36. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie s faktickou poznámkou
2.7.2014 o 14:10 hod.
Mgr.
Jozef Viskupič
Videokanál poslanca
Ďakujem. Ja by som sa chcel tiež spýtať na tri zásadné veci, lebo sa mi zdá, že zatiaľ v tom zákone tá kritika ide z troch zásadných balíkov. Z nich prvý otázkou spomenul predrečník, pán profesor Huba, či nie je jednoduchšie sa vydať cestou, že naozaj so zákonom sa zadefinuje zákaz predaja vody do zahraničia, druhý je, vy ste sa snažili povedať, že existujú teda nejaké štúdie. Pán poslanec Chren sa vám to snažil vysvetliť. Takže tie bilančné štúdie ako keby boli nedostatočné, pretože sa zaoberajú a zmiešavajú. A vy ste sám to hovorili, alebo používali pritom ten obraz hrušky s jablkami. Čiže ste naozaj presvedčený o tom, že existuje naozaj relevantná štúdia alebo relevantný dokument k tomu, koľko pitnej vody máme, a teda sa vôbec treba zaoberať tým, že ju môžeme predávať? A ten tretí mi tam chýbal. Je tu ako keby snaha presvedčiť ministerstvo, že by mohla byť ošetrená situácia s predajom vody miestnymi referendami. Toto by náhodou neriešilo situáciu podobne, ako sa to stalo pri ťažbe nerastných surovín, že by miestne referendá vedeli o zdrojoch vody, ktoré sa nachádzajú v katastroch pri použití vlastne parametrov referend ľudí, ktorí by sa tak vyjadrili, že by mohli byť zdroje pitnej vody v ich katastroch použité na vývoz alebo by s týmto ľudia v týchto regiónoch nesúhlasili? Ďakujem.
Skontrolovaný
Vystúpenia
14:10
Vystúpenie s faktickou poznámkou 14:10
Jozef ViskupičVystúpenie s faktickou poznámkou
2.7.2014 o 14:10 hod.
Mgr.
Jozef Viskupič
Videokanál poslanca
Ďakujem. Ja by som sa chcel tiež spýtať na tri zásadné veci, lebo sa mi zdá, že zatiaľ v tom zákone tá kritika ide z troch zásadných balíkov. Z nich prvý otázkou spomenul predrečník, pán profesor Huba, či nie je jednoduchšie sa vydať cestou, že naozaj so zákonom sa zadefinuje zákaz predaja vody do zahraničia, druhý je, vy ste sa snažili povedať, že existujú teda nejaké štúdie. Pán poslanec Chren sa vám to snažil vysvetliť. Takže tie bilančné štúdie ako keby boli nedostatočné, pretože sa zaoberajú a zmiešavajú. A vy ste sám to hovorili, alebo používali pritom ten obraz hrušky s jablkami. Čiže ste naozaj presvedčený o tom, že existuje naozaj relevantná štúdia alebo relevantný dokument k tomu, koľko pitnej vody máme, a teda sa vôbec treba zaoberať tým, že ju môžeme predávať? A ten tretí mi tam chýbal. Je tu ako keby snaha presvedčiť ministerstvo, že by mohla byť ošetrená situácia s predajom vody miestnymi referendami. Toto by náhodou neriešilo situáciu podobne, ako sa to stalo pri ťažbe nerastných surovín, že by miestne referendá vedeli o zdrojoch vody, ktoré sa nachádzajú v katastroch pri použití vlastne parametrov referend ľudí, ktorí by sa tak vyjadrili, že by mohli byť zdroje pitnej vody v ich katastroch použité na vývoz alebo by s týmto ľudia v týchto regiónoch nesúhlasili? Ďakujem.
Skontrolovaný
14:12
Vystúpenie v rozprave 14:12
Mikuláš HubaPodobne ako kolega Hlina nejako nezávisle na sebe sme prišli k podobným záverom. Taktiež ako on, aj ja sa obávam toho, že dnes tu budeme svedkami menšieho déjá vu, že sa vrátime do jesene minulého roka, keď nás tento istý pán minister presviedčal o tom, ako zlepší ochranu slovenskej prírody ním predložená novela zákona o ochrane prírody a krajiny. My sme vtedy tvrdili, že v niečom zrejme áno, ale v mnohých zásadných veciach nie, ba, naopak, že zákon ochranu prírody a krajiny a jej jednotlivých zložiek nielenže nezlepší, ale ju zhorší.
Predkladateľ si nedal povedať, a tak až na základe doslova verejného pohoršenia, ktoré spôsobila, nebojím sa povedať, až genocída voľne rastúcej zelene, ktorú takto nasilu presadená novela zákona spustila, museli po pol roku zákon korigovať jeho vlastní stranícki kolegovia a kolegyne. Niežeby sme my opoziční poslanci neboli vzniesli opakovane dostatok námietok voči tomu zákonu, ale, ako je už smutne známym zvykom v tomto parlamente, opoziční poslanci nikdy nemôžu mať pravdu. Takže sa čakalo na to, kým s tým prídu poslanci strany SMER.
Chcem veriť, že sa tento scenár po pol roku opäť nezopakuje, a preto od prvej chvíle podobne ako viacerí moji kolegovia a kolegyne apelujem na pána ministra, aby tento návrh stiahol a prišiel s ním až vtedy, keď bude skutočne a v plnom rozsahu zodpovedať potrebám ochrany vody a vodných ekosystémov, potrebám našich občanov, záujmom Slovenska a požiadavkám Európskej komisie.
Ak sa tak nestane, nepochybujem o tom, že budeme musieť zákon novelizovať v skorej budúcnosti. Avšak medzitým, ako tu už bolo viackrát povedané, a podobne ako v prípade voľne rastúcich stromov môže dôjsť k nenapraviteľným a nezvratným škodám, napríklad tým, že sa podpíšu nejaké kontrakty s nejakými aj zahraničnými subjektmi a naozaj potom bude minimálne ekonomicky veľmi nákladné pre Slovenskú republiku ten proces vracať do pôvodného stavu.
No a teraz pár slov k tým zásadným pripomienkam vecného a právneho charakteru, ktorý mám k tomuto návrhu zákona.
Ešte pripomeniem, že členovia členky výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie dostali pred viac ako týždňom veľmi podrobnú, vecnú a právnu analýzu nedostatkov tohto zákona. Predpokladám, že ostatní členovia Národnej rady ju nedostali. Ak by mali o ňu záujem, môžem sa pokúsiť zabezpečiť, aby ju dostali tiež od autorov tejto analýzy pred druhým čítaním, ak k nemu teda dôjde, by to bolo určite užitočné.
Teraz prejdem teda k tým konkrétnym pripomienkam. Budú sa týkať najmä toho, čo je tu dnes najviac diskutované, tých tzv. prepráv a prevodov vody, ktoré sa novo zakotvujú do zákona, ktoré sú zhmotnené vo viacerých novelizačných bodoch, najmä v novo navrhovanom § 17a.
Inkriminované novelizačné body navrhujú postupy, ktoré by vraj mali zaviesť pravidlá pre využívanie vodných zdrojov Slovenska na prepravu a prevod cez hranice štátu tak, aby bola, ako sa uvádza v dôvodovej správe, citujem, zabezpečená ochrana štátnych záujmov vo vzťahu k vode ako obzvlášť významnej a ničím nenahraditeľnej surovine strategického charakteru, a stanoviť tomu zodpovedajúce postupy jej užívania s dôrazom na verejné záujmy.
A teraz môj komentár k tomu. Navrhované opatrenia však evidentne nie sú dostatočné ani adekvátne na zabezpečenie ochrany štátnych a verejných záujmov vo vzťahu k vode, a to z nasledujúcich dôvodov. V navrhovanej právnej úprave nie sú pojmy, ktorými sa tu operuje, napríklad strategický význam pre štát a verejný záujem, presnejšie vymedzené. Za strategický význam pre štát by sa dala považovať napríklad výmena vody medzi susediacimi štátmi na pokrytie potrieb vody v nedostatkových oblastiach alebo v nedostatkových obdobiach v čase veľkého sucha alebo v čase prípadnej kalamity, keby bolo naozaj urgentné pomôcť susednému štátu v takejto kritickej situácii a s možnosťou určitej reciprocity, čiže v žiadnom prípade nie na komerčné účely. Z obsahu novelizovaných ustanovení však vyplýva, že cieľom novely je len umožniť „jednostranný“ vývoz vody z územia Slovenska, ktorý budú uskutočňovať podnikateľské subjekty, ktorých účelom je okrem iného a logicky tvorba zisku. Týmto ustanovením sa voda stáva obchodným artiklom, teda obchodovateľnou komoditou, čo je v rozpore s filozofiou Rámcovej smernice o vode, v ktorej sa deklaruje, citujem, voda nie je komerčný výrobok ako iné výrobky, ale skôr dedičstvo, ktoré treba chrániť, brániť a s ktorým treba nakladať ako takým. Takýto prístup navrhovaný vládou je aj úplne jednoznačne v rozpore s petíciou občanov a občianok Európskej únie, ktorá chápanie vody ako medzinárodne obchodovateľnej komodity striktne odmieta.
Na margo predloženej novely sa dá preto konštatovať, že v priamom rozpore s tvrdením predkladateľa predložený návrh novely nezohľadňuje strategické záujmy štátu, ale, naopak, tieto strategické záujmy najmä zo stredno- a dlhodobého hľadiska priamo ohrozuje.
V novelizačnej úprave, myslím, že je to bod 2, sa deklaruje, že podzemnými vodami vo výlučnom vlastníctve štátu zostávajú všetky vody odoberané na tento účel. Z tejto úpravy sa ale nedá zistiť, kedy vlastne prechádza vlastníctvo štátu tejto „strategickej suroviny" a nového nadobúdateľa a ako je to v súlade s tvrdením o výlučnom vlastníctve štátu.
Ak sa na jednej strane tvrdí, že všetky vody odoberané na tento účel zostávajú vo výlučnom vlastníctve štátu, a pritom sa ich v skutočnosti štát zbavuje v prospech súkromného podnikateľa, ide podľa mňa o celkom zjavné protirečenie.
Spolu s predkladateľmi hromadnej pripomienky verejnosti sme presvedčení, že navrhované postupy orgánov štátnej správy pri vydávaní povolení na prepravu a prevod vody uvedené v návrhu zákona sú iba formálno-administratívneho charakteru a nemôžu reálne zabrániť ovládnutiu významných vodných zdrojov, napríklad podzemných vôd Žitného ostrova, vybranými podnikateľskými subjektmi na de facto nekontrolovateľný vývoz vody do zahraničia.
Ak by sme mali veriť predkladateľom a ich téze, že ich primárnym cieľom je ochrana vody a zabránenie tomu, aby sa táto nekontrolovateľne nevyvážala zo Slovenska do cudziny, potom by sme očakávali, že zákon bude obsahovať možno celkom stručný jednovetný paragraf, napríklad znenie, ako som spomínal vo faktickej poznámke, vývoz a preprava vody zo Slovenska na komerčné účely sa zakazuje.
Podľa bodu 20 novely zákona predkladateľ žiadosti o povolenie na využívanie na prepravu alebo prevod vody má okrem iného preukázať podkladové materiály o voľnej kapacite vodných zdrojov. Tieto materiály má zabezpečiť žiadateľ prostredníctvom právnickej osoby poverenej ministerstvom pre každý jednotlivý prípad prepravy alebo prevodu vody. Z požiadaviek Rámcovej smernice o vode vyplýva, že právnická osoba pri lokálnom hodnotení musí vychádzať z výsledkov hodnotení, ako je kvantitatívny stav, ekonomická analýza a iné, ktoré musia byť zhrnuté v plánoch manažmentu povodí. Navrhované postupy nie sú v súlade s požiadavkami Rámcovej smernice o vode, najmä z nasledujúcich dôvodov. Podotýkam, že pri tejto argumentácii sme si opäť pomohli hromadnou pripomienkou verejnosti, aby sme sa nechválili cudzím perím.
Po prvé. Odhliadnuc od nepresností údajov z vodnej bilancie tento dokument neposkytuje dostatočné údaje pre stanovenie potrieb vody na území Slovenska, napríklad nezohľadňuje počet, respektíve množstvo a kapacitu ohrozených vodárenských zdrojov vzhľadom na zhoršujúcu sa kvalitu vody, pokles zásob v dôsledku klimatických zmien, potrebu vody pre chránené územia, ako aj pre biotopy, aj ekonomicky významných vodných druhov a podobne.
Po druhé. Požiadavku na zabezpečenie potreby vody regiónu je možné splniť jedine postupom vypracovania ekonomickej analýzy vrátane základného scenára podľa článku 5 prílohy III Rámcovej smernice o vode a metodického dokumentu č. 1, v skratke WATECO, a následky musia byť zahrnuté v plánoch manažmentu povodí.
Po tretie. Voľnú kapacitu vodných zdrojov je možné stanoviť iba na základe vyhodnotenia kvantitatívneho stavu podzemných vôd. Toto vyhodnotenie sa musí urobiť postupne podľa § 4c ods. 7 vodného zákona v súlade s požiadavkami Rámcovej smernice o vode len za splnenia nasledujúcich podmienok, teraz to bude trošku akademickejšie, tak chvíľu vydržíte: a) stanovené využiteľné množstvá podzemnej vody nie sú presiahnuté dlhodobým priemerným ročným odoberaným množstvom, b) nedochádza k významnému pretrvávajúcemu poklesovému trendu hladín podzemných vôd v útvare podzemnej vody, ktorý je spôsobený antropogénnymi vplyvmi, c) nedochádza k významnému zhoršeniu stavu útvaru povrchových vôd spôsobených poklesom hladín podzemných vôd alebo zmenami prúdenia podzemných vôd, d) nedochádza k významnému poškodeniu suchozemských ekosystémov vplyvom poklesu hladín podzemnej vody, e) nedochádza k rozširovaniu prieniku znečisťujúcich látok alebo k inému nežiaducemu pretrvávajúcemu zhoršovaniu chemického stavu útvaru podzemných vôd, ktoré sú vyvolané zmenami prúdenia podzemných vôd, f) zmeny smeru prúdenia, ktoré vyplývajú zo zmien hladín podzemných vôd, sa vyskytujú dočasne alebo trvale len v priestorovo ohraničenej oblasti, g) zmeny podľa písmena f) nezapríčinia vstup znečisťujúcich látok a neindikujú jasne identifikovateľný trend v smere prúdenia, ktorý je spôsobený antropogénnymi vplyvmi a ktorý by mohol viesť k takémuto vstupu znečisťujúcich látok.
Koniec akademickej prednášky, pokračujem ľudskejšou rečou.
Štvrtá požiadavka. Návrh úhrady za odber musí byť urobený v súlade s článkom 9 Rámcovej smernice o vode. O tom sa dnes už pomerne veľa hovorilo.
Teda podkladom pre akékoľvek uvažovanie o užívaní vôd za účelom prípadnej prepravy alebo prevodu vody do zahraničia v budúcnosti musia byť plány manažmentu povodí. V rámci vypracovania týchto plánov by bolo najskôr nevyhnutné vypracovať osobitný program využívania vôd za účelom prepravy alebo prevodu vody do zahraničia. Tento program by musela najskôr schváliť vláda Slovenskej republiky ako súčasť plánov manažmentov povodí. Takýto postup je navyše podmienený súhlasným stanoviskom Európskej komisie, ktorú musí kompetentný orgán pre implementáciu Rámcovej smernice o vode, teda ministerstvo životného prostredia požiadať o vyjadrenie, či zámer využívať podzemné vody na podnikateľské účely nie je v rozpore s Rámcovou smernicou o vode a celkovo vodnou politikou Európskej únie.
Až splnenie tohto veľmi náročného postupu a týchto podmienok by sme mohli považovať za také, že je v súlade s požadovanou komplexnou ochranou vôd, ktorá konkretizuje požiadavky na ochranu vôd uvádzané v dôvodovej správe účelu predloženého návrhu zákona.
Ďalšiu schizmu v návrhu tohto zákona vidím v tom, že na jednej strane správne charakterizuje vodu ako prírodné bohatstvo. Na druhej strane ju však redukuje na obchodovateľnú komoditu, čo je v rozpore ako s filozofiou Rámcovej smernice o vode, tak aj s petíciou európskych občanov s názvom Right to water, ktorú v marci tohto roku prijala aj Európska komisia, čím ju možno považovať za záväznú pre Slovenskú republiku.
Keby sme tu posudzovali to pôvodné znenie zákona pred jeho zmenami v medzirezortnom pripomienkovom konaní, mal by som tu ešte ťažké srdce aj na niektoré ďalšie ustanovenia, týkajúce sa najmä výstavby malých vodných elektrární alebo všeobecne zriaďovania nových vodných stavieb na vodných tokoch. To, že k tomu nedošlo, je len preto, že v tejto časti ministerstvo, povedzme, doposiaľ v uspokojivom rozsahu, akceptovalo túto hromadnú pripomienku verejnosti, čo niekedy uvádza ako dôkaz toho, ako nadštandardne s verejnosťou diskutovalo. Ja si myslím, že to, že v plnom znení a úplne prebralo príslušné znenia Rámcovej smernice o vode, nie je až taká veľká zásluha, mala by to byť samozrejmosť, ku ktorej by, bohužiaľ, nebolo došlo bez tohto tlaku verejnosti. Takže na jednej strane, fajn, je dobré, že táto požiadavka verejnosti bola akceptovaná. Na druhej strane robiť si na tom zásluhu je zo strany ministerstva trošku farizejské, nehnevajte sa. Malo by to byť naozaj aj pre budúcnosť samozrejmosťou, že tu nebude snaha, ktorej sme boli svedkami aj v minulosti, vyberať si z európskych právnych noriem naozaj to, čo sa nám hodí, a nejako zabúdať prebrať to, čo sa nám nehodí. Faktom ale zostáva, že väčšina tých pripomienok verejnosti akceptovaná nebola. Alebo boli akceptované veľmi čiastočne. Týka sa to práve aj tej najviac diskutovanej témy prevodu vody do zahraničia. Keďže tuná sa zhoda nedosiahla, tak išlo sa vlastne až do vlády s rozporom. Ale to sa stáva. Faktom však je, ako sme už viackrát dnes hovorili, že verejnosť na toto riziko zareagovala tentoraz naozaj včas a citlivo a pod petíciu, ktorá žiada vypustiť tieto neprípustné novelizačné body z návrhu zákona, sa dodnes podpísalo, pokiaľ viem, viac ako 60 tisíc občanov a občianok Slovenskej republiky, čím sa z tejto petície stáva druhá najväčšia a najvýznamnejšia v novodobých dejinách Slovenska, svojho druhu, teda týkajúca sa environmentálnych problémov. A v prípade, že by tento zákon nebol stiahnutý, tak je vcelku šanca, že sa stane dokonca početnejším ten počet signatárov, než tomu bolo v prípade petície proti ťažbe uránu.
Vypustím niektoré ďalšie veci, nechcem opakovať to, čo to už bolo povedané, ani tie analýzy, ktoré som spomínal a ktoré si môžete prečítať, a v podstate spejem teda k záveru, ktorým je pripojenie sa k tým požiadavkám, ktoré tu už odzneli k tomu procedurálnemu návrhu, vrátiť návrh zákona predkladateľovi na dopracovanie. Možno si všimnete istý rozdiel, väčšina predrečníkov hovorila o úplnom stiahnutí tohto návrhu z rokovania, ja zase si uvedomujem, nie v snahe byť za každú cenu objektívny, ale je to moje aj hlboké presvedčenie, že z tých 127 novelizačných bodov, ak si dobre pamätám, ten počet je mnoho aj pozitívnych, z nich mnohé sú potrebné, mnohé dokonca sme mali prijať už dávnejšie, lebo korektnejšie transponujú príslušné európske normy, alebo aktualizujú veci, ktoré sú už z rôznych príčin neaktuálne. Čiže naozaj som za to, aby sa tento návrh zákona prepracoval a aby v ňom tie pozitívne veci zostali. Ďakujem za pozornosť.
Vystúpenie v rozprave
2.7.2014 o 14:12 hod.
prof. RNDr. CSc.
Mikuláš Huba
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážený pán minister, vážený pán spravodajca, dámy a páni, skrátim svoje vystúpenie na minimum už aj preto, že mnoho z toho, čo som chcel povedať, tu už dnes odznelo. Úprimne ma teší, koľko kolegýň a kolegov tu vystúpilo v doobedňajšej rozprave a s akými zaujímavými príspevkami. Teší ma to dvojnásobne, pretože to dokazuje, že naozaj voda nám nie je ľahostajná. Nie vždy na témy týkajúce sa životného a zložiek prírody a krajiny tu vedieme takúto náročnú a, povedal by som, mnohopočetnú a mnohohlasnú diskusiu, do ktorej sa zapojili aj ľudia, ktorí sa k takýmto témam príliš nevyjadrujú. Takže chcem veriť, že aj do budúcnosti sa bude čím ďalej, tým viac členov a členiek parlamentu vyjadrovať aj k problémom environmentálnym, aj keď určite tento návrh zákona sa netýka len záležitostí environmentálnych, ale aj ekonomických, morálnych a ďalších.
Podobne ako kolega Hlina nejako nezávisle na sebe sme prišli k podobným záverom. Taktiež ako on, aj ja sa obávam toho, že dnes tu budeme svedkami menšieho déjá vu, že sa vrátime do jesene minulého roka, keď nás tento istý pán minister presviedčal o tom, ako zlepší ochranu slovenskej prírody ním predložená novela zákona o ochrane prírody a krajiny. My sme vtedy tvrdili, že v niečom zrejme áno, ale v mnohých zásadných veciach nie, ba, naopak, že zákon ochranu prírody a krajiny a jej jednotlivých zložiek nielenže nezlepší, ale ju zhorší.
Predkladateľ si nedal povedať, a tak až na základe doslova verejného pohoršenia, ktoré spôsobila, nebojím sa povedať, až genocída voľne rastúcej zelene, ktorú takto nasilu presadená novela zákona spustila, museli po pol roku zákon korigovať jeho vlastní stranícki kolegovia a kolegyne. Niežeby sme my opoziční poslanci neboli vzniesli opakovane dostatok námietok voči tomu zákonu, ale, ako je už smutne známym zvykom v tomto parlamente, opoziční poslanci nikdy nemôžu mať pravdu. Takže sa čakalo na to, kým s tým prídu poslanci strany SMER.
Chcem veriť, že sa tento scenár po pol roku opäť nezopakuje, a preto od prvej chvíle podobne ako viacerí moji kolegovia a kolegyne apelujem na pána ministra, aby tento návrh stiahol a prišiel s ním až vtedy, keď bude skutočne a v plnom rozsahu zodpovedať potrebám ochrany vody a vodných ekosystémov, potrebám našich občanov, záujmom Slovenska a požiadavkám Európskej komisie.
Ak sa tak nestane, nepochybujem o tom, že budeme musieť zákon novelizovať v skorej budúcnosti. Avšak medzitým, ako tu už bolo viackrát povedané, a podobne ako v prípade voľne rastúcich stromov môže dôjsť k nenapraviteľným a nezvratným škodám, napríklad tým, že sa podpíšu nejaké kontrakty s nejakými aj zahraničnými subjektmi a naozaj potom bude minimálne ekonomicky veľmi nákladné pre Slovenskú republiku ten proces vracať do pôvodného stavu.
No a teraz pár slov k tým zásadným pripomienkam vecného a právneho charakteru, ktorý mám k tomuto návrhu zákona.
Ešte pripomeniem, že členovia členky výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie dostali pred viac ako týždňom veľmi podrobnú, vecnú a právnu analýzu nedostatkov tohto zákona. Predpokladám, že ostatní členovia Národnej rady ju nedostali. Ak by mali o ňu záujem, môžem sa pokúsiť zabezpečiť, aby ju dostali tiež od autorov tejto analýzy pred druhým čítaním, ak k nemu teda dôjde, by to bolo určite užitočné.
Teraz prejdem teda k tým konkrétnym pripomienkam. Budú sa týkať najmä toho, čo je tu dnes najviac diskutované, tých tzv. prepráv a prevodov vody, ktoré sa novo zakotvujú do zákona, ktoré sú zhmotnené vo viacerých novelizačných bodoch, najmä v novo navrhovanom § 17a.
Inkriminované novelizačné body navrhujú postupy, ktoré by vraj mali zaviesť pravidlá pre využívanie vodných zdrojov Slovenska na prepravu a prevod cez hranice štátu tak, aby bola, ako sa uvádza v dôvodovej správe, citujem, zabezpečená ochrana štátnych záujmov vo vzťahu k vode ako obzvlášť významnej a ničím nenahraditeľnej surovine strategického charakteru, a stanoviť tomu zodpovedajúce postupy jej užívania s dôrazom na verejné záujmy.
A teraz môj komentár k tomu. Navrhované opatrenia však evidentne nie sú dostatočné ani adekvátne na zabezpečenie ochrany štátnych a verejných záujmov vo vzťahu k vode, a to z nasledujúcich dôvodov. V navrhovanej právnej úprave nie sú pojmy, ktorými sa tu operuje, napríklad strategický význam pre štát a verejný záujem, presnejšie vymedzené. Za strategický význam pre štát by sa dala považovať napríklad výmena vody medzi susediacimi štátmi na pokrytie potrieb vody v nedostatkových oblastiach alebo v nedostatkových obdobiach v čase veľkého sucha alebo v čase prípadnej kalamity, keby bolo naozaj urgentné pomôcť susednému štátu v takejto kritickej situácii a s možnosťou určitej reciprocity, čiže v žiadnom prípade nie na komerčné účely. Z obsahu novelizovaných ustanovení však vyplýva, že cieľom novely je len umožniť „jednostranný“ vývoz vody z územia Slovenska, ktorý budú uskutočňovať podnikateľské subjekty, ktorých účelom je okrem iného a logicky tvorba zisku. Týmto ustanovením sa voda stáva obchodným artiklom, teda obchodovateľnou komoditou, čo je v rozpore s filozofiou Rámcovej smernice o vode, v ktorej sa deklaruje, citujem, voda nie je komerčný výrobok ako iné výrobky, ale skôr dedičstvo, ktoré treba chrániť, brániť a s ktorým treba nakladať ako takým. Takýto prístup navrhovaný vládou je aj úplne jednoznačne v rozpore s petíciou občanov a občianok Európskej únie, ktorá chápanie vody ako medzinárodne obchodovateľnej komodity striktne odmieta.
Na margo predloženej novely sa dá preto konštatovať, že v priamom rozpore s tvrdením predkladateľa predložený návrh novely nezohľadňuje strategické záujmy štátu, ale, naopak, tieto strategické záujmy najmä zo stredno- a dlhodobého hľadiska priamo ohrozuje.
V novelizačnej úprave, myslím, že je to bod 2, sa deklaruje, že podzemnými vodami vo výlučnom vlastníctve štátu zostávajú všetky vody odoberané na tento účel. Z tejto úpravy sa ale nedá zistiť, kedy vlastne prechádza vlastníctvo štátu tejto „strategickej suroviny" a nového nadobúdateľa a ako je to v súlade s tvrdením o výlučnom vlastníctve štátu.
Ak sa na jednej strane tvrdí, že všetky vody odoberané na tento účel zostávajú vo výlučnom vlastníctve štátu, a pritom sa ich v skutočnosti štát zbavuje v prospech súkromného podnikateľa, ide podľa mňa o celkom zjavné protirečenie.
Spolu s predkladateľmi hromadnej pripomienky verejnosti sme presvedčení, že navrhované postupy orgánov štátnej správy pri vydávaní povolení na prepravu a prevod vody uvedené v návrhu zákona sú iba formálno-administratívneho charakteru a nemôžu reálne zabrániť ovládnutiu významných vodných zdrojov, napríklad podzemných vôd Žitného ostrova, vybranými podnikateľskými subjektmi na de facto nekontrolovateľný vývoz vody do zahraničia.
Ak by sme mali veriť predkladateľom a ich téze, že ich primárnym cieľom je ochrana vody a zabránenie tomu, aby sa táto nekontrolovateľne nevyvážala zo Slovenska do cudziny, potom by sme očakávali, že zákon bude obsahovať možno celkom stručný jednovetný paragraf, napríklad znenie, ako som spomínal vo faktickej poznámke, vývoz a preprava vody zo Slovenska na komerčné účely sa zakazuje.
Podľa bodu 20 novely zákona predkladateľ žiadosti o povolenie na využívanie na prepravu alebo prevod vody má okrem iného preukázať podkladové materiály o voľnej kapacite vodných zdrojov. Tieto materiály má zabezpečiť žiadateľ prostredníctvom právnickej osoby poverenej ministerstvom pre každý jednotlivý prípad prepravy alebo prevodu vody. Z požiadaviek Rámcovej smernice o vode vyplýva, že právnická osoba pri lokálnom hodnotení musí vychádzať z výsledkov hodnotení, ako je kvantitatívny stav, ekonomická analýza a iné, ktoré musia byť zhrnuté v plánoch manažmentu povodí. Navrhované postupy nie sú v súlade s požiadavkami Rámcovej smernice o vode, najmä z nasledujúcich dôvodov. Podotýkam, že pri tejto argumentácii sme si opäť pomohli hromadnou pripomienkou verejnosti, aby sme sa nechválili cudzím perím.
Po prvé. Odhliadnuc od nepresností údajov z vodnej bilancie tento dokument neposkytuje dostatočné údaje pre stanovenie potrieb vody na území Slovenska, napríklad nezohľadňuje počet, respektíve množstvo a kapacitu ohrozených vodárenských zdrojov vzhľadom na zhoršujúcu sa kvalitu vody, pokles zásob v dôsledku klimatických zmien, potrebu vody pre chránené územia, ako aj pre biotopy, aj ekonomicky významných vodných druhov a podobne.
Po druhé. Požiadavku na zabezpečenie potreby vody regiónu je možné splniť jedine postupom vypracovania ekonomickej analýzy vrátane základného scenára podľa článku 5 prílohy III Rámcovej smernice o vode a metodického dokumentu č. 1, v skratke WATECO, a následky musia byť zahrnuté v plánoch manažmentu povodí.
Po tretie. Voľnú kapacitu vodných zdrojov je možné stanoviť iba na základe vyhodnotenia kvantitatívneho stavu podzemných vôd. Toto vyhodnotenie sa musí urobiť postupne podľa § 4c ods. 7 vodného zákona v súlade s požiadavkami Rámcovej smernice o vode len za splnenia nasledujúcich podmienok, teraz to bude trošku akademickejšie, tak chvíľu vydržíte: a) stanovené využiteľné množstvá podzemnej vody nie sú presiahnuté dlhodobým priemerným ročným odoberaným množstvom, b) nedochádza k významnému pretrvávajúcemu poklesovému trendu hladín podzemných vôd v útvare podzemnej vody, ktorý je spôsobený antropogénnymi vplyvmi, c) nedochádza k významnému zhoršeniu stavu útvaru povrchových vôd spôsobených poklesom hladín podzemných vôd alebo zmenami prúdenia podzemných vôd, d) nedochádza k významnému poškodeniu suchozemských ekosystémov vplyvom poklesu hladín podzemnej vody, e) nedochádza k rozširovaniu prieniku znečisťujúcich látok alebo k inému nežiaducemu pretrvávajúcemu zhoršovaniu chemického stavu útvaru podzemných vôd, ktoré sú vyvolané zmenami prúdenia podzemných vôd, f) zmeny smeru prúdenia, ktoré vyplývajú zo zmien hladín podzemných vôd, sa vyskytujú dočasne alebo trvale len v priestorovo ohraničenej oblasti, g) zmeny podľa písmena f) nezapríčinia vstup znečisťujúcich látok a neindikujú jasne identifikovateľný trend v smere prúdenia, ktorý je spôsobený antropogénnymi vplyvmi a ktorý by mohol viesť k takémuto vstupu znečisťujúcich látok.
Koniec akademickej prednášky, pokračujem ľudskejšou rečou.
Štvrtá požiadavka. Návrh úhrady za odber musí byť urobený v súlade s článkom 9 Rámcovej smernice o vode. O tom sa dnes už pomerne veľa hovorilo.
Teda podkladom pre akékoľvek uvažovanie o užívaní vôd za účelom prípadnej prepravy alebo prevodu vody do zahraničia v budúcnosti musia byť plány manažmentu povodí. V rámci vypracovania týchto plánov by bolo najskôr nevyhnutné vypracovať osobitný program využívania vôd za účelom prepravy alebo prevodu vody do zahraničia. Tento program by musela najskôr schváliť vláda Slovenskej republiky ako súčasť plánov manažmentov povodí. Takýto postup je navyše podmienený súhlasným stanoviskom Európskej komisie, ktorú musí kompetentný orgán pre implementáciu Rámcovej smernice o vode, teda ministerstvo životného prostredia požiadať o vyjadrenie, či zámer využívať podzemné vody na podnikateľské účely nie je v rozpore s Rámcovou smernicou o vode a celkovo vodnou politikou Európskej únie.
Až splnenie tohto veľmi náročného postupu a týchto podmienok by sme mohli považovať za také, že je v súlade s požadovanou komplexnou ochranou vôd, ktorá konkretizuje požiadavky na ochranu vôd uvádzané v dôvodovej správe účelu predloženého návrhu zákona.
Ďalšiu schizmu v návrhu tohto zákona vidím v tom, že na jednej strane správne charakterizuje vodu ako prírodné bohatstvo. Na druhej strane ju však redukuje na obchodovateľnú komoditu, čo je v rozpore ako s filozofiou Rámcovej smernice o vode, tak aj s petíciou európskych občanov s názvom Right to water, ktorú v marci tohto roku prijala aj Európska komisia, čím ju možno považovať za záväznú pre Slovenskú republiku.
Keby sme tu posudzovali to pôvodné znenie zákona pred jeho zmenami v medzirezortnom pripomienkovom konaní, mal by som tu ešte ťažké srdce aj na niektoré ďalšie ustanovenia, týkajúce sa najmä výstavby malých vodných elektrární alebo všeobecne zriaďovania nových vodných stavieb na vodných tokoch. To, že k tomu nedošlo, je len preto, že v tejto časti ministerstvo, povedzme, doposiaľ v uspokojivom rozsahu, akceptovalo túto hromadnú pripomienku verejnosti, čo niekedy uvádza ako dôkaz toho, ako nadštandardne s verejnosťou diskutovalo. Ja si myslím, že to, že v plnom znení a úplne prebralo príslušné znenia Rámcovej smernice o vode, nie je až taká veľká zásluha, mala by to byť samozrejmosť, ku ktorej by, bohužiaľ, nebolo došlo bez tohto tlaku verejnosti. Takže na jednej strane, fajn, je dobré, že táto požiadavka verejnosti bola akceptovaná. Na druhej strane robiť si na tom zásluhu je zo strany ministerstva trošku farizejské, nehnevajte sa. Malo by to byť naozaj aj pre budúcnosť samozrejmosťou, že tu nebude snaha, ktorej sme boli svedkami aj v minulosti, vyberať si z európskych právnych noriem naozaj to, čo sa nám hodí, a nejako zabúdať prebrať to, čo sa nám nehodí. Faktom ale zostáva, že väčšina tých pripomienok verejnosti akceptovaná nebola. Alebo boli akceptované veľmi čiastočne. Týka sa to práve aj tej najviac diskutovanej témy prevodu vody do zahraničia. Keďže tuná sa zhoda nedosiahla, tak išlo sa vlastne až do vlády s rozporom. Ale to sa stáva. Faktom však je, ako sme už viackrát dnes hovorili, že verejnosť na toto riziko zareagovala tentoraz naozaj včas a citlivo a pod petíciu, ktorá žiada vypustiť tieto neprípustné novelizačné body z návrhu zákona, sa dodnes podpísalo, pokiaľ viem, viac ako 60 tisíc občanov a občianok Slovenskej republiky, čím sa z tejto petície stáva druhá najväčšia a najvýznamnejšia v novodobých dejinách Slovenska, svojho druhu, teda týkajúca sa environmentálnych problémov. A v prípade, že by tento zákon nebol stiahnutý, tak je vcelku šanca, že sa stane dokonca početnejším ten počet signatárov, než tomu bolo v prípade petície proti ťažbe uránu.
Vypustím niektoré ďalšie veci, nechcem opakovať to, čo to už bolo povedané, ani tie analýzy, ktoré som spomínal a ktoré si môžete prečítať, a v podstate spejem teda k záveru, ktorým je pripojenie sa k tým požiadavkám, ktoré tu už odzneli k tomu procedurálnemu návrhu, vrátiť návrh zákona predkladateľovi na dopracovanie. Možno si všimnete istý rozdiel, väčšina predrečníkov hovorila o úplnom stiahnutí tohto návrhu z rokovania, ja zase si uvedomujem, nie v snahe byť za každú cenu objektívny, ale je to moje aj hlboké presvedčenie, že z tých 127 novelizačných bodov, ak si dobre pamätám, ten počet je mnoho aj pozitívnych, z nich mnohé sú potrebné, mnohé dokonca sme mali prijať už dávnejšie, lebo korektnejšie transponujú príslušné európske normy, alebo aktualizujú veci, ktoré sú už z rôznych príčin neaktuálne. Čiže naozaj som za to, aby sa tento návrh zákona prepracoval a aby v ňom tie pozitívne veci zostali. Ďakujem za pozornosť.
Neautorizovaný
14:33
Vystúpenie s faktickou poznámkou 14:33
Ján MičovskýVystúpenie s faktickou poznámkou
2.7.2014 o 14:33 hod.
Ing. CSc.
Ján Mičovský
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Ďakujem aj za vystúpenie pánovi profesorovi Hubovi, nebudem reagovať na konkrétne veci, ktoré veľmi presne sumarizoval z hľadiska svojich poznatkov, skôr mu dám takú otázku, nie sme dohodnutí na nej, možnože nebude na ňu ani pán poslanec Huba pripravený, ale predsa len patríš medzi našu ochranársku špičku, uznávanú, teda možno, ako to už býva, viacej vo svete ako doma, ale myslím, že doma ti tiež reputácia nechýba, veľa chodíš po svete, mňa by zaujímalo, či poznáš obdobu takejto prípravy niektorej krajiny, nemusí to byť len krajina EÚ, ale aj vo svete, na spravovanie svojich pitných vôd. Ak áno, ktoré to sú? Ďakujem.
Neautorizovaný
14:34
Vystúpenie 14:34
Mikuláš HubaAle ak sa mám vrátiť ešte k tej tvojej otázke, ja myslím, že je to otázka času, kedy sa takpovediac z existenčných dôvodov budú musieť vypracovať nejaké regulatívy pre prevod vody medzi naozaj tými aridnými a čím ďalej, tým suchšími oblasťami a tými oblasťami, ktoré majú vody dostatok. Nakoniec možno sa to bude perspektívne týkať aj Slovenska, ale fakt je, a bolo to tu správne konštatované, pri všetkej úcte k našim hydrológom, hydrogeografom a podobne, naozaj tie bilančné veci nie sú zatiaľ tak dokonale spracované ani na Slovensku, aby sme si mohli dovoliť s čistým svedomím tu hovoriť, že máme tu takýto a takýto potenciál vody na vývoz, ktorý s čistým svedomím môžeme vyviezť už teraz, najmä keď, a zase len budem opakovať predrečníkov, máme tu celý rad oblastí na Slovensku, ktoré trpia deficitom vody. Čiže ak majú byť nejaké presuny vody, tak treba rozhodne prednostne zásobovať Slovensko kvalitnou pitnou vodou, čo nie je súčasný stav zatiaľ ešte a stav, ktorý teda sme povinní dosiahnuť, a potom v nejakej ťažko odhadnuteľnej budúcnosti prípadne uvažovať o nejakom exporte vody.
Ja sa ale obávam, že ak ten trend znečisťovania vody a nakoniec aj úbytku zásob bude pokračovať tak, ako pokračuje, potom k tomu ani nikdy nedôjde, možno dokonca Slovensko bude aj deficitná oblasť.
Nevylučujem, že to pripravujú v niektorých krajinách mimoeurópskych, naozaj v krajinách, kde sú ja neviem veľké kontinentálne ľadovce a podobne, ale faktom je, a to som povedal aj v tom svojom vystúpení, že si viem predstaviť situácie, keď cezhranične je žiaduce pomôcť susednej krajine v nejakej kritickej situácii. A tam naozaj by aj zákon mal pamätať na takúto extrémnu situáciu. Ale aj tá by mala byť ošetrená striktne a čo najpresnejšie.
Ale ak sa mám vrátiť ešte k tej tvojej otázke, ja myslím, že je to otázka času, kedy sa takpovediac z existenčných dôvodov budú musieť vypracovať nejaké regulatívy pre prevod vody medzi naozaj tými aridnými a čím ďalej, tým suchšími oblasťami a tými oblasťami, ktoré majú vody dostatok. Nakoniec možno sa to bude perspektívne týkať aj Slovenska, ale fakt je, a bolo to tu správne konštatované, pri všetkej úcte k našim hydrológom, hydrogeografom a podobne, naozaj tie bilančné veci nie sú zatiaľ tak dokonale spracované ani na Slovensku, aby sme si mohli dovoliť s čistým svedomím tu hovoriť, že máme tu takýto a takýto potenciál vody na vývoz, ktorý s čistým svedomím môžeme vyviezť už teraz, najmä keď, a zase len budem opakovať predrečníkov, máme tu celý rad oblastí na Slovensku, ktoré trpia deficitom vody. Čiže ak majú byť nejaké presuny vody, tak treba rozhodne prednostne zásobovať Slovensko kvalitnou pitnou vodou, čo nie je súčasný stav zatiaľ ešte a stav, ktorý teda sme povinní dosiahnuť, a potom v nejakej ťažko odhadnuteľnej budúcnosti prípadne uvažovať o nejakom exporte vody.
Ja sa ale obávam, že ak ten trend znečisťovania vody a nakoniec aj úbytku zásob bude pokračovať tak, ako pokračuje, potom k tomu ani nikdy nedôjde, možno dokonca Slovensko bude aj deficitná oblasť.
Neautorizovaný
14:34
Vystúpenie v rozprave 14:34
Ján MičovskýUž štvrtú hodinu hovoríme o zákone, ktorý, zdá sa, teda je nadpriemerne sledovaný. A je to určite dobre. Ja chcem aj poďakovať v úvode predkladateľovi a predkladateľom, že možno s touto témou prišli, lebo otvorili sa tak niektoré informačné kanály, ktoré možno treba prevetrať, o ktorých nám treba porozmýšľať. A vďaka tomu, že tu taký návrh zákona máme, sa nám to vari podarí a uvedomíme si lepšie, o čom hovoríme. Na druhej strane keby som chcel šetriť čas pána ministra, poslaneckého zboru a možnože hovoriť o tom, že nám treba sa venovať aj iným oblastiam, tak možno to pán minister mal v rukách ako predkladateľ, mohla sa stať jedna vec, lebo v tom zákone sú momenty, ktoré sú hodné ocenenia, sú tam celkom pekne napísané a zdôraznené, aká je voda významná, a vlastne sa bavíme o tej 17-áčke, ktorá nás znepokojuje. Vážený pán minister, keby ste tam boli napísali dve vety. Z nich prvá by znela: „Zakazuje sa akýkoľvek predaj pitnej vody do zahraničia." Druhá veta potom mohla znieť: „Predaj vody do zahraničia je možné povoliť ústavným zákonom." Možno to zjednodušujem, ale ak to, čo ste tu povedali vo svojom predobedňajšom, predpoludňajšom vystúpení, ste mysleli úprimne, že ste nás vlastne obvili z toho, že my sme tí, čo vodu nechcú chrániť, a vy ste prišli so zákonom, ktorý práve dieru v doterajšom zákone zaplátal a zabraňuje nejakým viťúzom nám predávať pitnú vodu, tak možno to bolo treba napísať takto jasne a vôbec sme sa nemuseli štvrtú hodinu, a ktovie, koľko nás ešte ich čaká, na túto tému rozprávať.
Zdá sa mi, že ako keby to podozrenie, že dačo je tu nedobré a dačo sa tu pripravuje, predsa len nebolo neoprávnené. A, viete, vy ste si sám na vine, nemyslím teraz vás ako osobu, ale vás ako predstaviteľa strany SMER. Tá skúsenosť je tu taká, že ak dakde je nejaká šanca na to, že akási škára sa zneužije a ňou pretečú peniaze, tak aby išli ľuďom Slovenskej republiky z vrecka preč, tak taká škára sa obyčajne aj rozšíri, využije. A toľkokrát ste to už dneska mali tu predostreté ohľadom vzduchu, emisií, fotovoltaiky. No ja viem, stále sa nedá pozerať dozadu. Len to máte tak, ak niekto si už svoju, nechcem povedať statočnosť, ale dôveru, ktorú má, prešustruje, tak potom aj v prípadoch, keď to myslí poctivo a dobre, tak ťažko presviedča, že to ozaj myslí poctivo a dobre. Takže vytvorilo sa tu počas mnohých rokov vlády strany SMER isté podozrenie, ktoré, žiaľbohu, bolo často naplnené reálnymi skutkami, ktoré neboli v súlade so záujmami tejto krajiny. A vy možno dnes, ak by som teda chcel byť veľký optimista, idealista, myslíte všetko tak poctivo, ako ste nám to povedali, a my vám nechceme porozumieť, pretože je tu dôvod na nevieru práve z titulu toho, čo sa tu v minulosti stalo, veľa pekných slov. Len tie skutky?
Ja viem, že to je nenáležité, ale napriek tomu len pripomeniem taký konkrétny rukolapný príklad, ktorý som už toľkokrát tu spomínal. Ste Košičan, máte v Košiciach pána učiteľa Žarnaya. Koľkokrát sme už povedali, že ten chlap mal stokrát pravdu, že ho vyhodili za pravdu, že poukázal na krádež. To v Košiciach je naozaj tá loby, ktorú predstavujú vysokí predstavitelia strany SMER, taká slabá, aby si nedokázala s týmto urobiť poriadok a povedať, preboha, veď my na tom strácame zbytočné body, keď zjavnú pravdu zatĺkame? Ako mám potom uveriť, že nám ide o dobré veci, keď v záležitosti, ktorá je na 100 % jasná, nedokážete to povedať, lebo máte obavu, že stratíte politické body. A ja si úprimne myslím, že inak by ste ich získali. Priznanie si chyby a urobenie gesta je niekedy obrovským až nečakaným ziskom pre toho, kto je takejto veľkorysosti schopný, pretože veľkí ľudia, veľké organizácie, veľké strany dokážu si priznať chyby. My tu vychádzame z toho, že priznanie chyby je koniec. A to mi nepasuje.
Tak potom možno práve keď sa vrátim k vode, je to tak aj s tým, že vy ste tu prišli dnes s dobrým zákonom, chcete zaplátať rizikovú oblasť, ktorá umožňuje výpredaj vody, a my vám to nechceme veriť a myslíme si presný opak. Skúste možno pouvažovať na tom, že diskusia by mala byť cestou k tomu, aby sme si uverili navzájom. Je dosť smutné, že tu opozícia sa snaží vyrečniť, každý si tú tému uchopí nejakým spôsobom. Vaši poslanci vás majú tak málo radi, že to nechajú všetko na vás, nebojujú s nami, s našimi názormi. Potom to tak dopadne, akože to je len povinná jazda a že všetko je dopredu dané. A to by nemalo byť. V tomto priestore, kým sa nehlasuje, by nemali byť veci dopredu jasné. Tu ja verím výroku „koľko hláv toľko rozumu“. A tu by to mohlo platiť, že by sme sa mohli navzájom obohatiť. Ani vy predsa, ani vaši úradníci na ministerstve nemajú patent na rozum, že by bolo všetko dokonalé. Ak to myslíme dobre, tak sa tu mohlo veľa vecí ešte vylepšiť. A mne je ľúto, že to je také, že to je len povinnosť, veci sú odhadnuté na 100 % alebo na 99,9 %, že tento zákon takto musí prejsť a v nás to podozrenie ostane, škoda. Ja myslím, že pri vode nám ide o niečo celkom iné.
Symboly sú dobrá vec a jeden symbol sa ukázal aj dnes ráno, ešte predtým, ako sme sa tu zišli. Ja bývam tu na ubytovni poslaneckej a za dva a pol roka, čo som tu, sa mi prvýkrát stalo, že ráno, keď som sa išiel sprchovať, voda išla tak, že sa sprchovať nedalo. Hovorím si, tak to je dačo zhora. Z vás, kto býva na ubytovni, mali ste takú istú skúsenosť? Ale prvýkrát nešla voda. Viete, je to jednoduchý pohyb, páčka buch a voda nejde. To ja neviem, či to máme tu nejakého spriaznenca kdesi v technickom zabezpečení ubytovne alebo je to ozaj, pán minister, dačo medzi nebom a zemou. Ale ja si hovorím, bože, my ideme dneska rokovať o vode. A viete, to gesto je také prirodzené, sme naň tak všetci zvyknutí, nielen poslanci, ale aj celý národ, že otočíme kohútikom a tečie, zdvihneme páčku a ide voda, tá voda je takou samozrejmosťou. Voda absolútne nie je samozrejmosťou. Ak budeme akokoľvek túto tému obrusovať, vždy sa musíme dostať k tomu, že, a napokon vy ste to tam pekne napísali v doplnení § 1, je nesmierne vzácnou záležitosťou.
A môžeme byť na to hrdí alebo minimálne si to teda nesmierne oceňovať, že vtedy v tom 6. storočí tí naši predkovia keď sa pustili do realizácie sťahovania národov, tak vždy sa zastavili práve tu, však to je úplná nádhera, že máme možnosť povedať, že sme zdedili krajinu, ktorá je naozaj na vodné toky bohatá. A môžeme byť hrdí aj na to, a to je tiež dôležité povedať, že tá správa tejto krajiny za tie stáročia nebola zlá, že sme mali múdrych panovníkov, ktorí vytvorili múdrych lesníkov, ktorí zabezpečili to, aby stromy v tejto krajine rástli napriek tomu, že to vôbec nemuselo byť také bežné, stredovek ukázal, že banská činnosť dokázala zničiť porasty v krajinách, ktoré boli zelené. A dnes nie sú. A dnes po tej krajine idete 50 kilometrov, nemáte tieň, nemáte vodu a ak áno, tak je v strede obce nejaký prameň, ktorý vôbec nie je až tak veľmi pre pitnú. A môžete mať z toho pocit, že radšej si treba kúpiť vodu v obchode, ako napiť sa z nejakého prameňa. My stále žijeme v krajine, kde sa nebojíme vody sa napiť.
A tu by som chcel pridať taký nový pohľad do toho symbolického pohára, ktorý je tu rozdaný. A sem-tam mám ho niekedy aj naplnený aj vodou. Ja som si ho teraz mohol zobrať so sebou. Ale aj keby som ho tu mal, treba zdôrazniť, že tu nehovoríme o nejakom zlate v zemi, o nejakých zásobách, o ktorých sa teraz rozhodujeme, či to ideme alebo nejdeme vyťažiť a predať, nepredať. Treba si uvedomiť tú podstatu, voda nie je skrytá v zemi, nedáva raz navždy, že máme tu nejaké obrovské zásoby a teraz uvidíme. Ja pripomínam iba starú školskú zásadu, že voda je večný kolobeh. Ale večný a nesmierne citlivý kolobeh je. A otázka je, do akej miery dokážeme práve ten citlivý kolobeh zachovávať. Má tisíc rizík, tisíc rôznych záludností, ktoré môžu citlivý kolobeh vody narušiť.
A tu chcem zdôrazniť úplne v súlade s tým, ako to cítim, že práve obrovský význam lesov v tejto súvislosti pri tomto zákone musí zaznieť. Ten kolobeh vody by vôbec nebol taký na našom území, ktoré sme takto zdedili po našich predkoch, taký dokonalý a tie pramene podzemnej a povrchovej vody také bohaté, keby sme nemali takú lesnatú krajinu. A preto si treba uvedomiť, že ten pohár vody, to nie je voda, ktorá práve teraz, raz, prvýkrát sa dostala sem na stôl. Tá voda tu už bola veľakrát vďaka tomu, že ten režim kolobehu vody je zachovaný. A pre nás je veľmi dôležité v tejto súvislosti pri zákone o vode si uvedomiť, že ten kolobeh je vec, ktorá nemusí byť navždy. Preto by som chcel upozorniť, že práveže režim vodný má veľmi veľa rizík a tie treba pri takomto zákone naozaj pospomínať.
Keby som chcel, a ja to chcem, pridať sa ešte na stranu práve toho lesníckeho pohľadu, ktorý je nesmierne dôležitý a ktorý nám garantuje, že máme vôbec možnosť mať inflačne veľa vody, tak že treba sa pozrieť na to, o čom sme tu už toľkokrát rozprávali, keď sme tu nie tak dávno spomínali komplexnú hodnotu lesov. Koľko riadkov tam bolo venovaných významu lesov z pohľadu vodného režimu? Som sa dozvedel odpoveď: „Toto nám nie je potrebné riešiť, lebo to raz Európska únia po roku 2020 bude mať prečo oceňovať lesy z pohľadu vodohospodárskeho? Veď to nás nemá prečo trápiť, veď to raz Únia vyrieši.“
Alebo ešte ostaňme v tejto vodolesníckej téme. Koľkokrát sme lesníkom priznali, že by mali oni mať nejaký podiel z toho, že tú vodu tou svojou stáročnou kvalitnou činnosť zabezpečili, že máme vôbec čo rozdeľovať, čo piť? Naopak, preberáme tu zákon o štátnom rozpočte a stane sa každý rok to, že oznámime Lesom Slovenskej republiky alebo Lesopoľnohospodárskemu podniku v Uliči, že sú povinní odviesť do štátneho rozpočtu mimoriadny odvod, miesto toho, aby sme si priplatili, že za vodný režim, ktorý úspešne a dlhodobo udržiavajú v rámci svojho účelového hospodárenia, tak my im ešte povieme, že majú nejakú časť týchto peňazí, ktorými disponujú, odviesť, tak je to hlboké nepochopenie.
Ďalšie riziko, keď už budeme opúšťať zase tému lesníckych diskusií, je aj otázka zmeny klímy, my naozaj v tejto chvíli, a to nemôžu ani lesníci, ani ostatní odhadnúť, čo sa bude diať v najbližších desaťročiach, ten citlivý kolobeh vody nemáme jeho budúcnosť v rukách. Vieme len, že ak by nenastal naďalej takýto istý cyklus, tak že sa veľmi prudko bude zvyšovať teplota. Dokonca extrémne hodnoty sú, že pokiaľ by sme mali dlhodobé obdobia sucha, že by výpar neexistoval a lesy ho nezachytávali a nerobili jemnú distribúciu pohybu vody, tak že by tu priemerná teplota bola 67 stupňov. To je ten extrémny pohľad. No ale ktorým smerom sme sa vybrali. Už sa priznáva, že po tých desatinkách nám priemerná teplota narastá. Ja viem, že tých 67 stupňov vypadá ako strašiak, je to veľmi vzdialené, ale tendencia je tu. Takže ak sa tu správne mnohí vyjadrovali, že tu sú obavy z toho, že nemáme budúcnosť v rukách, tak je to pravda. A práve preto na tie vodné zdroje sa treba pozerať týmto pohľadom.
A ešte raz k tým lesom. Veľmi často sme hovorili a počúvali o Žitnom ostrove, o tých zásobách podzemných vôd, ktoré tu máme. To nie sú zásoby, ktoré tam kedysi príroda umiestnila. A my z nich teraz čerpáme. Tá voda tu na Žitnom ostrove je presne voda z lesov. To je udržiavanie toho povrchového toku, ktorý sa premieňa vsakovaním podpovrchovej zásoby. Takže sa stále musíme na to pozerať ako na jemný spôsob práce prírody, ktorý musíme pokorne sledovať, využívať, ale nezneužívať.
Ak tu tak často zaznievali obavy z toho, že keďže nepoznáme budúcnosť, je tu riziko, aby sme sa nedopustili nejako chýb, tak je to naprosto namieste. My sa máme prečo obávať svojej neznalosti, v prípade neistoty vždy v prospech prírody, v prospech našej budúcnosti. Ktosi tu aj povedal pohľad do zeme, že nevieme, čo sa udeje, keď budeme odčerpávať viacej vody. No naozaj nevieme, čo sa udeje. Veľakrát v minulosti človek, aj keď to boli také malé len pokusy, snažil sa vylepšiť nejaké vodné režimy. Možno ste mnohí počuli o Kúpeľoch Borda na východe, už ani neexistujú, v Slanských vrchoch. Keď sa pozrieme, aká bola ich história, boli to kedysi slávne kúpele ešte do druhej svetovej vojny. A po druhej svetovej vojne tiež tam ešte čosi bolo. Niekoho napadlo, že ide tam rozšíriť zdroje, že navŕta lepšie zdroje vôd a rozšíri pramene. A stalo sa to, že tam tie premene dneska nie sú žiadne a kúpele patria už minulosti. Alebo známejší je príklad Herliansky gejzír. Tiež sme sa domnievali, že ho musíme upraviť. A dnes z jeho niekdajšej slávy, keď striekal do výšky 200 metrov, je už len torzo. A to sú len veľmi drobné pohľady na veľmi drobné zásahy ľudskej činnosti do prírody. Takže sa ľahko môže stať, že v prípade, že by sme dokázali zvýšeným odberom a ďalšími opatreniami, ktoré by sme považovali za potrebné ich vykonať pre budúcnosť vodného režimu, samozrejme, sa môžeme dopustiť fatálnych chýb. Tie príklady, ktoré som uviedol, sú len ukážka toho, že nikdy nevieme domyslieť dôsledky nášho konania na to, čo sa v útrobách zeme, kde máme tie obrovské vodné zásoby, deje. A preto je to apel na naše citlivé nazeranie na akékoľvek opatrenia, ktoré by bolo možné chápať ako opatrenia, ktoré majú čosi zlepšiť.
Znečistenie. Ja som pamätník tých čias, keď naozaj turistický sprievodca pre také Bukovské vrchy na východnom Slovensku v sedemdesiatych rokoch písal a mal pravdu, že tu sa môžete napiť z akéhokoľvek potoka, ktorý prekročíte cestou na Kremenec. Bola to pravda. Tie toky vtedy boli, aj hydrologicky to bolo preskúmané, tak čisté, že nebol žiadny problém cestou na Kremenec sa napiť aj päťkrát. Nevravím, že dnes tam nie toky nenájdete, len dnes, ak by ste sa poradili s odborníkmi na čistotu vody, tak vám povedia, už ani v Bukovských vrchoch, ani v tomto cípe, ktorý je z hľadiska Slovenska takým cípom nielen exotickým, ale aj cípom čistoty, je to miesto, ktoré je najviac vzdialené od zdrojov ich znečisťovania, už ani tam si nemôžete dovoliť z týchto bystrín tak piť, ako možno spomínali klasickí literáti Zbojníckej mladosti ako Ľudo Ondrejov alebo akíkoľvek iní, že sa pilo zo zurčiacich prameňov. Už to naozaj ostalo iba v literatúre. A teda to znečisťovanie tu naozaj je evidentné. Je to, samozrejme, mnohokrát dôsledok toho, že nás pribúda a chceme všetci žiť a potraviny treba vyrábať a nejde to vždy len takou čistou metódou, ako by sme si to predstavovali, ale práve pri tých diaľkových prenosoch, aj keď možno sú tu aj výskumy, ktoré hovoria, že sa mnoho vecí zlepšilo pri diaľkových prenosoch znečisťujúcich látok, akokoľvek budeme aj túto tému znečisťovania vodných tokov skúmať, zhodneme sa na tom, že nie je tu vôbec istota, že by sme vstupovali do oblastí v budúcnosti, keď už budeme mať len čistejšie a zdravšie vody, skôr, naopak, je tu obava, že bude treba vynakladať na to, aby vodu bolo možné považovať za pitnú, vynakladať stále viac a viac prostriedkov. Takže aj toto je vec, ktorá do istej miery vyvoláva obavu, nehovoriac o tom, že organizácia krajiny spôsobuje napriek tej nádhernej lesnatosti, ktorú máme a ktorá nám robí takú absolútne dokonalú funkciu z hľadiska zadržiavania vôd, čím ďalej, tým viacej parkovísk, striech a rôznych plôch, ktoré spôsobujú zase urýchlený odtok a ktoré nám tú schopnosť našej zeme, toho nášho podložia, na ktorom žijeme, zabezpečovať vody znižujú.
A to sú všetko veci, o ktorých nedokážem hovoriť natoľko fundovane, aby som povedal, do akej miery je tu ohrozená budúcnosť pitných vôd na Slovensku, ale, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, som presvedčený, že nikto z nás nemá také analýzy a takú schopnosť vidieť do budúcnosti, aby sme si mohli povedať, že naozaj odvedením istej časti vôd do zahraničia, jej predaj alebo otvorenie vôbec takejto možnosti by nemohlo v budúcnosti spôsobiť to, že budeme mať problém s kvalitnou pitnou vodou pre našich obyvateľov. A ak takáto pravdepodobnosť tu je, že takéto niečo by mohlo nastať, tak potom považujem za veľmi nešťastné, keď túto možnosť vy týmto zákonom pripúšťate. A ak platí to, čo ste povedali, vážený pán minister, že nie vy to blokujete, no tak to potom bolo treba vyriešiť spôsobom, ktorý nevzbudzuje obavy. Možno som nepovedal šťastné riešenie, ale tá veta taxatívne uvedená, že predaj vody do zahraničia sa nepripúšťa, iba ak ústavným zákonom, aj to je ešte otázka teda, ako by sme sa na to pozreli, lebo aj ústavný zákon je len zákon, ktorý sa dá schváliť, minimálne by tak zaznela úplne jasne. A to mne tu chýbalo, že takúto jasnú vetu tu nemáme, a preto tu máme takúto diskusiu, ktorá vyvoláva na jednej strane obavy a na druhej strane vaše presvedčenie, že vám nerozumieme.
Poďme k peniazom, lebo o peniaze ide vždy až v prvom rade.
Jasná vec je, že § 4 hovorí jasne, áno, vody sú majetkom štátu. Ale jasne to tu aj zaznelo, v tom sa pán minister nemýli. Akonáhle sa dostanú do súkromných pôdohospodárskych spracovateľských firiem a závodov a podnikov, stáva sa z nich tovar a ten tovar má iste svoju hodnotu, k tomu opäť by sme mohli zoširoka pristupovať, tak, že má hodnotu, ktorá je vyjadrená cenou, za ktorú platíme. To je fakt, o ktorom sa presviedčame všetci, len tu sa mi vidí, že o tých peniazoch, o ktorých sa tu tak už dnes hovorí, že kde všade môžu odísť, sa rozpráva nie celkom férovo.
Ja by som, ak tu chceme hovoriť o peniazoch, spomenul jeden faktor, ktorý mňa ako obyvateľa východného Slovenska osobitne zaujíma. A vedel by som si predstaviť rozumnejšie využitie tých peňazí, ktoré je potrebné do vody akýmkoľvek spôsobom získať, či zo štátneho rozpočtu alebo zvýšením daní, alebo iným prerozdelením neviem, možnože raz v budúcnosti ktovie či nie aj tým predajom, keby sme mali tú budúcnosť jasnú. A mám na mysli najväčšiu vodnú nádrž, ktorú máme na Slovensku na pitnú vodu, ktorá zásobuje vodou zhruba jednu dvadsatinu obyvateľov Slovenska, aj Humenné celé, aj celé Košice. Najväčšia vodná nádrž na pitnú vodu je Starina. Je to naozaj, niektorí to poznáte, krásne miesto. Ale ja musím aj od tohto pultu vzdať hold budovateľom tej Stariny, pretože pamätám si na časy, keď v Humennom v kohútikoch buď tiekla voda slabo, alebo bola veľmi špinavá, alebo netiekla vôbec. Odkedy je od roku 1988 v prevádzke Starina, nepamätám na žiadny jej výpadok. A dokonca keď porovnávam tú vodu, ktorú si ráno naberiem tu v Bratislave z kohútika, s tou humenskou, musím povedať, že tá voda zo Stariny je oveľa, oveľa lepšia. Nepochybne to vtedy stálo pár tisíc obyvateľov ich sídlo, ich rodisko. Boli to ťažké časy. Ale dneska sa na tú priehradu pozriete z takého kopca Gazdoráň. To je krásna kvóta nad priehradou. A celá tá oblasť vypadá, ako keď si zaspomínate na Poklad na Striebornom jazere. Nie sú tam skoro žiadne stavby, ale len zdanlivo nedotknutá príroda, no radosť. Jednoducho je dobré, že tam takáto priehrada je, a je dobré, že tých 500-sekundových litrov dodáva do siete východného Slovenska. Dokonca kapacita je tam vyššia, keby bolo treba, je možnosť to zvýšiť až na dvojnásobok.
Čo mi vadí a čoho sa možno objektívne obávať a čo by som chcel v tejto súvislosti povedať. Ak hovoríme o peniazoch, tak hovorme o nich, ale o tom, že nám ich je potrebné vniesť práve do Stariny, keď ju použijem ako príklad. Popri Starine, popri tejto obrovskej zásobárni pitnej vody, ktorá 500 tisíc obyvateľov denne napája, ide po brehu štátna cesta, jediná štátna cesta, ktorá spája Slovensko s tzv. Zakarpatskou republikou. To iba miestni znalci vedia. Proste to je ten cíp, o ktorom Mňačko písal, že tam sa končia prašné cesty. To je proste to Uličsko, tých pár obcí. Jednoducho musia ísť tou cestou, pokiaľ nechcú chodiť vrtuľníkmi. Stačí jedna cisterna, jeden nepozorný šofér, jedna veľká havária a Starina, ktorá zásobuje 500 tisíc obyvateľov Slovenska, je vyradená z činnosti. Ja chodievam často tadiaľ, lebo chodievam rád na Bukovské vrchy, na Kremenec, ani len zvodidlá tam nie sú všade popri ceste. Viem naozaj, že to vypadá ako pritiahnuté účelovo za vlasy, veď, chvalabohu, za tie desaťročia sa tam nestalo nič také, ale môže sa tam niečo stať. My vôbec nemáme ošetrenú ochranu tak významnej nádrže na pitnú vodu a my tu už delíme peniaze, pomaličky sa bavíme, koľko dostane kto, a veľmi rýchlo sa môže stať, že ak by došlo k takejto fatálnej nehode, tak by v tom prípade sme sa dostali do situácie, že nás vôbec nebude zaujímať, či je to za 40 centov, za 1,30 alebo za 0,03 eura, lebo tým pocitom, ktorý som mal dnes ráno, keď som nevedel si na chvíľočku pustiť sprchu, lebo netiekla, zrazu zistíme, že tá cena vody je nevyčísliteľná, pretože viete, že bez vody sa naozaj žiť nedá. To vieme všetci, len si to nemôžeme uvedomiť pri bežnom spôsobe prežívania našich dní, keď búchame do počítačov a riešime veľké veci a zdá sa nám, že tieto samozrejmé veci sú tu úplne navždy. Tie samozrejmé veci tu vôbec nemusia byť úplne navždy. A vôbec nie sú úplne zadarmo. Je potrebné sa o ne veľmi pričiniť. A práve preto sa domnievam, že takéto ohrozenie takejto obrovskej vodnej nádrže pitnej vody, veľmi dobrej a fungujúcej nádrže aj z hľadiska technického, je to dielo, ktoré obstálo po desaťročiach pri rôznych previerkach, je veľká škoda, že nedokážeme ho ochrániť pred takýmto reálnym, hoci len potenciálnym nebezpečenstvom a bavíme sa už pomaly o výpredajoch vody do zahraničia miesto toho, aby sme si uvedomili, že potrebujeme takúto vec riešiť.
Alebo je druhá vec pri Starine, ktorá ma osobitne zaujíma, spádová oblasť predstavuje povodí okolo 130 kilometrov štvorcových. Aj keď boli vysťahovaní pôvodní obyvatelia z tých siedmich obcí, oni tam stále majú svoje urbariáty. A je tam síce obmedzený režim hospodárenia v lesoch, ale stále sa tam hospodári, aj keď sa musí platiť ujma. Viete, musím to priznať, a napokon to nie je žiadne tajomstvo, neexistuje lesná ťažba, napriek tomu, že použijete špeciálne oleje, ktorá by bola tak dokonalá, že by nespôsobovalo únik ropných produktov. Raz keď máte píly, autá, traktory, tak čosi sa do tej pôdy dostane. Opäť, ak tú vodu berieme vážne, a my ju brať vážne chceme a musíme, a tá Starina je takým klenotom nielen východného Slovenska, ale aj celého Slovenska z hľadiska zabezpečenia pitnej vody, no tak v tom prípade by sme mali jasne si povedať, že aj tu musíme nasmerovať peniaze tak, aby sa lesy v okolí Stariny vykúpili a aby tam nikoho ani nenapadlo pracovať s prostriedkami, ktoré vyžadujú ropné produkty.
Niekto spomínal to, že by sme sa mali zaoberať myšlienkou presunu pitných vôd tam, kde je ich prebytok, na východné Slovensko. Už je to zbytočné z tohto pohľadu. Tá Starina má kapacitu takú, že môže zabezpečovať pitnú vodu pre milión obyvateľov. Ale sme povinní, možno namiesto toho, aby sme ťahali špeciálne potrubia, keďže na východnom Slovensku naozaj niet spodných vôd, dôležité je vedieť, že tam povrchové vody treba zachytávať a sú kvalitné, chrániť tieto povrchové vody. Inak bude neskoro a potom už bude nám škoda rozprávať krásnymi vzletnými slovami o tom, ako sme tu sa bavili o 1,30 eura alebo 40 centoch, bude nám treba vynaložiť oveľa viac peňazí na riešenie havarijného stavu. Skúsme myslieť na to dopredu, že takéto riziko tu existuje, a preto zdôrazňujem tento pohľad, ktorý je spojený s kvalitou pitných vôd povrchového charakteru na východnom Slovensku a nedostatkom prostriedkov, lebo viem, že sa už o tom rozprávalo veľakrát, že tú cestu stadiaľ treba dať preč, no nenašli sme na to peniaze, buď to bude preložka medzi Ubľou a Uličom alebo to bude dokonalé vyriešenie akéhokoľvek havarijného stavu tak, aby sa zachytil, hoc by tam išiel niekto tankom, nieže cisternou a autom, že by to neprerazil, že by to bolo tak istené. Zatiaľ to tak nie je. A to považujem pri diskusiách o vode za rovnako dôležité ako to, čo tu odznelo, pričom nespochybňujem, že pohľady, ktoré tu boli pospomínané, boli celkom argumentačne podložené.
Ešte pri tej Starine. Viete, koľko dostáva Starina za kubík, za tú výrobu tej zdravej pitnej vody? Je to desať centov. Áno, je to zaujímavé, že tá voda už o pár sto metrov ďalej má 1,3 eura hodnotu. A nechcem spochybňovať, že náklady určite tu musia byť. Ja viem si predstaviť, že to, čo sa snažil aj pán minister vysvetliť, tých 0,03 alebo koľko sme tu spomínali tých pár centov, naozaj je predaj tej vody z toho zdroja ešte predtým, ako sa dostane do tej úpravne, ktorá má svoje náklady. Vieme, že to ÚRSO nejakým spôsobom ovplyvňuje a zisťuje oprávnenosť týchto nákladov, ale ja sa musím a chcem zastať práve toho základného producenta tej vody. Verte tomu, že keby nebolo toho umného lesníckeho spravovania našej krajiny, tak ani ÚRSO nemá o čom rozhodovať, ani úpravňa nemá čo upravovať, ani vodári nemajú čo fakturovať. My naozaj máme šťastie na krajinu, ktorá je nesmierne bohatá na lesy. A vďaka tomu máme zásoby vôd také, aké máme. A ja by som bol veľmi rád, a je to v duchu tej komplexnej hodnoty lesa, ktorú som tu viackrát presadzoval aj s kolegami, aby sa dostala do zákona o lesoch, aby sa nejaká čiastka, keď budeme deliť zase hodnotu vody, konečne uznala, že ak chceme mať čo deliť, tak že to tým lesníkom musíme nejakým spôsobom uhradiť.
Neverte tomu, že sa lesy pestujú tak, že rastú samé, lesníci sedia v krčme a les zabezpečí všetky svoje funkcie. Je veľmi veľa úkonov, ktoré treba vykonať na to, aby krajina bola stabilná z pohľadu lesníctva a zabezpečovala produkciu vôd, ich rovnomerné vsakovanie, ich výpar. Práve dneska na obed sa mi dostal plagátik do rúk veľmi peknučký. Ľubka, je tam hore, čo mi ho odovzdala. Som si tak uvedomil, koľko litrov výparu, myslím, hovorí sa tam o 400 litroch vody z jedného stromu, vyparí každý deň dospelý strom do ovzdušia. No keby nebolo toho stromu, tak to odtečie. Keby nebolo koreňovej sústavy, tak to odíde rýchlo preč a niet čo zachytávať v tých spodných vodách. Bolo by to skutočne v tom Maďarsku a rýchlo.
Viete, čo je najväčší rezervoár vody vlastne na Slovensku? Je to koreňový systém. Máme 4,5 miliardy kubíkov vody pod našimi lesmi, to rozumné pomalé zachytávanie, tú distribúciu. To je asi trikrát viac vody, ako jej majú všetky priehrady a vodné toky na Slovensku dohromady. Dobre, ale viem, že to môžete vnímať ako propagandu lesníka, ktorý sa na chvíľočku stal politikom. Verte tomu, že to nie je tak. Verte tomu, že naozaj umelé lesné hospodárenie nám umožnilo aj dnes rokovať takýmto spôsobom o vodách.
A ak som pred časom, keď sme tu mali zákon o ochrane prírody a krajiny od pána ministra, vyjadril presvedčenie, že tá beťárčina v podobe možnosti rúbať stromy bez súhlasu s obvodom až 80 centimetrov je len tak podhodená, aby sme sa pri tom vyšantili a aby sa niečo iné tým zákonom prešmyklo, už sa to tu zdôraznilo viackrát, že pán minister a jeho ľudia si uznali chybu, alebo bol to dôsledok aj istého tlaku, koniec dobrý, všetko dobré, táto vec je stornovaná, aj keď správne vyjadril pán poslanec Hlina obavu a otázku, že kto uhradí straty, ktoré vznikli za tých deväť mesiacov, kým takýto zákon pôsobil.
Ja chcem povedať, že aj v tomto zákone nachádzam v podstate niečo, čo by som rád pripísal pánovi ministrovi možno aj k dobru, že tak ako zažartoval s nami, aj keď to stálo nemalé množstvo stromov život pri zákone o ochrane prírody a krajiny, či takto s nami nepožartoval vlastne aj v tomto zákone, že nás nechal sa pri tej 17-áčke vyrečniť, vykritizovať a či možno pravda nie je niekde iná, či nám neuniklo niečo vážnejšie v tom zákone, niečo, čo sme nepostrehli, lebo toto je tak, ako sme išli ako opoziční poslanci, ako osy na med, 17-áčka, transport vody cez hranice. Pán minister určite to dnes tiež zaznelo, je šikovný politik a zdatný, musel vedieť, že tá 17-áčka nás bude vytáčať. Neexistuje niečo horšie v tom zákone, čo ohrozuje možno občanov Slovenska viac ako tento paragraf? Ja totižto tu mám nejakú časť, ktorú som si naštudoval v tej 17-áčke, kde v § 17a, verím, to možno predkladateľ a pán minister nemyslel tak zle a vážne a že to možno také zlé a vážne ani nemôže byť, ako to vyplýva z doterajšieho priebehu rokovania.
Ak sa pozriete na tú časť, kde sa hovorí o tom, čo fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá chce transportovať vody cez štátne hranice Slovenskej republiky, čo musí zabezpečiť a čo musí preukázať, mne sa zdá, že pán minister tam vložil múdre veci, pri ktorých, ak sú napísané úprimne a ak ich budú aj takto vyžadovať orgány, ktoré budú mať túto kompetenciu, najprv teda vodohospodárska správa, potom ministerstvo a potom vláda, vážený pán minister, mne sa zdá, že možno ste tam vložili do zákona nie tú vetu, ktorú som navrhoval dať ústavným zákonom, že predaj vody do zahraničia sa zakazuje, ale že vy priamo tam máte riešenie, ktoré zabezpečuje, že nemôže nikto získať licenciu na to, aby takýto akt mohol vzniknúť. Totiž čo musí preukázať podľa toho písmena b) každý podnikateľ, ktorý by chcel takúto licenciu získať? Je to zabezpečenie súčasnej a výhľadovej potreby vody na území Slovenskej republiky využiteľnými zdrojmi pozemnej vody na základe vodnej bilancie. Túto vetu akokoľvek som si čítal spredu, zozadu, ak som sa pozeral do bilancie, ako je riešená z hľadiska hydrologického, z hľadiska vodohospodárskeho v pôvodnom znení zákona o vodách, tak výhľadová potreba, súčasná potreba a bilancia vodných zdrojov je úloha, ktorú, keď zavoláme FAO, keď zavoláme neviem aké inštitúcie, ktoré sa zaoberajú vodou, hydrológiou, takéto niečo zodpovedne a poriadne nemôže vykonať nikto, ak sa to myslí vážne. Ak máme mať súčasnú a výhľadovú potrebu vody na území Slovenskej republiky zmapovanú, keďže sme sa zhodli na tom, že do zeme nevidíme, keďže nevieme odhadnúť, ako sa bude vyvíjať klíma, keď nevieme odhadnúť, ako sa bude vyvíjať čistota vôd, pán minister, ak toto zoberiete vážne, tak takéto niečo vám v najbližšom desaťročí, dvadsaťročí alebo možno aj polstoročí nepredloží žiadna fyzická ani právnická osoba, ktorá by sa mala uchádzať o takúto licenciu. Ja neverím, že takúto úlohu je možné splniť, pokiaľ teda to nechceme nahradiť nejakými odhadmi, nejakými približnými číslami. Nevidíme do budúcnosti, a preto môžete smelo povedať každému na ministerstve, kto by sa dostal až k vám, alebo dokonca že by chcel ísť až na vládu, tak ako s tým uvažujete v zákone, že nedokázal zabezpečiť výhľadovú potrebu, teda jej analýzu ani súčasnú, ani budúcu v konfrontácii s vodnými zdrojmi pozemnej vody. Dajte tomu tam aj za úlohu to isté urobiť vo vzťahu k regiónu. Tam je to možno už skôr realizovateľné. Ale za celé Slovensko túto úlohu vám určite nesplní nikto.
Takže týmto by som skončil s tým, že možnože veľmi často hovoríme o svetových problémoch s vodou, že žijeme v šťastnom cípe zemegule, kde zhruba základné problémy v oblasti pitnej vody nie sú, že je tu veľa územia na zemi, kde denne zomierajú z nedostatku pitnej vody stovky ľudí. Naozaj máme po tejto stránke šťastie, ale to neznamená, že nemáme dôvod považovať takúto situáciu za dar, s ktorým sa má narábať obozretne, s ktorým sa nemá riskovať. A možno tu v tejto súvislosti treba spomenúť aj fakt, že aj v Európe podľa štatistík FAO existuje veľa oblastí, ktoré nemajú zdravú pitnú vodu. Takže o to skôr, že to nie je problém len suchej Afriky a stíhanej a často rôznymi prírodnými katastrofami prenasledovanej Ázie, ale je to aj skutočnosť už v našej Európe, kde mnoho obyvateľov nemá kvalitnú pitnú vodu, o to viac sa teda pričiňme o to, aby sme my tú pitnú vodu mali aj naďalej, neohrozujme ju nejakými avantúrami. A ak sa to stane, súhlasím, pán profesor Huba to povedal, že ak jej bude akútny nedostatok u našich susedov bližších alebo vzdialených, no tak aj súcit, aj to spoločenstvo obyvateľov Zeme je tu. Proste zemeguľa je príliš malá na to, aby sme sa mohli tváriť sebecky. Tak sa zhodnime na tom, že nebudeme polievať naše záhradky pitnou vodou a v splachovačoch zaťahovať pitnú vodu, ako to robíme bezmyšlienkovite, že ju dáme tým ľuďom, keď ju potrebujú, či už to pôjde cez cisterny alebo vodovody, ak bude také akútne ohrozenie. Ja nechcem naznačiť, že takéto niečo urobiť nemáme. Urobme to. Ale urobme to naozaj len v prípadoch, keď budeme chcieť riešiť to, aby ľudia vo svete nezomierali z nedostatku kvalitnej pitnej vody. V takomto prípade si to viem predstaviť. Je to analógia ako s krvou. Pozrite sa, krv je rovnako vzácna tekutina. Existujú aj úmysly, že s krvou sa dá kšeftovať, že krvi je niekde nedostatok, no tak vieme ju predávať. Je to nezmysel. Iste všetci sa zhodneme na tom, že je veľmi nemorálne, aby sme predávali takú tekutinu, ako je krv, keďže vieme, že ju potrebujeme denne akútne v našich nemocniciach. Ale ak vznikne potreba, že bude v blízkej krajine, povedzme, Európskeho spoločenstva, jej akútna potreba vyvolaná nejakým vojnovým stavom, je určite veľmi správne, že sa zhodneme na tom, že našu vzácnu krv vyvezieme, že sa tu poslanci prví postavia do radu a budú príkladom, že treba darovať tú krv. Ale to sú mimoriadne situácie. A túto analógiu by som prosil stiahnuť aj k vode. Nikto sa nebude brániť tomu, aby sme dary, ktoré sme dostali, vedeli rozumne použiť aj pre tých, ktorí neboli tak obdarovaní, ale hazardovať s vodou alebo pripúšťať tie pochybnosti, ktoré znenie tohto zákona umožňuje mať, to by sme nikdy nemali. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Vystúpenie v rozprave
2.7.2014 o 14:34 hod.
Ing. CSc.
Ján Mičovský
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Vážené panie kolegyne, vážení páni kolegovia, vážený pán minister, vážení občania, žiada sa mi zareagovať na absolútny úvod tejto rozpravy, keď tu vystúpil pán poslanec Hraško a vznikla tu taká krátka diskusia súhlasno-nesúhlasná o hymne Slovenskej republiky. Ja si myslím, a ozaj si to nemyslím ad hoc pre dnešný deň, myslím si to oddávna, že na hymnu Slovenskej republiky môže občan Slovenskej republiky, nech už zaznie hymna kedykoľvek a kdekoľvek, zareagovať len jedným spôsobom. Že sa to tak mnohokrát nedeje, to je pravda, to je možno otázka do diskusie o našom školstve. Alebo niektoré veci, myslím si, nepatria do oblasti nejakého diktátorského spôsobu učenia detí, ale práve, naopak, demokratického. Niektoré veci by naše deti mali nasať už odmalička do svojich výchovných zásobníkov. A takáto polemika by nemala nikde existovať. Na druhej strane oceňujem, že napriek istému prekvapivému momentu sme zareagovali tak, že vari môžeme sa považovať za do istej miery vzorom, aj keď údajne, ja som si to nevšimol, niektorí to nezvládli.
Už štvrtú hodinu hovoríme o zákone, ktorý, zdá sa, teda je nadpriemerne sledovaný. A je to určite dobre. Ja chcem aj poďakovať v úvode predkladateľovi a predkladateľom, že možno s touto témou prišli, lebo otvorili sa tak niektoré informačné kanály, ktoré možno treba prevetrať, o ktorých nám treba porozmýšľať. A vďaka tomu, že tu taký návrh zákona máme, sa nám to vari podarí a uvedomíme si lepšie, o čom hovoríme. Na druhej strane keby som chcel šetriť čas pána ministra, poslaneckého zboru a možnože hovoriť o tom, že nám treba sa venovať aj iným oblastiam, tak možno to pán minister mal v rukách ako predkladateľ, mohla sa stať jedna vec, lebo v tom zákone sú momenty, ktoré sú hodné ocenenia, sú tam celkom pekne napísané a zdôraznené, aká je voda významná, a vlastne sa bavíme o tej 17-áčke, ktorá nás znepokojuje. Vážený pán minister, keby ste tam boli napísali dve vety. Z nich prvá by znela: „Zakazuje sa akýkoľvek predaj pitnej vody do zahraničia." Druhá veta potom mohla znieť: „Predaj vody do zahraničia je možné povoliť ústavným zákonom." Možno to zjednodušujem, ale ak to, čo ste tu povedali vo svojom predobedňajšom, predpoludňajšom vystúpení, ste mysleli úprimne, že ste nás vlastne obvili z toho, že my sme tí, čo vodu nechcú chrániť, a vy ste prišli so zákonom, ktorý práve dieru v doterajšom zákone zaplátal a zabraňuje nejakým viťúzom nám predávať pitnú vodu, tak možno to bolo treba napísať takto jasne a vôbec sme sa nemuseli štvrtú hodinu, a ktovie, koľko nás ešte ich čaká, na túto tému rozprávať.
Zdá sa mi, že ako keby to podozrenie, že dačo je tu nedobré a dačo sa tu pripravuje, predsa len nebolo neoprávnené. A, viete, vy ste si sám na vine, nemyslím teraz vás ako osobu, ale vás ako predstaviteľa strany SMER. Tá skúsenosť je tu taká, že ak dakde je nejaká šanca na to, že akási škára sa zneužije a ňou pretečú peniaze, tak aby išli ľuďom Slovenskej republiky z vrecka preč, tak taká škára sa obyčajne aj rozšíri, využije. A toľkokrát ste to už dneska mali tu predostreté ohľadom vzduchu, emisií, fotovoltaiky. No ja viem, stále sa nedá pozerať dozadu. Len to máte tak, ak niekto si už svoju, nechcem povedať statočnosť, ale dôveru, ktorú má, prešustruje, tak potom aj v prípadoch, keď to myslí poctivo a dobre, tak ťažko presviedča, že to ozaj myslí poctivo a dobre. Takže vytvorilo sa tu počas mnohých rokov vlády strany SMER isté podozrenie, ktoré, žiaľbohu, bolo často naplnené reálnymi skutkami, ktoré neboli v súlade so záujmami tejto krajiny. A vy možno dnes, ak by som teda chcel byť veľký optimista, idealista, myslíte všetko tak poctivo, ako ste nám to povedali, a my vám nechceme porozumieť, pretože je tu dôvod na nevieru práve z titulu toho, čo sa tu v minulosti stalo, veľa pekných slov. Len tie skutky?
Ja viem, že to je nenáležité, ale napriek tomu len pripomeniem taký konkrétny rukolapný príklad, ktorý som už toľkokrát tu spomínal. Ste Košičan, máte v Košiciach pána učiteľa Žarnaya. Koľkokrát sme už povedali, že ten chlap mal stokrát pravdu, že ho vyhodili za pravdu, že poukázal na krádež. To v Košiciach je naozaj tá loby, ktorú predstavujú vysokí predstavitelia strany SMER, taká slabá, aby si nedokázala s týmto urobiť poriadok a povedať, preboha, veď my na tom strácame zbytočné body, keď zjavnú pravdu zatĺkame? Ako mám potom uveriť, že nám ide o dobré veci, keď v záležitosti, ktorá je na 100 % jasná, nedokážete to povedať, lebo máte obavu, že stratíte politické body. A ja si úprimne myslím, že inak by ste ich získali. Priznanie si chyby a urobenie gesta je niekedy obrovským až nečakaným ziskom pre toho, kto je takejto veľkorysosti schopný, pretože veľkí ľudia, veľké organizácie, veľké strany dokážu si priznať chyby. My tu vychádzame z toho, že priznanie chyby je koniec. A to mi nepasuje.
Tak potom možno práve keď sa vrátim k vode, je to tak aj s tým, že vy ste tu prišli dnes s dobrým zákonom, chcete zaplátať rizikovú oblasť, ktorá umožňuje výpredaj vody, a my vám to nechceme veriť a myslíme si presný opak. Skúste možno pouvažovať na tom, že diskusia by mala byť cestou k tomu, aby sme si uverili navzájom. Je dosť smutné, že tu opozícia sa snaží vyrečniť, každý si tú tému uchopí nejakým spôsobom. Vaši poslanci vás majú tak málo radi, že to nechajú všetko na vás, nebojujú s nami, s našimi názormi. Potom to tak dopadne, akože to je len povinná jazda a že všetko je dopredu dané. A to by nemalo byť. V tomto priestore, kým sa nehlasuje, by nemali byť veci dopredu jasné. Tu ja verím výroku „koľko hláv toľko rozumu“. A tu by to mohlo platiť, že by sme sa mohli navzájom obohatiť. Ani vy predsa, ani vaši úradníci na ministerstve nemajú patent na rozum, že by bolo všetko dokonalé. Ak to myslíme dobre, tak sa tu mohlo veľa vecí ešte vylepšiť. A mne je ľúto, že to je také, že to je len povinnosť, veci sú odhadnuté na 100 % alebo na 99,9 %, že tento zákon takto musí prejsť a v nás to podozrenie ostane, škoda. Ja myslím, že pri vode nám ide o niečo celkom iné.
Symboly sú dobrá vec a jeden symbol sa ukázal aj dnes ráno, ešte predtým, ako sme sa tu zišli. Ja bývam tu na ubytovni poslaneckej a za dva a pol roka, čo som tu, sa mi prvýkrát stalo, že ráno, keď som sa išiel sprchovať, voda išla tak, že sa sprchovať nedalo. Hovorím si, tak to je dačo zhora. Z vás, kto býva na ubytovni, mali ste takú istú skúsenosť? Ale prvýkrát nešla voda. Viete, je to jednoduchý pohyb, páčka buch a voda nejde. To ja neviem, či to máme tu nejakého spriaznenca kdesi v technickom zabezpečení ubytovne alebo je to ozaj, pán minister, dačo medzi nebom a zemou. Ale ja si hovorím, bože, my ideme dneska rokovať o vode. A viete, to gesto je také prirodzené, sme naň tak všetci zvyknutí, nielen poslanci, ale aj celý národ, že otočíme kohútikom a tečie, zdvihneme páčku a ide voda, tá voda je takou samozrejmosťou. Voda absolútne nie je samozrejmosťou. Ak budeme akokoľvek túto tému obrusovať, vždy sa musíme dostať k tomu, že, a napokon vy ste to tam pekne napísali v doplnení § 1, je nesmierne vzácnou záležitosťou.
A môžeme byť na to hrdí alebo minimálne si to teda nesmierne oceňovať, že vtedy v tom 6. storočí tí naši predkovia keď sa pustili do realizácie sťahovania národov, tak vždy sa zastavili práve tu, však to je úplná nádhera, že máme možnosť povedať, že sme zdedili krajinu, ktorá je naozaj na vodné toky bohatá. A môžeme byť hrdí aj na to, a to je tiež dôležité povedať, že tá správa tejto krajiny za tie stáročia nebola zlá, že sme mali múdrych panovníkov, ktorí vytvorili múdrych lesníkov, ktorí zabezpečili to, aby stromy v tejto krajine rástli napriek tomu, že to vôbec nemuselo byť také bežné, stredovek ukázal, že banská činnosť dokázala zničiť porasty v krajinách, ktoré boli zelené. A dnes nie sú. A dnes po tej krajine idete 50 kilometrov, nemáte tieň, nemáte vodu a ak áno, tak je v strede obce nejaký prameň, ktorý vôbec nie je až tak veľmi pre pitnú. A môžete mať z toho pocit, že radšej si treba kúpiť vodu v obchode, ako napiť sa z nejakého prameňa. My stále žijeme v krajine, kde sa nebojíme vody sa napiť.
A tu by som chcel pridať taký nový pohľad do toho symbolického pohára, ktorý je tu rozdaný. A sem-tam mám ho niekedy aj naplnený aj vodou. Ja som si ho teraz mohol zobrať so sebou. Ale aj keby som ho tu mal, treba zdôrazniť, že tu nehovoríme o nejakom zlate v zemi, o nejakých zásobách, o ktorých sa teraz rozhodujeme, či to ideme alebo nejdeme vyťažiť a predať, nepredať. Treba si uvedomiť tú podstatu, voda nie je skrytá v zemi, nedáva raz navždy, že máme tu nejaké obrovské zásoby a teraz uvidíme. Ja pripomínam iba starú školskú zásadu, že voda je večný kolobeh. Ale večný a nesmierne citlivý kolobeh je. A otázka je, do akej miery dokážeme práve ten citlivý kolobeh zachovávať. Má tisíc rizík, tisíc rôznych záludností, ktoré môžu citlivý kolobeh vody narušiť.
A tu chcem zdôrazniť úplne v súlade s tým, ako to cítim, že práve obrovský význam lesov v tejto súvislosti pri tomto zákone musí zaznieť. Ten kolobeh vody by vôbec nebol taký na našom území, ktoré sme takto zdedili po našich predkoch, taký dokonalý a tie pramene podzemnej a povrchovej vody také bohaté, keby sme nemali takú lesnatú krajinu. A preto si treba uvedomiť, že ten pohár vody, to nie je voda, ktorá práve teraz, raz, prvýkrát sa dostala sem na stôl. Tá voda tu už bola veľakrát vďaka tomu, že ten režim kolobehu vody je zachovaný. A pre nás je veľmi dôležité v tejto súvislosti pri zákone o vode si uvedomiť, že ten kolobeh je vec, ktorá nemusí byť navždy. Preto by som chcel upozorniť, že práveže režim vodný má veľmi veľa rizík a tie treba pri takomto zákone naozaj pospomínať.
Keby som chcel, a ja to chcem, pridať sa ešte na stranu práve toho lesníckeho pohľadu, ktorý je nesmierne dôležitý a ktorý nám garantuje, že máme vôbec možnosť mať inflačne veľa vody, tak že treba sa pozrieť na to, o čom sme tu už toľkokrát rozprávali, keď sme tu nie tak dávno spomínali komplexnú hodnotu lesov. Koľko riadkov tam bolo venovaných významu lesov z pohľadu vodného režimu? Som sa dozvedel odpoveď: „Toto nám nie je potrebné riešiť, lebo to raz Európska únia po roku 2020 bude mať prečo oceňovať lesy z pohľadu vodohospodárskeho? Veď to nás nemá prečo trápiť, veď to raz Únia vyrieši.“
Alebo ešte ostaňme v tejto vodolesníckej téme. Koľkokrát sme lesníkom priznali, že by mali oni mať nejaký podiel z toho, že tú vodu tou svojou stáročnou kvalitnou činnosť zabezpečili, že máme vôbec čo rozdeľovať, čo piť? Naopak, preberáme tu zákon o štátnom rozpočte a stane sa každý rok to, že oznámime Lesom Slovenskej republiky alebo Lesopoľnohospodárskemu podniku v Uliči, že sú povinní odviesť do štátneho rozpočtu mimoriadny odvod, miesto toho, aby sme si priplatili, že za vodný režim, ktorý úspešne a dlhodobo udržiavajú v rámci svojho účelového hospodárenia, tak my im ešte povieme, že majú nejakú časť týchto peňazí, ktorými disponujú, odviesť, tak je to hlboké nepochopenie.
Ďalšie riziko, keď už budeme opúšťať zase tému lesníckych diskusií, je aj otázka zmeny klímy, my naozaj v tejto chvíli, a to nemôžu ani lesníci, ani ostatní odhadnúť, čo sa bude diať v najbližších desaťročiach, ten citlivý kolobeh vody nemáme jeho budúcnosť v rukách. Vieme len, že ak by nenastal naďalej takýto istý cyklus, tak že sa veľmi prudko bude zvyšovať teplota. Dokonca extrémne hodnoty sú, že pokiaľ by sme mali dlhodobé obdobia sucha, že by výpar neexistoval a lesy ho nezachytávali a nerobili jemnú distribúciu pohybu vody, tak že by tu priemerná teplota bola 67 stupňov. To je ten extrémny pohľad. No ale ktorým smerom sme sa vybrali. Už sa priznáva, že po tých desatinkách nám priemerná teplota narastá. Ja viem, že tých 67 stupňov vypadá ako strašiak, je to veľmi vzdialené, ale tendencia je tu. Takže ak sa tu správne mnohí vyjadrovali, že tu sú obavy z toho, že nemáme budúcnosť v rukách, tak je to pravda. A práve preto na tie vodné zdroje sa treba pozerať týmto pohľadom.
A ešte raz k tým lesom. Veľmi často sme hovorili a počúvali o Žitnom ostrove, o tých zásobách podzemných vôd, ktoré tu máme. To nie sú zásoby, ktoré tam kedysi príroda umiestnila. A my z nich teraz čerpáme. Tá voda tu na Žitnom ostrove je presne voda z lesov. To je udržiavanie toho povrchového toku, ktorý sa premieňa vsakovaním podpovrchovej zásoby. Takže sa stále musíme na to pozerať ako na jemný spôsob práce prírody, ktorý musíme pokorne sledovať, využívať, ale nezneužívať.
Ak tu tak často zaznievali obavy z toho, že keďže nepoznáme budúcnosť, je tu riziko, aby sme sa nedopustili nejako chýb, tak je to naprosto namieste. My sa máme prečo obávať svojej neznalosti, v prípade neistoty vždy v prospech prírody, v prospech našej budúcnosti. Ktosi tu aj povedal pohľad do zeme, že nevieme, čo sa udeje, keď budeme odčerpávať viacej vody. No naozaj nevieme, čo sa udeje. Veľakrát v minulosti človek, aj keď to boli také malé len pokusy, snažil sa vylepšiť nejaké vodné režimy. Možno ste mnohí počuli o Kúpeľoch Borda na východe, už ani neexistujú, v Slanských vrchoch. Keď sa pozrieme, aká bola ich história, boli to kedysi slávne kúpele ešte do druhej svetovej vojny. A po druhej svetovej vojne tiež tam ešte čosi bolo. Niekoho napadlo, že ide tam rozšíriť zdroje, že navŕta lepšie zdroje vôd a rozšíri pramene. A stalo sa to, že tam tie premene dneska nie sú žiadne a kúpele patria už minulosti. Alebo známejší je príklad Herliansky gejzír. Tiež sme sa domnievali, že ho musíme upraviť. A dnes z jeho niekdajšej slávy, keď striekal do výšky 200 metrov, je už len torzo. A to sú len veľmi drobné pohľady na veľmi drobné zásahy ľudskej činnosti do prírody. Takže sa ľahko môže stať, že v prípade, že by sme dokázali zvýšeným odberom a ďalšími opatreniami, ktoré by sme považovali za potrebné ich vykonať pre budúcnosť vodného režimu, samozrejme, sa môžeme dopustiť fatálnych chýb. Tie príklady, ktoré som uviedol, sú len ukážka toho, že nikdy nevieme domyslieť dôsledky nášho konania na to, čo sa v útrobách zeme, kde máme tie obrovské vodné zásoby, deje. A preto je to apel na naše citlivé nazeranie na akékoľvek opatrenia, ktoré by bolo možné chápať ako opatrenia, ktoré majú čosi zlepšiť.
Znečistenie. Ja som pamätník tých čias, keď naozaj turistický sprievodca pre také Bukovské vrchy na východnom Slovensku v sedemdesiatych rokoch písal a mal pravdu, že tu sa môžete napiť z akéhokoľvek potoka, ktorý prekročíte cestou na Kremenec. Bola to pravda. Tie toky vtedy boli, aj hydrologicky to bolo preskúmané, tak čisté, že nebol žiadny problém cestou na Kremenec sa napiť aj päťkrát. Nevravím, že dnes tam nie toky nenájdete, len dnes, ak by ste sa poradili s odborníkmi na čistotu vody, tak vám povedia, už ani v Bukovských vrchoch, ani v tomto cípe, ktorý je z hľadiska Slovenska takým cípom nielen exotickým, ale aj cípom čistoty, je to miesto, ktoré je najviac vzdialené od zdrojov ich znečisťovania, už ani tam si nemôžete dovoliť z týchto bystrín tak piť, ako možno spomínali klasickí literáti Zbojníckej mladosti ako Ľudo Ondrejov alebo akíkoľvek iní, že sa pilo zo zurčiacich prameňov. Už to naozaj ostalo iba v literatúre. A teda to znečisťovanie tu naozaj je evidentné. Je to, samozrejme, mnohokrát dôsledok toho, že nás pribúda a chceme všetci žiť a potraviny treba vyrábať a nejde to vždy len takou čistou metódou, ako by sme si to predstavovali, ale práve pri tých diaľkových prenosoch, aj keď možno sú tu aj výskumy, ktoré hovoria, že sa mnoho vecí zlepšilo pri diaľkových prenosoch znečisťujúcich látok, akokoľvek budeme aj túto tému znečisťovania vodných tokov skúmať, zhodneme sa na tom, že nie je tu vôbec istota, že by sme vstupovali do oblastí v budúcnosti, keď už budeme mať len čistejšie a zdravšie vody, skôr, naopak, je tu obava, že bude treba vynakladať na to, aby vodu bolo možné považovať za pitnú, vynakladať stále viac a viac prostriedkov. Takže aj toto je vec, ktorá do istej miery vyvoláva obavu, nehovoriac o tom, že organizácia krajiny spôsobuje napriek tej nádhernej lesnatosti, ktorú máme a ktorá nám robí takú absolútne dokonalú funkciu z hľadiska zadržiavania vôd, čím ďalej, tým viacej parkovísk, striech a rôznych plôch, ktoré spôsobujú zase urýchlený odtok a ktoré nám tú schopnosť našej zeme, toho nášho podložia, na ktorom žijeme, zabezpečovať vody znižujú.
A to sú všetko veci, o ktorých nedokážem hovoriť natoľko fundovane, aby som povedal, do akej miery je tu ohrozená budúcnosť pitných vôd na Slovensku, ale, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, som presvedčený, že nikto z nás nemá také analýzy a takú schopnosť vidieť do budúcnosti, aby sme si mohli povedať, že naozaj odvedením istej časti vôd do zahraničia, jej predaj alebo otvorenie vôbec takejto možnosti by nemohlo v budúcnosti spôsobiť to, že budeme mať problém s kvalitnou pitnou vodou pre našich obyvateľov. A ak takáto pravdepodobnosť tu je, že takéto niečo by mohlo nastať, tak potom považujem za veľmi nešťastné, keď túto možnosť vy týmto zákonom pripúšťate. A ak platí to, čo ste povedali, vážený pán minister, že nie vy to blokujete, no tak to potom bolo treba vyriešiť spôsobom, ktorý nevzbudzuje obavy. Možno som nepovedal šťastné riešenie, ale tá veta taxatívne uvedená, že predaj vody do zahraničia sa nepripúšťa, iba ak ústavným zákonom, aj to je ešte otázka teda, ako by sme sa na to pozreli, lebo aj ústavný zákon je len zákon, ktorý sa dá schváliť, minimálne by tak zaznela úplne jasne. A to mne tu chýbalo, že takúto jasnú vetu tu nemáme, a preto tu máme takúto diskusiu, ktorá vyvoláva na jednej strane obavy a na druhej strane vaše presvedčenie, že vám nerozumieme.
Poďme k peniazom, lebo o peniaze ide vždy až v prvom rade.
Jasná vec je, že § 4 hovorí jasne, áno, vody sú majetkom štátu. Ale jasne to tu aj zaznelo, v tom sa pán minister nemýli. Akonáhle sa dostanú do súkromných pôdohospodárskych spracovateľských firiem a závodov a podnikov, stáva sa z nich tovar a ten tovar má iste svoju hodnotu, k tomu opäť by sme mohli zoširoka pristupovať, tak, že má hodnotu, ktorá je vyjadrená cenou, za ktorú platíme. To je fakt, o ktorom sa presviedčame všetci, len tu sa mi vidí, že o tých peniazoch, o ktorých sa tu tak už dnes hovorí, že kde všade môžu odísť, sa rozpráva nie celkom férovo.
Ja by som, ak tu chceme hovoriť o peniazoch, spomenul jeden faktor, ktorý mňa ako obyvateľa východného Slovenska osobitne zaujíma. A vedel by som si predstaviť rozumnejšie využitie tých peňazí, ktoré je potrebné do vody akýmkoľvek spôsobom získať, či zo štátneho rozpočtu alebo zvýšením daní, alebo iným prerozdelením neviem, možnože raz v budúcnosti ktovie či nie aj tým predajom, keby sme mali tú budúcnosť jasnú. A mám na mysli najväčšiu vodnú nádrž, ktorú máme na Slovensku na pitnú vodu, ktorá zásobuje vodou zhruba jednu dvadsatinu obyvateľov Slovenska, aj Humenné celé, aj celé Košice. Najväčšia vodná nádrž na pitnú vodu je Starina. Je to naozaj, niektorí to poznáte, krásne miesto. Ale ja musím aj od tohto pultu vzdať hold budovateľom tej Stariny, pretože pamätám si na časy, keď v Humennom v kohútikoch buď tiekla voda slabo, alebo bola veľmi špinavá, alebo netiekla vôbec. Odkedy je od roku 1988 v prevádzke Starina, nepamätám na žiadny jej výpadok. A dokonca keď porovnávam tú vodu, ktorú si ráno naberiem tu v Bratislave z kohútika, s tou humenskou, musím povedať, že tá voda zo Stariny je oveľa, oveľa lepšia. Nepochybne to vtedy stálo pár tisíc obyvateľov ich sídlo, ich rodisko. Boli to ťažké časy. Ale dneska sa na tú priehradu pozriete z takého kopca Gazdoráň. To je krásna kvóta nad priehradou. A celá tá oblasť vypadá, ako keď si zaspomínate na Poklad na Striebornom jazere. Nie sú tam skoro žiadne stavby, ale len zdanlivo nedotknutá príroda, no radosť. Jednoducho je dobré, že tam takáto priehrada je, a je dobré, že tých 500-sekundových litrov dodáva do siete východného Slovenska. Dokonca kapacita je tam vyššia, keby bolo treba, je možnosť to zvýšiť až na dvojnásobok.
Čo mi vadí a čoho sa možno objektívne obávať a čo by som chcel v tejto súvislosti povedať. Ak hovoríme o peniazoch, tak hovorme o nich, ale o tom, že nám ich je potrebné vniesť práve do Stariny, keď ju použijem ako príklad. Popri Starine, popri tejto obrovskej zásobárni pitnej vody, ktorá 500 tisíc obyvateľov denne napája, ide po brehu štátna cesta, jediná štátna cesta, ktorá spája Slovensko s tzv. Zakarpatskou republikou. To iba miestni znalci vedia. Proste to je ten cíp, o ktorom Mňačko písal, že tam sa končia prašné cesty. To je proste to Uličsko, tých pár obcí. Jednoducho musia ísť tou cestou, pokiaľ nechcú chodiť vrtuľníkmi. Stačí jedna cisterna, jeden nepozorný šofér, jedna veľká havária a Starina, ktorá zásobuje 500 tisíc obyvateľov Slovenska, je vyradená z činnosti. Ja chodievam často tadiaľ, lebo chodievam rád na Bukovské vrchy, na Kremenec, ani len zvodidlá tam nie sú všade popri ceste. Viem naozaj, že to vypadá ako pritiahnuté účelovo za vlasy, veď, chvalabohu, za tie desaťročia sa tam nestalo nič také, ale môže sa tam niečo stať. My vôbec nemáme ošetrenú ochranu tak významnej nádrže na pitnú vodu a my tu už delíme peniaze, pomaličky sa bavíme, koľko dostane kto, a veľmi rýchlo sa môže stať, že ak by došlo k takejto fatálnej nehode, tak by v tom prípade sme sa dostali do situácie, že nás vôbec nebude zaujímať, či je to za 40 centov, za 1,30 alebo za 0,03 eura, lebo tým pocitom, ktorý som mal dnes ráno, keď som nevedel si na chvíľočku pustiť sprchu, lebo netiekla, zrazu zistíme, že tá cena vody je nevyčísliteľná, pretože viete, že bez vody sa naozaj žiť nedá. To vieme všetci, len si to nemôžeme uvedomiť pri bežnom spôsobe prežívania našich dní, keď búchame do počítačov a riešime veľké veci a zdá sa nám, že tieto samozrejmé veci sú tu úplne navždy. Tie samozrejmé veci tu vôbec nemusia byť úplne navždy. A vôbec nie sú úplne zadarmo. Je potrebné sa o ne veľmi pričiniť. A práve preto sa domnievam, že takéto ohrozenie takejto obrovskej vodnej nádrže pitnej vody, veľmi dobrej a fungujúcej nádrže aj z hľadiska technického, je to dielo, ktoré obstálo po desaťročiach pri rôznych previerkach, je veľká škoda, že nedokážeme ho ochrániť pred takýmto reálnym, hoci len potenciálnym nebezpečenstvom a bavíme sa už pomaly o výpredajoch vody do zahraničia miesto toho, aby sme si uvedomili, že potrebujeme takúto vec riešiť.
Alebo je druhá vec pri Starine, ktorá ma osobitne zaujíma, spádová oblasť predstavuje povodí okolo 130 kilometrov štvorcových. Aj keď boli vysťahovaní pôvodní obyvatelia z tých siedmich obcí, oni tam stále majú svoje urbariáty. A je tam síce obmedzený režim hospodárenia v lesoch, ale stále sa tam hospodári, aj keď sa musí platiť ujma. Viete, musím to priznať, a napokon to nie je žiadne tajomstvo, neexistuje lesná ťažba, napriek tomu, že použijete špeciálne oleje, ktorá by bola tak dokonalá, že by nespôsobovalo únik ropných produktov. Raz keď máte píly, autá, traktory, tak čosi sa do tej pôdy dostane. Opäť, ak tú vodu berieme vážne, a my ju brať vážne chceme a musíme, a tá Starina je takým klenotom nielen východného Slovenska, ale aj celého Slovenska z hľadiska zabezpečenia pitnej vody, no tak v tom prípade by sme mali jasne si povedať, že aj tu musíme nasmerovať peniaze tak, aby sa lesy v okolí Stariny vykúpili a aby tam nikoho ani nenapadlo pracovať s prostriedkami, ktoré vyžadujú ropné produkty.
Niekto spomínal to, že by sme sa mali zaoberať myšlienkou presunu pitných vôd tam, kde je ich prebytok, na východné Slovensko. Už je to zbytočné z tohto pohľadu. Tá Starina má kapacitu takú, že môže zabezpečovať pitnú vodu pre milión obyvateľov. Ale sme povinní, možno namiesto toho, aby sme ťahali špeciálne potrubia, keďže na východnom Slovensku naozaj niet spodných vôd, dôležité je vedieť, že tam povrchové vody treba zachytávať a sú kvalitné, chrániť tieto povrchové vody. Inak bude neskoro a potom už bude nám škoda rozprávať krásnymi vzletnými slovami o tom, ako sme tu sa bavili o 1,30 eura alebo 40 centoch, bude nám treba vynaložiť oveľa viac peňazí na riešenie havarijného stavu. Skúsme myslieť na to dopredu, že takéto riziko tu existuje, a preto zdôrazňujem tento pohľad, ktorý je spojený s kvalitou pitných vôd povrchového charakteru na východnom Slovensku a nedostatkom prostriedkov, lebo viem, že sa už o tom rozprávalo veľakrát, že tú cestu stadiaľ treba dať preč, no nenašli sme na to peniaze, buď to bude preložka medzi Ubľou a Uličom alebo to bude dokonalé vyriešenie akéhokoľvek havarijného stavu tak, aby sa zachytil, hoc by tam išiel niekto tankom, nieže cisternou a autom, že by to neprerazil, že by to bolo tak istené. Zatiaľ to tak nie je. A to považujem pri diskusiách o vode za rovnako dôležité ako to, čo tu odznelo, pričom nespochybňujem, že pohľady, ktoré tu boli pospomínané, boli celkom argumentačne podložené.
Ešte pri tej Starine. Viete, koľko dostáva Starina za kubík, za tú výrobu tej zdravej pitnej vody? Je to desať centov. Áno, je to zaujímavé, že tá voda už o pár sto metrov ďalej má 1,3 eura hodnotu. A nechcem spochybňovať, že náklady určite tu musia byť. Ja viem si predstaviť, že to, čo sa snažil aj pán minister vysvetliť, tých 0,03 alebo koľko sme tu spomínali tých pár centov, naozaj je predaj tej vody z toho zdroja ešte predtým, ako sa dostane do tej úpravne, ktorá má svoje náklady. Vieme, že to ÚRSO nejakým spôsobom ovplyvňuje a zisťuje oprávnenosť týchto nákladov, ale ja sa musím a chcem zastať práve toho základného producenta tej vody. Verte tomu, že keby nebolo toho umného lesníckeho spravovania našej krajiny, tak ani ÚRSO nemá o čom rozhodovať, ani úpravňa nemá čo upravovať, ani vodári nemajú čo fakturovať. My naozaj máme šťastie na krajinu, ktorá je nesmierne bohatá na lesy. A vďaka tomu máme zásoby vôd také, aké máme. A ja by som bol veľmi rád, a je to v duchu tej komplexnej hodnoty lesa, ktorú som tu viackrát presadzoval aj s kolegami, aby sa dostala do zákona o lesoch, aby sa nejaká čiastka, keď budeme deliť zase hodnotu vody, konečne uznala, že ak chceme mať čo deliť, tak že to tým lesníkom musíme nejakým spôsobom uhradiť.
Neverte tomu, že sa lesy pestujú tak, že rastú samé, lesníci sedia v krčme a les zabezpečí všetky svoje funkcie. Je veľmi veľa úkonov, ktoré treba vykonať na to, aby krajina bola stabilná z pohľadu lesníctva a zabezpečovala produkciu vôd, ich rovnomerné vsakovanie, ich výpar. Práve dneska na obed sa mi dostal plagátik do rúk veľmi peknučký. Ľubka, je tam hore, čo mi ho odovzdala. Som si tak uvedomil, koľko litrov výparu, myslím, hovorí sa tam o 400 litroch vody z jedného stromu, vyparí každý deň dospelý strom do ovzdušia. No keby nebolo toho stromu, tak to odtečie. Keby nebolo koreňovej sústavy, tak to odíde rýchlo preč a niet čo zachytávať v tých spodných vodách. Bolo by to skutočne v tom Maďarsku a rýchlo.
Viete, čo je najväčší rezervoár vody vlastne na Slovensku? Je to koreňový systém. Máme 4,5 miliardy kubíkov vody pod našimi lesmi, to rozumné pomalé zachytávanie, tú distribúciu. To je asi trikrát viac vody, ako jej majú všetky priehrady a vodné toky na Slovensku dohromady. Dobre, ale viem, že to môžete vnímať ako propagandu lesníka, ktorý sa na chvíľočku stal politikom. Verte tomu, že to nie je tak. Verte tomu, že naozaj umelé lesné hospodárenie nám umožnilo aj dnes rokovať takýmto spôsobom o vodách.
A ak som pred časom, keď sme tu mali zákon o ochrane prírody a krajiny od pána ministra, vyjadril presvedčenie, že tá beťárčina v podobe možnosti rúbať stromy bez súhlasu s obvodom až 80 centimetrov je len tak podhodená, aby sme sa pri tom vyšantili a aby sa niečo iné tým zákonom prešmyklo, už sa to tu zdôraznilo viackrát, že pán minister a jeho ľudia si uznali chybu, alebo bol to dôsledok aj istého tlaku, koniec dobrý, všetko dobré, táto vec je stornovaná, aj keď správne vyjadril pán poslanec Hlina obavu a otázku, že kto uhradí straty, ktoré vznikli za tých deväť mesiacov, kým takýto zákon pôsobil.
Ja chcem povedať, že aj v tomto zákone nachádzam v podstate niečo, čo by som rád pripísal pánovi ministrovi možno aj k dobru, že tak ako zažartoval s nami, aj keď to stálo nemalé množstvo stromov život pri zákone o ochrane prírody a krajiny, či takto s nami nepožartoval vlastne aj v tomto zákone, že nás nechal sa pri tej 17-áčke vyrečniť, vykritizovať a či možno pravda nie je niekde iná, či nám neuniklo niečo vážnejšie v tom zákone, niečo, čo sme nepostrehli, lebo toto je tak, ako sme išli ako opoziční poslanci, ako osy na med, 17-áčka, transport vody cez hranice. Pán minister určite to dnes tiež zaznelo, je šikovný politik a zdatný, musel vedieť, že tá 17-áčka nás bude vytáčať. Neexistuje niečo horšie v tom zákone, čo ohrozuje možno občanov Slovenska viac ako tento paragraf? Ja totižto tu mám nejakú časť, ktorú som si naštudoval v tej 17-áčke, kde v § 17a, verím, to možno predkladateľ a pán minister nemyslel tak zle a vážne a že to možno také zlé a vážne ani nemôže byť, ako to vyplýva z doterajšieho priebehu rokovania.
Ak sa pozriete na tú časť, kde sa hovorí o tom, čo fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá chce transportovať vody cez štátne hranice Slovenskej republiky, čo musí zabezpečiť a čo musí preukázať, mne sa zdá, že pán minister tam vložil múdre veci, pri ktorých, ak sú napísané úprimne a ak ich budú aj takto vyžadovať orgány, ktoré budú mať túto kompetenciu, najprv teda vodohospodárska správa, potom ministerstvo a potom vláda, vážený pán minister, mne sa zdá, že možno ste tam vložili do zákona nie tú vetu, ktorú som navrhoval dať ústavným zákonom, že predaj vody do zahraničia sa zakazuje, ale že vy priamo tam máte riešenie, ktoré zabezpečuje, že nemôže nikto získať licenciu na to, aby takýto akt mohol vzniknúť. Totiž čo musí preukázať podľa toho písmena b) každý podnikateľ, ktorý by chcel takúto licenciu získať? Je to zabezpečenie súčasnej a výhľadovej potreby vody na území Slovenskej republiky využiteľnými zdrojmi pozemnej vody na základe vodnej bilancie. Túto vetu akokoľvek som si čítal spredu, zozadu, ak som sa pozeral do bilancie, ako je riešená z hľadiska hydrologického, z hľadiska vodohospodárskeho v pôvodnom znení zákona o vodách, tak výhľadová potreba, súčasná potreba a bilancia vodných zdrojov je úloha, ktorú, keď zavoláme FAO, keď zavoláme neviem aké inštitúcie, ktoré sa zaoberajú vodou, hydrológiou, takéto niečo zodpovedne a poriadne nemôže vykonať nikto, ak sa to myslí vážne. Ak máme mať súčasnú a výhľadovú potrebu vody na území Slovenskej republiky zmapovanú, keďže sme sa zhodli na tom, že do zeme nevidíme, keďže nevieme odhadnúť, ako sa bude vyvíjať klíma, keď nevieme odhadnúť, ako sa bude vyvíjať čistota vôd, pán minister, ak toto zoberiete vážne, tak takéto niečo vám v najbližšom desaťročí, dvadsaťročí alebo možno aj polstoročí nepredloží žiadna fyzická ani právnická osoba, ktorá by sa mala uchádzať o takúto licenciu. Ja neverím, že takúto úlohu je možné splniť, pokiaľ teda to nechceme nahradiť nejakými odhadmi, nejakými približnými číslami. Nevidíme do budúcnosti, a preto môžete smelo povedať každému na ministerstve, kto by sa dostal až k vám, alebo dokonca že by chcel ísť až na vládu, tak ako s tým uvažujete v zákone, že nedokázal zabezpečiť výhľadovú potrebu, teda jej analýzu ani súčasnú, ani budúcu v konfrontácii s vodnými zdrojmi pozemnej vody. Dajte tomu tam aj za úlohu to isté urobiť vo vzťahu k regiónu. Tam je to možno už skôr realizovateľné. Ale za celé Slovensko túto úlohu vám určite nesplní nikto.
Takže týmto by som skončil s tým, že možnože veľmi často hovoríme o svetových problémoch s vodou, že žijeme v šťastnom cípe zemegule, kde zhruba základné problémy v oblasti pitnej vody nie sú, že je tu veľa územia na zemi, kde denne zomierajú z nedostatku pitnej vody stovky ľudí. Naozaj máme po tejto stránke šťastie, ale to neznamená, že nemáme dôvod považovať takúto situáciu za dar, s ktorým sa má narábať obozretne, s ktorým sa nemá riskovať. A možno tu v tejto súvislosti treba spomenúť aj fakt, že aj v Európe podľa štatistík FAO existuje veľa oblastí, ktoré nemajú zdravú pitnú vodu. Takže o to skôr, že to nie je problém len suchej Afriky a stíhanej a často rôznymi prírodnými katastrofami prenasledovanej Ázie, ale je to aj skutočnosť už v našej Európe, kde mnoho obyvateľov nemá kvalitnú pitnú vodu, o to viac sa teda pričiňme o to, aby sme my tú pitnú vodu mali aj naďalej, neohrozujme ju nejakými avantúrami. A ak sa to stane, súhlasím, pán profesor Huba to povedal, že ak jej bude akútny nedostatok u našich susedov bližších alebo vzdialených, no tak aj súcit, aj to spoločenstvo obyvateľov Zeme je tu. Proste zemeguľa je príliš malá na to, aby sme sa mohli tváriť sebecky. Tak sa zhodnime na tom, že nebudeme polievať naše záhradky pitnou vodou a v splachovačoch zaťahovať pitnú vodu, ako to robíme bezmyšlienkovite, že ju dáme tým ľuďom, keď ju potrebujú, či už to pôjde cez cisterny alebo vodovody, ak bude také akútne ohrozenie. Ja nechcem naznačiť, že takéto niečo urobiť nemáme. Urobme to. Ale urobme to naozaj len v prípadoch, keď budeme chcieť riešiť to, aby ľudia vo svete nezomierali z nedostatku kvalitnej pitnej vody. V takomto prípade si to viem predstaviť. Je to analógia ako s krvou. Pozrite sa, krv je rovnako vzácna tekutina. Existujú aj úmysly, že s krvou sa dá kšeftovať, že krvi je niekde nedostatok, no tak vieme ju predávať. Je to nezmysel. Iste všetci sa zhodneme na tom, že je veľmi nemorálne, aby sme predávali takú tekutinu, ako je krv, keďže vieme, že ju potrebujeme denne akútne v našich nemocniciach. Ale ak vznikne potreba, že bude v blízkej krajine, povedzme, Európskeho spoločenstva, jej akútna potreba vyvolaná nejakým vojnovým stavom, je určite veľmi správne, že sa zhodneme na tom, že našu vzácnu krv vyvezieme, že sa tu poslanci prví postavia do radu a budú príkladom, že treba darovať tú krv. Ale to sú mimoriadne situácie. A túto analógiu by som prosil stiahnuť aj k vode. Nikto sa nebude brániť tomu, aby sme dary, ktoré sme dostali, vedeli rozumne použiť aj pre tých, ktorí neboli tak obdarovaní, ale hazardovať s vodou alebo pripúšťať tie pochybnosti, ktoré znenie tohto zákona umožňuje mať, to by sme nikdy nemali. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Neautorizovaný
14:36
Vystúpenie v rozprave 14:36
Jana LaššákováEšte predtým, ako budete môcť reagovať faktickými poznámkami, dovoľte, aby som privítala na balkóne štyridsať mladých účastníkov filmového kurzu na Univerzite Komenského a ich lektorov. Sú to naši krajania, Slováci zo Srbska, Ukrajiny, Maďarska, Rumunska. Vitajte....
Ešte predtým, ako budete môcť reagovať faktickými poznámkami, dovoľte, aby som privítala na balkóne štyridsať mladých účastníkov filmového kurzu na Univerzite Komenského a ich lektorov. Sú to naši krajania, Slováci zo Srbska, Ukrajiny, Maďarska, Rumunska. Vitajte. (Potlesk.)
S faktickou poznámkou, nech sa páči, pán poslanec Huba.
Vystúpenie v rozprave
2.7.2014 o 14:36 hod.
JUDr.
Jana Laššáková
Videokanál poslanca
Na vystúpenie pána poslanca je päť faktických poznámok, hlásia sa do nich páni poslanci Huba, Chren, Viskupič, podpredsedníčka Jurinová a pani poslankyňa Košútová.
Ešte predtým, ako budete môcť reagovať faktickými poznámkami, dovoľte, aby som privítala na balkóne štyridsať mladých účastníkov filmového kurzu na Univerzite Komenského a ich lektorov. Sú to naši krajania, Slováci zo Srbska, Ukrajiny, Maďarska, Rumunska. Vitajte. (Potlesk.)
S faktickou poznámkou, nech sa páči, pán poslanec Huba.
Neautorizovaný
15:19
Vystúpenie s faktickou poznámkou 15:19
Mikuláš HubaVystúpenie s faktickou poznámkou
2.7.2014 o 15:19 hod.
prof. RNDr. CSc.
Mikuláš Huba
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo. Pán kolega Mičovský myslím, že veľmi správne apeloval na to, aby sa predtým, ako tu dôjde k podobne emotívnej diskusii alebo rozprave, ako sme toho svedkami dnes diskutovalo, kým je čas riešiť veci, ktoré sa týkajú nás všetkých, a to čo najviac konštruktívne, až konsenzuálne, pokiaľ možno. No a práve s týmto cieľom sme organizovali na tému vody v uplynulom roku tri diskusné fóra. Rozsahom najväčšie z nich sa uskutočnilo v októbri minulého roku. A vtedy bolo naozaj ešte dosť času meniť ten pripravovaný zákon a diskutovať o ňom tak, aby, pokiaľ možno, vyhovoval nám všetkým, nielen tým, čo tu sedíme, ale aj obyvateľom tejto krajiny. Na tomto podujatí odznelo veľa veľmi zaujímavých a inšpiratívnych príspevkov zo strany zástupcov akademickej sféry, nezávislých expertov, zástupcov samosprávnych orgánov, mimovládnych organizácií a ďalších. Pozvali sme, samozrejme, aj zástupcov ministerstva životného prostredia v dostatočnom časovom predstihu. Ponúkli sme im priestor vystúpiť, ale, čuduj sa svete, myslím, že to nie je úplne najmenšie ministerstvo, akosi absolútne nikto si nenašiel čas alebo prípadne mu bolo nedoporučené až zakázané, neviem, to je môj dohad, sa na tomto podujatí zúčastniť, čo je, myslím si, škoda, pretože mohli sme mať mnohé z toho, o čom sa tu dnes hovorí, predrokované v pokojnej pracovnej atmosfére a mohli sme sa možno vyhnúť aj rôznym osobným invektívam a podobne. Ďakujem.
Neautorizovaný
15:21
Vystúpenie s faktickou poznámkou 15:21
Martin ChrenAle to, čo si odnášam z vášho príhovoru asi najviac, také pochopenie je, že každý minister môže vtlačiť svojmu rezortu určitú pečať. Napríklad na ministerstve hospodárstva pred naším nástupom to bolo ministerstvo dotácií. My sme sa z neho snažili robiť ministerstvo podnikateľského prostredia a dnes pôsobí asi najviac ako ministerstvo energetiky. A pán Kaliňák sa tu teraz mihol. Za jeho prvého pôsobenia bolo ministerstvo vnútra asi najviac ministerstvom polície, dnes to je skôr ministerstvo verejnej správy, podľa toho, čomu sa venuje. Ale ministerstvo životného prostredia aj a najmä kvôli tomuto zákonu, ale aj kvôli inému dnes podľa mňa už nie je ministerstvom životného prostredia. Pripadá mi, že sa z neho stalo ministerstvo obchodu a kšeftov. A to je to, čomu musíme zabrániť.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
2.7.2014 o 15:21 hod.
Ing.
Martin Chren
Videokanál poslanca
Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán kolega, mám rád vaše vystúpenia a príspevky, pretože keď ich človek pozorne počúva, tak sa naozaj môže aj veľa naučiť, aj veľa zaujímavého dozvedieť. A ja som sa z toho vášho veľa zaujímavého dozvedel, napríklad o tej vodnej nádrži Starina. A som rád, keď sa odborníci naozaj bez nejakých vedľajších záujmov vyjadrujú k tejto téme. Oceňujem aj ten váš príspevok o význame lesov. Musím to povedať, lebo kolegovia odborníci, s ktorými som si chystal svoj, mi tiež význam a úlohu lesov v tom vodnom hospodárstve veľmi zvýrazňovali. Kvôli času, ktorý sa krátil pri hlasovaní, som o tom nestihol hovoriť. Ale nevadí to, pretože ste to povedali určite oveľa lepšie a toho oveľa viac.
Ale to, čo si odnášam z vášho príhovoru asi najviac, také pochopenie je, že každý minister môže vtlačiť svojmu rezortu určitú pečať. Napríklad na ministerstve hospodárstva pred naším nástupom to bolo ministerstvo dotácií. My sme sa z neho snažili robiť ministerstvo podnikateľského prostredia a dnes pôsobí asi najviac ako ministerstvo energetiky. A pán Kaliňák sa tu teraz mihol. Za jeho prvého pôsobenia bolo ministerstvo vnútra asi najviac ministerstvom polície, dnes to je skôr ministerstvo verejnej správy, podľa toho, čomu sa venuje. Ale ministerstvo životného prostredia aj a najmä kvôli tomuto zákonu, ale aj kvôli inému dnes podľa mňa už nie je ministerstvom životného prostredia. Pripadá mi, že sa z neho stalo ministerstvo obchodu a kšeftov. A to je to, čomu musíme zabrániť.
Neautorizovaný
15:23
Vystúpenie s faktickou poznámkou 15:23
Jozef ViskupičVystúpenie s faktickou poznámkou
2.7.2014 o 15:23 hod.
Mgr.
Jozef Viskupič
Videokanál poslanca
Chcel by som vo voľnej analógii pokračovať, lebo v časti tvojho príspevku si sa tak ľahko dotkol tvojho, a nazvem to tak, ako to má byť, boja proti korupcii. A dokonca si ju aj personalizoval do osoby pána učiteľa Žarnaya. A ešte si to premostil aj tým, že 17-áčka v porovnaní so 17-béčkou by mohla dávať ako keby nejakú nádej, že predsa len tie kšefty nemusia nastať. Ja mám však, dovoľ mi to mať, určitú mieru skepsy, keďže viacerí predrečníci sa snažia povedať práve v tejto oblasti toho licenčného pôsobenia alebo možného udeľovania tých licencií, že tuná je tá Achillova päta a že môže prísť k tomu, že z vody sa stane tovar, respektíve niektoré spoločnosti arbitrárne a od stola môžu dostať licencie na predaj vody, kde sa zakladá obrovské možné korupčné pôsobenie, a teda nemáme dobrú skúsenosť, či už budeme hovoriť o fotovoltaike, či už budeme hovoriť o ďalšom pôsobení toho, že niekto odniekiaľ, od zeleného stola môže udeľovať licencie. Práve preto, tak ako prepustený učiteľ Žarnay napísal list premiérovi a vyslyšal jeho verejnú výzvu, ja by som možno v tvojom prípade skôr informoval predsedu vlády o tom, že tuná môže byť založené obrovské korupčné prostredie, a informoval o tom priamo predsedu vlády, pretože to bola jeho verejná výzva a mali by sme ju možno aj v tomto bode vypočuť.
Skontrolovaný
15:25
Vystúpenie s faktickou poznámkou 15:25
Erika JurinováTy do svojich odborných téz často vkladáš aj...
Ty do svojich odborných téz často vkladáš aj emóciu. A v tomto prípade je to veľmi dôležité, pretože si možnože celkom neuvedomujú naši niektorí kolegovia, že ide o vodu, ktorá je hodnotou, ktorá sa bytostne dotýka každého jedného človeka. Keby som to možnože mala prirovnať k iným právam, ktoré máme, keby sme sa bavili o ľudských právach, o rôznych druhoch práv, tak to právo na vodu by bolo skutočne také právo, bez ktorého nedokážeme existovať.
Použila by som možno ešte takú analógiu v súvislosti s tým, čo som počula od kolegu Máňa Hubu. To je to prepojenie zákona, ktorý sme mali minulý rok o ochrane krajiny a prírody, s tým, že skutočne máme pocit niektorí, že dochádza k páchaniu až genocídy na našom životnom prostredí. A je mi ľúto, že toto bude skutočne zásluhou ministerstva životného prostredia práve tejto vlády, druhej vlády Roberta Fica. Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
2.7.2014 o 15:25 hod.
Ing.
Erika Jurinová
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Janko, ty máš takú schopnosť veci spájať, naozaj niekedy možnože témy, ktoré sa nám zdajú, že spolu vôbec so sebou nesúvisia, nakoniec ty tak dáš dokopy, že úplne logicky nám z toho vyjde, že, áno, zistíme, že všetko so všetkým súvisí, a tá rôznorodosť, o ktorej si tu rozprával, sa nám zleje do jedného celku. A to je naozaj nejaká snaha o protikorupčnosť.
Ty do svojich odborných téz často vkladáš aj emóciu. A v tomto prípade je to veľmi dôležité, pretože si možnože celkom neuvedomujú naši niektorí kolegovia, že ide o vodu, ktorá je hodnotou, ktorá sa bytostne dotýka každého jedného človeka. Keby som to možnože mala prirovnať k iným právam, ktoré máme, keby sme sa bavili o ľudských právach, o rôznych druhoch práv, tak to právo na vodu by bolo skutočne také právo, bez ktorého nedokážeme existovať.
Použila by som možno ešte takú analógiu v súvislosti s tým, čo som počula od kolegu Máňa Hubu. To je to prepojenie zákona, ktorý sme mali minulý rok o ochrane krajiny a prírody, s tým, že skutočne máme pocit niektorí, že dochádza k páchaniu až genocídy na našom životnom prostredí. A je mi ľúto, že toto bude skutočne zásluhou ministerstva životného prostredia práve tejto vlády, druhej vlády Roberta Fica. Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Neautorizovaný