a mladistvých.
Sexuálne zneužívanie detí je odporná vec. Myslím si, že s každým sa na tomto zhodneme. A Biblia nazýva tento čin ohavnosťou. Božie slovo hovorí, že to je ohavnosť pred Bohom aj pred ľuďmi, ohavnosť, to je niečo najodpornejšie, čo môže byť. To je niečo, čo Boh nenávidí a toto bude veľmi trestať.
Štatistiky, ktoré vydala Svetová zdravotnícka organizácia, hovoria, že každé štvrté dievčatko a každý šiesty chlapec sú vystavení sexuálnemu zneužívaniu. Zrejme je toto štatistika len z našej civilizovanej Európy, možno že sa týka západného sveta, neviem, či mám štatistiky, teda myslím, že nemám štatistiky z Afriky alebo z krajín tretieho sveta, ale sú to strašné údaje a za týmito číslami, za týmito slovami musíme vidieť strašidelné príbehy detí. Mnohé sa s tým celý život nevedia vyrovnať a nedokážu sa z toho dostať.
Ale čo zneužívatelia? Tí sa beztrestne pohybujú po svete naďalej, dokonca sa možno niektorí z nich v dobrej snahe snažia zabudnúť na svoj niekdajší čin, to ešte aj uvádzam ten pozitívnejší a krajší príklad, snažia sa s tým nejak sami vyrovnať, čo spravili, a hovoria si, že už nikdy viac, a ďalej sa venujú svojej profesii, snažia sa byť dobrými občanmi. Len zabudnúť na to, čo sa stalo. Ale život človeka, ktorého poškodili, je absolútne zničený, zdeformovaný.
Ale, bohužiaľ, pravdou je aj iná verzia. Mnohí z nich skrývajú svoje činy úspešne, vedia, že sa to neodhalí, vedia, že to môže byť premlčané, a ďalej pôsobia vo svojej profesionálnej oblasti práve preto, že mali problém a sexuálnu deformáciu, úchylku voči deťom, tak sa zároveň angažujú vo svojom prostredí, kde pracujú s deťmi, či už sú to školské kluby, družiny, či sú to učitelia, alebo vychovávatelia na internátoch, na strednej škole, a rady obetí sa takto len rozširujú. A som presvedčený, že toto treba zastaviť a mňa pohol príbeh tohoto Matthewa McVarisha.
Takže vydal sa na túto cestu ku zmene, aj nazval to svoje putovanie krajinami Európskej únie, už prešiel tisíce kilometrov, nazval to Road to change (Cesta k zmene), bol v 23 krajinách sveta peši. Prešiel 8-tisíc km. Vo viacerých krajinách, ktoré navštívil, sa jeho vplyvom a pôsobením začal legislatívny proces. Veľmi dobré vyhliadky na konkrétnu zmenu zákona sú teraz na Malte. Pešo putuje po Európe, aby poukázal na toto zneužívanie detí, a bol tu v Bratislave pred nejakým časom, uverejnil som o tom blog, robili sme kvôli tomu tlačový brífing, Bratislava bola vtedy jeho ôsma zastávka. A tu hovoril to isté, čo v iných krajinách, o sexuálnom zneužívaní detí sa mlčí. Obete sa o tom hanbia hovoriť, a keď nájdu odvahu vystúpiť, stávajú sa dokonca terčom posmechu. Viete si to len predstaviť, kolegovia, kolegyne, povedať, že nežijem normálny život, pretože niekto ma zničil, a ešte aj vedieť, že sa môžem stať obeťou výsmechu ja sám a ešte že dokonca páchateľ sa mi môže snáď vyhrážať alebo dokonca smiať?
Jeho takto zneužíval jeho vlastný strýko, a jeho bratov. On dokázal z toho vyjsť, dokázal sa stať silnou osobnosťou, a napriek tomu, že aj sám zažíva ešte výsmech, vie s tým pracovať, je človekom, ktorý vedie normálny život na rozdiel od svojich bratov, ktorí majú ťažké problémy, stále sú na liekoch a nechcú sa ani začať vysporiadavať so svojím zážitkom. Našťastie ich strýko už je zavretý, jeho čin nebol premlčaný a je za to potrestaný a nemôže ďalej pôsobiť v oblasti práce s deťmi.
Matthew McVarish vie, prečo toto robí. Robí to preto, aby zachránil ostatných.
U nás je premlčacia doba takýchto a podobných deliktov okolo 10 rokov. 10 rokov, priatelia, je málo. Skutočne veľmi málo. My navrhujeme omnoho dlhšiu dobu preto, aby sme dali možnosť tomu, že tieto činy budú môcť byť preukázané, vyšetrené, budú môcť byť potrestané. Jednoducho nechceme, aby takéto zločiny mohli byť, mohli zostať upadnuté do zabudnutia.
Som presvedčený, že nikto z nás by nechcel, aby sa niečo podobné stalo práve môjmu dieťaťu. A preto práve na to, z toho pohľadu a dôvodu, že sedíme v sále zákonnosti, ako tu hovoríme, chcem vám, kolegovia, preukázať, že v tomto smere nemáme dobrý zákon a že je treba ho pozmeniť.
Takže vás prosím aj o dobré naštudovanie nami predloženého návrhu, prosím o dobrý diskurz a prosím o podporu, aby sme mohli niečo v tejto veci zmeniť a urobiť zase túto krajinu o niečo bezpečnejšou, aj krajšou a lepšou, a hlavne takou, kde naše deti nebudú zneužívané a kde to nebude beztrestné, naopak, že tento hrozný čin bude adekvátne potrestaný.
Ak máte záujem, prosím, pozrite si www stránku Road to change (čiže píše sa to road to change), iné heslo alebo názov, ktoré používajú, je Stop the silence (stop the silence), čo je zase podnadpis, tam majú Zastavme sexuálne zneužívanie detí. A toto je stránka muža, o ktorom som vám teraz hovoril, ktorý putuje peši tisíce kilometrov, aby navrhoval zákonodarcom jednotlivých štátov, aby toto všetko zmenili a aby v Európe nebolo možné premlčiavať tieto činy ľahkým spôsobom. Chápem, že každá krajina tam môže dať inú dobu, niektoré, ako Británia, to vôbec nepremlčujú a my navrhujeme až dobu okolo 30 rokov od oznámenia tohoto činu.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, kolegyne, kolegovia, hostia sa ešte nedostavili, ani ten jeden, čo tam sedáva vždy, tam ešte nie je, dovoľte, aby som v zmysle § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona.
Predmetný návrh zákona spĺňa po formálno-právnej stránke náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby uvedený návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, výbor pre obranu a bezpečnosť a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny. Za gestorský navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby sme návrh zákona prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní.
Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Ako spravodajca odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pani podpredsedníčka, prosím, otvorte rozpravu, do ktorej sa hlásim ako prvý.

Ďakujem veľmi pekne. Ja som si nemohol nechať ujsť príležitosť, že ešte kým tu Braňo sedí, tak s ním v niečom súhlasím.
Rád by som vniesol do témy kontext slovenský. Minulý rok sme mali výskum Inštitútu pre výskum práce a rodiny a podľa neho 36 % detí vo veku ôsmakov a deviatakov potvrdili, že sú vystavené nejakej forme násilia. A z toho 7 % bolo vystavených sexuálnemu zneužívaniu. Podozrenie zo zanedbávania bolo zaznamenané u viac ako 9 % detí. Násilie páchané na deťoch je v slovenskej spoločnosti mimoriadne rozšírený fenomén, vyše polovica respondentov iného prieskumu, takmer 54 %, uviedla, že je veľmi alebo dosť rozšírené, a len približne 1 % respondentov uviedlo, že sa nevyskytuje vôbec. To znamená, že v slovenskej spoločnosti je štandardom, že všetci vieme, že niektoré deti sú bité alebo sexuálne zneužívané. Len 1 % dospelej populácie si myslí, že násilie na deťoch na Slovensku nie je problém.
My sme mali možnosť v tejto veci prijať Istanbulský a Lanzarotský dohovor, ktoré obidva boli o prijatí opatrení, ktorými by sme potláčali násilie v rodinách voči ženám aj voči deťom, ich prijatie bolo trošku skomplikované na Slovensku, ale som rád, že aspoň v čiastkových veciach prichádza takýto návrh, a skúsim k nemu povedať ešte niečo viac.
V tých vymenovaných prostrediach, kde sa môžme stretnúť s problémami sexuálneho zneužívania detí, ty si, Braňo, dosť tak opatrne opomenul cirkev, myslím si, že by mala byť spomenutá, nie preto, že by som si potreboval do nej kopnúť, ale aby sme boli poctiví voči realite. Myslím si, že aj problémy kňazov, resp. ľudí, ktorí sa pohybujú v cirkevnom prostredí a tiež sa dopúšťajú deliktov na deťoch, je potrebné spomenúť. A takisto by sa malo myslieť na to, že takíto ľudia dlhé, dlhé roky žijú v prostredí plnom detí, zneužívajú svoje postavenie a je potrebné vytvoriť priestor na to, aby dodatočne mohol byť takýto páchateľ súdený a trestaný.
Vec, ktorá mi chýba v tejto diskusii a rád by som ju uvítal v druhom čítaní, dúfam, že to do druhého čítania prejde, teraz sa obraciam na kolegov zo SMER-u, myslím si, že ak máme sa dostať k naozaj poctivej diskusii, teraz hovoríme o filozofii, ale v druhom čítaní ja by som veľmi rád od niekoho, kto sa vyzná v teórii práva do hĺbky, počul, čo to vlastne premlčacia doba je, hej, lebo ona v tom, v tej teórii práva určite má nejaký svoj vlastný dôvod, má, sú, existujú nejaké dôvody, prečo premlčacie doby sú tak dlhé, ako sú. Určite v teórii práva existujú nejaké princípy a práva aj ľudí, ktorí sa tam zúčastňujú, dajme tomu ako páchatelia, aj keď pri týchto druhoch činov sa veľmi ťažko pozerá na to, že by taký človek ešte nejaké práva mal, ale zrejme má a zrejme preto taká premlčacia doba existuje. A ja by som veľmi rád od právnika, ktorý sa zaoberá teóriou práva, počul, prečo vlastne premlčacie doby existujú a prečo sú stanovované na tie časy, ktoré sú, lebo z hľadiska, samozrejme, toho laického, takýto človek nemá právo na akékoľvek zmilovanie sa. Nemá právo na akýkoľvek súcit, ale právo zrejme myslí aj na jeho verziu príbehu a veľmi rád by som počul, akým spôsobom je to zohľadnené pri tom, kedy sa, keď sa vlastne tieto premlčacie doby určujú a píšu do zákona. Takže ešte raz, bol by som veľmi rád, keby v druhom čítaní alebo na úrovni dajme tomu ústavnoprávneho výboru, keď ho budeme preberať, niekto s takýmto niečím prišiel.
Druhá vec je, že tá štatistika, ktorú som ja citoval, podľa ľudí, ktorí pracujú s deťmi a obeťami násilia na Slovensku, je ešte stále podhodnotená. Ľudia, ktorí sa zaoberajú prácou s obeťami násilia, prácou s obeťami znásilnení, prácou s obeťami domáceho násilia, či už na ženách, alebo na deťoch, štatistiku, ktorú som ja spomenul, berú akože, áno, toto je základná čiara, ktorú vám každý jeden sociálny pracovník, ktorý sa v tom prostredí pohybuje, potvrdí, že takto to je, ale realita môže byť ešte horšia. Tých detí zneužívaných môže byť viac.
Ja ešte v časoch, keď som ešte robil debatného trénera, a potom, keď som učil aj na strednej škole, aj na základnej, som mal možnosť sa rozprávať s jedným takýmto človekom a on mi povedal vec, na ktorú ja odvtedy vždycky myslím. Povedal mi: "Martin, do každej triedy, do ktorej vojdeš, keď sa dobre pozrieš po nej, tak zrejme sa budeš pozerať aspoň jednému dieťaťu do očí, ktoré zneužíva buď člen jeho rodiny, alebo niekto, kto mu je blízka osoba. V každej jednej triede štatisticky aspoň jedno takéto dieťa je. Zrejme máme triedy na Slovensku, kde ich je viac a, chvalabohu, zrejme máme triedy, kde nie je ani jedno, ale keď si zoberieme priemer, keď vojdeš do triedy, budeš sa pozerať do očí aspoň jednému dieťaťu, ktoré je zneužívané buď členom rodiny, alebo veľmi blízkou osobou."
A to ma zasiahlo, lebo ja som do tých tried vstupoval vtedy, a dodnes, keď chodím na besedy po školách, tak na to myslím, keď do tej triedy vchádzam.
Druhá vec, ktorá ma zasiahla, a v podstate sme boli jej svedkami my všetci v tomto parlamente, to je prípad Lukáša, kameramana, ktorého sme tu každý deň vídavali na chodbe, a jedného dňa si prečítame v novinách, že niekoľko týždňov kvôli psychickej poruche, ktorou trpí, týral trojročné dieťa a spolu jeho partnerka s tým nebola schopná čokoľvek spraviť a my sme tu každý deň chodili okolo človeka, v ktorom či už to bola jeho genetická predispozícia, alebo výchova, nech to bolo čokoľvek, ale spôsobilo to výbuch, ktorý si odnieslo bezbranné trojročné dieťa. Človek, s ktorým sme si podávali ruky tu pred týmito dverami, pravidelne, a rozprávali sme sa s ním o tom, jaký je život.
A toto, kolegyne, kolegovia, je na každom rohu. Sú ľudia, ktorí sa nezvládajú a ubližujú, a sú deti, ktoré mlčia, a sú ženy a obete násilia, ktoré mlčia, a Slovensko pre ne nie je prívetivou krajinou. Policajti stále nevedia, ako sa s tým vysporiadať, sociálni pracovníci stále nedokážu oddeliť agresorov od ich rodín a nedokážu poskytnúť dostatočnú ochranu obetiam takéhoto násilia.
To dnes nevyriešime, aj keď by sme mohli, ale v tomto návrhu zákona dokážeme aspoň natiahnuť ten čas, v ktorom, keď už bola vykonaná ujma, tak bude možné aspoň čiastočne dôjsť k nejakej forme spravodlivosti.
Preto tento návrh plne podporujem a pevne dúfam, že prejde do druhého čítania, kde budeme mať možnosť ho rozobrať do detailov.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja by som len potvrdila slová pána poslanca Poliačika, že tie štatistiky sú naozaj podhodnotené u nás, tých prípadov obetí či už násilia, alebo sexuálneho zneužívania, týrania je podstatne, podstatne viac. Pribúdajú nám prípady obetí šikany, prípady, kedy dochádza k verbálnemu násiliu, kedy dochádza k psychickému násiliu. Nie je to vždy len o tom fyzickom týraní alebo sexuálnom zneužívaní, ale tých foriem toho utrpenia toho dieťaťa je podstatne, podstatne viacej. A opäť môžme vymenovať rôzne prostredia, kde k tomu dochádza, najčastejšie to býva, žiaľ, rodina a blízki príbuzní, ale aj škola, tak ako aj pán Poliačik spomínal, ani cirkev nie je v tomto úplne nevinná. Rovnako tábory detské, detské zbory, proste je ix miest, kde k tomu násiliu prichádza. A ja by som nerada to nejako generalizovala a povedala, že všetky školy sú zlé, že cirkev je zlá, že tábory sú zlé, ale proste sú tam konkrétni ľudia, ktorí páchajú tie ohavstvá, o ktorých aj pán poslanec Škripek hovoril.
A ja viem, že tento zákon asi nevyrieši všetky tieto trápenia a problémy, ale minimálne otvára raz tému na pôde parlamentu, kde by možno stálo za to sa širšie o tom porozprávať. O tom, ako štát pomáha organizáciám alebo samospráva ako pomáha organizáciám, ktoré reálne pomáhajú deťom, ktoré stretne takéto nešťastie. Či teda je to pomoc, alebo skôr im hádžu polená pod nohy a znižujú im rozpočet. Môžme sa baviť o tom, či vyšetrovatelia, sudcovia sú dostatočne citliví pri práci s týmito deťmi. Či tie deti naozaj nepodstupujú ďalšie utrpenie, keď majú svedčiť, keď majú o tom vypovedať.
Takže ja chcem podporiť tento zákon do druhého čítania a budem rada, keď tá diskusia bude širšia.
Ďakujem.

Áno, Janka, vlastne tam som začínal s tou štatistikou, to máme 36 %, tam tie zahŕňajú aj tie formy zneužívania, ktoré si spomínala, a 7 % detí podľa tej štatistiky bolo predmetom sexuálneho zneužívania. A, áno, zrejme je to iba baseline, zrejme je to proste základ, základná čiara, ktorá sa dá identifikovať štatisticky, a je možné, že realita je na tom ešte horšie.
A treba povedať, že zhodou okolností práve za Braňa príde do parlamentu nová poslankyňa, ktorá nám veľmi môže pomôcť v tejto otázke, lebo celý život pracovala v téme vlastne o pomoci obetiam násilia, ja sa osobne celkom teším na tú spoluprácu, a je možné, že podobných návrhov zákonov, ktoré sa práve budú zaoberať pomocou obetiam násilia, tu pribudne a budeme mať o tom možnosť ešte rozprávať.
A nemôžem si pomôcť, ale presne v súvislosti s tou vetou, ktorú si povedala, že najčastejším, najčastejším prostredím, kde k tomuto násiliu dochádza, je rodina, som si spomenul na poslednú novelu ústavy, ale nebudem kaziť úplne túto diskusiu, tak to nechám len v - pán Brocka okamžite dvihol hlavu. Nepôjdem ďalej v tejto téme, nechám to tak, budeme sa venovať len veci.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi vyjadriť zopár poznámok, ktoré, cítim, že by som bola rada, keby boli tunák tiež vypovedané. Ďakujem aj kolegom, ktorí sa vyjadrili k tomuto návrhu zákona.
Chcem možnože len podotknúť na úvod, tak vo väčšej miere ste sa venovali premlčateľnosti. Tunák dám len teda na pravú mieru, že rušíme premlčateľnosť pri takýchto trestných činoch. Úplne ju rušíme, aj keď možnože aj to je na diskusiu. Ja viem, že niektorí s tým majú problém. Je to téma, je to téma do diskusie a ja osobne som presvedčená, aj teda všetci traja predkladatelia sme presvedčení, že v týchto prípadoch je nutné dobu premlčania naozaj uvoľniť v takejto maximálnej miere, ako sme to urobili.
Ale málo rozprávame aj o druhej časti zákonu, ktorá je podľa mňa veľmi dôležitá a súvisí práve s činnosťami, ktoré ľudia, ktorí pracujú, by mali mať, čo, ktorí pracujú s deťmi, a pritom, popritom takto zneužívajú svoj inštitút akoby pomoci na sexuálne zneužívanie detí. Mala by im byť táto činnosť zakázaná. V zákone sa, v Trestnom zákone je možnosť odstránenia tohoto, ale, podotýkam, v širšej miere sme sa na to pozreli, pretože si myslíme, že oblasti zákazu činnosti by nemali súvisieť len so samotnou prácou, to znamená, že len ako počas vykonávania pracovnej činnosti, ja neviem, učitelia, kňazi, ale, tak ako ste aj sami povedali, ako pani Jana Žitňanská povedala, že týka sa to aktivít, ktoré sú aj mimoškolské a často sú aj robené ako dobrovoľnícke aktivity zo strany dospelých. Takže veľký prínos vidím aj v tejto oblasti práve v úprave Trestného zákona, že sa snažíme postihnúť akékoľvek činnosti, ktoré by naďalej mohli spôsobovať styk ľudí s maloletými, ktorí naozaj majú problémy udržať na uzde svoje sexuálne pudy napríklad.
Ak by som sa vrátila, ešte raz, boli tu použité štatistiky zo Slovenska, ktoré sme naozaj mali minulý rok k dispozícii. Ja poviem vo všeobecnosti, v rámci Európskej únie sa mi, v rámci Európskej únie je faktom, že jedno z piatich detí je obeťou nejakej formy sexuálneho zneužívania. To znamená, že 20 % detí je vystavené takémuto sexuálnemu násiliu. Môžeme sa určite baviť o relevantnosti údajov, nič to však nezmení na fakte, že tento fenomén máme medzi sebou a nemôžeme nad ním privierať oči a tváriť sa, že problém nemá také veľké rozmery.
Musíme si dokonca povedať, že až okolo 70 až 80 % prípadov je takých, kde dieťa páchateľa pozná a dôveruje mu. Čo je však najsmutnejšie, je to, že zrejme až okolo 90 % všetkých prípadov je takých, ktoré zostávajú utajené a neohlásené, ktoré visia nad životom dieťaťa a poznačujú jeho ďalšie pôsobenie, dokonca celý jeho život.
Viem, že sme v tejto oblasti na tenkom ľade, ale treba si uvedomiť, že to, čo bráni dieťaťu vypovedať o skutkoch, je často pocit hanby, strachu či lojality voči páchateľovi. Existujú tendencie pri takýchto prípadoch vnášať pre podozrivého prezumpciu neviny vo väčšej miere. Viac dbáme, to znamená, viac dbáme na ochranu ľudských práv páchateľov a, naopak, povinnosť chrániť obeť, v tomto prípade zväčša dieťa, sa hrubo zanedbáva. A nielen priamo pri obetiach, ale aj ich príbuzných a ich okolí.
Pri tejto príležitosti si opäť dovolím poukázať na problém, na ktorý poukazujem dlhodobo, týka sa práve práv obetí. Do konca budúceho roku máme povinnosť prebrať smernicu Európskej rady, ktorá práve sa dotýka práv obetí ľudských činov. A aj z tohto miesta chcem opäť apelovať na ministerstvo spravodlivosti, ktoré je gestorom tejto témy, bola mu pridelená, alebo sa ju rozhodli zobrať, dlhodobo sa tento problém pingpongoval, že ktoré ministerstvo sa ho ujme, už vieme, že teda gestorom je ministerstvo spravodlivosti, takže aj z tohto miesta chcem apelovať na ministerstvo, aby veľmi silno uvažovalo nad samostatným zákonom na ochranu obetí trestných činov. Je to veľmi široká masa ľudí. Stotisíc trestných činov, ktoré sú len ohlásené. K tomu keď nabalíme práve ľudí, ktorí sú v blízkosti týchto obetí trestných činov, tak je to armáda 400-tisíc ľudí ročne. Myslím si, že je to dostatočne silná masa ľudí, ktorí prichádzajú do styku ako obeť, či primárna, či sekundárna, zaslúžia si naozaj, dovolím si povedať, že viac pozornosti ako práve páchatelia. Tie dodržiavania práv zo strany páchateľov a obetí musia byť vyrovnané. A v našej spoločnosti vnímam, že páchateľ má väčšie právo u nás ako samotná obeť.
Mnohí dospelí si bremeno traumy zo sexuálneho zneužívania niesli so sebou dlhé roky od detstva buď preto, že sa nedokázali nikomu zdôveriť, alebo, naopak, po zdôverení sa narazili na nepochopenie okolia blízkych, prípadne snahu prípad tutlať. To sa naozaj veľmi často stáva.
Boli tu spomenutí kňazi. Martin vyzýval, aby sme neopomli skutočnosti, ktoré sa, naozaj nepríjemné skutočnosti, ktoré sa dejú v cirkvi. Áno, dejú sa, toto nikto nepopiera. A na margo toho, v poslednom príhovore pápeža Františka nájdeme miesto, ktoré hovorí, že: "Žiadne sexuálne zneužitie dieťaťa nesmie zostať zabudnuté a nikto nemôže držať ochrannú ruku nad tými, ktorí sa toho dopustia. Takto zneužívané deti si svoju traumu skutočne nesú celý život so sebou." Takže už aj toto je znak, že nie je dôvod takéto veci tutlať a každý, každý, kto sa zúčastní na takomto zle, musí byť potrestaný.
Musíme si uvedomiť, že tento zákon alebo všeobecne zákon, ktorý sa týka obetí, nemá byť o pomste, ale o ochrane. Nie pomsta nás má posúvať smerom dopredu, ale to, aby sme chceli chrániť ľudí, ktorí prichádzajú do styku s takýmito činmi.
Ešte jedna oblasť, ktorú sme rozhodovali, či v zákone budeme upravovať, či nie, takže upravovali sme premlčateľnosť a upravovali sme zákaz styku alebo, aby som to presne povedala, sprísnenie podmienky ukladania trestu zákazu činnosti zahŕňajúcej priamy a pravidelný kontakt detí, hej. Takže zákaz činnosti bola tá druhá oblasť a veľmi sme uvažovali do tejto novely zahrnúť aj spôsoby aktívneho prístupu, nielen trestanie, teda ale aj liečenie. Je to vážna téma, ktorá si však ale už naozaj vyžaduje finančné prostriedky. Preto sme sa nakoniec do tejto oblasti nepustili, ale treba poukázať aj z tohto miesta opäť, že vieme, že najlepší výchovný moment nastáva, ak naozaj podáme ruku, pomocnú ruku aj páchateľovi a snažíme sa ho liečiť. Sú špeciálne postupy práve v oblasti psychológie, ktoré vedia tomuto človeku pomôcť, aby sa zabránilo deviácii. Máme v zákone, existujú, teda neexistujúce skutočnosti, ale v zákone je spomenutý detenčný ústav, ktorý by mohol takéto anomálie liečiť. Bohužiaľ, takisto je to otázka, ktorá sa týka financií a z roka na rok sa táto skutočnosť len berie na vedomie, ale žiadny aktívny prístup k tomuto nevidíme. Takže ak už hovoríme o zákaze činnosti, o premlčateľnosti, bolo by dobré zamyslieť sa aj nad možnosťou skutočného výkonu ochrannej liečby práve pri týchto ľuďoch. To by bol podľa mňa úplne komplexný pohľad na všetky aspekty tohto problému.
Na záver by som povedala už len, že v januári sme si mohli prečítať ešte správu, kde zosnulý britský moderátor BBC Jimmy Savile počas 54 rokoch sexuálne zneužíval stovky detí a mladistvých. Tento pán moderátor zomrel prednedávnom vo veku 84 rokov. Policajný veliteľ ho označil, tieto skutky ako: "Tento odtlačok bol široký, bezohľadný a oportunistický." Takto pomenoval to, čo spôsobil vlastne moderátor BBC počas dlhej, 50-ročnej éry sex zneužívania stoviek detí a mladistvých. "Je jasné," ešte pokračujem v citácii, "že využíval svoje postavenie celebrity a zbierania financií na charitatívne projekty, aby získal nekontrolovaný prístup k zraniteľným ľuďom počas šiestich desaťročí."
Samozrejme, je to veľmi nepríjemná správa, pokiaľ bol tento človek známy a obdivovaný mnohými deťmi, rodičmi, a po rokoch zistíte, že vlastne ten, na koho sa zraky dieťaťa upierali, hrubo, odporne zneužíval svoje postavenie na to, aby si ukájal svoje chúťky. Je to opäť znak toho, že je potrebné sa zamýšľať nad tým, o čom tunák celé ráno rozprávame, a verím, že aj to, čo ste tu počuli, vás podnieti k tomu, aby ste tento návrh zákona posunuli do druhého čítania.
Ďakujem pekne.

Kolegovia, ja si myslím, že naozaj je potrebné, aby sme vnímali, teda venovali pozornosť tejto, celej tejto téme a naozaj ju nastolili, a ja dúfam, že bude môcť byť k tejto téme aj spoločenská diskusia. Myslím si totiž, že je to skrytá sopka. Alebo keď nepoviem skrytá sopka, tak potom že toto je vážne skrytá ohava, ktorá len nevyliezla, nevyliezla z lesa a ešte sa tam niekde, niekde ukrýva možno zakliesnená, ale že ak nebudeme konať, ak nezmeníme alebo nestanovíme lepšie legislatívne prístupy k tomuto chápaniu týchto činov a ich trestanie aj liečenie, alebo napravenia, tak neurobíme dobre pre našu krajinu. A my sme zodpovední za to, aby sme to dobro sem priniesli. Je to naša povinnosť.
To, čo tu spomínala kolegyňa, kolegyňa Janka Žitňanská, povedala vec, o ktorej sa tiež málo hovorí, že vôbec pochopenie obetí detských, mladistvých alebo vôbec ľudí, ktorí udajú takýto čin a musia prechádzať tortúrou vyšetrovania, tak ľudia, ktorí sa zúčastnia, zúčastňujú tohoto procesu, čo vyšetrovatelia, právnici, sudcovia sami majú tak nedostatočnú prípravu alebo tréning na to, aby správnym spôsobom sa venovali vyšetrovaniu a doviedli celý ten legislatívny proces do úspešného konca, že samotné obete sa nechcú tomu vystaviť. A už toto je podľa mňa trochu samostatná vec, že vôbec by sme mali dbať na to, aby takáto príprava ľudí, ktorí sa zúčastňujú celého procesu odhalenia takýchto činov a potrestania a aj teda nápravy, lebo nehovoríme tu o pomste, hoci máme tendenciu sa pozerať na zadanie trestu ako na pomstu, ale my chceme dosiahnuť nápravu, čiže títo ľudia, ktorí sa venujú tomu procesu odhalenia, samotní majú, pokiaľ viem z praxe, nedostatočnú prípravu na to. Aj túto je treba zasiahnuť a zmeniť.
Pre mňa je dôležitá aj mne príbuzná téma, ktorú som otvoril aj v minulom období, že vôbec naša spoločnosť je nezdravým spôsobom sexualizovaná a že príliš prezdôrazňujeme ľudskú nahotu spôsobom, ktorý je deštruktívny. A najprv tu ten môj návrh na to, aby sme obmedzili takéto publikovanie, zobrazovanie, vulgárne zobrazovanie ľudskej nahoty, aby sme obmedzili zákonom, najprv prešiel do druhého čítania, potom nie. A ja som sa rozhodol, že predložím Národnej rade záujem, že v tejto krajine je záujem, aby sme na to dbali. Začal som zbierať podpisy, aby som nazberal 100-tisíc podpisov, hoci ma kolega Hlina varoval, že, Braňo, to bude ťažké, že nehovor to s takou odvahou, lebo možno to ani nezozbieraš. A ja som povedal, vieš čo, Alojz, že naozaj sa budem usilovať, myslím si, že ľudí to veľmi hnevá, tento, tento stav. A predstavte si, som dnes v čase, kedy som nazbieral 60-tisíc tých podpisov. Viem, že to ešte nie je sto, ale ja tých 40 chcem dozbierať, aj keď moje poslanie, dostal som mandát do Európskeho parlamentu a to pôsobenie bude teraz ďalej ešte zo Slovenska, ale sú tu moji kolegovia od Obyčajných ľudí, aj pani podpredsedníčka Erika Jurinová, aj kolega Vašečka, spolu sme to predkladali a budeme na tomto pracovať ďalej. Tak si myslím, že aj toto je dôležitá téma.
A chcem vám ešte povedať zopár skúseností pána Varisha. Pýtali sme sa ho, keď tu bol, ako ho vnímajú ľudia, ako na toto reagujú. A hovorí, že v každej krajine mu dali priestor v televízii aj v rádiách a hovoriť s novinármi a do 15 európskych jazykov bolo predkladané, bol prekladaný jeho príbeh, jeho rozprávanie. On hovorí jednoduchú vec: "Bol som sexuálne zneužitý a je správne o tom hovoriť." A vyzýva ľudí, aby sme sa zamysleli. "Ak ste boli vy sami zneužití, ten človek, ktorý vás zneužíval, je stále živý a je stále v kontakte s deťmi, potom je vašou zodpovednosťou zastaviť to. Pretože je vo vašich rukách, aby ste prekonali jeho konanie."
A nemôžme povedať len, že nemám na to dosť sily. Naozaj, ako povedala pani kolegyňa Jurinová, že asi je tu 70 % tých takýchto činov neodhalených, proste zostávajú utajené. A potom si musíme uvedomiť, že čo je to tá príšera, o ktorej hovoríme. Že to je netvor skrytý, ktorý vyskočí na naše deti, nevieme kedy.
Predstavte si, jedna taká malá štúdia bola robená, 95 %, prepáčte, iné číslo potrebujem, až 98 % opýtaných ľudí reagovalo, že keby mali svojho kamaráta alebo známeho, boli by spolu niekde na diskotéke a videli by, že je poriadne opitý, tak 98 % povedalo, že by si dovolili mu zobrať kľúčiky od auta z vrecka. Prečo? Odpoveď, otázka bola teda že prečo, odpoveď bola, no lebo sa cítim zaňho zodpovedný a môže zabiť nevinných ľudí. Však niekoho prejde v meste, dieťa mu tam môže vbehnúť. Jednoducho toto si nedovolím. A zároveň pri druhej otázke len 13 % tých istých ľudí bolo ochotných oznámiť im známy prípad sexuálneho zneužitia dieťaťa. Nie je to čudné, priatelia?
Funguje tu nejaký skrytý, skrytý princíp, ktorý je v nás. Totiž obrovské percento toho zneužívania, viete, že sa nedeje niekde inde? Ono sa deje medzi nami priamo v našich rodinách a nám v najbližších spoločenstvách. Čiže to nie je nejaký cudzí problém, ktorý je niekde, kde vy ani na to nemáte dosah. Predstavte si, že to sa deje vo vašom najbližšom okolí. A deje sa to prierezovo vo všetkých vrstvách. Čiže nie je to len limitované len do prostredia školského, a ja neviem, internátov alebo škôl, alebo len tam, kde sa zhromažďujú deti. Nie je to tak.
To zneužívanie, prečo to tak je, ako ukazujú výskumy, sú rôzne. A prečo je to zneužívanie, ale prečo je aj to zamlčiavanie. To zamlčiavanie môže byť z rôznych dôvodov. Niekedy v normálnych spoločenstvách, že sa proste nehovorí. Taký akýsi sociálny konzervativizmus. Niekedy je to z náboženských dôvodov, ako by sa nemalo o tomto hovoriť.
Vraj je to typické pre krajiny bývalého sovietskeho bloku, ako ukazuje jedna štúdia. Ale napríklad miestna kultúra vo Švédsku a v niektorých iných častiach Škandinávie, tak tam je takéto tradičné pochopenie, že ženy nemajú dávať najavo svoj hnev. Ženy nemajú dávať najavo svoj hnev. To je vraj atmosféra tej krajiny, niektorých škandinávskych krajín. Čo to potom znamená? Že až 25 % populácie Švédska, čo je odhad tých zneužitých dievčatiek, musia spracovávať to, čo sa im v živote stalo, a nikdy to nemajú nikomu povedať. Čiže ako sa vyrovnajú s takouto traumou, v ktorej žijú? Necháme to na nich a ony potom majú svoje, svoje vnútorné problémy, potom sa im rozpadajú manželstvá, potom sa uchyľujú ku všemožným závislostiam. Jednoducho vyrovnávajú sa s tým, ako vedia. A niektorí z nich, pred chvíľou som použil ten údaj, 95 % mládežníckych prostitútok bolo sexuálne zneužitých už v detstve. Je to, divný proces sa začína naštartovávať, sa naštartuje v zneužitých ľuďoch, ktorí sa sami potom vrhnú do spôsobu, vlastne zneužívajú sami seba neskôr. Aj toto za tým môže ležať. Takže napríklad tie dievčatká vo Švédsku sa musia vyrovnávať s tým samy. Je to vlastne chápané ako zahanbujúce nešťastie, ktoré sa občas stane, pritom sa stáva veľakrát, ale môžme povedať, že sa môžme na to pozerať doslova už ako na zdravotnú krízu, akurát že sme to nerozoznali.
A viete, prečo to hovorím? Pretože odborníci preukázali, že sexuálne zneužitie detí spôsobuje deformáciu a poškodenie v mozgu dieťaťa pri tom, ako sa vyvíja. Hej, dochádza doslova k mentálnemu poškodeniu rozvoja dieťaťa. A ak by sme porovnávali CT snímok mozgu zneužívaného dieťaťa s CT snímkom mozgu dieťaťa, ktoré vyrástlo v zdravom, pozitívnom prostredí, zistíte u nich fyziologické rozdiely. Niektorí odborníci to priamo označujú za poškodenie mozgu.
Čiže takéto zneužité dieťa dospeje, my, ktorí žijeme vedľa neho, vôbec nevieme, že máme čo dočinenia s poškodeným, postihnutým človekom, ktorý má vnútorné také obrovské deformácie, že začne konať v niektorých chvíľach a oblastiach života úplne negatívnym spôsobom a skrýva toto svoje poškodenie, deformáciu, možno vyvíjajúcu sa úchylku alebo nejaký problém. Proste to formuje jeho správanie a toto dieťa vyrastá s neviditeľným psychologickým hendikepom. Stále je tu, prebíja sa svojím vnútorným svetom a nikto nevidí, čo sa s ním deje. Naopak, možnože takýchto ľudí len trestáme nejakým spôsobom. Výsledok je poškodenie spoločnosti a tie náklady, ktoré každá vláda s týmto má, sociálne problémy, rozvodovosť, závislosť na drogách, bezdomovectvo, rozpadajúce sa vzťahy, zlé správanie sa ku samotným deťom a ku vlastným deťom, v podstate je to chronické ochorenie.
Takže čo by sme mohli urobiť, jednoduché kroky, keď dáme na prvé miesto predchádzanie takýmto veciam, tak by sme videli úbytok aj v ostatných takýchto oblastiach, ktoré som teraz menoval. A toto stojí aj našu vládu kopec peňazí. Ja si myslím, že toto je naozaj dôležitá oblasť, ktorej by sme sa mali venovať a dbať na to, aby sme zmenili prístup, ktorý máme. Takže naozaj musíme chrániť obete, toto je motív a pohľad na to, o čo nám tu ide.
Pre mňa je jedna z najpálčivejších vecí to, čo kolegyňa Jurinová spomenula, že nemáme detenčný ústav. Kolegovia, viete to, že nemáme detenčný ústav? Tak som rád, Martin, že to vieš, a ja ťa prosím, skús čokoľvek spraviť pre to, aby sa dosiahol, aby bol. Ako je možné, že ho nemáme? Ja viem, že títo ľudia sú jednoducho dislokovaní do nejakej psychiatrickej liečebne, personál má s nimi problémy, lebo nevedia čo, nevedia, ako sa správať, nevedia, jak títo ľudia majú byť tam internovaní. Častokrát sa vrátia ľudia bez akejkoľvek zmeny ich zdravotného stavu, psychického, vnútorného stavu do výkonu trestu, alebo idú do civilu. My proste nemáme pre nich adekvátne zariadenie a ja si myslím, že toto je zlá vec. A bol by som rád, aby sme túto tému nastolili, aby sme sa reálne venovali zmene.
Asi najhroznejšie, a to už hovorím rôzne, rôzne veci, ale zasa hrozný údaj je, že až 40 % týchto zneužití sa udeje v rodinách, doslova teda, že toto je incest. A je zvláštne potom, že o tom opätovne nechceme hovoriť.
Ja chápem, čo za tým je. Viete, to sa vám zdá príliš ťažké odhaliť v našej vlastnej rodine niekoho, kto takto koná. To je nám, akosi nám to nejde. Mne sa len zdá, že my potrebujeme v našej krajine viacej dozrieť v pochopení toho, prečo je to potrebné. My nemôžeme viac chrániť dobro nejakej dobrej povesti, než, alebo dať ho na vážky voči tomu zlu, ktoré sa stane dieťaťu, a riziku, ktoré ten človek bude ďalej spôsobovať. Riziku zla, ktoré bude ďalej spôsobovať. Ja by som skutočne túžil, aby sme ako národ, ako obyvatelia, ktorí tu žijeme, jednoducho v tomto dozreli ďalej a boli schopní omnoho dôslednejšie odhaľovať takéto činy.
Ja myslím, že stačí k tejto téme, a bol by som rád, aby sme naozaj videli, že naša Národná rada v tomto dospeje ku pozitívnej zmene a že sa nám podarí zmeniť to ticho. Takže pridávam sa k tejto výzve Matthewa McVarisha, že "Zastavme to ticho" a zmeňme to.
Ďakujem za pozornosť.

Áno, ďakujem, pani podpredsedníčka. V zásade k tej téme, o ktorej pojednáva tento návrh, myslím, že bolo povedané dosť. Ja si pamätám, keď už sme tu raz otvárali Trestný zákon, tak to bola, my sme boli ešte vtedy vo vláde, pán Fico ešte vtedy sedel v parlamente, to bol jeden z mála prípadov, kedy využil svoje právo ako podpredseda parlamentu a vystúpil v rozprave. A vtedy povedal, že k Trestnému zákonu treba vždy pristupovať mimoriadne citlivo, že ho netreba otvárať len tak ledabolo s jednotlivými maličkými vecami, pretože môže každá jedna malá zmena spôsobiť prasklinu, ktorá sa potom môže šíriť celým zákonom. Neviem, či ho úplne teraz parafrázujem presne, už sú to roky, ale niečo v tom zmysle vtedy povedal. Toto môže byť tiež dôvod, prečo neprejde tento návrh do druhého čítania. A v zásade s tým viem byť, viem aj súhlasiť, že Trestný zákon treba vždycky ponímať ako celok a meniť ho ako celok.
Ale budeme mať možnosť, lebo novela Trestného zákona nám ide na budúcu schôdzu alebo na tú schôdzu potom do parlamentu. Takže aj keď by to neprešlo teraz v podobe samostatného návrhu zákona, tak určite už je tu teraz sediacich dosť kolegov, ktorí by mohli niečo podobné podať ako pozmeňujúci návrh. Možno Erika Jurinová ako podpredsedníčka parlamentu bude môcť rokovať aj s ministerstvo spravodlivosti, aby sa to zapracovalo do toho návrhu, ktorý príde do parlamentu, keďže budeme mať novelu Trestného zákona na ďalšej alebo nasledujúcej schôdzi. A tým pádom ak aj na ďalšom hlasovaní to neposunieme ďalej, tak minimálne téma je otvorená a dokážeme sa s tým pohnúť v iných, iným spôsobom a pri inej príležitosti a dáme kolegom zo SMER-u možnosť sa pod to trochu podpísať, lebo to má potom oveľa väčšiu šancu, že to prejde.
Jedna vec, ale ktorú treba ešte na koniec doplniť na záver tejto rozpravy, je prevencia. My sa stále bavíme tu o následkoch, ale ony už existujú solídne vypracované návrhy opatrení, ktoré môžu pôsobiť preventívne, aby sa takéto veci nediali alebo aby boli odhaľované skôr a trestané skôr. A to je napríklad aj sexuálna výchova na školách, vďaka ktorej deti zistia, že napríklad to, čo sa im deje doma, nie je normálne. Lebo mnohé obete sexuálneho násilia zneužívané vo svojom vlastnom domácom prostredí si myslia, že tak to chodí. Im ten otecko alebo strýko povie, veď takto je to všade, ale deti o tom nerozprávajú, musíš byť o tom ticho. A keď v školskom prostredí neexistuje veku adekvátna forma, ktorá by povedala, toto sa nesmie, toto sa nerobí a v prípade, že sa ti také niečo deje, tak musíš ísť a povedať to. Tak potom máme práve tie typy 10 rokov, 20 rokov, 30 rokov trpiacich ľudí s trvalo poškodenou dušou, ktorí až v dospelosti zisťujú, že vlastne v ich detstve niečo nebolo v poriadku.
Ak by existovala povinná sexuálna výchova alebo výchova vo veciach intimity, nazvime to tak, nech tam nie je to slovo, ktoré ľudí tak dráždi, ak by sme tu mali veku prispôsobenú výchovu vo veciach intimity, že by deti vedeli, že toto, čo sa deje tu medzi mnou a mojím strýkom alebo mojím otcom, alebo otčimom, alebo kýmkoľvek, nie je normálne a musím to niekomu povedať, tak by sme tie premlčacie doby možno ani nemuseli naťahovať, lebo by bolo množstvo prípadov, kedy by sa dokázalo to konanie toho človeka podchytiť už vtedy, keď sa deje.
Práve v súvislosti s týmto tu máme tie medzinárodné dva dohovory, ktoré sú plné takýchto odporúčaní aj pri, to je ten Lanzarotský a Istanbulský dohovor, ktoré čakajú na ratifikáciu Slovenskou republikou. A ja nabádam na to, aby sme opätovne hovorili o tom, že by Slovenská republika tieto dohovory mala ratifikovať, lebo práve na základe ich odporúčaní sú formulované kroky a konkrétne návrhy, ktoré by mohli situáciu v oblasti prevencie zlepšiť.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Ja už skutočne iba na záver vzhľadom na to, že bolo to včera večer pred siedmou hodinou, mnoho ľudí tu teda nebolo, aj napriek tomu teda, že ani teraz tu nemáme veľa kolegov, v každom prípade chcem len zdôrazniť ten fakt, ktorý je veľmi závažný na Slovensku a týka sa to neplnenia si povinností veľkých spoločností, ktorí majú veľké verejné zákazky a nesprávajú sa seriózne k malým podnikom, živnostníkom ako k ich subdodávateľom, ktoré majú následne potom ohromné problémy vo svojich firmách, ako zaplatiť svojich zamestnancov, resp. živnostníkov, ktorých núti takáto situácia skončiť svoje podnikateľské aktivity. Samozrejme, tie dopady, tie sociálne dopady potom na tie rodiny, ktoré nedostanú mzdy, teda ich živitelia nedostanú mzdy, resp. živnostníci, ktorí musia v podstate ukončiť svoje podnikanie, takisto to doľahne na tieto rodiny. Je treba, aby sme konali.
Ja som veľmi rád, že aj zo strany vládnych poslancov sa ozývajú hlasy, ktoré podporujú tento návrh zákona. Takisto som urobil niektoré opatrenia s tým, aby si aj vláda osvojila niektoré veci, a mal som stretnutie s ministrom Borecom, ktorý takisto kladie veľkú váhu na riešenie tohto problému, a ja verím, že nájdeme čoskoro spoločné riešenie, ktoré by mohlo posunúť veci ďalej.
Ďakujem všetkým, a teda budem veľmi rád, ak tento návrh zákona podporíte.

Ďakujem ešte raz za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som uviedol návrh zákona o medzigeneračnej solidarite v rodinách, ktorý tiež nazývame priliehavým pracovným názvom - zákon o troch grošoch.
V podstate tento návrh zákona alebo jeho ťažiskom sú formy podpory viacgeneračnej solidarity v rodinách, teda solidarity medzi viacerými generáciami. Keďže nehovoríme o jednoduchej rodine manželia a deti, ale hovoríme o trochu širšej rodine, teda aj o starých rodičoch, hovoríme o rodičoch a ich deťoch, resp. z pohľadu starých rodičov o vnúčatách, tak aby sme posilňovali tú možnosť spolužitia týchto viacerých generácií.
Návrh teda počíta s troma formami tejto podpory. Je to jednak podpora viacgeneračného spolužitia, čo je prakticky snaha o spoločné bývanie. Takisto daňový bonus - prvý groš, a napokon dávka - tretí groš.
Aby bola solidarita medzi generáciami v rodinách fyzicky možná, je potrebné vytvoriť čo najpriaznivejšie podmienky na to, aby mohli príslušníci viacerých generácií v rodinách bývať spolu. A to nielen v období, keď majú manželia malé deti, ale aj keď dospejú, aj v prípade spolužitia viacerých ako dvoch generácií. Aj keď takéto spolužitie kladie pri dnešnom spôsobe života na členov viacgeneračnej rodiny zvýšené nároky, ak ho bude štát podporovať, prispeje k prehlbovaniu zmyslu pre solidaritu priamo v základných bunkách spoločnosti. Zároveň tým však ušetrí verejné zdroje, ktoré sú potrebné vynaložiť na starostlivosť o ľudí, čo sa už alebo ešte postarať o seba sami nedokážu, a musí sa o nich postarať štát. V rodine môže byť takáto starostlivosť ľudsky prirodzenejšia a spoločensky efektívnejšia.
Daňový bonus - prvý groš, vychádza zo starej ľudovej múdrosti príbehu o troch grošoch. Z tohto príbehu vyplýva, že generácia, ktorá je aktuálne najviac pri sile a ekonomicky aktívna, by si mala svoje príjmy rozložiť tak, aby myslela aj na generáciu, ktorú je povinná vychovať, pamätať i na tú, ktorá vychovala ju. Daňový bonus by mal motivovať rodičov tak, aby sa usilovali o ďalšie zvyšovanie kvalifikácie svojich detí nad rámec povinnej školskej dochádzky. Žijeme v dobe, keď je investícia do vzdelanie azda najvýznamnejšou investíciou, a preto záujem na takejto forme medzigeneračnej solidarity je jedným zo zásadných záujmov modernej spoločnosti a jej budúcnosti.
Z vyššie uvedeného alebo z uvedenej ľudovej múdrosti vychádza i tretia navrhovaná forma viacgeneračnej solidarity v rodinách, a to je tzv. dávka - tretí groš. Ide o príspevok k dôchodkom ľuďom, ktorí vychovali deti, čo prispievajú do dôchodkového systému. Je v záujme spoločnosti a štátu, aby podporovala rozhodovanie mať deti, a rodičia, ktorí majú viac detí, preberajú na seba viac zodpovednosti, starostlivosti, ale i nákladov spojených s ich výchovou. Je preto spravodlivé, aby existoval model, ktorý im tieto náklady ďalšia generácia, keď začne pracovať, vráti a bude sa takto s nimi solidarizovať.
Legislatívnotechnicky je návrh zákona koncipovaný tak, aby nedochádzalo k tzv. nepriamej novelizácii iných právnych predpisov. Samotný text základného zákona o podpore viacgeneračnej solidarity v rodinách deklaruje účel zákona, vymedzuje jeho predmet a základné pojmy a ustanovuje formy podpory.
Navrhovaná úprava predstavuje rozširovanie právneho priestoru pre ochranu rodiny, ktorý požaduje čl. 41 Ústavy Slovenskej republiky. Navrhovaný zákon je preto v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Navrhované formy podpory viacgeneračnej solidarity budú mať vplyv na bezprostrednú tvorbu i výdaje štátneho rozpočtu a rozpočtu Sociálnej poisťovne. Na druhej strane z dlhodobého hľadiska podpora viacgeneračnej solidarity v rodinách povedie k úsporám spoločenských zdrojov, ktoré sú potrebné na zabezpečenie starostlivosti ľudí, o ktorých sa bez takejto podpory inak musí napokon postarať štát. Podľa odhadov našich odborníkov bude v takomto strednodobom horizonte návrh zákona rozpočtovo neutrálny a v dlhodobom horizonte bude predstavovať úsporu rozpočtových zdrojov.
V závere mi dovoľte, vážení kolegovia, požiadať vás o podporu predmetného návrhu zákona.
Ďakujem za pozornosť. Pani podpredsedníčka, skončil som.